sobota 21. septembra 2019

Čo by ste mali vedieť o kalifáte - 1. časť


Immanuel Al-Manteeqi


Sotva sa nájde islamistická skupina, ktorá otvorene nebojuje za obnovu kalifátu. Tu je dôvod.

Čo chcú islamistické skupiny a aké majú ciele? Väčšina ľudí na Západe vie, že skupiny ako ISIS nejakým spôsobom, svojou štruktúrou alebo správaním súvisia s islamom. Vďaka médiám tiež správne spájajú islamistické skupiny ako ISIS a al-Kájda s násilím. Hoci priemerným ľuďom môžu médiá tvrdiť, že tieto fundamentalistické skupiny motivujú politické a ekonomické dôvody nespokojnosti, ich náboženskej ideológii a cieľom sa venuje len málo pozornosti.

Priemerný človek však pravdepodobne vie, že skupiny ako ISIS pracujú na nastolení islamského "kalifátu". Pravdepodobne si v pamäti vybavíte fotky Abú Bakr Al-Bagdádího, samozvaného kalifa Islamského štátu, rečniaceho vo Veľkej mešite Al-Nurí v Mósule.

Ale čo presne je kalifát? A prečo chcú militantné islamistické skupiny ako ISIS, al-Kájda, Boko Haram, Džabat al-Nusra a aj menej nápadné militantné islamistické skupiny ako Moslimské bratstvo nastoliť kalifát? Aký význam má kalifát v celkovom uvažovaní islamistov? Považujú ho za nevyhnutný princíp islamu? Pozrime sa na to.

Čo je to kalifát? Kto je kalif?

Etymologicky je slovo "kalifát" prevzaté a pochádza z arabského výrazu chiláfa. Slovo chiláfa je odvodené z trojpísmenového koreňa ch-l-f s významom "nastúpiť" alebo "prísť po". (1) Chiláfa označuje kalifát a samozrejme je to podstatné meno odvodené zo slovesného koreňa ch-l-f; okrem toho, (trochu odlišné) slovo chalífa označuje kalifa a je činným príčastím s významom niekto, kto nastupuje alebo prichádza po niekom.

Výraz chalífa sa v Koráne vyskytuje deväť krát a vždy slúži na označenie následníka alebo zástupcu (napr. "Dávid! My sme ťa učinili zástupcom na zemi", 38:26). V Koráne sa však nepíše, že chalífa je súčasný panovník vládnuci veriacim, čiže islamskej umme (komunite). Toto konkrétne poňatie pojmu chalífa vzniklo zjavne až po Mohamedovej smrti v roku 632.

Kalifát je v podstate štát, v ktorom islamský panovník, čiže kalif, vládne moslimskej umme. Kalifát je v zásade teokratická a islamská predstava vlády. Je dôležité zdôrazniť, že myšlienka kalifátu je výlučne islamskou predstavou. Neexistuje nič také ako kresťanský, budhistický alebo ateistický kalifát. Každý kalifát je zo svojej definície islamský a každý kalif je, alebo by mal byť, moslim, ako čoskoro uvidíme.

Prehľad dejín kalifátu

O dejinách kalifátu sa toho popísalo dosť. Nasledovný text je jednoducho stručným prehľadom týchto dejín so zvláštnou pozornosťou venovanou formatívnym rokom kalifátu. (2)

Dejiny kalifátu začínajú smrťou Mohameda, po ktorej nasledovalo obdobie štyroch takzvaných rášidún alebo "správne vedených kalifov" (zhruba 632-661). Podľa islamskej tradície, potom, ako si Mohamed podrobil väčšinu Arabského polostrova a ako sa v roku 632 blížili jeho posledné dni, povedal, že po ňom príde chalífa, teda následník. Najmä v tejto súvislosti často citovaný hadís je zaznamenaný v zbierke prisudzovanej imámovi Ahmadovi Ibn Hanbalovi (780-855), menovcovi a zakladateľovi Hanbalovskej školy právnej vedy: (3)

Úrad proroka bude trvať tak dlho, ako si Alláh bude želať. Potom ho Alláh zosadí, keď ho bude chcieť zosadiť, potom bude podľa prorockej metodológie kalifát (chiláfa) a ten bude trvať tak dlho, ako Alláh bude chcieť, potom ho Alláh zosadí, keď ho bude chcieť zosadiť, potom bude hryzavé kráľovstvo a to bude trvať tak dlho, ako Alláh bude chcieť, potom ho Alláh zosadí, keď ho bude chcieť zosadiť, potom bude despotické kráľovstvo a to bude trvať tak dlho, ako Alláh bude chcieť, potom ho zosadí, keď ho bude chcieť zosadiť, potom bude podľa prorockej metodológie ('ala minhádž al-nabúwa) chiláfa. (4)

Treba poznamenať, že hoci existujú hadísy rôznej spoľahlivosti, v ktorých Mohamed tvrdí, že po ňom príde kalif, neexistujú žiadne spoľahlivé hadísy, kde Mohamed presne hovorí, kto týmto následníkom bude. Vyššie uvedený hadís je najzrozumiteľnejšou predzvesťou kalifátu v (uznávaných) hadísoch.

Podľa islamskej tradície sa po Mohamedovej smrti zišla v sakife (budove so strechou) kmeňa Banú Sa'ida šúra (rada) a tá rozhodla, že Mohamedovým nástupcom, teda chalífa, má byť Abú Bakr (cca 537-634), otec poprednej Mohamedovej manželky Aiši (5). Sunnitskí moslimovia, v súčasnosti tvoriaci 85 percent moslimskej populácie, s týmto rozhodnutím súhlasia a považujú Abú Bakra za prvého kalifa. Podľa sunnitov sú prvými štyrmi kalifmi, uznávanými ako "správne vedení", teda rášidún kalifmi, Abú Bakr (zhruba 632-634), nasledovaný 'Umarom ibn al-Chattábom (asi 634-644), 'Utmánom ibn 'Affánom (cca 644-656) a Alím ibn Abí Tálibom (približne 656-661).

Menšinoví šiitski moslimovia, v súčasnosti sústredení prevažne v Iraku, Iráne, Sýrii, Libanone, Bahrajne a Pakistane, však veria, že rozhodnutie šúry vymenovať Abú Bakra za kalifa bolo uzurpáciou právoplatného dedičstva Alího ibn Abí Táliba, Mohamedovho bratanca z otcovej strany a prvého mužského konvertitu na islam (podľa najranejšieho a najspoľahlivejšieho Mohamedovho životopisu Sírat Rasúl Alláh). (6) Šiiti veria, že kalifom by mal byť len niekto s Mohamedovým rodokmeňom, preto popierajú legitimitu vlády prvých troch takzvaných správne vedených kalifov. (7)

Nech je ako chce, po kalifáte Abú Bakra, 'Umara ibn al-Chattába a 'Utmána ibn 'Affána, sa Alí ibn Abí Tálib skutočne stal kalifom. Ale Alí čelil bezprostrednému odporu, len čo nastúpil do funkcie kalifa, pričom mu vojensky vzdorovali ľudia takí blízky Mohamedovi, ako jeho obľúbená manželka Aiša, ktorej armádu porazil v Ťavej bitke (656). Po nej sa Alí zaplietol do mocenského boja s Mu'ávijom ibn 'Abí Súfjánom. Mu'ávija bol vážnym uchádzačom o moc, lebo pochádzal z váženého umajjovského klanu v Mekke a kalifovia 'Umar a 'Utmán ho vymenovali a potvrdili ako guvernéra Sýrie. (8)

Konflikt bol pre moslimskú komunitu charakteristickejší počas Alího kalifátu. Behom troch desaťročí po Mohamedovej smrti a po potýčkach s Mu'ávijom, Alího v januári 661 zabil cháridžit menom Ibn Muldžam. (9) V dôsledku toho Mu'ávija upevnil moc a vyhlásil sa za kalifa. Mu'ávijova vláda znamenala začiatok umajjovského kalifátu, trvajúceho od roku 661 do roku 750, s hlavným mestom nie v Medine, ako bolo predtým zvykom, ale v sýrskom Damasku.

Mu'ávijov vzostup k moci bol tiež míľnikom v islamskej histórii, lebo odvtedy sa moslimovia nedokážu zhodnúť na tom, kto má byť oprávneným vládcom islamu. (10) Spor medzi Umajjovcami a Alíovcami (Alího potomkami alebo stúpencami) bol nezvratne uvedený do pohybu. Mu'ávijov syn Jazíd, napríklad, bude bojovať a napokon zabije Alího syna Husajna, šiitmi považovaného za tretieho kalifa (po Alím a Hasanovi) a jeho smrť v irackej Karbale si šiitski veriaci každoročne pripomínajú výjavmi sebabičovania.

Po období rášidún (správne vedených) kalifátov (632-661) a Umajjovskom kalifáte (661-750) bolo založených mnoho ďalších kalifátov. Po Umajjovskom kalifáte vždy existoval premenlivý počet kalifátov a protikalifátov, súperiacich o vernosť moslimských davov. Najdlhšie trvajúce a najvýznamnejšie kalifáty boli Abbásovský a Osmanský kalifát, trvajúce v prvom prípade od roku 750 do roku 1045 a v druhom prípade asi od roku 1300 do roku 1924. (11)

Ale počas islamskej histórie existovali aj iné kalifáty, ako Córdobský kalifát (929-1031) v Andalúzii, čiže v Španielsku, Fátimovský kalifát (909-1171) v Egypte a kalifát Sokoro (1804-1903) v Sudáne. V roku 1924 Mustafa Kemal Ataturk zrušil Osmanský kalifát a zaviedol v Turecku rôzne sekulárne reformy.

Po dobu asi osemdesiatich piatich rokov nevznikol žiaden sunnitský kalifát s presvedčivou legitimitou, až do príchodu ISIS, Islamského štátu v Iraku a Sýrii. Hoci ho mnohí nemoslimovia odsudzujú ako nelegitímny, skutočnosť, že existoval, sa nedá poprieť a istú dobu ovládal územie veľkosti Spojeného kráľovstva.

Úloha kalifa

Úlohou kalifa je vládnuť moslimskej umme spôsobom spájajúcim sekulárnu a náboženskú sféru. Napokon, kalifát sa má zakladať na prorockej metodológii ('ala minhádž al-nabúwa) a Mohamed, podľa našich najranejších zdrojov, zjavne spojil to, čo by sme dnes nazvali sekulárnymi záležitosťami štátu s náboženskými záležitosťami; to znamená, že zjednotil náboženstvo (dín) a štát (dawla). Ako tvrdil významný odborník na islam Bernard Lewis, "počas Mohamedovho života sa moslimovia okamžite stali politickou i náboženskou komunitou, s prorokom ako hlavou štátu." (12)

To sa dozvedáme zo Síry od Ibn Isháka, nášho najstaršieho a najlepšieho životopisu Mohameda. Zo Síry sa dozvedáme, že keď Mohamed v roku 622 emigroval do Jathríbu (neskôr nazývaného "Medina"), uzavrel s obyvateľmi mesta zmluvu, známu ako al-Safíha alebo "ústava Mediny." (13) V nej Mohamed vyhlasoval nasledovné:

Kedykoľvek sa budete rozchádzať v názore na nejakú vec, musíte ju predložiť Bohu a Mohamedovi... Keby malo dôjsť k nejakému sporu alebo ostrej diskusii, ktorá by mohla spôsobiť problémy, musíte ju predložiť Bohu a Mohamedovi, apoštolovi Božiemu. (14)

Ako je z tejto citácie jasné, ak môžeme Síre veriť, vláda zavedená Mohamedom bola teokratickou vládou. V nej by sa akýkoľvek nepríjemný spor, zahrňujúci niečo, čo by sme za normálnych okolností nazvali nenáboženskou záležitosťou alebo nejako inak, mal rozhodnúť obrátením sa na Boha a Mohameda. Kalif sa má teda riadiť príkladom Mohameda a zaujať jeho miesto, napriek chýbajúcej charizme proroka.

Že to tak bolo je jasné z mien, ktoré si kalifovia osvojili. Už prinajmenšom tretieho kalifa, 'Utmána ibn 'Affána (cca 644-656), prezývali chalífat Alláh (zástupca alebo následník Boha), čo jasne naznačovalo, že bol obdarovaný tak náboženskou, ako aj politickou autoritou (zdá sa, že titul sa neskôr vyvinul do podoby chalífat Rasúl Alláh, následník apoštola Božieho). (15)

Moslimskí vládcovia si tiež často prisvojovali titul "Tieň Boha na Zemi." (16) Navyše, najvýznačnejším titulom pre kalifa bol amír al-mu'minín, t.j. veliteľ veriacich, čo je ďalším dôkazom, že kalifova politická úloha bola pevne spätá s islamským náboženstvom.

Kalif slúžil ako ochranca náboženstva a štátu (dín wa dawla). Slovami Patricie Croneovej, zosnulej a renomovanej odborníčky na islam, ktorá učila na Oxforde, v Cambridgei a na Inštitúte pre pokročilé štúdium, "Kalifát od začiatku zreteľne zlučoval náboženstvo a politiku." (17) Len kalifom, napríklad, bola daná moc vyhlásiť útočný džihád, lebo len o nich sa predpokladalo, že majú náležitú náboženskú autoritu urobiť to (keďže džihád je náboženská "svätá" vojna). (18)

Mohli by sme citovať mnohých učencov s podobným názorom. Napríklad, slávny stredoveký šáfiovský učenec al-Mawárdí (972-1058) začína svoju štúdiu o funkcii kalifovej vlády tvrdením, že "účelom imamátu je následníctvo úradu proroka v ochrane náboženstve a vedení sveta." (19) (Výraz "imamát" sa v arabskom žargóne často zamieňa s pojmom "kalifát"). (20)

Podobne aj slávny stredoveký šáfiovský učenec a vykladač Koránu al-Bajthávi (zomrel 1286) vysvetlil, že kalif je následníkom Mohameda v zavádzaní zákonov šaríe a ochrane majetku islamskej komunity, pričom ďalej dodáva, že kalifa musí poslúchať celá umma. (21)

Ibn Chaldún (1332-1406), najslávnejší stredoveký moslimský historik, tvrdí v úvode (Muqaddima) ku svojej knihe o histórii nasledovné:

Politické zákony berú do úvahy len svetské záujmy. "Poznajú vonkajší život na tomto svete." (Na druhej strane,) zámerom Zákonodarcu (t.j. Mohameda) v súvislosti s ľudstvom je prospech na druhom svete. Preto je nevyhnutné, podľa požiadaviek náboženského práva (šaría), donútiť dav konať v súlade s náboženskými zákonmi vo všetkých svojich záležitostiach, týkajúcich sa tohto i druhého sveta. Autoritu na to potrebnú mali predstavitelia náboženského práva, proroci. (Neskôr ju mali) ľudia, ktorí zaujali ich miesta, kalifovia. Z toho jasne vyplýva, že kalifát znamená... (22)

Po uvedení základných informácií nutných pre pochopenie úlohy kalifátu Ibn Chaldún ďalej podotýka, že

(Zastávať) kalifát znamená donútiť davy konať tak, ako si to vyžaduje náboženské chápanie ich záujmov na druhom, rovnako ako na tomto svete. (Svetské záujmy) majú vplyv na (záujmy na druhom svete), keďže podľa Zákonodarcu (Mohameda) treba všetky svetské okolnosti posudzovať v ich vzťahu ku hodnote na druhom svete. Preto (kalifát) v skutočnosti nahrádza Zákonodarcu (Mohameda), lebo rovnako ako on slúži na ochranu náboženstva a (politické) vedenia sveta. (23)

(1) Edward W. Lane, Arabic-English Lexicon (vol.2), ed. Stanley Lane Poole (Cambridge: The Islamic Texts Society, 1984), 702. Bernard Lewis v knihe The Crisis of Islam: Holy War and Unholy Terror (New York: The Modern Library), xviii, tvrdí, že v arabskom slove chalífa, "sa užitočnou nejasnosťou spája význam 'následník' and 'zástupca.'"
(2) Raná história islamu, ktorú v tomto článku opisujem, tvorí časť tradičného príbehu o pôvode islamu. Je to nerevizionistická história, ústredné tvrdenia ktorej uznáva väčšina orientalistov a moslimskí ulema.
(3) Ahmad Ibn Hanbal, Musnad. Musnad Ahmad Ibn Hanbal je jednou z najranejších zbierok hadísov, ktorá predchádzala Sahíh Bucharí, Sahíh Muslim a zvyšku al-Sahíh al-Sitah (šesť sunnitmi vysoko uznávaných zbierok hadísov). Dar al-Salám, najvplyvnejší vydavateľ anglických prekladov zbierok hadísov, preložil len tri z očakávaných 18 zväzkov Musnadu (ktorý je v skutočnosti najdlhšou zbierkou hadísov; samotný Musnad Ahmad Ibn Hanbal však medzi autentické, teda sahíh zbierky nepatrí - pozn. prekl.).
(4) Z historicko-kritického pohľadu sa pravdepodobne jedná o výrok retrospektívne vložený do úst Mohameda potom, ako sa myšlienka kalifátu ustálila. Ale keďže mnohí moslimovia a islamisti veria v jeho autenticitu, z hľadiska doktríny hrozby je to nepodstatné. Preklad hadísu je prevzatý z "Daily Hadith," The Khalifah, prístup 9. septembra 2016, http://www.khilafah.com/daily-hadith-256/
(5) Aiša bola údajne Mohamedovou obľúbenou manželkou a mnohé prorocké hadísy sú vyrozprávané z jej poverenia. V hadísoch zo zbierok Sahíh Bucharí a Sahíh Muslim, dvoch najspoľahlivejších zdrojov sunnitských hadísov, sa píše, že Mohamed sa s Aišou oženil, keď mala len šesť rokov a že manželstvo s ňou naplnil pohlavným stykom, keď mala len deväť.
(6) ʿAbd al-Malik Ibn Hišám, Muḥammad Ibn Isḥák a Alfred Guillaume, The Life of Muḥammad: A Translation of Isḥāq's Sīrat Rasūl Allāh (Oxford: Oxford University Press, 1955), 114. Prvým konvertitom na islam bola Chadídža bint Chuvajlid, Mohamedova prvá manželka.
(7) Šiiti sa delia na isná ašaríjov (dvanástnikov) a isma'ílíov (sedmíkov). Prvá skupina, zďaleka najväčšia sekta šiitizmu, verí, že existovalo dvanásť neomylných imámov a že posledný, Mahdí, je momentálne v ústraní a znovu sa objaví na konci vekov. Isma'ílíovia veria len v legitimitu prvých siedmych imámov a nezhodujú sa s isná ašaríjovcami na tom, kto mal byť Mohamedovým následníkom; isná ašaríjovci veria, že to mal byť Músa al-Kadhim, zatiaľ čo isma'ílíovia veria, že to mal byť jeho starší brat Isma'íl.
(8) Bernard Lewis, The Arabs in History (šieste vydanie), (Oxford: Oxford University Press, 1993), 62.
(9) Tamže, 64.
(10) Umajjovský kalifát bol príkladom dynastickej vlády, lebo miesto kalifa sa prenášalo dedične.
(11) Hoci, technicky, po bujidskej invázii do Bagdadu v roku 945 boli abbásovskí kalifovia degradovaní na titulárnych pánov.
(12) Bernard Lewis, Holy War, 6.
(13) Ústava Mediny je dokument, na ktorom sa všeobecne zhodujú aj odborníci na islam skeptickí voči jeho pravosti.
(14) 'Abd al-Malik Ibn Hišám, Muḥammad Ibn Isḥák a Alfred Guillaume, The Life of Muḥammad, 232-3.
(15) Názor, že titul sa neskôr vyvinul do podoby chalífat Rasúl Alláh bol odôvodnený názor Patricie Croneovej a Martina Hindsa v Knihe God's Caliph: Religious Authority in the First Centuries of Islam (Cambridge: Cambridge University Press, 1986), 5. Bernard Lewis v knihe Holy War, p. xvii, akoby veril, že to bolo naopak, teda že "pôvodne bol vodcom islamskej komunity 'chalífa proroka Božieho,'" ale že "niektorí ambicióznejší skrátili titul na 'chalífa Boží.'" Lenže Patricia Croneová a Martin Hinds sú špecialisti na túto konkrétnu tému, pričom Croneová napísala o kalifáte mnoho kníh. Navyše je pravdepodobnejšie, že Croneová a Hinds majú v tomto pravdu, lebo na arabských minciach sa pôvodne nachádzala len jedna časť šahády, t.j. "niet iného Boha okrem Boha," a nebola na nich zmienka o Mohamedovi ako o apoštolovi Božom. Čo je zaujímavé, Ibn Chaldún zastával názor, že používanie výrazu "kalif Boží" je neprípustné a že Abú Bakr zakázal jeho používanie, keď ho tak oslovovali. Viď Ibn Chaldún, al-Muqaddima, ed., Franz Rosenthal, 389.
(16) Bernard Lewis, Holy War, xvii.
(17) Patricia Crone a Martin Hinds, God's Caliph, 115.
(18) David Cook, Understanding Jihad (Berkeley; Los Angeles: University of California Press, 2005), 6.
(19) Al-Mawáridí, al-Ahkám al-Sultáníja wa al-Wiláját al-Díníja, ed. Ahmad Mubárak al-Baghdádí (Kuwait: Maktabat dar Ibn Qutayba, 1989), 4. Môj preklad.
(20) Viď napr. Ibn Chaldún, al-Muqaddima, ed., Franz Rosenthal, 388.
(21) Ako je citované v Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa (n.p.: Dar al-'Alám al-Dowla, n.d.), 5.
(22) Ibn Chaldún, Muqaddima: Úvod do histórie (zv. 1), ed. Franz Rosenthal (Princeton: Princeton University Press, 1958), 387.
(23) Tamže, 387-8.