Mohamed: Vodca sekty

Z knihy Understanding Muhammad: A Psychobiography of Allah's Prophet

Umarova zmluva - 3. časť

Indonézia, 28. 11. 2011. Zatvorenie kostola. Pri tomto incidente mali moslimovia námietky proti novému kostolu - ktorý je podľa zmluvy zakázaný. V tomto prípade nikto neprišiel o život, ale miestne moslimské autority konali nezákonne s ohľadom na vlastné občianske právo a súdy, no zákonne s ohľadom na zmluvu.

---

Egypt, 30. 11. 2011. Vraždy. Pri tomto incidente viedla násilná hádka ku smrti moslima, zapríčinenou kresťanom. Počas "pomsty" zabil obrovský moslimský dav dvoch kresťanov, ktorí s ním neboli v príbuzenskom vzťahu, zranil niekoľkých ďalších a tiež raboval a ničil kresťanské domy a podniky, zatiaľ čo polícia incident sledovala bez zasahovania. Je očividné, že kresťan zabil moslima (aj keď len neúmyselne alebo zo strachu o vlastný život), čo je podľa zmluvy zakázané. Preto bola (formálne nevyslovená) zmluva dhimma porušená a moslimovia mali podľa zmluvy "právo" zaobchádzať s nimi ako so "vzdorujúcimi a búriacimi sa ľuďmi" - t.j. životy a majetok všetkých kresťanov v oblasti sa pre moslimov stali "oprávneným terčom".

Pakistan, 1. 12. 2011. Vyhrážky smrťou. Ahmadíovskej rodine sa vyhrážali na základe notoricky známych (a zlomyseľných) pakistanských zákonov o "rúhaní". Ak by boli skutočne obvinení, hrozil by im trest smrti, keďže obvinenie sa v Pakistane považuje za dôkaz a dokonca i za jeho spochybňovanie vás môžu zavraždiť (ako napr. Salmana Tasíra). Také "urážky" islamu sú podľa zmluvy zakázané.

Toto sa udialo len za štrnásť dní.

Novšie prípady:

Irán, 11. 2. 2013. Prenasledovaní kresťania. Podľa správy je s iránskymi kresťanmi zaobchádzané ako s druhoradými občanmi - teda v súlade s požiadavkami Umarovej zmluvy. Toto tiež dokazuje, že šiitski moslimovia vidia nemoslimov v rovnakom svetle ako ich sunnitskí spoluveriaci.

Egypt, 18. 1. 2013. Zničený majetok. Útok na kostol. Majetok kresťanov bol zničený v reakcii na nepodložené obvinenie, že kresťanský majiteľ jedného z majetkov sexuálne obťažoval moslimské dievča. V tomto prípade bola komunita napadnutá v dôsledku (údajných) činov jedného svojho člena. "Rukojemnícka doložka" Umarovej zmluvy legitimizuje takéto činy.

Egypt, 18. 1. 2013. Zničený kostol. Dav 5000 moslimov zničil kostol, ktorého výstavba začala po tom, ako bolo vydané "oficiálne povolenie" na začatie jeho výstavby. Stavanie kostolov je podľa zmluvy zakázané.

Tanzánia, 30. 12. 2012. Postrelený kňaz. Streľba v Zanzibare bola "odplatou" za údajné znesvätenie Koránu, ktoré sa malo odohrať v Dar as-Salám (inej časti krajiny). Taká "urážka Koránu" je podľa zmluvy zakázaná. Skutočnosť, že útok s tým "nesúvisí", je následkom rukojemníckej doložky zmluvy.

Indonézia, 25. 12. 2012. Útok na kresťanov. Napriek tomu, že mali povolenie na stavbu kostola na vlastnom pozemku, miestni moslimovia zaútočili na kresťanov pokúšajúcich sa zorganizovať na tom mieste bohoslužbu pod holým nebom. Stavanie kostolov je podľa zmluvy zakázané.

Sudán, 19. 12. 2012. Zatknutie kňazov. Po konverzii moslima na kresťanstvo zatkla polícia islamského štátu Sudán kňazov, ktorí boli do toho zapojení. Takéto "získavanie konvertitov" je podľa zmluvy zakázané.

Pakistan, 13. 12. 2012. Vražda. 70-ročná Birgitta Almby, učiteľka Biblie a riaditeľka kresťanského technického vzdelávacieho inštitútu v Lahore, bola zastrelená "islamskými extrémistami". Jej zločin? Podľa správ sa mala rozprávať o kresťanstve s moslimom. Takéto "získavanie konvertitov" je podľa zmluvy zakázané.

Môžete si byť istí, že v "islamskom svete" dochádza k takým udalostiam prinajmenšom každý týždeň, ak nie každý deň.

Apologét islamu by pri čítaní tohto stručného zoznamu bezpochyby povedal, že všetky tieto prípady boli "politické", kvôli "napätiu medzi komunitami", kvôli "hnevu", alebo by povedal nejakú inú výhovorku, pričom by určite poprel akúkoľvek súvislosť medzi islamom a týmito udalosťami a určite by povedal, že sú to všetko len "izolované incidenty" - čo je obľúbený spôsob zavrhovania takých dôkazov.

Tvrdím však, že tu existuje súvislosť a tou súvislosťou je Umarova zmluva.

Každá z týchto udalostí je výsledkom jasného porušenia zmluvy, čo oprávňuje zaobchádzanie s tými nemoslimami (a/alebo s ktorýmkoľvek z ich spoluveriacich v dosahu, viď Korán 9:123), ktorí ju porušili, ako so "vzdorujúcimi a búriacimi sa ľuďmi", ktorí sú následne vystavení vyplieneniu, zotročeniu a vražde vykonanou ummou (alebo možno kalifátom), ak si to želá, ako bolo demonštrované vyššie.

Zdá sa však, že určité náznaky pravdy môžu presiaknuť do médií hlavného prúdu:

V tomto článku The Times Of Israel z 3. marca 2013 (ktorý sa oplatí prečítať) je tento veľavravný odsek: "Zrážky medzi koptskými kresťanmi a moslimami sú zvyčajne vyvolávané fámami o konverzii, moslimsko-kresťanskými milostnými aférami a výstavbou kostolov." Čo sa myslí tým, "Zrážky medzi koptskými kresťanmi a moslimami sú zvyčajne vyvolávané..."? Ale keby sme očakávali od The Times Of Israel alebo ktoréhokoľvek iného západného média hlavného prúdu, že povie pravdu tak odvážne, žiadali by sme priveľa. Ďalším zmätkom je, že moslimovia majú Koránom výslovne dovolené ženiť sa s kresťankami (a Židovkami), takže jediný druh "moslimsko-kresťanskej milostnej aféry", ktorý môže podnietiť nepokoje, je ten, keď sa moslimka zamiluje do kresťana. Ale všimnite si tri "spúšťače" identifikované v článku - konverzia moslimov, "milostné aféry" a stavanie kostolov. Všetky tri (získavanie konvertitov, sobáš/sex s moslimkou a stavanie kostolov) sú podľa zmluvy zakázané. The Times Of Israel prinajmenšom (čiastočne) identifikovali bežné spúšťače, ak nie ich hlavný dôvod - Umarovu zmluvu.

Záver

Po celú históriu až do súčasnosti sa interakcie medzi moslimami a ich nemoslimskými menšinami zakladali na Umarovej zmluve.

V dejinách bolo zavedenie zmluvy, vrátane jej povinných pravidiel, nerovnorodé (často kvôli nevyhnutnosti zachovať fungovanie vlády), no nezavedenie aspoň povinných prvkov vyvolávalo silnú reakciu proti dhimmím privilegovaným nad rámec podmienok zmluvy a často tiež podnecovalo väčšie prenasledovanie populácie dhimmí ako celku.

V súčasnom svete je táto požiadavka rozšírená tak, aby zahrňovala nemoslimov všade - i keď sú moslimovia v krajine menšinou - a preto z pohľadu mnohých moslimov žijú všetci nemoslimovia podľa podmienok nevyjadrenej zmluvy dhimma, založenej na zmluve.

Nenaznačujem, že všetci, alebo dokonca väčšina dnešných moslimov (alebo tých v histórii) je/bola vedome oboznámená s podmienkami zmluvy; skôr by som povedal, že počas celej histórie moslimovia vo všeobecnosti zaobchádzali s nemoslimami v súlade s jej pravidlami (alebo pravidlami podobných "dohôd"), takže postoj a správanie nariadené zmluvou sú zakorenené v moslimskej psychike a prejavujú sa teda spôsobom, akým moslimovia zaobchádzajú s nemoslimami. Keď si uvedomíme, že moslimovia bezvýhradne, snáď takmer podvedome, veria, že všetkým nemoslimom je dovolené existovať len ako dhimmím podľa zmluvy dhimma - hoci len pokiaľ ide o postoj typu "takto treba zaobchádzať s káfirmi" - potom sa hrozivo veľký počet týchto "nevysvetliteľných" a "izolovaných" udalostí nečakane stane úplne vysvetliteľným a vôbec nie izolovaným.

Tieto udalosti skôr utvárajú vzor správania, vzor nariadený Umarovou zmluvou.

Dodatok 1:

Začiatkom roka 2012 som narazil na túto správu a mal som pocit, že musím zhrnúť jej časti, aby som ukázal všadeprítomnosť postojov obsiahnutých v zmluve.

"(nemoslimovia) sú často vykresľovaní ako menejcenní alebo druhotriedni občania, ktorým štedrí pakistanskí moslimovia pridelili obmedzené práva a privilégiá, za čo by mali byť vďační."

Toto je takmer presne ten istý postoj voči nemoslimom, aký je obsiahnutý v zmluve.

"Nemoslimovia sú v posudzovaných učebniciach madrás (islamských náboženských škôl - pozn. prekl.) vykresľovaní jedným z troch spôsobov: (1) káfiri (neveriaci) alebo mušrikún (pohania), (2) dhimmí (nemoslimovia žijúci pod nadvládou islamu), alebo (3) murtidovia (odpadlíci, t.j. ľudia, ktorí sa odvrátili od islamu). Nemoslimovia nikdy nie sú opisovaní ako občania s ústavne chránenými právami, ktoré doplňujú občianstvo."

Tento postoj je taktiež konzistentný s postojmi obsiahnutými v Umarovej zmluve a Koráne.

"Až 80% respondentov (učiteľov na školách) považuje nemoslimov za nepriateľov islamu."

Nemoslimovi je v islamskej krajine dovolené existovať len ako dhimmímu, pričom si treba zapamätať, že dhimmí je v podstate "harbi" (t.j. nepriateľ islamu), ktorý je "podmienečne prepustený".

Nie je prekvapením, že následne sa dozvedáme: "Študenti často vyjadrujú negatívne názory na stúpencov ostatných náboženstiev a väčšina študentov jednoducho stotožnila nemoslimov s nepriateľmi islamu."

Existujú tiež podobné správy z roku 2012 týkajúce sa povahy školských osnov na saudských školách, viď tu a tu (druhá spomínaná správa je v skutočnosti z roku 2010 - pozn. prekl.).

Takže vedome či podvedome môžeme vidieť, že postoje voči nemoslimom obsiahnuté v Umarovej zmluve sú dnes stále platné a že, opäť, či už vedome alebo podvedome, mnohí moslimovia považujú všetkých nemoslimov za "dhimmí", ochrana ktorých je zaručená len za predpokladu, že dodržujú podmienky svojej (nevyslovenej) zmluvy dhimma.

Dodatok 2:

Vo februári 2013 som našiel tento príklad toho, čo môže Umarova zmluva znamenať v praxi. Uznávam, že toto je najhorší alebo takmer najhorší prípad, no nie je mimo pravidiel upravujúcich dhimmí. V tomto videu sýrsky kresťan prosí o život pred "súdom šaríe", zatiaľ čo mu hovoria, že musí konvertovať na islam - lebo inak. Keď je obvineným nemoslim a žalobcami sú moslimovia, platí rovnica obvinenie = dôkaz, lebo nemoslim nemá proti moslimom v (niektorých) právnych systémoch šaríe žiadne práva.

Dodatok 3:

Marec 2013. Tento článok (ktorý sa oplatí prečítať celý) je zaujímavý, keďže presne ukazuje, čo má za následok porušenie (pomyslenej) zmluvy. Kresťanský pastor v Pakistane (preto pomyslený dhimmí) bol mylne obvinený z "rúhania" proti islamu (porušenia zmluvy). Dav, ktorý zaútočil na jeho dom, kričal "Pastor Karma Patras je rúhač a neveriaci vystavený zabitiu." Vždy to bol neveriaci (t.j. nemoslim), ale keďže porušil svoju (pomyslenú) zmluvu, bol následkom toho "vystavený zabitiu".

Dodatok 4:

23. marca 2013. V tomto článku z Washington Times egyptský duchovný Chalid Saíd tvrdí, že cudzinecká pomoc (v článku americká pomoc) je "džíza" (na inom mieste tvrdí, že je to "daň z hlavy" - zvyčajný preklad džízy). Džízu platia dhimmí, ktorí žijú podľa zmluvy dhimma. Takže tento duchovný si myslí, že Američania sú dhimmí, ktorí existujú podľa (nevyjadrenej) zmluvy dhimma.

Podobným spôsobom bol britský imám Anjem Choudary zaznamenaný (vo februári 2013), ako hovorí, že štátne príspevky sú "príspevkom pre uchádzačov o džihád" a že "normálnou situáciou pre vás (moslimov) je brať si peniaze od káfirov (nemoslimov)." Toto je opäť narážka na džízu - daň z hlavy, ktorú platia dhimmí.

Hoci sa tieto posledné dva príspevky nevzťahujú priamo na zmluvu, stále odzrkadľujú postoj, že nemoslimovia kdekoľvek - vrátane "slobodného sveta" - sú v skutočnosti dhimmí.

Jon MC

Prevzaté z http://www.faithfreedom.org/the-pact-of-umar/

Umarova zmluva - 2. časť

Imám al-Mawardí (zomrel v r. 1058) zaradil do kategórie povinné (wadžibat) len šesť nasledovných podmienok:

---

1.Neurážať Korán.

2.Neurážať proroka.

3.Neurážať islamské náboženstvo.

4.Nesmilniť s moslimkou (ani sa s ňou oženiť).

5.Neublížiť moslimovi. Komentár: toto sa nemusí nevyhnutne obmedzovať na fyzické ublíženie. Ublíženie sa všeobecne chápe ako čokoľvek, čo rozruší/naštve moslimov.

6.Nepomáhať nepriateľom ani špiónom.

Imám al-Farra (zomrel v r. 1061) mal podobný zoznam povinných podmienok:

1.Nebojovať proti moslimom. Komentár: teda zákaz fyzickej ujmy.

2.Nesmilniť s moslimkou.

3.Neoženiť sa s moslimkou.

4.Nepodpokávať vieru moslima v islam. Komentár: toto by sa považovalo za duševnú "ujmu". Funguje to tiež ako zákaz akéhokoľvek získavania konvertitov.

5.Nepáchať krádeže na hlavných cestách.

6.Nepodporovať špióna.

7.Nepísať nepriateľovi o situácii moslimov za účelom pomôcť mu v boji.

8.Nezabiť moslima.

Abul Kásim povedal, že dhimmího robí zločincom osem skutkov. Sú to:

1.Súhlas s bojom proti moslimom.

2.Smilnenie s moslimkou.

3.Pokus oženiť sa s ňou.

4.Pokus zviesť moslima od jeho náboženstva.

5.Okradnutie moslima na hlavnej ceste.

6.Konať ako špión pre neveriacich alebo

7.Zasielanie informácií neveriacim alebo im slúžiť ako sprievodca.

8.Zabitie moslima alebo moslimky.

Kým pôjdem do detailov, musím uviesť jednu všeobecnú pripomienku. Teoreticky musel dhimmí splniť všetky povinné podmienky zmluvy, aby si mohol nárokovať ochranu. Hanbal a Málik zastávali názor, že z dhimmího robia zločinca štyri veci: rúhanie sa bohu, jeho knihe, jeho náboženstvu a jeho prorokovi.

Abú Hanífa učil, že netreba byť príliš prísni na dhimmího, ktorí urazili proroka. Šáfi povedal, že tomu, kto učinil pokánie za to, že urazil proroka, môže byť odpustené a môžu mu byť prinavrátené jeho privilégiá.

(Málik, Šáfi, Hanbal a Hanífa sú pôvodcami štyroch hlavných (a rovnomenne pomenovaných) škôl islamskej právnej vedy v sunnitskom islame.)

Ibn Tajmíja (1263-1328) učil, že trestu smrti by sa nemalo byť možné vyhnúť.

Ako vidíme, požadované pravidlá sa točili okolo toho, že nemoslimom treba zabrániť v tom, aby moslimom "ublížili" fyzicky, duševne, "nábožensky" či dokonca slovne.

Ako píše jedna apologetická skupina: "Mnohé z týchto pravidiel sú v dnešnom kontexte neprípustné; ale, aby sme boli spravodliví, musíme pochopiť, že vtedy boli normou. V stredovekej Európe určite nebolo prípustné útočiť na Ježiša, Bibliu či kresťanstvo." (poznámka - článok bol v marci 2013 stiahnutý).

Islam sa však s kresťanstvom rozchádza v tom, že túto nepochybne "stredovekú normu" praktizujú mnohí dnešní moslimovia (hoci kvázi podvedomým spôsobom).

(Iróniou je, že tvrdenie apologétov je bigotné a "islamofóbne": je islamofóbne, lebo naznačuje, že moslimovia nedokážu žiť inak než podľa stredovekých "noriem" a je bigotné, lebo naznačuje, že sa nedá od nich očakávať nič lepšie.)

Môj komentár k Umarovej zmluve:

Hoci je nepravdepodobné, že by ju napísal Umar I. (druhý zo "správne vedených kalifov") - a teda mnohí apologéti ju nazývajú "neautentickou", je "autentická" v tom zmysle, že mnohé moslimské zdroje (napr. tie, ktoré sú uvedené vyššie) používajú rovnaké alebo podobné podmienky pri načrtávaní zmlúv dhimma pre nemoslimov.

Keď vezmeme do úvahy dôkazy z rôznych moslimských a nemoslimských zdrojov (citácie takých zdrojov môžete nájsť na proislamských webstránkach), zistíme, že podporujú kľúčové podmienky. Toto, myslím si, potvrdzuje vierohodnosť (ak nie literárnu autenticitu) zmluvy nado všetky rozumné pochybnosti.

Keď si narýchlo prečítame rôzne povinné podmienky, ukazuje sa, že akákoľvek "urážka" islamu je porušením zmluvy dhimma, rovnako ako hocijaké získavanie konvertitov či "ublíženie" (akéhokoľvek druhu) moslimovi (hoci zoznam Abula Kásima priamo neobsahuje urážku islamu/Mohameda/Alláha, dá sa vyvodiť z bodu číslo 4).

Dodatočne k podmienkam zmluvy museli dhimmí platiť džízu.

Džizja

Dodatočne k povinným zákonom zmluvy dhimma (ktoré sa od miesta k miestu a v priebehu času líšili len v drobnostiach) bolo ďalším spôsobom, akým sa "dhimmí" mohol dostať mimo zákon, nezaplatenie džizje - zvláštnej dane z hlavy vyberanej výlučne od nemoslimských menšín. Zo štyroch hlavných sunnitských škôl, málikovská, šáfiovská a hanbalovská zastávajú názor, že nezaplatenie dane z hlavy zbavuje ochrany.

Džizja sa často nazýva "daňou z hlavy", hoci je to čiastočne nevhodné pomenovanie, lebo "daň z hlavy" v západnom ponímaní je zvyčajne niečo, čo sa musí platiť (tam, kde sa taká daň používa), aby ľudia mali volebné právo - t.j. aby mali politickú reprezentáciu prostredníctvom hlasovacích práv. Dhimmí nikdy nemali slovo v tom, kto im vládne (podľa rôznych systémov práva šaría), takže lepším pochopením "džizje" je "daň na hlavu", suma, ktorá sa platila "na hlavu" dhimmí, keďže to odzrkadľuje spôsob, akým bola vyberaná - na hlavu z telesne zdatného káfirského muža je jeden typický výberový systém.

Hoci nie je v podmienkach týchto zmlúv dhimma, džizja sa zakladá na Koráne (spomína sa vo verši 9:29 - pozn. prekl.) a jej nezaplatenie je taktiež porušením zmluvy dhimma (ako potvrdil Málik, Šáfi a Hanbal), čím neplatiaca osoba (alebo, menej často komunita ako celok) podlieha zaobchádzaniu ako so "vzdorujúcimi a búriacimi sa ľuďmi"; čo pre zmenu znamená, že život a majetok "zločinca" (t.j. osoby/ľudí, ktorí porušili svoju dhimmu) je pre moslimov "oprávneným terčom".

Ak môžem byť trochu cynický, tak nazvanie džizji "daňou na hlavu" je úplne výstižné, keďže vďaka nej si dhimmí môže uchovať hlavu na ramenách.

Hidája, hanafiovská príručka práva šaría, k tomu hovorí:

"Daň z hlavy (džizja) je druhom trestu uvaleného na neveriacich za ich zaťatosť v neviere (ako bolo uvedené predtým), z čoho vyplýva, že od neveriaceho nemôže byť prijatá, ak ju pošle po poslovi, ale musí ju vybrať urážlivým a ponižujúcim spôsobom vyberač, ktorý sedí a dostáva ju od neho v stojatej póze: (podľa jednej tradície ho má vyberač schmatnúť za hrdlo a triasť ním, hovoriac, "Zaplať svoju daň, dhimmí!"). Je preto evidentné, že daň z hlavy je trestom; ... Po druhé, daň z hlavy je náhradou za zničenie v súvislosti s neveriacimi a náhradou za osobnú pomoc v súvislosti s moslimami (ako bolo podotknuté predtým) - ale je náhradou za zničenie s ohľadom na budúcnosť."

V hanafiovskej škole - ktorá bola najliberálnejšou zo štyroch škôl, pokiaľ ide o džízu - je džizja teda jasne identifikovaná ako "poníženie" a "náhrada za zničenie". Takto môžeme vidieť, primárne od koho boli také "ochraňované osoby" ako dhimmí skutočne ochraňované. Inými slovami: džizja je ochranné vydieranie a ak nezaplatíte, zabijú vás.

Jeden renomovaný súčasný moslimský komentátor, S. Abul A'la Mawdúdí, píše:

"Mali by byť nútení (Židia a kresťania) platiť džízu, aby sme skoncovali s ich nezávislosťou a nadradenosťou, aby nezostali vládcami a panovníkmi v krajine." (Mawdúdí, S. Abul A'la, Význam Koránu, vydanie z roku 1993, zv. 2, strana 183.)

Čo jasne dokazuje, že účelom džizji je ožobráčenie nemoslimov.

Umarova zmluva sa teda stáva "pro-forma" pre postoj voči nemoslimom a interakciu s nimi podľa hlavných škôl islamského myslenia. Umarovu zmluvu môžeme považovať za "doktrinálny ideál" toho, ako by moslimovia mali zaobchádzať s nemoslimami. To neznamená, že i "povinné" prvky zmluvy boli počas islamskej histórie úplne vynucované - neboli (najmä v tých časoch a na tých miestach, kde nemoslimovia poskytovali základné vládne služby, ktoré moslimovia nevedeli vykonávať) - ale ukazuje, ako by veci mali vyzerať v "ideálnom" islamizovanom svete. Za zmienku tiež stojí, že keď povinné podmienky neboli vynútené, často to v umme podnietilo hnev, nasledovaný obdobím prenasledovania a utláčania nemoslimov (viď nižšie).

Za ďalšie, výnimky uvádzané moslimskými apologétmi sa často týkajú veľmi špecifickej menšiny v populácii dhimmí - verejných či štátnych zamestnancov, ako by sme ich dnes nazvali, skôr než podrobených ľudí ako celku, teda citovať fakt, že tento alebo tamten nemoslim postúpil na vysokú pozíciu v islamskej spoločnosti, ergo, islam je tolerantný či dokonca priaznivo naklonený voči menšinám, je prinajmenšom neúprimné, keďže takí "priaznivo naklonení" nemoslimovia často poskytovali základné služby, ktoré si moslimovia buď nevedeli poskytovať alebo by si ich neposkytovali.

Pravdou nie je ani to, že všetci moslimovia veria v takéto diskriminačné praktiky; ale faktom je, že do dnešných dní čelia nemoslimské menšiny v islamských krajinách neustálej diskriminácii (alebo niečomu horšiemu) počas celého života, čo by v prípade, že by moslimovia trpeli rovnako v nemoslimských krajinách, spôsobilo, že by sa moslimské lobistické skupiny okamžite rozplynuli od smrteľného mŕtvicového rozhorčenia.

Táto krutá irónia pisateľovi neunikla.

Zmluva v dejinách

Existuje mnoho príkladov použitia Umarovej zmluvy v dejinách, ale chcem zvážiť len jeden, ktorý ilustruje tenké lano, po ktorom kráčal dokonca ten "najnaklonenejší" z obyvateľstva dhimmí, a síce Šmuel Ha-Nagid (993-1056) a jeho syn. Šmuel Ha-Nagid (vlastným menom Samuel ibn Nagrela - pozn. prekl.) bol Žid, ktorý žil v "islamskom zlatom veku" v islamskom Španielsku (Andalúzii). Bol rabínom a teológom, písal sekulárnu poéziu, slúžil ako premiér dvoch andalúzskych panovníkov a ukázal sa byť schopným vojenským veliteľom pre islamský štát. V tomto všetkom sa "diskrétne oháňal vplyvom". Zomrel v roku 1056 a jeho syna Jozefa, ktorý bol mimoriadne talentovaný, vymenovali na jeho miesto. Na rozdiel od Šmuela bol Jozef "arogantný" muž. Následne ho moslimovia prestali mať radi a to malo za následok jeho vraždu v roku 1066. Židovská komunita v Grenade nad tým vyjadrila nespokojnosť a v nasledujúci deň (31. decembra 1066) bola z väčšej časti zmasakrovaná.

Prečo sa to stalo? Šmuel aj Jozef porušili zmluvu, keďže mali prácu, ktorá ich stavala do pozície autority nad moslimami (tie funkcie ani nemohli odmietnuť, keďže boli kalifovými poverencami a neuposlúchnutie kalifovho rozkazu by taktiež bolo porušením zmluvy). V prípade Šmuela sa to ignorovalo, lebo on konal voči moslimom s mimoriadnou pokorou a úctou (v súlade s podmienkami vo verziách od Ibn Kathira a Ibn Hazmu), ale keď Jozef konal "arogantne" - t.j. bez poníženej otrockej úcty a vlastného ponižovania sa - vtedy si jeho porušenie zmluvy dhimma "všimli", zabili ho a kvôli "rukojemníckej" doložke zmluvy bola jeho komunita spustošená.

Z tohto vidíme, že tí nemoslimovia, ktorí nadobudli veľký význam, mali povolené nadobudnúť ho len "s tichým súhlasom" a ak si dovolili považovať sa akýmkoľvek spôsobom za rovných s moslimami, odplata mohla byť rýchla a krutá a mohla siahať ďaleko za samotného "zločinca", až ku širšej komunite dhimmí.

Ako druhý, opačný prípad chcem stručne vziať do úvahy Abu'la-Fatha Džaláluddína Muhamada Akbara (známeho tiež ako cisár Akbar)(1542-1605), mogulského cisára Indie. Hoci začínal ako vysoko ortodoxný hanafiovský sunnitský moslim, otvorenosť jeho mysle ho viedla k tomu, aby počúval náboženské názory ostatných a napokon rozšíril náboženskú toleranciu na všetky náboženské skupiny vo svojej ríši. Zašiel dokonca až tak ďaleko, že zrušil džízu, charadž a ostatné islamské dane vyberané od nemoslimov, pričom ich nahradil jednou daňou vyberanou rovnako od moslimov ako aj od nemoslimov.

Toto predstavovalo porušenie Umarovej zmluvy v tom zmysle, že Akbar nie len nevynucoval jej povinné podmienky a džízu, ale otvorene vydával zákony proti nim.

Následkom svojich postojov a činov ho moslimskí učenci (ulema) a členovia jeho súdu dosť kritizovali a ku svojmu menu dostal prezývku "odpadlík" (po svojej smrti) - a to napriek tomu, že i jeho kritici ho taktiež považovali za veľmi schopného, morálneho (prinajmenšom v jeho časoch) a celkovo dobrého kráľa.

Z tohto vidíme, že moslimskí vládcovia, ktorí nedodržiavajú myšlienky spojené so zmluvou, sa považujú za ľudí, ktorí prekročili hranice islamu.

Súčasné príklady použitia zmluvy

Existuje množstvo dôkazov, ktoré demonštrujú, že "Umarova zmluva" platí i dnes, hoci je len nevyslovená, t.j. neexistuje spísaná zmluva, ale moslimovia danej krajiny predpokladajú, že platí. Hoci väčšina uvedených príkladov zahrňuje prenasledovanie kresťanov (sú najviditeľnejšou menšinou v krajinách s moslimskou väčšinou), dá sa dokázať, že akákoľvek menšina, ktorá "porušuje" svoju (nevyslovenú) zmluvu dhimma, podlieha útoku.

Napríklad:

Sudán, 17. 11. 2011. Zničený kostol. Moslimské davy zničili čiastočne postavený kostol v "islamskom" severnom Sudáne - stavanie kostolov je podľa zmluvy zakázané.

Egypt, 17. 11. 2011. Zavraždení kresťania. Kresťania boli zavraždení za protestovanie proti zničeniu kostola. Všetko to začalo tým, že moslimovia "protestovali" (rozumej davové násilie) proti právnym (podľa egyptských zákonov) pokusom o obnovu kostola v meste Edfu - obnova kostola je podľa zmluvy zakázaná.

Pakistan, 19. 11. 2011. Prenasledovanie kvôli asociovaniu. Toto je zovšeobecnená správa zdôrazňujúca, ako sú pakistanskí kresťania prenasledovaní kvôli "blízkej asociácii so Západom a kresťanstvom v mysliach Pakistancov." Pokiaľ ide o zmluvu, pakistanskí kresťania sú napádaní, lebo "kresťania" na Západe porušili svoju (nevyslovenú) zmluvu dhimma. Inými slovami, každý kresťan je "zodpovedný" za činy všetkých kresťanov, ktorých si len vedia predstaviť, ako vyplýva zo zmluvy.

India, 21. 11. 2011. Vražda. Kresťanský kňaz bol zavraždený za to, že sa otvorene hlásil ku kresťanstvu a bol pripravený obhajovať svoje náboženstvo. To je získavanie konvertitov, čo je podľa zmluvy zakázané.

Pakistan, 21. 11. 2011. Zmlátenie. Kresťania boli zbití, aby vypovedali proti kresťanskému pastorovi obvinenému z konvertovania moslimov, t.j. získavania konvertitov, čo je podľa zmluvy zakázané.

India, 23. 11. 2011. Nepokoje. V reakcii na úpravu fotky moslimskej svätyne vo photoshope sa moslimovia (v tejto krajine menšinou) vzbúrili proti tejto "urážke islamu". Také urážky sú podľa zmluvy zakázané.

Jon MC

Prevzaté z http://www.faithfreedom.org/the-pact-of-umar/