Hal G.P. Colebatch
utorok 25. júla 2017
sobota 22. júla 2017
Skutočná džihádistická hrozba, ktorú nikto nesleduje
Väčšina ľudí vám vie povedať, kto sú potenciálni džihádisti, najmä tí v Európe a USA. Môžete na nich ukázať v skupine: sú to imigranti, alebo, ešte častejšie, deti imigrantov, ktorí prišli zo Stredného východu alebo severnej Afriky. Často sa navzájom rozprávajú po arabsky. Mnohí sa chcú pridať k Islamskému štátu a iným teroristickým skupinám v Sýrii, alebo tam už išli a vrátili sa. Sú to prevažne muži, zvyčajne vo veku 20 rokov alebo menej, a vyrástli s pocitom odcudzenia od spoločností, v ktorých žijú.
Väčšina z tohto je omyl.
V skutočnosti, britská Henry Jackson Society zistila, že "ľudia, ktorí konvertujú na islam, sú štvornásobne náchylnejší stať sa teroristami než rodení moslimovia." A v roku 2015 Washington Post varoval, že konvertiti sa ukázali "ako jedni z najnebezpečnejších a najfanatickejších stúpencov radikálneho islamu."
A teraz nedávna štúdia z Holandska ukazuje, že "podiel konvertitov k islamistickému extrémizmu má tendenciu byť významne vyšší" než podiel tých, ktorí sa narodili do islamskej rodiny. Ku kalifátu sa pridalo až 17 percent holandských konvertitov, tvrdia autori štúdie - sedem krát viac než je percentuálny podiel konvertitov k celej holandskej moslimskej komunite. A väčšina z nich sú ženy.
Tú štúdiu podporujú predchádzajúce správy, ktoré ukazujú, že až 25 percent francúzskych moslimov, ktorí podstúpili hidžru do Sýrie, sú konvertiti z iných náboženstiev. Čísla pre Nemecko sú mierne nižšie - jeden zo šiestich alebo asi 17 percent. Hoci v Spojenom kráľovstve, ako tvrdí denník Economist, tvoria konvertiti menej než 4 percentá všetkých moslimov, tvoria 12 percent "domácich džihádistov". A hoci v Amerikesúkonvertiti jednou pätinou moslimov, dve pätiny, alebo 40 percent, zatknutých v roku 2015 pre podozrenie z väzieb na ISIS boli konvertovaní.
Preskúmanie nedávnych útokov to potvrdzuje. Konvertiti boli zapletení do pokusu o útok na súťaž v kreslení proroka Mohameda v meste Garland v Texase v roku 2015; do zabitia štyroch ľudí pred budovou britského parlamentu v Londýne; a bombových útokov v Londýne zo 7. júla 2005. Samantha Lewthwaite, "biela vdova", ktorá je údajne zodpovedná za smrť viac než 400 ľudí - vrátane ľudí zabitých 7. júla 2005, je konvertitka, tak ako bola Belgičanka Muriel Degauque, ktorá sa v roku 2005 vyhodila v Iraku do vzduchu. A v Amerike Colleen La Rose, známa tiež ako Džihádistka Jane, kolaborovala s inou konvertitkou, Jamie Paulin-Ramirezovou, pri neúspešnom sprisahaní s cieľom zavraždiť Larsa Vilksa, švédskeho karikaturistu, ktorý nakreslil karikatúry islamského proroka Mohameda.
Počet žien medzi nimi je pozoruhodný: podľa BBC, na rozdiel od mužov, "veľká väčšina" žien zo Západu, ktoré sa pridajú k ISIS, sú konvertitky. Podobne, podľa holandskej správy, z holandských konvertitov, ktorí sa pridali k islamskému štátu, 61 percent boli ženy - čo je číslo, ktoré sa zdá byť zhodné s ostatnými krajinami. Medzi tie známejšie patria: Jaelyn Delshaun Young, študentka chémie na University of Mississippi zadržaná na ceste do Islamského štátu v roku 2015; Fatima Az Zahra, vlastným menom Maria Giulia Sergio, talianska rímskokatolícka konvertitka, ktorú talianske médiá teraz nazývajú "Lady Džihád"; a bývalá britská punk-rockerka Sally Jones, ktorú odborníci na boj proti terorizmu považujú za aktívnu, efektívnu a preto nebezpečnú náborárku.
V holandskej štúdii stojí za povšimnutie taktiež vek jednotlivcov, ktorí odišli do Sýrie: v priemere majú 23 rokov (hoci podľa inej analýzy priemerný Nemec alebo Američan, ktorý sa vydal na cestu, má 26 rokov). Priemerný džihádista ISIS je, inými slovami, starší než si o týchto mladých radikáloch mnohí myslia.
Podľa Mubina Shaikha, bývalého moslimského radikála, ktorý sa neskôr stal odborníkom na boj proti terorizmu a napísal knihu Undercover Jihadi: Inside the Toronto 18, nič z tohto nie je náhoda. V nedávnom telefonickom rozhovore povedal, že v raných dňoch Islamského štátu dostali náborári ISIS "bonus, ak so sebou priviedli ženy. Existovali jednotky zamerané na verbovanie západných žien, ktoré by použili pre propagandu, najmä na zameriavanie sa na konvertitov."
Všetko toto naznačuje, že náš súčasný "profil" vášho priemerného zradikalizovaného moslima možno treba aktualizovať. A možno by sme tiež mali celosvetovo vylepšiť prvky prístupov k boju proti terorizmu. Shaikh verí, že v prvom rade sa treba sústrediť na "ľudskú rozviedku" a lepšie monitorovanie vnútri (moslimskej) komunity. "Stadiaľ pochádzajú najlepšie tipy," povedal. "Ale je to citlivá téma. Musíme poslať do komunity ďalších špiónov? Potom bude komunita mať pocit, že už nikomu nemôže viac dôverovať. Ale to je cena, ktorú za to platíte. Ak hrozba pochádza z konkrétnej komunity, musíte ich presvedčiť, aby sa prihlásili a pomohli."
Do tej komunity patria rodiny konvertitov, ktoré sú o islame často neinformované a len zriedka venujú pozornosť tomu, čo alebo kto ovplyvnil rozhodnutie nového konvertitu. A ako povedal, problémom je, že mnohí z týchto mladých konvertitov "v skutočnosti nekonvertujú na islam. Konvertujú k extrémizmu." Preto rodiny, najmä rodičia, "musia byť ostražití. Identifikovať, na čo konvertujú. Ľudia musia vedieť, čo sú tieto skupiny zač. Kto sú saláfisti? Kto sú sunniti? Súfisti? Musíte zistiť, aká je ich ideológia."
Ale len toto nestačí. "Silno verím v pasce na zločincov," povedal Shaikh, "lebo často ich od nich neviete odhovoriť. Pokračujú na ceste extrémizmu až po cestu terorizmu." A ako poukázal, ak komunita aj zájde k úradom, "ako často počujeme, že 'bol známy polícii'? Dvaja z troch útočníkov v Londýne boli 'nahlásení polícii'. Ale čo to znamená? Takže potrebujete viacej ľudskej rozviedky. Potrebujete špiónov."
Bart Schuurman, odborný asistent na Inštitúte bezpečnosti a globálnych záležitostí Leidenskej univerzity a spoluautor dokumentu "Konvertiti a islamistický terorizmus", politického výťahu vytvoreného Medzinárodným centrom pre boj proti terorizmu v Hágu, v nedávnom rozhovore zároveň varoval, že "Nechceme, aby všetci konvertiti boli považovaní za teroristickú hrozbu. Veľká väčšina sa vôbec nezapája do terorizmu." Ako povedal, z toho dôvodu, napriek "nadmernému zastúpeniu konvertitov" medzi teroristami a extrémistami, "konverzia samotná by sa nemala považovať za rizikový faktor pre násilie."
A predsa počet násilných, zradikalizovaných konvertitov na islam tiež ukazuje, že mnohé súčasné protiteroristické iniciatívy môžu byť nevhodné. Schuurman aj Shaikh poukazujú na populárne návrhy na zákazy vstupu moslimov do Spojených štátov a do niekoľkých európskych krajín. Tie zákazy sú zvlášť neefektívne, poznamenal Shaikh, ak zahrňujú len konkrétne moslimské regióny Stredného východu a severnej Afriky. "Rýchlo sa to rozširuje," povedal, odkazujúc na radikálny islam. "A napokon, aj tak to nefunguje, lebo väčšina hrozieb pochádza zvnútra." Podobne, poznamenáva Schuurman, "ak chcete ľuďom zabrániť, aby škodili spoločnosti, môže vám pomôcť, keď v prvom rade pochopíte, prečo škodia; a ak máte 'zákaz cestovania moslimov', ak živíte príbeh, že Západ je vo vojne s islamom, nepomôže to bezpečnosti v Amsterdame alebo Chicagu."
Čo však pomáha, povedal Shaikh, ktorý praktizuje súfizmus - mystické, duchovné hnutie v islame - a ktorého manželka konvertovala na islam z katolicizmu, je vytvoriť odlišný príbeh jednak pre ľudí narodených do moslimských rodín ako aj pre konvertitov. "Nemyslím si, že môžeme zastaviť konverzie. Ale dá sa vzniesť prozápadný argument, že moslimovia, ktorí vo svete prosperujú, prosperujú v nemoslimských krajinách, konkrétne kvôli ich medzináboženským, sekulárnym kultúram. Kde vo svete priniesol radikálny islam bohatstvo, úspech či dôstojnosť? Vymenujte mi jedno miesto a ja rozpredám všetok majetok a pôjdem tam žiť. Také miesto neexistuje."
Abigail R. Esman
štvrtok 20. júla 2017
utorok 18. júla 2017
piatok 14. júla 2017
MÝTUS: Mohamed by nikdy neschválil znásilnenie
Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) vždy prechovával ženy v najhlbšej úcte."
Pravda:
Je proti islamu znásilniť moslimky, ale Mohamed skutočne podporoval znásilnenie iných žien zajatých v boji. Tento hadís uvádza kontext koránového verša 4:24:
Apoštol Alláhov (nech je s ním pokoj) vyslal vojenskú výpravu do Awtasu pri príležitosti bitky o Hunajn. Stretli sa so svojimi nepriateľmi a bojovali s nimi. Porazili ich a zajali. Niektorí zo spoločníkov apoštola Alláhovho (nech je s ním pokoj) sa zdráhali mať pohlavný styk so zajatkyňami v prítomnosti ich manželov, ktorí boli neveriaci. Tak Alláh, Velebený, zoslal koránový verš (súra 4:24): "A počestné vydaté ženy (sú vám zakázané), okrem tých, ktoré vlastní vaša pravica." (Abú Dawud 2150, taktiež Sahíh Muslim 3433)
Vlastne, ako hadís naznačuje, nebol to Mohamed, ale "Alláh, Velebený", kto mužom povedal, aby znásilnili ženy pred ich manželmi - čo je o dôvod viac uvažovať o islame inak ako o ostatných náboženstvách.
Všimnite si tiež, že manželia týchto nešťastných obetí boli po boji očividne nažive. Toto je dôležité, lebo si to kategoricky protirečí s tými apologétmi, ktorí radi tvrdia, že ženy, ktoré Mohamed zotročil, boli ovdovené a teda neschopné postarať sa o seba (aj keby apologéti mali pravdu, čo je to za morálny kódex, ktorý núti vdovu, aby si vybrala medzi znásilnením a hladovaním?).
Existuje niekoľko ďalších epizód, v ktorých sa Mohamedovi núka jasná príležitosť dištancovať sa od znásilnenia žien - a predsa namiesto toho ponúka radu, ako postupovať. V jednom prípade sa jeho muži zdráhali znehodnotiť svoje nové otrokyne, ktoré chceli neskôr predať, ich oplodnením. Mohameda sa zvlášť pýtali na prerušovanú súlož:
"Ó Alláhov apoštol! Dostali sme zajatkyne ako náš podiel z koristi a zaujímajú nás ich ceny, aký je tvoj názor na prerušovanú súlož?" Prorok povedal, "Naozaj to robíte? Je pre vás lepšie nerobiť to. Žiadna duša, ktorej Alláh predurčil existenciu, sa existencii určite nevyhne." (Sahíh Bucharí 34:432)
Ako bolo naznačené, prorokovi islamu neprekážalo, že jeho muži znásilňovali ženy za predpokladu, že ejakulovali do tiel svojich obetí.
Ako si iste viete predstaviť, Mohamedovo zjavné schválenie znásilňovania žien zajatých v boji a jeho osobná účasť, tak ako sú zaznamenané na mnohých miestach, sú pre moslimských apologétov našich čias veľmi nepríhodné. Z toho dôvodu sa niektorí z nich pokúšajú ospravedlniť mnohé tieto epizódy a koránové odkazy na sex so zajatkyňami predstieraním, že sú to prípady, kedy ženy ušli zo zlých manželstiev a hľadali útočisko u moslimov. Niektorí apologéti o nich dokonca hovoria ako o "manželkách", hoci Korán jasne rozlišuje medzi "tými, čo tvoja pravica vlastnila" a skutočnými manželkami (viď súra 33:50).
Okrem zúfalstva apologéta 21. storočia však v historickom texte neexistuje absolútne nič, čo by podporovalo túto ružovú revíziu moslimskej histórie. Ženy z Banú Mustalik boli po svojom znásilnení predané do otroctva:
"Vydali sme sa s Alláhovým poslom (nech je s ním pokoj) na výpravu k Banú Mustalik a vzali do zajatia niekoľko vynikajúcich Arabiek; a túžili sme po nich, lebo sme trpeli kvôli neprítomnosti našich manželiek, (ale zároveň) sme tiež túžili po výkupnom za ne. Tak sme sa rozhodli mať s nimi pohlavný styk, ale tak, že dodržíme 'azl (vytiahnutie mužského pohlavného orgánu pred vypustením semena, aby sa zabránilo počatiu). Ale povedali sme si: Robíme čin, hoci Alláhov posol je medzi nami; prečo sa ho neopýtame? Tak sme sa opýtali Alláhovho posla (nech je s ním pokoj) a on povedal: Nezáleží na tom". (Sahíh Muslim 3371)
V skutočnosti, Mohamed a jeho banda oddaných stúpencov obchodovala s otrokyňami rovnako ako s ktoroukoľvek inou komoditou:
"Potom apoštol vyslal Sa'da bin Zajda al-Ansárího, brata Abdu'la-Ašala s niekoľkými zajatkyňami z Banú Kurajza do Nadždu a predal ich za kone a zbrane." (Ibn Ishák/Hišám 693)
Je islamské predať manželku za kone? Je jasné, že to neboli manželky!
Čo je ešte dôležitejšie, "zajatá" žena podľa definície nie je taká, ktorá uteká od svojho manžela. Uteká od svojho únoscu (t.j. moslimského nájazdníka, ktorý chce zotročovať). Tento hadís opisuje typický nájazd, v ktorom sú ženy a deti zajaté pri pokuse o útek pred útočiacimi moslimami:
"...a potom sme zaútočili zo všetkých strán a dostali sme sa k ich napájadlu, kde sa bojovalo. Niektorí z nepriateľov boli zabití a niektorí boli zajatí. Videl som skupinu osôb, ktorá pozostávala zo žien a detí (utekajúcich v diaľke). Obával som sa, že sa dostanú ku hore skorej ako ja, tak som vystrelil šíp medzi nich a horu. Keď videli šíp, zastavili sa. Tak som ich priviedol, ženúc ich dopredu." (Sahíh Muslim 4345)
Moslimský rozprávač vidí ženy pokúšajúce sa utiecť (po masakre ich mužov) a odreže im trasu vystrelením šípu do ich cesty. Toto nie sú ženy pokúšajúce sa nájsť útočisko u moslimov. Pokúšajú sa vyhnúť zajatiu moslimami.
Ten istý hadís pokračuje a opisuje, že Mohamed osobne požadoval jednu zo zajatých žien pre vlastné použitie:
Hnal som ich dopredu, kým som ich nepriviedol k Abú Bakrovi, ktorý mi to dievča udelil ako odmenu. Tak sme prišli do Mediny. Ešte som ju nevyzliekol, keď ma na ulici stretol posol Alláhov (nech je s ním pokoj) a povedal: "Daj mi to dievča." (Sahíh Muslim 4345)
Prorok islamu a jeho spoločníci využívali vojnu na zhromažďovanie žien pre osobné sexuálne použitie a na obchod. Pokiaľ nebola svojvoľne vyhlásená za niekoho manželku, žena sa stala sexuálnou otrokyňou. Jej osud nebol v nijakom prípade spojený s ničím, čo osobne urobila, ani jej nebola daná voľba ohľadom svojej budúcnosti.
streda 12. júla 2017
MÝTUS: Mohamed bojoval len v sebaobrane
Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) zakázal výbojné útoky vo všetkých podobách. Povolil iba boj v sebaobrane."
Pravda:
Mýtus, že vojna je v islame oprávnená len pod podmienkou sebaobrany, je vyvrátený správou o bitke pri Badr, v ktorej Mohamed vyslal svojich mužov, aby prepadli karavány, a potom zámerne vyprovokoval boj s mekkskou armádou vyslanou na ich obranu. Argumenty hovoriace o agresívnej vojne sú tiež podporené osudom troch židovských kmeňov z Mediny, ktorých sa zbavil, lebo odmietli Mohamedove tvrdenia, že je prorokom (a preto, lebo moslimovia chceli ich majetok).
Zvážte tiež osud Banú Mustalik, arabského kmeňa:
"Prorok nečakane zaútočil na Banú Mustalik bez varovania, kým boli nepozorní a ich dobytok sa napájal na miestach s vodou. Ich bojujúci muži boli zabití a ich ženy a deti zajaté." (Sahíh Bucharí 46:717)
Hoci z hadísov a Síry pochádza mnoho dôveryhodných správ, ktoré spomínajú pasúci sa dobytok kmeňa Mustalik, ani jeden nespomína, že by Mohamed vyvinul akúkoľvek snahu o mier. V tomto prípade Mohamedovi muži znásilnili ženy (s jeho súhlasom) potom, ako zavraždili mužov (Sahíh Muslim 3371). Čo má znásilnenie zajatkyne do činenia so sebaobranou?
Mohamed v mnohých situáciách bojoval za účelom pomsty, akým bol útok na Lihjan, kedy ľudia zjavne neboli pripravení na vojnu a zachránili sa len útekom do kopcov (Ibn Ishák/Hišám 718). Mohamed tiež zaútočil na ľudí z Taífu, len čo mal príležitosť pomstiť sa za to, že ho odmietli (Ibn Ishák/Hišám 280 a 872).
Mýtus, že Mohamed bojoval len v sebaobrane, vyvracia tiež spáva o jeho prvom útoku na kresťanov. Nemal žiaden závažný dôvod, aby vyslal armádu do Muty (v dnešnom Jordánsku, kedysi súčasť Sýrie). Keby to bola vec sebaobrany, potom by nepriateľ určite nasledoval porazenú armádu späť do Arábie, ale to sa nestalo (Ibn Ishák/Hišám 791).
Ku koncu svojho života prorok islamu zameral vojenské kampane len na účel šírenia islamskej vlády. Vedel, že niektoré mestá budú vzdorovať a iné nie. Svojim ľuďom nechal pokyny, ako jednať v obidvoch prípadoch:
Posol Alláhov (nech je s ním pokoj) povedal: Ak prídete k obci (ktorá sa vzdala bez oficiálnej vojny) a zostanete tam, máte na ňom (získanom majetku) podiel (ktorý bude v podobe odmeny). Ak obec neposlúchne Alláha a jeho posla (a bojuje proti moslimom), jedna pätina koristi získanej od nich je pre Alláha a jeho apoštola a zvyšok je pre vás. (Sahíh Muslim 4346)
Ako vidíme, tí, ktorí nie sú vo vojne s moslimami, majú byť aj tak podrobení a ich majetok zhabaný. Jediný rozlišujúci faktor je rozsah nároku moslimov po víťazstve.
Vojenské kampane na rozšírenie islamskej vlády zahrňujú nájazd na Tabúk, ktorý bol druhým vpádom na kresťanské územie Sýrie (územie, ktoré je dnes súčasťou Saudskej Arábie - pozn. prekl.), kedy Mohamed donútil miestne obyvateľstvo zaplatiť mu poplatok potom, ako prepadol z úkrytu a zabil miestnych civilistov, aby presadil svoju moc (Ibn Ishák/Hišám 903). Ďalším príkladom by mohol byť rozkaz "konvertuj alebo zomri", vydaný arabskému kmeňu, Banú al-Harít:
Potom apoštol vyslal Chalída ibn Valída... k Banú al-Hárit a prikázal mu pozvať ich k islamu tri dni predtým, ako na nich zaútočí. Ak by to prijali, mal to od nich prijať; a ak by to odmietli, mal s nimi bojovať. Tak sa Chalíd vypravil a prišiel ku nim, vyslal jazdcov na všetky smery, vyzývajúc ľudí k islamu slovami, "Ak prijmete islam, budete v bezpečí." Tak ľudia prijali islam, keď boli vyzvaní. (Ibn Ishák/Hišám 959)
Je zrejmé, že sebaobrana nebola faktorom v žiadnom z týchto prípadov (hoci niektorí moslimovia majú sklony skrášliť ten záznam vymyslenými podrobnosťami, ktoré sa v ňom nenachádzajú). Ako tomu bolo pri dobytí Mekky v roku 630, títo raní moslimovia mali jasnú vojenskú prevahu a cieľ ich agresie nebol v postavení, aby sa bránil.
V skutočnosti, prvá časť deviatej súry, najbojachtivejšej kapitoly Koránu, bola odhalená krátko potom, ako moslimovia nastolili vojenskú nadvládu v Mekke. Zvážte jeden z násilnejších veršov:
A až posvätné mesiace uplynú, tak zabite modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete a vezmite ich do zajatia a obliehajte ich a číhajte na nich na každom mieste. Ak by potom pokánie učinili a konali modlitbu a dávali zakát, tak ich pustite. (9:5)
Slová "a až posvätné mesiace uplynú" vylučujú možnosť, že sa jednalo o vec sebaobrany. Moslimom už dostali božské právo bojovať počas posvätných mesiacov a je jednoducho nepravdepodobné, že by na nich zaútočili v priebehu štvormesačného obdobia bez toho, aby sa bránili. To, že na nich neútočili, je v súlade s historickým kontextom, kedy obdobie púte hadždž bolo tradičným obdobím mieru a tolerancie v celej Arábii. Hoci na nich pohania neútočili, Mohamed prikázal svojim mužom naháňať a zabiť neveriacich po púti hadždž. Pohanom, ktorí súhlasili s konverziou na islam (t.j. že budú praktizovať piliere islamu, zakát a salát), bolo po ich konverzii dovolené žiť. Verš 9:29 ponúka osobitné pravidlo pre Židov a kresťanov, ktoré im dovoľuje ponechať si svoje náboženstvo dovtedy, dokedy budú platiť ochranné peniaze moslimom a uznajú podriadenosť svojej viery. Keby vzdorovali, boli by zabití.
Jeden z najlepšie zdokumentovaných príkladov moslimskej agresie počas života Mohameda je útok na mierumilovné spoločenstvo Chajbar. Ten nasledoval po zmluve z Hudajbíji medzi moslimami a Mekkčanmi, ktorá vyzývala na obdobie mieru medzi obidvoma tábormi. Zmluva bola pre moslimov kontroverzná nielen preto, že si protirečila s Alláhovým skorším príkazom "vyhnať" Mekkčanov násilnou silou (2:191), ale tiež preto, že Mohamed súhlasil, že v dokumente nebude uznaný za proroka (Sahíh Muslim 4401).
Mohamed rozhodol, že by bolo prezieravé zaútočiť na Židov v Chajbare, aby opäť získal rešpekt svojich ľudí a utíšil ich reptanie vojenským víťazstvom a (najmä) ukradnutým majetkom, čo nasledovalo potom. Toto uvádza dnešných moslimských apologétov do rozpakov, pretože sa snažia ospravedlniť obliehanie výmyslami, že nečinné farmárske spoločenstvo, nachádzajúce sa asi 161 kilometrov od Mediny, predstavovalo nejakú nevyhnutnú hrozbu.
Nanešťastie pre súčasných apologétov, nielen, že neexistujú žiadne podporné dôkazy, že Chajbarčania zaútočili na moslimov, ale existujú aspoň tri historické zmienky, ktoré rozhodne protirečia akejkoľvek predstave sebaobrany na strane Mohameda. Prvou je opis počiatočného útoku od Ibn Isháka/Hišáma:
Stretli sme robotníkov Chajbaru vychádzajúcich ráno so svojimi rýľmi a košíkmi. Keď videli apoštola a armádu, kričali, "Mohamed so svojou armádou," spanikárili a ušli... Apoštol sa zmocnil majetku kúsok po kúsku... (Ibn Ishák/Hišám 757)
Ľudia z Chajbaru neútočili na Mohameda. Farmárčili na svojej pôde lopatami a košíkmi, pričom ani nevedeli, že majú byť vo vojne:
Keď apoštol prepadával ľudí, čakal do rána. Ak počul zvolanie k modlitbe, držal sa stranou; ak ho nepočul, zaútočil. Prišli sme do Chajbaru v noci a apoštol tam strávil noc; a keď prišlo ráno, nepočul zvolanie k modlitbe, tak nasadol na koňa a my sme nasadli s ním. (Ibn Ishák/Hišám 757)
Mohamed zaútočil až potom, ako počkal, či ľudia z Chajbaru budú ráno zvolávať k modlitbe. Toto by nebolo vôbec dôležité, keby s ním už boli vo vojne.
Azda najlepším dôkazom, že Mohamed nekonal v sebaobrane, je skutočnosť, že jeho vlastní ľudia nechápali, prečo pochodujú do vojny. Jeho zať, ktorý bol zodpovedný za vojenskú výpravu, sa musel opýtať na zdôvodnenie:
Alláhov posol privolal Aliho (a povedal): "Postupuj ďalej a neobzeraj sa, kým ti Alláh neudelí víťazstvo," a Ali prešiel kúsok a potom sa zastavil, nerozhliadol sa a potom hlasným hlasom povedal: "Alláhov posol, kvôli čomu by som mal bojovať s ľuďmi?" Na to on (prorok) povedal: "Bojuj s nimi, kým nedosvedčia skutočnosť, že niet boha okrem Alláha a Mohamed je jeho poslom..." (Sahíh Muslim 5917)
Otázka, ktorú Ali položil, by bola zbytočná, keby na moslimov útočili Chajbarčania alebo keby odpoveď na otázku bola zrejmá. Mohamedova odpoveď, taká aká je, zdôrazňuje oficiálne udávaný účel kampane, ktorým bolo prinútiť Židov uznať nadradenosť islamu.
Mohamedovi muži ľahko dobyli Chajbar a rozdelili si korisť. Prorok islamu mučil pokladníka spoločenstva, aby od neho získal informácie, a potom ho zabil (Ibn Ishák/Hišám 764). Mohamed si následne vzal vdovu po tomto mužovi, Safíju, za manželku, potom, ako si vymenil dve iné zajaté ženy s jedným zo svojich zástupcov (Ibn Ishák/Hišám 758). Preživší Židia mohli zostať na svojom pozemku za predpokladu, že dajú svojim moslimským pánom polovicu svojej úrody. Nakoniec boli úplne za svoju vieru:
"Alláhov posol povedal, 'Dve díny (náboženstvá) nebudú existovať spolu na Arabskom polostrove' a preto vyhodil Židov z Chajbaru." (Málik 45:18)
Vláda agresie v islame je teda úmerná moci, ktorú moslimovia majú, a nie prenasledovaniu, ktorému sú vystavení. Zriedkavé verše o mieri v Koráne boli "zjavené" v Mekke, kde existoval skutočný útlak (v niektorých prípadoch). Verše o násilí, ktoré boli zjavené neskôr, zodpovedajú moslimskej vojenskej moci, dokonca i keď akékoľvek prenasledovanie moslimov z väčšej časti prestalo.
piatok 7. júla 2017
MÝTUS: Mohamed žil so Židmi v mieri - 3. časť - Banú Kurajza
Pravda:
Koránové verše 5:45-48 potvrdzujú pravidlo Starého zákona "oko za oko", ale pridávajú tiež kresťanský princíp, že odpustenie je šľachetnejšie než odplata. Ak niekedy existoval dôkaz, že tieto slová sa nevyhnutne nevzťahujú na zaobchádzanie s nemoslimami, tak ten spočíva v Mohamedovom zaobchádzaní so Židmi vo všeobecnosti a s kmeňom Kurajza zvlášť.
Mohamed a jeho skupina imigrantov prišli do Mediny v roku 622 úplne závislí na pohostinnosti troch židovských kmeňov, ktoré tam žili spolu s Arabmi. Za menej než dva roky boli dva z kmeňov, ktoré ho uvítali, Banú Kajnuka a Banú Nadír, vyhnané, pričom stratili svoju zem a svoj majetok v prospech moslimov, len čo ich hostia získali moc dobýjať a habať. Mohamedovi sa to podarilo vďaka obratnému využívaniu rozporov medzi svojimi protivníkmi.
Prorok islamu si zvolil poradie odsúdených kmeňov starostlivo. Vedel napríklad, že ostatné dva kmene neprídu na pomoc prvému, keďže sa v nedávnom konflikte spojili jeden proti druhému. Vedel tiež, že tretí kmeň nepomôže druhému - kvôli sporu ohľadom "krvných peňazí".
Posledný kmeň, ktorý zostal, bol Banú Kurajza. Tak ako ostatné kmene, Kurajza bola mierumilovným spoločenstvom farmárov a obchodníkov, ktorí sa napokon vzdali Mohamedovi bez boja. Hoci prorok islamu bol dostatočne múdry na to, aby nenariadil hromadný masaker prvých dvoch kmeňov po ich porážke (čo by určite upevnilo odpor kmeňa Kurajza), pre Mohameda neexistoval žiadny praktický dôvod, aby potlačil svoje genocídne pudy, keď mu kmeň odovzdal svoj majetok a moc.
Počas krvavého kúpeľa, ktorý uvádza dnešných moslimských apologétov do vážnych rozpakov, nechal prorok islamu sťať viac než 800 mužov a chlapcov (a aspoň jednu ženu) z kmeňa Kurajza, ktorí sa vzdali. Je to epizóda, ktorá je nielen úplne v rozpore s myšlienkou, že islam je mierumilovné náboženstvo, ale tiež s tvrdením, že je dedičom kresťanstva, keďže i najoddanejší kritici tohto náboženstva by si ťažko vedeli predstaviť, že by Ježiš a jeho učeníci urobili čosi také.
Príbeh o masakre sa stal kontroverzným až v súčasnosti (kedy sa islam ocitá v situácii, že musí súťažiť s morálne zrelými náboženstvami v otvorenej diskusii). Niektorí moslimovia popierajú túto epizódu, zväčša len na základe toho, že je pre nich nepríjemná. Iní o nej ani nevedia. Ale ten incident je dobre zdokumentovaný v Síre (životopise Mohameda).
Keďže islam sa neospravedlňuje, najmä za nič, čo urobil Mohamed osobne, súčasní moslimovia sa vo všeobecnosti snažia presvedčiť samých seba, že obete z radov kmeňa Kurajza si svoj osud zaslúžili. Museli zaútočiť na moslimov v boji a mnohých zabiť, čím Mohameda donútili podvoliť sa želaniam svojich ľudí a reagovať podobne.
Nanešťastie, správy o tom, čo sa stalo, tak ako ich raným moslimským historikom vyrozprávali očití svedkovia, nepodporujú tento mýtus. V skutočnosti to bol kmeň Kurajza, ktorý sa vtedy ocitol v nemožnej situácii medzi moslimami a ich mekkskými protivníkmi.
Krátko po príchode do Mediny v roku 622 Mohamed začal prepadávať obchodné karavány cestujúce do a zo susednej Mekky. Kradol ich majetok a zabil kohokoľvek, kto ho bránil (Ibn Ishák/Hišám 424-425). Židia z kmeňa Kurajza s tým nemali nič do činenia. Tak ako Mekkčania, aj Židia boli obchodníkmi a oceňovali hodnotu bezpečného obchodovania v atmosfére bez zločinu. Nepodporovali Mohamedove nájazdy, ani nemali podiel na jeho neprávom nadobudnutom zisku.
Po niekoľkých rokoch týchto prepadov si Mekkčania napokon uvedomili, že sa musia pokúsiť dobyť Medinu, keďže slúžila ako základňa pirátskych operácií Mohamedovej bandy. V roku 627 vyslali armádu na predmestia mesta a zdalo sa, že sú pripravení zapojiť sa do niečoho, čo sa nazýva priekopová bitka (moslimovia vykopali priekopu okolo nechránenej severnej a západnej časti mesta, aby zastavili vojenský postup Mekkčanov).
Kmeň Kurajza, ktorý žil na východ od Mediny, mimo boja, sa ocitol v zlej situácii. Neboli zodpovední za Mohamedovu vojnu, no napriek tomu boli do nej zatiahnutí, zvlášť keď sa ku nim priblížil emisár (predtým vyhnaný židovský vodca) a požiadal ich, aby nepomáhali Mohamedovi v jeho obrane proti obliehaniu (dovtedy kmeň Kurajza prispel moslimom nástrojmi na kopanie, no nie bojovníkmi).
Náčelník Kurajzy nechcel vyslanca ani pohostiť, ale ten vyslanec ho presvedčil, aby ho pustil do svojho domu (Ibn Ishák/Hišám 674). Keď tam bol, vyslanec začal zdôrazňovať, že sa chystá boj proti Mohamedovi a že jeho pád je bezprostredný. Úzkosť vodcu Kurajzy kvôli úmorným okolnostiam situácie, do ktorej sa cítil byť zatiahnutý, zaznamenali i moslimskí historici:
Keď Ka'b počul o príchode Hujajju, zavrel dvere svojej pevnosti pred jeho tvárou, a keď požiadal o povolenie vstúpiť, nechcel ho vidieť, hovoriac, že je mužom prinášajúcim zlé správy... Potom ho Hujajj obvinil (z toho, že je nevľúdny)... Toto Ka'ba tak rozzúrilo, že otvoril svoje dvere. (Hujajj) mu povedal, "Preboha, Ka'b, prinášam ti nesmrteľnú slávu a veľkú armádu... Pevne súhlasili a sľúbili mi, že neodídu, kým neskoncujeme s Mohamedom a jeho mužmi." Ka'b povedal, "Pri bohu, priniesol si mi nesmrteľnú hanbu a prázdny oblak, ktorý vylial svoju vodu, hoci hrmí a blýska sa, no nič v ňom nie je. Beda ti, Hujajj, nechaj ma tak." (Ibn Ishák/Hišám 674)
Po dlhom "prehováraní" Mekkčanmi sa však vodca Kurajzy napokon podvolil a súhlasil, že v konflikte zostane neutrálnym. Neprispeje ani vojakmi na obranu mesta, ani nepomôže jeho nadchádzajúcemu dobytiu početnejšou armádou. Moslimovia budú ponechaní sami na seba, aby si poradili v konflikte s Mekkčanmi, ktorý vyprovokovali (poznámka prekladateľa - moslimovia prisudzovali veľký význam takzvanej ústave Mediny, čo bola dohoda, na základe ktorej kmene žijúce v Medine nemali proti sebe bojovať a v prípade vonkajšej hrozby voči nejakému kmeňu mu mali prísť na pomoc. Mohamed zámerne vyprovokoval nepriateľské akcie proti Kurajšovcom, čo ostatné zmluvné strany neočakávali. Inými slovami, Mohamed využil domnelý mierový dokument na posilnenie svojej vojenskej moci. Sám ale porušil túto ústavu, keď vyhnal dva židovské kmene. Tým pádom nemal kmeň Kurajza dôvod rešpektovať ju a odmietal sa zapojiť do konfliktu.).
Prvých dvadsať dní konfliktu uplynulo "bez bojovania" (Ibn Ishák/Hišám 676), až na niekoľko výmen šípov cez priekopu. Nesmelá snaha v ten deň o prelomenie obranného opevnenia sa pre mekkský kmeň ukázala byť fatálna, čím presvedčila ich vodcu, že nemôžu zvíťaziť, kým sa kmeň Kurajza nezapojí do boja z druhej strany. To však oni odmietli, čím spečatili svoj osud, a to tým - čo je dosť ironické - že podnietili Mekkčanov k ukončeniu obliehania (Ibn Kathir, zv. 3, s. 154).
Celkový počet zabitých moslimov v bitke o priekopu je len šesť. Meno každého z nich bolo starostlivo zaznamenané (Ibn Ishák/Hišám 699) - ani jeden nebol zabitý kmeňom Kurajza, ani ničím, čo ten kmeň urobil.
Keď však bolo po bitke, Mohamed prekvapil svoju armádu tým, že ju obrátil proti pevnosti Kurajza s tvrdením, že neutralita vodcu bola porušením pôvodnej ústavy Mediny, ktorú prorok islamu osobne spísal pre kmene pred piatimi rokmi. Pôvodný jazyk tejto "dohody" nie je známy a neskoršie dohady ohľadom toho, čo sa v nej mohlo písať, sa zdajú byť podozrivo prispôsobené na mieru (poznámka prekladateľa - text tejto ústavy je dostupný v Síre - viď Ibn Ishák/Hišám 341-344).
Napríklad, je nepravdepodobné, že kmene Mediny by moslimom dali právo zavraždiť ich len za to, že sa vyjadrili proti nemu, a predsa bolo niekoľko významných židovských vodcov a básnikov zavraždených na Mohamedov rozkaz ešte pred incidentom s kmeňom Kurajza. Prinajmenšom jeden nevinný obchodník bol zabitý svojím moslimským obchodným partnerom v roku 624 po Mohamedovom rozkaze svojim mužom, aby "zabili ktoréhokoľvek Žida, ktorý sa dostane do vašej moci" (al-Tabarí 7:97). Mohamed tiež zaútočil na dva iné židovské kmene - strany tej istej dohody - pričom vydrancoval ich majetok a potom ich vyhnal z ich pozemku.
Je pravdepodobné, že keď sa Mekkčania pokúšali presvedčiť vodcu Kurajzy, aby si získali jeho neutralitu, argumentovali problémami, ktoré Mohamed zapríčinil Medine svojím zlým zaobchádzaním so Židmi a svojím neúnavným úsilím o nepriateľské akcie voči Mekkčanom - a tiež nepriamou hrozbou vraždy, ak mesto dobyjú Mekkčania (poznámka prekladateľa - keby Mekkčania porazili moslimov a dobyli mesto, stali by sa v ňom dominantnou silou schopnou zabiť tých, ktorí pomáhali Mohamedovi. Ka'b bol pod veľkým tlakom a nechcel sa do konfliktu zapojiť, lebo sa obával, že jeho pomoc niektorej z bojujúcich strán by spôsobila nevraživosť druhej.). Z Ka'bovej perspektívy by to bola len otázka času, kedy si Mohamed nájde výhovorku na útok a vyplienenie jeho kmeňa.
V protiklade s obľúbenými mylnými predstavami, kmeň Kurajza nezaútočil na moslimov. V skutočnosti, keby zaútočili, potom by to určite bol koniec Mohameda a jeho skupiny pirátov, keďže južný koniec mesta bol úplne vystavený Kurajze. Hroznou iróniou je, že to bolo rozhodnutie nezapojiť sa do násilia, čo neskôr spečatilo osud Židov, ktorí boli len prvou z veľmi dlhej línie obetí, ktoré precenili hodnotu, akú islam prikladá životom neveriacich.
Podľa Mohameda to bol anjel Gabriel (ktorého videl len on, samozrejme), kto prikázal obliehanie Kurajzy. Po dvadsiatich piatich dňoch blokády sa Židia podvolili a kapitulovali prorokovi islamu. Ako to uvádza Ibn Ishák/Hišám, "podriadili sa apoštolovmu rozsudku" (Ibn Ishák/Hišám 688).
Ďalším nedorozumením je, že Mohamed nevyniesol rozsudok smrti voči Kurajze, a preto zaň nie je zodpovedný. Toto je čiastočne pravda, a to v tom zmysle, že Mohamed sa zjavne pokúsil hodiť zodpovednosť na niekoho iného. Avšak z príbehu je zrejmé, že Mohamed očividne schválil následný masaker - čo je fakt, ktorý je ešte viac potvrdený jeho voľbou "arbitra" aj jeho následnou reakciou.
Za prvé, prorok islamu oklamal Kurajzu tak, že ich nechal odsúhlasiť, aby vložili svoj osud do rúk "jedného zo svojich". V skutočnosti to bol konvertita na islam, moslim, ktorý bojoval v priekopovej bitke. Hoci kmeň Kurajza o tom nevedel, Sa'd bin Muadh bol tiež jedným z niekoľkých moslimov fatálne zranených v boji (Ibn Ishák/Hišám 689), na základe čoho sa dá ľahko predpokladať, že to ovplyvní jeho rozsudok. Podľa hadísov bol dosť dychtivý po tom, aby zabíjanie "neveriacich" pokračovalo, aj keď ležal vo svojom stane a zomieral (Sahíh Bucharí 59:448).
Za druhé, keď Sa'd vyhlásil svoj výnos, že muži kmeňa Kurajza majú byť zabití a ich ženy a deti zotročené, Mohamed nevyjadril ani najmenšiu štipku nesúhlasu. V skutočnosti prorok islamu potvrdil, že tento barbarský rozsudok je tiež Alláhovým rozsudkom (Sahíh Bucharí 58:148).
Zvážte kontrast medzi historickým Mohamedom a mužom "mieru a odpúšťania", o ktorom nás dnešní moslimovia často uisťujú, že ním bol. Vo svetle skutočnosti, že kmeň Kurajza nikoho nezabil, neusiloval by sa skutočný muž mieru o dialóg s nimi, aby skúsil zistiť dôvod ich nespokojnosti, našiel spoločné východisko a potom problém vyriešil dôstojne pre obe strany?
Namiesto toho nechal prorok islamu zviazať mužov lanami. Vykopal priekopy a potom začalo stínanie zajatcov vo várkach. V scéne, ktorá musela pripomínať zábery Hitlerových eskadier smrti, bola malá skupina bezradných Židov, ktorí nikomu neublížili, privedená a donútená kľaknúť si, hľadiac na telá ostatných predtým, než boli ich vlastné hlavy odseknuté a ich telá strčené do jamy.
Existujú určité dôkazy, že Mohamed sa do vraždenia osobne zapojil. Nielen, že najskorší príbeh otvorene hovorí, že apoštol "poslal po nich" a "učinil im koniec", ale podporuje to tiež Korán. Verš 33:26 hovorí o Kurajze, "skupinu ste zabili a skupinu ste zajali". Aj v arabskom origináli je množné číslo, "ste", ale Korán má byť Alláhovým rozhovorom s Mohamedom, takže nedáva zmysel, aby bol stadiaľ vylúčený.
V každom prípade, nikto nepopiera, že Mohamed našiel v masakri potešenie, zvlášť potom, ako získal peknú mladú Židovku (čerstvo "ovdovenú" a teda dostupnú pre jeho sexuálne otroctvo) (Ibn Ishák/Hišám 693).
Ostané ženy neboli až také poddajné. Historici zaznamenali reakciu jednej zo žien, ktorá doslova prišla o rozum, keď jej zabili rodinu. Popravcovia zrejme považovali jej manický smiech za otravný a sťali ju tiež. Ako vyrozprávala Aiša:
"Nezabudnem, že sa extrémne smiala, hoci vedela, že ju zabijú." (Abú Dawud 2665)
(Aiši môžeme prepáčiť tuposť. V čase, keď ona a jej manžel sedeli a sledovali spolu masaker, mala manželka Mohameda len 12 rokov).
Len 13- či 14-roční chlapci boli zabití tiež, za predpokladu, že dosiahli pubertu. Moslimovia prikázali chlapcom zhodiť šaty. Tým, ktorí mali ochlpenie ohanbia, odsekli hlavu (Abú Dawud 4390). Nemalo zmysel pokúšať sa zistiť, či to boli skutoční bojovníci alebo nie, pretože tam žiadni neboli. Nebojovalo sa!
Mohamed rozdelil niektoré vdovy a preživšie deti ako otrokov pre svojich mužov na sexuálne otroctvo a prácu. Majetok nazhromaždený kmeňom Kurajza sa taktiež rozdelil. Keďže kmeň bol mierumilovným farmárskym a obchodným spoločenstvom, zobrali im len málo zbraní a koní, ktoré by vyhovovali Mohamedovmu vkusu, takže ich získal viacej výmenou niektorých žien z Kurajzy "za kone a zbrane" na vzdialenom obchode s otrokmi (Ibn Ishák/Hišám 693, Ibn Kathir zv. 3, s. 172).
Okrem hlavnej otázky, prečo boli ľudia, ktorí nikoho nezabili, zabití a zotročení, je tu niekoľko ďalších, ktoré Mohamedov masaker Kurajzy nastoľuje. Napríklad, Korán hovorí, že "nikto, kto bremeno nosí, neponesie bremeno za niekoho iného" (Korán 53:38), a predsa bol každý člen kmeňa potrestaný za rozhodnutie, ktoré bolo vnútené jednému zdržanlivému členovi.
A čo miesta v Koráne, kde sú násilné pasáže niekedy zmiernené príležitostným napomenutím, aby zastavili zabíjanie tých, ktorí prestali bojovať? Kmeň Kurajza, ktorý sa vzdal, nikdy nebojoval.
Hoci moslimskí apologéti zápasia s výzvami vznesenými touto epizódou, osud Kurajzy je len prvým z mnohých takých masakrov, ktoré náboženstvo mieru dalo svetu. Či už je to 4000 Židov v Granade v roku 1066, 100 000 hinduistov počas jediného dňa v roku 1399, alebo asi milión kresťanských Arménov začiatkom dvadsiateho storočia, pri masových popravách vykonaných oddanými nasledovníkmi islamu zahynuli nevýslovné desiatky miliónov nevinných...
A predsa sa tí, ktorí nasledujú Mohameda, sa nikdy neospravedlnili a ani nikdy v budúcnosti neospravedlnia, keďže masaker neveriacich bol príkladom, ktorý stanovil osobne ich prorok s kmeňom Kurajza.
pondelok 3. júla 2017
MÝTUS: Mohamed žil so Židmi v mieri - 2. časť - Banú Nadír
Pravda:
Mohamed vyhnal druhý židovský kmeň, Banú Nadír, za menej než rok po vyhnaní prvého. Okolnosti, za akých k tomu došlo, sú silným svedectvom dvojitých štandardov, podľa ktorých moslimovia zaobchádzali s ostatnými (ako je načrtnuté v Koráne 48:29).
V roku 625 jeden z Mohamedových vojakov zabil dvoch spiacich mužov pochádzajúcich z kmeňa, ktorý s ním mal "dohodu o priateľstve" (Ibn Ishák/Hišám 650). Bolo rozhodnuté, že na vyrovnanie tohto dlhu budú ponúknuté krvné peniaze (hoci Mohamed očakával od nemoslimov najslušnejšie správanie, nikdy svojich mužov nezabil za zabitie nemoslimov).
Skôr než by sa o tento dlh postaral sám s pomocou značného majetku, ktorý nadobudol vďaka nájazdom na mekkské karavány a konfiškácii židovského majetku, Mohamed šiel za židovským kmeňom, Banú Nadír, aby si vyžiadal ich príspevok, hoci ten kmeň nemal s vraždou nič do činenia (Ibn Ishák/Hišám 652).
Raz, keď sa ukázal so svojimi mužmi, Mohamed vzniesol svoje požiadavky a potom čakal pred múrom ich domu na peniaze. Neskôr tvrdil, že počas tohto obdobia s ním hovoril Alláh a povedal mu, že Židia sa ho chystajú zavraždiť zhodením skaly zo strechy domu na jeho hlavu:
Keď bol apoštol s niekoľkými svojimi spoločníkmi... dostali sa ku nemu správy z neba o tom, čo títo ľudia zamýšľajú (Ibn Ishák/Hišám 652).
Mohamed odišiel, potom sa vrátil s armádou a obliehal celé spoločenstvo, čím ho donútil vzdať sa bez boja.
Ako v prípade Kajnuky (židovského kmeňa pred nimi), ľudia boli vyhnaní so šatami na chrbtoch a s tým, čo mohli napchať na svoje ťavy. Ďalšie zjavenie od Alláha (prenesené prostredníctvom Mohameda, samozrejme) dovolilo prorokovi islamu osobne zhabať všetok zostávajúci majetok pre seba (Sahíh Bucharí 52:153).
Pre skeptika je tu zopár problémov s Mohamedovým ospravedlnením pre vypudenie celého kmeňa, aj v medziach správy o tejto udalosti. V prvom rade je podozrivé, že požadoval, aby iný kmeň zaplatil za to, čo urobili jeho muži - a že tie peniaze šiel zobrať on osobne. Vzhľadom k tomu, čo Alláh údajne vedel, sa môžeme čudovať, prečo Alláh jednoducho neušetril svojmu "poslovi" cestu.
Pokiaľ ide o Mohamedovo tvrdenie, že jeho boh mu hovoril do ucha, aby mu dovolil zhabať majetok celého spoločenstva pre svoj osobný zisk... nuž, povedzme, že je to nanajvýš zvláštne.
Príhodné zjavenia boli v Mohamedovom živote dosť bežné a poskytovali mu majetok od moslimov i nemoslimov, spolu s jedenástimi manželkami a neobmedzeným sexom s otrokyňami. Pracoval s beztrestnosťou vodcu sekty.
Ale najväčším problémom je, že Mohamed ospravedlnil svoj útok na Banú Nadír tvrdením, že ho plánovali zavraždiť. Podľa tohto štandardu by Židia konali úplne v rámci svojich práv, vzhľadom k tomu, že prorok islamu vtedy vykonal niekoľko úkladných vrážd proti ich spoločenstvu!
Žid z kmeňa Banú Nadír menom Ka'b bin al-Ašraf bol skutočne zavraždený na Mohamedov rozkaz len pár mesiacov pred útokom na celý kmeň. Výhovorkou bolo, že lamentoval nad zabitím Mekkčanov v bitke pri Bad, na čo reagoval zložením vulgárnych básní o moslimkách:
Potom zložil erotické verše urážlivej povahy o moslimkách. Apoštol povedal... "Kto ma zbaví al-Ašrafa?" (Iný moslim) povedal, "Postarám sa o neho za teba, ó apoštol Alláhov. Zabijem ho." Povedal, "Urob to, ak môžeš." (Ibn Ishák/Hišám 550)
Mohamed dal tomu mužovi povolenie podniknúť akékoľvek nevyhnutné opatrenia, aby básnika zabil, vrátane klamania. Vrah zhromaždil skupinu moslimov a presvedčil al-Ašrafa, aby vyšiel z domu, sám a neozbrojený, predstierajúc, že majú záujem o získanie pôžičky.
Vražda sa odohrala v tme a bola chaotickou záležitosťou. Keď Al-Ašrafa bodali, začal kričať:
Medzitým nepriateľ Alláha robil taký hluk, že každá pevnosť okolo nás sa rozsvietila. Bodol som (dýku) do spodnej časti jeho tela, potom som ju tlačil, kým som nedosiahol jeho genitálie, a nepriateľ Alláha spadol na zem. (Ibn Ishák/Hišám 552)
Tieto dve udalosti demonštrujú, že moslimovia z Mediny pracovali podľa iných štandardov než tých, aké očakávali od ľudí okolo seba. Moslimovia mali povolené zabiť iných, keď sa cítili urazení alebo v nebezpečenstve, ale ostatní nemali dovolené ani sa len brániť.
Mohamed bol v takom postavení, že mohol odoprieť ostatným rovnaký súcit a toleranciu, aké požadoval pre seba kvôli nadvláde, ktorú sa mu podarilo nastoliť v priebehu jeho prvých dvoch rokov po príchode do Mediny. Využil svoju novoobjavenú moc, aby nariadil úkladné vraždy a vyhnanie ľudí, čím zastrašil odporcov.
Majte na pamäti, že keď bol Mohamed v Mekke, starším povedal, že im prinesie "smrť" (Tabarí, zv. 6, s. 102) a oni ho následne vyhostili. A predsa, namiesto toho, aby uznal ich ospravedlnenie, sa Mohamed neustále sťažoval na svoje potupné vyhnanie a nakoniec sa vrátil s dobyvateľskou armádou. Taktiež sa správal extrémne pokrytecky voči tým, ktorí sa proti nemu vyjadrovali, bez ohľadu na to, akú hrozbu skutočne predstavovali.
Pre dnešných moslimov, ktorí radšej veria, že Mohamed bol nesebecký muž dokonalého charakteru, je osud Banú Nadír len malou nepríjemnosťou. Netrápi ich, že celý kmeň Židov bol vyhostený na základe hypotetického sprisahania s cieľom vraždy po veľmi reálnom zavraždení jedného z ich vodcov. Židia nie sú moslimovia. Preto si nezaslúžia rovnako úctivé zaobchádzanie.
Islam je najvyššou šovinistickou ideológiou.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)