T. P. Hughes – Slovník islamu (str. 243-248)
Džihád – doslova „snaha“ alebo „úsilie“. Náboženská vojna s neveriacimi
počas Mohamedovho poslania. Je to náboženská povinnosť stanovená v Koráne
a tradíciách ako božská inštitúcia a je prikázaná konkrétne za účelom rozširovania
islamu a odvracania zla od moslimov.
Keď si krajinu neveriacich podrobí moslimský vládca, jej
obyvatelia dostanú tri možnosti:
(1) prijatie islamu, kedy sa podrobení obyvatelia stanú oslobodenými
občanmi moslimského štátu.
(2) platenie dane z hlavy (džizja), kedy ľudia neveriaci
v islam získajú ochranu a stanú sa zimmí, za predpokladu, že nie sú
modloslužobníkmi z Arábie.
(3) smrť mečom pre tých, ktorí odmietajú platiť daň
z hlavy.
Súfistickí spisovatelia tvrdia, že existujú dva džihády:
al-džihádu 'l-akbar, čiže „väčší boj“, proti vlastným túžbam a al-džihádu 'l-asghar,
čiže „menší boj“, proti neveriacim.
Povinnosť náboženskej vojny (čo je večná povinnosť, ako sa zhodujú
všetci komentátori) sa zakladá na nasledovných koránových veršoch a je
pozoruhodné, že všetky tieto verše sa objavujú v medinských súrach, ktoré Mohamed
dostal až potom, čo sa presadil ako zvrchovaný vládca a bol v postavení,
odkiaľ mohol svojim nepriateľom diktovať podmienky.
Súra ix.5, 6: „A keď uplynú posvätné mesiace, tak zabíjajte
modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a
chystajte proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú
dodržovať modlitbu a dávať almužnu, nechajte ich ísť cestou ich, veď Boj je
veru odpúšťajúci, milosrdný. Ak ťa niektorý z modloslužobníkov požiada o
ochranu, poskytni mu ju – aby mohol počuť slovo Božie. Potom ho nechaj dospieť
do miesta pre neho bezpečného; a to je preto, že sú ľudia, ktorí nič nevedia.“
Súra ix.29: „Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha ani v
Deň posledný a nezakazujú to, čo zakázal Boh a Jeho posol a ktorí neuctievajú
náboženstvo pravdy, z tých, ktorým sa dostalo Písma, pokiaľ nedajú poplatok
priamo vlastnou rukou, pociťujúc pokoru.“
Súra iv.74-77: „Nech bojujú na ceste Božej tí, ktorí si chcú
kúpiť život budúci za život pozemský. A kto by bojoval na ceste Božej a bol by
zabitý alebo premožený, tomu dáme odmenu obrovskú. A čo je vám, že nebojujete
na ceste Božej a za utlačovaných z mužov, žien a detí, ktoré hovoria: „Pane
náš, vyveď nás z tohto mesta, ktorého obyvatelia sú nespravodliví! Daj nám
ochrancu Tebou vybraného a pošli nám pomocníka Tebou ustanoveného!“ Tí, ktorí uverili,
bojujú na ceste Božej, a tí, ktorí neuverili, bojujú na ceste Tághúta. Bojujte
proti priateľom satanovým, veď slabé sú proti vám úklady satanove! Čo si
nevidel tých, ktorým bolo povedané: „Spustite svoje ruky, dodržujte modlitbu a
dávajte almužnu!“ A keď im bolo predpísané bojovať, hľa, jedna skupina z nich,
ktorí boja sa ľudí tak, ako boja sa Boha, alebo ešte väčším strachom, zvolala:
„Pane náš, prečo si nám predpísal boj? Nemohol by si nám ho ešte o malú chvíľu
odložiť?“ Povedz: „Užívanie na tomto svete je len nepatrné, zatiaľ čo onen svet
je ďaleko lepší pre toho, kto je bohabojný – a nebudete podvedení ani o šupku
kôstky datľovej!“
Súra ii.214, 215: „Pýtajú sa ťa na posvätný mesiac a na
bojovanie v jeho priebehu. Povedz: "Bojovať v ňom je hriech ťažký, avšak
odvracať od cesty Božej, neveriť v Neho a v mešitu posvätnú a vyháňať
obyvateľov jej z nej je ešte ťažší hriech pred Bohom; zvádzať od viery je
horšie než zabíjať. Neveriaci neprestanú proti vám bojovať, pokiaľ vás
neodvrátia od náboženstva vášho, ak toho budú schopní. Pre tých z vás, ktorí od
náboženstva svojho odpadnú a ako neveriaci zomrú, márne bude ich konanie na
tomto i onom svete - tí ohňa obyvateľmi sa stanú a nesmrteľní v ňom budú. Avšak
tí, ktorí uverili, vysťahovali sa a na ceste Božej bojujú, tí môžu dúfať v
milosť Božiu – a Boh veru je odpúšťajúci, milosrdný.“
Súra viii.39-42: „A tým, ktorí sú neveriaci, povedz, že ak
prestanú, bude im odpustené to, čo sa už stalo; ak však znovu začnú, tak naplní
sa obvyklý osud predchádzajúcich. Bojujte teda proti nim, aby už nebolo
pokušenia k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Božie. Ak však
prestanú, tak Boh jasne vidí všetko, čo robia. A ak sa obrátia chrbtom, vedzte,
že Boh je vaším ochrancom; aký vynikajúci to ochranca a aký vynikajúci to
pomocník! A vedzte, že ak sa zmocníte akejkoľvek koristi, náleží z nej jedna
pätina Bohu a poslovi, príbuzný,, sirotám, núdznym a po ceste Božej idúcemu, ak
veríte v Boha a v to, čo sme zoslali služobníkovi Svojmu v deň spásy, v deň,
kedy stretli sa obe vojská. A Boh má nad všetkými vecami moc.“
Téme džihádu sa venujú dlhé kapitoly v tradíciách
(pozri Sahíh Bucharí a Sahíh Muslim, arabské vydania, Babu 'l-džihád), skadiaľ
pochádzajú nasledovné citáty prorokových výrokov:
„Boh je podporovateľom toho, kto sa vydá bojovať na cestu
božiu (Sabilu 'llah). Ak ho nezabijú, vráti sa domov s odmenami
a korisťou, ale ak ho zabijú, dostane sa do raja.“
„Prisahám pri bohu, že by sa mi páčilo byť zabitý na ceste
božej, opäť privedený k životu, potom opäť zabitý a opäť privedený
k životu, aby som zakaždým mohol získať nové odmeny.“
„Stráženie hraníc islamu čo i len na jeden deň má
väčšiu hodnotu než celý svet a všetko, čo je na ňom.“
„Pekelný oheň sa nedotkne nôh toho, kto bude pokrytý prachom
z boja na ceste božej.“
„Ten, kto pomáha inému so zbraňami na ceste božej, je ako bojovník
a má podiel na odmenách. A ten, kto zostal pozadu, aby sa postaral
o rodinu bojovníka, je dokonca ako bojovník vo vojne.“
„Toto náboženstvo bude uznávané až do dňa vzkriesenia, pokiaľ
zaň moslimovia budú bojovať.“
„V posledný deň bude vidieť rany tých, ktorí boli zranení na
ceste božej a bude z nich kvapkať krv, no ich pach bude ako pižmový parfum.“
„Byť zabitý na ceste božej zmýva všetky hriechy, okrem
hriechu dlhu.“
„Ten, kto zomrel a nebojoval za islamské náboženstvo,
ani si v duchu nepovedal, 'Pri bohu, kiež by som bol bojovníkom, ktorý zomrel
na ceste božej', je pokrytec.“
„Boj na ceste božej, alebo odhodlanie bojovať na ceste božej,
je božskou povinnosťou. Keď vám imám (vodca) prikáže ísť do boja, poslúchnite
ho.“
Nasledujúce riadky sú učením hanafíovskej školy sunnitov na
tému džihádu, uvedené v knihe Hidája, zv. II, s. 140:
„Posvätný príkaz týkajúci sa vojny sa považuje za dostatočne
splnený vtedy, keď ho vykoná ktorákoľvek skupina alebo kmeň moslimov, po čom už
nie je pre ostatných povinný. Je predpísaný ako božské nariadenie na základe slova
božieho, ktoré je v Koráne a znie, 'Zabíjajte neveriacich', a tiež na
základe prorokovho výroku, 'Vojna bude trvať do súdneho dňa' (čím sa myslí nariadenie
týkajúce sa vojny). Jeho splnenie vo vyššie uvedenom rozsahu však stačí, lebo
vojna nie je pozitívny príkaz, keďže je zo svojej podstaty vražedná a ničivá
a je nariadená len na účel rozširovania pravej viery alebo odvrátenia zla
od služobníkov božích; a keď tento cieľ splní ktorýkoľvek kmeň alebo
skupina bojujúcich moslimov, povinnosť vojny už nie je pre ostatných záväzná,
rovnako ako v prípade modlitieb za mŕtvych (keby však nešiel do boja
žiaden moslim, zločinu zanedbania tejto povinnosti by sa dopustili všetci moslimovia) – a tiež
preto, že keby bol ten príkaz pozitívny, museli by sa do vojny zapojiť všetci
moslimovia, no v takom prípade by sa vojnový materiál (ako kone, brnenie
a tak ďalej) nedal zaobstarať. Preto sa zdá, že uskutočnenie vojny vyššie opísaným
spôsobom stačí, okrem prípadu, kedy dôjde ku všeobecnému predvolaniu (čiže keď neveriaci
napadnú moslimské územie a imám za týchto okolností vydá všeobecné prehlásenie,
vyžadujúce zapojenie všetkých ľudí do boja), lebo v tomto prípade sa vojna
stáva pozitívnym príkazom s ohľadom na všetkých obyvateľov, či už mužov
alebo ženy a tiež bez ohľadu na to, či je imám spravodlivý alebo
nespravodlivý človek; a ak obyvatelia toho územia nedokážu zahnať neveriacich,
vojna sa stáva pozitívnym príkazom týkajúcim sa všetkých jeho susedov;
a ak ani toto nestačí, prichádza pozitívny príkaz týkajúci sa ďalších
susedov; a rovnako sa týka všetkých moslimov, od východu až po západ.“
„Neveriacich treba zničiť mečom, hoci nemusia byť prvými
útočníkmi, ako sa zdá z rôznych pasáží v tradíciách, ktoré sa bežne
chápu v tomto zmysle.“
„Nemluvňatá sa nemusia zapojiť do vojny, keďže sú predmetom súcitu;
zapojiť sa nemusia ani otroci a ženy, keďže práva pána a manžela majú
prednosť; takisto nie sú povinní zapojiť sa slepí, zmrzačení a starí, keďže
toho nie sú schopní. Ak však neveriaci zaútočia na mesto alebo územie,
v tomto prípade je ich vypudenie povinnosťou všetkých moslimov, takže žena
môže ísť bez súhlasu svojho muža a otrok bez priepustky svojho pána, lebo
vojna sa vtedy stáva pozitívnym príkazom; a vlastníctvo, či už vo forme
poddanstva alebo sobáša, sa nemôže porovnávať s pozitívnym príkazom,
rovnako ako pri modlitbe (napríklad) alebo pôste. Táto situácia predpokladá
všeobecné predvolanie; lebo bez neho nie je zákonom dovolené, aby žena či otrok
išli do vojny bez súhlasu manžela alebo pána, keďže v tomto prípade nie je
ich pomoc nutná, lebo stačí pomoc od ostatných, a preto nie je dôvod porušiť
právo manžela alebo pána. Ak sa vo verejnej pokladnici nachádzajú nejaké
peniaze, dovtedy, kým sú dostupné, je akékoľvek vymáhanie peňazí na podporu bojovníkov
hanebné, lebo také vymáhanie pripomína prenajatie niečoho, čo je službou božou
rovnako ako modlitba alebo pôst a keďže prenajatie je v týchto prípadoch
zakázané, je to podobný prípad. V tomto prípade navyše nie je dôvod na
žiadne mimoriadne vymáhanie, lebo peniaze vo verejnej pokladnici sú určené na to,
aby pokryli všetky núdzové situácie moslimov, akou je vojna a tak ďalej.
Ak sa však vo verejnej pokladnici nenachádzajú žiadne peniaze, v tomto
prípade musí imám bez váhania vybrať príspevky pre lepšiu podporu bojovníkov,
lebo vybraním príspevkov odvráti väčšie zlo (zabitie človeka) a príspevok je menšie
zlo a uskutočnenie menšieho zla na nápravu väčšieho je bez následkov. Potvrdzujú
to príbehy o prorokovi, ktorý vzal rôzne kusy brnenia a tak podobne od
Safwana a Umara; rovnako si vzal majetok od ženatých mužov a poskytol ho slobodným,
aby ich posmelil a umožnil im ísť do boja s radosťou; a tiež brával
kone od ľudí, ktorí zostali doma a poskytol ich tým, ktorí išli do boja
peši. Keď moslimovia vstúpia do nepriateľskej krajiny a obľahnú mestá
alebo pevnosti neveriacich, je nutné vyzvať ich, aby prijali vieru, lebo Ibn
Abbás vyrozprával, že prorok nikdy nikoho nezabil predtým, ako ho vyzval prijať
vieru. Preto, ak prijmú vieru, je zbytočné bojovať s nimi, lebo to, čo bolo
cieľom vojny, sa dosiahlo bez vojny. Prorok navyše povedal, že máme bojovať
proti ľuďom dovtedy, kým nedosvedčia, 'Niet iného boha okrem Boha.' Ale keď zopakujú
toto vyznanie viery, ich osoby a majetky budú chránené (amán). Ak neprijmú
pozvanie ku viere, treba ich vyzvať, aby platili džizju, čiže daň z hlavy,
lebo prorok to prikázal veliteľom svojich armád a tiež preto, že z poverenia
Koránu sa platením tejto dane vojna zakazuje a prerušuje. (Táto výzva platiť
daň z hlavy sa však týka len toho, od koho je prijateľná, lebo vyzývať na jej
platenie odpadlíkov a modloslužobníkov z Arábie je zbytočné, keďže od
nich nie je prijateľné nič okrem prijatia viery, ako prikazuje Korán.) Ak ľudia
vyzvaní platiť daň z hlavy súhlasia s jej platením, majú nárok na
rovnakú ochranu a podliehajú rovnakým pravidlám ako moslimovia, lebo Alí
vyhlásil, že neveriaci súhlasia s daňou z hlavy len preto, aby ich
krv mala rovnakú hodnotu ako krv moslimov a aby ich majetok mal rovnakú hodnotu
ako majetok moslimov.“
„Nie je dovolené bojovať proti žiadnym ľuďom, ktorí nikdy
predtým neboli vyzvaní prijať vieru a od ktorých to predtým nikto nežiadal,
lebo prorok dal takýto pokyn svojim veliteľom a povedal im, aby
neveriacich vyzvali prijať vieru, a tiež preto, že ľudia vtedy pochopia, že ich
napadli kvôli náboženstvu, nie kvôli ukradnutiu majetku či zotročeniu ich detí a keď
to zvážia, je možné, že budú s výzvou súhlasiť, aby sa zachránili pred
vojnovými útrapami.“
„Ak moslim napadne neveriacich bez toho, aby ich predtým
vyzval prijať vieru, je to previnilec, lebo je to zakázané; ale ak ich predsa
len napadne a zabije skôr, ako ich na to vyzve a zmocní sa ich majetku,
nemusí za to dostať ani pokutu, ani odčinenie, ani pokánie, lebo to, čo poskytuje
ochranu (islam), v nich nie je a nie sú ani pod ochranou miesta (teda
dar al-islam, moslimského územia) a samotný zákaz tohto činu nestačí na
to, aby dostal kvôli zhabaniu majetku pokutu alebo pokánie; rovnako, zabitie žien
a nemluvniat neveriacich je zakázané, ale ak ich napriek tomu niekto zabije,
nepodlieha pokute. Je chvályhodné vyzvať na prijatie viery tých ľudí, ktorí už
na to boli vyzvaní, aby boli dostatočne varovaní; ale nie je to povinné, ako
vyplýva z tradícií, podľa ktorých prorok vydrancoval a vyplienil kmeň
al-Mustalik pri prekvapivom útoku, a tiež súhlasil s Asamahom, aby
zaútočili na Kubnu zavčas rána a podpálili ich, pričom takýmto útokom nepredchádzalo
vyzvanie prijať vieru. (Kubna je miesto v Sýrii a niektorí sa
domnievajú, že je to názov kmeňa.)
„Ak neveriaci po vyzvaní odmietnu prijať vieru
a nesúhlasia ani s platením dane z hlavy, sú moslimovia povinní žiadať
boha o pomoc a bojovať s nimi, lebo boh je pomocníkom tých,
ktorí mu slúžia a ničiteľom svojich nepriateľov, neveriacich, a je nevyhnutné
prosiť ho o pomoc pri každej príležitosti; prorok nám to navyše aj prikazuje.
Keď to moslimovia urobia, musia následne s božou pomocou zaútočiť na neveriacich
všetkými vojnovými strojmi (ako to urobil prorok proti ľuďom z al-Ta'ífu)
a musia tiež podpáliť ich príbytky (rovnako ako prorok vypálil Bavíru),
musia ich vytopiť vodou, vytrhať ich plantáže a ušliapať ich obilie, lebo
ich to oslabí, ich odhodlanie ochabne a ich moc to zlomí; všetky tieto
prostriedky sú preto posvätené právom.“
„Nie je zakázané strieľať šípy alebo iné strely na
neveriacich, pokiaľ je šanca, že sa medzi nimi nachádza moslim, či už ako otrok
alebo ako obchodník, lebo strieľanie šípov a podobných predmetov medzi
neveriacich napravuje všeobecné zlo, ktoré je takýmto spôsobom odvrátené od všetkých
moslimov, zatiaľ čo zabitie moslimského otroka alebo obchodníka je len čiastkovým
zlom, a na odvrátenie všeobecného zla je treba použiť čiastkové zlo,
a tiež preto, lebo sa len zriedkavo stáva, aby pevnosti neveriacich boli bez
moslimov, lebo medzi nimi s najväčšou pravdepodobnosťou prebývajú moslimovia,
či už ako otroci alebo ako obchodníci, a preto, keby použitie zbraní vrhajúcich
strely bolo zakázané kvôli týmto moslimom, vojnu by to zbrzdilo. Keby si
neveriaci v čase boja urobili štíty z moslimských detí alebo
moslimov, ktorí sú zajatcami v ich rukách, ani vtedy by nebolo nutné
zdržať sa používania zbraní vystreľujúcich strely, a to z vyššie uvedeného
dôvodu. Je však nutné, aby moslimovia používajúci takéto zbrane mierili na
neveriacich a nie na deti alebo moslimských zajatcov, lebo vzhľadom
k tomu, že pri streľbe je nemožné presne rozlíšiť medzi nimi
a neveriacimi, musí človek, ktorý strieľa zo zbrane, mať v úmysle a v pláne
mieriť na neveriacich, nie na ostatných, a tým ich takto rozlišovať, keďže
toto sa ešte dá a pokiaľ sa to dá, treba medzi nimi rozlišovať.“
„Takisto sa neudeľuje pokuta, ani náhrada škody bojovníkom,
ktorých šípy alebo iné strely zasiahnu deti alebo moslimov, lebo vojna je
v súlade s božským nariadením a pokánie nie je nutné za nič, čo
sa môže stať počas vykonávania božského nariadenia, lebo inak by ľudia zanedbávali
vykonanie príkazu z obavy, že budú musieť činiť pokánie. Iné je to
v prípade človeka jediaceho chlieb niekoho iného, keď zomiera od hladu, lebo
v tom prípade je pokánie nutné, hoci jedenie chleba iných ľudí je
v takej situácii božským nariadením, keďže človek zomierajúci od hladu si kvôli
obave z pokánia neodoprie jedlo zo zásob iného človeka, lebo od toho závisí jeho
život; zatiaľ čo vojnu sprevádzajú ťažkosti a je životunebezpečná, čiže ľudí
by obavy z pokánia odradili od toho, aby sa do nej zapojili. Bojovníci nemajú
zakázané vziať si so sebou svoje Korány a svoje ženy, pokiaľ je moslimská armáda
taká veľká, že ich dokáže ochrániť pred nepriateľom a nepripúšťa si žiadne
obavy z neho, lebo v takom prípade je bezpečnosť najpravdepodobnejšia,
pričom najpravdepodobnejšia vec platí a považuje sa za istú vec. Ak je
armáda bojovníkov malá (taká, čo sa označuje ako sarrija) a nedokáže
ochrániť pred nepriateľom, privedenie ich žien alebo Koránov je zakázané, lebo
v takej situácii sú vystavené potupe; a zvlášť nesenie Koránu ho vystavuje
pohŕdaniu, lebo neveriaci sa vysmievajú Koránu v nádeji, že urazia moslimov;
toto je skutočný význam prorokovho výroku, 'Neberte si Korán na územie
nepriateľa' (teda neveriacich). Ak moslim vstúpi do tábora neveriacich pod ochranou,
môže si vziať Korán za predpokladu, že títo neveriaci dodržujú svoje záväzky,
lebo od nich sa netreba obávať násilia.“
„Je dovolené, aby staré ženy sprevádzali armádu
a vykonávali také činnosti, aké sú pre ne vhodné, ako je úprava potravín, poskytovanie
vody a príprava liekov pre chorých a ranených; ale pokiaľ ide o mladé
ženy, je lepšie, aby zostali doma, lebo sa tým zabráni zmätku a rušeniu poriadku.
Ženy sa však nesmú zapojiť do boja, lebo to prezrádza slabosť v moslimoch. Ženy
preto nesmú mať žiaden osobný záujem na boji, okrem prípadov, kedy je to
absolútne nevyhnutné; a nepovažuje sa za chvályhodné viesť mladé ženy
spolu s armádou, či už na účel telesného uspokojenia alebo aby slúžili;
v prípade krajnej núdze si však možno vziať otrokyne, no nie manželky. Manželka
sa smie zapojiť do boja len keď s tým súhlasí jej manžel a aj otrokyňa sa
smie zapojiť len so súhlasom svojho vlastníka (podľa toho, čo už bolo uvedené,
teda že právo manžela a pána má prednosť), okrem prípadov nevyhnutnosti, kedy
zaútočí nepriateľ.“
„Nie je vhodné, aby moslimovia porušovali dohody alebo
konali nečestne v súvislosti s drancovaním a tiež, aby mrzačili
ľudí (tým, že im odrežú uši, nosy atď.); lebo to, čo sa hovorí o prorokovi, že
zmrzačil moslimov z Urajny, bolo následnými zákazmi zrušené. Rovnako nie
je vhodné, aby moslimovia zabíjali ženy a deti či starších ľudí, pripútaných na
lôžko alebo slepých, lebo jediné okolnosti, kedy je povolené zabíjať (podľa našich
učencov), sú útlak a boj, čoho tieto osoby toho nie sú schopné.
Z rovnakého dôvodu sa nesmú zabíjať ani ochrnutí, ani tí, ktorí prišli o pravú
ruku alebo pravú ruku a ľavú nohu. Aš-Šáfi tvrdí, že starí ľudia alebo
osoby pripútané na lôžko či slepci sa smú zabíjať, lebo (podľa neho) je neviera
okolnosťou, kedy je zabíjanie povolené, čo je prípad týchto osôb. To, čo sme poznamenali
pred chvíľou, že ochrnutí a ľudia bez končatín sa nemajú zabíjať, je dôkazom
proti nim, lebo ani oni neveria, no napriek tomu sa nesmú zabíjať, z čoho je
jasné, že samotná neviera nie je okolnosť, kedy by zabíjanie bolo oprávnené.
Prorok navyše zakázal zabíjať nemluvňatá a slobodných ľudí a keď raz
videl zabitú ženu, povedal, 'Beda! Táto žena nebojovala, tak prečo ju zabili?'
Ale napriek tomu, ak vo vojne zabijú niektorého z týchto ľudí, alebo ak je
tá žena kráľovná alebo náčelníčka, v tomto prípade je povolené ich zabiť,
lebo sa považujú za ľudí sužujúcich služobníkov božích. Preto tiež, ak sa osoby,
ako tie uvedené vyššie, pokúsia bojovať, je dovolené ich zabiť, a to z dôvodu
odstránenia zla a tiež preto, že zabíjanie je v boji povolené.“
„Nie je dovolené zabiť blázna, pokiaľ nebojuje, lebo taký
človek nie je zodpovedný za svoju vieru, ale pokiaľ vysvitne, že bojuje, je nutné
zabiť ho z dôvodu odstráneniu zla. Treba si tiež povšimnúť, že je dovolené zabiť
nemluvňatá alebo bláznov, pokiaľ skutočne bojujú, ale nie je dovolené zabiť ich
po tom, ako ich zajmú, na rozdiel od ostatných, ktorých možno zabiť aj po zajatí,
lebo oni podliehajú trestu, keďže sú zodpovední za svoju vieru.“
„Duševne chorý človek sa občas, v obdobiach, kedy myslí jasne,
nachádza v rovnakej nepríjemnej situácii ako duševne zdravý človek.“
„Je odporné, ak moslim začne bojovať so svojím otcom, ktorý
sa nachádza medzi neveriacimi, a nesmie ho ani zabiť, lebo boh
v Koráne povedal, 'Cti otca svojho i matku svoju', a tiež preto,
že syn je povinný ušetriť život svojho otca, ako tvrdia všetci učenci, a z toho
dôvodu by povolenie bojovať s ním bolo odporné. Ak tiež syn nájde otca, nesmie
ho zabiť on sám, ale musí si ho udržať na dohľad, kým nepríde niekto iný
a nezabije ho: tým sa dosiahne cieľ aj bez toho, aby syn zabil svojho
otca, lebo to je zločin.“
„Ak sa však otec pokúsi zabiť syna, pokiaľ ho syn nedokáže zahnať
inak ako zabitím, v tomto prípade nemusí váhať s jeho zabitím, lebo
úmyslom syna je len zahnať ho, čo je v súlade so zákonom; lebo ak moslim
vytiahne meč s úmyslom zabiť svojho syna takým spôsobom, že syn sa nedokáže
ubrániť inak ako zabitím, potom zákon dovoľuje, aby syn zabil svojho otca, lebo
jeho úmyslom je len zahnať ho. V prípade, kedy je otec neveriaci a pokúsi
sa zabiť svojho syna, zákon synovi umožňuje zabiť otca, tým skôr v sebaobrane.“
„Ak imám uzavrie mier s cudzincami, alebo s nejakým
konkrétnym kmeňom alebo jeho časťou, a považuje to za vhodné pre moslimov,
netreba váhať, lebo v Koráne sa píše: 'A ak budú ochotní k mieru, buď
k nemu ochotný i ty', a tiež preto, že prorok v roku potrestania
Eubei uzavrel mier medzi moslimami a ľuďmi z Mekky na dobu desiatich
rokov; navyše, mier je v skutočnosti vojnou, keď si to vyžadujú záujmy
moslimov, lebo cieľom vojny je odstránenie zla, čo sa dá dosiahnuť mierovými
prostriedkami: na rozdiel od situácie, kedy mier nie je v záujme moslimov,
lebo v takom prípade to nie je dovolené zákonom, keďže by sa jednalo
o zanechanie vojny aj naoko, aj skutočne. Na tomto mieste je však vhodné podotknúť,
že nie je absolútne nevyhnutné obmedziť mier na vyššie uvedenú dobu trvania (čiže
desať rokov), lebo účel, na aký dochádza ku uzavretiu mieru, sa niekedy dá
efektívnejšie dosiahnuť jeho predĺžením na dlhšiu dobu. Ak imám uzavrie mier s cudzincami
na jedno obdobie (teda desať rokov) a následne usúdi, že je
v najlepšom záujme moslimov porušiť ho, v takom prípade môže legálne
obnoviť vojnu po náležitom upozornení, lebo pri zmene okolností, za ktorých bol
mier vhodný, znamená porušenie mieru vojnu a dodržiavanie mieru znamená
zanechanie vojny, aj naoko, aj skutočne, a vojna je nariadením božím, pričom
(moslimom) sa nepatrí zanechať ju. Treba si všimnúť, že náležité upozornenie
nepriateľa je v tomto prípade nevyhnutnou požiadavkou preto, že nemusí
dôjsť ku zrade, lebo to je zakázané. Je tiež podmienkou, aby pri obnovení vojny
s nimi došlo k takému oddialeniu, vďaka ktorému sa všetci dozvedia, že
bol zrušený mier, na čo stačí toľko času, koľko je treba na to, aby nepriateľský
kráľ alebo náčelník informoval o tejto skutočnosti rôzne časti svojho územia,
lebo vďaka takémuto zdržaniu sa predíde zrade.“
„Ak neveriaci spáchajú v čase mieru zradu, v takom
prípade je dovolené, aby ich imám napadol bez predchádzajúceho upozornenia,
lebo porušenia zmluvy sa v tomto prípade dopustili oni, z čoho
vyplýva, že moslimovia ich nemusia upozorniť na zahájenie vojny. Iné by to však
bolo, keby zmluvu porušila len malá časť z nich tým, že by vstúpila na
moslimské územie a okradla moslimov, keďže toto sa nepovažuje za porušenie
zmluvy. Keby však táto skupina bola pri sile, bola by schopná odporu
a otvorene by bojovala s moslimami, bolo by to porušením zmluvy v súvislosti
len s tou malou časťou, ale zvyšku ich národa či kmeňa by sa to netýkalo, pretože
vzhľadom k tomu, že táto časť porušila zmluvu bez akéhokoľvek povolenia od
svojho vládcu, ostatní nie sú zodpovední za ich čin; no ak zaútočili s povolením
od svojho vládcu, považuje sa to za porušenie zmluvy všetkými členmi
spoločenstva, lebo sú do toho zapletení všetci.“
„Ak imám uzavrie mier s cudzincami výmenou za majetok, nemusí
mať kvôli tomu výčitky svedomia; lebo ak sa mier dá dosiahnuť zákonne bez
akéhokoľvek takého daru, je tiež zákonné dosiahnuť ho výmenou za dar. To však platí
len vtedy, keď moslimovia potrebujú takto získať majetok; ak ho nepotrebujú,
uzatváranie mieru za majetok nie je dovolené, lebo mier je zanechaním vojny aj
naoko, aj skutočne. Treba si všimnúť, že ak imám dostane tejto majetok tým
spôsobom, že vyšle posla a uzavrie mier bez toho, aby na nepriateľské
územie vstúpili moslimskí vojaci, predmet jeho vyplatenia je rovnaký ako
v prípade džizjy, čiže dane z hlavy; to znamená, že ho treba vynaložiť
na bojovníkov a nie na chudobných. Ak je však majetok zhabaný potom, ako
moslimovia vtrhli na územie nepriateľa, v tomto prípade je to korisť, z ktorej
jedna pätina ide imámovi a zvyšok sa rozdelí medzi vojakov, keďže
v tomto prípade bol majetok naozaj nadobudnutý silou. Imám je povinný
udržať mier s odpadlíkmi a nebojovať proti nim, aby mali časť zvážiť svoju
situáciu, lebo treba dúfať, že sa vrátia ku viere. Preto zákon umožňuje odložiť
boj s nimi v nádeji, že znova prijmú islam; ale nie je dovolené vziať si
ich majetok. Ak si však imám vezme ich majetok, nie je povinný vrátiť ho, keďže
takýto majetok nepodlieha ochrane. Ak neveriaci obťažujú moslimov
a ponúkajú im mier výmenou za majetok, imám na to nesmie pristúpiť, lebo
by sa jednalo o poníženie moslimskej cti a všetky zúčastnené skupiny by
tým boli potupené; z toho dôvodu to nie je zákonom dovolené, okrem prípadu,
kedy existujú obavy zo zničenia, lebo v takom prípade je kúpenie mieru za majetok
dovolené, lebo je povinnosťou odvrátiť zničenie všetkými možnými spôsobmi.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára