piatok 15. decembra 2017

Súvislosť medzi moslimským príbuzenským krížením a terorizmom


Ak existujú dve veci, ktoré charakterizujú islamskú kultúru, sú to terorizmus a príbuzenské kríženie. Najnovší výskum ukazuje, že tieto dve veci môžu byť úzko prepojené.


Pojem islamský teror netreba predstavovať. Možno nie každý však vie, že sedemdesiat percent Pakistancov a štyridsať percent Turcov pochádza z príbuzenského kríženia (Jyllands-Posten, 27.2.2009, "Imigrantom sa rodí viacej mŕtvych detí"). Výskum ukazuje, že to isté platí pre takmer polovicu všetkých Arabov (Reproductive Health Journal, 2009, "Konsangvinita a reprodukčné zdravie medzi Arabmi").

Sobáše bratancov a sesterníc sú tradíciou v mnohých moslimských rodinách už po dobu nespočetných generácií. Také sobáše zvyšujú riziko negatívnych duševných a fyzických následkov. Môj článok "Moslimské príbuzenské kríženie: dopady na inteligenciu, duševné zdravie, zdravie a spoločnosť" podrobne uvádza rozsiahle údaje z výskumu v tejto oblasti. Stručne, príbuzenské kríženie prostredníctvom konsangvinických sobášov zvyšuje riziko depresie (Indian Journal of Psychiatry, 2009, "Vzťah medzi konsangvinitou a depresiou u jihoindickej populácie") a schizofrénie (American Psychiatric Press, 1982, "Úloha genetických faktorov v etiológii schizofrenických porúch").

Riziko vážnych ochorení alebo postihnutí sa zvyšuje až o 1800 percent (BMJ, 1994, "Úmrtie dojčiat a konsangvinické manželstvo"). Riziko mentálnej retardácie sa zvyšuje o 400 percent (Proceedings of the National Academy of Science, 1978, "Účinok príbuzenského kríženia na IQ a mentálnu retardáciu"). Výskum ukazuje, že u detí, ktoré sa narodili pokrvne príbuzným rodičom, je IQ o 10-16 bodov nižšie, a že schopnosti súvisiace so sociálnym správaním a empatiou sa u detí pochádzajúcich z príbuzenského kríženia vyvíjajú pomalšie (Indian National Science Academy, 1983, "Účinky konsangvinity na inteligenčný kvocient a neonatálne správanie ansarskych moslimských detí" (pdf)). Takéto fakty môžu mnohým ľuďom zrazu začať dávať zmysel.

Prichádza prekvapivé zistenie:

Výskum zverejnený v magazíne Journal of Aggression and Violent Behaviour dokázal súvislosť medzi samovražednými útočníkmi, depresiou a fyzickými postihnutiami (BT, 15. december 2010, "Prečo je väčšina teroristov zbytočná"). Výskum naznačuje, že mnoho samovražedných útočníkov trpí depresiami a ich činy sú spoločensky prijímaným spôsobom spáchania samovraždy, aby ukončili svoje duševné utrpenie.

Jusúf Jadgarí z Lekárskej univerzity v Kábule robil pitvu pozostatkov samovražedných útočníkov a jeho zistenia podporujú túto teóriu. Jadgarí zistil, že takmer deväťdesiat percent trpelo vážnymi ochoreniami ako slepota, rakovina, chýbajúce končatiny alebo lepra. Mnohé moslimské spoločnosti, vrátane tej afganskej, takmer vôbec neakceptujú postihnutia a vážne ochorenia. Podľa Jadgarího, fyzické postihnutie či mentálna retardácia často vedú v spoločnosti, akou je napríklad afganská, k vylúčeniu, a stať sa mučeníkom môže byť jedinou šancou, ako dosiahnuť spoločenské uznanie a česť - ak to nie je len spôsob, ako ukončiť bolesť zo sociálnej izolácie (ktorá je zvlášť traumatizujúca v kolektivistických kultúrach ako islam). To, že Al-Kájda využíva ľudí s Downovým syndrómom, môže byť ďalším nepríjemným vedľajším účinkom mnohých chromozómových ochorení pochádzajúcich z príbuzenského kríženia medzi bratancami a sesternicami. Ľuďom s nízkou inteligenciou (kvôli príbuzenskému kríženiu) sa tiež ľahšie dá vymyť mozog fundamentalistickým islamom.

Iste, početné koránové verše prikazujúce moslimom bojovať na život a na smrť, aby šírili šaríu a bránili česť svojho náboženstva a proroka, je najočividnejšou a najsilnejšou motiváciou pre islamský terorizmus. Byť vyvrheľom kvôli fyzickému postihnutiu, žiť v krajine, ktorá sa nedokáže postarať o postihnutých ľudí, fyzická bolesť pochádzajúca z choroby, byť deprimovaný alebo trpieť schizofréniou sa teraz potvrdili ako dôležité faktory.

Nezdravá kultúra príbuzenského kríženia v moslimských krajinách zvyšuje počet moslimských mučeníkov, ktorí vyhľadávajú počestný a spoločensky i nábožensky prijateľný spôsob, ako sa dostať na druhý svet.

Dr. Nicolai Sennels

štvrtok 14. decembra 2017

Plodí chudoba džihád?


Na túto neustále omieľanú frázu, že mladí moslimovia sa obracajú k "militantnému islamu", "islamizmu" alebo niečomu takému kvôli chudobe, sa dá odpovedať dvoma spôsobmi.


Prvým je poukázanie na to, že rozsiahle štúdie sociológov o zázemí mnohých stoviek či dokonca tisícov moslimských teroristov dospeli k záveru, že, celkovo vzaté, sú bohatší a omnoho lepšie vzdelaní než priemerný moslim. K teroristom patria potomkovia niekoho, kto sa dá opísať ako vedúce rodiny Egypta (brat starého otca Ajmana al-Zavahirího bol Azzám Paša, prvý tajomník Arabskej ligy; Al-Zavahirí bol doktor) a Saudskej Arábie (rodina Bin Ládina je po rodine Al-Saud asi najbohatšia rodina v Saudskej Arábii), rovnako ako urbanisti (Mohamed Atta), úspešní počítačoví inžinieri ("Mike" Hawash), umiernene vystupujúci účtovníci a tak ďalej.

Takže myšlienka, že chudoba je problém - čo všetkým pomáha vyhnúť sa tomu, aby sa poctivo pozreli na teóriu a viac ako 1300 rokov praxe islamu - sa dá ľahko vyvrátiť ako nezmysel.

Druhým spôsobom je však na minútku predstierať, že "chudoba" s tým niečo môže mať do činenia - že keď sú moslimovia chudobní, tak nevyhnutne nájdu útechu v islame a stanú sa "neumiernenými" moslimami. Dajme tomu, že je to pravda. Čo by to znamenalo? Majú neveriaci zaručiť konkrétny životný štandard všetkým moslimom žijúcim na Západe, nehovoriac už o iných miestach, aby sa nikdy necítili príliš zneužití a necítili, že zaostávajú vo vlastnom životnom štandarde? Dávalo by to zmysel? Je to nové bremeno neveriaceho muža?

A čo ostatné druhy nezdarov? Čo hovoríte na moslima, ktorého odmietne neveriaca žena, ktorej dvorí, kvôli čomu sa cíti ignorovaný a dotknutý a... veď viete. A čo moslim, ktorý príde o prácu a je naštvaný na svojho neveriaceho šéfa a... veď viete. Problémom je toto: existuje tisíc či milión dôvodov, prečo sa ľudia majú zle, prečo trpia takým či onakým spôsobom. My, nemoslimovia, nemáme po ruke pripravený čarovný prútik, ktorý nás učí obviňovať a nenávidieť neveriacich. My, nemoslimovia, nemáme po ruke prizmu vytvorenú z veršov Koránu, príbehov v hadísoch a údajných faktov údajnej Mohamedovej existencie, prizmu, cez ktorú sa moslimovia pozerajú na svet - a opäť, obviňujú neveriacich.

Tak čo máme my, neveriaci, robiť? Stráviť zvyšok svojho života uisťovaním sa, že žiadni moslimovia nie sú nešťastní, alebo ísť priamo k problému samotnému - ideológii islamu, a pracovať na tom, aby sme moslimov zbavili hlavných prostriedkov, ktorými nám spôsobujú ujmu - prostredníctvom terorizmu a otvorenej vojny (vziať im ich hlavné zbrane), alebo prostredníctvom demografie (ukončiť všetku moslimskú imigráciu do krajín neveriacich a zvrátiť jej prúd kdekoľvek, kde sa to dá) a dawy (identifikovať a vzdorovať všetkým spôsobom, akými je dawa (islamská misionárska činnosť - pozn. prekl.) vykonávaná, na všetkých miestach, kde nachádza svoje najpravdepodobnejšie obete).

A potom vytvoriť podmienky, v ktorých samotní moslimovia jednoduchým pozorovaním zistia alebo budú donútení zistiť, že za problémy s ich spoločnosťou - politické, ekonomické, sociálne a intelektuálne - môže len učenie samotného islamu. Sovietsky zväz sa zrútil, lebo o komunizme sa zistilo, že zlyhal. Vonkajší svet, hlavne Spojené štáty, pomohli vytvoriť podmienky, v ktorých sovietski občania nemohli to zlyhanie ignorovať či ospravedlniť. To isté môžeme urobiť, hoci omnoho pomalšie a s omnoho väčšími ťažkosťami, s islamom - ukázať jeho stúpencom, že je to napríklad inšaláh-fatalizmus, ktorý im bráni vybudovať skutočnú ekonomiku, duch podriadenosti voči autorite a slepá poslušnosť, kvôli čomu je despotizmus takou prirodzenou súčasťou islamu. A ak moslimovia netúžia len po tovaroch a službách zo sveta neveriacich, ale tiež byť schopní vyprodukovať si ich sami, budú musieť aspoň obmedziť islam, ako to urobil Ataturk, ak nedokážu - z detinskej zbožnosti - otvorene priznať, ako islam brzdí ľudí a bráni úspechu, vedeckému bádaniu a umeleckému vyjadreniu jednotlivca.

Hugh Fitzgerald

streda 13. decembra 2017

MÝTUS: Mohamed bol odpúšťajúci človek


Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) odpustil všetkým, ktorí ho znevažovali, a ani raz sa nepomstil."


Pravda:

Mohamed odpúšťal, ale jeho milosť bola nápadne obmedzená na ľudí, ktorí prijali islam (často pod nátlakom). Dnešní apologéti majú tendenciu "zabúdať" na to, keď skúšajú uviesť argumenty na podporu názoru, že ich prorok bol osobnosťou podobnou Kristovi. Zanedbateľné podrobnosti sú selektívne vybraté z Mohamedovho skoršieho života a vytrhnuté z kontextu, zatiaľ čo početnejšie a jednoznačnejšie udalosti, ktoré prezentujú dosť odlišný obraz, sú príhodne vynechávané.

Zvážte tento malý skvost od Ibrahima Hoopera z CAIR (Rady pre americko-islamské vzťahy - pozn. prekl.):

"Dokonca i keď bol prorok v postavení sily, tak si zvolil cestu dobrosrdečnosti a uzmierenia. Keď sa vrátil do Mekky po rokoch exilu a osobných útokov, nepomstil sa tamojším ľuďom, ale ponúkol im všeobecnú amnestiu."

Hooperova definícia "všeobecnej amnestie" je úžasne selektívna. Mohamedov životopisec uvádza aspoň desiatich Mekkčanov, ktorých prorok islamu prikázal zabiť za osobné urážky alebo odpadlíctvo (opustenie islamu). Ak skutočnosť, že celé mesto nevyvraždil po dobytí muž, proti ktorému nechcelo bojovať, je dôkazom odpustenia, potom by sme mali povedať, že latka je položená dosť nízko.

V skutočnosti sme na inom mieste poukázali na aspoň päť dobrých dôvodov, prečo veriť, že Mohamed nebol odpúšťajúcim človekom.

1.Skutočnosť, že prepadával mekkské karavány, ktoré na neho neútočili, kedy doslova zabíjal nevinných vodičov za to, že ich mesto ho predtým odmietlo.

2.Brutálna poprava 800 Židov v Kurajze, ktorí nikoho nezabili, ale patrili ku kmeňu, vodca ktorého bol v čase konfliktu nútený ku zmene lojality.

3.Zabitie Ukby za to, že sa mu v Mekke posmievala.

4.Nariadené popravy ľudí, ktorí ho urazili v Medine (tu, tu a tu).

5.Nariadené popravy ľudí, ktorí ho urazili v Mekke.

Bola to Mohamedova neochota odpustiť Mekkčanom za to, že ho neuznali, čo ho viedlo k tomu, aby na nich zaútočil pri každej príležitosti, hoci oni ho v Medine neobťažovali (kým k tomu neboli vyprovokovaní). Aj keď mal mnoho príležitostí hodiť za hlavu všetky konflikty a ísť ďalej, odmietol to. Namiesto toho prorok islamu podnecoval svojich stúpencov veršami "od Alláha", ktoré od nich vyžadovali, aby "vyhnali" Mekkčanov z ich mesta - čisto z pomsty, osobnej nadradenosti a preto, že si to mohol dovoliť.

Tým, ktorí boli v Mekke ušetrení po tom, ako ju dobyla armáda o sile 10 000 moslimov, bolo dovolené žiť, lebo buď nemali nič do činenia s predchádzajúcim prenasledovaním Mohameda, alebo preto, že prijali islam. Vernosť oboch skupín potreboval prorok islamu na to, aby rozšíril svoju politickú moc na okolité kmene prostredníctvom vojenskej expanzie. V priebehu niekoľkých mesiacov Mohamed už nepotreboval ich služby a prikázal vysťahovanie všetkých tých, ktorí odmietli konvertovať. Ktokoľvek, kto odmietol prijať jeho náboženstvo, bol vyhnaný z mesta nasilu (viď 9. Súru Koránu).

Zaujímavé je, že jedným zo susedných miest, ktoré Mohamed oportunisticky napadol po dobytí Mekky, bol Taíf. Je to trochu ironické, lebo na Mohamedov prechádzajúci spor s obyvateľmi toho mesta súčasní apologéti v skutočnosti poukazujú ako príklad jeho odpúšťajúceho charakteru! Tu máme opäť verziu Ibrahima Hoopera:

V inej tradícii sa prorokovi naskytla príležitosť, aby boh potrestal ľudí z mesta neďaleko Mekky, ktorí odmietli posla islamu a zaútočili na neho kameňmi. Prorok si opäť zvolil, že na túto urážku nezareaguje rovnako.

Treba spomenúť, že správy o Mohamedovom "kameňovaní", ani o Alláhovej "ponuke" Mohamedovi, nie sú v najranejších a najdôveryhodnejších správach o tejto epizóde zaznamenané. Namiesto toho ukazujú, že Mohamed bol z mesta Taíf vyhnaný slovnými urážkami potom, ako sa bez pozvania ukázal a urážal miestne náboženstvo. (Ibn Ishák/Hišám 279-281)

Hooper má určite pravdu v tom, že Mohamed nereagoval rovnako, keďže by to znamenalo urážať obyvateľov a odmietnuť ich náboženstvo (ako to urobili oni jemu). Namiesto toho sa prorok islamu o desať rokov neskôr vrátil s armádou a mesto obľahol, pozabíjal obrancov a zotročil ich ženy a deti. Dokonca z katapultov úplne náhodne strieľal na mesto kamene.
Jeho životopisci neuvádzajú nijaký presvedčivý dôvod na čokoľvek z tohto okrem toho, že ho predtým odmietli (pokiaľ sa neráta to, že moslimský pešiak túžil zajať dievča z Taífu a oplodniť ho - Ibn Ishák/Hišám 874).

Skutočnosť, že Mohamed sa vrátil s armádou, vzbudzuje vážne pochybnosti ohľadom neskoršej tradície, ktorú cituje Hooper. Ak Mohamed odmietol príležitosť privolať na mesto Alláhov hnev, tak prečo sa vrátil s armádou, len čo toho bol schopný? Jediná vec, ktorá sa medzičasom zmenila, bola jeho mocenská pozícia.

Aj keby sme neskoršiu (a pochybnejšiu) tradíciu Alláhovej ponuky brali za bernú mincu, tá sa opiera len o Mohamedovo slovo. Tak ako je tomu s ostatnou komunikáciou s Alláhom, nenašiel sa nikto, kto by bol svedkom toho rozhovoru. Dá sa skutočne veriť tomu, že Mohamed mal naozaj moc privolať na mesto boží trest? Prečo potom bolo neskoršie obliehanie nevyhnutné - najmä, keď si vyžiadalo životy moslimov? (Ibn Ishák/Hišám 876)

Podľa životopiscov šiel Mohamed do Taífu pôvodne s nádejou na vytvorenie nového vojenského spojenectva proti kmeňu Kurajšovcov v Mekke. Čo je zaujímavé, Mohamed nechal neskôr zavraždiť ľudí za to, že sa údajne pokúšali urobiť to isté jemu. Z týchto dôvodov apologéti často trvajú na tom, že to bolo nevyhnutné kvôli sebaobrane. Ale to nedáva zmysel, ak Mohamed naozaj mal Alláhov hnev k dispozícii na zapískanie. Moslimovia nemôžu mať oboje.

Ďalším príkladom, ktorý dokazuje malý počet historiek, vykresľujúcich Mohameda ako odpúšťajúceho človeka - a zúfalú túžbu súčasných apologétov vyvážiť to - je opakovanie tohto legendárneho príbehu (opäť citujeme Ibrahima Hoopera z CAIR):

Jedna dievčina vyhadzovala každý deň odpad prorokovi do cesty. Jedného dňa to neurobila. Prorok sa šiel opýtať na jej zdravie, lebo si myslel, že možno ochorela. Táto dievčina napokon konvertovala na islam. Takže takto reagujte na ľudí, ktorí na vás útočia, odpustením a dobrosrdečnosťou.

Tento príbeh je legendárny, pretože je legendou, čo je dôvod, prečo apologéti necitujú jeho zdroj. V skutočnosti bola táto fiktívna epizóda vymyslená takmer trinásť storočí po Mohamedovej smrti. A to nie je všetko. Vytvoril ju Abdul Baha, popredný člen bahájskej viery, ako prostriedok obrany proti islamskej intolerancii. (Nefungovalo to. Stúpenci tej viery sú v moslimských krajinách dodnes kruto prenasledovaní.)

Skutočný príbeh o tom, čo sa stalo žene, ktorá Mohameda urážala, sa nachádza v hadísoch:

Židovka urážala proroka (nech je s ním pokoj) a znevažovala ho. Muž ju škrtil, kým nezomrela. Apoštol Alláhov (nech je s ním pokoj) vyhlásil, že jej krv nie je splatná žiadnym odškodnením. (Abú Dawud 4349)

Samotný fakt, že apologéti ako Hooper z CAIR nahrádzajú historické fakty pochybnou historkou, polopravdami a vyloženými klamstvami, aby presvedčili nás ostatných o tom, že ich prorok bol odpúšťajúcim človekom, je dôkazom, že ním nebol. Keď už mal Mohamed moc, nediskutoval s ľuďmi; vyžadoval prísnu poslušnosť, čo potvrdzujú mnohé epizódy násilnej odplaty a trestu.

Po zabití mnohých ľudí, ktorí ho urazili, sa Mohamedovo vlastné spoločenstvo tak bálo, že jeho príslušníci zabili dokonca i členov vlastnej rodiny, ktorí boli voči nemu kritickí, aby sa vyhli jeho pomste. Jeden muž dokonca zabil vlastnú manželku v prítomnosti ich malého dieťaťa:

Slepec mal otrokyňu-matku (svoju manželku, matku jeho piatich detí), ktorá nadávala na proroka (pokoj s ním) a znevažovala ho. Zakázal jej to, ale ona neprestala. Pokarhal ju, ale ona sa svojho zvyku nevzdala. Jednej noci začala ohovárať proroka (pokoj s ním) a nadávať mu. Tak vzal dýku, položil jej ju na brucho, zatlačil na ňu a zabil ju. Dieťa, ktoré prišlo medzi jej nohy, sa zašpinilo krvou, ktorú tam mala. (Abú Dawud 39:4348)

Mohamedovi o tejto príšernej vražde povedali v nasledujúci deň a schválil ju. Tá žena sa mohla starať o slepcov, ale osobne ho urazila, a preto si zaslúžila zomrieť. Taká je lekcia z "odpúšťania", ktorú prorok islamu zanechal svojim ľuďom.

nedeľa 10. decembra 2017

MÝTUS: Mohamed nikdy neschvaľoval náboženské konverzie pod nátlakom


Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) vždy učil, že v náboženstve niet donútenia, a že neexistuje ani žiadna okolnosť, za ktorej je konverzia pod nátlakom prijateľná."


Pravda:

Často citovaný koránový verš "v náboženstve niet donútenia" (2:256) je v ostrom kontraste s tým, čo bolo realitou počas neskorších rokov Mohamedovho života. V čase "zjavenia" tejto zdanlivo tolerantnej pasáže nemal prorok islamu žiadnu skutočnú moc. V čase prednesu deviatej súry, ktorá otvorene vyzýva k donúteniu ostatných ľudí modliť sa a platiť džízu (9:29), sa však veci mali celkom inak.

Príklady z Mohamedovho života bezpochyby dokazujú, že nebol proti núteným konverziám a potom, ako už na to mal vojenskú moc, ich dokonca prikazoval.

Pokračujme v príbehu Abú Sufjána (viď MÝTUS: Mohamed si vždy zvolil mier namiesto vojny). Keď mekkský vodca navštívil v roku 630 vojenský tábor moslimov pri pokuse presvedčiť Mohameda, aby nebojovali, bol nepriateľsky privedený do prítomnosti ich proroka. Vtedy bol "pozvaný" k prijatiu islamu:

(Mohamed) povedal, "Beda ti, Abú Sufján, nie je čas uznať, že ja som Alláhov apoštol?" On (Abú Sufján) odpovedal, "Pokiaľ ide o to, stále mám určité pochybnosti." Ja (rozprávač) som mu povedal, "Podriaď sa a dosvedč, že niet iného boha okrem Alláha a že Mohamed je apoštol Alláhov, kým neprídeš o hlavu," čo aj urobil. (Ibn Ishák/Hišám 814)

Je očividné, že toto "prijatie" islamu nebolo ani úprimné, ani z vlastnej vôle. A predsa z Mohamedovej strany nezaznelo nijaké poharkanie. Prorok islamu úplne prijal "konverziu" a Abú Sufjána okamžite využil na podporu svojich politických cieľov. (Abú Sufján a jeho potomkovia sa však smiali naposledy - a najlepšie, keďže zdedili moslimskú ríšu a zavraždili prorokove obľúbené vnúčatá... ale to už je iný príbeh).

Po dobytí Mekky začal Mohamed nariaďovať popravy ľudí, ktorí ho urazili alebo odpadli od islamu. Jedným z nich bol jeho bývalý pisár, Abdulláh bin Sa'd, ktorý prepisoval Mohamedove "zjavenia" od Alláha, ale stratil svoju vieru v "proroka", keďže ten súhlasil s navrhovanými úpravami (Alláhovo slovo malo byť nemenné). Abdulláh sa zachránil tak, že sa vrátil späť k islamu počas Mohamedovej prítomnosti v Mekke, zatiaľ čo prorok islamu čakal, kým sa nájde niekto, kto mu odsekne hlavu:

Prorok zostal dlhú dobu ticho, kým napokon nepovedal "áno". Keď Utmán (a Abdulláh) odišli, svojim spoločníkom, ktorí sedeli okolo neho, povedal, "Mlčal som, aby jeden z vás mohol vstať a odseknúť mu hlavu!" Jeden z ansárov (pomocníkov - Mohamedových stúpencov z Mediny - pozn. prekl.) povedal, "Tak prečo si mi nedal znamenie, ó apoštol boží?" Odpovedal, že prorok nezabíja ukazovaním. (Ibn Ishák/Hišám 819)

Mohamed nechal zavraždiť niekoľkých básnikov v Mekke za to, že sa mu posmievali. Ďalší taký básnik, menom Ka'b bin Zuhajr, si zachránil kožu konvertovaním na islam potom, ako nenašiel iný spôsob vyhnutiu sa poprave. (Ibn Ishák/Hišám 888-889)

Hadísy taktiež zaznamenávajú, že pod očividným nátlakom konvertovalo na islam mnoho ďalších Mekkčanov. Ako jeden znepokojený pozorovateľ vtedy upozornil Mohameda:

(Prijali islam, lebo) boli porazení (a preto sa ich vieru v islam nedá spoľahnúť). (Sahíh Muslim 4453)

Takéto konverzie Mohamed celkom uznával, ako to dokazuje tento hadís, v ktorom pokarhal vojaka za zabitie človeka, ktorý "konvertoval" len preto, aby si zachránil život:

Alláhov apoštol nás poslal k Al-Huruke a ráno sme na nich zaútočili a porazili ich. Ja a jeden z ansárov sme prenasledovali muža, ktorý bol od nich, a keď sme ho chytili, povedal, "La ilaha illal-Lah." Keď to ansár počul, zastavil sa, ale ja som ho zabil bodnutím mojej kopije. Keď sme sa vrátili, prorok sa o tom dozvedel a povedal, "Ó Usáma! Zabil si ho potom, ako povedal 'La ilaha illal-Lah?'" Povedal som, "Ale povedal to len preto, aby sa zachránil." Prorok to opakoval tak často, až som si želal, aby som predtým neprijal islam. (Sahíh Bucharí 59:568)

(Všimnite si, že Mohameda ani v najmenšom netrápi, že obete boli zavraždené počas úteku pred moslimskou armádou. Toto je ďalšia rana pre mýtus, že moslimovia majú bojovať len v sebaobrane.)

Do tej doby Mohamed šíril islam akýmikoľvek nevyhnutnými prostriedkami. Dokonca využíval ukradnutý majetok, aby si kúpil lojálnosť:

Alláhov apoštol dal (dary) niektorým ľuďom na úkor iných. Zdalo sa, že sú kvôli tomu nespokojní. Prorok povedal , "Dávam niektorým ľuďom, aby sa neodchýlili od pravej viery". (Sahíh Bucharí 53:373)

Mohamed dokonca zajal ženu a deti jedného muža, aby ich následne využil ako páku, s ktorou ho donútil konvertovať:

Apoštol im povedal, aby Málikovi odkázali, že ak za ním príde ako moslim, vráti mu jeho rodinu a majetok a dá mu sto tiav. (Ibn Ishák/Hišám 879)

Islam bol znehodnotený. Už viac nebol náboženstvom, ale skôr politickou lojalitou nastolenou silou. Mohamed vyslal jedného zo svojich mužov do Jemenu s vojenskou jednotkou, kde miestnemu pohanskému vodcovi povedal, "Dosvedč, že nikto nemá právo byť uctievaný okrem Alláha, inak ti odseknem hlavu." (Sahíh Bucharí 59:643)

Napríklad, ani neochotná "konverzia" kmeňa Takíf nebola o úprimnom náboženskom presvedčení:

(Vodcovia Takífu si hovorili) "Sme v slepej uličke. Videli ste, ako záležitosť tohto muža (Mohameda) pokročila. Všetci Arabi prijali islam a vy nemáte moc bojovať proti nim... nevidíte, že vaše stáda nie sú v bezpečí; nikto z vás nemôže ísť von bez toho, aby ho nesťali." (Ibn Ishák/Hišám 915)

Ich riešením bolo "prijať islam", a tak vyslali svojich delegátov k Mohamedovi, aby mu oznámili svoju konverziu, požiadali o prísľub, že ich moslimovia viac nebudú prenasledovať, a vyžiadali si obdobie milosti predtým, než sa budú musieť "vzdať" svojho starého náboženstva:

Jazdci z Takífu prišli, aby sa podriadili a prijali islam pod apoštolovými podmienkami, za predpokladu, že získajú dokument dávajúci ich ľuďom, krajine a zvieratám záruku. ...Medzi vecami, o ktoré žiadali apoštola, bolo, že ich modla al-Lát nebude zničená po dobu troch rokov. Apoštol to odmietol a oni ho naďalej žiadali o rok alebo dva a on to odmietol... (Ibn Ishák/Hiším 916)

Je očividné, že kmeň Takíf nekonal z pravej viery v islam, ale skôr zo zúfalstva, v ktorom sa nemoslimskí Arabi ocitali v dôsledku moslimskej agresie. Mohamed mal moc a prikazoval svojim armádam, aby vyhubili tých, ktorí sa nepodriadia islamu.

"Bojuj proti každému na ceste Alláha a zabi tých, ktorí neveria v Alláha" bol jeho pokyn jednému zo svojich vojenských vodcov (Ibn Ishák/Hišám 992). Mohamed tiež zablahoželal vzdialenému kráľovi k prijatiu islamu a "zabitiu polyteistov" pod jeho vládou, zatiaľ čo ďalšiemu vojenskému vodcovi prikázal, aby "vyzval" susedný kmeň na prijatie islamu a potom, ak to odmietnu, aby ich zabil:

Potom apoštol vyslal Chalída ibn Valída... k Banú al-Hárit a prikázal mu vyzvať ich k prijatiu islamu tri dni predtým, ako na nich zaútočí. Ak by to prijali, mal to od nich prijať; a ak by to odmietli, mal s nimi bojovať. (Ibn Ishák/Hišám 959)

Chalídov slávny výrok "Ak prijmete islam, budete v bezpečí" opakujú džihádisti ako Usáma bin Ládin do dnešných dní.

piatok 8. decembra 2017

MÝTUS: Mohamed nikdy nezabil starších ľudí


Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) bol skvelý človek, ktorý svojim mužom vždy povedal, aby ušetrili starších a nemohúcich."


Pravda:

Podľa jeho životopiscov Mohamed nariadil svojim mužov zabiť aspoň troch starších ľudí: Umm Kirfu, Abú Afaka a muža s neznámym menom, ktorý si odmietol ľahnúť tvárou k zemi v Kaabe.

Po nadobudnutí vojenskej presily v Arábii Mohamed vyslal svojho adoptovaného syna Zajda bin Harítha na nájazd proti kmeňu, ktorý nechcel mať s islamom nič do činenia. Prvému pokusu o začlenenie do moslimského košiara odolali, a tak Mohamed poslal Zajda naspäť, pričom sa mu podarilo zabiť mužov a zajať ženy, pokúšajúce sa ujsť aj s deťmi:

"...a potom sme zaútočili zo všetkých strán a dostali sme sa k ich napájadlu, kde sa bojovalo. Niektorí z nepriateľov boli zabití a niektorí boli zajatí. Videl som skupinu osôb, ktorá pozostávala zo žien a detí (utekajúcich v diaľke). Obával som sa, že sa dostanú ku hore skorej ako ja, tak som vystrelil šíp medzi nich a horu. Keď videli šíp, zastavili sa. Tak som ich priviedol, ženúc ich dopredu." (Sahíh Muslim 4345)

Medzi zajatými ženami bola Umm Kirfa:

Bola to veľmi stará žena, manželka Málika. Jej dcéra (a ďalšia) bola taktiež zajatá. Zajd prikázal Kajsovi, aby zabil Umm Kirfu, a on ju kruto zabil tak, že jej pripevnil lano ku nohám a dvom ťavám, ktoré hnal od seba, kým ju tie neroztrhli na dva kusy. (Ibn Ishák/Hišám 980)

Dcéra tej stareny bola prividená späť do Mekky spolu s ostatnými zajatcami, kde bola udelená svojmu únoscovi ako "cena". To sa stalo predtým, ako si ju všimol Mohamed:

Hnal som ich dopredu, kým som ich nepriviedol k Abú Bakrovi, ktorý mi to dievča udelil ako odmenu. Tak sme prišli do Mediny. Ešte som ju nevyzliekol, keď ma na ulici stretol posol Alláhov (nech je s ním pokoj) a povedal: "Daj mi to dievča". (Sahíh Muslim 4345)

Keďže tá starena bola "kruto zabitá", bola ušetrená od toho, aby videla, ako jej dcéra prechádza cez žiadostivých mužov, medzi ktorých patril aj samotný prorok islamu.

Význačný učenec Sir William Muir poznamenal:

Nedočítame sa, že by prorok nesúhlasil s neľudským zaobchádzaním s Umm Kirfou, a preto máme právo považovať ho za komplica tohto krutého činu. (Život Mahometa)

Mohamed tiež nariadil smrť staršieho muža menom Abú Afak. Toto sa odohralo menej než dva roky potom, ako prišiel do Mediny. O Abú Afakovi sa hovorilo, že má 120 rokov. Jeho "zločinom" bolo, že skladal posmešné básne o Mohamedovi na protest proti mnohým úkladným vraždám, ktoré prorok islamu nariadil.

Za "prejavenie nespokojnosti" sa Abú Afak sám stal Mohamedovou ďalšou obeťou:

Apoštol povedal, "Kto si poradí s týmto lotrom namiesto mňa?" Na čo (Mohamedov stúpenec) šiel a zabil ho. (Ibn Ishák/Hišám 995)

Oficiálny dôvod je, že Abú Afak "obviňoval Alláhovo náboženstvo zo lži". Úkladný vrah sa svojej obeti vraj posmieval tak, že jej vrazil nôž do tela, pričom hovoril, "vezmi si to, Abú Afak, napriek svojmu veku." (Ibn Ishák/Hišám 995)

Mohamed neskôr zabil ženu (a matku piatich detí) za to, že protestovala proti smrti Afaka. Skutočnosť, že samozvaný prorok Alláhov musel zavraždiť ľudí, ktorí sa proti nemu vyjadrili, namiesto toho, aby odpovedal na ich slová argumentmi, vypovedá o chabej legitimite jeho tvrdení.

Ďalší starší muž bol zabitý potom, ako Mohamed prikázal zabiť každého nemoslima, ktorý zostal v Mekke po jej dobytí v roku 630 (začiatočná časť deviatej kapitoly Koránu prikazuje tieto vraždy). V Sahíh Bucharí je zaznamenaná smrť muža:

"Prorok v Mekke prednášal Suratan-Nadžm (103) a ľahol si tvárou dolu, zatiaľ čo ju recitoval, a tí, ktorí boli s ním, urobili to isté, okrem starého muža, ktorý vzal za hrsť kameňov alebo zeme, zodvihol si ich na čelo a povedal, 'Toto mi stačí.' Neskôr som videl, že ho zabili ako neveriaceho." (Sahíh Bucharí 19:173)

utorok 5. decembra 2017

MÝTUS: Mohamed neschvaľoval mučenie


Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) zakázal mučiť akýchkoľvek ľudí, moslimov či nemoslimov."


Pravda:

Jediný dôvod, prečo vo väčšine moslimských krajín skutočne existuje mučenie - a prečo sa skupiny ako Rada pre americko-islamské vzťahy (CAIR) na to len zriedkavo sťažujú, je - že samotný Mohamed schválil mučenie ako vypočúvaciu techniku, aj ako spôsob zabitia previnilca. Existuje na to niekoľko príkladov zo Síry, hadísov a Koránu.

Keď bola Mohamedova obľúbená manželka Aiša obvinená z cudzoložstva, zahájil vyšetrovanie, súčasťou ktorého bolo brutálne vypočúvanie otrokyne:

Tak apoštol zavolal Burajru, aby sa jej opýtal, a Ali vstal a násilne ju zbil so slovami, "Povedz apoštolovi pravdu." (Ibn Ishák/Hišám 734)

Keď Mohamed chcel zaútočiť na mekkskú armádu v meste Badr, jeho muži zajali dvoch otrokov, ktorí niesli vodu pre karavány, a priviedli ich ku nemu. Počas vypočúvania ich mučili, zatiaľ čo Mohamed stál neďaleko od nich a modlil sa:

"...priviedli ich so sebou a kládli im otázky, zatiaľ čo apoštol stál a modlil sa... Ľuďom ich výpoveď nestačila... a tak ich zbili. Keď ich poriadne zbili..." (Ibn Ishák/Hišám 436; Ibn Kathir, zv. 2, s. 264: "vážne zbili")

Počas tej istej kampane Mohamedovi muži zajali "čierneho mladíka", ktorého taktiež mučili, aby získali informácie... potom ho ešte zbili:

Vydali sa na cestu a dorazili do Badru. Ľudia za nimi prišli so správami o Kurajšovcoch a jedným z nich bol čierny mladík z Banú al-Hadždžadž, ktorého zajali. Spoločníci posla božieho (mier a požehnanie s ním) sa ho opýtali na Abú Sufjána a mužov, ktorí sú s ním. Odpovedal, "Neviem o Abú Sufjánovi..." Keď to povedal, zbili ho. Potom, ako to urobili, im povedal, "Áno, poviem vám to! Bol to Abú Sufján." Keď ho nechali ísť a opýtali sa ho, povedal, "Neviem o Abú Sufjánovi..." Keď povedal aj toto, zbili ho. (Ibn Kathir, zv. 2, s. 261)

Mohamed nariadil zbičovanie a zbitie muža, ktorý pil, dokonca mu následne hodil do tváre piesok:

Vyrozprával Abdur Rahmán ibn Azhar: "Videl som apoštola Alláhovho (pokoj s ním)... Muž, ktorý pil víno, bol privedený (pred neho) a naradil im (aby ho zbili). Tak ho zbili s tým, čo mali v rukách. Niektorí ho udierali bičmi, niektorí palicami a niektorí sandálmi. Posol Alláhov (pokoj s ním) mu hodil do tváre trocha piesku." (Abú Dawud 39:4474)

Neslýchaným príkladom príšerného mučenia je Mohamedov rozkaz k poprave niekoľkých vrahov. Namiesto toho, aby vykonal jednoduchú vraždu v štýle oko za oko, prorok islamu prikázal, aby boli muži pomaly popravení fyzicky najbolestnejším spôsobom:

...chytili ich a priviedli ku nemu (svätému prorokovi). Rozkázal, čo sa im má stať, a tak im odsekli ruky a nohy, vypálili im oči a potom ich hodili na slnko, kde zostali, kým nezomreli. (Sahíh Muslim 4131 táto správa je tiež potvrdená aspoň tromi ďalšími príbehmi).

Korán tiež predpisuje podobnú formu popravy:

Odplata tých, ktorí bojujú proti Bohu a jeho poslovi a šíria na zemi skazu, je, aby boli pozabíjaní alebo ukrižovaní alebo aby boli odseknuté ich ruky a nohy v opačnom poradí... (Korán 5:33)

Čo predstavuje "šírenie skazy na zemi" je ponechané interpretácii toho, kto má moc nad ostatnými.

Keď Mohamed vyslal svoju armádu, aby obsadila mierumilovnú farmársku komunitu Chajbar, nebol spokojný s korisťou a mal pocit, že pokladník mesta mu možno niečo tají. Dal si toho muža priviesť:

Keď sa (Mohamed) opýtal na zvyšok, odmietol odpovedať, preto apoštol vydal rozkazy al-Zubajrovi bin al-Awwámovi, "Muč ho, kým sa od neho nedozvieš, čo má," tak zapálil oheň s kresacím kameňom a oceľou na jeho hrudi, až kým nebol takmer mŕtvy. Potom ho apoštol odovzdal Mohamedovi bin Maslamovi a on mu odsekol hlavu." (Ibn Ishák/Hišám 764) - tento príbeh je tiež potvrdený v Ibn Kathir, zv. 3, s. 268.

Šťastná vedľajšia poznámka k príbehu - brutálna vražda toho muža zanechala peknú mladú vdovu menom Safíja, s ktorou sa Mohamed následne mohol "oženiť". Ako uvádza jeho životopisec, v deň, kedy zabil jej manžela, s ňou prorok islamu "strávil noc vo svojom stane." (Ibn Ishák/Hišám 767)

sobota 2. decembra 2017

MÝTUS: Mohamed sa nikdy nepomstil


Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) sa za seba nikdy nikomu nepomstil."


Pravda:

Na to, že bol mužom, ktorý sa "nikdy" nepomstil, je okolo proroka islamu navŕšený nezvyčajný počet tiel:

...Ka'b bin Al-Ašraf zosmiešňoval proroka a podnecoval neveriacich z radov Kurajšovcov proti nemu... Urážali proroka a jeho spoločníkov... Keď Ka'b bin Al-Ašraf odmietol prestať s urážaním proroka, ten nariadil Sa'dovi bin Mu'adhovi, aby vyslal skupinu ľudí a zabili ho... Keď ho zabili, Židia a polyteisti boli vydesení... (Abú Dawud 3000)

A

Abú Afak bol jedným z Banú Amr bin Auf z klanu Banú Ubajda. Prejavil svoju nespokojnosť, keď apoštol zabil al-Harítha bin Suwajda bin Samíta... Apoštol povedal, "Kto si poradí s týmto lotrom namiesto mňa?", na čo Sálim bin Umajr, brat z Banú Amr bin Auf, jeden z "uplakancov", šiel a zabil ho. (Ibn Ishák 995)

A

(Asma bint Marwan) bola z Banú Umajja bin Zajd. Keď bol Abú Afak zabitý, prejavila nespokojnosť... Keď obviňovala islam a jeho stúpencov, povedala: "Pohŕdam kmeňom Banú Málik, al-Nabít, Auf a Banú al-Chazradž. Poslúchate cudzinca, ktorý nie je jedným z vás... Očakávate od neho dobré, potom, ako zabil vašich náčelníkov?"... Keď apoštol počul, čo povedala, tak povedal, "Kto ma zbaví Marwanovej dcéry?" Umajr bin Adij al-Chatmí, ktorý bol s ním, ho počul, a ešte v tú noc šiel do jej domu a zabil ju. (Ibn Ishák 996)

Toto boli traja básnici zavraždení na Mohamedov rozkaz preto, že ho kritizovali (zvyčajne za to, že zavraždil niekoho iného). Zdá sa, že tieto príklady vyvracajú dva alebo tri hadísy, v ktorých niekto hovorí, že Mohamed sa "nikdy nepomstil".

Bližší pohľad na tie hadísy ukazuje, že znejú skôr ako názor redakcie než žurnalistický fakt. Napriek tomu je tu značná medzera:

Posol Alláha sa nikdy za nič nepomstil vo vlastnom mene, pokiaľ niektorí z Alláhových zákazov nebol porušený, lebo v takom prípade sa pomstil za Alláha. (Abú Dawud 4767)

Takže Mohamed sa v skutočnosti pomstil, keď to bolo "za Alláha"! Pozrime sa na život a smrť Ukbu, člena Kurajšovského kmeňa v Mekke, aby sme videli, ako to fungovalo v praxi.

Ukba údajne zosmiešnil Mohameda tak, že mu počas modlitby chodil na chrbát ťavie vnútornosti. Venujte pozornosť Mohamedovej reakcii:

Keď sa Alláhov apoštol modlil vedľa Kaaby, na zhromaždení sedelo niekoľko kurajšovcov. Jeden z nich povedal, "Nevidíte ho (toho, ktorý robí skutky len preto, aby sa predviedol)? Kto spomedzi vás pôjde a prinesie výkaly, krv a brušný obsah (črevá atď.) zabitých tiav z nejakej rodiny a potom počká, kým si neľahne tvárou k zemi a položí mu to medzi ramená?" Najnešťastnejší spomedzi nich (Ukba bin Abí Mu'ait) šiel (a priniesol ich) a keď si Alláhov apoštol ľahol tvárou k zemi, položil mu ich medzi ramená. Prorok zostal ležať a oni sa smiali tak veľmi, že na seba popadali...

Keď Alláhov posol dokončil svoju modlitbu, povedal, "Ó Alláh! Pomsti sa Kurajšovcom!" Povedal to trikrát a dodal, "Ó Alláh! Pomsti sa... Ukbovi bin Abí Mu'aitovi..." (Sahíh Bucharí 9:499)

V tomto prípade je Mohamed obeťou ponižujúceho účelného žartu v čase, kedy nemal moc na uskutočnenie odvety (ako tomu bolo neskôr, keď nechal zavraždiť básnikov). Namiesto toho privoláva "Alláhovu pomstu". A akú podobu nadobudla Alláhova pomsta? Blesk? Alebo hádam nešťastná nehoda? Ani jedno z toho. Ukbovi sa napokon stalo toto:

Polyteistickí zajatci boli s poslom Božím (Mohamedom)... Medzi zajatcami boli Ukba bin Abí Mu'ait... Keď posol Boží nariadil, aby ho zabili, Ukba povedal, "Kto sa postará o moje deti, Mohamed?" "Pekelný oheň", odpovedal Mohamed. (Tabarí, zv. 7, s. 66, Abú Dawud 2686)

Ako je uvedené, Ukba bol k Mohamedovi privedený ako bezbranný zajatec a hneď nato háklivý prorok islamu nariadil jeho popravu.

Alláh určite vie, prečo sa to stalo!

"Pomsta za Alláha" je trochu nejasná. Nedokáže sa Alláh pomstiť sám? Čo je s ním?

Aby veci skomplikoval, Alláh vždy hovoril prostredníctvom Mohameda... na tom nie je nič podozrivé... a dokonca previazal Mohamedovu česť s tou svojou:

Korán hovorí: Veru tých, ktorí urážajú Boha a posla Jeho, Boh prekľaje na tomto i onom svete a pripraví pre nich trest zahanbujúci. Prekliati budú, kdekoľvek sa ocitnú, a budú zajatí a bezohľadne zabití. (33:57-61)

Takže Mohamed hovorí, že má od Alláha zvláštny status, a ktokoľvek, kto ho uráža, má byť zajatý a zabitý. Predstava, že sa "nikdy nepomstil", je očividne neúprimná slovná hra.

piatok 1. decembra 2017

Prečo bojujeme proti (politickému) islamu



Nedávno sa ma opýtali: Prečo bojujete proti islamu? Krátkou odpoveďou je, že preto, lebo islam bojuje proti nám a keďže nepozná hraníc ani zľutovania, bude proti nám bojovať, kým nás neporazí alebo kým ho - dúfajme - navždy nezastavíme.


Cieľom islamu je vláda nad svetom a ústrednou časťou náboženskej praxe každého moslima je šíriť svoju vieru všetkými možnými spôsobmi, kým úplne nepokryje zem. Už od 6. storočia, kedy sa zakladateľ a samozvaný prorok islamu Mohamed (ktorý možno nikdy neexistoval) vydal dobyť susedné mestá, pričom zabil, zmrzačil, znásilnil a zotročil mnoho ľudí, islam šíri svoju potláčajúcu a ničivú doktrínu čo naďalej.

Kresťanské, židovské, hinduistické a budhistické krajiny a kultúry boli zlikvidované neúprosnými vlnami džihádistov (po arabsky mudžahidínov), ktorí po sebe zanechali 270 miliónov mŕtvych nemoslimov, väčšinou zabitých neobyčajne barbarskými spôsobmi.

Nedávne islamské ovládnutie oblastí v Afrike, na Strednom východe a v západných mestách, ktoré donedávna neboli pod vládou šaríe, nie je novým javom.

Je to len ďalšia fáza 1400 rokov starej vojny proti nemoslimom s cieľom upevnenia moslimskej moci nad nemoslimami a islamskej vlády nad demokraciou a ľudskými právami. S miliónmi moslimov utekajúcimi na Západ pred zverstvami, ktoré sami vytvorili, sa islam bude šíriť do krajín, ktoré boli takmer bez moslimov.

Občania východnej Európy a baltský krajín, ktorí si myslia, že západná Európa si s týmto problémom poradí bez nich, sú naivní a chýba im solidarita: je čas, aby demokratický svet držal spolu. Keďže podstatou islamu je to, aby sa nakoniec rozšíril všade, nikto nie je v bezpečí.

Čo chcú?

Konečným cieľom islamu je celosvetový kalifát, v ktorom vládne šaría. Svet, o ktorom snívajú stúpenci islamu, je planéta riadená podľa túžob Alláha a jeho proroka. V takom svete nejestvuje sloboda prejavu, keďže najjemnejšia kritika systému sa má trestať smrťou.

Neexistuje v ňom ani sloboda myslenia, keďže každý musí veriť v Alláha a Mohameda ako jeho proroka, modliť sa päť krát denne, jesť halal a zabiť členov rodiny a ostatných, ktorí sa vykrúcajú z islamských pravidiel. Podľa šaríe sú ženy efektívne majetkom mužských členov svojej rodiny a muži majú dovolené mať štyri manželky a všetky ich biť.

Židia a kresťania budú ušetrení od smrti, ak budú platiť ochrannú daň, džízu, a prijmú status dhimmí, status druhotriednych občanov, ktorých majú moslimovia dovolené týrať a znásilňovať z rozmaru.

Ľudia neveriaci v Starý zákon - hinduisti, budhisti, ateisti a ostatní - budú mať na výber medzi zabitím alebo konvertovaním na islam (čo predstavuje psychologické znásilnenie a núti človeka žiť prísnym životom moslima, vrátane zabíjania ostatných nemoslimov).

Spoločnosť, v ktorej musia byť veda a výskum zosúladené so svetonázorom šialeného pedofila žijúceho v 6. storočí (Mohamed sa oženil a začal maznať s Aišou keď mala šesť rokov a sex s ňou mal keď mala deväť) nebude samozrejme schopná vytvoriť fungujúcu, stabilnú ekonomiku, politický systém alebo výhody modernej medicíny, technológie a infraštruktúry.

Pokiaľ ide o ľudskú slobodu a práva, Sovietsky zväz bol utópiou v porovnaní s ktorýmkoľvek islamským kalifátom, ktorý sa najlepšie dá porovnať s totalitnými svetmi hnevu, bez radosti a lásky, aké vykresľuje J.R.R. Tolkien v Pánovi prsteňov a George Lucas vo Hviezdnych vojnách.

Ak sa naša civilizácia zrúti kvôli islamskej agresii - za pomoci našej vlastnej politickej korektnosti, zbabelosti a lenivosti - jediné známe miesto s inteligentným životom v tomto vesmíre bude temnou a zničenou planétou túlajúcou sa vesmírom, obývanou miliardami ľudí, pochádzajúcimi prevažne z príbuzenského kríženia, žijúcimi v úplnej biede, zotročení slobodu nenávidiacou, smrť milujúcou, brutálnou a myseľ znecitlivejúcou šaríou.

Aká tragédia môže byť horšia než toto?

Môže sa nám to stať?

Nuž, milióny nemoslimov, ktorí kedysi žili tam, kde teraz vládne islam, si pravdepodobne kládli rovnakú otázku... A áno, stane sa to aj nám, ak islam nezastavíme. Západné výzvedné služby čoraz viac varujú, že tisíce moslimov mimo našich krajín i v nich sa pripravujú na splnenie svojej náboženskej povinnosti.

Medzitým sa upokojujeme nádejou, že moslimov utíšime našimi starostlivými sociálnymi štátmi a uisťujúcimi médiami, ako sme utíšili aj seba.

Islam nepozná hraníc ani zľutovania a ak ho naša generácia nezastaví, ďalšia generácia nebude mať ani šancu pokúsiť sa o to. Naši starí otcovia porazili nacizmus, generácia našich rodičov premohla komunizmus.

Veľkou výzvou našej doby je islam - nepriateľ slobody, ktorý je prítomnejší, fanatickejší a početnejší než akýkoľvek totalitný systém pred ním. Tento nepriateľ je iný než čokoľvek, s čím sme sa predtým stretli: nemôžete zastrašiť nepriateľa, ktorý miluje smrť viac než život.

Polícia už nie je schopná presadzovať právo v mnohých moslimských getách, ktoré všade vyrastajú ako huby po daždi, dokonca i v menších mestách. Čoraz pravidelnejšie prepuknutia niečoho, čo sa najlepšie dá opísať ako menšie incidenty občianskej vojny, nám dávajú zakúsiť, čo na nás čaká neskôr počas tohto desaťročia (podľa prorockého plánu Al-Kájdy vytvoreného v 90-tych rokoch sa stane toto - arabské vlády by mali byť asi od roku 2010 zvrhnuté a založenie islamského štátu bolo naplánované na rok 2013...).

Počet a neohrozenosť oblastí ovládaných moslimami sa zvyšuje - čo je podporené chýbajúcou reakciou zo strany západných autorít - a je len otázkou času, kedy sa vyvinú na trvalo bojujúce moslimské enklávy, bojujúce za protiústavné náboženské práva.

Prostredníctvom invázie, ktorú sme sami spôsobili, si vytvárame vlastné pásma Gazy, ktoré už spôsobujú nekonečný prúd útokov proti nemoslimom a okolitej neislamskej spoločnosti. Moslimská imigrácia ničí našu ekonomiku, podkopáva našu ťažko vybojovanú bezpečnosť, útočí na slobodu prejavu a fyzicky čoraz viac mení oblasti v našich mestách na nespoznanie, nebezpečné no-go šaría zóny.

Moslimovia veriaci v džihád nie sú ani extrémisti ani menšina. Moslimovia veriaci v povinnosť viesť džihád, aby si splnili svoje náboženské povinnosti, sú stúpencami základov islamu hlavného prúdu, tak, ako sú jednoznačne a opakovane zapísané v Koráne a rovnako posvätnom životnom príbehu Mohameda, hadísoch.

75 percent z približne 56 miliónov moslimov žijúcich v Európe verí, že Korán treba brať doslovne, a 65 percent si myslí, že šaría je dôležitejšia než demokratické zákony. 80 percent mladých Turkov v Holandsku verí, že džihád proti nemoslimom je v poriadku.

27 percent všetkých francúzskych mladých a 14 percent všetkých britských mladých - pravdepodobne spolu s veľkou väčšinou mladých moslimov v týchto krajinách - podporuje Islamský štát. Čo tieto čísla znamenajú? Znamenajú, že nespočetné moslimské getá, ktoré pohlcujú mestá a veľkomestá na Západe, sú obývaných stovkami tisíc, dokonca možno miliónmi ľudí podporujúcimi džihádistickú doktrínu. Čo sa stane, keď sa budú cítiť dostatočne silní, aby zničili našu spoločnosť a prebrali nad ňou moc?

Zostanú pasívni a mierumilovní, alebo sa budú chopiť šance? Mnohí určite urobia to druhé. Namiesto toho, aby boli vďační za bezpečnosť a blaho poskytované ťažko pracujúcimi západnými daňovými poplatníkmi, moslimovia v Európe vychovali armádu džihádistov podporujúcich genocídnu agendu islamu.

Čo môžeme urobiť?

Alebo skôr: čo musíme urobiť, aby sme zvíťazili v záujme ľudstva a budúcich generácií? Demokratickými prostriedkami musíme zmobilizovať obrovskú silu a organizačné nadanie, ktoré stoja za vytvorením najslobodnejšej, najbohatšej a technologicky najvyspelejšej spoločnosti v dejinách ľudstva a nasmerovať ich na naše prežitie. Ak sa nám podarí prebudiť tohto spiaceho obra skorej, ako naše krajiny zničia barbari - tak ako všetky ostatné vyspelé kultúry pred nami - budeme schopní poraziť hordy príbuzensky skrížených fanatikov bez paniky či nenávisti.

Počas tohto dôležitého historického obdobia nesmieme stratiť svoju ľudskú tvár a zničiť tie isté hodnoty, ktoré sa pokúšame chrániť. Musíme zostať čestní a úprimní a využívať realistické prostriedky a silu, no zároveň zostať sústredení na dlhodobé riešenia výhodné pre obe strany.

Keď budeme k problému pristupovať bez strachu, len s duševným prebytkom a širokým prehľadom, môžeme uspieť a napáchať pritom len minimálne množstvo nevyhnutných škôd. Reagovanie totalitnými opatreniami, ako je zákaz slobody prejavu na ochranu "súdržnosti spoločnosti" alebo podľahnutie nezrelým emóciám pomsty nebude našej veci na úžitok.

Mierumilovné spoločnosti so sociálnymi hodnotami a vysokým stupňom morálky sú využívané do zničujúcej miery - ekonomicky, kultúrne a demograficky - nesčíselným množstvom moslimských imigrantov a utečencov.

Súčasný blahobyt a desaťročia mieru uviedli náš inštinkt prežitia do stavu hibernácie. Preto sa nám tak ťažko chápe, že túto historickú výzvu neprekonáme bez použitia skutočnej sily. Vľúdny prístup, ktorý by sme si mohli dovoliť za zdravých demografických podmienok, je samovražedný, keď sme konfrontovaní so zbraňou hromadného ničenia akou je islam. Dospeli sme do tohto bodu, lebo sme slobodu pridlho považovali za samozrejmú.

Moslimovia budú považovať našu úprimnú čestnosť a racionálne sebaobranné opatrenia za útok voči svojim náboženským právam a ako výzvu na bohom danú povinnosť brániť svoje náboženstvo všetkými možnými prostriedkami. Keď moslimovia dospejú k záveru, že ich náboženstvo je napadnuté, aktivujú sa všetky druhy násilných koránových paragrafov. Ochrana seba a našich potomkov pred touto rakovinou, ktorá už sužuje každú životne dôležitú časť našej spoločnosti, si vyžaduje nesmierne vytrvalé politické a verejné odhodlanie.

Odvetný útok vyprovokuje nášho samozvaného nepriateľa a posilní jeho svetoznámu, detinskú mentalitu hnevu a obete. Ale nemáme dôvody vyhnúť sa konfrontácii, keďže skutočnej zrážke sa nedá vyhnúť - a čím skorej nastane, tým menej ich bude a tým menej budú organizované. Riskovanie niekoľkých priateľov na Facebooku alebo povýšenia v práci kvôli tomu, že sa pripojíte k demonštrácii alebo že dokonca verejne vyjadríte názor je malá cena v porovnaní s tým, aké vážne je nebezpečenstvo a čo navždy stratíme, ak počas týchto dôležitých rokov zostaneme pasívnymi.

Nebezpečenstvo islamu je veľmi skutočné a neodíde samo od seba. Stačí sa pozrieť do histórie. Je našou povinnosťou prevziať zodpovednosť, ktorú odvážne prevzali naši predkovia, často za vysokú cenu: aby sme ochránili a odovzdali naše ťažko nadobudnuté hodnoty a slobodu budúcim generáciám, čím im umožníme hľadať šťastie a šancu rozvinúť a prežiť svoj ľudský potenciál na maximum.

Vzoprenie sa vojakom islamu a politickej korektnosti aktivuje a zvyšuje najvznešenejšie ľudské vlastnosti: čestnosť, statočnosť, intuíciu, spoluprácu, ťažkú prácu, inteligenciu a súcit. Nie je prekvapením, že človek stretne najlepších ľudí v protiislamskom hnutí.

Je jasné, že nemôžeme veriť tomu, že naše médiá a súčasní politici nám poskytnú fakty o islame a následkoch masovej imigrácie moslimov. Takže je to na nás - ľuďoch - aby sme hovorili očividné pravdy, vyrozprávali svoje príbehy, šírili dôležité informácie, fakty a štatistiky a inšpirovali našich spoluvoličov, aby volili zodpovedných vodcov. Používanie Facebooku, Twitteru a ďalších moderných prostriedkov masovej komunikácie dobrým štýlom (hŕstka príspevkov súvisiacich s islamom za týždeň stačí) je jednoduché a odporúčam ho.

To isté platí o zasielaní článkov a sťažností novinárom a politikom. Písanie listov do novín zdokonaľuje myseľ a argumenty jednak vlastné, ale aj u druhých ľudí, a ak tie listy aj nebudú vytlačené, upovedomia redaktorov o tom, čo ich čitatelia považujú za zaujímavé - a o čom musia ich noviny informovať, aby sa predávali. Mali by sme hlasno a verejne protestovať, ak školy našich detí klamú našim potomkom o islame alebo vedome začínajú servírovať halal.

K rovnakej reakcii by malo dôjsť, ak miestny plánovací výbor zvažuje povoliť mešity alebo "islamské kultúrne centrá" - ktoré efektívne fungujú ako centrá propagandy pre genocídne posolstvo Koránu a ktoré kontrolujú a radikalizujú miestnych moslimov.

Povzbudzovanie a podporovanie politických strán, organizácií a jednotlivcov, ktorí obhajujú slobodu prejavu, demokraciu a ľudské práva tak, že podstupujú riziká spojené s verejným odporom voči islamu, moslimskej imigrácii a politickej korektnosti, je prirodzené.

Ak by ste chceli ešte viac rozvinúť svoje obranné schopnosti, posilňujte, učte sa bojové umenia a zvážte vstup do domobrany. Ak sa angažujete v politických aktivitách, udržujte byrokraciu na minime, staňte sa skutočnými priateľmi a nesúťažte so svojimi kolegami z protidžihádistického hnutia. Mali by sme byť vďační za to, že ľudia pracujú rôzne: problém je mnohostranný a svet potrebuje mnoho rôznych hlasov, aby pochopil a uvedomil si, čo je potrebné urobiť.

Začnite tak, že sa budete vzdelávať čítaním stránok ako JihadWatch.org, VladTepesBlog.com, TheReligionOfPeace.com (tie sú v angličtine; pokiaľ po anglicky neviete, prečítajte si napríklad blog Islamoklast, blog Centra pre štúdium politického islamu alebo iné podobne zamerané stránky v slovenčine a češtine - viď odkazy na ľavom okraji tohto blogu - pozn. prekl.). Existuje tiež značné množstvo facebookových skupín a Twitterov - taktiež vo vašom jazyku - ktoré sa oplatí sledovať.

Použite ich ako základ pre šírenie a prekladanie dôležitých faktov vašim spoluobčanom a spoluobčiankam, vrátane médií a právnikov. Zapojte sa do demonštrácií (a priveďte aj priateľov), noste tričká so sloganmi súvisiacimi so slobodou a naučte sa zopár dôležitých štatistík a citátov z Koránu.

Bojujte proti nevedomosti, podporujte odvahu

Používanie demokratických nástrojov ako sú tieto nie je nič iné než mierumilovným odstraňovaním nevedomosti, ktorá je príčinou utrpenia v toľkých oblastiach života - nevedomosti, ktorá v tomto prípade môže našu spoločnosť priviesť k úplnému zničeniu a naše budúce generácie do otroctva.

Inšpirujte ostatných svojím statočným príkladom a vyhnite sa hnevu: môžeme nenávidieť systém, ale nemôžeme nenávidieť ľudí. Keďže ľudia sa správajú predovšetkým tak, ako sa cítia, môžeme im želať len dobré pocity a minimum nevyhnutných, pedagogických škôd.

Pamätajte, že moslimovia sú prvou obeťou islamu, keďže ich systém je plný pravidiel a brutálnych trestov namierených proti nim. Moslimovia sú skutoční islamofóbovia: len strach dokáže vysvetliť podriadenosť ľudí voči takému neradostnému, neslobodnému a bolestnému systému, ktorý ich núti myslieť a správať sa spôsobmi, ktoré vytvárajú ešte viacej utrpenia v ich životoch.

Kým sa moslimovia neoslobodia z okov šaríe, musíme sa uistiť, že ťažkosti, s ktorými im ich náboženstvo vymýva mozgy a do ktorých ich núti, sa dejú z dostatočne bezpečnej vzdialenosti. Preto musíme zastaviť nezápadnú (moslimskú) imigráciu a stúpencom náboženstva podriadenosti musíme čo najviac sťažiť žitie na tomto území, a to tak, že zakážeme akýkoľvek druh islamizácie. Ak chcú mešity, halal, miestnosti na modlenie, príbuzenské sobáše a islamské sviatky, musia sa usídliť inde.

Nechceme žiadne mešity či minarety, žiadne verejné alebo zahraničné financovanie islamských organizácií a imámov. Všetci moslimovia prichádzajúci do našich krajín musia aktívne a verejne odmietnuť násilné a trestné pasáže islamských náboženských spisov. Vykonávanie alebo podporovanie džihádu je zradou mala by mať za následok stratu občianstva.

To znamená, že pravdepodobne budeme musieť vymyslieť, ako ubytovať veľké množstvo ľudí (viď hore uvedené štatistické príklady z Holandska, Francúzska a Anglicka) v islamských krajinách alebo blízko pri nich, kde nebudú trpieť kvôli tomu, že žijú mimo svojho kultúrneho okruhu.

Jediným obojstranným víťazstvom je, že peniaze, ktoré ušetríme deportáciou džihádistov (každého, ktorý nás zvyčajne stojí stovky tisíc eur v sociálnych dávkach a dodržiavaní práva), použijeme na to, aby sme krajinám z tretieho sveta zaplatili za to, že sa v nich bude rodiť menej detí (čím obmedzíme preľudnenie, ktoré je ďalšou príčinou enormného utrpenia a miliónov utečencov) a za ubytovanie moslimských utečencov z celého sveta a našich deportovaných podporovateľov džihádu.

Takýmto spôsobom môžeme zachrániť ľudstvo od toho, čo je pravdepodobne najväčšou katastrofou v dejinách ľudstva: monštruóznou zbraňou hromadného ničenia, ktorá už zabila milióny ľudí a zničila nespočetne veľa kultúr a spoločností pred nami.

Systémom, ktorý okráda vlastných stúpencov o najzákladnejšie ľudské práva a ktorý ich núti utláčať a zabíjať vlastných. Systémom, ktorý si kladie za cieľ podriadenie všetkých ľudí - moslimov a nemoslimov - barbarským, totalitným zákonom.

Systémom, ktorý sa nazýva náboženstvom, ale je omnoho viac.

Systémom, ktorý ospevuje smrť viac než život.

Systémom, ktorý nepozná zľutovania ani hraníc.

Systémom, ktorého názov znamená "podriadenosť".

Systémom, ktorý nesie názov islam.

Nicolai Sennels