Francis Buk
utorok 29. decembra 2020
piatok 25. decembra 2020
piatok 11. decembra 2020
pondelok 23. novembra 2020
piatok 13. novembra 2020
streda 28. októbra 2020
Fatwa: Džihád sa nedelí na väčší a menší
Otázka:
Ktorý je väčší džihád, ten proti vlastnému egu alebo džihád na bojisku?
pondelok 26. októbra 2020
pondelok 5. októbra 2020
Nová kniha znovu otvára staré diskusie o zotročovaní Európanov
Americký akademik tvrdí, že africkí piráti zajali viac než 1 milión ľudí.
utorok 29. septembra 2020
utorok 22. septembra 2020
Vy máte svoje náboženstvo a ja mám svoje náboženstvo (Korán 109:1-6)
Tento článok analyzuje apologetické tvrdenie, že súra Al-Káfirún (neveriaci) obhajuje náboženskú toleranciu, slobodu a pluralizmus.
štvrtok 10. septembra 2020
štvrtok 27. augusta 2020
utorok 18. augusta 2020
pondelok 3. augusta 2020
Žltý odznak
Tento článok pojednáva o nosení žltého odznaku, ktorí
nacisti nanútili Židom, o jeho islamskom pôvode, histórii a jeho používaní
moslimami až do prvých rokov 21. storočia.
sobota 1. augusta 2020
štvrtok 23. júla 2020
pondelok 20. júla 2020
Dilema doktríny džihádu: Mýtus o varovaniach v Koráne verzus príkazy k násiliu - 3. časť
Ak predchádzajúce príklady Mohamedovho učenia neposlúžili ako varovanie týkajúce sa významu džihádu pre moslima, nasledovný hadís by nás mal znepokojovať. V snahe zdôrazniť význam džihádu a jeho nebesných odmien pre svojich stúpencov, Mohamed v nasledovnom hadíse učil, že aj nový konvertita na islam získa hojnú nebeskú odmenu, ak bude bojovať a zomrie za boha ihneď po svojom prestupe na islam.
pondelok 13. júla 2020
Dilema doktríny džihádu: Mýtus o varovaniach v Koráne verzus príkazy k násiliu - 2. časť
Al-Tabarí vo svojom komentári k tejto pasáži poznamenal, že bola zjavená po Mohamedovom presťahovaní do Mediny. Tvrdil, že to bol prvý Alláhov príkaz svojim nasledovníkom, aby bojovali proti pohanom. Dodal, že tento verš zrušil všetky predchádzajúce verše v Koráne, ktoré zakazovali odplatu. (17) Ďalším zaujímavým postrehom v súvislosti s týmto veršom je, že niektorí čitatelia Koránu v Kufe a Basre ho zvykli čítať takto: "A tým, ktorí vedú boj, je dovolené..." Inými slovami, povolenie dostali moslimovia, ktorí už viedli vojnu a bojovali proti ostatným. Takéto čítanie je veľmi dôležité, lebo z neho vyplýva, že moslimovia už boli vo vojne s neveriacimi ešte skôr, než na to dostali schválenie od boha.
streda 8. júla 2020
utorok 16. júna 2020
Mohamed a smrť Kinánu
Silas
Abstrakt
Mohamed agresívne napadol niekoľko skupín ľudí vo svojom okolí. Jednou z nich boli Židia z Chajbaru. Mohamed veril, že k útoku na Chajbar ho naviedol boh. Po dobytí Chajbaru boli Židia buď zotročení, popravení alebo mohli zostať za predpokladu, že moslimom dajú polovicu všetkej svojej produkcie. V jednom z najbrutálnejších Mohamedových činov figuroval väzeň menom Kinána. Bol jedným z vodcov Chajbaru. Mohamed chcel, aby mu prezradil, kde sa ukrýva časť zakopaného pokladu. Kinána mu to odmietol prezradiť. Mohamed ho nechal umučiť na smrť a následne mu nechal odseknúť hlavu.
Úvod
Keď Mohamed začal so svojím poslaním, vyhlásil, že je pre ľudí len "tým, kto je poverený pripomínať". Ako sa píše v súre 88:21-22:
"Pripomínaj, veď ty si poverený pripomínať, nie si poverený ich ovládať."
V čase, keď Mohamed vyslovil tento verše, mal len zopár stúpencov a boli slabí. Nemali ich radi a Mohamedovi sa posmievali a prenasledovali ho. Vyhlásil, že mu Alláh povedal, aby ľuďom len pripomínal. Lenže o niekoľko rokov neskôr Mohamed a jeho stúpenci nadobudli moc. Viedol silnú a oddanú armádu. Mohamed mal malú, ale nie celkom zanedbateľnú moc. Pravidlá hry sa zmenili. Keď bol slabý, prosil Mekkčanov, aby sa odvrátili od pohanstva a uctievali len Alláha. Teraz, keď mal primeranú vojenskú silu, agresívne niesol meč islamu.
Na strane 515 v knihe "Život Mohameda", čo je v podstate preklad knihy "Sírat Rasúl Alláh" (Život proroka božieho) od Ibn Isháka, sú podrobne uvedené udalosti okolo dobytia Chajbaru. K tomu došlo asi 3 roky pred Mohamedovou smrťou otrávením. Chajbar bola veľká židovská usadlosť asi 153 kilometrov severne od Mediny. Židia boli najmä farmári. Chajbar bol známy svojimi datľovníkmi, ktoré patrili medzi najlepšie v oblasti. Tamojší Židia boli majetní, lebo ťažko pracovali a svoj majetok si zarobili.
Predtým, ako Mohamed dobyl Chajbar, mu Mekkčania zabránili v púti do Mekky. Za Mekkou tiež podpísal ponižujúcu dohodu s Mekkčanmi - dohodu, ktorá sa niektorým z jeho popredných stúpencov nepáčila. Aby ich Mohamed upokojil, tvrdil, že dostal "zjavenie", že boh im dá majetok Židov z Chajbaru. O šesť týždňov neskôr pochodoval na Chajbar s cieľom dobyť a vydrancovať ho.
Zdroje
Najstarší zachovaný životopis Mohamed sa nazýva "Sírat Rasúl Alláh" - "Život proroka Alláhovho". Túto knihu napísal Ibn Ishák, zbožný moslimský učenec, a neskôr ho zrevidoval Ibn Hišám. Napísal ho skôr, než vznikla akákoľvek z hlavných prác z oblasti hadísov. Považuje sa za najautentickejší Mohamedov životopis. Do angličtiny ho preložil A. Guillaume pod názvom "The Life of Muhammad" (Život Moahmeda).
Na strane 515 sa píše:
"Kinána bin al-Rabí, ktorý sa staral o poklad kmeňa Banú Nadír, bol privedený k apoštolovi, ktorý sa ho na neho opýtal. Poprel, že by vedel, kde sa nachádza. K prorokovi prišiel Žid a povedal, že videl, ako Kinána ide k istej zrúcanine každý deň zavčas rána. Keď sa apoštol opýtal Kinánu, 'Vieš, že keď zistíme, že ho máš (poklad), tak ťa zabijem?', on povedal, 'Áno.' Apoštol vydal rozkazy, aby tú zrúcaninu vykopali a niečo z pokladu sa našlo. Keď sa opýtal na zvyšok, odmietol odpovedať, preto apoštol vydal rozkazy al-Zubajrovi bin al-Awwámovi, 'Muč ho, kým sa od neho nedozvieš, čo má.' Tak zapálil oheň s kresacím kameňom a oceľou na jeho hrudi, čím ho takmer zabil. Potom ho apoštol odovzdal Mohamedovi bin Maslamovi a on mu odsekol hlavu z pomsty za svojho brata Mahmúda."
Diskusia
Mohamedove rozkazy mučiť Kinánu, aby prezradil, kde sa nachádza "zakopaný poklad", sú podľa mňa podobné tomu, čo robia zločinci, keď chcú od ľudí získať peniaze či majetok. Predstavujem si organizovaných zločincov mlátiacich alebo mučiacich niekoho, aby ho prinútili hovoriť. "Hovor! Povedz nám, kde sú peniaze! Inak pocítiš ešte horšiu bolesť!"
V tomto prípade nechal Mohamed mučiť muža, aby ho donútil "hovoriť". Napokon, keď už bol takmer mŕtvy, mu Mohamed nechal odseknúť hlavu.
Nespomínam si, že by Mojžiš mučil ľudí na svojich cestách a pri dobytí Kanaánu. Ani Ježiš svojich učeníkov určite nikdy neučil, že je v poriadku mučiť ľudí. Lenže ani po vyplienení Chajbaru, bohatého mesta, nebol Mohamed spokojný a chcel viac.
Otázky
1) Premýšľajte o Mohamedovom výroku, "Muč ho, kým sa od neho nedozvieš, čo má." Toto bol prorok islamu v akcii, keď mal moc meča. Čo za človeka bol prorok islamu? Ako by ste sa cítili, keby ste sledovali aktuálne udalosti a dozvedeli sa o tom, že sa to deje vo vašej štvrti?
2) Moslimovia sa sťažujú na to, čo niektorí Srbi urobili moslimom v Bosne, v čom s moslimami súhlasím. Ale ak si niekto preštuduje tento Mohamedov čin, pochopí, že aj Mohamed robil ľuďom niektoré z rovnakých brutálnych vecí. Ak majú súčasní moslimovia pocit, že majú právo sa sťažovať na činy niektorých Srbov v Bosne, nemajú tiež pocit, že by sme mali odsúdiť aj Mohamedove činy?
3) Aké množstvo lupu mu stačilo? Mohamed už tískal majetok Chajbaru. Niet pochýb, že získal obrovské bohatstvo. Bolo nutné, aby Mohamed toto urobil Kinánovi?
4) Ak Mohamed išiel príkladom v rabovaní, zotročovaní, mučení a vraždení, môžeme sa čudovať, že v súčasnosti dochádza v moslimskom svete ku podobným udalostiam? Všetci vieme o udalostiach v Alžírsku, Afganistane, Pakistane, Egypte, Mali a Mauritánii. Tieto brutálne činy nepáchajú drogové gangy, organizovaní zločinci či dokonca politickí revolucionári, ale zbožní moslimovia. Títo moslimovia chcú nastoliť svoju odnož islamu, podobnú tej, ktorú praktizoval Mohamed. Preto veria, že majú právo robiť to, čo on. Pamätajte si, že moslimovia sú povinní nasledovať Mohamedov životný štýl, čiže "sunnu". Ak Mohamed mohol mučiť a popraviť muža len preto, aby získal peniaze, potom môžu dnešní moslimovia robiť to isté. Naozaj chcú moslimovia vybudovať spoločnosť na tomto?
5) Moslimovia, ktorí chcú nasledovať príklad Mohamed, chcú ospravedlňovať a podporovať jeho zlé činy. Prečo by ste vkladali svoju večnosť, či už v nebi alebo pekle, do rúk muža ako Mohamed? Je on tým mužom, kvôli ktorému ste ochotní riskovať svoju večnosť?
Záver
Mohamedov čin bol žiadostivý. Bol hriešny. Motivovala ho chamtivosť a nenávisť. Tieto činy neboli skutkami skutočného proroka božieho, ale muža odhodlaného konať svoju vlastnú vôľu a uskutočňovať vlastné túžby.
Mohamedova chamtivosť ho motivovala ku páchaniu zla, mučeniu a následnej vražde muža len preto, aby získal peniaze.
pondelok 1. júna 2020
streda 20. mája 2020
Židovské posvätné miesta, ktorých sa zmocnili arabskí moslimovia
Zoznam židovských posvätných miest zničených arabskými moslimami, spolu s miestami, kde si postavili mešity ako symbol islamskej nadvlády nad judaizmom.
- Chrámová hora v Jeruzaleme. Najsvätejšie miesto judaizmu. Miesto dvoch židovských chrámov. Moslimovia tam postavili dve mešity.
- Jaskyňa patriarchov v Hebrone. Nemožno poprieť, že sú tam pochovaní židovskí patriarchovia Abrahám, Izák a Jákob. Moslimovia tam postavili mešitu.
- Ezechielova hrobka v Iraku. 2500-ročná hrobka proroka Ezechiela bývala bežným pútnickým miestom irackých Židov. V roku sa 1860 miestni Arabi pokúsili vziať toto miesto Židom, no zasiahla britská vláda a rozhodla, že miesto patrí Židom. Stránka diarna.org informovala, ..."V roku 2003 boli zo synagógy ukradnuté zvitky Tóry patriace synagóge, spolu s ďalšími knihami, a doteraz sa ich nepodarilo získať späť... V roku 2010 odstránili irackí robotníci, renovujúci susednú mešitu, hebrejský nápis..." Ariel Arkham v článku pre American Thinker napísal, "... rôzne dozorné skupiny informujú, že iracké kultúrne a pamiatkové úrady uskutočňujú plány na výstavbu mešity na Ezekielovej hrobke... Proces začal minulý mesiac, kedy boli prastaré hebrejské nápisy zdobiace vnútro hrobu počmárané, možno nenapraviteľne, a prekryté omietkou. Ak máme v pamäti nie tak dávne zničenie sôch Budhu v Afganistane príslušníkmi Talibanu, hroziaca islamizácia židovskej svätyne v podobe hrobky sa môže zdať ako produkt výlučne súčasného kultúrneho javu. Ale v skutočnosti história Ezekielovej hrobky odráža tisícročný príliv a odliv islamskej moci..."
- Hrobka proroka Jonáša v irackom Mósule. 24. júla 2017 Sigal Samuel napísala v článku pre The Atlantic o zničení Jonášovej hrobky v Mósule. "Keď sme 24. júla 2014 videli prvé zábery zničenej Jonášovej hrobky v Mósule, cítili sme sa šokovaní a hlboko znepokojení... Predpokladá sa, že to bolo posledné miesto odpočinku biblického proroka Jonáša, ktorého prehltla veľryba a ktorý varoval obyvateľov asýrskeho mesta Ninive (dnešný Mósul), že boh ich zničí, ak sa nebudú kajať za svoje hriechy... bol to stály, mocný symbol... Svojím vyčnievaním ponad mesto všetkým Mósulčanom pripomínal vzájomnú prepojenosť rozmanitého irackého náboženského obyvateľstva. Bol protikladom sektárstva. Rozhodnutie ISIS vyhodiť ho do vzduchu treba chápať ako pokus vymazať spoločnú históriu mnohých veriacich ľudí žijúcich v Mósule... Sigal vyrástla v rodine irackých Židov, no nikdy sa jej nepodarilo Irak navštíviť. Jej starý otec, ktorý sa zúfalo pokúšal uniknúť prenasledovaniu po arabsko-izraelskej vojne v roku 1948, ušiel z Iraku spolu s takmer celou židovskou populáciou. Hoci Jonášovu hrobku nikdy nevidela, cítila, že je smerodajnou časťou jej histórie a osobnej identity. Počas dospievania počúvala, ako v synagóge počas sviatku Jom Kippur, najsvätejšieho dňa v židovskom kalendári, čítajú knihu Jonášovu. Hrobka bola viditeľnou pripomienkou, že Židia v Iraku stáročia prosperovali: Mósul bol kedysi domovom mnohých synagóg, hoci v súčasnosti vraj slúžia ako smetiská..."
- Zničenie Jozefovej hrobky. V roku 2000 Palestínčania zničili Jozefovu hrobku. Sidney Brounstein napísal pre Los Angeles Times: "Kde je pobúrenie? Predstavte si, čo by sa stalo, keby sa židovská polícia prizerala a nechala židovský dav zničiť moslimské posvätné miesto! Zaslúži si zničenie židovského posvätného miesta arabským davom za prizerania sa palestínskej polície (po jej sľube, že ho bude chrániť) niečo iné než zaradenie na zoznam škôd spôsobených demonštrantami? Znamená to, že útoky na Židov a židovské objekty máme akceptovať ako normálnu súčasť života? Je to výsmech každej myšlienke, že Arabom treba dať akúkoľvek moc nad židovskými posvätnými miestami. Zničenie desiatok takých miest v Starom meste Jeruzaleme v rokoch 1948 až 1967, spolu s úplným odopretím vstupu Židom do ich najsvätejšieho miesta, Západného múru, bolo zjavne to isté ako súčasné zničenie."
- Zničenie Danielovej hrobky. Prorok Daniel má dve možné hrobky: jednu v Iráne, jednu v Iraku - obe boli zničené. Stránka Complete Pilgrim informuje: "Danielova služba babylonským a perzským panovníkom bola nápomocná, aby Židia ako národ zostali nedotknutí. Svoj vplyv nepochybne využíval na to, aby minimalizoval ich ťažkosti, hoci ho tiež úprimne využívali aj cudzí panovníci, ktorým slúžil. Jeho snahy tiež pomohli položiť základy priateľských vzťahov medzi Židmi a Peržanmi, trvajúcimi až do 19. storočia. Napodiv, jeho politické úspechy boli zatienené jeho schopnosťami ako proroka, prinajmenšom z biblického pohľadu. Daniel strávil posledné roky svojho života v meste Súsa, kde zomrel a bol pochovaný približne v čase, kedy sa babylonské zajatie skončilo."
Obrázky zničenej Danielovej hrobky v Iráne si môžete pozrieť tu. Stránka Christian News informovala o zničení Danielovej hrobky v Iraku: "Al-Sumaria News vo štvrtok tiež informovala, že miestny mósulský úradník Zuhair al-Chalabí povedal médiu, že ISIS podobne 'uložil výbušniny okolo hrobky proroka Daniela v Mósule a odstrelil ju, čo viedlo k jej zničeniu.'"
- Ezdrášova hrobka v Iraku. Stránka Complete Pilgrim informovala: "Ezdráš sa, na druhej strane, viac zameriaval na obnovu židovského náboženstva a dedičstva, ktoré od čias zajatia spustlo. Osobne viedol päťtisíc Židov späť do Judei, po čom prečítal celú Tóru obyvateľom Jeruzalema v snahe inšpirovať a duchovne ich posilniť. Neskôr založil predchodcu rady Sanhedrinu, ktorý sa neskôr stal najvyššou náboženskou autoritou Židov. Podľa niektorých odborníkov to bol Ezdráš, kto dokončil zloženie a kánon kníh, ktoré sa neskôr stali hebrejskou Bibliou. Vďaka všetkým týmto úspechom ho mnohí považujú za otca judaizmu ako ho poznáme. V neskorších rokoch strávil veľa času cestovaním medzi Judeou a Mezopotámiou, kde ostatných Židov podnecoval, aby sa vrátili. Zomrel v Mezopotámii niekedy koncom 5. storočia pred Kristom. Jeho svätyňa bola jedným z najuctievanejších miest v Iraku až do 20. storočia, kedy väčšina miestnych Židov emigrovala do Izraela." 15. februára 2015 sa na stránke Arutz Sheva písalo, že podľa arabských médií sa islamistické sily operujúce na juhu krajiny zmocnili prastarej svätyne, uctievanej ako hrobka biblického pisára a kňaza Ezdráša. Panarabská spravodajská stránka Al-Araby informovala, že militanti zničili veľké časti svätyne zahrňujúcej synagógu i mešitu a teraz ju chcú využívať ako svoje veliteľstvo v južnom Iraku. Podľa Al-Araby, teroristi odrezali prístup ku Ezdrášovej hrobke, aby novinárom zabránili informovať o ich dobytí a zničení posvätného miesta...".
- Hrobka Samuela severne od jeruzalemskej štvrte Ramot. Arabi postavili vedľa hrobky mešitu a narušili tamojšie židovské modlitby.
- Hrobka Ráchel južne od Jeruzalema. 8 novembra 2010 Nadav Shragai napísal v JCPA: "UNESCO vyhlásilo, že hrobka Ráchel neďaleko Jeruzalema je mešita Bilal ibn Rabah - čím podporilo nárok Palestínčanov, ktorý sa prvý krát objavil až v roku 1996 a ktorý ignoruje stáročia moslimskej tradície. Na rozdiel od Chrámovej hory a jaskyne patriarchov, taktiež slúžiacich ako miesta mešít, hrobka Ráchel moslimom nikdy neslúžila ako mešita. Moslimská spojitosť s miestom sa odvodzuje od ich vzťahu s Ráchel a nesúvisí s Bilal ibn Rabahom, Mohamedovým prvým muezínom. Hrobka Ráchel, nachádzajúca sa asi 460 metrov južne od jeruzalemskej mestskej hranice, je viac než 1700 rokov označovaná za hrob židovskej matriarchy Ráchel. Hoci niektorí dnešní archeológovia naznačujú iné miesta, mnohé generácie Židov navštívili miesto kvôli modlitbám. Kresba Ráchelynej hrobky sa objavila v tisíckach židovských náboženských kníh, kresieb, fotografií, pečiatok a umeleckých dielach."
- Áronova hrobka v Jordánsku. 2. augusta 2019 stránka Arutz 7 informovala: "Jordánsky minister náboženstva Abed al Nasr abú Bassel rozhodol o zatvorení hrobu Árona Kohena v Petre pre turistov. Podľa miestnych médií sa o tom rozhodlo potom, ako bolo v Jordánsku zverejnené video Židov modliacich sa v uzavretom areáli, s tvrdením, že púť je 'ilegálna'."
Počas svojej histórie a ideológie ozbrojených výbojov islam vysielal armády, ktoré napadli mnohé krajiny. V procese ich islamizácie islam zlikvidoval pôvodné kultúry a posvätné miesta premenil na mešity. Posvätné miesta ukradnuté islamskými armádami v minulosti zostávajú okupované dodnes.
Od vzniku štátu Izrael sa Židia môžu brániť voči islamskému prenasledovaniu (ostatné menšiny, ako Jezídi, sú dnes naďalej ohrozené prenasledovaním zo strany islamských násilníkov, lebo nemajú vlastný štát, čo by ich ochránil).
Židia po stáročia znášali ponižovanie a zneužívanie za vlády islamu, po stáročia im bola odopieraná sloboda modliť sa na najposvätnejších miestach judaizmu, premenených na mešity, po stáročia boli objektom inštitucionalizovaného finančného zneužívania v mene džízy.
Je čas žiadať kompenzáciu - a prístup.
piatok 15. mája 2020
Životopis Mohameda - hlavné body
Keďže Korán je bez externých odkazov nepochopiteľný a hadísy sú obrovskou spleťou často protirečiacich si príbehov, Síra (životopis Mohameda) musí byť tým najlepším dostupným zdrojom informácií o Mohamedovej povahe a kariére.
Najdôležitejší životopis napísal Ibn Ishák, zachovaný len v čiastočnej podobe v iných moslimských životopisoch, no Alfred Guillaume dal jeho zvyšky dokopy a preložil ich pod názvom Život Mohameda.
Okrem iných vecí poskytuje usvedčujúce protiargumenty ku tvrdeniam, že Mohamed bol dobrotivý panovník, ktoré často počúvame. Napríklad. Dr. John Andrew Morrow propaguje vysnívanú verziu Mohameda, založenú na jeho knihe o takmer určite vymyslených zmluvách Mohamedových. V rozhovore Morrow povedal:
"Tradične je pravý islam náboženstvom lásky, mieru a pochopenia. Nemučíme, nezabíjame, neunášame a celkom určite neznásilňujeme. Tí, ktorí to robia, konajú proti Alláhovi!"
Lenže ak máme poruke náš Život Mohameda a nalistujeme si strany 511 a 515-517, uvidíme, že Mohamed urobil všetko vyššie uvedené behom pár dní. Nechal umučiť a zabiť Kinánu, uniesol a znásilnil jeho ženu Safíju (nepochybne až potom, ako sa s ňou oženil, samozrejme, bez jej súhlasu).
Podobne, je poučné porovnať si tieto strany s verziou životopisu od Karen Armstrongovej s názvom Mohamed (v češtine vyšiel pod názvom Muhammad - Prorok, jeho život a poselství našemu času, vydalo vydavateľstvo Daranus v roku 2009 - pozn. prekl.). V ňom nám hovorí len to, že Safíja ovdovela počas výpravy proti Chajbaru, čo nám hovorí všetko, čo musíme vedieť o Armstrongovej prístupe k téme.
Ak máte len hodinu, tu máte skrátenú verziu. Ak máte len desať minút, tu máte upravené hlavné body. Ale nič tak nevystihuje brutálne časy a Mohamedove brutálne činy ako celý Život Mohameda.
Index knihy ponúka len najstručnejšie naznačenie konkrétnych udalostí, preto tu uvádzam rozšíreného sprievodcu obsahom, ktorý vám snáď bude nápomocný. Pre rýchle nájdenie uvádzam číslo strany a aj číslo elektronickej strany (napr. 99/432):
Strana 82 (65/432) - Chadídža. Mohamed sa oženil s Chadídžou, bohatou obchodníčkou.
Strana 106 (77/432) - Gabriel. Mohamedovi sa v sne zjavil archanjel Gabriel. Mohamed si myslel, že sa stal extatickým básnikom alebo posadnutým a rozhodol sa skočiť z útesu, no Gabriel ho zastavil a povedal mu, že je Alláhovým apoštolom. Chadídža ho presvedčila, že nie je posadnutý a dúfala, že sa stane prorokom.
Strana 165 (106/432) - Kontext súry 109. Výprava Kurajšovcov (Mohamedovho kmeňa v Mekke) navrhla spojenie jeho monoteistického náboženstva s ich polyteistickým. Mohamed návrh odmietol slovami, "Ja neuctievam to, čo vy uctievate a ani vy neuctievate to, čo ja uctievam... vy máte svoje náboženstvo a ja mám svoje náboženstvo." Tento výrok je často falošne prezentovaný ako príklad Mohamedovej náboženskej tolerancie namiesto jednoduchého odmietnutia synkretizmu. Neskorší učenci v skutočnosti považovali kľúčový verš 6 za zrušený veršom 9:5, "veršom o meči".
Strany 165-167 (106-107/432) - Satanské verše. Mohamed súhlasil s uctievaním troch bohýň Kurajšovcov, no potom si uvedomil, že porušil svoj prísny monoteizmus, na čo dostal zjavenie od Gabriela, ktorý mu oznámil, že posolstvo neprišlo od neho, ale od Satana, ktorý Mohameda podviedol.
Strany 181-187 (114-117/432) - Nočná cesta a výstup do neba. Mohamed odletel do Jeruzalema na somárovi a vyliezol po rebríku do neba, kde sa stretol s prorokmi a dohadoval sa s Alláhom na počte požadovaných denných modlitieb. Nahliadol tiež do pekla, kde videl ženy visiace za prsia, lebo "splodili so svojimi manželmi nemanželské deti".
Strany 198-199 (123/432) - Prvý sľub v Akabe (neďaleko Mekky). Mohamed uzavrel mierumilovné spojenectvo (sľub žien) s členmi medinských kmeňov Aus a Chazradž. Stali sa známymi ako Ansári (čiže pomocníci).
Strany 201-204 (124-126/432) - Druhý sľub v Akabe. Mohamed a kmene Aus a Chazradž uzavreli vojenské spojenectvo. Mohamed povedal, "Budem bojovať proti tým, ktorí budú bojovať proti vám a budem v mieri s tými, ktorí sú v mieri s vami." Jeden člen kmeňa povedal, "Ó, muži Chazradžu, uvedomujete si, k čomu sa zaväzujete, keď sľubujete podporu tomuto mužovi? Znamená to, že bude bojovať proti všetkým." Na základe týchto podmienok Mohameda prijali, no opýtali sa, čo za to dostanú. Mohamed im sľúbil raj.
Strany 212-213 (130/432) - Príkaz k boju. Alláh dovolil Mohamedovi bojovať v sebaobrane proti svojim nepriateľom z kmeňa Kurajšovcov v Mekke a následne mu dovolil bojovať dovtedy, "kým nebude uctievaný len Boh".
Strany 223-228 (134-137/432) - Hidžra (migrácia do Mediny). Mekkčania plánovali zabiť Mohameda, no ten ušiel do Mediny a jeho stúpenci z Mekky (muhádžirún) išli za ním.
Strany 231-233 (138-139/432) - Medinská ústava. Mohamed navrhol dohodu s rôznymi kmeňovými a náboženskými skupinami v Medine.
Strany 250-251 (148/432) - Židia neuznali Mohameda za proroka. V komentáre k súre 2 je citovaný Alláh, ktorý povedal Židom, "Nezatajujte poznanie o mojom apoštolovi." Tvrdenie, že Židia vedeli, že Mohamed bol predpovedaný, no popierali to, je téma prenikajúca celou knihou. Mohamed Židom vo svojich časoch pripomenul, že Alláh niektorých z nich premenil za ich hriechy na opice.
Strana 256 (151/432) - List Židom z Chajbaru. Mohamed napísal Židom z Chajbaru a vyzval ich, aby prijali islam. Povedal im: "Boh vám hovorí, ó, ľudia knihy, a vo svojich evanjeliách nájdete, 'Mohamed je apoštol boží'...". Ďalej im povedal, "Našli ste v tom, čo vám zoslal, že by ste mali veriť v Mohameda? Ak to vo svojich evanjeliách nenachádzate, potom vás nemožno nútiť. 'Správna cesta sa jasne odlíšila od omylu', preto vás volám k Bohu a jeho prorokovi." Preto je slávny výrok Koránu 2:256, "v náboženstve niet donútenia", na tomto mieste len podmienečný a keďže tá podmienka sa ešte neuskutočnila, donucovanie nie je zakázané.
Strana 267 (156/432) - Mohamed nechal ukameňovať cudzoložníkov. Mohamed oživil zaniknutý príkaz v Tóre, aby boli cudzoložníci ukameňovaní. "A keď Žid pocítil prvý kameň, skrčil sa nad ženu, aby ju chránil pred kameňmi, kým ich oboch nezabili."
Strany 286-289 (168-169/432) - Prvé prepadnutie karavány. Mohamed vyslal svojich mužov, aby zaútočili na mekkskú karavánu, čo urobili, no ešte pred uplynutím posvätného mesiaca. Nikto z toho nemal radosť, ale Alláh mu preukázal láskavosť nápomocným zjavením. Mohamed zaviedol pravidlo delenia koristi, kedy sú štyri pätiny určené pre tých, ktorým ju Alláh dovolil prijať a jedna pätina pre Alláha a jeho apoštola.
Strany 299-305 (174-177/432) - Bitka pri Badr. Mohamed viedol výpravu do útoku na mekkskú karavánu, čo viedlo k rozhodujúcemu víťazstvu pre moslimov, čiastočne vďaka pomoci armády anjelov.
Strany 363-364 (206-207/432) - Banú Kajnuka. Mohamed obliehal Kajnuku, jeden z troch židovských kmeňov v Medine, kým bezpodmienečne nekapitulovali. Vodca kmeňa Chazradž prehovoril Mohameda, aby ich ušetril a Mohamed mu ich odovzdal. Z iných zdrojov sa dozvedáme, že kmeň Kajnuka bol následne vyhnaný z oblasti.
Strany 364-369 (207-209/432) - Vražda Ka'ba bin al-Ašrafa. Mohamed nariadil úkladnú vraždu Ka'ba bin al-Ašrafa, lebo o ňom skladal urážlivé básne. Vraždu vykonali príslušníci kmeňa Aus.
Strana 369 (209/432) - Vražda Ibn Sunajny. Mohamed prikázal "zabiť každého Žida, ktorý sa dostane do vašej moci." Muhajjisa zabil Ibn Sunajnu a Muhajjisov brat Huvajjisa mu vyčítal zabitie niekoho, z koho mal taký veľký úžitok. Muhajjisa odpovedal, že keby mu to Mohamed prikázal, zabil by Huvajjisu, ktorý tým bol taký dojatý, že prestúpil na islam.
Strany 370-391 (210-220/432) - Bitka pri Uhud. Nerozhodné víťazstvo Mekkčanov.
Strany 437-438 (243-244/432) - Banú Nadír. Mohamed porazil Nadír, druhý židovský kmeň v Medine, zhabal ich majetok a vyhnal ich z oblasti.
Strany 450-460 (250-255/432) - Priekopová bitka. Mohamed prikázal vykopať priekopu ako obranu proti aliancii Židov a Kurajšovcov. Mohamed zasiahol skalu krompáčom, čím vytvoril tri iskry. Vysvetlil, že "prvá znamená, že Alláh pre mňa otvoril Jemen; druhá znamená Sýriu a západ; a tretia znamená východ." Aliancia sa po neúspešnom obliehaní napokon stiahla.
Strany 461-466 (255-258/432) - Banú Kurajza. Mohamed obľahol Kurajzu, tretí židovský kmeň v Medine, a takto ich oslovil, "Vy bratia opíc, potupil vás Boh a pomstil sa vám?" Po 25 nociach sa vzdali. Mohamed nechal 600-900 mužov sťať a ženy a deti predal do otroctva, okrem Rajhany, ktorú si vybral pre seba.
Strany 482-483 (266/432) - Vražda Salláma Ibn Abu'l-Hajkuka. Kmeň Chazradž, závidiaci kmeňu Aus vraždu Ka'ba bin al-Ašrafa, žiadal o povolenie zavraždiť Salláma Ibn Abu'l-Hajkuka, Mohamedovho protivníka v Chajbare. Mohamed im to dovolil a zavraždili ho.
Strany 504-507 (277-278/432) - Dohoda z Hudajbíjje. Mohamed súhlasil s 10-ročným prímerím s Mekkčanmi.
Strany 510-511 (280/432) - Výprava proti Chajbaru. Mohamed pochodoval proti Židom z Chajbaru, dobyl ich pevnosti a zotročil ľudí. Vybral si Safíju, ženu Kinánu bin al-Rabího. Na strane 515 (282/432) sa dočítame, že Mohamed nechal Kinánu mučiť ohňom, aby zistil, kde je ukrytý poklad Židov, a následne ho nechal sťať. Na strane 516 (283/432) sa píše, že jedna zajatkyňa sa pokúsila Mohameda otráviť, no neuspela.
Strany 549-552 (299-301/432) - Okupácia Mekky. Mohamed vstúpil bez odporu do Mekky a zničil 360 modiel okolo Kaaby.
Strany 566-572 (308-311/432) - Bitka pri Hunajne. Mohamed vyhral rozhodujúcu bitku proti kmeňu Havazin.
Strany 588 (319/432) - Báseň. Pred dobytím Al-Taífu Ka'b bin Málik zhrnul étos náboženstva vojny do týchto riadkov:
"Kým sa neobrátite na islam, pokorne hľadajúc útočisko,
Budeme bojovať a bude nám jedno, koho stretneme...
Prišli za nami a mysleli si, že sa im nikto nevyrovná
A my sme im odsekli nosy a uši
Násilne ich ženúc pred nami
Na príkaz Boha a islamu...
A ten, kto sa nevie brániť, musí utrpieť potupu."
Strana 609 (329/432) - Konkurenčná mešita. Mohamed prikázal vypálenie nezávisle postavenej mešity, zatiaľ čo sa v nej modlili ľudia.
Strana 618 (334/432) - Verš o meči. Mohamed zrušil zmluvy s polyteistickými kmeňmi a vyslovil koránový verš 9:5, čím dal povolenie k útoku na neveriacich z čisto náboženských dôvodov: "A keď uplynú posvätné mesiace, tak zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy..."
Strany 650-652 (350-351/432) - Posledná kázeň. Mohamed predniesol kázeň známu ako Posledná kázeň. Ak ženy pošpinia mužovu posteľ alebo sú otvorene neslušné... "Boh vám dovoľuje umiestniť ich do samostatných miestností a biť ich, hoci nie ťažko... Prikazujte ženám s mierou, lebo sú to vaše väzenkyne a nevedia sa ovládať."
Strana 652 (351/432) - Za hranice Arábie. Mohamed nariadil výpravu do Sýrie a Palestíny, prvú mimo Arábie.
Strana 652 (351/432) - Vládcovia susedných krajín sú pozvaní k islamu. Ku kráľom susedných krajín boli vyslaní poslovia, ktorí ich vyzvali prijať islam. Na strane 659 (354/432) sa píše, že Badhan, guvernér Jemenu, dostal od Mohameda takúto ponuku: "Ak sa podriadiš, dám ti to, čo už máš a vymenujem ťa za kráľa nad ľudom Jemenu."
Strany 659-660 (354-355/432) - Zhrnutie Mohamedových bitiek. Mohamed sa zúčastnil 27 nájazdov a bojoval v 9 z nich.
Strany 664-665 (357/432) - Vražda Umm Kirfy. Zajd, Mohamedov adoptívny syn, prepadol kmeň Banú Fazará a nechal jeho vodkyňu, starenu menom Umm Kirfa, "kruto zabiť tak, že jej ku nohám priviazal laná a tie priviazal o ťavy, ktoré potom hnal od seba, kým ju neroztrhli na dve časti."
Strana 669 (359/432) - Abú Bakr si myslel, že v náboženstve je donútenia. Abú Bakr, ktorý sa neskôr stal prvým kalifom, povedal konvertitovi, "Boh zoslal Mohameda s jeho náboženstvom a on zaň bojoval dovtedy, kým ho ľudia neprijali dobrovoľne alebo nasilu."
Strana 672 (361/432) - "Zabi tých, ktorí neveria v Boha". Pri nájazde na Dumatu'l-Džandal dal Mohamed zástavu Abdu'l-Rahmán bin 'Aufovi a povedal mu, "Bojuj proti každému na ceste božej a zabi tých, ktorí neveria v Boha."
Strany 675-676 (362-363/432) - Vražda Asmy bint Marwan. Mohamed nariadil vraždu matky piatich detí, Asmy bint Marwan z kmeňa Banú Chatmá, za písanie posmešných básní o ňom. Vraždu vykonal Umajr. Mohamed mu povedal, "Pomohol si Bohu a jeho apoštolovi." Keď sa Umajr opýtal, či bude znášať nejaké zlé následky, Mohamed odpovedal, "Dve kozy sa kvôli nej nepobijú." "Deň po tom, ako bola bint Marwan zabitá, sa ľudia z B. Chatmá stali moslimami, lebo videli moc islamu."
Strany 677-678 (363-364/432) - Pomsta za zabitie Jasára. Mohamed dovolil niekoľkým chorým súkmeňovcom piť mlieko a moč jeho tiav, no oni zabili pastiera Jasára a odviedli jeho ťavy. Zajali ich a Mohamed prikázal, aby im odsekli ruky a nohy a aby im vylúpli oči.
Strana 682 (366/432) - Smrť Mohameda. Mohamed zomrel v Aišinej opatere. Umar, budúci druhý kalif, vyhlásil, že Mohamed nie je mŕtvy, ale že len šiel stráviť nejaký čas s Alláhom a vyhrážal sa odseknutím rúk a nôh tým, ktorí by tvrdili opak.
Strana 687 (368/432) - Abú Bakr dáva najavo svoje stanovisko. Abú Bakr bol vybraný za Mohamedovho následníka, prvého kalifa. Veriacim povedal, "Ak sa ľudia zdráhajú bojovať na ceste Božej, Boh ich potrestá potupou."
Strana 689 (369/432) - Posledné slová. Dozvedáme sa, že Mohamedove posledné slová boli, "Nech na Arabskom polostrove nezostanú dve náboženstvá." Neskôr sa dozvedáme, že Aiša vravievala, "Keď apoštol zomrel, Arabi odpadli od viery, kresťanstvo a judaizmus vztýčili svoje hlavy a objavila sa nelojálnosť. Z moslimov sa stali akoby ovce vystavené dažďu počas zimnej noci, lebo prišli o svojho proroka, až kým ich Boh nezjednotil pod vedením Abú Bakra." Je to narážka na brutálne ridda, teda vojny proti odpadlíkom, ktoré viedol Abú Bakr proti neposlušným kmeňom. Väčšina kmeňov bola ochotná považovať Mohameda za svojho proroka, no Abú Bakr trval na tom, aby platili aj daň zakát.
štvrtok 7. mája 2020
Medzináboženské vzťahy v tradícii Koránu
Harold Rhode PhD
Aby sme pochopili akúkoľvek možnú dohodu medzi Izraelom a jeho susedmi alebo, pre túto vec, medzi moslimami a nemoslimami, je nevyhnutné pochopiť, ako moslimovia uvažujú teologicky v súvislosti s územím a ako islam chápe svoje vzťahy s nemoslimami. Len potom sa môžeme venovať otázke, či moslimovia vôbec môžu uznať židovský štát na území, ktoré považujú za navždy svoje.
Teritoriálne rozdeľuje islam svet na dve oblasti:
1. Dar al-islam (svet islamu): oblasť dobytá islamom. Keď moslimovia dobyjú územie, musí zostať moslimským navždy. Ústava Hamasu to jasne vysvetľuje, lebo všetky územia britského mandátu v Palestíne z obdobia pred rokom 1948 nazýva waqf, čo znamená, že patria bohu. Ak raz patria bohu, patria mu navždy.
2. Dar al-harb (svet vojny): časť sveta ešte nedobytá moslimami. Podľa Koránu a šaríe (islamského práva) sa jej čas blíži.
Medzi týmito dvoma svetmi nemôže byť trvalý mier. Môže však existovať teritoriálne prispôsobenie podľa vzoru zmlúv, ktoré prorok Mohamed uzavrel, keď nedokázal poraziť svojich nepriateľov. Podľa islamskej tradície, Mohamed bojoval proti kmeňu Kurajšovcov v Hudajbíji neďaleko Mekky, no nedokázal ich poraziť. Aby získal čas, podpísal dočasný pokoj zbraní, alebo prímerie (po arabsky hudna alebo sulh), ktoré malo trvať 10 rokov. Trvalo dva roky, kým si Mohamed uvedomil, že už sa prezbrojil dostatočne a je dosť silný na to, aby Kurajšovcov porazil. Zaútočil na nich a zvíťazil.
Mohamedova dohoda z Hudajbíje sa následne stala vzorom pre ostatné dohody podpísané medzi moslimami a ich nepriateľmi, až do súčasnosti. Dva týždne po podpise mierových dohôd z Osla s Izraelom na trávniku Bieleho domu v roku 1993 vodca Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) Jásir Arafat rečnil v mešite v Južnej Afrike. Otvorene vyhlásil, že vo Washingtone podpísal niečo podobné ako dohoda z Hudajbíje. Jeho posolstvom v tej mešite a pre celý moslimský svet bolo, že nie je zradcom islamu; nepodpísal dohodu, aby ukončil vojnu s Izraelom.
Návrat územia islamu
Behom storočia od smrti ich proroka dobyli moslimovia obrovské územie - od časti Indie po Španielsko. To bol pre nich dôkaz, že Alláh je na ich strane a islam je pravým náboženstvom. Časom však moslimský svet začal upadať a moslimovia stratili nadvládu nad územím, na ktorým kedysi vládli.
Napríklad, v rokoch 712 až 1492 vládli väčšine Španielska a Portugalska. Hoci boli porazení, nikdy sa nevzdali túžby znovu si podrobiť túto časť dar al-islam. V skutočnosti, keď moslimovia píšu o Španielsku alebo akomkoľvek inom mieste na Pyrenejskom polostrove, takmer vždy pridávajú frázu "nech sa rýchlo vráti do lona islamu." Skrátka, raz moslimské, navždy moslimské.
Odkiaľ pochádza tento princíp? A ako dôsledok, znamenajú podpísané dohody niečo v moslimskom svete? Môžu moslimovia akceptovať dohodu uznávajúcu právo nemoslimov vládnuť nad akýmkoľvek územím, ktoré kedy bolo súčasťou moslimského sveta? Aké sú následky pre hocijakú dohodu medzi Izraelom a (moslimskými) Palestínčanmi? Existuje z islamského pohľadu rozdiel medzi Tel Avivom - súčasťou Izraela pred rokom 1967, a Efratom, mestom založeným neďaleko Betlehema na území, ktoré Izrael získal počas Šesťdňovej vojny v roku 1967?
Tisíc štyristo rokov moslimských zdrojov nám dáva odpoveď. Arabské slovo pre moslimské podrobenie je futuh. Koreňom je f-t-h, čo je to isté ako hebrejský koreň f-t-h s významom "otvoriť". Ale v arabčine má ten koreň ďalší význam: "dobyť územie pre islam."
V arabčine, tak ako ostatných moslimských jazykoch, sa moslimskému dobyvateľovi hovorí fatih, opäť z koreňa f-t-h, čo znamená bojovník, ktorý otvoril územie islamu. Osmanský panovník, ktorý dobyl Konštantínopol pre islam od Byzantskej ríše v roku 1453, bol známy ako Mehmet Fatih (Mehmet je turecká podoba arabského mena Mohamed). Len čo je územie otvorené moslimskej vláde, t.j. dobyté moslimami, musí zostať pod moslimskou nadvládou navždy a nemôžu mu vládnuť nemoslimovia. Všetky zmluvy medzi moslimami a nemoslimami sú preto zo svojej samotnej podstaty dočasné. Moslimovia musia vrátiť stratené územie islamskej nadvláde hneď ako sú toho schopní.
Osmania a Arabi sú moslimovia
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan robí v súčasnosti všetko, čo je v jeho silách, aby znovu nastolil moslimskú nadvládu nad územiami v juhovýchodnej Európe, vrátane Albánska, Kosova a Bosny a Hercegoviny, kedysi ovládanými moslimami. Z náboženského a kultúrneho hľadiska si ako zbožný moslim plní svoju povinnosť.
Z Erdogana a jeho vzťahu so svetom sunnitských Arabov môžeme získať ďalší dôležitý postreh. Osmanskej ríši vládli sunnitskí moslimskí Turci, ktorí začiatkom 15. storočia dobyli väčšinu dnešného arabského sveta a vládli týmto územiam približne 400 rokov. Počas toho obdobia sa takmer nikto žijúci na tomto území nesťažoval na "turecký imperializmus" voči Arabom, lebo tí ľudia sa označovali za sunnitských moslimov.
Ale po Prvej svetovej vojne sa Osmanská ríša rozpadla. Krajiny dnes nazývané arabský svet sa rozdelili prevažne medzi Britov a Francúzov. Mnohí miestni sa následne zatrpknuto sťažovali na britský a francúzsky imperializmus. Prečo na britský a francúzsky, ale nie turecký?
Z pohľadu Európy alebo severnej Ameriky, všetky tri národy - osmanskí Turci, Briti a Francúzi - boli cudzincami, ktorí si podrobili Arabov. Rozdielom je, že Turci boli moslimovia. Vláda osmanských Turcov bola prijateľná. Britská či francúzska však nie.
Pred mnohými rokmi som učil dejiny Stredného východu na univerzite v Delaware. V triedach bol značný počet moslimských študentov z Iránu, Turecka a arabských krajín. Raz som hovoril o dejinách severnej Afriky. Keď sme prišli ku francúzskemu dobytiu tejto oblasti v 19. storočí, opýtal som sa študentov, čo si myslia o tom, že Francúzi vnútili miestnym svoju kultúru a jazyk. Americkí aj moslimskí študenti boli francúzskym kolonializmom pobúrení.
Potom som sa zmienil o moslimskom dobytí týchto území v 7. storočí a opýtal som sa, či to, čo urobili moslimskí dobyvatelia, boli v niečom iné ako to, čo urobili Francúzi. Američanom to rýchlo došlo. Ale spontánnou reakciou moslimských študentov bolo vykrikovanie, že moslimovia priniesli miestnym islam, čo zlepšilo/povznieslo ich život.
Žiaden moslim by verejne nepriznal, že to, čo urobili arabskí moslimovia pochádzajúci z Arábie, bol imperializmus. Radšej žiť pod nadvládou moslimských autokratov/tyranov než nemoslimských neveriacich, ktorí nemali právo vládnuť moslimom, ani žiadnej časti dar al-islam, bez ohľadu na to, koľko slobody či prosperity by ich vláda mohla priniesť.
Arabi a Izraelčania
Ako nám to môže pomôcť pochopiť dohodu medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi, väčšina ktorých sú sunnitskí moslimovia? Prevažne moslimskému arabskému svetu sa v konflikte, Izraelčanmi nazývanom vojna za nezávislosť v roku 1948, nepodarilo Izrael poraziť. V roku 1949 Organizácia spojených národov zorganizovala konferenciu na ostrove Rodos, kde Arabi a Izraelčania preberali budúce dohody.
Z islamského pohľadu dobyli moslimovia celé územie Izraela spred roka 1967, Západný breh a Jordán od kresťanskej Byzancie v rokoch 637-638. Takže všetkým týmto územiam musia vládnuť moslimovia. Preto neexistuje rozdiel medzi Tel Avivom a Efratom.
Arabi trvali na tom, aby sa dohodnuté línie zakreslené na mapách a rozdelený mandát v Palestíne spred roka 1948 (vrátane Transjordánska, predtým oddeleného Veľkou Britániou od mandátu Ligy národov) označovali ako "línie prímeria" - nie hranice. Arabi ďalej trvali na tom, aby sa dohody nazývali "dohodami o prímerí" - nie mierovými zmluvami. Arabi prijali niečo, čo považovali za dočasné dohody, ako tá, ktorú prorok Mohamed pamätne odsúhlasil v Hudajbíji.
Mnohí Izraelčania v roku 2005 podľahli mylnému dojmu, že ak vyženú Židov z pásma Gazy, budú mať mierumilovnú hranicu s Palestínou. Ale keby svoje stiahnutie chápali z islamského pohľadu, uvedomili by si, že ich moslimskí susedia to považujú za prvý krok v oslobodení celej Palestíny.
Egyptský prezident Anwar Sadat a vodca OOP Jásir Arafat čelili podobným problémom. V roku 1979 Sadat podpísal dohodu s Izraelom, ktorá vraj ukončila 30-ročný konflikt medzi väčšinovo moslimským Egyptom a židovským štátom. Sadat chápal, že sa dostal do nebezpečenstva a po podpise dohody v Bielom dome sa vrátil domov a prehovoril ku svojmu národu. Povedal, že to, čo urobil, je pre dobro egyptského národa. Egypt premrhal svoje obmedzené zdroje vo vojenských dobrodružstvách, čo ochudobnili krajinu. Sadat povedal, že chce využiť egyptské zdroje na posilnenie egyptského národa. Potom, na počudovanie západného publika, dodal, že "to, čo sa stalo v minulosti, sa stane v budúcnosti."
Sadat svojmu národu povedal, že táto dohoda bola ako dohody podpísané moslimami, keď nemohli napredovať a poraziť svojich nepriateľov. Čo je zaujímavé, najčastejšie používané arabské slovo v egyptskej tlači slúžiace na opis dohody bolo tafahhum - čo sa dá najlepšie preložiť ako "vzájomné porozumenie", nie mierová dohoda. V arabčine sa vlastne nedá vyjadriť západná predstava nechať minulosť minulosťou.
Ostatní Egypťania nenaleteli na Sadatovo tvrdenie; o pár rokov neskôr ho zavraždil člen predchodkyne Al-Kájdy.
Čaj so Sadatom
Arafat si Sadatovu skúsenosť a osud vzal k srdcu. V roku 2000 prezident Bill Clinton hostil Arafata a vtedajšieho izraelského premiéra Ehuda Baraka v Camp David, aby sa pokúsil ukončiť izraelsko-arabský konflikt raz a navždy. Barak ponúkol Arafatovi takmer každý štvorcový centimeter Západného brehu a Pásma Gazy, plus východný Jeruzalem, výmenou za mier. Barak si chcel nechať len to, čo sa nachádza pod Chrámovou horou, lebo tam ležia zvyšky Prvého a Druhého židovského chrámu.
Arafat vyskočil na nohy, začal sa triasť a povedal, "Nebol tam nijaký židovský chrám." (pozn. redakcie: moslimské zdroje dosť jasne uvádzajú, že Šalamúnov chrám sa skutočne nachádzal presne na tomto mieste.) Dodal, "Nedám si čaj so Sadatom."
Clinton bol ohromený. Ako mohol Arafat popierať existenciu Šalamúnovho chrámu? Lenže Arafatovi viacej záležalo na jeho strachu zo zavraždenia, pokiaľ by ukončil vojnu a súhlasil, aby Židia, čiže nemoslimovia, vládli na územím, ktoré moslimovia poznajú ako islamské územie. Sadat zaplatil za podpis dohody s Izraelom svojím životom. Arafata nečakal rovnaký osud.
Je možná reforma?
Čo z toho vyplýva? Táto situácia sa zdá byť hrozivá a neradostná. Ale práve takto moslimovia chápu územie ovládané Izraelom, či už je to Tel Aviv alebo židovské mestá a dediny na území, ktoré Izrael zabral vo vojne v roku 1967. Vzhľadom k tejto skutočnosti je nevyhnutné, aby Izrael a jeho priatelia pochopili, že bez reformy islamu sa situácia nezmení.
Ale existujú spôsoby, ako islam reformovať. Korán je rozdelený na dve obdobia: skoršie obdobie, kedy bol Mohamed a jeho nové náboženstvo slabé; a neskoršie obdobie, kedy bol Mohamed silný a vládol štátu.
V skoršom období sa Mohamed snažil prežiť. Vtedy moslimovia verili, že im Alláh hovorí, aby vychádzali s ostatnými. Napríklad, koránový verš týkajúci sa nemoslimov, "Vy máte svoje náboženstvo a ja svoje náboženstvo mám." Na inom mieste sa píše, "V náboženstve niet donútenia."
V neskoršom období však Mohamed vládol svojmu islamskému štátu a zavrhol vychádzanie s ostatnými. Ostatní sa mali podriadiť islamu. Ak Alláh povedal oboje, moslimovia sa majú riadiť obidvoma prístupmi. Ako moslimovia vyriešili toto zdanlivé protirečenie? Takmer každý moslimský teológ uznáva princíp, podľa ktorého sú skoršie, mierumilovné verše nahradené neskoršími.
Ale musí to tak byť? Moslimovia veria, že Alláh zjavil obidvoje. Prečo to urobil? Predvídal Alláh dobu, kedy by sa moslimom mohli hodiť tieto mierumilovnejšie verše? Je tá doba teraz, keď je islam slabý v porovnaní s nemoslimským svetom? Dnes si väčšina moslimov zrejme nemyslí, že by si mali svoje zdroje vykladať po novom, lebo Západ naďalej ustupuje ich požiadavkám.
Možno až potom, ako nemoslimský svet uštedrí moslimskému svetu katastrofickú porážku, bude väčšina jeho veriacich nútená prehodnotiť svoje zdroje a nájsť iné spôsoby mierumilovného spolužitia s nemoslimským svetom.
V takom prípade je nutné, aby Ázia a západný svet zostali ostražití a stáli pevne proti moslimským snahám o infiltráciu a ovládnutie nemoslimského sveta, ak nie prostredníctvom sily, tak prostredníctvom získavania konvertitov.
Je nevyhnutné, aby si Izrael a jeho priatelia uvedomili, že medzi Izraelčanmi a ktorýmkoľvek moslimským štátom v susednom regióne nebude skutočný mier - nie taký ako mier medzi Nemeckom a Francúzskom po dvoch svetových vojnách a už vôbec nie taký ako mier spájajúci Spojené štáty a Kanadu. Izrael musí zostať silný a odhodlaný a musí brániť svoju kultúru a hranice.
Harold Rhode PhD pracoval 28 rokov ako analytik Stredného východu na ministerstve obrany. Získal doktorát z osmanskej histórie a hovorí arabsky, hebrejsky, farsí (perzsky) a turecky.
štvrtok 9. apríla 2020
Komplexná história otroctva v islame - od stredoveku po ISIS
Čo chápe svet správne a čo nie v súvislosti s islamom a otroctvom.
"Sú to odporní ľudia," povedal filipínsky vojenský hovorca Jo-Ar Herrera na júnovej tlačovej konferencii, na ktorej hovoril o islamských militantoch päť týždňov obliehajúcich mesto Marawi.
Herrera nehovoril o tom, že títo militanti pridružení k ISIS dobyli veľké časti Marawi, pričom zabili asi 100 ľudí a ďalších takmer 250 000 vyhnali z domovov. Narážal skôr na správy, že militanti zotročujú civilistov a nútia ich rabovať domy, prestúpiť na islam a čo je najhoršie, slúžiť ako sexuálne otrokyne.
Práve toto bola totiž práve tá stránka bitky o Marawi, ktorá sa dostala na titulné stránky novín po celom svete.
A len o týždeň neskôr iné správy z 9000 kilometrov vzdialenej sýrskej Rakky priniesli podrobné informácie o hroznom rozsahu zotročovania ľudí príslušníkmi ISIS, predovšetkým za účelom sexuálneho otroctva. Ženy, ktoré žili ako nevesty bojovníkov ISIS, hovorili s arabským televíznym reportérom a odhalili, že ich muži vytrhli už deväťročné dievčatá z rúk rodičov, aby ich mohli znásilniť a nechať si ako sexuálne otrokyne.
Kvôli tomu, že podrobnosti ako tieto sa počas trojročnej vlády ISIS znova a znova dostávali na titulné strany novín (článok je z roku 2017 - pozn. prekl.), sa mnoho ľudí na Západe pýta, aká je súvislosť medzi nielen ISIS, ale možno i samotným islamom a zotročovaním ľudí?
Otroctvo v histórii islamu
Otroctvo, samozrejme, existovalo už v predislamskej Arábii. Pred vzostupom proroka Mohameda v siedmom storočí rôzne kmene v regióne často viedli malé vojny a bolo bežné, že ľudí zotročovali ako korisť.
Islam následne uzákonil a vo významnej miere rozšíril túto činnosť, ak už pre nič iné, tak preto, že zjednotený islamský štát dokázal viesť oveľa väčšie vojny než predtým a že jeho otrocké hospodárstvo malo výhody plynúce z rozsiahlejšej bojovej činnosti.
Keď sa prvý kalifát v siedmom storočí rozšíril do Mezopotámie, Perzie a severnej Afriky, na ústredné územie islamskej ríše prúdili stovky tisíc otrokov, prevažne detí a mladých žien. Tam museli otroci vykonávať takmer akúkoľvek prácu, aká sa tam dala robiť.
Africkí muži boli uprednostňovaní na ťažkú prácu v soľných baniach a na cukrových plantážach. Starší muži a ženy čistili ulice a drhli schody v bohatých domoch. Chlapci aj dievčatá boli držaní ako sexuálny majetok.
Mužskí otroci, ktorých zobrali ako batoľatá alebo veľmi malé deti, mohli byť povolaní do armády, kde vytvorili jadro obávaných janičiarskych oddielov, niečo ako moslimskej údernej divízie, prísne disciplinovanej a slúžiacej na zlomenie nepriateľského odporu. Desaťtisíce mužských otrokov boli tiež kastrovaní počas procedúry, čo zvyčajne zahŕňala odstránenie semenníkov aj penisu, a boli nútení pracovať v mešitách a ako strážcovia háremov.
Otroci boli jednou z hlavných koristí ríše a čerstvo obohatená trieda moslimských pánov si s nimi robila, čo sa jej zachcelo. Bitky a znásilnenia boli u mnohých, ak nie u väčšiny domácich otrokov, bežné. Kruté bičovanie, napríklad, sa používalo proti Afričanom v baniach a na obchodných lodiach ako motivácia.
Zrejme najhoršie zaobchádzanie bolo vymeriavané východoafrickým otrokom (známym ako zandž) na močaristom juhu Iraku.
Táto oblasť bývala zaplavovaná a do príchodu islamu ju domáci farmári z väčšej časti už opustili. Abbásovský kalifát (ktorý sa dostal k moci v roku 750) udelil práva na túto zem bohatým moslimským statkárom pod podmienkou, že prinesú výnosnú úrodu cukru.
Noví statkári pristúpili k tejto úlohe tak, že do močiarov uvrhli desiatky tisíc čiernych otrokov a bili ich, kým zem nevysušili a kým sa nedala vypestovať mizerná úroda. Keďže farmárčenie v močiaroch nie je príliš výnosné, otroci často pracovali bez jedla aj niekoľko dní vkuse a každé prerušenie - ktoré ohrozovalo aj tak nízke výnosy - sa trestalo zmrzačením alebo smrťou.
Takéto zaobchádzanie prispelo k podnieteniu zandžskej vzbury v roku 869, trvajúcej 14 rokov, počas ktorej sa armáda vzbúrených otrokov dostala na vzdialenosť dvoch dní pochodu od Bagdadu (približne 80 km - pozn. prekl.). V tomto boji zahynulo niekoľko stoviek tisíc až 2,5 milióna ľudí a keď bolo po všetkom, myšlienkoví lídri islamského sveta silno premýšľali nad tým, ako v budúcnosti predísť takýmto nepríjemnostiam.
Filozofia islamského otroctva
Niektoré reformy, ktoré pramenili zo zandžskej vzbury, boli praktické. Schválili sa zákony na obmedzenie koncentrácie otrokov v každej oblasti, napríklad, a rozmnožovanie otrokov sa prísne kontrolovalo kastráciou a zákazom konsenzuálneho sexu medzi nimi.
Iné zmeny však boli teologické, lebo inštitúcia otroctva sa dostala pod náboženský dozor a pod pravidlá existujúce od čias Mohameda, ako napríklad zákaz vlastnenia moslimských otrokov. Tieto reformy dokončili premenu otroctva z neislamskej činnosti na skutočný aspekt islamu.
Otroctvo sa v Koráne spomína takmer 30-krát, prevažne v etickom kontexte, ale vo svätej knihe sú vysvetlené aj niektoré jasné pravidlá.
Slobodní moslimovia nesmú byť zotročení, napríklad, hoci zajatci a deti otrokov sa môžu stať "tými, ktorých sa zmocnila vaša pravica." Cudzinci mali byť slobodní, kým sa neukázalo, že ich možno zotročiť, a islam zakazuje rasovú diskrimináciu vo veci otroctva, hoci v praxi tvorili väčšinu populácie otrokov v moslimskom svete čierni Afričania a zajatí Indovia.
Otroci a ich páni si určite nie sú rovní - spoločensky má otrok podobné postavenie ako deti, vdovy a nemohúci - ale sú si duchovne rovní, technicky pod dozorom svojich pánov, a keď zomrú, budú čeliť rovnakému Alláhovmu súdu.
Na rozdiel od niektorých výkladov, otroci nemajú byť oslobodení, keď prijmú islam, hoci páni sú podnecovaní ku vzdelávaniu svojich otrokov v oblasti náboženstva. Oslobodenie otrokov bolo v islame dovolené a mnohí bohatí muži buď prepustili niektorých svojich otrokov, alebo iným otrokom kúpili slobodu ako skutok pokánia za hriechy. Islam požaduje pravidelné platenie almužny, čo sa dá urobiť prepustením otroka.
Iný africký obchod s otrokmi
Od začiatku islamskej éry organizovali otrokári nájazdy na pobrežné kmene rovníkovej Východnej Afriky. Keď bol v deviatom storočí založený sultanát Zanzibar, nájazdy sa presunuli do vnútrozemia súčasnej Kene a Ugandy. Otrokov brali až z Mozambiku a Sudánu.
Mnohí otroci šli do baní a na plantáže Stredného východu, ale oveľa viac ich išlo na moslimské územia v Indii a na Jáve. Títo otroci slúžili ako medzinárodná mena a čínski diplomati ich dostali do daru až sto. Ako sa moc moslimov rozširovala, arabskí otrokári sa rozšírili do severnej Afriky a našli veľmi lukratívny obchod, ktorý na nich čakal v Stredomorí.
Islamské pravidlá prikazujúce mierne zaobchádzanie s otrokmi neplatili na žiadnych Afričanov privedených a predaných v stredomorskom obchode. Portugalský misionár Joao dos Santos, ktorý v roku 1609 navštívil trh s otrokmi, napísal, že arabskí otrokári mali "zvyk zašívať svoje ženy, najmä mladé otrokyne, aby nemohli počať, vďaka čomu sa takéto otrokyne predávali za vyššiu cenu, kvôli ich cudnosti a tiež vďaka lepšej viere, ktorú ich páni do nich vkladali (narážka na ženskú obriezku - pozn. prekl.)."
Napriek takýmto správam, keď západniari premýšľajú o africkom otroctve, viac než čokoľvek iné im prichádza na um transatlantický obchod s asi 12 miliónmi africkými otrokmi, trvajúci asi od roku 1500 do roku 1800, kedy britské a americké vojenské námorníctvo začalo brániť v pohybe lodiam s otrokmi. Islamský obchod s otrokmi však začal s berberským dobytím začiatkom ôsmeho storočia a zostáva aktívny dodnes.
Niektorí historici odhadujú, že počas amerického obchodu s otrokmi zotročili väčšinovo moslimské armády po celom arabskom regióne najmenej 1 milión Európanov a celkovo 2,5 milióna ľudí (). Odhady, čo sa dosť líšia, tiež naznačujú, že od začiatku islamskej éry v siedmom storočí po nadvládu európskeho kolonializmu v 19. storočí mohol arabský obchod zahrňovať oveľa viac ako 10 miliónov otrokov.
Dlhé karavány otrokov - čiernych, hnedých a bielych - viedli Saharou viac než 1200 rokov. Tieto cesty púšťou mohli trvať mesiace a na otrokoch si vyžiadali obrovskú daň, a to nie len v počte mŕtvych.
Ako v roku 1814 referoval švajčiarsky cestovateľ Johann Burckhardt: "Často som bol svedkom scén tej najhanebnejšej nemravnosti, na akej sa obchodníci, hlavní aktéri, len smiali. Dovoľujem si tvrdiť, že len veľmi málo otrokýň, ktoré sa dožili desiateho roku života, sa dostalo do Egypta či Arábie v stave panenstva."
Otroctvo v postkoloniálnej ére
Veľká časť islamského obchodu s otrokmi mimo moslimského sveta bola potlačená počas koloniálnej éry, kedy Európania zaútočili na otrocké pevnosti, zajali lode s otrokmi a postupne odstavili trhy s otrokmi v zahraničí.
Aj v islamských krajinách sa vďaka intervencii Európanov otroctvo zredukovalo. Talianske úrady zakázali otroctvo v Somálsku v 20-tych rokoch 20. storočia, čo urobili aj britskí, francúzski a nemeckí kolonialisti vo svojich kolóniách.
Otroctvo však na Strednom východe a v severnej Afrike pokračovalo. Po zániku európskych impérií v polovici 20. storočia nebola priama kontrola týchto oblastí viac možná, no európska a americká finančná pomoc bola často podmienená tým, aby krajiny prijímajúce túto pomoc urobili niečo na zastavenie svojich domácich problémov s otrokmi.
Toto malo niekedy absurdné následky, ako keď Mauritánia postavila otroctvo mimo zákon v roku 1905 a neskôr znova v roku 1981. A potom opäť v roku 2007. Organizácia SOS Esclaves, francúzska skupina pomáhajúca uniknutým mauritánskym otrokom, v súčasnosti odhaduje, že až 17% ľudí žijúcich v tejto krajine sú stále otroci. Mauritánska moslimská vláda trvá na tom, že v ich krajine nie sú žiadni otroci a že všetky také reči "naznačujú manipuláciu zo Západu, (čo je) voči islamu nepriateľský čin."
Narážka na islam nie je náhodná. Náboženstvo slúžilo ako kamufláž pre otroctvo po celú históriu, čo je problém, ktorý sa znovu objavuje vo väčšinovo moslimských krajinách, kde boli diktatúry orientujúce sa na zahraničie zvrhnuté a nahradené islamskými teokraciami.
Len Katar je podľa globálneho otrockého indexu domovom pre asi 4000 otrokov (údaj za rok 2018 - pozn. prekl.), ktorí pracujú prevažne na stavebných projektoch a v obchode so sexuálnymi otrokyňami. Takmer určite je to veľmi podhodnotený údaj, lebo mnohé formy otroctva sa technicky nepočítajú ako otroctvo a nikto v Katare nie je povinný hlásiť cudzincom podrobné údaje o porušovaní ľudských práv.
Rovnako chmúrny obraz je v Saudskej Arábii, Kuvajte, Bahrajne, Spojených arabských emirátoch a Líbyi, kde sú po niekoľkých desaťročiach absencie za vlády Kaddáfího opäť trhy s otrokmi pod holým nebom.
Dnešní otroci ISIS
Asi žiaden dnešný režim nemá otroctvo tak rád ako Islamský štát. ISIS sa vždy vykresľoval ako organizácia hlásiaca sa ku pôvodnému výkladu islamu, fungujúcemu presne tak, ako by ho podľa nich praktizoval aj prorok Mohamed, keby stále žil. To znamená, že keď majú na výber medzi moderným výkladom koránového verša a tým najspiatočníckejším a najbarbarskejším predstaviteľným výkladom, teológovia ISIS si vždy vyberú ten barbarský ().
V praxi to znamená, že každý nemoslim, ktorý má tú smolu, že žije v oblasti kontrolovanou ISIS, musí platiť zvláštne dane, musí dodržiavať obmedzenia slobody a musí rátať s tým, že mladých mužov z jeho rodiny naverbujú ako bojovníkov do armády ISIS. Znamená to tiež, že nemoslimské (nesunnitské) ženy a dievčatá musia žiť v strachu zo sexuálneho zotročenia.
Kresťanku alebo šiitku, ženu či dievča, zajatú príslušníkmi ISIS, pravdepodobne zbijú a znásilnia, po čom ju čaká cesta v putách na obchod s otrokmi, kde ju vydražia. Mósul bol kedysi najväčším trhom ISIS s otrokmi, hoci iracká armáda pri nedávnom postupe mesto znovu dobyla a s trhom skoncovala.
Jezídky v Iraku boli pre ISIS od začiatku hlavným cieľom zotročovania. Už šesťročné dievčatá boli unášané a predávané na území ISIS. Podľa ich výkladu islamu nie je hriechom znásilniť kresťanské otrokyne, lebo sa to celkom nepovažuje za sex ako v prípade súlože s moslimkami.
Bitie a nútená práca sú v rovnakej kategórii morálneho posudzovania a príbehy preživších hovoria o hrôzach, ktoré zažili vdovy a dcéry zabitých jezískych mužov.
Takéto zaobchádzanie je vždy schválené doslovným čítaním Koránu a podporujú ho súčasné fatwy wahhábovských učencov. A s nevyvrátiteľným teologickým zdôvodnením bude otroctvo existovať zrejme dovtedy, dokedy budú Strednému východu a severnej Afrike dominovať teokratické režimy.
Richard Stockton
piatok 3. apríla 2020
streda 1. apríla 2020
štvrtok 12. marca 2020
piatok 6. marca 2020
Mohamedánske dobytie Indie
Pankadž Kumar
Moslimský historik Firišta (celým menom Muhammad Kásim Hindu Šáh, 1560-1620), autor diela Tárích-i Firišta a Gulšan-i Ibrahim, bol prvý, kto prišiel s myšlienkou stredovekého krvavého kúpeľa, ktorým bola India počas moslimskej nadvlády, keď vyhlásil, že počas moslimskej invázie a okupácie Indie bolo zmasakrovaných viac ako 400 miliónov hinduistov. Tých, ktorí prežili, zotročili a vykastrovali. Hovorí sa, že India mala v čase moslimskej invázie asi 600 miliónov obyvateľov. Do polovice 16. storočia bola populácia hinduistov 200 miliónov.
V čase príchodu Britov na indické pobrežie a po stáročiach vlády islamského práva v Indii sa hinduistické obyvateľstvo nesprávalo ako zvyčajne; správali sa ako moslimovia. Z britských archívov pochádza mnoho svedeckých správ o príšerných incidentoch s hinduistami, ktoré Britov šokovali svojou krutosťou - a preto niekedy označovali týchto ľudí ako "divochov". Áno, každý, kto príde do kontaktu s islamskou "kultúrou", sa skutočne nakazí a stane sa krutým. Práve preto je taká nebezpečná.
Od čias umajjovskej dynastie (711 nášho letopočtu) po posledného mogula, Bahádura Šáha Zafara (1858), samotnými indickými historikmi chválení ako vynikajúci vodcovia, boli vypálené celé mestá a vyvraždené ich obyvateľstvo, so stovkami tisíc zabitými počas každej výpravy, a podobným počtom deportovaných otrokov. Každý nový votrelec si vytvoril (často doslova) vlastné kopce z lebiek hinduistov. Dobytie Afganistanu v roku 1000 viedlo ku vyhladeniu hinduistického obyvateľstva; región sa doteraz nazýva Hindukúš, čiže "zabijak hinduistov".
Genocídu indických hinduistov a sikhov, páchanú arabskými, tureckými, mogulskými a afganskými okupačnými vojskami po dobu 800 rokov, svet zatiaľ formálne neuznal.
Jedinou podobnou genocídou v uplynulých rokoch bola genocída Židov spáchaná nacistami.
Holokaust hinduistov v Indii mal ešte väčšie rozmery, pričom jediným rozdielom bolo, že trval 800 rokov, až kým brutálne režimy nepremohli v boji na život a na smrť sikhovia v Pandžábe a hinduistické armády Maráthskej ríše v iných častiach Indie koncom 18. storočia.
V súčasnosti máme podrobné literárne dôkazy o najväčšom holokauste na svete z existujúcich historických dobových očitých svedectiev. Historici a životopisci inváznych armád a následných vládcov Indie zanechali dosť podrobné správy o zverstvách, ktoré spáchali počas svojich každodenných kontaktov s indickými hinduistami.
Tieto dobové záznamy vychvaľovali a glorifikovali spáchané zločiny - genocída desiatok miliónov hinduistov, masové znásilnenia hinduistiek, zničenie tisícov prastarých hinduistických a budhistických chrámov a knižníc je dobre zdokumentované a poskytujú solídne dôkazy najväčšieho holokaustu na svete.
Dr. Koenraad Elst vo svojom článku "Došlo ku islamskej genocíde hinduistov?" tvrdí:
Neexistuje žiadny oficiálny odhad celkového počtu hinduistov zabitých po príchode islamu. Prvý pohľad na dôležité svedectvá moslimských kronikárov naznačuje, že v priebehu 13 storočí a na území veľkom ako subkontinent, moslimskí svätí bojovníci ľahko zabili viac hinduistov než 6 miliónov židovských obetí holokaustu. Firišta uvádza zoznam niekoľkých príležitostí, kedy bahmánovskí sultáni v strednej Indii (1347-1528) zabili stotisíc hinduistov, čo si stanovili ako minimálny cieľ vždy, keď mali chuť potrestať hinduistov; a to boli len treťotriednou provinčnou dynastiou.
Najväčšie jatky sa odohrali počas nájazdov Mahmúda z Ghazní (cca 1000 nášho letopočtu); počas skutočného dobytia severnej Indie Muhammadom z Ghóru a jeho zástupcami (1192 a v nasledujúcich rokoch); a za vlády Dillíjskeho sultanátu (1206-1526)."
Will Durant vo svojej knihe z roku 1935, "Príbeh civilizácie: Naše orientálne dedičstvo", píše (strana 459):
"Mohamedánske dobytie Indie je pravdepodobne najkrvavejším príbehom v dejinách. Islamskí historici a učenci zaznamenali s veľkou radosťou a hrdosťou masakre hinduistov, nútené konverzie, únosy hinduistických žien a detí na trhy s otrokmi a zničenie chrámov spáchané bojovníkmi islamu v rokoch 800 až 1700. Počas tohto obdobia prestúpili na islam pod hrozbou meča milióny hinduistov."
Francois Gautier vo svojej knihe "Prepísanie indickej histórie" (1996) píše:
"Masakre páchané moslimami v Indii nemajú v dejinách obdoby, boli väčšie než nacistický holokaust Židov či vraždenie Arménov Turcami; boli rozsiahlejšie než vraždenie juhoamerických domorodcov španielskymi a portugalskými votrelcami."
Spisovateľ Fernand Braudel napísal v knihe "Dejiny civilizácie" (1995), že islamská vláda v Indii ako "koloniálny experiment" bola "extrémne násilná" a "moslimovia nedokázali vládnuť krajine inak ako systematickým terorom. Krutosť bola normou - upaľovanie, hromadné popravy, križovanie alebo nabodávanie, vynachádzavé mučenie. Hinduistické chrámy boli zničené, aby uvoľnili miesto mešitám. Príležitostne dochádzalo k núteným konverziám. Ak niekedy došlo ku povstaniu, bolo okamžite a kruto potlačené: domy boli vypálené, vidiek bol spustošený, muži boli zabití a ženy zotročené."
Alain Danielou vo svojej knihe Histoire de l'Inde píše:
"Od čias, kedy začali prichádzať moslimovia, asi v roku 632, sa história Indie stáva dlhou, monotónnou sériou vrážd, masakrov, plienení a ničenia. Ako zvyčajne, barbari ničia civilizácie a vyhladzujú celé rasy v mene 'svätej vojny' ich náboženstva, ich jediného boha."
Irfan Husajn vo svojom článku "Démoni z minulosti" podotýka:
"Hoci by sa historické udalosti mali posudzovať v kontexte ich čias, nemožno poprieť, že ani v tom krvavom období histórie nebola úbohým hinduistom prejavená milosť, keď stáli v ceste buď arabským dobyvateľom Sindhu a južného Pandžábu, alebo národom strednej Ázie, ktoré vpadli z Afganistanu... Moslimskí hrdinovia, ktorí figurujú v našich knihách o histórii, spáchali niekoľko príšerných zločinov. Mahmúd z Ghazní, Kutbuddín Ajbak, Balban, Muhammad ibn al-Kásim a sultán Mohamed Tughlak majú ruky pošpinené krvou, ktorú nevyčistili ani plynúce roky. Keď sa na to pozrieme očami hinduistov, moslimská invázia ich domoviny bola úplnou katastrofou."
"Ich chrámy boli zbúrané, ich modly rozbité, ich ženy znásilnené, ich muži zabití alebo zotročení. Keď Mahmúd z Ghazní prišiel pri jednom zo svojich každoročných nájazdov do Somnathu, zmasakroval všetkých 50 000 obyvateľov. Ajbak zabil a zotročil stovky tisíc ľudí. Zoznam hrôz je dlhý a bolestivý. Títo dobyvatelia ospravedlňovali svoje činy tvrdeniami, že zničenie neveriacich je ich náboženskou povinnosťou. Zahaľujúc sa vlajkou islamu, tvrdili, že bojujú za svoju vieru, hoci v skutočnosti sa oddávali otvorenému masakrovaniu a plieneniu..."
Afganský vládca Mahmúd z Ghazní prepadol Indiu v rokoch 1001 až 1026 najmenej sedemnásť krát. Kniha "Tárích Jamini", napísaná jeho tajomníkom, dokumentuje niekoľko epizód jeho krvavých vojenských výprav:
"Krv neveriacich prúdila tak výdatne (v indickom meste Thanesar), že riečka sa sfarbila, bez ohľadu na svoju čistotu, a ľudia z nej nemohli piť... neveriaci opustili pevnosť a pokúsili sa prekročiť peniacu rieku... ale mnoho z nich zabili, uniesli alebo sa utopili... Zabili sme takmer päťdesiat tisíc mužov."
V dobovom zázname - Tajul Ma'asir od Hasana Nizamiho Nišapúrího, sa tvrdí, že keď Kutbuddín Ajbak (muž turecko-afganského pôvodu a prvý sultán Dillí v rokoch 1206-1210) dobyl Mérath, zdemoloval všetky hinduistické chrámy v meste a na ich mieste postavil mešity. V meste Alígarh donútil pod hrozbou meča prestúpiť hinduistických obyvateľov na islam a sťal všetkých tých, ktorí sa riadili vlastným náboženstvom.
Perzský historik Wassaf vo svojej knihe "Tadžzijat al-amsár wa-tazdžijat al-a'sár" (známej tiež ako Tárích-i Wassáf - pozn. prekl.) píše, že keď Alauddín Chaldží (Afganec tureckého pôvodu a druhý vládca dynastie Chaldží v Indii v rokoch 1295-1316) dobyl mesto Khambhát pri prameni Khambhátskeho zálivu, zabil dospelých hinduistických mužov na slávu islamu, vytvoril tečúce rieky krvi, ženy z krajiny poslal so všetkým ich zlatom, striebrom a šperkmi do svojho domu a z asi dvadsať tisíc hinduistických dievčat si urobil svoje súkromné otrokyne.
India má hlbokú a dlhú kultúrnu históriu. Hinduizmus tam vznikol okolo roku 1500 pred naším letopočtom (podľa niektorých ľudí už v roku 10 000 pred naším letopočtom) a budhizmus okolo 6. storočia nášho letopočtu. Táto kultúra rozvinula pôsobivé intelektuálne, náboženské a umelecké činnosti. Pred vznikom islamu a aj potom indickí učenci priniesli svoje práce v oblasti vedy, matematiky (nula, algebra, geometria, desiatkový systém, takzvané arabské číslice sú v skutočnosti hinduistické!), medicíny, filozofie atď. na dvory ostatných panovníkov (vrátane moslimov napr. v Bagdade).
Ostatní prišli študovať na uznávané indické univerzity. Indické deti (chlapci a dievčatá) sa vzdelávali v relatívne rozšírenom vzdelávacom systéme v najrôznejších predmetoch, napr. veda, medicína a filozofia. Indické umenie a architektúra boli veľkolepé. Bol to prosperujúci národ. Potom prišiel islam - vraždenie, otroctvo, znásilňovanie, násilie, plienenie; ničenie náboženských lokalít, umenia a architektúry; chudoba, vykorisťovanie, ponižovanie, hladomor, nútené konverzie, úpadok intelektuálnych činností, sociálne zničenie a zhoršovanie neduhov spoločnosti. Všetko, čo nie je islamské, pochádza podľa islamu z čias nevedomosti - džahilíja - a treba to zničiť (alebo si to privlastniť a nazvať islamským). Nápor vytvoril Rómov (cigánov), zničil "hinduistický" Afganistan a vytvoril Pakistan (Kašmír) a Bangladéš.
Cena za moslimské invázie v životoch, bohatstve a kultúre, je obrovská. Odhady naznačujú, že moslimskí votrelci a panovníci v rokoch 1000 až 1525 zavraždili 60-80 MILIÓNOV ľudí (tzn., že po dobu viac než 500 rokov populácia klesala; K.S. Lal, citovaný v Khan, s. 216). Myslíte, že je to nemožné? Vo vojne za nezávislosť Bangladéšu v roku 1971 zabila moslimská pakistanská armáda 1,5-3 milióny ľudí (najmä hinduistov), len za 9 MESIACOV (Khan, s. 216). Svet sa pozeral inam - ale nerobme to aj my, keď moslimovia páchajú násilie. (Skutočný počet hinduistov brutálne zabitých moslimami je možno až 400 miliónov, nie 60-80 miliónov, tvrdí Firišta (1560-1620), autor diela Tárích-i Firišta a Gulšan-i Ibrahim.)
A Rizwan Salim (199 ) píše, že arabskí votrelci skutočne boli:
"divosi na veľmi nízkej úrovni civilizácie a bez akejkoľvek kultúry hodnej mena, z Arábie a západnej Ázie začali prichádzať do Indie od prvých storočí. Islamskí votrelci zdemolovali nespočítateľné hinduistické chrámy, rozbili bezpočetne sôch a modiel, vyplienili nespočetné pevnosti a paláce hinduistických kráľov, zabili obrovský počet hinduistov a uniesli hinduistky... ale mnoho Indov si zrejme neuvedomuje, že cudzí moslimskí lúpežníci zničili historický vývoj duševne najpokročilejšej civilizácie na svete, najbohatšiu vynachádzavú kultúru a najenergickejšie tvorivú spoločnosť" (citované podľa Khan, s. 179).
Samozrejme, Indovia v predislamských časoch bojovali, ale nezotročovali ľudí, ani neplienili, nemasakrovali, neničili náboženské lokality, nepoškodzovali úrodu a roľníkov. Bitky sa odohrávali zvyčajne na otvorenom priestranstve medzi vojenským personálom (Khan, s. 205-207). Nikto nemal ani poňatia o "koristi", preto boli Indovia nepripravení na islamský nápor. Domorodí Indovia museli ujsť do džungle a do hôr, alebo čeliť vyčerpávajúcemu vykorisťovaniu a daniam, masakrovaniu alebo zotročeniu, zatiaľ čo ich spoločnosť bola ponížená a zničená. Moslimovia neustále útočili na domáce, modloslužobnícke obyvateľstvo a tiež bojovali proti sebe v neustálych vzburách generálov, náčelníkov a princov počas celého trvania islamskej nadvlády (Khan, s. 205).
Otroctvo: Pôvodne zahrňovala "India" časti dnešného Pakistanu (Sindh), Bangladéša/Bengálska a Kašmíru. Pred islamským dobytím (7. storočie) v Afganistane prekvital hinduizmus a budhizmus. V 16. storočí sa Afganistan rozdelil medzi moslimskú Mogulskú ríšu v Indii a perzských Safíjovcov.
Spočiatku bezbožní Umajjovci dovolili hinduistom prijať status dhimmí - asi kvôli ich obrovskému počtu, odporu voči islamu a ich hodnote ako zdroja príjmu. To je proti islamským textom a právu, ktoré pre modlárov a polyteistov požaduje smrť alebo prestup na islam. Keď sa sultána Iltutmiša (zomrel 1236; celým menom Šamsuddín Iltutmiš - pozn. prekl.) opýtali, prečo nedal hinduistom na výber medzi smrťou a islamom, odpovedal:
".ale momentálne je v Indii... tak málo moslimov, že sú ako soľ (vo veľkej mise)... ale o niekoľko rokov, keď sa moslimovia usadia a budeme mať viac vojakov v hlavnom meste, v regiónoch a malých mestách... bude možné dať hinduistom na výber medzi smrťou a islamom" (citované podľa Lal, s. 538).
Napriek ich údajnému statusu "dhimmí" dochádzalo po celú islamskú nadvládu, až do 20. storočia, ku masovým vraždám, masovým núteným konverziám na islam a masovému zotročovaniu vedúcemu k nútenému prestupu, keďže mnoho ľudí chcelo, aby modlári/polyteisti prestúpili na islam alebo zomreli. Hinduistickí bojovníci a muži boli zavraždení a ich ženy a deti zotročené. Z mladých chlapcov sa stávali eunuchovskí otroci.
Často sa nedozvedáme presný počet, namiesto toho sú uvádzané len komentáre ako "nespočetne veľa zajatcov/otrokov" alebo "všetky ženy a deti boli zotročené". Keď je počet zaznamenaný, je desivý. Spolu s ľuďmi si moslimovia vzali všetko, čo mohli - mince, šperky, šaty, nábytok, modly, zvieratá, obilie atď., alebo to zničili.
Moslimskí panovníci boli cudzinci. Až do 13. storočia bola väčšina otrokov posielaná mimo Indiu, ale po založení Dilíjskeho sultanátu (1206) boli ponechaní na prácu pre sultanát, predávali s v Indii alebo ich posielali niekam inam. Dovážali sa otroci z iných krajín a moslimské armády pozostávali zo širokého spektra skupín otrokov, ktorí "prestúpili" na islam, a tiež z hinduistických a indických "konvertitov".
Otroci boli sľúbenou korisťou od Alláha a ich získanie bolo silnou motiváciou k džihádu.
"Otrokov bolo toľko veľa, že veľmi zlacneli; muži... boli ponížení... ale to je dobrota Alláhova, ktorý udeľuje pocty svojmu náboženstvu a ponižuje nevieru" (Moslimský kronikár Utbi o chytaní otrokov pri nájazdoch sultána Sabuktigina z Ghazní (942-997), citované v Sookdheo, s. 166).
V Sindhe (prvej úspešne napadnutej oblasti) sa raná "moslimská" komunita skladala najmä z otrokov nútených prestúpiť na islam a malého počtu arabských pánov (Khan, s. 299). Spočiatku boli otroci vyhnaní z Indie, napr. Kásim (Arab), dobyvateľ Sindhu, vyslaný Hadždžádžom bin Jusúfom Sakifím počas kalifátu Válida I., si z 3-ročnej výpravy v rokoch 712-715 odniesol 300 000 otrokov (Khan, s. 299, Trifkovic, s. 109). Moslimskí bojovníci prichádzali odvšadiaľ, aby sa zúčastnili tohto "džihádu". Kásim bol nečakane odvolaný a popravený (zrejme tak, že ho umiestnili do zvieracej nory) za údajné zneužitie dvoch sindhských princezien určených pre kalifov hárem (Lal, s. 439).
Zo 17 nájazdov (997-1030) poslal sultán Mahmúd z Ghazní (Turek z Afganistanu, vládol 997-1030) do Ghazní (Afganistan) stovky tisíc otrokov, čo malo za následok stratu asi 2 miliónov ľudí v dôsledku vraždenia alebo zotročovania a tiež predaja mimo Indiu (Khan, s. 315). Kronikári (napr. Utbi, sultánov tajomník) uvádzajú nejaké číselné počty - napr. z Thanesaru priviedla moslimská armáda späť do Ghazní 200 000 otrokov. V roku 1019 ich chytili 53 000. Kedysi predstavoval kalifov podiel vo výške jednej pätiny koristi 150 000 otrokov, čo naznačuje 750 000 zajatých. Na jednej výprave ich chytili 500 000 (vo Waihinde, citované podľa Lal, s. 551). Mahmúdov tajomník al-Utbi zaznamenal:
"Meče sa blýskali ako blesk uprostred čierňavy oblakov a fontány krvi tiekli ako padajúca hviezda. Priatelia boží porazili svojich protivníkov... moslimovia dali voľný priechod svojej pomste na neveriacich nepriateľov božích a zabili ich 15 000... urobili z nich potravu pre šelmy a dravé vtáky... boh tiež dal svojim priateľom také množstvo koristi, aké si nikto nevedel predstaviť ani spočítať, vrátane 500 000 otrokov, krásnych mužov a žien" (Khan, s. 191).
Ghaznovci vládli "islamskému sultanátu Pandžáb" do roku 1186. Útoky v Kašmíre, Hansi a krajoch Pandžábu mali za následok masové vraždenie a pri útoku v Pandžábe v roku 1079 bolo zotročených asi 100 000 ľudí (Tárích-i-Alfi v Khan, s. 276-77, Lal, s. 553).
Za vlády Ghórov (Turcov), ako napríklad Muhammada z Ghóru (Afganec) a jeho vojenského veliteľa a neskoršieho panovníka Kutbuddína Ajbaka (vládol 1206-1210), bol založený Dilíjsky sultanát. Masové stínanie hláv, zotročovanie, nútené konverzie, drancovanie a ničenie chrámov pokračovalo. Otrokov bolo neuveriteľne hojne. V roku 1195 si Ajbak vzal 20 000 otrokov z Radža Bhim a 50 000 z Kalindžáru (1202)(Lal, s. 536).
"Aj chudobné (moslimské) domácnosti vlastnili množstvo otrokov" (Khan, s. 103, Lal, s. 537).
V 13. a 14. storočí, kedy vládli Chaldžíovci a Tughlakovci, sa so šírením islamu rozrastalo aj otroctvo. Každý deň sa za nízke ceny predávali tisíce otrokov (Khan, s. 280). Alauddínovo Chaldžíovo (vládol 1296-1316) zotročenie ľudí bolo ohromné a otrokom nasadil putá, zreťazil ich a ponížil (Lal, s. 540). Len pri vyplienení Somnathu:
"zotročil obrovský počet krásnych a elegantných dievčat, ktorých bolo 20 000, a deti oboch pohlaví... viac, než koľko dokáže pero vymenovať. Mohamedánska armáda krajinu totálne zruinovala, zničila životy obyvateľov, vyplienila mestá a zajala ich potomkov" (historik citovaný v Bostom, s. 641, Lal, s. 540).
Mnoho tisíc bolo zavraždených. Alauddín Chalží mal vo svojej osobnej službe 50 000 chlapčenských otrokov a 70 000 otrokov nepretržite pracovalo na jeho stavbách (Lal, s. 541).
Ženy páchali džauhar (upálenie alebo samovraždu za účelom vyhnutiu sa zotročeniu a znásilneniu) a satí.
Súfista Amir Chusrau poznamenal, že "kedykoľvek sa Turcom zachce, môžu zajať, kúpiť alebo predať hociktorého hinduistu" (Lal, s. 541).
Odkazy:
1) Bostom, A. G. 'The Legacy of Jihad: Islamic holy war and the fate of the non-Muslims.' Prometheus Books. New York. 2005.
2) Khan, M. A. 'Islamic Jihad: A legacy of forced conversion, imperialism and slavery.' iUniverse, Bloomington, IN. 2009. (bývalý indický moslim)
3) Lal [a], K.S. Muslims invade India p 433-455 in Bostom (1) vyššie.
4) Lal [b], K.S. Jihad under the Turks and jihad under the Mughals p 456-461 in Bostom (1) vyššie.
5) Lal [c], K.S. Slave-taking during Muslim rule p535-548 in Bostom (1) vyššie.
6) Lal [d], K.S. Enslavement of Hindus by Arab and Turkish invaders p 549-554 in Bostom (1) vyššie.
7) Lal [e], K.S. The Origins of Muslim slave system p 529-534 in bostom (1) vyššie.
8) Reliance of the Traveller: A classic manual of Islamic sacred law. In Arabic with facing English Text, commentary and appendices edited and translated by Nuh Ha Mim Keller Al-Misri, Ahmad ibn Naqib; Amana publications Maryland USA 1994.
9) Sookhdeo, P. 'Global Jihad: The future in the face of Militant Islam.' Isaac Publishing. 2007.
10) Trifkovic, S. 'The sword of the prophet.' Regina Orthodox Press, Inc. 2002.
11) Ye'or, Bat. 'Islam and Dhimmitude: Where civilisations collide' translated from the French by Miriam Kochan and David Littman. Fairleigh Dickinson University Press 2002, reprint 2005.
utorok 3. marca 2020
Výskum: Islam je skutočne najnásilnejším náboženstvom na svete
Nicolai Sennels
Dánska lingvistka Tina Magaardová spolu s niekoľkými výskumnými asistentmi strávila tri roky skúmaním textov desiatich najväčších náboženstiev. Cieľom bolo zistiť, či niektoré z náboženstiev podnecuje násilie.
Záver bol jasný: "Islamské texty sa zjavne líšia od ostatných náboženských textov, keďže vo veľkej miere vyzývajú na násilie a agresiu proti prívržencom iných vierovyznaní. Sú v nich tiež priame výzvy k teroru... Navyše, v Koráne sú stovky výziev k boju proti ľuďom ostatných vierovyznaní."
Verše sú veľmi jednoznačné a bez zmierňujúceho kontextu. Jedným z veršov zaoberajúcich sa nemoslimami je: "Keď stretnete neveriacich, údery na krky im zasaďte. Až im silné rany zasadíte..." (Korán 47:4).
Násilie v praxi
Islam nie je najnásilnejším náboženstvom na svete len vo svojich textoch. Veľká štúdia založená na podrobných rozhovoroch so 45 000 subjektmi potvrdzuje, že je tiež najnásilnejším náboženstvom v praxi.
Štúdia ukazuje, že islam je jediným náboženstvom na svete, v ktorom sa ľudia stávajú tým násilnejšími, čim viac v neho veria.
Teror
Fakt, že islam je najnásilnejším náboženstvom na svete, je s najväčšou pravdepodobnosťou dôvodom, prečo spáchali moslimovia od 11. septembra 2001 viac než 27 000 smrtiacich teroristických útokov v mene islamu. To zodpovedá približne 2000 útokom ročne alebo piatim denne (údaj pochádza zo stránky www.thereligionofpeace.com a bol aktuálny v čase písania článku, teda v roku 2015; v čase prekladania tohto článku stránka uvádza počet 36 475 útokov - pozn. prekl.).
Ďalším faktom je, že počet moslimov v západnom svete sa dramaticky zvyšuje a že sa stávajú zbožnejšími: 75 percent európskych moslimov si myslí, že texty najnásilnejšieho náboženstva na svete treba brať doslovne.
To je pravdepodobne dôvod, prečo nevidí 80 percent mladých Turcov v Holandsku "nič zlého" na džiháde proti nemoslimom. A tiež dôvodom, prečo 27 percent mladých Francúzov a 14 percent mladých Britov vo veku do 25 rokov sympatizuje s genocídnym terorom organizácie Islamský štát. S najväčšou pravdepodobnosťou tam patrí veľká väčšina mladých moslimov v týchto dvoch krajinách.
Európa bude čoskoro čeliť svojej najväčšej výzve.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)