Richard A. Gabriel
Je poľutovaniahodné, že v dnešnom svete sa arabské slovo džihád najbežnejšie spája s odpornými teroristickými činmi spáchanými islamskými extrémistami, ktorí buď nepoznajú, alebo sa nezaujímajú o pôvod a skutočný význam tohto slova.
Doktrína džihádu alebo svätej vojny bola Mohamedovým najdôležitejším vojenským dedičstvom. Je nesporné, že božsky ospravedlnená vojna sa stala silou veľkého významu počas raného obdobia islamu, bola významnou motiváciou moslimských výbojov nasledujúcich po Mohamedovej smrti v roku 632 a zostáva hlavnou charakteristikou islamského vedenia vojny. Predislamská Arábia nemala ani poňatia o nejakej ideológii a určite nie o nábožensky schválenej vojne. Predislamské arabské vedenie vojny priamo súviselo s ekonomickou a sociálnou situáciou pastierstva, materiálneho bohatstva a prestíže a charakterizovalo ho lúpenie, podnikanie nájazdov, klanové a kmeňové krvné pomsty. Myšlienka vojny ako Alláhovho príkazu - odmeneného mučeníctvom a rýchlou dopravou do raja - bola v arabskej kultúre, zvykoch či praxi úplne bezprecedentná a realitou sa stala len vďaka Mohamedovmu uvažovaniu a vplyvu na udalosti.
Ak odložíme nabok otázku božského vplyvu na Mohamedovo uvažovanie, odkiaľ len mohol nabrať myšlienky svätej vojny a mučeníctva?
Mohamed sa narodil asi v roku 570 v Mekke, v detstve prišiel o oboch rodičov a žil s rôznymi príbuznými. V puberte sa stal členom karavány, cestoval do židovských komunít v Arábii a kresťanských pohraničných komunít Byzantskej ríše. Medzi Židmi sa mohol stretnúť s výrazom herem - svätá vojna proti modlárom a neveriacim - ktorý hrá poprednú úlohu v starozákonných záznamoch o Mojžišovi a Jozuemu, zakladajúcich izraelitský štát. Myšlienku mučeníctva mohol Mohamed získať od kresťanov. V prvých troch storočiach kresťanskej viery Rímska ríša prenasledovala veriacich a v rokoch 380 až 620 byzantskí cisári prenasledovali stúpencov všetkých kacírskych siekt (stúpencov vierovyznaní nespadajúcich do štátom schváleného nicejského kresťanstva), čím podporili predstavu mučeníctva. Sekty sa často usádzali v odľahlých pohraničných komunitách, aby unikli prenasledovaniu.
Vplyv gréckej filozofie, rímskej okupácie a židovskej diaspóry utlmili židovskú predstavu svätej vojny, zatiaľ čo kresťanský ideál mučeníctva utíchol pod vplyvom nacionalizmu, vzostupu národného štátu, osvietenstva, náboženskej slobody a priemyselnej revolúcie - síl utvárajúcich západnú kultúru. Tieto sily však mali v islamskom svete slabý vplyv, následkom čoho zostala moslimská myšlienka svätej vojny od čias Mohameda v podstate nezmenená. Navyše, mučenícka smrť v boji pri obrane viery alebo pri získavaní konvertitov sa stala ústredným princípom islamu. Mučeníci idú rovno do raja, bez toho, aby si museli vytrpieť "muky v záhrobí", na rozdiel od ostatných moslimov, ktorí musia čakať na vzkriesenie do Súdneho dňa.
Politika, rovnako ako náboženský zápal, mohli Mohameda dohnať k vyhláseniu svätej vojny. Pre islam to bola doba krízy. Buď by Mohamed prinútil pohanské kmene prijať islam a pripraviť pôdu pre náboženskú konverziu celej Arábie, alebo by sa islam ako učenie obmedzil len na púšť. Po návrate z neúspešnej vojenskej výpravy na Tabúk neďaleko byzantskej hranice v rokoch 630-31 mal Mohamed zjavenie prikazujúce mu uvaliť na moslimov zakát (povinnú ročnú daň). Arabským kmeňom dal ešte jednu šancu pridať sa k islamskému hnutiu. Platenie dane - prastarý arabský spôsob prejavu podriadenosti náčelníkovi - by bolo skúškou ich vernosti. Tých, ktorí by nezostali verní, by zabil.
Tento pokyn je v moslimskej tradícii známy ako al-Tauba ("pokánie") a nachádza sa v Koráne. Po jeho vyhlásení sa arabský svet dramaticky zmenil. Nadišiel čas vybrať si medzi starým a novým poriadkom a Mohamed vyhlásil vojnu proti všetkým nemoslimským Arabom. Modlári dostali štvormesačnú lehotu z milosti, po ktorej Mohamed vyhlásil, že sa vzdáva akejkoľvek zodpovednosti voči nim. Moslimovia vtedy dostali rozkaz "zabíjať modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdu" (verš 9:5 - pozn. prekl.). Mohamed už viac neuzatváral spojenectvá s nemoslimskými kmeňmi. Mohli sa pridať k Mohamedovi alebo čeliť "boju na život a na smrť."
Vyhlásenie al-Tauby je jediným príkladom, kedy Mohamed niekoho nútil "prestúpiť pod nátlakom" s hrozbou trestu smrti a uplatnil ho len voči arabským kmeňom v Arábii. Nevzťahovalo sa na ľudí mimo Arábie, podrobených neskôr, počas arabských výbojov, ani na kresťanov a Židov žijúcich v Arábii. Týmto komunitám nemalo byť ublížené, hoci, ako ukázali udalosti, Arabi vyvraždili a zničili židovské komunity. Aspoň zo začiatku však nebolo "donútenia v náboženstve" (narážka na verš 2:256 - pozn. prekl.) a nútené konverzie boli zakázané.
Džihád nadobudol v priebehu stáročí mnoho významov kvôli vplyvu moslimských právnych dogmatikov, učencov, teológov, ambicióznych vodcov, rebelov a násilných konfliktov medzi sunnitskými, šiitskymi a súfistickými moslimami. Výraz sa odvodzuje od koreňa džahada, približne definovaného ako "vyvinutie maximálnej energie, snáh, námahy alebo schopnosti v boji s predmetom nesúhlasu." Len zopár nezápadných islamských učencov a právnikov však považuje pojem džihádu iba za osobný, duchovný boj. Väčšina sa prikláňa ku klasickej evolučnej teórii svätej vojny. Podľa tohto názoru, to, čo mal Mohamed pod pojmom džihád na mysli, záviselo od historických okolností a potrieb v rôznych obdobiach počas jeho prorockého poslania, kým nedospel k záveru, že vojnu proti nemoslimom možno viesť prakticky kedykoľvek, bez zámienky a kdekoľvek. Tento výklad poskytol ideologické zdôvodnenie arabských výbojov a do značnej miery prevláda v mysliach súčasných džihádistov.
Dejiny džihádu sa dajú rozdeliť na štyri rozdielne, hoci prekrývajúce sa obdobia, líšiace sa hlavnými bojujúcimi stranami.
Džihád proti Ridda (632-33)
Krátko po Mohamedovej smrti v júny 632 sa islamská koalícia kmeňov začala rozpadávať. V duchu tradičných arabských zmlúv sa po Mohamedovej smrti mnohí kmeňoví a klanoví náčelníci necítili byť viacej viazaní starými dohodami s prorokom. Podstatou problému bol zakát. Niektoré zo spojeneckých kmeňov poslali do Mediny delegácie, aby vyjednali s Abú Bakrom, Mohamedovým zaťom a jeho neskorším následníkom, nové dohody. Kmene sľúbili, že zostanú moslimské a že budú vykonávať svoje denné modlitby výmenou za zrušenie dane. Abú Bakr to odmietol, pričom údajne povedal, "Pri Alláhovi, ak mi nebudú dávať povraz na ťavy, ktorý dávali (Mohamedovi ako zakát), budem proti nim bojovať." (Sunan an-Nasaí 3.23.2445, pozri tiež Sunan an-Nasaí 5.37.3975 - pozn. prekl.) Spor podnietil vojny proti Ridda ("odpadlíctvu").
Abú Bakr vyhlásil vojnu všetkým, ktorí ho neposlúchnu a zaviedol do islamu tri nové prvky, významne rozširujúce náboženské ospravedlnenie pre džihád proti moslimom. Za prvé, odchod z Mohamedovej koalície vyhlásil za popretie Alláhovej vôle a teda za odpadlíctvo trestané smrťou. Moslimovia túto predstavu neskôr využijú na to, aby mohli viesť džihád proti ostatným moslimom, nedodržiavajúcim právom šaría. Za druhé, Abú Bakr vyhlásil, že moslimovia nemôžu byť verní Alláhovi pod vedením žiadneho vodcu, ktorého legitimita sa neodvodzuje od Mohameda, čím pripravil pôdu pre neskorší sunnitsko-šiitsky džihád týchto dvoch vetiev proti sebe kvôli otázke, kto sú legitímni vodcovia islamu. Za tretie, aby zabránil vplyvu samozvaných prorokov žijúcich v Arábii v dobe Mohameda, Abú Bakr vyhlásil, že Mohamed bol posledným prorokom zoslaným Alláhom. To viedlo k tomu, že všetci proroci a náboženstvá, ktoré prišli po Mohamedovi, sa považujú za falošné.
Hoci Abú Bakr prišiel so svojimi výrokmi v rámci politickej stratégie na izolovanie a vynútenie poslušnosti arabských kmeňov - a nemohol si na ich podporu nárokovať žiadnu náboženskú autoritu - v priebehu času sa stali dôležitými moslimskými náboženskými presvedčeniami. V skutočnosti to bol skôr Abú Bakr než Mohamed, kto položil základy niečoho, čo sa stalo náboženským zdôvodnením bratovražedného džihádu medzi sunnitskými, šiitskymi a súfistickými moslimami, pokračujúceho po stáročia.
Džihád moslimských výbojov (633-732)
Abú Bakr po skoncovaní s Ridda v roku 633 prikázal arabským armádam zaútočiť na Peržanov a Byzantíncov, čím začal prvú fázu moslimských výbojov, trvajúcich do roku 732. Tieto prepady dostali veľkú časť Perzskej a Byzantskej ríše a stredomorského pobrežia pod islamskú okupáciu, trvajúcu až do konca Osmanskej ríše v roku 1918. Zdá sa však, že džihád ako popud pre konvertovanie nemoslimov hral v týchto udalostiach len druhoradú úlohu. Po tom, ako konvertovali Arabov, sa Abú Bakr a jeho následník Umar ocitli v situácii, kedy nemali dostatok zdrojov na udržanie islamského štátu a jeho kmeňových koaličných armád. Dobytie byzantských a perzských území bolo nevyhnutné na to, aby mali nový zdroj lupu, jedla, koní, pozemkov a daní na zachovanie moslimskej ummy ("komunity") a jej ozbrojených síl. Náboženský džihád zrejme nebol prvoradou motiváciou arabských armád, hoci ním určite musel byť pre mnohých moslimov bojujúcich vo výpravách.
Po usadení sa na nových územiach sa Arabi nesnažili konvertovať podrobené obyvateľstvo na islam, namiesto toho sa snažili zostať etnicky homogénnou a náboženskou spoločnosťou oddelenou od neveriacich. Arabskí imigranti žili v ribatoch, opevnených mestách vybudovaných za účelom obmedzenia kontaktu s nemoslimami, aby ich obyvatelia neupadli k polyteizmu. Všetci moslimovia boli zaznamenaní v diwane ("registri") a dostali ubytovanie, mesačné prídely a peňažné príspevky. Diwan bola hlavná inštitúcia na vydržiavanie armády a všetkých moslimov. Arabi prevzali finančné systémy dobytých krajín, uvalili na všetkých nemoslimov povinnú daň a neveriacich vyňali z vojenskej služby. Izolácia Arabov zmarila vytvorenie moslimskej spoločnosti v dobytých krajinách, čo bola úloha prenechaná tým podrobeným neveriacim, ktorí neskôr prestúpili na islam.
Snaha o zachovanie samostatnej arabskej identity odlišnej od neveriacich bola odsúdená na neúspech kvôli prostým číslam. Veľkosť arabských okupačných armád sotva mohla presiahnuť 100 000 ľudí, vrátane žien a detí, zatiaľ čo populácia podrobených krajín pravdepodobne presiahla 20 miliónov. Arabi sa nepokúšali o nútené konverzie. Dobrovoľná konverzia však bola úspešná. Do roku 825 boli moslimovia väčšinovým obyvateľstvom v Iráne a do roku 900 dosiahli väčšinu v Egypte, Sýrii a Iraku. Arabi boli postupne začlenení do moslimských armád rôznorodých národov, ktoré prestúpili na novú vieru.
Džihád sunnitov, šiitov a súfistov (656 - súčasnosť)
Behom desaťročia od smrti Abú Bakra spôsobili jeho výroky novej viere vážne problémy. Jeho vyhlásenia o odpadlíctve legitimovali zabíjanie moslimov moslimami; jeho tvrdenie, že len zvolení vodcovia sú legitímni, položili základy šiitsko-sunnitského antagonizmu; a v protiklade s Mohamedovou praxou boli náboženstvo, štát a armáda po novom neoddeliteľné. Dynastické a občianske konflikty sa nevyhnutne stali náboženskými konfliktami, zatiaľ ho náboženské nezhody sa stali občianskymi konfliktami. Výsledkom sú stáročia džihádu medzi šiitskou, sunnitskou a súfistickou frakciou islamu.
V roku 656 napäté vzťahy v náboženstve vzplanuli do konfliktu. Vymenovanie tretieho kalifa, Utmána, v roku 644 urýchlilo rozkol medzi moslimami presvedčenými o tom, že vodcov by mali vyberať prorokovi spoločníci (sunniti) a moslimami presvedčenými o tom, že vládcu môže vymenovať len Alláh, Mohamedov pokrvný príbuzný alebo jeho rodina (šiiti). Chawáridži ("odštiepenci"; známi tiež ako cháridžiti - pozn. prekl.) vyhlásili džihád proti sunnitskému kalifovi so zdôvodnením, že jeho nezákonné zvolenie z neho urobilo káfira, odpadlíka, ktorého treba zabiť. Úkladní vrahovia zabili Utmána a jeho následník, Ali, vyhlásil džihád proti Chawáridžom. Chawáridžský úkladný vrah hneď nato zabil v roku 661 Aliho. Sunnitsko-šiitsky spor sa ukázal byť čoraz násilnejší, keďže obe strany považovali tú druhú za kacírov, ktorých možno legitímne zabiť "na obranu islamu." Do boja sa zanedlho pridali súfisti so svojím mystickým "džihádom mečom", predstavujúcim hrozbu pre každého. V rokoch 656 až 750 viedli moslimovia tri dynasticko-náboženské občianske vojny, čo viedlo ku vzniku formálnej ideológie džihádu, ktorá sa prvý krát objavila v spise na túto tému koncom 8. storočia.
Na sťatie Husajna ibn Aliho, prvého šiitskeho imáma v roku 680 sunnitmi v Iraku, sa v šiitskej histórii spomína ako šiitske mučeníctvo a podnietilo násilnú odplatu. Sunnitskí seldžuckí Turci obratom zahájili džihád proti šiitom a neveriacim, aby rozšírili svoje územie a nadvládu nad vzbúreneckými frakciami na ňom. Šiiti odporujúci seldžuckej vláde v Iráne, Iraku a Sýrii vytvorili v roku 1124 skupinu, na Západe známu ako asasíni, venujúcu sa využívaniu vrážd a úkladných vrážd na zvrhnutie vládnuceho sunnitského poriadku. V roku 1501 šáh Isma'íl I., šiit a prvý vládca (safíjovskej) dynastie nesúcej jeho meno, vyhlásil šiitsky islam za oficiálne náboženstvo perzského štátu a zahájil 10-ročný džihád v podobe prenasledovania sunnitov. Veľká časť stáročného konfliktu medzi Perziou a Tureckom má svoje korene v šiitsko-sunnitskom rozkole.
Vzostup wahhábizmu v roku 1744 vniesol do týchto konfliktov ešte násilnejšie napätie. Wahhábovci, pôvodom z územia zodpovedajúceho súčasnej Saudskej Arábie, tvorili fundamentalistickú sunnitskú sektu, ktorá verila, že väčšina moslimov nedodržiava svoje náboženstvo dostatočne. Okrem vraždenia ostatných sunnitov wahhábisti vyhlásili neľútostnú vojnu proti šiitom. V roku 1802 wahhábisti zmasakrovali tisíce šiitov v ich svätom meste Karbalá v dnešnom Iraku. Wahhábisti uzavreli spojenectvo s rodinou Saudov v Arábii a saudský režim zostal wahhábistický. Počas Iránsko-irackej vojny v rokoch 1980-88 iránsky ajatolláh Ruholláh Chomejní vyhlásil konflikt proti sunnitom v Iraku za džihád. Súčasná občianska vojna v Sýrii je predĺžením historického šiitsko-sunnitského konfliktu, v ktorom Saudská Arábia podporuje sunnitských rebelov a Irán podporuje šiitsky alávitský režim Bašára al-Asada. Po viac než 1400 rokoch je nepravdepodobné, že by sa bezprostredne našlo riešenie pre konflikt, ktorý je určite jedným z najdlhšie trvajúcich konfliktov medzi stúpencami toho istého náboženstva. Jedným z veľkých paradoxov je, že oveľa viacej džihádistov stojí proti moslimom navzájom než proti nemoslimom.
Jedným z faktorov prispievajúcich k dlhému trvaniu šiitsko-sunnitského konfliktu a využívaniu džihádu v ňom je nárast počtu islamských občianskych a náboženských autorít, nárokujúcich si právo vyhlásiť "svätú vojnu". Moc, ktorá sa kedysi týkala len sunnitských kalifov a šiitskych imámov, si napokon nárokovali všetky druhy nespokojencov zo všetkých možných dôvodov. V ich rukách sa džihád stal ospravedlnením pre útlak domáceho disentu alebo urovnávanie politických problémov, čo zasa v priebehu stáročí viedlo k nespočetným vraždám a núteným konverziám, najmä Židov a kresťanov žijúcich na moslimských územiach. Džihád naďalej slúžil svojmu pôvodnému účelu pri zdôvodňovaní vojen proti nemoslimom, akou bola moslimská invázia do Indie v roku 1024 a mogulské dobytie tej istej krajiny v roku 1507, zatiaľ čo Mongoli a Tamerlán využívali džihád na ospravedlnenie útokov proti ostaným moslimom.
Džihád v koloniálnom období
Prenikanie západných mocností na moslimské územia Osmanskej ríše vyprovokovalo mnohé výzvy k džihádom na obranu islamu. Ruská anexia Krymu v roku 1783, dobytie Egypta Napoleonom Bonapartem v roku 1798 a francúzska invázia do Alžírska v roku 1830 sa stretli s výzvami k džihádu. Pokus Ruska o vyhnanie Osmanov z juhovýchodnej Európy v rokoch 1877-78 urýchlil ďalšie takéto vyhlásenie, rovnako ako kroky Ruska v Strednej Ázii v roku 1914. V rovnakom roku Osmania vyhlásili džihád proti Arménom, ktorý sa skončil genocídou viac než milióna etnických kresťanov. Koloniálne obdobie bolo tiež svedkom výziev na džihády proti Číne, Sudánu, Egyptu, Palestíne, Maroku, Afrike a Indii. Počas tohto obdobia moslimovia vraždili etnické a rasové menšiny, Židov, kresťanské a rovnako aj islamské sekty ako nepriateľov islamu.
Prvá svetová vojna a západná okupácia Osmanskej a Perzskej ríše všeobecne ukončili rozsiahle džihády, hoci hniezda odporu existovali až do obdobia po Druhej svetovej vojne. Takéto hnutia, akým je napríklad aktívne hnutie v Čečensku, pretrvali po stáročia.
Stiahnutie sa koloniálnych mocností z väčšiny islamských krajín podnietilo vznik nacionalistických režimov na mnohých bývalých osmanských a perzských územiach. Kultúrny šok spôsobený kolapsom Osmanskej ríše, západnou okupáciou a založením štátu Izrael v roku 1948 - po čom nasledovalo niekoľko arabsko-izraelských vojen, v ktorých židovské armády nemilosrdne porazili moslimské armády - demoralizovali islamského ducha a mali za následok zodpovedajúci úpadok vo frekvencii džihádov. Moslimovia vložili svoju vieru do nových nacionalistických vodcov - vrátane Džamála Abd an-Násira v Egypte, Háfiza al-Asada v Sýrii a Saddáma Husajna v Iraku - aby ochránili záujmy islamu. Ale tieto režimy čerpali podporu len z mestských, vzdelaných, prozápadných elít, čím prenechali vidiecke, chudobné masy pokračujúcemu vplyvu fundamentalistických náboženských vodcov a mešitovým školám. Práve v týchto školách duch džihádu znova vzplanul.
Koncom 70-tych rokov 20. storočia vyprovokovala neschopnosť takýchto nacionalistických režimov poskytnúť primerané zlepšenie ekonomickej situácie väčšiny moslimov a zvýšené pozápadňovanie ich vládnucich elít násilný odpor tradičných moslimov. Niekoľko udalostí behom dvoch desaťročí signalizovalo obnovu militantného islamského džihádizmu, vrátane puču fundamentalistu Muhammada Zia ul-Haqa v Pakistane v roku 1978 a následný vzostup Talibanu a al-Kájdy; šiitskej revolúcie v Iráne v roku 1979; Iránsko-irackej vojny; zavraždenia Anvara Sadata Egyptským islamským džihádom v roku 1981; palestínskych intifád proti izraelskej vláde na Západnom brehu v rokoch 1987 a 2000; irackej invázie do Kuvajtu v roku 1990; obnovených vojen v Čečensku a na Severnom Kaukaze v roku 1994; a zvýšenej finančnej podpory Saudskej Arábie pre Usámu bin Ládina a ostatných wahhábistov po celom moslimskom svete.
Keď saudskí wahhábisti narazili 11. septembra 2001 západnými dopravnými lietadlami do veží Svetového obchodného centra, Pentagónu a do pensylvánskeho poľa, urobili to vo fundamentalistickom duchu džihádu, ktorý v moslimskom svete opäť horí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára