nedeľa 19. mája 2019

Prečo právo šaría nemá v Británii ani inde čo hľadať


Nahla Mahmoud


Je mnoho dôvodov, prečo to treba povedať a začala by som osobným popudom. Nedávno som poskytla rozhovor programu 4thought.tv televízie Channel 4 o mojich názoroch na tému, "Čo môže právo šaría ponúknuť Británii?". Uvedomila som si, že som bola jediným zo siedmych opytovaných ľudí, kto bol jasne proti šaríi a za sekulárny štát. Aktivista a homosexuálny moslim Omar Kuddus, ktorý poskytol rozhovor na tú istú tému, súhlasil s tvrdením, že "šaría" diskriminuje homosexuálov a ohrozila by jeho bezpečnosť a občianske práva.

Môj rozhovor rozprúdil diskusiu v sudánskych médiách, domácich aj v diaspóre, v ktorých sa objavili kampane podnecujúce ľudí proti mne a označujúce ma za "káfira" (neveriacu) a "murtad" (odpadlíčku od islamu). Povedala by som, že sudánski vládni úradníci majú čas sledovať Channel 4, lebo facebooková stránka sudánskych ozbrojených síl zverejnila moju fotku a vyhlásili ma za neveriacu a odpadlíčku. Komu by napadlo, že som svojimi súkromnými presvedčeniami mohla zneuctiť vládu, náboženstvo a ozbrojené sily nejakej krajiny?!

Na islam a šaríu ako takú sa zameriavam najmä z dôvodu mojej skúsenosti so životom v islamskom režime. Som však dôrazne proti právu šaría, rovnako ako proti akémukoľvek inému právu založenom na náboženstve, lebo hlboko verím v sekulárne, humanistické hodnoty, ktoré kladú každého človeka na rovnakú úroveň so všetkými ostatnými ľuďmi. Medzinárodné ľudské práva sú potvrdením tohto princípu a sú v priamom protiklade s diskriminačnými metódami zahrnutými a ospravedlnenými v práve šaría.

Je dôležité, aby sme my, sekularisti, nepožadovali len sekulárnu Britániu, ale tiež sekulárny Stredný východ, severnú Afriku a svet. Šaría ako taká je náboženským právom so štátnou mocou v mnohých oblastiach sveta. V posledných niekoľkých rokoch sme tiež boli svedkami toho, ako sa islamisti zmocnili úspechov občianskej spoločnosti na Strednom východe. Nie len to, ale v Británii je v súčasnosti 85 šaríjskych rád, zavádzajúcich šaríu v uliciach Londýna, Birminghamu, Bradfordu a iných miest (článok je z roku 2013 a môžeme sa domnievať, že odvtedy ich počet stúpol - pozn. prekl.).

Považujem za dôležité objasniť, čo mám na mysli pod pojmom šaría. Aby som bola presná, zaoberám sa zákonmi a legislatívou, ktoré už fungujú v Spojenom kráľovstve a v zahraničí, nie teoretickými alebo utopickými myšlienkami existujúcimi len v mysliach ľudí, ktorí obhajujú a zvyčajne sú naklonení šaríi. Nižšie uvedené príklady zahrňujú islamské zákony v krajinách sveta, ktoré tvrdia, že realizujú šaríu - pravú šaríu - a sú uzákonené podľa hlavných zdrojov v islame, Koránu a hadísov a niekedy vo fatwách. Z antropologického hľadiska je jasné, že tieto výklady vykonali ľudia pri moci a v dôsledku toho sa uplatňovanie a tresty spájané so šaríou v rôznych krajinách sveta dramaticky líšia.

Po prvé: Ženy

Šaría diskriminuje ženy (a najmä moslimky): v porovnaní s feministickými víťazstvami v iných krajinách, vo väčšine islamských prostredí ženy stále nepovažujú za rovné. Svedectvo ženy má v islame polovičnú hodnotu oproti svedectvu muža. Dostáva polovicu dedičstva svojho mužského súrodenca; svadobná zmluva ženy sa uzatvára medzi jej mužským poručníkom a jej manželom. Muž môže mať štyri ženy a so ženou sa môže rozviesť jednoduchým zapudením slovom "Talig", zatiaľ čo žena musí mať presné dôvody, z ktorých niektoré sa nesmierne ťažko dokazujú. Starostlivosť o deti pripadá späť otcovi vo vopred stanovenom veku, aj keď je otec násilnícky. Ženy, ktoré sa znova vydajú, strácajú nárok na starostlivosť o svoje deti.

Existujú skutočné problémy nerovnosti a diskriminácie, ktorým moslimky čelia každý deň. Niektoré z nich som zažila osobne, lebo podľa šaríjskej ústavy Sudánu mám nárok len na polovicu podielu dedičstva mojich bratov a v súdnych prípadoch potrebujem aspoň dve ženy na jedného muža. Ostatné brutálne príklady končia trestom ukameňovaním, ako v prípade Iránky Sakineh Aštiani, ktorú obvinili zo vzťahu mimo "islamskej svadobnej zmluvy", alebo verejného bičovania, ako v prípade Sudánky Lubny Hussein za jej neislamské oblečenie.

Ďalším problémom je manželské znásilňovanie, vraždy zo cti a domáce násilie: z Pakistanu pochádza 300 prípadov žien obliatych kyselinou, no ich muži neboli obvinení. Tu v Spojenom kráľovstve štúdia kampane One Law for All (Jedno právo pre všetkých) preukázala, že 4 z 10 žien v šaríjskych súdnych sporoch sa podieľali na občiansko-súdnych nariadeniach proti svojim manželom. Kampaň One Law for All, rovnako ako iné skupiny, napríklad Secularism Is a Women's Issue (Sekularizmus je ženskou záležitosťou) sú v popredí obhajcov vedúcich kampane proti šaríjskym súdom, bojujú za práva žien a požadujú rodovú rovnosť.

Po druhé: Deti

Šaría diskriminuje deti. Neovplyvňuje ich, len keď sú malé, pretože následky si ponesú po celý svoj život. Na vrchole zoznamu sú detské sobáše. Podľa práva šaría je dievča vhodné na vydaj, len čo začne jej prvá menštruácia. Tým sa sťažuje zachovanie minimálneho veku, v ktorom sa dievčatá môžu vydať. Vzhľadom k tomu, že existuje najmenej päť zaznamenaných prípadov v London Borough of Islington (vrátane iba 9-ročných dievčat), nebudem sa zaťažovať počítaním detských sobášov v islamských krajinách, kde sú legálne.

Ďalšia diskriminácia detí, ktorú treba brať do úvahy, je nedostatočné vystavovanie odlišným myšlienkam a názorom. Deti z islamského zázemia sa často učia, že majú zatvoriť svoju myseľ pred novými myšlienkami a niektoré sú vychovávané, aby nenávideli svojich židovských, kresťanských a hinduistických spolužiakov, rovnako ako všetkých homosexuálnych študentov vo svojej triede.

Ak vám nestačia moje skúsenosti zo školy v Sudáne, môžete siahnuť po školských osnovách z islamskej krajiny, aby ste videli, ako obmedzujú kritické myslenie a akékoľvek spochybňovanie náboženskej doktríny. Evolučná teória je zakázaná vo väčšine vzdelávacích systémov islamských krajín, keďže protirečí kreacionistickému príbehu v Koráne. Sudánsky profesor Faroque Ahmed Ibrahim vo svojom otvorenom liste vyhlásil, že výučba evolúcie na univerzite v Chartúme bola jedným z hlavných dôvodov, prečo ho sudánska vláda mučila a väznila. Navyše, dievčatká často od narodenia učia, že sú "menejcennejšími" ľuďmi, čo má za následok nižšiu sebaúctu a nedostatok sebadôvery neskôr počas života. Tak je to však s väčšinou ostatných náboženských škôl a vzdelávaním, vrátane kresťanských a židovských, ktoré, bohužiaľ, majú rovnakú "sväto-centralistickú" ideológiu.

Po tretie: Homosexuáli

Šaría diskriminuje homosexuálov. Na túto konkrétnu záležitosť má islam, rovnako ako kresťanstvo a judaizmus, rovnaký intolerantný názor. Homosexualita je vo väčšine islamských krajín zakázaná, pričom tresty majú rozsah od pokuty alebo verejného bičovania po doživotie. Desať islamských krajín, vrátane Iránu, Mauritánie, Nigérie, Pakistanu, Saudskej Arábie, Somálska, Sudánu, Iraku, Jemenu a niektorých štátov v Malajzii, ukladá homosexuálom trest smrti. V roku 2011 gangy podporované vládou po celom Iraku zabíjali homosexuálov.

Po štvrté: Nemoslimovia

Šaría diskriminuje nemoslimov, vrátane ostatných islamských siekt ako Bahaí, Ahmadía a Šiia, ak žijú pod nadvládou sunnitskej vlády alebo naopak. Podľa práva šaría nikto nesmie nikoho nútiť konvertovať na islam, avšak ten, kto sa narodil do islamskej rodiny, vyrastie s extrémnym sociálnym nátlakom zo strany rodiny. Ak chce tento človek prestúpiť na iné náboženstvo alebo byť ateistom, často ho považujú za odpadlíka, čo sa môže trestať smrťou. Nemoslimovia podliehajú dodatočným daniam (džíza) a majú menej práv v občianskych a rodinných záležitostiach. Napríklad, nemoslimovia (okrem Židov a kresťanov) sa nemôžu ženiť s moslimkami, zatiaľ čo deti nemoslimiek nemôžu prijať ich náboženstvo. V islamských krajinách sa vyskytli prípady ťažkého násilia namiereného voči nemoslimským menšinám, ako boli bombové útoky na koptov v Egypte alebo útok na osem kostolov v malajzijskom Kuala Lumpur v roku 2011. Hoci niektoré z týchto skupín operujú ako samostatní fundamentalistickí extrémisti, ktorí nevyhnutne nereprezentujú islam hlavného prúdu ani vládnuce islamské vlády, tieto isté skupiny operujú na ich území a ochraňujú ich miestne vlády.

Po piate: Neveriaci a ateisti

Šaría diskriminuje neveriacich, ateistov a odpadlíkov. Som skutočne znechutená z toho, že v niektorých oblastiach sveta stále fungujú zákony o odpadlíctve a rúhaní. Vedeli ste, že slobodné myslenie a sloboda prejavu sú v 21. storočí zločinom, ktorý sa trestá smrťou, verejným bičovaním a väzením? Do pamäti sa mi vrylo brutálne prenasledovanie a popravy mnohých ateistov a vedcov za obyčajný zločin kritického myslenia.

Prípady ako Iránec Ali Ghorabat za odpadlíctvo, Džafar Kazemi a Mohammad Ali Hadži Aghaí za nepriateľstvo voči bohu, sudánsky teológ Mahmoud M. Taha za svoje progresívne islamské názory a Egypťan Nasr H. Abú Zajd za svoje kritické názory na Korán, ukazujú rozsiahle prenasledovanie ľudí odvažujúcich sa spochybňovať slepú vieru.

Toto nie je vec minulosti: Kuvajt uväznil Abdela Azíza Mohameda Albaza za kritiku islamu (presnejšie, za rúhanie - pozn. prekl.), Saudská Arábia uväznila Raífa Badáwího za jeho liberálne názory a tuniská umelkyňa Nadia Dželassi čelí väzeniu kvôli svojim "neislamským" umeleckým dielam. Krajiny ako Irán, Pakistan, Saudská Arábia, Sudán a Jemen vykonávajú trest smrti pre tých, ktorí sa zrieknu islamu alebo ho kritizujú, ale trestajú tiež každého, kto je progresívny, liberálny alebo chce myslieť slobodne a žiť moderný život 21. storočia.

V sekulárnom štáte by môj status ateistky a bývalej moslimky mal byť súkromnou záležitosťou. V "islamskej inkvizícii", ako ju nazvala Marjam Namazí, sa však pre disidentov, najmä pre tých, ktorých prenasledujú, stalo nevyhnutným, aby verejne vyjadrili naše názory a vyzývali na rovnaké zaobchádzanie, lebo všetko toto prenasledovanie sa neskončí, pokiaľ nebudeme stáť spolu a neprehovoríme. Rozhodla som sa prehovoriť na Channel 4 a na mnohých ďalších miestach v Spojenom kráľovstve, lebo sa nemôžem prizerať a sledovať, ako ostatní trpia kvôli rovnakej diskriminácii a prenasledovaniu, akým som čelila ja. Kvôli súčasnému prenasledovaniu piatich vyššie preberaných skupín, tu v Spojenom kráľovstve a vo svete, sme všetci povinní postaviť sa za jednoduchý princíp: všetci ľudia sú si rovní.

Pre mňa má môj ateizmus tento širší význam, lebo zaujímam politické stanovisko, aby som sa postavila proti mytológii a obhájila vedu založenú na dôkazoch a kritické myslenie. Moje stanovisko je spôsobom podpory slobody prejavu, slobody vierovyznania alebo žiadneho vierovyznania. Skutočne sa zastávam ľudských práv, aby som podporila rovnaké práva pre všetkých občanov, napriek nášmu pohlaviu, veku, sexuálnej orientácii, náboženstvu alebo etnicite.

Verím, že je to boj každého človeka, vrátane progresívnych, sekulárnych a liberálnych moslimov. Právo žiť, myslieť a slobodne vyjadrovať svoje názory je jedným z veľkých úspechov ľudskej civilizácie. Tieto hodnoty patria nám všetkým, bez ohľadu na naše zázemie alebo geografické oblasti. Nemôžeme tieto úspechy obmedziť na "západné hodnoty" alebo "kultúrnu citlivosť".

Všetci musíme silne a jednoznačne žiadať jedno rovné právo pre každého - v Spojenom kráľovstve a v zahraničí. Uistime sa, že ďalšia generácia voľnomyšlienkarov nebude musieť trpieť odsudzovanie na internete alebo mimo neho, nebude musieť čeliť uväzneniu, verejnému bičovaniu alebo smrti.

štvrtok 9. mája 2019

Mohamed a vražda Ka'ba bin Al-Ašrafa


Silas


Abstrakt

Kým Mohamed žil v Medine, jeho moc narastala. Bolo proti nemu niekoľko Židov. Mohamed požiadal niektorých svojich stúpencov, aby ich zavraždili. Jedným z týchto Židov bol Ka'b b. Al-Ašraf. Tento článok pojednáva o jeho vražde.

Úvod

V Medine začal Mohamed zažívať odpor židovských kmeňov žijúcich v blízkom okolí. Väčšinou odmietali jeho posolstvo a islam. Židia mali s Mohamedom slabú, neformálnu dohodu, ale neboli spolu za dobre. Jeden zo Židov, Ka'b b. Al-Ašraf, dôrazne podporoval Mohamedových nepriateľov, Mekkčanov, proti nemu. Dával najavo svoje presvedčenie, že Mohamed je podvodník - a vôbec nie prorok.

V tomto článku uvádzam množstvo podrobností; chcem uvádzať úplné citácie, aby som uviedol správny kontext. Zdroje tiež citujem tak, ako sú zapísané v anglických prekladoch. Niektoré slová sú tajomné, ale chcem ich uviesť tak, ako ich preložili do angličtiny.

Ka'b bol Žid. Nenávidel Mohameda. Ka'b proti Mohamedovi, ani proti žiadnemu inému moslimovi, nikdy nepozdvihol zbraň, len vyjadril svoj názor naňho a zložil niekoľko nechutných básní o moslimkách. Mohamed ho považoval za hrozbu, a preto ho nechal v noci zavraždiť.

Židia v okolí Mediny neboli pod Mohamedovou nadvládou; s moslimami len uzavreli všeobecnú dohodu, ale nebola to formálna, uznávaná dohoda. Mohamed nemal zákonné právo zavraždiť Ka'ba, preto sa radšej rozhodol zbaviť muža, ktorý ho nenávidí.

Prezentácia islamských zdrojov

Zo Sahíh Bucharí, zv. 5, číslo 369: (Všimnite si, že je to veľmi dlhý hadís. Ďalej si všimnite, že skutočný vrah v tomto hadíse je iný muž, ktorý sa volal Mohamed bin Maslama. Uvádzam ho ako Maslama.)

Citát zo Sahíh Bucharí, zväzok 5, číslo 369:

Vyrozprával Džabír bin 'Abdulláh: Alláhov posol (nech je s ním pokoj) povedal, "Kto je ochotný zabiť Ka'ba bin al-Ašrafa, ktorý urazil Alláha a jeho apoštola?" Nato Mohamed bin Maslama vstal apovedal, "Ó Alláhov apoštol! Páčilo by sa ti, keby som ho zabil?" Prorok povedal, "Áno." Mohamed bin Maslama povedal, "Potom mi dovoľ povedať niečo (nepravdivé, t.j. oklamať Ka'ba)." Prorok povedal, "Môžeš to povedať."

Potom Mohamed bin Maslama šiel za Ka'bom a povedal, "Ten muž (t.j. Mohamed) od nás požaduje sadaku (t.j. zakát, almužnu), spôsobuje nám problémy a prišiel som si od teba požičať." Na to Ka'b povedal, "Pri bohu, budeš ho mať po krk!" Mohamed bin Maslama povedal, "Keď sme ho už nasledovali, nechceme ho opustiť kým neuvidíme, ako skončí. Teraz chceme, aby si nám požičal jeden alebo dva ťavie náklady jedla." Ka'b povedal, "Áno (požičiam vám), ale mali by ste si u mňa niečo založiť." Maslama a jeho spoločník povedali, "Čo chceš?" Ka'b odpovedal, "Založte u mňa svoje ženy." Oni povedali, "Ako môžeme u teba založiť naše ženy, keď si najkrajší z Arabov?" Ka'b povedal, "Tak u mňa založte svojich synov." Oni povedali, "Ako môžeme u teba založiť našich synov? Neskôr by ich urážali reči ľudí, že tamtoho a hentoho založili kvôli ťaviemu nákladu jedla. To by bolo pre nás veľkou hanbou, ale založíme u teba svoje zbrane."

Mohamed bin Maslama a jeho spoločník sľúbili Ka'bovi, že Mohamed (bin Maslama) sa za ním vráti. Prišiel za Ka'bom v noci spolu s Ka'bovým nevlastný bratom, Abú Na'ilom. Ka'b ich pozval do svojej pevnosti a potom šiel dolu za nimi. Jeho žena sa ho opýtala, "Kam ideš o takomto čase?" Ka'b odpovedal, "Nikam, len prišiel Mohamed bin Maslama a môj (nevlastný) brat Abú Na'ila." Jeho žena povedala, "Počujem zvuk ako keby z neho odkvapkávala krv." Ka'b povedal, "Je to len môj brat Mohamed bin Maslama a môj nevlastný brat Abú Na'ila. Štedrý muž by mal reagovať na volanie v noci, aj keby ho pozvali, aby ho zabili."

Maslama šiel s dvoma mužmi. Tak Mohamed bin Maslama vošiel dovnútra spolu s dvomi mužmi a povedal im, "Keď Ka'b príde, dotknemsa jeho vlasov a ovoniam ich a keď uvidíte, že som ho chytil za hlavu, vyzlečte ho. Dám vám ovoňať jeho hlavu."

Ka'b bin Al-Ašraf šiel dole ku nim, zahalený vo svojich šatách a prenikavom parfume. Mohamed bin Maslama povedal, "Nikdy som necítil lepšiu vôňu než túto." Ka'b odpovedal, "Mám najlepšie Arabky, ktoré vedia, ako použiť prvotriedny parfum." Mohamed bin Maslama požiadal Ka'ba, "Môžem ovoňať tvoju hlavu?" Ka'b povedal, "Áno." Mohamed ju ovoňal a dal ju ovoňať aj svojim spoločníkom. Potom požiadal Ka'ba znovu, "Môžem (ovoňať tvoju hlavu)?" Ka'b povedal, "Áno." Keď ho Mohamed pevne chytil, povedal (svojim spoločníkom), "Zabite ho!" Tak ho zabili a išli za prorokom, aby ho o tom informovali.

Koniec citátu z Bucharího.

Všimnime si tu, že:

1) Mohamed chcel zabiť tohto muža, lebo "urazil Alláha a jeho apoštola!" Lenže ako môže človek uraziť Alláha?

2) Mohamed si na svoju špinavú prácu našiel niekoho iného. Mohamed sa nepodieľal na zabití muža, ktorý urážal Alláha a jeho samotného.

3) Mohamed dovolil Maslamovi klamať, aby Ka'ba vytiahol z domu a mohol ho zavraždiť.

Teraz preskúmame ďalšie zdrojové odkazy na túto udalosť.

Zo Sírat Rasúl Alláh ("Život proroka božieho" - najstarší dochovaný životopis Mohameda) od Ibn Hišáma, strana 365. Pozadím jeho vraždy je, že po bitke pri Badr bol Ka'b b. Al-Ašraf zdesený Mohamedovým víťazstvom a smrťou určitých arabských vodcov. Začnem citáciou Ka'ba, ktorý vyjadruje svoje prekvapenie z víťazstva moslimov.

Citát zo Sírat Rasúl Alláh

"'Je to pravda? Naozaj Mohamed zabil týchto ľudí, ktorých títo dvaja spomínajú? Sú šľachtou Arabov a kráľovskými mužmi; pri bohu, ak Mohamed zabil týchto ľudí, tak je lepšie byť mŕtvy ako živý.' Keď sa nepriateľ boží uistil, že tie správy sú pravdivé, odišiel z mesta a šiel do Mekky, aby zostal s Al-Muttalíbom, ktorý bol ženatý s Atikou. Pustila ho dovnútra a pohostinne ho prijala. Začal slovne útočiť na apoštola a recitovať básne, v ktorých oplakával Kurajšovcov pohádzaných do jamy po ich zabití pri Badre."

Síra ďalej uvádza niektoré z básní zložených Ka'bom a ďalšími ľuďmi, ktorých zoznam tu neuvediem. Rozprávanie Ibn Hišáma pokračuje:

Potom zložil erotické, urážlivé básne o moslimkách. Apoštol povedal - podľa toho, čo mi povedal 'Abdulláh b. al-Mugith b. Abú Burda - "Kto ma zbaví Ibnul'l-Ašrafa?" Mohamed b. Maslama, brat z B. Abdu'l-Asšal, povedal, "Poradím si s ním namiesto teba, ó apoštol boží, zabijem ho." On povedal, "Urob to, ak môžeš." Tak sa Mohamed b. Maslama vrátil a počkal tri dni bez jedla či vody, okrem toho, čo bolo absolútne nevyhnutné. Keď to povedali apoštolovi, zavolal si ho a opýtal sa, prečo sa vzdal jedenia a pitia. Odpovedal mu, že mu dal záväzok a nevie, či ho bude vedieť splniť. Apoštol povedal, "Všetko, čo si povinný urobiť, je, že by si sa o to mal pokúsiť." On povedal, "Ó apoštol boží, budeme mu musieť klamať." Odpovedal, "Povedz mu, čo chceš, lebo v tom máš voľnú ruku."

Potom sa on a Silkán b. Saláma b. Vakš, ktorý bol Abú Ná'ila, jeden z B. 'Abdu'l-Asšal, nevlastný brat Ka'ba a 'Abbáda b. Bišra b. Vakša, Al-Hárith b. Aus b. Mu'ádh z B. 'Abdu'l-Asšal a Abú 'Abs b. Džabr z B. Háritha spolu sprisahali a poslali Silkána za nepriateľom božím, Ka'bom b. Ašrafom, predtým, než za ním prišli. Chvíľu sa s ním rozprával a recitovali si navzájom básne, lebo Silkán mal rád poéziu. Potom povedal, "Ó Ibn Ašraf, prišiel som za tebou kvôli niečomu, o čom ti chcem povedať a čo by si mal uchovať v tajnosti." "Tak dobre," odvetil. Pokračoval, "Príchod tohto muža je pre nás veľkou skúškou. Vyprovokoval nepriateľstvo Arabov a všetci sú v spolku proti nám. Cesty sa stali nepriechodnými, takže naše rodiny sú v biede a núdzi a my s našimi rodinami sme vo veľkej tiesni." Ka'b odpovedal, "Pri bodu, hovoril som ti, ó Ibn Saláma, že veci, pred ktorými som ťa varoval, sa stanú." Silkán mu povedal, "Chcem, aby si nám predal jedlo a my ti zaručíme bezpečnosť a ty v tejto veci konaj veľkoryso." Odpovedal, "Dáš mi svojich synov ako zálohu?" Povedal, "Chceš nás uraziť. Mám priateľov, ktorí majú rovnaký názor ako ja a chcem ich za tebou priviesť, aby si im ho mohol predať a konaj veľkoryso, my ti dáme dostatok zbraní ako dobrú zálohu." Silkánovým zámerom bolo nevydesiť ho, keď prinesú zbrane a uvidí ich. Ka'b odpovedal, "Zbrane sú dobrou zálohou."

Na to sa Silkán vrátil ku svojim spoločníkom, povedal im, čo sa stalo, a prikázal im, aby si vzali zbrane. Potom odišli, zišli sa s ním a stretli sa s apoštolom.

Thaur b. Zajd z 'Ikrima od Ibn 'Abbása mi povedal, že apoštol s nimi kráčal až po Baki'ul-Gharkad. Potom ich vyprevadil so slovami, "Choďte v mene božom; ó bože, pomáhaj im." Keď to dopovedal, vrátil sa do svojho domu. Bola práve mesačná noc a putovali, kým neprišli k jeho pevnosti, a Abú Ná'ila naňho zavolal. Len nedávno sa oženil a vyskočil na plachtu, jeho žena chytila jej koniec a povedala, "Si vo vojne a tí, ktorí sú vo vojne, nevychádzajú v túto hodinu." Odpovedal, "Je to Abú Ná'ila. Keby zistil, že spím, nezobudil by ma." Ona odpovedala, "pri bohu, cítim v jeho hlase zlo." Ka'b odpovedal, "Aj keby ma volal preto, aby ma bodol, statočný muž na to musí odpovedať."

Tak zišiel dolu a chvíľu sa spolu rozprávali. Potom Abú Ná'ila povedal, "Šiel by si sa s nami prejsť ku Šib al-'Adžúz, aby sme sa mohli po zvyšok noci rozprávať?" "Ak chcete," odpovedal a šli sa spolu prejsť; o nejaký čas Abú Ná'ila prešiel rukou cez jeho vlasy. Potom si ovoňal ruku a povedal, "Nikdy som necítil jemnejšiu vôňu než túto." Kráčali ďalej a urobil to isté, aby Ka'b nemal podozrenie na niečo zlé. Potom, po chvíli to urobil znova a zvolal, "Zničte nepriateľa božieho!" Tak ho zasiahli a ich meče sa nad ním zrazili bez účinku. Mohamed b. Maslama povedal, "Spomenul som si na svoju dýku, keď som videl, že naše meče sú nepoužiteľné, a siahol som po nej. Medzitým urobil nepriateľ boží taký hluk, že v každej pevnosti okolo nás sa rozsvietilo. Vrazil som ju do dolnej časti jeho tela, potom som na ňu zatlačil, kým som sa nedostal po genitálie, a nepriateľ boží padol na zem.

Al-Hárith sa zranil, buď na hlave alebo na nohe, lebo ho zasiahol jeden z našich mečov. Šli sme preč, pričom sme prechádzali popri B. Umajja b. Zajd, potom B. Kurajza a potom Bu'ath, kým sme nevyšli na vrch Harra pri al-'Urajde. Náš priateľ Al-Hárith za nami zaostával, lebo bol oslabený stratou krvi, tak sme na neho chvíľu čakali, kým neprišiel po našich stopách. Niesli sme ho a na konci noci sme ho priniesli ku apoštolovi. Pozdravili sme ho, kým sa postojačky modlil, prišiel za nami von a povedali sme mu, že sme zabili nepriateľa božieho. Zapľul na ranu nášho druha a on aj my sme sa vrátili k našim rodinám. Náš útok na nepriateľa božieho vrhol hrôzu medzi Židov a v Medine nezostal Žid, ktorý by sa nebál o svoj život."

Koniec citátu zo Sírat Rasúl Alláh.

Kitáb al-Tabakát al-Kabír od Ibn Sa'da pridáva ďalší zaujímavý prvok do tohto príbehu. Z Tabakáta, zv. 2, strana 37:

"Potom mu odsekli hlavu a vzali ju so sebou... hodili pred neho (Mohameda) jeho hlavu. (Prorok) chválil Alláha za to, že ho zavraždili."

Koniec citátu Ibn Sa'da.

Všimnite si, čo sa tu naozaj stalo. Ka'b pobádal Mohamedových nepriateľov a zložil niekoľko básní o moslimkách. Mohamedovi sa to nepáčilo a nechal ho zavraždiť. Ka'bovi po zabití odsekli hlavu a priniesli ju Mohamedovi. Keď ju Mohamed uvidel, chválil boha za jeho vraždu!

Otázky

1) Dodržiaval Mohamed dohodu, ktorú mal so Židmi? Bolo správne zavraždiť jedného z ich vodcov pod rúškom noci, ako to robia zločinci?

2) Čo to vypovedá o skutočnom práve? Ak bol Ka'b skutočný zločinec, nemohol s ním Mohamed naložiť v súlade s miestnym právom alebo dohodou, ktorú mal so Židmi?

3) Čo z toho vyplýva pre islamskú spoločnosť? V podstate, môžu moslimovia vraždiť v noci ľudí, ktorí sú proti nim alebo proti islamu? V tom čase islamský štát nevládol nad Židmi okolo v okolí Mediny.

4) Čo to vypovedá o skutočnom charaktere Mohameda? Ako by sme v dnešnom svete posudzovali také činy?

5) Akí iní ľudia posielajú druhých vraždiť v noci?

Záver

Vidíme, že došlo ku chladnokrvnej vražde. Mohamed vzal veci do vlastných rúk a zavraždil muža, ktorý mu slovne oponoval. Bola to brutálna vražda. Toho muža oklamali jeho bývalí priatelia, ktorí sa stali moslimami, aby vyšiel von a pomohol im. Keď bol vonku, zabili ho.

Opäť, keď bol Mohamed konfrontovaný s výzvou, poradil si s ňou násilne. Keď žil Mohamed v Mekke, pred svojím útekom do Mediny, bol slabý a neschopný použiť silu na dosiahnutie svojich požiadaviek. Ale po nadobudnutí moci ju využíval vo svoj prospech, na splnenie svojich túžob. Sám sebe sa stal právom.

Toto nie je čin skutočného proroka božieho.

pondelok 6. mája 2019

Zabudnutý obchod s otrokmi


Tento obrázok znázorňuje hlavné obchodné trasy na Saharskej púšti počas 1200-ročného arabského obchodu s otrokmi. (1)


Arabský obchod s otrokmi nie je na dnešnom Západe zvlášť známy, napriek masívnej snahe, ktorá za ním stála. Milióny ľudí presídlili cez veľké oblasti zeme do nového miesta určenia, o ktorom nič nevedeli, aby sa stali otrokmi. Nikto ich tam nepodporoval, ani nepovažoval za nič iné než otrokov. Celkovo tento obchod presídlil 12 až 18 miliónov ľudí a zotročil celé rodiny, vrátane detí (2). Arabský obchod s otrokmi nie je ani zďaleka taký významný ako transatlantický obchod s otrokmi a zaslúži si omnoho viac pozornosti, než koľko sa mu v súčasnosti dostáva, keďže bol integrálnou časťou islamského života počas dlhého časového obdobia, zahrňoval viac ľudí, mal podobne brutálne metódy a trval omnoho dlhšie než transatlantický obchod (3). Arabský obchod s otrokmi fungoval od 8. storočia a trval do 20. storočia, s hlavným zameraním na Afričanov, ale taktiež aj na niektorých Európanov. Dúfame, že tento článok odhalí arabský obchod s otrokmi, trocha ho porovná s transatlantickým obchodom a napokon uvedie argumenty, prečo si zaslúži ďalšie štúdium a pozornosť západného sveta.

Toto je obrázok trhu s otrokmi v Jemene počas 13. storočia (4)

Otroctvo existovalo v islamskej kultúre od jej počiatku. Jedným z najdôležitejších rozdielov oproti západnému otroctvu, hoci sú si podobné, sú myšlienky dar al-islam a dar al-harb. To prvé predstavuje ľudí, ktorí sa podriadili islamu a to druhé zahŕňa tých, ktorí sa mu nepodriadili. Islamské právo výslovne zakazuje zotročovanie ľudí v prvej kategórii. Je to podobné transatlantickému obchodu s otrokmi, keďže zákony zakazovali zotročovanie bielych ľudí v mnohých štátoch na juhu USA. Človeku ihneď napadne, že to prvé platí len pre moslimov, ale to je omyl, pretože ľudia boli často ušetrení otroctva, ak zaplatili svoje dane a prijali právo šaría (5). To viedlo k nešťastnej situácii, že Afričania na pokraji islamskej expanzie boli najčastejšie vyhľadávaní (6). Jedným z jednoduchších spôsobov, ako pochopiť vzťah medzi pánom a otrokom, je uvažovať o islamskom sobáši. V ňom žena odovzdáva svoje sexuálne ja svojmu manželovi, zatiaľ čo otrok odovzdáva právo na svoje používanie pánovi (7). Obidvaja sa zriekli svojej slobody v prospech iného človeka, len iným spôsobom. Na tomto začíname vidieť, ako táto viera a jej stúpenci chápu túto zvláštnu inštitúciu. Ďalšie významné využitie otrokov bolo v armádach mocností ako Osmanská ríša či mamlúcky Egypt. Jedným zaujímavým aspektom bolo, keď v 13. storočí predali otrockých chlapcov veliteľom, po dospení ich zaradili ku elitným oddielom a neskôr ich prepustili a dali im príjem primeraný hodnosti (8). Ibn Battuta si na svojich cestách do Mali v 14. storočí všimol, že miestni medzi sebou súperili v počte vlastnených otrokov (9). Preto sa zdá, akoby islam mal dlhú a bohatú históriu otroctva, keďže preniklo zdanlivo všetkými oblasťami niektorých islamských spoločností.

Obrázok znázorňuje oblasti Východnej Afriky zahrnuté do dar al-islam a oblasti, ktoré doň zahrnuté nie sú (10).

Hlavným miestom, odkiaľ bola odvedená väčšina otrokov, bola Východná Afrika, presnejšie, územie súčasnej Etiópie a jej okolie. Medzi 7. a 15. storočím však bol veľký kontingent odvedený z Európy (11). Mnohí otroci boli v skutočnosti európskeho pôvodu a podľa jedného odhadu bolo medzi 16. a 19. storočím zotročených 1,25 milióna Európanov (12). Ďalší dôležitý faktor je, že moslimskí obchodníci s otrokmi nevstupovali na panenskú pôdu, keďže mnohé z ich obchodných trás sa predtým využívali v rímskom obchode s otrokmi (13). Počas obdobia osmanskej vlády nad časťami Afriky bolo otroctvo dôležitým politickým prvkom, od ktorého záviseli štáty ako Bornu. Bornuský obchod s otrokmi poskytuje dôkladný pohľad na typický proces zotročenia, predaja a vlastníctva otrokov. Vo väčšine prípadov otrokov pochytali na koňoch počas výprav v suchom období a následne ich poslali na sever do Kawaru, kde veľká soľná baňa v Bilme slúžila ako centrum všetkých obchodných trás strednej Sahary a Sudánu. Po tejto troj až štvortýždňovej ceste, najnáročnejšej časti trasy a nutnej pomoci ľudí z národa Tuba, sa ocitli vo Fezzane. Bolo to miesto určenia pre obchodníkov, ktorí ho využívali na vyliečenie, ošatenie a napokon predaj otrokov severoafrickým kupcom (14). Táto správa názorne ukazuje, akým podnikom otroctvo bolo, keďže zahrňovalo obrovské množstvá zdrojov a pracovnej sily. Vlastne, pre štáty ako Bornu, ktoré mali nedostatok slonoviny alebo zlata, sa otroci stali nevyhnutnou a hodnotnou menou na obstaranie zbraní (15).

Toto je mapa severozápadnej Afriky, na ktorej sa nachádza Bornu, štát, ktorý existoval v rokoch 1380 až 1883. Sú na nej tiež oblasti zahrnuté v dar al-islam v roku 800 a 1300 (16).

Niekto by sa mohol opýtať, o koľko menej známy je v skutočnosti arabský obchod s otrokmi na Západe. Historik Ehud Toledano tvrdí, že arabský obchod s otrokmi nie je ani zďaleka tak dobre preskúmaný v porovnaní s atlantickým obchodom a v skutočnosti o ňom nikdy nebola vytvorená komplexná štúdia (17). Historik John Willis s týmito komentármi súhlasí a povedal, že islamský obchod s otrokmi nevzbudil záujem v porovnaní s transatlantickým obchodom a tiež, že o ňom nevznikla žiadna podrobná monografia (18). Navyše súhlasí aj s tým, že táto téma si vyžaduje ďalšie štúdium, bez ktorého si človek nedokáže úplne uvedomiť sociálne, ekonomické či politické rozmery Afriky (19). Pokiaľ ide o mylné predstavy, tvrdí sa, že ohľadom islamského otroctva sme sa dopustili niekoľkých nesprávnych domnienok, keď sme ho jednoducho porovnali so západným otroctvom (20). Historik John Wright tvrdí, že americké otroctvo je jediný, trestuhodný model spájaný s otroctvom, preto zatienilo arabský obchod s otrokmi (21). To nám ukazuje, že hoci je mu podobné, človek sa jednoducho nemôže domnievať, že tieto dva systémy otroctva sú rovnaké a dúfať, že takto pochopí obidva.

Arabský obchod s otrokmi, do značnej miery tak ako jeho západný náprotivok, bol brutálnou inštitúciou, ktorá zasiahla milióny ľudí. Jedným z najneslávnejších a najrozšírenejších aspektov tohto obchodu s otrokmi bola kastrácia mužov. Tá sa robila z mnohých dôvodov, no jedným z najbežnejších bolo, že muži mali strážiť ženy v dome plodnosti a zabrzdenie ich hormonálneho vývoja bolo spôsobom zaistenia poddajnosti (22). Toto je veľký rozdiel oproti transatlantickému obchodu s otrokmi, keďže tam ku kastrácii v podstate nedochádzalo, prinajmenšom nie v takej miere. Samozrejme, existujú ojedinelé incidenty, ale nedialo sa to bežne ako v arabskom obchode s otrokmi. Odhaduje sa, že v Osmanskej ríši zomrel kvôli kastrácii jeden muž zo štyroch (23). Dokazuje to, že podľa súčasných štandardov to nebol len brutálny zvyk, ale mal aj vysokú mieru úmrtnosti. Na rozdiel od transatlantického obchodu, v ktorom figuroval vyšší počet mužských otrokov, v arabskom obchode s otrokmi sa vyskytovalo viacej otrokýň (24). Tieto otrokyne sa zvyčajne využívali ako domáce slúžky a konkubíny. Vzhľadom k vyššiemu počtu žien môžeme vidieť, aké dôležité bolo postavenie konkubíny v islamskej spoločnosti počas tohto dlhého časového obdobia. Arabský obchod s otrokmi, tak ako ten transatlantický, bol v mnohých ohľadoch krutou inštitúciou, ale nemali by sme ich hádzať do jedného vreca, lebo skúsenosti otrokov sa dosť líšili.

Táto mapa znázorňuje iný obchod s otrokmi v Atlantickom oceáne a tiež to, kam sa posielali určité druhy tovaru (25).

Jeden z hlavných rozdielov medzi atlantickým a arabským obchodom s otrokmi spočíval v tom, na čo sa otroci využívali po chytení. Na Západe sa v drvivej väčšine využívali na poľnohospodárske účely, akým bola práca na plantáži. Na rozdiel od toho, otroci v arabskom svete často pracovali v domácnostiach ako domáci sluhovia. Mehmet Ali Paša v Egypte sa pokúsil vytvoriť poľnohospodársku pracovnú silu, vytvorenú podľa vzoru európskeho otroctva. Nepodarilo sa to a ukázalo to odlišnú povahu týchto dvoch obchodov s otrokmi, zakladajúcu sa na faktoroch ako geografia (26). Ako už predtým poznamenal Ibn Battuta, mohlo to mať spoločenské dôvody, ale musíme tiež rešpektovať geografiu regiónu. Ďalším veľkým rozdielom je predtým spomenutý fakt, že otroci sa kupovali na doplnenie armád. K tomuto v americkom kontexte nikdy nedošlo a aj počas svojich najzúfalejších čias Konfederácia odmietala vyzbrojiť otrokov. Ďalším veľkým rozdielom je, že arabskému obchodu s otrokmi z niekoľkých dôvodov chýbal rozsiahly vnútorný rast a teda potreboval nepretržitý dovoz nových otrokov (27). To je v kontraste s transatlantickým obchodom, ktorý mal v Spojených štátoch dostatočný vnútorný rast na uspokojenie dopytu. Zdá sa tiež, že v arabskom obchode s otrokmi boli veľkou zložkou Európania, zatiaľ čo na Západe bola populácia otrokov prevažne afrického pôvodu. Tieto kľúčové rozdiely si iste zaslúžia samostatnú štúdiu arabského obchodu s otrokmi.

Napriek rozdielom existovalo medzi týmito dvoma obchodmi s otrokmi niekoľko podobností, z ktorých najočividnejšou je skutočnosť, že dochádzalo ku zotročovaniu ľudí. Otroci boli vo vlastníctve zvyčajne po celý život, hoci islam pobádal k ich prepúšťaniu, a aj keď sa to vyskytovalo zriedkavo, nebolo to nemožné ani v transatlantickom obchode s otrokmi (28). Určité skupiny ľudí boli zo zotročovania vyňaté, belosi v prvom prípade a tí, ktorí sa podriadili islamu, v druhom prípade. Všeobecne sa dá povedať, že ľudia angažovaní v oboch obchodoch s otrokmi mali negatívne rasové názory na subsaharských Afričanov, čo pomohlo ospravedlniť ich zotročenie (29). V oboch prípadoch vykonávali väčšinu terénneho prieskumu, ktorý bol súčasťou chytania Afričanov a ich zotročovania, ostatní Afričania. Hoci to nebolo také bežné, transatlantický obchod s otrokmi produkoval domácich pracovníkov, tak ako arabský obchod poľnohospodárskych pracovníkov. Tieto podobnosti ukazujú, že by malo existovať dostatočné spoločné východisko, aby človek oboznámený s transatlantickým obchodom s otrokmi študoval ten arabský.

Na záver, arabský obchod s otrokmi trval dlhšie, presídlil viacej ľudí a podľa niektorých kritérií bol krutejší než západný obchod. Napriek tomu si na Západe vyslúžil malú pozornosť a masívne ho zatieňuje transatlantický obchod s otrokmi. Rozvoj v tejto oblasti by nielen predložil dôležité historické pravdy o islamskej kultúre, ale tiež ich vzťah ku otroctvu. Navyše, ďalší výskum by mohol na Západe pozdvihnúť všeobecné pochopenie otroctva, dôležitej časti histórie. Takže hoci rozdiely medzi týmito dvoma obchodmi by mali stačiť na vyvolanie záujmu o iný obchod s otrokmi, podobnosti by mali prispieť ku väčšiemu pochopeniu známejšieho transatlantického obchodu.

2 - News.bbc.co.uk,. 2001. "BBC News | AFRICA | Focus On The Slave Trade". http://news.bbc.co.uk/2/hi/africa/1523100.stm
3 - Willis, John Ralph. 1985. Slaves And Slavery In Africa. London, England: F. Cass: 47
5 - Alexander, J. 2001. 'Islam, Archaeology And Slavery In Africa'. World Archaeology 33 (1): 45
6 - Tamtiež, 45
7 - Willis, Ralph, Slaves and Slavery in Africa, 1
8 - Oliver, Roland Anthony, Anthony Atmore, and Roland Anthony Oliver. 2001. Medieval Africa, 1250-1800. Cambridge, UK: Cambridge University Press: 15-16
9 - Ibn Batuta, Said Hamdun, and Noel Quinton King. 1994. Ibn Battuta In Black Africa. Princeton: M. Wiener Publishers: 54
10 - Alexander, J, Islam, Archaeology And Slavery In Africa, 51
11 - Zuberi, Tukufu. 1995. Swing Low, Sweet Chariot. Chicago: University of Chicago Press: 11
12 - Davis, Robert C. 2003. Christian Slaves, Muslim Masters. Houndmills, Basingstoke, Hampshire: Palgrave Macmillan: 45
13 - Alexander, J, Islam, Archaeology And Slavery In Africa, 45
14 - Oliver, Roland Anthony, Medieval Africa, 1250-1800, 46-47
15 - Tamtiež, 46
16 - Alexander, J, Islam, Archaeology And Slavery In Africa, 47
17 - Toledano, Ehud R. 1982. The Ottoman Slave Trade And Its Suppression, 1840-1890. Princeton, N.J.: Princeton University Press: xvii
18 - Willis, Ralph, Slaves and Slavery in Africa, vii
19 - Tamtiež, vii
20 - Alexander, J, Islam, Archaeology And Slavery In Africa, 44
21 - Wright, John. 2007. The Trans-Saharan Slave Trade. London: Routledge:1-2
22 - Alexander, J, Islam, Archaeology And Slavery In Africa, 49
23 - Ayalon, David. 1999. Eunuchs, Caliphs And Sultans. Jerusalem: Magnes Press, The Hebrew University: 346
24 - Toledano, Ehud R. 1998. Slavery And Abolition In The Ottoman Middle East. Seattle: University of Washington Press: 13-14
26 - Toledano, Ehud, The Ottoman Slave Trade, 8-9
27 - Lewis, Bernard. 1990. Race And Slavery In The Middle East. New York: Oxford University Press: 10
28 - Gordon, Murray. 1989. Slavery In The Arab World. New York: New Amsterdam: 40
29 - Tamtiež, 54

štvrtok 2. mája 2019

Islam a kresťanstvo v priebehu západnej civilizácie


Dario Fernandez-Morera


Kniha Mohammed and Charlemagne Revisited: The History of a Controversy (Mohamed a Karol Veľký - Prehodnotenie: Dejiny kontroverzie) je podnetná a dôležitá kniha, spájajúca ďalšie nedávne diela, ktoré sa ujali obhajoby a vývoja tézy belgického historika Henriho Pirenneho, týkajúcej sa vplyvu islamu na dejiny Európy.

V posmrtne vydanom diele Mahomet et Charlemagne: Byzance, Islam et Occident dans le haut Moyen Age (Mohamed a Karol Veľký: Byzancia, Islam a Západ v stredoveku, 1937) Pirenne tvrdil, že medzi civilizáciou Rímskej ríše v jej preživšej verzii (Gréckorímskej kresťanskej alebo "Byzantskej" ríši) s hlavným mestom Konštantínopol a "barbarskými", napokon pokresťančenými národmi, ktoré ovládli Latinskú alebo Západorímsku kresťanskú ríšu, existovala kontinuita (pre zjednodušenie budú ďalej v texte uvádzané názvy Západorímska ríša a Byzantská ríša - pozn. prekl.). Po zániku Západorímskej ríše zostalo Stredozemné more kresťanským jazerom, otvoreným obchodnej a kultúrnej výmene medzi novými kráľovstvami na západe a Byzantskou ríšou. Bol to islam, nie "barbarskí votrelci", kto narušil jednotu kresťanského sveta, čím prerušil obchodnú a kultúrnu výmenu medzi kresťanským Východom a kresťanským Západom a urýchlil vzostup Karolínskej "Rímskej" ríše, pričom zmenil Stredozemné more na moslimské jazero a teda aj presunul kultúrnu os kresťanského Západu zo Stredomoria na sever: "príčinou prerušenia tradície staroveku bol rýchly a neočakávaný postup islamu."

Pirenne sa stal terčom kritiky medievalistov (historikov skúmajúcich stredovek - pozn. prekl.), arabistov a odborníkov na islamské štúdie, ktorí vyhlasovali, že islam priniesol európskej civilizácii úžitok: islam "získal späť" "stratené" diela gréckych filozofov ako Aristoteles a "dal" ich Európe; poslúžil ako milostivý sprostredkovateľ, ktorý pomohol Európe znovu sa oboznámiť s gréckou kultúrou; zanechal Európe mnohé nádherné veci ako "arabské" číslice; a inak vytvoril kultúrne prvky, ktoré sme predtým považovali za "európske".

V dôsledku toho väčšina akademikov až donedávna nechala Pirenneho tézu zavretú v smetnom koši histórie. Teraz toto jej zavretie vyzerá mätúco, lebo vďaka niekoľkým faktom by Pirenneho téza mala zostať na stole.

Ako poukázal Rémi Brague v knihe Europe, La voie romaine (Európa, Rímska cesta, 1999, ktorú Scott nespomína), Cassiodorus, minister kráľa Teodoricha, založil v roku 540 nášho letopočtu kláštor, aby ochránil staroveké texty; pápež Gregor Veľký nariadil mníchom na Monte Cassino, aby urobili to isté; a "Arabi", ktorí údajne "našli" grécke texty, boli v skutočnosti grécky hovoriaci sýrski kresťania, ktorí ich preložili do sýrčiny a následne do arabčiny.

Ako tvrdil Sylvain Gouguenheim v knihe Aristote au Mont Saint-Michel: Les racines grecques de l'Europe chrétienne (Aristoteles na Hore svätého Michaela: Grécke korene kresťanskej Európy, 2008, kniha, ktorú Scott nespomína a ktorú akademickí odborníci démonizujú), Európa nezabudla na grécke texty či kultúru. Kresťanský filozof Boethius preložil Aristotela do latinčiny v šiestom storočí. Mnísi v opátstve na Mont Saint-Michel preložili Aristotela skôr, než sa arabské preklady dostali zo Španielska do Európy. Grécke texty sa "nestratili", aby ich láskavo našiel islam, ale uchovávali a komentovali ich v Byzantskej ríši. Samozrejme, boli to grécky hovoriaci kresťania, kto preložil Aristotelove texty, najprv do sýrčiny a potom do arabčiny, jazyka, v ktorom všetci vzdelaní moslimovia čítali grécke texty - čiže to boli dvojnásobne sprostredkované preklady. Pred nástupom islamu pokračovala komunikácia medzi kresťanským Západom a kresťanským Východom. Islam zničil civilizácie, s ktorými prišiel do kontaktu, ako napríklad zoroasterskú Perziu, hinduistický Sindh, čo je preskúmané v knihe V. S. Naipaula, Among the Believers (Medzi veriacimi) a K. R. Malkaniho, The Sindh Story (Príbeh Sindhu) a Byzantskú ríšu. Mnohé vynálezy ako "arabské číslice", prisudzované Arabom a islamu, vyvinuli iné civilizácie alebo nearabi. Islam podnikal počas celého stredoveku nájazdy do európskych krajín a chytil alebo kúpil milióny kresťanov do otroctva. A - myšlienka zvlášť urážlivá pre akademikov - grécka kultúra bola pre islam cudzím svetom, lebo islam sa nedokázal vyrovnať s gréckym realistickým maľovaním a sochárstvom, rozprávaním, drámou a politickou teóriou, okrem iných vecí.

Na inom mieste som poukázal na niečo, čo je dávno známe, ale dnes sa spomína len zriedkavo: že Arabi, ktorí v siedmom storočí zaútočili na Perzskú (Iránsku) ríšu a územia Byzantskej ríše na Strednom východe a v severnej Afrike, disponovali veľmi nízkou úrovňou civilizácie v porovnaní s národmi, ktoré si napokon podrobili; že Arabmi vedení Berberi, ktorí začiatkom ôsmeho storočia dobyli veľkú časť Španielska, boli podobne barbarskí v porovnaní s kresťanskými Hispano-Vizigótmi; a že následný vývoj islamskej civilizácie v Španielsku bol výsledkom islamizácie kultúrnejších Hispano-Vizigótov, ktorí neušli pred moslimskými výbojmi, a tým, že islamské Španielsko čiastočne asimilovalo (čiastočne kvôli takým obmedzeniam na aké poukázal Gouguenheim) dedičstvo vysoko romanizovaných Hispano-Vizigótov a Grékov (prostredníctvom Byzantskej ríše). Ako je teda možné, že predstava islamu ako záchrancu Európy od údajnej temnoty stredoveku prevládla v akademickom učení a publikovaní až do takej miery, že sa dostala do filmov, "dokumentov", novín, časopisov a dokonca prejavov západných politikov? Na tomto mieste stačí povedať, že objektívny akademický výskum nebol jediným dôvodom (najlepšiu analýzu tohto zvláštneho javu ponúka Rosa María Rodríguez Magda v knihe Inexistente al-Andalus: de cómo los intelectuales reinventan el Islam, 2008; v češtine vyšla v roku 2010 pod názvom Neexistující al-Andalus: Jak intelektuálové znovu vymýšlejí islám, vydalo vydavateľstvo Luboš Marek - 3K - pozn. prekl.).

Popri kritickom preskúmaní prác niekoľkých medievalistov spočíva hlavný prínos odvážnej knihy Emmeta Scotta pravdepodobne v tom, že dôkladne analyzovala vplyvnú anti-Pirenneovskú polemiku R. Hodgesa a D. Whitehousea, Mohammed, Charlemagne and the Origins of Europe: the Pirenne Thesis in the Light of Archeology (Mohamed, Karol Veľký a pôvod Európy: Pirenneho téza vo svetle archeológie, 1982). Scott preukázal, že ich obmedzené údaje, vzťahujúce sa len na severoafrické Kartágo, talianske mesto Luni a niekoľko vykopávok v južnej Etrúrii, neospravedlňujú ich zovšeobecnenia pre zvyšok Stredomoria; a že i v prípade Kartága, Luni a južnej Etrúrie ich údaje neospravedlňujú ich závery. Scott tvrdí, že nečakaný úbytok archeologických pozostatkov, začínajúci v siedmom storočí, naznačuje, že úpadok, ktorý spozorovali Hodges a Whitehouse, bol následkom zničenia zapríčineného islamskými výbojmi v siedmom storočí.

Scott cituje nedávny archeologický výskum, ako napríklad knihu Petra Wellsa, Barbarians to Angels (Z barbarov anjeli), ktorá vyvracia predstavu, že starovekú civilizáciu zničili "barbari", a potvrdzuje, že stredná a severná Európa neboli len omnoho menej temné, než údajne boli počas takzvaného "temnoveku", ale v skutočnosti prekvitali po dobu aspoň jedného storočia po "páde" Rímskej ríše, tradične datovanom do druhej polovice piateho storočia.

Scott tvrdí, že malý počet archeologických pozostatkov medzi siedmym a desiatym storočím na Stredom východe a v severnej Afrike - vo všetkých oblastiach dobytých islamom v siedmom storočí - naznačuje kultúrny úpadok, s čím archeológovia súhlasia, ale spôsobený islamom. Scott, nadväzujúci na Pirenneho tézu, si všimol, že úpadok týchto kedysi prekvitajúcich a vysoko rozvinutých oblastí, začínajúci v siedmom storočí a spôsobený ničivým vplyvom moslimských výbojov, ovplyvnil počas týchto storočí obchod a kultúru Európy, pričom tento úpadok dosvedčuje nedostatok archeologickej produkcie v Európe od siedmeho storočia a relatívnym oživením, ktoré začalo počas druhej polovice desiateho storočia. Navyše, citujúc malý počet islamských archeologických pozostatkov po mnohých storočiach moslimskej nadvlády v "Andalúzii", ktorý kontrastuje s množstvom archeologických dát z vizigótskeho a rímskeho obdobia, Scott spochybňuje kultúrnu veľkoleposť islamského Španielska, o ktorej vyprávajú literárne zdroje.

Scott vyvodil niekoľko možných dôsledkov Pirenneho tézy a zhŕňa, čo sa mohlo Európe stať bez vplyvu islamu:

"Stredovek... by určite bol omnoho menej 'stredovekým' a omnoho rímskejším. Je pravdepodobné, že Byzancia by pokračovala v procese zvyšovania kultúrnej úrovne Západu, ktorý bol v neskorom šiestom storočí v plnom prúde. K prerušeniu kontaktu medzi Rímom a Byzanciou nemuselo dôjsť, alebo nemuselo byť také prudké a zdá sa takmer isté, že Západná Európa by zažila svoju "renesanciu", teda opätovný rozkvet starovekej civilizácie, omnoho skôr, možno až o pol tisícročia skôr. Je skutočne pravdepodobné, že do konca siedmeho storočia by sa celá Západná Európa podobala na vtedajšiu Byzanciu, s rozširujúcimi sa mestami a prekvitajúcim kultúrnym a intelektuálnym životom. K vikinským nájazdom by nedošlo, alebo by aspoň neboli také ničivé aké boli. Určite by neboli žiadne križiacke výpravy, keďže by neexistoval islam, proti ktorému by boli zahájené. A vďaka absencii vplyvu Vikingov a islamu by sa v Európe takmer určite vyvinula mierumilovnejšia kultúra."

Scott uvádza zaujímavý myšlienkový experiment o možných následkoch islamského podrobenia Európy:

"Samotný Gibbon sa zamýšľal nad pravdepodobným výsledkom islamského podrobenia Francúzska, keď poznamenal, že keby k takej udalosti došlo, neodvratne by padla celá Západná Európa a dekan Oxfordu by potom pravdepodobne vykladal pravdy Koránu obrezanému zhromaždeniu. Pred takýmito 'pohromami', podotkol Gibbon, zachránilo kresťanstvo víťazstvo Karola Martela pri Tours v roku 732. Ale islamské dobytie Európy by malo omnoho vážnejšie následky. Na základe toho, čo islam napáchal na iných miestach, je pravdepodobné, že kontinent by vstúpil do temnoveku... a tieto územia by boli domovom zbedačeného a veľmi utláčaného kresťanského obyvateľstva. V Ríme by pápež riadil biedny a upadajúci Vatikán, ktorého hlavné pamätníky ako pôvodný pamätník svätého Petra založený Konštantínom, by sa premenili na mešity. V takej Európe by bolo zabudnuté celé dedičstvo starovekej civilizácie. O Cézarovi a jeho výbojoch, o Grécku s jeho bojovníkmi a filozofmi by súčasný svet nevedel nič. Vytratili by sa aj samotné názvy. Žiadne dieťa by nevedelo o Tróji ani Mykénach, o Maratóne ani Termopylách. Aj história Egypta a všetkých veľkých civilizácií Blízkeho východu by bola pochovaná v unášajúcich pieskoch týchto krajín, navždy stratená a zabudnutá."

Táto kniha prirodzene obsahuje zdanlivo nevyhnutnú historickú kritiku kresťanstva a aj v súčasnosti zdanlivo rovnako povinnú zmienku o "španielskej inkvizícii":

"Nemožno sa čudovať, že niektoré z týchto území (dobytých a ovládaných islamom), najmä južné Taliansko, Sicília, Španielsko, Korzika, časti Grécka a Albánska si časom vyvinuli vlastnú násilnú a neľútostnú kultúru a že to bolo predovšetkým v Španielsku, kde si inkvizícia našla svoj duchovný domov. Nemožno sa čudovať ani tomu, že práve z tejto krajiny v pätnástom a šestnástom storočí vyrazili svätí bojovníci, aby podrobili národy Nového sveta pre Krista... Kresťanstvo a kresťanskú cirkev (nemožno) úplne zbaviť viny za to, čo sa stalo v desaťročiach a storočiach nasledujúcich po prvej križiackej výprave... Učenie plné predsudkov, ktoré obmedzilo pravdu a spásu len na kresťanské spoločenstvo, nemohlo podnietiť nič iné než intolerantný a iracionálny postoj voči ľuďom ostatných vierovyznaní."

Také vyjadrenia sú, samozrejme, problematické. Rusko a Nemecko zažili za vlády ateistického marxizmu a pohanského národného socializmu v dvadsiatom storočí takú úroveň vládneho násilia, že to predstihlo i násilie, ktoré sme videli v Španielsku a ostatných zmienených krajinách. V protiklade k tomu, čo učia mnohí akademici, inkvizícia v Španielsku nepopravovala a nemučila ľudí (mučenie bolo vtedy každopádne obvyklým súdnym postupom v celej Európe) vo väčšej miere než jej dobové občianske súdy v ostatných krajinách (viď knihu Henryho Kamena, The Spanish Inquisition: A Historical Revision (Španielska inkvizícia: Historická revízia, 1997)). Mnohé z prípadov "upálenia" spáchaných inkvizíciou boli prípadmi upálenia figuríny a upálenie bolo formou popravy používanou v ostatných civilizovaných krajinách až do roku 1693.

Španielski konkvistádori sa nikdy nenazývali "svätými bojovníkmi": povrchné a v súčasnosti obľúbené analógie medzi španielskymi konkvistádormi a islamskými džihádistami a medzi španielskym dobytím Amerík a džihádom ignorujú rozdiely medzi kresťanstvom, islamom, križiackymi výpravami, džihádom a dobytím Ameriky - rozdielmi preskúmanými v dôležitej knihe Roberta de Matteia, Guerra santa, guerra giusta: Islam e Christianesimo in guerra (Svätá vojna, spravodlivá vojna: Islam a kresťanstvo vo vojne, 2002). Čo je ešte relevantnejšie: bolo to kresťanstvo, ktoré ťahalo za Európu horúce gaštany z ohňa, keď inšpirovalo činy takých mužov ako Karol Martel (Tours, 10. októbra 732), Alfonz VIII., Sancho VII. "Silný" a Pedro II. (Navas de Tolosa, 16. júla 1212), Ján Hunyadi a Ján Kapistránsky (Belehrad, 22. júla 1456), Don Juan de Austria a Miguel de Cervantes (Lepanto, 7. októbra 1571) a Ján Sobieski (Viedeň, 11. a 12. septembra 1683). Mohla by Európa bez tohto dávno zmiznutého silného kresťanstva vzdorovať duchovnej a vojenskej sile islamu?