Islamoklast: Život Mohameda: Nepohodlná pravda

Tento citát pochádza od bývalého moslima, Alího Sínú, ktorý ponúka 50 000 dolárov komukoľvek, kto na základe islamských textov dokáže, že tieto obvinenia sú nepravdivé.

Odmenu si zatiaľ nikto neprevzal.

Úvod

Čo keby muž, ktorého poznáte, začal hovoriť ľuďom, že ku nemu a len ku nemu bežne prehovára boh – a že „zjavenia“, čo vraj dostáva, sú prevažne o ňom a jeho relatívnom význame pre všetkých ostatných ľudí? Povedzme, napríklad, že tento samozvaný prorok tvrdí, že ho boh vyhlásil za „príklad prekrásny“ pre ľudstvo (Korán 33:21) a že ostatní mu preto musia poskytnúť zvláštne výsady, neochvejnú poslušnosť (Korán 4:80), bohatstvo a svetské túžby, vrátane všetkých otrokov a žien, ktoré by dokázali ukojiť jeho sexuálnu túžbu.

Také osoby sa z času na čas ešte stále objavujú. Tým dynamickejším sa podarí vytvoriť skupinky stúpencov takých dojatých sebaistotou svojho vodcu, že mu ochotne ponúkajú na „vydaj“ vlastné deti a sú pripravení za neho zabiť.

Keby jeho stúpenci úspešne zabili a zmocnili sa majetku každého, kto by si dovolil nesúhlasiť s ním, skutočne by to potvrdilo posolstvo ktoréhokoľvek takéhoto vodcu sekty? Čo keby postupne rozšírili svoju moc a členskú základňu takým spôsobom, že by napokon boli uznaní za veľké svetové náboženstvo? Boli by potom tvrdenia vodcu sekty o sebe pravdivé? Naozaj by to zmenilo skutočnosť, že to, čomu veria, v konečnom dôsledku pochádza z predstavivosti narcistu?

V roku 610 arabský obchodník s charizmatickou osobnosťou pritiahol malú sektu dôverčivých fanatikov svojimi tvrdeniami, že je prorokom. Hoci jeho „zjavenia“ odkazovali len na seba navzájom a príležitostne si protirečili, úspešne sa mu darilo manipulovať so svojimi nasledovníkmi vďaka sľubom nebeskej odmeny a hrozby božského hnevu. Boh, ktorého počul iba on, im povedal, aby pre neho klamali a kradli, aby mu dali svoje deti pre sexuálne potešenie a napokon, aby hrozným spôsobom vraždili jeho kritikov...

Ku štúdiu Mohameda sa dá pristupovať dvoma spôsobmi. Jedným je úcta. Druhým je skepticizmus. Mysliaci ľudia si vyberú druhú možnosť. Nie sú ovplyvnení počtom moslimských veriacich v dnešnom svete, ani silou ich presvedčenia, lebo tie sú pri určovaní pravdy bezvýznamné. Mysliacich ľudí zaujímajú fakty.

Fakty uvedené v tomto článku o živote Mohameda a pôvode islamu plne podporujú práce raných moslimských životopiscov, z ktorých vychádzajú všetci neskorší učenci. Odkazy sa zvyčajne nachádzajú v sekundárnych citovaných článok, ak nie sú uvedené priamo.

Pôvod

Aby sme pochopili islam, musíme pochopiť kruté podmienky, v akých sa zrodil. Arabský polostrov bol v čase Mohamedovho narodenia vyprahnutou a pustou oblasťou so spaľujúcim slnkom a neznesiteľnou horúčavou cez deň a mrazivým chladom v noci. Rástlo tam málo rastlín a kočovní obyvatelia žili medzi rozoklanými skalami a presúvajúcimi sa piesočnými dunami.

Kým Európa a veľká časť Stredného východu prechádzali z Rímskej do Byzantskej ríše, s cestami, zavlažovacími kanálmi, akvaduktmi a kultúrou zahrňujúcou filozofickú diskusiu a divadlo, Arabi žili krátky a krutý život v bojujúcich kmeňoch, ktoré im okrem ich krutej existencie veľa neponúkali.

Tým sa čiastočne vysvetľuje vrodený odpor islamu voči hudbe a umeniu, čo niektorí extrémisti, ako Taliban, berú úplne doslovne. Islam nepobáda ku získavaniu poznania mimo islamu. Je to, ako povedala Oriana Fallaci, „náboženstvo, čo nevyprodukovalo nič iné než náboženstvo.“

Nehostinné podnebie chránilo polostrov pred podrobením a kultúrnymi vplyvmi. Žiadna cudzia armáda nemala pocit, že sa jej oplatí oberať púštnych bojovníkov o kozy a ťavy, preto bola oblasť relatívne izolovaná, až na určité obchodné trasy. Renesancia poznania, ktorú zažíval zvyšok sveta od čias gréckeho obrodenia, sa Arábii z väčšej časti vyhla, keďže tam ľudia venovali energiu každodennému prežitiu zoči-voči neľútostnému prostrediu a ostatným kmeňom.

U týchto ľudí morálku diktovala nevyhnutnosť a povinnosti nepresahovali vlastný kmeň. Toto je kritický základ pre vznik islamského postoja voči ľuďom mimo islamu, vrátane morálneho princípu, že etiku akéhokoľvek činu určuje len to, či je alebo nie je v prospech moslimov.

V Arábii existovali pohanské náboženské tradície, najmä v obchodných centrách ako Mohamedovo rodisko Mekka. Niektoré z týchto miest mali kaaby – kockové stavby, ktoré počas posvätných mesiacov priťahovali pútnikov. Kaaba v Mekke bola domovom rôznych modiel, vrátane čierneho meteoritu, čo tam stojí doteraz.

Mohamedov kmeň, Kurajšovci, uctieval okrem čiernej skaly aj mesačného boha menom Alláh. Uznávali aj iných bohov. Mesto Mekka bolo v skutočnosti známe svojou náboženskou toleranciou, kde sa ľudia všetkých vierovyznaní mohli zísť a modliť v Kaabe. (To sa zmení potom, ako Mohamed získa dostatočnú moc na to, aby silou nastolil svoju vládu.)

Islam vznikol z týchto primitívnych pohanských tradícií a zo základných teologických prvkov kresťanstva a judaizmu, ako ich chápal Mohamed (často mylne; jeho nepresný výklad kresťanstva, napríklad, sa často prisudzuje dávnej skúsenosti s okrajovými sektami v palestínskej oblasti vtedy známej ako Sýria).

Raný život v Mekke

Mohamed sa narodil okolo roku 570 ovdovenej matke, ktorá zomrela len o šesť rokov neskôr. Vyrástol v chudobe a bez rodičov na okraji spoločnosti, ovládanou kmeňovými náčelníkmi a obchodujúcimi kupcami. Pracoval pre svojho strýka Abú Táliba ako pastier tiav. Hoci jeho strýko mal v spoločenstve určitú povesť, Mohamed sa nevypracoval nad svoje nízke postavenie až do 25 rokov, kedy sa spoznal a oženil s bohatou vdovou Chadídžou, ktorá bola o 15 rokov staršia.

Obchodné podnikanie jeho ženy nielen živilo Mohamedovo prirodzené nadanie na presviedčanie, ale úspešnému obchodníkovi tiež poskytlo príležitosť cestovať a získavať vedomosti, ku akým miestna populácia nemala taký ľahký prístup. Neskôr to využil vo svoj prospech, keď príbehy, na ktoré natrafil, zapracoval do svojich „zjavení“ od Alláha, konkrétne, príbehy zo starších náboženstiev, judaizmu a kresťanstva.

Keď Mohamed získal pohodlný životný štýl a voľný čas, aké človeku poskytuje bohatstvo, príležitostne sa niekam zatúlal, aby mohol meditovať a rozjímať. Vo veku 40 rokov dosť pravdepodobne zažíval prejavy krízy stredného veku, vrátane túžby po osobnom úspechu a naplnení.

Jedného dňa svojej žene povedal, že ho v sne navštívil anjel Gabriel. Tým začala séria „zjavení“ trvajúcich takmer do jeho smrti o 23 rokov neskôr. Korán je zbierkou slov, ktoré Mohamed prisudzoval Alláhovi. Hadísy sú zbierkou príbehov o živote a skutkoch Mohameda. Síra je jeho zaznamenaný životopis. Sunna je Mohamedov životný štýl, základ islamského práva (šaría).

Vďaka vplyvu a podpore svojej ženy sa Mohamed prehlásil za proroka v línii Abraháma a Ježiša a začal sa pokúšať o obrátenie ľudí vo svojom okolí na nové náboženstvo. Tým, ktorí mu verili, vyrozprával Korán a povedal im, že je to slovo Alláhovo (no počul ho iba on, samozrejme).

Mohamedov Korán neobsahuje ani jedinú originálnu morálnu hodnotu. Ku svetovým náboženstvám prispel len jednou novou myšlienkou: Mohamed je Alláhov prorok. Vlastne, Mohamedov „Alláh“ pôsobil dojmom, že je podivne zaujatý tým, aby moslimovia vedeli, že majú poslúchnuť každú Mohamedovu svetskú túžbu, keďže tento príkaz sa v Koráne opakuje najmenej dvadsať krát.

Na začiatku sa Mohamed snažil zo všetkých síl, aby pre svoje učenie našiel kompromis s prevládajúcimi náboženstvami starších členov spoločenstva, ako napríklad spojenie všetkých 300 ich modiel pod menom „Alláh“. Jeho zlúčenie židovsko-kresťanskej teológie a pohanskej tradície sa časom skomplikovalo. „Zjavenia od Alláha“ opakovane potvrdzovali jeho postavenie. Hoci si biblické príbehy nepamätal presne, každý bol nápadne upravený tak, aby zahrňoval častú tému: „Verte v posla (Mohameda), inak budete znášať následky.“

Kázanie a prenasledovanie v Mekke

Podľa raných moslimských historikov Mekkčanom nevadilo, že Mohamed vyznáva svoje náboženstvo, ani sa necítili ohrození jeho propagáciou. To sa zmenilo až potom, ako samozvaný prorok začal útočiť na ich náboženstvo, vrátane zvykov a predkov ľudí (Ibn Ishák/Hišám 167). To stačilo na vyvolanie rozhorčenia vplyvných vodcov Mekky, ktorí sa následne posmievali jeho skromnému pôvodu v porovnaní s jeho domýšľavými tvrdeniami. (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed bol v Mekke prenasledovaný pre kázanie islamu)

V tom čase však Mekka stále bola pozoruhodne tolerantnou spoločnosťou. Mohamed smel útočiť na miestne zvyky trinásť rokov, hoci ekonomika mesta bola závislá od každoročnej púte za účasti pohanov, ktorých náboženstvá horlivo znevažoval.

Mohamed bol zo začiatku úspešný len medzi priateľmi a rodinou. Po trinástich rokoch sa pouličný kazateľ mohol pochváliť len asi stovkou odhodlaných nasledovníkov, ktorí si hovorili moslimovia. Ak nerátame jeho ženu, prvým konvertitom bol jeho mladý bratranec Alí (jeho neskorší švagor a štvrtý kalif islamu). Ďalším z prvých konvertitov bol Abú Bakr, bohatý obchodník, ktorého peniazom a dôverčivému prijatiu Mohameda možno vďačiť za prežitie tejto neskúsenej sekty. (Mohamed sa neskôr „ožení“ s Abú Bakrovou 6-ročnou dcérou).

Vzťahy s Mekkčanmi sa zvlášť zhoršili až po epizóde známej ako „Satanské verše“, kedy Mohamed súhlasil s tým, že okrem Alláha uzná aj miestne bohyne. To Mekkčanov potešilo a preto štedro rozšírili svoje prijatie. Ale Mohamed zakrátko zmenil názor, keď v neho začali strácať vieru vlastní ľudia. Tvrdil, že prostredníctvom neho hovoril Satan a uznanie mekkských bohýň odvolal (Tabarí 1192, Korán 22:52 a 53:19-26).

Miestni zintenzívnili svoje posmešky voči moslimom a niektorým z nich mimoriadne skomplikovali život. Hoci moslimovia v súčasnosti používajú na opis tohto utrpenia slovo „prenasledovanie“ (v niektorých prípadoch oprávnene), je dôležité podotknúť, že prví a najspoľahlivejší životopisci (Ibn Ishák a al-Tabarí) zaznamenali smrť len jedného moslima počas tohto obdobia, staršej ženy, ktorá zomrela kvôli stresu.

Táto skutočnosť je pre súčasných apologétov zdrojom rozpakov, lebo neradi priznávajú, že moslimovia boli prví, kto v Mekke začal s násilím (pozri MÝTUS: Pohania boli prví, kto prelial krv v ich konflikte s moslimami v Mekke) a že Mohamed bol prvý, kto sa vtedy a aj neskôr uchýlil k bojovnosti, hoci to bolo absolútne zbytočné.

Aby si s touto nepríjemnou pravdou poradili, súcitné príbehy o prvých rokoch v Mekke zvyčajne zveličujú boj moslimov tvrdeniami, že ich „neustále mučili“. Môžu tiež obsahovať apokryfné záznamy, ktoré NIE SÚ podporené najstaršími a najspoľahlivejšími historikmi (pozri MÝTUS: Raní moslimovia boli v Mekke prenasledovaní a mnohí boli zabití).

Súčasní vyprávači príbehov a filmoví tvorcovia (ako tvorcovia filmu Posolstvo z roku 1976) sú dokonca známi vymýšľaním fiktívnych obetí vrážd, buď preto, aby zdramatizovali vlastný príbeh, alebo aby ospravedlnili následné „vraždy z pomsty“. Jediný moslim, ktorého život bol skutočne v ohrození, bol Mohamed – po 13 rokoch zosmiešňovania miestneho náboženstva. (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed bol v Mekke mučený svojimi protivníkmi).

Hidžra: Útek z Mekky do Mediny

Po smrti svojho strýka Abú Táliba v roku 619 zostal Mohamed bez ochrancu pred vodcami Mekky, ktorí s ním postupne strácali trpezlivosť. Skutočným štváčom v tejto situácii je celkom zjavne sám Mohamed, ako poznamenávajú aj moslimskí historici. Zvážte tento záznam o tom, čo sa stalo na smrteľnej posteli Abú Táliba, keď ho Mekkčania prosili o poslednú šancu na mier s jeho synovcom:

(Mohamedov hlavný nepriateľ) Abú Sufján, spolu s niekoľkými ďalšími významnými osobnosťami, šiel za Abú Tálibom a povedal: „Vieš o problémoch, ktoré existujú medzi nami a tvojím synovcom, preto ho zavolaj, aby sme sa s ním dohodli, že on nechá na pokoji nás a my necháme na pokoji jeho; nech má svoje náboženstvo a my budeme mať svoje.“ (Ibn Ishák 278)

Mohamed túto ponuku na mierumilovné spolunažívanie odmietol. Jeho nové náboženstvo malo vládnuť nad ostatnými, nemalo si byť s nimi rovné. Medzitým sa moslimovia začali voči ľuďom vo svojom okolí správať násilne.

Keď Mohamed hľadal politických spojencov, uzavrel vojnovú dohodu proti Mekkčanom s obyvateľmi Mediny, ďalšieho arabského mesta ďaleko na sever (Ibn Ishák 299-301). To bola pre Mekkčanov posledná kvapka a napokon sa rozhodli Mohameda chytiť a zabiť. (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed a jeho stúpenci boli nútení utiecť z Mekky kvôli prenasledovaniu)

Hoci to podľa západných kritérií môže znieť kruto, treba poukázať na kontrast medzi reakciou Mekkčanov a Mohameda, keď neskôr reagoval na údajnú zradu v Medine zo strany ľudí, ktorí nikomu neublížili:

Mekkčania obmedzili svoju smrtiacu agresiu na samotného Mohameda. To je celkom jasné z epizódy, kde Mohamed ušiel z domu a využil svojho švagra Alího, aby oklamal svojich možných úkladných vrahov presvedčených o tom, že ho chytili (Ibn Ishák 326). Alímu ani jeho žene nebolo ublížené a obidvaja následne zostali v meste niekoľko dní, aby dokončili presťahovanie Mohamedovho rodinného podnikania do Mediny.

Porovnajte si to s epizódou s Banú Kurajza, kedy Mohamed vyvraždil celý kmeň ľudí kvôli tomu, že ich vodca prešiel ku druhej strane v konflikte, ktorého sa žiaden z nich ani nezúčastnil.

Mohamed utiekol z Mekky do Mediny v roku 622, čo je začiatok islamského kalendára.

Medina a vznik džihádu

Kvôli urážke z odmietnutia vlastným mestom a kmeňom sa Mohamedovo posolstvo stalo intolerantnejším a neľútostnejším – najmä potom, keď získal moc. Táto zmena sa odráža aj v najsvätejšej knihe islamu. Neskoršie časti Koránu pridávajú násilie a pozemskú porážku spôsobenú moslimami ku strastiam večného zatratenia, ktoré skoršie časti knihy sľúbili tým, ktorí nebudú veriť v Mohameda ako proroka.

V Medine bolo relatívne mierumilovné náboženstvo, ktoré si vypožičalo množstvo vecí z judaizmu a kresťanstva, nahradené militantnou a totalitnou formou politického islamu, ktorej dnes hovoríme islamizmus. Počas týchto posledných desiatich rokov Mohamedovho života boli neveriaci buď vyháňaní alebo zotročovaní, pod hrozbou smrti museli konvertovať a keď to osobný prospech dovoľoval, boli zhromažďovaní a masakrovaní.

Aby financoval svoje úsilie o nadvládu, Mohamed svojich stúpencov najprv nahovoril na prepadávanie mekkských karaván počas posvätných mesiacov, kedy by to obete najmenej očakávali. Urobil to napriek tomu, že Mekkčania ho v Medine neobťažovali (pozri MÝTUS: Mekkčania napadli moslimov v Medine).

Mohamed svojim ľuďom poskytoval príhodné „zjavenia od Alláha“, vďaka ktorým mohli vraždiť nevinných vodičov karaván a kradnúť ich majetok (Ibn Ishák/Hišám 426). Ľudia v jeho okolí postupne začali túžiť po veciach, čo mohli získať v boji, vrátane materiálnych výhod a zajatých žien a detí. (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed prepadával karavány, aby získal späť ukradnutý majetok)

Často sa stávalo, že ľudí zajatých v boji priviedli pred samozvaného proroka, kde prosili o život a tvrdili, napríklad, že k moslimom by sa tak nikdy nesprávali. Z tradícií sa dozvedáme, že Mohamed týmito prosbami väčšinou nebol dojatý: prikázal ich zabiť, často hrozným spôsobom. V jednom prípade prikázal zabiť muža, ktorému povedal, že o jeho osirotenú dcéru sa postará „peklo“ (Ibn Ishák/Hišám 459). (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed nikdy nezabíjal zajatcov)

Prepady karaván predchádzali prvej veľkej bitke s účasťou moslimskej armády, bitke pri Badr. Bolo to miesto, kam Mekkčania vyslali vlastnú armádu, aby chránila ich karavány pred nájazdmi moslimov. Hoci súčasní apologéti radi tvrdia, že Mohamed útočil na ostatných len v sebaobrane, v Mohamedových časoch to tak zjavne nebolo. V skutočnosti musel svojich zdržanlivých bojovníkov presviedčať sľubmi o raji a uisteniami, že ich náboženstvo je dôležitejšie než životy ostatných. (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed bojoval v bitke pri Badr v sebaobrane)

Upevňovanie moci

Mohamedova porážka Mekkčanov pri Badr mu dodala odvahu, aby začal rozdeľovať a podrobovať si tri miestne židovské kmene v Medine. Ich chybou bolo to, že súhlasili s prítomnosťou moslimov v meste, no odmietli Mohamedovo tvrdenie, že je z línie židovských prorokov. Jeho príbehy z Tóry si jednoducho protirečili s ich vlastnými. (Biblické príbehy v podaní Mohameda zneli skôr ako útržkovité rozprávky s rovnakým ponaučením – verte v jeho osobné tvrdenie, že je prorokom... inak vás postihne zlý osud.)

Osud týchto troch kmeňov, Banú Kajnuka, Banú Nadír a Banú Kurajza, nám poskytuje sondu do islamského zmýšľania s jeho vrodeným dvojakým metrom vo vzťahu k neveriacim.

Aby sa pokúsil získať ich priazeň, Mohamed najprv krátku dobu kázal, že kresťania a Židia môžu dosiahnuť spásu skrz svoje náboženstvo. Dokonca zmenil smer modlitby svojich stúpencov z Mekky k Jeruzalemu, čím si v kritickom čase získal toleranciu svojich hostiteľov, hoci tajne pracoval na tom, aby získal moc kradnúť a vyháňať. Tieto prvotné ústupky a učenie však Mohamed neskôr odvolal (Ibn Ishák/Hišám 382), keďže Židia napokon odmietli jeho náboženstvo. Ojedinelé rané tolerantné verše v Koráne sú zrušené neskoršími veršami, ako je 9:29.

Znalosť Tóry prirodzene ohrozovala dôveryhodnosť vodcu moslimov, keďže vyvracala jeho tvrdenia, že je prorokom božím. Židia tiež videli cez biblické príbehy, ktoré si povyberal zo zdrojov z druhej ruky a vedeli, že si protirečia s uznávaným zjavením. Alláh príhodne zakročil, aby Mohamedovi povedal, že Židia zámerne sfalšovali vlastné texty, aby skryli presne tie dôkazy jeho tvrdení, ktoré sa tam vraj nachádzali. (Moslimovia do dnešného dňa neboli schopní vydať výtlačok „pravej“ Tóry alebo evanjelií, na ktoré ich Korán naráža.)

Hoci Židov také triky nepresvedčili, arabskí polyteisti hromadne prestúpili na islam, čo Mohamedovi zanedlho umožnilo oznámiť svoj zámer presadiť islam silou:

Kým sme boli v mešite, prišiel prorok a povedal, „Poďme za Židmi.“ Šli sme až do Bajt ul-Midras. Povedal im, „Ak prijmete islam, budete v bezpečí. Mali by ste vedieť, že zem patrí Alláhovi a jeho apoštolovi a chcem vás z tejto krajiny vyhnať. Takže, ak niekto z vás vlastní nejaký majetok, môže ho predať, inak by ste mali vedieť, že zem patrí Alláhovi a jeho apoštolovi.“ (Sahíh Bucharí 53:392)

Židia z Mediny boli prvými vo veľmi dlhej línii nešťastných ľudí, ktorí dostali ponuku konvertovať na islam pod očividným nátlakom. Nútené konverzie sú teda veľmi významnou moslimskou tradíciou už od čias Mohameda (pozri MÝTUS: Mohamed nikdy neschvaľoval náboženské konverzie pod nátlakom).

Keďže sa rozhodli ponechať si svoje náboženstvo, Mohamed hľadal dôvody, aby mohol proti Židom z Mediny viesť vojnu. Podľa niektorých záznamov bol kmeň Kajnuka vyhnaný zo svojich domovov a krajiny preto, že jeden z nich obťažoval moslimku. Hoci ešte predtým toho previnilca zabil moslim, toho moslima tiež zabil člen kmeňa Kajnuka v odplate za vraždu.

Po obľahnutí celej komunity a porážke kmeňa chcel Mohamed zabiť každého muža, ale jeho spoločník ho od toho odhovoril – za čo ho Alláh neskôr „pokarhal“. Kajnuka boli nútení ísť do vyhnanstva a moslimovia sa zmocnili ich majetku a pozemkov, čím si ich privlastnili. Mohamed si osobne vyhradil pätinu neprávom nadobudnutého zisku pre seba (toto pravidlo si našlo cestu aj do Koránu).

Táto epizóda vštiepila do náboženstiev princíp skupinovej identity, kedy je každý člen náboženstva alebo sociálnej jednotky mimo islamu rovnako vinný ako všetci jeho rovesníci, ktorí urazia alebo zrania moslima – a preto si rovnako zaslúži trest (Mohamedove tresty zvyčajne neboli primerané zločinom).

Členov druhého kmeňa, Banú Nadír, Mohamed obvinil z vražedného sprisahania proti svojej osobe. Na tejto epizóde je zaujímavé, že sa odohrala potom, ako moslimovia na Mohamedov rozkaz zabili niekoľkých popredných Židov, vrátane vodcu Banú Nadír (Ka'b bin al-Ašraf). (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed by nikdy neschválil vraždu)

Prorok islamu tvrdil, že sa mu vo sne zjavil anjel a povedal mu, že sa stane terčom odplaty. Na základe toho obľahol komunitu Banú Nadír. Keď ich donútil vzdať sa, ich bývalí hostia vyhnali týchto pôvodných obyvateľov Mediny zo svojich domovov a krajiny. Všetkých však sklamalo, že si Mohamed vymyslel aj zjavenie od Alláha (Korán 59:7), čo mu umožnilo zhabať všetok majetok Nadíru pre seba (Ibn Ishák 654).

V kritickom príklade, ako islam schvaľuje klamanie, bola preživšia skupina Banú Nadír (pod vedením Usajra ibn Zaríma) neskôr oklamaná, aby opustila svoju pevnosť pod zámienkou mierových rokovaní. Skupina moslimov vyslaná Mohamedom za účelom „sprevádzania“ týchto ľudí svoje obete ľahko zavraždila, len čo sa stali zraniteľnými kvôli svojej nemiestnej dôvere (Ibn Ishák 981). (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed nikdy neschvaľoval nečestnosť)

Masaker kmeňa Kurajza

Kým Banú Kurajza postihol ich osud, Mohamed už bol vďaka svojej porážke ostatných dvoch kmeňov a svojim nájazdom na karavány bohatý a mocný.

Židia z Banú Kurajza ochutnali Mohamedov hnev potom, ako sa ich vodca polovičato pridal na stranu mekkskej armády počas obliehania Mediny (Priekopová bitka). Dovtedy Mohamed už vyhostil ostatných Židov a vyhlásil, že mu patrí všetka pôda v Medine, takže pôvodná ústava mesta už neplatí. Napriek tomu je dôležité spomenúť, že kmeň Kurajza nikdy nenapadol, ani nezranil jediného moslima.

Hoci sa Kurajza mierumilovne vzdali moslimom, Mohamed rozhodol, že každý muž z kmeňa bude popravený, spolu s každým chlapcom, ktorý dosiahol počiatočné štádiá puberty (vo veku 12 až 14 rokov). Prikázal, aby bola za mestom vykopaná jama a aby mu obete priniesli v niekoľkých skupinách. Každý človek si musel kľaknúť na kolená, odsekli mu hlavu a odhodili ju do priekopy spolu s telom.

Mohamedov kmeň zabil po ich kapitulácii 700 až 900 mužov a chlapcov z Banú Kurajza (Ibn Kathir, zv. 3, s. 170).

Preživšie deti týchto mužov sa stali otrokmi moslimov a ich vdovy sa stali sexuálnymi otrokyňami (niektoré predali za kone). Patrilo medzi ne aj židovské dievča Rajhana, ktorá sa stala jednou z Mohamedových osobných konkubín ešte v tú noc, kedy jej muž prišiel o hlavu.

Do určitej miery boli ženy rovnakým majetkom ako čokoľvek iné, čo získali v boji a ich únoscovia s nimi mohli naložiť, ako sa im zachcelo. Ale moslimovia ich považovali za užitočné aj iným spôsobom. Jednou z metód, ktorej islam vďačí za svoje šírenie počas stáročí, boli reprodukčné schopnosti zajatkýň. Okrem štyroch žien mohol mať muž neobmedzený počet sexuálnych otrokýň s jediným pravidlom, že každé splodené dieťa bude automaticky moslim.

Mohamed prikázal, aby mu bola vyhradená pätina zajatých žien. Mnohé sa stali súčasťou jeho osobnej stajne sexuálnych otrokýň, ktoré si vydržiaval dodatočne ku svojim jedenástim manželkám. Ostatné rozdelil ako darčeky pre ostatných. (Pozri MÝTUS: Mohamed bol abolicionista, ktorý kupoval otrokom slobodu).

Pri jednej príležitosti po bitke Mohamed vydal pokyny, ako by mali byť ženy po zajatí znásilnené a svojim mužom povedal, aby si nerobili starosti s prerušovanou súložou, lebo „Alláh zapísal, koho stvorí.“ (Pozri MÝTUS: Mohamed by nikdy neschválil znásilnenie)

Po bitke pri Hunajne v neskoršom období života sa Mohamedovi muži zdráhali znásilniť zajatkyne pred ich manželmi (ktorí boli zjavne stále nažive, aby sa na ten hnus pozerali), ale Alláh prišiel na pomoc s užitočným „zjavením“, ktoré im to smilstvo dovolilo. (Toto je pôvod súry 4:24, ako tvrdí hadís Abú Dawud 2150)

Pôvod islamského imperializmu

Z Mediny viedol Mohamed teroristickú výpravu (ktorej otvorene prisudzoval svoj úspech). Jeho banda lúpežníkov zahájila nájazdy proti nešťastným komunitám, ktoré moslimovia napádali, rabovali, vraždili a znásilňovali. Kmene susediace s moslimami začali prestupovať na islam, aby sa zachránili, keďže zámienka pre výboje sa stávala čoraz banálnejšou, až takmer zanikla.

Mohamed svojim nasledovníkom povedal, že moslimovia by mali vládnuť nad ostatnými národmi. Džihád (a šírenie islamu) poháňalo šovinistické učenie (Pozri MÝTUS: Mohamed bojoval len v sebaobrane).

Kruté podrobenie ľudí z Chajbaru, mierumilovnej farmárskej komunity, ktorá proti moslimom nebojovala, je nápadným príkladom. Mohamed ku nim potajomky pochodoval, prekvapivo ich napadol a ľahko porazil. Mnohých mužov nechal zabiť len za to, že bránili svoje mesto. Ženy a deti zotročil a preživších mužov nechal pracovať ako nevoľníkov na poli, pričom museli moslimom pravidelne platiť podiel svojej úrody, aby ich nenapadli znova.

Mohamed mal podozrenie, že pokladník mesta niečo tají, preto nechal svojich ľudí toho úbohého chlapíka barbarsky mučiť tak, že mu na hrudi založili oheň, aby im prezradil, kde sa nachádza ukrytý poklad. (Pozri MÝTUS: Mohamed neschvaľoval mučenie)

Potom mu prorok islamu nechal odseknúť hlavu a „oženil“ sa s jeho vdovou ešte v ten istý deň (najprv musela prejsť rukami jedného z jeho zástupcov). Vzhľadom k tomu, že Mohamed zabil aj jej otca, nie je prehnané povedať, že skutočná láska mala s týmto „manželstvom“ veľmi málo čo do činenia.

Násilie a smilstvo sa sotva zdôvodňovali:

Alláhov posol zavolal Alího (a povedal): „Pokračuj a neobzeraj sa, kým ti Alláh nedá víťazstvo,“ a Alí šiel o kúsok ďalej, zastavil sa, neobzeral sa a potom nahlas povedal: „Alláhov posol, z akého dôvodu by som mal bojovať proti ľuďom?“ Na to mu (prorok) povedal: „Bojuj s nimi, kým nedosvedčia, že niet iného boha okrem Alláha a Mohamed je jeho posol...“ (Sahíh Muslim 5917)

Život hedonizmu a narcizmu

Mohamedov osobný život sa stal portrétom hedonizmu a výstrednosti, ospravedlňovaný častými „zjaveniami“ od čoraz svojvoľnejšieho a náladovejšieho boha. V súlade so životom vodcu sekty požadoval od svojich nasledovníkov prísnu poslušnosť, kvôli čomu im hovoril, že ak poslúchajú jeho, poslúchajú i boha (Korán 4:80, 59:7; Sahíh Bucharí 89:251).

Mohamed používal kruhové zdôvodňovanie, kedy predpoklad aj záver záviseli od seba navzájom: A je pravda, lebo B je pravda; B je pravda, lebo A je pravda. Táto jednoduchá a zjavná chyba však, prekvapivo, pretrváva medzi veriacimi do dnešných dní:

1) Mohamed je posol Alláhov, lebo to tvrdí Korán.

2) Korán pochádza od Alláha, lebo to tvrdí posol.

V neskorších rokoch svojho života Mohamed nehanebne využíval svoj vplyv na osobný zisk, vrátane sexu, majetku a moci. Alláhov súhlas so sledovaním týchto svetských ambícií je zvečnený v Koráne (najmä v súrach 33 a 66).

Ten istý muž, ktorý v skoršom období svojej kariéry zdôvodňoval tvrdenia o svojom statuse proroka tým, že od ostatných „odmenu žiadnu nežiada“, zmenil názor a začal požadovať pätinu alebo viac z toho, čo vydrancovali od podrobených kmeňov (Korán 36:21). Podľa jeho životopiscov v dôsledku toho, že žil z tohto enormného, neprávom nadobudnutého podielu, stučnel. (Pozri MÝTUS: Mohamed bol statočný bojovník, ktorý veril v Alláhovu ochranu)

V priebehu dvanástich rokov sa oženil s jedenástimi ženami a mal prístup ku celému radu sexuálnych otrokýň (pozri MÝTUS: Mohamed sa oženil s mnohými ženami, lebo to pre ne bola služba). Keď chcel ženu, aj keď to bola manželka iného muža, jeho vlastná nevesta alebo len 6-ročné dieťa (pozri MÝTUS: Mohamed odsudzoval sex s deťmi), Mohamed si svoju telesnú túžbu a neodvratné naplnenie manželstva pohlavným stykom dokázal zdôvodniť tak, že sa odvolal na Alláhovu zjavenú vôľu po jeho sexuálnom živote – čo sa následne naveky zachovalo v Koráne, aby sa to budúce generácie, ktorých sa to nijako netýkalo, verne učili naspamäť.

Príkladom toho je prvý verš súry 66: Vyrozprával ho Mohamed svojim ženám krátko potom, ako na neho dve z nich tlačili, aby nenavštívil svoju obľúbenú sexuálnu otrokyňu:

Prorok, prečo v snahe uspokojiť svoje ženy zakazuješ to, čo Boh ti dovolil? Veď Boh je odpúšťajúci, milosrdný. (Korán 66:1)

Alláha (podľa svojej hlásnej trúby, Mohameda) rozčúlilo, že si jeho prorok odopiera popoludňajšie potešenie s konkubínou, ktorú mu sám udelil. (Moslimskí veriaci sa iste musia cítiť trápne, keďže Alláhovi zjavne záležalo viacej na Mohamedovom osobnom sexuálnom živote než na tolerancii či všeobecnej láske, ktoré sa v Koráne hľadajú oveľa ťažšie.)

Keď si Mohamed vyžadoval prísnu poslušnosť voči každému svojmu rozkazu, používal večný raj a zatratenie: „Alláhov apoštol povedal, 'Ktokoľvek ma poslúcha, vstúpi do raja a ktokoľvek ma neposlúcha, nevstúpi doňho.'“ (Sahíh Bucharí 92:384)

Islam sa úplne sústredil na svojho zakladateľa. Zo všetkých prorokov musia noví konvertiti potvrdiť legitimitu len Mohameda. Moslimský vodca sa dokonca delí o šahádu (sľub viery) s Alláhom: „Niet iného boha okrem Alláha a Mohamed je jeho prorokom.“ Každý moslim sa dodnes musí päť krát denne klaňať smerom k Mohamedovmu rodisku (hoci moslimovia na západnej pologuli sa v skutočnosti modlia smerom do vesmíru. Islamský „prorok“ nevedel, že zem je guľatá... a zdá sa, že ani Alláh).

Prorok islamu bol tiež mimoriadne poverčivým človekom, lebo moslimom zanechal kopu bizarných pravidiel, ktoré majú dodržiavať, vrátane smeru, akým sa majú vyprázdňovať a koľko kameňov majú následne použiť na umytie zadku (ľubovoľný nepárny počet, ak vás to zaujíma; pozri MÝTUS: Mohamed skoncoval s primitívnou poverčivosťou a vierou v mágiu). Nedokonalá hygiena mu spôsobila nepríjemnú infekciu od vší.

Keď sa Mohamedovi nechcelo čakať, kým Alláh zakročí v jeho mene, nechal popraviť svojich osobných kritikov, vrátane básnikov. Jedným z nich bola matka piatich detí, ktorú prebodol na smrť Mohamedov vyslanec potom, ako jej z hrude odsunul dojča (pozri MÝTUS: Mohamed nikdy nezabil ženu). Ostatných nevinných ľudí zabili len preto, že vyznávali iné náboženstvo. Niekedy z tohto dôvodu zabili aj deti (pozri MÝTUS: Mohamed by nikdy neublížil dieťaťu).

Nápadné dvojaké metre vznikli v islame už počas života jeho proroka. Patria sem príkazy popravovať odpadlíkov (tých, ktorí chcú opustiť islam) a vyhnať ľudí s iným vierovyznaním z ich domovov.

Staršia žena menom Umm Kirfa sa dostala do konfliktu s Mohamedom len za to, že sa bránila, keď jej kmeň napadli moslimskí nájazdníci. Mohamedov adoptívny syn priviazal nohy tejto ženy ku dvom ťavám a tie potom hnal opačným smerom, kým jej telo neroztrhli na dve časti. Zabil aj jej dvoch synov – vraj hrozným spôsobom – a z jej dcéry si urobil sexuálnu otrokyňu. (Pozri MÝTUS: Mohamed nikdy nezabil starších ľudí)

Dnešní veriaci zdedili toto dedičstvo sebazničenia a pohŕdania voči ľuďom mimo islamskej viery. Môžu, no nemusia súhlasiť s teroristickými útokmi proti nemoslimom, ale väčšina z nich je takmer jednotná v presvedčení, že obete nemajú právo vrátiť úder, ani len v sebaobrane.

Korán rozlišuje medzi moslimami a ostatnými, pričom veriacich vychvaľuje do nebies, zatiaľ čo ľudí mimo islamu odsudzuje tým najodpornejším spôsobom. Islam je skutočná šovinistická ideológia.

Dobytie Mekky

Hoci arabské a židovské kmene nachádzajúce sa bližšie k Medine boli zlikvidované a pohltené po vojenskom víťazstve a nútenom prestupe na islam, mesto Mekka sa pokúšalo ďalej žiť svojím životom.

V roku 628, šesť rokov po svojom úteku, mohli Mohamedovi stúpenci opäť vstúpiť do mesta na základe dohody, podľa ktorej nebude používať svoj titul „prorok Alláhov“. Bol to dočasný trik, ktorý mu umožnil získať v meste politickú základňu pomocou tých istých aktivít „piatej kolóny“, aké dodnes používajú organizácie ako Rada pre americko-islamské vzťahy (CAIR), ktoré využívajú jazyk náboženskej tolerancie svojho hostiteľa na utajenie postrannej agendy zahrňujúcej systematickú diskrimináciu nemoslimov.

Mnoho Mohamedových nasledovníkov bolo sklamaných z toho, že Mohamed urobil Mekkčanom ústupky a nechápali, že to perfektne zapadá do jeho konečnej agendy nadvlády. Počas tohto obdobia viedol výpravu proti Chajbaru, aby ukojil túžbu po krvi, ženách a koristi.

Technicky bol Mohamed prvý, kto porušil dohodu s Mekkčanmi, keď porušil časť zakazujúcu prijímať do svojho tábora členov ostatných kmeňov. Jeho ľudia organizovali smrtiace nájazdy na mekkské karavány (pozri MÝTUS: Mekkčania boli prví, kto porušil ich dohodu s Mohamedom). Hoci nemal voči dohode žiadne osobné záväzky, prorok islamu od ostatných strán vyžadoval presné dodržiavanie zákona, najmä potom, ako nadobudol moc, s ktorou mohol dobýjať v ohromnej presile.

Zámienka, na základe ktorej Mohamed napokon napochodoval so svojimi armádami do Mekky, sa naskytla vtedy, keď kmeň spriaznený s Mekkčanmi podnikol nájazd na kmeň spriaznený s Medinčanmi. Hoci skutočný muž mieru by dbal na skutočnosť, že jeho nepriateľ nechce vojnu a použil by nenásilné prostriedky na vyriešenie napätej situácie, kedy by zároveň rešpektoval zvrchovanosť, Mohamed chcel len moc a odplatu. (Pozri tiež MÝTUS: Mohamed si vždy zvolil mier namiesto vojny)

Za menej než desaťročie sa Mohamed vyvinul z človeka, ktorý sa snažil predať seba samého ako židovsko-kresťanského proroka usilujúceho sa získať stúpencov, na arabského vojenského vodcu usilujúceho sa získať poddaných, otrokov a úplnú nadvládu. Raný Korán (z Mekky) hovorí neveriacim, aby „nasledovali príklad“ Mohameda, inak budú trpieť v pekle. Neskorší Korán (z Mediny) hovorí neveriacim, aby „poslúchali“ Mohameda, inak zomrú.

Po kapitulácii Mekky Mohamed zabil tých, ktorí ho predtým urážali (pozri tiež MÝTUS: Mohamed bol odpúšťajúci človek). Jedným z odsúdených ľudí bol jeho bývalý pisár zapisujúci zjavenia, ktoré podľa Mohameda pochádzali od Alláha. Pisár predtým odporúčal zmeny v znení (kvôli zlej gramatike a nepresvedčivému jazyku „Alláha“) a Mohamed s tým súhlasil. Kvôli tomu sa pisár stal odpadlíkom, lebo veril, že skutočné zjavenie by malo byť nemenné.

Hoci pisár unikol smrti vďaka tomu, že pod hrozbou meča „prestúpil na islam“, ostatní nemali také šťastie. Jedným z nich bola otrokyňa popravená na Mohamedov rozkaz za to, že o ňom napísala posmešné piesne.

V ďalšom kroku, čo sa stal vzorom pre budúce moslimské vojenské výboje, museli Mekkčania odmietajúci prestúpiť na islam prijať treťotriedne postavenie. Nie je prekvapením, že keď sa Mohamed vrátil s mečom v ruke, takmer celé mesto – ktoré predtým odmietlo jeho posolstvo – okamžite „prestúpilo“ na islam. Patril medzi nich aj jeho protivník, Abú Sufján, ktorého rovno prinútili podriadiť sa a dosvedčiť, „že niet iného boha okrem Alláha a že Mohamed je apoštol Alláhov, inak prídeš o hlavu.“

Ľudia odmietajúci prestúpiť na islam boli o niekoľko mesiacov vyhnaní z mesta – čo opäť zdôraznilo duálnu etiku islamu. Keď Mohameda predtým vyhnali z Mekky, opísal to ako „prenasledovanie“, čím ospravedlnil „zavraždenie“ ľudí, ktorí mu bránili vykonať púť hadždž. No keď získal moc, okamžite vyhnal z Mekky každého, kto neprestúpil na islam a kto mu bránil vykonať hadždž (pozri MÝTUS: Mekka sa po príchode islamu stala tolerantnejším mestom)

Do dnešných dní majú ľudia iného vierovyznania zakázané čo i len vstúpiť do Mekky, mesta, kde Mohamed mohol slobodne kázať niečo, čo bolo v rozpore s etablovaným náboženstvom. Islam je omnoho menej tolerantný než primitívne arabské náboženstvá, čo nahradil. Človeka kážuceho pôvodný arabský polyteizmus by v uliciach dnešnej Mekky rýchlo popravili.

Džihád a džizja

Veľavravné je, že jedny z najnásilnejších veršov v Koráne boli zoslané potom, ako Mohamed nadobudol moc, hoci moslimov nikto skutočne neohrozoval. Deviata súra Koránu vyzýva moslimov ku džihádu a nadvláde nad ostatnými náboženstvami:

„Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha ani v Deň posledný a nezakazujú to, čo zakázal Boh a Jeho posol a ktorí neuctievajú náboženstvo pravdy, z tých, ktorým sa dostalo Písma, pokiaľ nedajú poplatok priamo vlastnou rukou, pociťujúc pokoru.“ (9:29)

Verš nasledujúci po ňom menovite preklína kresťanov a Židov a hovorí, „nech Boh proti nim bojuje“ (ako v iných častiach Koránu, ani tu nie je jasné, či hovorí Alláh alebo Mohamed).

Pred svojou smrťou Mohamed prikázal 30 000 svojim mužom, aby pochodovali do kresťanských krajín (v tom čase súčasť Byzantskej ríše). Apologéti tvrdia, že sa proti nim zhromaždila armáda, ale o ničom takom neexistujú absolútne žiadne dôkazy. Namiesto toho si Mohamed podmanil miestnych ľudí a vynucoval si od nich platenie „ochranných“ peňazí – neskôr známych ako džizja (daň, ktorú platia nemoslimovia moslimom). (Pozri MÝTUS: Mohamed bol napadnutý byzantskou armádou: Výprava na Tabúk a verš 9:29)

Ďalšia epizóda z tohto obdobia ponúkajúca náhľad do dedičstva Mohameda je nútený prestup al-Harít, jedného z posledných arabských kmeňov odolávajúcich moslimskej hegemónii. Mohamed dal ich náčelníkovi tri dni na prijatie islamu, no potom za nimi vyslal armádu, aby ich zničila (Ibn Ishák/Hišám 959). Neprekvapuje, že celý kmeň okamžite prijal náboženstvo mieru!

Väčšina arabských kmeňov pochopila Mohamedovu túžbu po moci a múdro mu prisľúbili svoju politickú vernosť bez boja. To pre ústrednú skupinu jeho prívržencov predstavovalo problém, lebo si zvykli žiť z toho, čo ukradli nemoslimom počas nájazdov a boja.

Keďže bolo proti pravidlám útočiť na iných moslimov, Mohamed začal od svojich nových „konvertitov“ požadovať príspevok, čo sa ukázalo byť menej výnosné než džizja – nehovoriac o tom, že to vyvolalo vnútorné rozhorčenie a konflikt (pozri MÝTUS: Mohamed by nikdy neposkytol útočisko vojnovému zločincovi).

Chajbar, vzdialené židovské mesto, čo sa zmenilo na poľnohospodársky nájomnícky štát v mene svojich moslimských pánov, sa pre rastúcu islamskú ríšu, závislú od vydierania zdôvodneným náboženskou nadradenosťou, stalo uprednostňovaným ekonomickým modelom.

Roky predtým, ako napadol kresťanské a perzské územia, napísal Mohamed ich správcom a povedal im, „prijmite islam a budete v bezpečí“. Nezdôvodňoval to žiadnym útlakom či oslobodením. Jedinou hrozbou pre týchto ľudí boli moslimské armády. Len o šesť rokov neskôr bolo 4000 roľníkov na území dnešnej Palestíny zavraždených kvôli obrane svojich domovov (Dejiny Palestíny, 634-1099, Moshe Gil).

V tom čase bolo bohatstvo ostatných národov otvoreným zdrojom závisti Mohamedových nasledovníkov, čo im sľúbil napraviť. Následná vojenská expanzia, ktorú uviedol do pohybu, mohla byť schválená Alláhom a poháňaná náboženským fanatizmom, ale základné motívy peňazí, sexu, otrokov a moci neboli o nič menej svetské než u hociktorého iného dobyvateľa tých čias.

Dedičstvo islamského imperializmu

Mohamed zomrel na horúčku v roku 632 vo veku 63 rokov, kedy sa jeho násilné náboženstvo rozprestieralo už na väčšine územia Arábie. Jeho metóda donucovania ostatných konvertovať na islam pod nátlakom mala niekoľko negatívnych následkov, počnúc občianskymi vojnami bezprostredne po jeho smrti. Mnohé kmene chceli opustiť islam a museli byť v ríši udržané za pomoci hrozného násilia (vojny označované slovom ridda).

Abú Sufján, vodca Mekky, ktorý bol doslova nútený „prijať“ islam pod ostrím meča, sa v skutočnosti smial naposledy. Šikovne zapracoval svoju rodinu do línie následníkov a jeho syn, Muávija, sa stal dedičom Mohamedovej ríše na úkor „prorokovej“ vlastnej rodiny. Abú Sufján sa takmer dožil toho, ako jeho syn a vnuk vyvraždili Mohamedových vnukov a prevzali moc nad islamskou ríšou.

Mohamed po sebe nezanechal jasného následníka, čo malo za následok hlbokú schizmu, ktorá sa rýchlo zvrhla na násilie a pretrváva do dnešných dní ako sunnitsko-šiitsky konflikt. Jeho rodina sa rozpadla a behom prvých niekoľkých rokov doslova začala viesť proti sebe vojnu. Tisíce moslimov zahynuli v boji proti sebe počas bitky medzi Mohamedovou obľúbenou ženou, Aišou, a jeho adoptívnym synom, Alím.

Neveriacim sa nedarilo o nič lepšie. Na základe Mohamedovho učenia a príkladu považovali jeho nasledovníci svetský život za neustály fyzický boj medzi domom mieru (dar al-salám) a domom vojny (dar al-harb). Moslimovia dostali pokyn vyzvať svojich nepriateľov, aby buď prijali islam, platili džizju (ochranné peniaze) alebo zomreli.

Behom nasledujúcich štrnástich storočí bude krvavé dedičstvo tohto mimoriadne efektívneho človeka neustálou výzvou pre ľudí žijúcich na hraniciach politickej moci islamu. Násilie, ktorým moslimské armády zasiahnu národy v severnej Afrike, na Strednom východe, v Európe a Ázii, až po Indický subkontinent, je poctou zakladateľovi, ktorý praktizoval a propagoval podrobovanie, znásilňovanie, vraždenie a nútené prestupy na islam.

Povedané Mohamedovými slovami: „Bolo mi prikázané bojovať proti ľuďom, kým nepovedia: 'Nikto nemá právo byť uctievaný okrem Alláha.' Ak to povedia a budú sa modliť ako my, budú dodržovať náš smer modlitby a porážať zvieratá tak ako my, ich krv a majetok budú pre nás posvätné a nebudeme sa do nich starať...“ (Sahíh Bucharí 8:387).

Nie je to základ len pre dnešné teroristické výpravy proti neveriacim na Západe (a tiež hinduistom a budhistom), ale aj všeobecná ľahostajnosť moslimov po celom svete voči násiliu, čím toto násilie umožňujú.

Ako povedal indonézsky duchovný Abú Bakar Bašír, „Ak chce mať Západ mier, musí prijať islamskú vládu.“

Prevzaté z https://thereligionofpeace.com/pages/muhammad/life-of-muhammad.aspx

Islamoklast

streda 5. mája 2021

Život Mohameda: Nepohodlná pravda

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára