Džihád po mori

Cecelia Holland

Výklad islamského mieru

Syed Kamran Mirza

---

Slovo "mier" znamená pokoj, stav bez vojny, bez úzkosti, stav harmónie medzi ľuďmi atď. Všetci ľudia si v živote radi užívajú mier. Moslimovia často nazývajú islam mierom. Najmä po 11. septembri islamisti nepretržite opakovali - "islam znamená mier". Islam preto nemôže ospravedlňovať terorizmus či vojnu. Pozná však niekto islamskú predstavu mieru? Viete, že islamský mier neznamená to isté ako to, čo sa píše v slovníku? Tu je skutočný význam islamského mieru.

Islamské chápanie mieru znamená podriadenie sa alebo odovzdanie sa. Mier nastáva (podľa islamu) len vtedy, keď sa človek odovzdá alebo podriadi. Ale komu? Jedná sa o podriadenosť Alláhovi (islamskému bohu) a jeho poslovi Mohamedovi. Z toho dôvodu existuje (islamský) mier len v dar al-islam - dome podriadenia, po prestúpení na islam. To je hlavný význam islamského mieru. Nepravý význam slova islam ako mier zavádza naivných západných nemoslimov. Prefíkaní islamisti zavádzali amerického prezidenta Busha a jeho štáb z Bieleho domu svojimi zavádzajúcimi poznámkami o islamskom mieri.

Mier s nemoslimami (hinduistami, modlármi) a tiež s ľuďmi knihy (kresťanmi a Židmi) nie je v islame možný. Podľa Koránu a jeho učenia by mali dostať šancu/pozvanie prijať islam, alebo by mali byť podrobení a zabití, ak to bude nevyhnutné. Proti ľuďom knihy (kresťanom a Židom) treba bojovať, pokiaľ sa nepodriadia. Toto hovorí svätý Korán:

9:29: Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha ani v Deň posledný a ktorí nezakazujú to, čo zakázal Boh a jeho posol a ktorí neuctievajú náboženstvo pravdy, z tých, ktorým sa dostalo Písma (Židia a kresťania) pokiaľ nedajú poplatok priamo vlastnou rukou pociťujúc pokoru.

Tvrdenie, že islam je náboženstvo mieru, je úplne nepravdivé. Islam je povinný byť vo vojne na základe príkladu proroka Mohameda (ktorý bojoval proti pohanom a tiež proti ostatným kmeňom a náboženstvám, kým si nepodrobil Mekku a Medinu) aj učenia Koránu, podporeného mnohými sahíh hadísmi. Korán učí, že moslimovia nikdy nemajú začať vojnu, ale majú ponúknuť nemoslimom možnosť/pozvanie prijať islam. Ak nemoslimovia odmietnu prijať islam, považuje sa to za agresiu proti Alláhovi a islamu. Preto majú moslimovia legitímne povolené bojovať proti týmto agresorom, kým nekonvertujú alebo nezomrú.

Väčšina platných príkladov môjho tvrdenia sú nasledovné koránové verše:

3:85: Ktokoľvek by chcel iné náboženstvo než islam, nebude od neho prijaté a bude v živote poslednom patriť medzi tých, ktorí prehrali.

8:39: Bojujte teda proti nim, aby už nebolo pokušenia k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Božie.

4:89: Želali by si, aby ste sa stali neveriacimi, ako sú oni, a aby ste boli rovnakí. Neberte si spomedzi nich priateľov, pokiaľ sa nevysťahujú na cestu Božiu! A ak sa odvrátia, tak ich chyťte a zabite, kdekoľvek ich nájdete! A neberte si z ich radov ani priateľov, ani pomocníkov.

22:19-22: Hľa, to sú dvaja protivníci, ktorí sa sporia o Pánovi svojom. Pre tých, ktorí odmietli veriť, je odseknutý odev z ohňa, ponad ich hlavy sa bude liať vriaca voda. Bude ňou tavené to, čo je v ich bruchách aj ich kože. Budú pre nich určené prúty zo železa. Vždy, keď by chceli z neho vyjsť von pre utrpenie, budú do neho vrátení. "Okúste trápenie ohňa." (Čo je to za sadistického boha?)

47:4: Keď stretnete neveriacich, údery na krky im zasaďte. Až im silné rany zasadíte, potom ich pevne spútajte. Potom, buď ich omilostite, alebo za výkupné prepustite, a to až kým vojna nepoloží svoje bremená. Tak je určené. Keby Boh bol chcel, bol by víťazstvo nad nimi určil, ale podrobil vás skúške tak, že ste sa stretli jeden proti druhému. Tí, ktorí boli zabití za cestu, ktorú Boh určil, tých skutky On nenechá zblúdiť.

A teraz niekoľko sahíh hadísov a citátov islamských mysliteľov:

1) Al-Sajl al-Džarrar (4:518-519) od Aš-Šavkáního. Šavkání:

"Islam zaujíma jednomyseľné stanovisko, že proti neveriacim treba bojovať a vnútiť im islam, alebo si ich treba podrobiť a donútiť ich platiť džízu (ochranné peniaze len od Židov a kresťanov), alebo ich treba zabiť. Verše, podľa ktorých im treba odpustiť, sú jednomyseľne zrušené povinnosťou bojovať za všetkých okolností."

2) Bajdáví vo svojej knihe (Svetlá zjavenia, strana 252) uvádza:

"Bojujte proti Židom a kresťanom, lebo znesvätili pôvod svojho náboženstva a neveria v náboženstvo pravdy (islam), ktoré zrušilo všetky ostatné náboženstvá. Bojujte proti nim, pokiaľ nezaplatia daň z hlavy (džízu) pociťujúc pokoru a poníženie."

3) Známy egyptský učenec Sajjid Qutb (v knihe Míľniky, kapitola 4, "Džihád za boha") uvádza štyri štádiá vývoja džihádu:

1. Kým najranejší moslimovia zotrvávali v Mekke pred svojím útekom do Mediny, Boh im nepovolil bojovať;

2. Moslimovia dostali povolenie bojovať proti svojim utláčateľom;

3. Boh prikázal moslimom bojovať proti tým, ktorí proti nim bojujú;

4. Boh prikázal moslimom bojovať proti všetkým polyteistom.

Sajjid Qutb zastával názor, že každé štádium má byť nahradené ďalším štádiom v tomto poradí, pričom štvrté štádium má byť trvalé.

4) Úvodná časť anglického prekladu zbierky hadísov Sahíh Bucharí od Dr. Muhammada Muhsin Khana, Medinská islamská univerzita. V nej Dr. M. Muhsin Khan píše:

"Potom Alláh v súre Bara'at (9) zjavil príkaz odložiť (všetky) povinnosti (zmluvy atď.) a prikázal moslimom bojovať proti všetkým pohanom, rovnako ako proti ľuďom knihy (Židom a kresťanom), ak neprijmú islam, pokiaľ nezaplatia džízu (daň vyberanú od Židov a kresťanov, ktorí neprijali islam a sú pod ochranou islamskej vlády) s pokorou a pocitom poníženia (9:29). Preto (moslimovia) nesmú zanechať "boj" proti nim (pohanom, Židom a kresťanom), zmieriť sa s nimi a pozastaviť nepriateľské akcie proti nim na neobmedzenú dobu, kým sú silní a majú možnosť bojovať proti nim."

5) Názor islamistického generála: Hamíd Gul - islamista a bývalý pakistanský generál poskytol v pondelok, 2. augusta 2002 rozhovor pre BBC News. Džihádistický generál z Pakistanu povedal, "Ozbrojený odpor utláčaných ľudí, prenasledovaných ľudí, zotročených ľudí - taký džihád má schválenie od OSN. Kto je Pervez Mušaraf, keď hovorí, že by sme s tým mali prestať, keď to hovorí Korán a podporuje Charta OSN? Mušaraf hovorí: 'Zastavte džihád, urobte toto, hento a tamto.' Nie, nie, nie. Nemôže. Je tu jasný rozkaz Koránu."

(6) Sahíh Bucharí 9:84:64: Vyrozprával Alí: ...Bez pochyby som počul Alláhovho apoštola, ako hovorí, "Počas posledných dní sa objaví niekoľko mladých, hlúpych ľudí, ktorí budú hovoriť najlepšie slová, ale ich viera nebude siahať ďalej ako za ich hrdlá (t.j. nebudú mať vieru) a odídu zo svojho náboženstva tak ako šíp odchádza z hry. Preto nech ich nájdete kdekoľvek, zabite ich, lebo ktokoľvek ich zabije, bude mať odmenu v deň vzkriesenia." (pozri tiež Sahíh Bucharí 4:56:808 - pozn. prekl.)

Vyššie uvedené verše, názory rôznych islamských mysliteľov a sahíh hadísy urobili z islamu náboženstvo strachu a hrôzy, nie náboženstvo mieru (sahíh, teda autentických hadísov o džiháde je omnoho viac a sú im venované samostatné kapitoly najuznávanejších zbierok hadísov - 52. kniha Sahíh Bucharí, 19. kniha Sahíh Muslim, 14. kniha Abú Dawud, 22. a 23. kniha Džamí at-Tirmidhí, 24. kniha Sunan Ibn Madžah, 25. kniha Sunan an-Nasa'i, popr. 21. kniha Muwatta Málik - pozn. prekl.). Vo svete bude stále prebiehať vojna, pokiaľ budú niektorí fanatici veriť v Mohameda, jeho príklad a jeho učenie. Islamská predstava mieru, ktorá znamená, že celý svet bude moslimský, je nepochybne príkazom k vojne. Potom na Alláhovej zemi prevládne mier. To je konečný výklad arabského slova "islam".

Našli sme výhovorku menom wahhábizmus (?)

Prefíkaní islamisti a tiež niektorí západniari našli istú nepresvedčivú výhovorku a hovoria, že to nie je "skutočný islam", ale vplyv "wahhábizmu", ktorý po celom svete robí z mierumilovného islamu náboženstvo terorizmu. Preskúmajme takzvaný wahhábizmus.

Čo je wahhábizmus? Mnohí prefíkaní islamisti chcú z vrodenej intolerancie skutočného islamu obviniť wahhábizmus. To znamená, že chcú wahhábizmus vykresliť ako samostatnú islamskú entitu, ktorú si (západniari) mýlia so skutočným, mierumilovným islamom. Väčšina západných nemoslimov je tiež pomýlená takzvaným wahábovským typom islamu, ktorý, podľa niektorých ľudí, nie je skutočným/pravým mierumilovným islamom. Tak čo je teda wahhábizmus?

Wahhábizmus nie je samostatné náboženstvo, ani samostatná odnož islamu. Wahhábizmus je skutočne novou silou na obnovu islamu do jeho pôvodnej podoby, ktorá existovala v ranom islamskom období v 7. storočí. To boli časy proroka Mohameda a jeho štyroch obľúbených učeníkov - al-Chulafá ar-Rášídún. Začiatkom 18. storočia Mohamed Ibn Abd al-Wahháb, slávny saudský náboženský extrémistický vodca, vyzval na obnovu islamského ducha, morálnu očistu a odstránenie všetkých novôt, ktoré sa v islame objavili od 7. storočia. Jeho stúpenci sa nazývajú wahhábisti alebo wahhábistickí islamisti. Wahhábizmus nie je novou odnožou islamu, ani nijakou jeho vetvou; wahhábizmus nemá nijakú samostatnú knihu, skôr je to skutočný islam. Stúpenci wahhábizmu sa sami označujú ako Muwahhidún - čo znamená "zjednotitelia" (slovo je odvodené od výrazu tawhíd, ktoré označuje vieru v jedného boha; Muwahhidún by sa teda dalo preložiť aj ako veriaci v jedinosť, popr. monoteisti - pozn. prekl.). Wahhábizmus je jednoducho politický islam, ktorý bol prijatý pre účely podieľania sa na moci. Nemá žiadne zvláštne zvyky, ani nijaké zvláštne obrady a žiaden zvláštny výklad islamu, ktorý by sa odlišoval od hlavnej časti sunnitského islamu. Stúpenci wahhábizmu sa domnievajú, že každý moslim by sa mal riadiť islamom tak ako wahhábistickí moslimovia a všetkých, ktorí ich nenasledujú, považujú za pohanov a nepriateľov islamu. Usáma bin Ládin bol pravým stúpencom wahhábizmu.

Stúpenci wahhábizmu, vrátane saudskoarabskej vládnucej rodiny Saudovcov, trvajú na tom, že oni iba praktizujú "pravý" islam proroka Mohameda. Wahhábizmus získal na Západe a v moslimskom svete popularitu počas dozvukov iránskej revolúcie z roku 1979. Saudi minuli miliardy dolárov na posilnenie wahhábistickej ideológie ako protiváhy iránskej šiitskej ideológie po celom moslimskom svete prostredníctvom výstavby tisícov mešít, madras, islamských centier atď. Pakistan bol zaplavený wahhábistickými madrasami (islamskými školami alebo továrňami na terorizmus), čo bola hlavná vec, na ktorú sa americké médiá po 11. septembri zamerali ako na semenisko džihádistickej armády Talibanu a al-Kájdy.

Šejk Šišu, kurdský imám, ktorý je stúpencom wahhábizmu, pri otázke kurdského reportéra ohľadom wahhábizmu povedal: "Čo je wahhábizmus? Neexistuje žiaden wahhábizmus, len pravý islam." Saudskí študenti a saudskí občania majú na wahhábizmus podobné názory.

Záver

Islam nie je náboženstvo mieru, islam znamená skôr odovzdanie sa náboženstvu islamu. Islam znamená mier len vtedy, keď sa niekto odovzdá islamu! V iných situáciách islam znamená mier len vtedy, keď sú moslimovia malou menšinou (príklad: moslimovia na Západe); ale keď sa moslimovia stanú väčšinou alebo keď sa ich počet značne zvýši, islam znamená násilie a intoleranciu voči ostatným. V takej situácii islam dostáva božský príkaz (výroky Koránu a hadísov) pozývať, vnucovať, podrobovať si a dokonca i bojovať, aby ostatní ľudia konvertovali na islam. Len vtedy islam znamená mier!

"Bolo by naivné ignorovať hlboké pocity intolerancie voči neveriacim v islame." Andrew Sullivan

Prevzaté z http://www.faithfreedom.org/an-exegesis-of-islamic-peace/

Obranný alebo útočný džihád: Klasickí islamskí vykladači verzus súčasná islamistická propaganda

David Bukay

Sväté vojny a pirátske vlády: Berberskí korzári - 4. časť

X. Maltézski korzári

---

Berberskí korzári mali kresťanské náprotivky sídliace na ostrove Malta, ktorých podporoval kresťanský Rád rytierov špitálu svätého Jána (známy tiež jednoducho ako Maltézsky rád - pozn. prekl.) a prepadávali lode a posádky moslimských krajín. (226) Jediným rozdielom medzi maltézskymi a berberskými korzármi bolo, že samotní maltézski rytieri mali legitímne vojnové loďstvo, ktoré prepadávalo moslimské lode, no neoperovali kvôli zisku. (227) Toto vojnové loďstvo bolo finančne podporované z pozemkov, ktoré rytierom zanechali v závetoch generácie pobožných ľudí po celej Európe. (228) Kresťanskí korzári, regulovaní rytiermi, ktorí im udeľovali povolenia, produkovali zisky a delili sa o ne. (229) Títo korzári slúžili ako druhá línia útoku na moslimských obyvateľov Stredozemného mora. (230) Maltézska korzárska flotila dosiahla svoj vrchol v 60-tych rokoch 17. storočia, kedy mala okrem mnohých galejí tridsať plachetníc. (231) Flotila zamestnávala asi 4000 mužov a využívala ďalších 3000 otrokov, čo predstavovalo zhruba jednu pätinu celej dospelej maltézskej populácie. (232)

A. Dejiny rytierov špitálu svätého Jána

Rytieri špitálu svätého Jána (známy tiež ako johaniti či hospitaliti - pozn. prekl.) pôvodne vznikli v Jeruzaleme, aby poskytovali pomoc kresťanským vojakom a chorým pútnikom cestujúcim do Svätej zeme. (233) V roku 1291 moslimská armáda dobyla Akko, poslednú križiacku pevnosť vo Svätej zemi, a hospitaliti sa stiahli najprv na Cyprus a nakoniec na ostrov Rodos, kde sa usadili na viac než dvesto rokov. (234) V roku 1522 sa Osmanská ríša rozšírila a hospitaliti boli opäť vyhnaní. (235) Cisár Svätej ríše rímskej a kráľ Španielska Karol V. udelil hospitalitom ostrov Malta, kde sa stali známymi ako "maltézski rytieri". (236)

B. Pravidlá a tribunály

Okrem vybudovania mocnej námornej základne na Malte rytieri tiež podporovali a systematicky organizovali korzárov z ostrova. (237) Príchodu rytierov predchádzala malá kresťanská korzárska flotila, ktorá pôvodne mala od Sicílie povolenie na prepadávanie tureckých lodí. (238) V roku 1530 sa však títo korzári dostali pod jurisdikciu rytierov, v dôsledku čoho začali podliehať ich predpisom. (239) Dodržiavanie predpisov vynucovala komisia nazývaná "Tribunale degli Armamenti." (240) Tribunál založil v roku 1605 veľmajster rytierov kvôli lepšej kontrole a regulácii prekvitajúceho obchodu korzárov. (241) Tribunál od korzárov požadoval, aby vztýčili vlajku rádu a smeli prepadávať len moslimské lode. (242) Ďalej museli korzári rešpektovať všetky doklady zaručujúce bezpečnú cestu, ktoré moslimským lodiam vydali ktoríkoľvek kresťanskí panovníci. (243)

Tribunál tiež vysvetlil postupy, podľa ktorých sa malo postupovať, ak niektorý z korzárov porušil pravidlá. (244) Zaviedli sa aj postupy týkajúce sa metód a geografických oblastí, na ktoré sa vydávali povolenia, a práv rôznych žiadateľov, ktorí chceli mať podiel z koristi. (245) Konkrétne súdne procesy zahrňovali záležitosti neoprávneného zajatia, najmä Grékov a Židov, spory týkajúce sa rozdelenia koristi, nedostatok podnikavosti u kapitánov a spreneveru zo strany posádok. (246) Hociktorá poškodená strana mohla predložiť prípad na mimoriadne zvolané maltézske súdy s Vatikánom ako konečným odvolacím súdom. (247) Súdne pojednávania sa konali pravidelne, keď maltézski korzári nedokázali odolať nutkaniu prepadnúť náhodnú kresťanskú loď. (248) Existuje napríklad záznam o benátskych kupcoch, ktorí na maltézskych súdoch získali odškodnenie, hoci niekedy mohol takýto súdny proces trvať roky. (249) Vďaka konfiškácii niektorých rytierskych statkov na území Benátok mohli Benátčania zvlášť účinne presviedčať maltézskych rytierov, aby držali svojich ambicióznych korzárov na krátko. (250) Rytieri potom od všetkých korzárov, ktorí vyplávali, požadovali, aby vložili do tribunálu hotovostnú záruku. (251) Ak bola vznesená žaloba proti korzárskej lodi a zistilo sa, že bola na vine, táto záloha sa použila na uhradenie rozsudku. (252)

Okrem pravidiel stanovených a vynucovaných tribunálom maltézski rytieri organizovali a skomercionalizovali kresťanských korzárov systémom udeľovania povolení. (253) Tieto povolenia vydával veľmajster rádu a zakladali sa na geografickom regióne hliadkovania a dĺžke plavby. (254) Korzári mali povolenie sústreďovať svoje snahy buď na berberské pobrežie alebo Levantu (východné Stredomorie), hoci na základe represálií voči pútnikom do Palestíny existovali rôzne výhradné zóny. (255) Najlukratívnejšia z týchto povolených oblastí bola na východnom konci Stredomoria, kde lodné trasy spájali Konštantínopol a Egypt. (256) Osmanské obchodné lode sa zvyčajne pohybovali v konvoji, takže sa na ne ťažko útočilo. (257) Preto bývali korzárske útoky v tejto oblasti úspešnejšie voči menším lodiam plaviacim sa osamote okolo dôležitých ostrovov v oblasti, vrátane Rodosu, Kréty a Cypru. (258) Povolenia pre berberské pobrežie sa zvyčajne vydávali na krátke plavby trvajúce pár týždňov alebo mesiacov, zatiaľ čo plavby do Levanty mávali povolenie na dobu až do piatich rokov. (259)

C. Galeje a taktika

V maltských lodeniciach rytieri stavali a opravovali neobyčajné lode a galeje. (260) Tieto galeje boli veľmi podobné galejam z berberského pobrežia, ale viacej sa spoliehali na delostreľbu a boli teda lepšie vyzbrojené a ťažšie skonštruované. (261) Tak ako berberské galeje, aj tieto veslovali hlavne otroci. (262) Väčšinu z nich tvorili moslimovia, ale na niektorých miestach na lavičkách sedávali kresťania, ktorí si odpykávali tresty za zločiny spáchané v talianskych mestských štátoch. (263) Boli tam tiež muži známi ako "buonavoglie," čo znamená "ochotní" (alebo niečo v zmysle "ľudia s dobrou vôľou", keďže výraz vznikol zo slov buono - dobrá a voglia - vôľa - pozn. prekl.), hoci s konotáciou "darebáci". (264) Títo veslári boli formálne slobodní dlhoví otroci, s ktorými sa zaobchádzalo podobne ako s ostatnými otrokmi, ale mali niekoľko mimoriadnych privilégií - mohli nosiť fúzy a boli pripútaní len jednými putami namiesto dvoch. (265)

Korzárske galeje niekedy viedli samotní rytieri a na väčších z nich sa zvyčajne nachádzal plný oddiel bojujúcich rytierov, ktorých bolo do tridsať a veľký kontingent platených žoldnierov (zodpovedajúcich berberským (presnejšie osmanským - pozn. prekl.) janičiarom), okrem posádky námorníkov a galejných otrokov. (266) Tieto maltézske galeje sa zvyčajne priblížili k obeti a pokúsili sa zostreliť takeláž (všetky lodné sťažne, rahná, plachty a laná so zariadením a výstrojom na ich ovládanie - pozn. prekl.), potom išli pozdĺž svojej koristi, aby ju predbehli za použitia streľby z malých zbraní a svoju výškovú výhodu využili na to, aby na paluby svojich protivníkov zhodili primitívne granáty skôr, než sa na ne nalodili a začal boj zblízka. (267) Rytieri tvrdili, že majú procesné právo "Visita" ako pokračovanie vojny proti neveriacim. (268) K Visite dochádzalo vtedy, keď maltézska korzárska galeja pozdravila loď a išla vedľa nej, aby sa posádky opýtala na ich destináciu, majiteľov nákladu a miesto pôvodu lode, posádky a cestujúcich. (269) Ak existovalo podozrenie, že loď nesie turecký tovar alebo cestujúcich, korzári sa nalodili a vykonali inšpekciu. (270) Toto vyvolávalo spory medzi Malťanmi a ostatnými námornými národmi, lebo korzári často rabovali lode a spôsobovali škodu a zdržanie. (271) Túto hrozbu zdržania využívali maltézski korzári ako vyjednávaciu páku, lebo brali úplatky od kapitána lode výmenou za to, že sa vzdajú práva Visita. (272)

D. Delenie lupu

Maltézske korzárske lode mali pokladníka, ktorý viedol účtovnú knihu zaznamenávajúcu hodnotu všetkých skonfiškovaných vecí a ziskov nadobudnutých z predaja otrokov. (273) Na konci plavby a následného predaja otrokov slúžili pokladníkove knihy na určenie zisku, ktorý nahromadili, aby si rôzne strany, ktoré do plavby investovali, mohli nárokovať svoj podiel. (274) Tak ako na berberskom pobreží, prvú pohľadávku mal štát a veľmajster si vzal jednu desatinu zo všetkých ziskov. (275) Ďalší podiel šiel "Cinque Lanie", ktorý sa skladal prevažne z úradníkov so záväzkami týkajúcimi sa plavby. (276) Potom si kapitán nárokoval asi jedenásť percent zisku. (277) Zvyšok sa napokon rozdelil na tri rovnaké časti. Jedna tretina sa rozdelila, často nerovnomerne, medzi posádku. (278) Zvyšné dve tretiny dostali tí, ktorí financovali výstavbu, výstroj a zásoby lode. (279) Také financovanie pochádzalo od držiteľov dlhopisov, ktorým sa vrátila počiatočná investícia plus úrok. (280) Ako na berberskom pobreží, držitelia dlhopisov pochádzali zo všetkých sociálnych vrstiev. (281) Financovanie pochádzalo aj od vlastníkov kapitálu a obchodníkov, ktorí nadobudli zisky v súlade s ich počiatočným vkladom do plavby. (282) Kapitán bol zodpovedný za doplnenie výplaty pre vyšších dôstojníkov z vlastného podielu, no mal tiež nárok na všetky stratené peniaze, ktoré sa na lodi našli. (283) Navyše, remeselníci ako galejní kuchári si mohli nechať vybavenie ukradnuté z koristi, ktoré súviselo s ich remeslom. (284)

E. Otroci

Rovnako ako na berberskom pobreží, s otrokmi sa zaobchádzalo veľmi biedne, strhli z nich oblečenie a zbičovali ich, aby sa priznali, kde sú ukryté cennosti. (285) Moslimských otrokov vzali späť na Maltu, kde ich neskôr predali na druhom najväčšom kresťanskom trhu s otrokmi. (286) Otroci boli vydražení, aby pracovali pre rytierov alebo súkromníkov a zopár ich predali na medzinárodnom trhu, napríklad ako veslárov pre benátske galeje. (287)

Veľký prístav na Malte obklopovali tri hlavné väznice pre otrokov. (288) Tak ako kresťanskí otroci Berberov, aj títo mali povolené podnikať, aby sa pokúsili vyzbierať dosť peňazí na kúpenie vlastnej slobody. (289) Mnohí si ostrihali vlasy, viedli krčmy a predávali tovar zo stánkov. (290) Keď boli otroci cez deň mimo väzníc, ich postavenie bolo jasné z ich arabského štýlu obliekania (nemohli nosiť kresťanské oblečenie), z ich na krátko ostrihaných vlasov a železného prstenca na nohách. (291) Podobnosť medzi podmienkami zajatých otrokov na Malte a na berberskom pobreží sa vysvetľuje ako systém represálií v tom zmysle, že ak sa podmienky zhoršili u jednej skupiny, únoscovia druhej sa rýchlo odplatili. (292)

XI. Záver

Berberskí aj maltézski korzári boli dobre regulovaní a integrovaní do právnych systémov svojich štátov. Ich aktivity podnietili vznik všeobecne efektívnych systémov občianskeho a trestného zákonodarstva a jeho presadzovania. Korzárske aktivity okrem toho podnietili vznik rozsiahlych obchodných sietí zahrňujúcich predaj a platenie výkupného za otrokov. To viedlo k ďalšiemu vývoju občianskeho právneho systému. Hoci korzárske aktivity sa v 19. storočí vo všeobecnosti zastavili, korzárske právne systémy sú fascinujúce v tom, že trvali toľko storočí a že sa vyvinuli okolo takýchto zdanlivo nelegálnych aktivít. Je tiež zvlášť zaujímavé porovnať berberských a maltézskych korzárov ako zrkadlové systém s relatívne nemnohými odlišnosťami.

(226) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 11.
(227) Earle, supra poznámka 4, na str. 47.
(228) Id.
(229) Id.
(230) Id.

(231) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 97.
(232) Id.

(233) Id. na str. 77.
(234) Id. na str. 78.
(235) Id.
(236) Id.

(237) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 93.
(238) Id.
(239) Id.

(240) Id.
(241) Id.
(242) Id.
(243) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 93.

(244) Id.
(245) Earle, supra poznámka 4, na str. 48.
(246) Id.
(247) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 93.
(248) Id. na str. 97.
(249) Id.
(250) Id.
(251) Id. na str. 93.
(252) Id.

(253) Viď Earle, supra poznámka 4, na str. 48.
(254) Viď Cordingly, supra poznámka 1, na str. 95; Earle, supra poznámka 4, na str. 48.
(255) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 95.
(256) Id.
(257) Id.
(258) Id.
(259) Earle, supra poznámka 4, na str. 48.

(260) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 93.
(261) Id.
(262) Id.
(263) Id. na str. 94.
(264) Id.
(265) Id.

(266) Earle, supra poznámka 4, na str. 47.
(267) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 95.

(268) Id. (hoci tento argument zoslabol s tým, ako sa križiacke výpravy stali súčasťou vzdialenej minulosti).
(269) Id.
(270) Id.
(271) Id.
(272) Id.

(273) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 97.
(274) Id.
(275) Id.
(276) Id.
(277) Id.
(278) Id.
(279) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 97.
(280) Id.
(281) Id.
(282) Id.
(283) Id.
(284) Id.

(285) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 96.
(286) Id. Najväčší trh s otrokmi v kresťanskom svete bol v Toskánsku. Id.
(287) Id.

(288) Id.
(289) Id.
(290) Id.
(291) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 96.
(292) Id.

Prevzaté z http://www.daviddfriedman.com/Academic/Course_Pages/Legal%20Systems%202017/final_papers_06/barbary_corsairs.html

Sväté vojny a pirátske vlády: Berberskí korzári - 3. časť

VII. Odrodilci a rozmanitosť berberských štátov

---

Počas neskorého šestnásteho storočia až dve tretiny galejí z berberského pobrežia viedli odrodilí korzári. (153) Zdá sa, že títo západoeurópski odrodilci neboli za svoje otrasné správanie trestaní, "nosia na boku meč , behajú po meste opití... spávajú so ženami Maurov... majú dovolený každý druh zhýralosti a neobmedzeného povolenia." (154) Berberské režimy tolerovali týchto "hadov vo svojom africkom Edene", lebo prinášali späť hodnotné koristi a delili sa o lup so svojimi hostiteľmi. (155) Navyše, takíto odrodilí muži boli dôležití v odovzdávaní nových námorných zručností korzárom, kvôli čomu ich vo zvyčajne pokojnej atmosfére moslimských miest tolerovali. (156)

Odrodilci boli zvyčajne buď kresťanskí zajatci, ktorí konvertovali na islam, alebo dobrovoľne prišli z Európy, aby mali podiel na bohatstve a viedli život korzárov. (157) Ostatných však zajali ako deti, keď korzári prepadávali dediny na pobreží Korziky, Sardínie a na pobreží Talianska a Dalmácie. (158) Z ľudí zajatých počas týchto prepadov si Reis často vyberal odvážnejších a krajších a následne sa pripravovali, aby sa sami stali budúcimi Reisami. (159)

Berberské štáty boli veľmi rozmanité. Spoločnosť pozostávala okrem európskych odrodilcov z ľudí mnohých rôznych národností. (160) Táto rozmanitosť sa odrážala v rozdelení vládnej moci. (161) Napríklad v Alžíri boli na vrchole Turci z Osmanskej ríše a ako takí zastávali všetky vrcholné vládne pozície. (162) Kuluglovia (po anglicky Cologlies, popr. Kouloughlis - pozn. prekl.), narodení maurskej matke a tureckému otcovi, boli po Turcoch druhí najmocnejší. (163) Tretí boli Arabi, o ktorých sa v spoločnosti vedelo, že odvodzujú svoj pôvod od Mohamedových učeníkov, ktorí si kedysi podrobili Alžír. (164) Štvrtí boli Maurovia alebo Moriskovia, ktorých vyhnali zo Španielska. (165) Nakoniec, zvyšok spoločnosti pozostával zo všetkých ostatných, vrátane odrodilcov, Levanťanov z východného Stredomoria, Židov a kresťanských otrokov. (166)

Ako by sa vzhľadom k takej rozmanitosti obyvateľstva dalo očakávať, ľudia hovorili mnohými jazykmi. (167) Ľudia z Alžíru boli známy tým, že hovorili kombináciou arabčiny, berberčiny (do tejto kategórie spadá niekoľko jazykov a je ťažké povedať, do akej miery boli jednotlivé jazyky zastúpené - pozn. prekl.) a zvyškov starovekého fenického jazyka. (168) Všetci ostatní obyvatelia však zrejme rozumeli jazyku, ktorému sa hovorilo "Lingua Franca." (169) Bol to druh dialektu, ktorý nebol riadnym jazykom žiadnej krajiny, no napriek tomu mu všetci rozumeli ako nejakému univerzálnemu stredomorskému jazyku. (170) Všetky obchodné a oficiálne záznamy sa však vybavovali a uchovávali v turečtine. (171) Rozmanitosť spoločnosti sa odrážala aj v spôsobe, akým sa ľudia obliekali. Podľa opisu z konca 18. storočia nosili muži v Alžíri veľké turbany a hlavy mali na krátko oholené, ale mali brady. (172) Navyše nosili košele s dlhými rukávmi, krátke kabáty a vesty a vždy dbali na to, aby vonku nosili najkratší odev. (173) Zelenú nesmel nosiť nikto okrem Šerifa, ktorý vraj odvodzoval svoj pôvod od Mohameda. (174) Na rozdiel od týchto moslimov sa Židia museli obliekať výlučne do čierneho, aby sa dalo odlíšiť ich náboženstvo. (175)

VIII. Pravidlá a tresty

Najbežnejším trestom pre otrokov bolo bastinado. (176) Tento proces opísal bývalý otrok William Ray. (177) Napísal, že otroka zhodili na chrbát s chodidlami a členkami zviazanými k sebe a chodidlá mu zodvihli do zvislej polohy. (178) Potom si na otroka sadol Turek, zatiaľ čo ďalší dvaja muži, každý s tvrdým a ťažkým bambusom alebo vetvou datľovníka dlhou asi jeden meter, "z celej svojej sily a zúrivosti udierajú tlčúcim kyjakom" na spodok chodidiel. (179)

Pre otrokov bolo bastinado pravdepodobne najľahším možným trestom. Často im hrozilo alebo ho dostávali okamžite po zajatí, keď sa korzári snažili nájsť akékoľvek cennosti ukryté na lodi. (180) Navyše, jeden otrok podotkol, že "Poznám otroka, ktorý dostal sto bastinadov za to, že uňho našli tri klince na dosky," ktoré vzal z pracoviska. (181)

Za hrdelné zločiny bol kresťanský otrok buď upálený, upečený zaživa alebo napichnutý na ostrý kôl. (182) Ak otrok zabil iného otroka, okamžite ho sťali. (183) Za vraždu moslima bol však omnoho horší trest. (184) Otroka zhodili z mestských hradieb a zachytil sa o niekoľko železných hákov, ktoré boli pripevnené ku hradbe asi v polovici jej výšky. (185) Otrok sa zachytil o tieto háky ľubovoľnou časťou tela, ktorou do nich narazil a otroci takto niekedy viseli v agónii niekoľko dní, kým neskonali. (186)

Ak otroka našli s moslimkou, zoťali mu hlavu. (187) Ženu vložili do vreca a odniesli asi jeden a pol kilometra smerom k moru a hodili cez palubu so skalami, aby ju potopili. (188) Za obyčajné podozrenie, že otrok bol s moslimkou, ho vykastrovali a ženu zbili po chodidlách. (189) Napokon, tresty za pokus o útek sa líšili a mohli zahrňovať bastinado, sťatie alebo pribitie jednej ruky a opačnej nohy ku šibenici, takže otroka nechali visieť, kým nezomrel. (190)

Jednou veľmi zaujímavou a unikátnou črtou právnych systémov berberských štátov bolo používanie marabutovej mešity a palácovej reťaze s cieľom úplne sa vyhnúť trestu za prečin. Tieto miesta/zariadenia slúžili ako praktické priepustky na slobodu, alebo skôr ako záruka, že sa do väzenia vôbec nedostanete.

Marabutove mešity sú konkrétne mešity, v ktorých je pochovaný Marabut alebo pustovník (obaja považovaní za podobných kresťanským svätcom). (191) Podľa práva odvodeného z islamských princípov boli tieto marabutove mešity azylom pre osoby takmer akéhokoľvek vierovyznania, ktoré spáchali nejaký zločin. (192) Preto keď otrok spáchal nejaký zločin (s výnimkou vraždy, urážania islamu alebo udretiu Turka) a podarilo sa mu dostať do marabutovej mešity skôr, než ho chytili, nedostal žiaden trest, snáď s výnimkou nosenia ďalšej reťaze na nohe. (193) Moslim bol úplne omilostený bez ohľadu na svoj zločin, hoci aj hrdelný, ak vtrhol do marabutovej mešity predtým, než ho vzali do väzby. (194) Len čo vošiel do mešity, jeho prítomnosť okamžite nahlásili Muftímu, správcovi mešity, ktorý to okamžite nahlásil Dejovi. (195) Na základe tejto správy Dej poslal Muftímu korálkovú šnúru a zločinec mohol z mešity následne odísť. (196) Ak však zločinec opustil marabutovu mešitu skôr, než Muftí dostal koráliky, zločinec podliehal rovnakému trestu ako pred vstupom do mešity. (197)

Okrem marabutovej mešity bola ďalším bezpečným útočiskom pre zločinca palácová reťaz. (198) Pred bránami Dejovho paláca bola veľká reťaz, pripevnená k vrcholu brány a uzamknutá na dolnom konci. (199) Ktokoľvek, kto spáchal priestupok a chytil sa tejto reťaze skôr, než ho vzali do väzby, bol následne imúnny voči trestu rovnako, ako keď niekto vstúpil do marabutovej mešity. (200) Ak otroka podviedol nejaký Turek, Kuluglo, Maur, Arab, odrodilec alebo Žid, mohol chytiť reťaz a tvrdiť, že chce spravodlivosť. (201) Následne k otrokovi pristúpil jeden z hlavných dôstojníkov Dejovho strážneho zboru a opýtal sa ho na podrobnosti, ako mu bolo ukrivdené. (202) Ak dôstojník veril otrokovi, ktorý držal reťaz, tak sa usiloval o spravodlivosť voči komukoľvek, kto tomu otrokovi ukrivdil. (203) Ale ak sa zistilo, že otrok uviedol nepravdivé svedectvo, okamžite ho zbili po chodidlách. (204) Ak sa otrok sťažoval na Žida a toho uznali vinným, Žida zbili po chodidlách a musel ukrivdeného otroka odškodniť. (205)

IX. Zvyky

Ako už bolo spomenuté vyššie, pravidlá a tresty sa pre neotrockých obyvateľov berberských štátov líšili. Dvomi hlavným rozlišujúcimi faktormi boli náboženstvo a etnický pôvod. Ďalší rozdiel sa zameriaval na to, či jedinec alebo skupiny ľudí žili na vidieku alebo v meste.

Ľudia na vidieku žili v stanoch a cestovali z miesta na miesto, keď "chceli pásť zvieratá alebo pri iných náhodných okolnostiach, ku ktorým dochádzalo," ako si povšimol jeden bývalý otrok. (206) Hoci sa títo ľudia túlali, Dej od nich napriek tomu požadoval príspevok, ktorý získali a späť do Alžíru odniesli vymenovaní Bejovia. (207) Dej zvyčajne informoval konkrétneho Beja, akú sumu mu musí zaplatiť počas nasledujúceho roka. (208) Bej sa potom vydal na vidiek s veľkým počtom jazdcov a požadoval poplatok od každého človeka, ktorého stretol. (209) Ak okamžite nezaplatili, Bej si od nich zobral, čo chcel a ak vzdorovali alebo dokonca dali najavo nespokojnosť s jeho postupom, Bej im údajne odsekol hlavy a následne ich poslal Dejovi. (210) Kvôli svojej moci a majetkom Bejovia zvyčajne nezostávali v úrade dlhšie než dva alebo tri roky, po ktorých Dej proti nim niečo našiel, nechal ich popraviť a všetok majetok, ktorý priniesli do mesta, sa uložil do pokladnice. (211)

Či človek žil na vidieku alebo v meste bolo určujúce aj pre pravidlá a zvyky, ktoré sa týkali svadby. (212) Keď sa mladý muž na vidieku mal ženiť, priviedol niekoľko kusov dobytka do stanu rodičov jeho pani. (213) Nevestu potom posadili na koňa a viedli do stanu, v ktorom žil mládenec, uprostred výkrikov zástupu ostatných mladých ľudí, ktorých pozvali na svadobnú hostinu. (214) Keď prišla do stanu svojho ženícha, dali jej vypiť zmes mlieka a medu a zaspievali jej pieseň. (215) Nato dostala od manžela palicu, ktorú vrazila do zeme a držala v pravej ruke, pričom prednášala nasledovné slová, "Ako je táto palica upnutá v zemi, tak som ja upnutá povinnosťami k môjmu manželovi. Ako ju neodstráni nič okrem sily, tak nás nerozdelí nič okrem smrti." (216) Potom hnala jeho stádo k vode a naspäť, aby prejavila svoju ochotu vykonať akúkoľvek povinnosť, akú jej môže uložiť. (217) Po svadbe sa nevesta zahalila na "dobu celého mesiaca", nesmela sa pohnúť zo stanu a nikto okrem jej rodičov ju počas toho obdobia nesmel vidieť. (218)

Keď však pár, ktorý sa mal brať, žil v Alžíri, svadobný obrad bol iný. (219) Ženích svoju nevestu nikdy pred svadbou nevidel, ale prijal ju na základe opisu jej otca. (220) Keď bol partner dohodnutý a muž zaplatil otcovi za dcéru, poslal svojej budúcej manželke dar v podobe ovocia a sladkostí a zabával jej príbuzných hostinou a hudobnou zábavou. (221) Potom ženícha priviedli do prítomnosti jeho manželky štyri zahalené ženy. (222) Neskôr odišiel do svojho domu, kde mu odovzdali jeho nevestu na koni. (223) Keď ju bezpečne odovzdali jej manželovi, ženy, ktoré boli pozvané na svadobnú hostinu, sa zhromaždili a kráčali ulicami, v ktorých oznamovali svadbu spoločnými, čo najhlasnejšími výkrikmi prenikavým hlasom. (224) Moslimovia v Alžíri si mohli takto vziať až štyri ženy. (225)

(153) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 89.
(154) Id.
(155) Id.
(156) Earle, supra poznámka 4, na str. 40.

(157) Viď Cordingly, supra poznámka 1, na str. 89.
(158) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 201.
(159) Id.

(160) Viď Foss, supra poznámka 49, na str. 87.
(161) Viď id.
(162) Id.
(163) Id.
(164) Id.
(165) Id.
(166) Foss, supra poznámka 49, na str. 87.

(167) Viď id. na str. 88.
(168) Foss, supra poznámka 49, na str. 88.
(169) Id.
(170) Id.
(171) Id.

(172) Id. na str. 88-89.
(173) Id. na str. 88-89.
(174) Foss, supra poznámka 49, na str. 89.
(175) Id.

(176) Viď William Ray, Horrors of Slavery (1808) in White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 195 (Paul Baepler ed., 1999).

(177) Id.
(178) Id.
(179) Id.

(180) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.
(181) Foss, supra poznámka 49, na str. 85.

(182) Id. na str. 83.
(183) Id.
(184) Viď id.
(185) Id.
(186) Id.

(187) Foss, supra poznámka 49, na str. 83.
(188) Id.
(189) Id.
(190) Id.

(191) Id. na str. 84.
(192) Foss, supra poznámka 49, na str. 84. Židov sa to netýka a nemajú povolené vstúpiť do marabutovej mešity, lebo riskujú upálenie. Id.
(193) Id. na str. 83.
(194) Id. na str. 84.
(195) Id.
(196) Id.
(197) Id.

(198) Viď Foss, supra poznámka 49, na str. 84.
(199) Id.
(200) Id.
(201) Id.
(202) Id.
(203) Id.
(204) Foss, supra poznámka 49, na str. 84.
(205) Id.

(206) Id. na str. 87.
(207) Id.
(208) Id.
(209) Id.
(210) Foss, supra poznámka 49, na str. 87.
(211) Id.

(212) Viď id. na str. 88.
(213) Id.
(214) Id.
(215) Foss, supra poznámka 49, na str. 87.
(216) Id.
(217) Id.
(218) Id.

(219) Viď id. na str. 89.
(220) Id.
(221) Foss, supra poznámka 49, na str. 89.
(222) Id.
(223) Id.
(224) Id.
(225) Id. na str. 91.

Prevzaté z http://www.daviddfriedman.com/Academic/Course_Pages/Legal%20Systems%202017/final_papers_06/barbary_corsairs.html