Imám al-Mawardí (zomrel v r. 1058) zaradil do kategórie povinné (wadžibat) len šesť nasledovných podmienok:
1.Neurážať Korán.
2.Neurážať proroka.
3.Neurážať islamské náboženstvo.
4.Nesmilniť s moslimkou (ani sa s ňou oženiť).
5.Neublížiť moslimovi. Komentár: toto sa nemusí nevyhnutne obmedzovať na fyzické ublíženie. Ublíženie sa všeobecne chápe ako čokoľvek, čo rozruší/naštve moslimov.
6.Nepomáhať nepriateľom ani špiónom.
Imám al-Farra (zomrel v r. 1061) mal podobný zoznam povinných podmienok:
1.Nebojovať proti moslimom. Komentár: teda zákaz fyzickej ujmy.
2.Nesmilniť s moslimkou.
3.Neoženiť sa s moslimkou.
4.Nepodpokávať vieru moslima v islam. Komentár: toto by sa považovalo za duševnú "ujmu". Funguje to tiež ako zákaz akéhokoľvek získavania konvertitov.
5.Nepáchať krádeže na hlavných cestách.
6.Nepodporovať špióna.
7.Nepísať nepriateľovi o situácii moslimov za účelom pomôcť mu v boji.
8.Nezabiť moslima.
Abul Kásim povedal, že dhimmího robí zločincom osem skutkov. Sú to:
1.Súhlas s bojom proti moslimom.
2.Smilnenie s moslimkou.
3.Pokus oženiť sa s ňou.
4.Pokus zviesť moslima od jeho náboženstva.
5.Okradnutie moslima na hlavnej ceste.
6.Konať ako špión pre neveriacich alebo
7.Zasielanie informácií neveriacim alebo im slúžiť ako sprievodca.
8.Zabitie moslima alebo moslimky.
Kým pôjdem do detailov, musím uviesť jednu všeobecnú pripomienku. Teoreticky musel dhimmí splniť všetky povinné podmienky zmluvy, aby si mohol nárokovať ochranu. Hanbal a Málik zastávali názor, že z dhimmího robia zločinca štyri veci: rúhanie sa bohu, jeho knihe, jeho náboženstvu a jeho prorokovi.
Abú Hanífa učil, že netreba byť príliš prísni na dhimmího, ktorí urazili proroka. Šáfi povedal, že tomu, kto učinil pokánie za to, že urazil proroka, môže byť odpustené a môžu mu byť prinavrátené jeho privilégiá.
(Málik, Šáfi, Hanbal a Hanífa sú pôvodcami štyroch hlavných (a rovnomenne pomenovaných) škôl islamskej právnej vedy v sunnitskom islame.)
Ibn Tajmíja (1263-1328) učil, že trestu smrti by sa nemalo byť možné vyhnúť.
Ako vidíme, požadované pravidlá sa točili okolo toho, že nemoslimom treba zabrániť v tom, aby moslimom "ublížili" fyzicky, duševne, "nábožensky" či dokonca slovne.
Ako píše jedna apologetická skupina: "Mnohé z týchto pravidiel sú v dnešnom kontexte neprípustné; ale, aby sme boli spravodliví, musíme pochopiť, že vtedy boli normou. V stredovekej Európe určite nebolo prípustné útočiť na Ježiša, Bibliu či kresťanstvo." (poznámka - článok bol v marci 2013 stiahnutý).
Islam sa však s kresťanstvom rozchádza v tom, že túto nepochybne "stredovekú normu" praktizujú mnohí dnešní moslimovia (hoci kvázi podvedomým spôsobom).
(Iróniou je, že tvrdenie apologétov je bigotné a "islamofóbne": je islamofóbne, lebo naznačuje, že moslimovia nedokážu žiť inak než podľa stredovekých "noriem" a je bigotné, lebo naznačuje, že sa nedá od nich očakávať nič lepšie.)
Môj komentár k Umarovej zmluve:
Hoci je nepravdepodobné, že by ju napísal Umar I. (druhý zo "správne vedených kalifov") - a teda mnohí apologéti ju nazývajú "neautentickou", je "autentická" v tom zmysle, že mnohé moslimské zdroje (napr. tie, ktoré sú uvedené vyššie) používajú rovnaké alebo podobné podmienky pri načrtávaní zmlúv dhimma pre nemoslimov.
Keď vezmeme do úvahy dôkazy z rôznych moslimských a nemoslimských zdrojov (citácie takých zdrojov môžete nájsť na proislamských webstránkach), zistíme, že podporujú kľúčové podmienky. Toto, myslím si, potvrdzuje vierohodnosť (ak nie literárnu autenticitu) zmluvy nado všetky rozumné pochybnosti.
Keď si narýchlo prečítame rôzne povinné podmienky, ukazuje sa, že akákoľvek "urážka" islamu je porušením zmluvy dhimma, rovnako ako hocijaké získavanie konvertitov či "ublíženie" (akéhokoľvek druhu) moslimovi (hoci zoznam Abula Kásima priamo neobsahuje urážku islamu/Mohameda/Alláha, dá sa vyvodiť z bodu číslo 4).
Dodatočne k podmienkam zmluvy museli dhimmí platiť džízu.
Džizja
Dodatočne k povinným zákonom zmluvy dhimma (ktoré sa od miesta k miestu a v priebehu času líšili len v drobnostiach) bolo ďalším spôsobom, akým sa "dhimmí" mohol dostať mimo zákon, nezaplatenie džizje - zvláštnej dane z hlavy vyberanej výlučne od nemoslimských menšín. Zo štyroch hlavných sunnitských škôl, málikovská, šáfiovská a hanbalovská zastávajú názor, že nezaplatenie dane z hlavy zbavuje ochrany.
Džizja sa často nazýva "daňou z hlavy", hoci je to čiastočne nevhodné pomenovanie, lebo "daň z hlavy" v západnom ponímaní je zvyčajne niečo, čo sa musí platiť (tam, kde sa taká daň používa), aby ľudia mali volebné právo - t.j. aby mali politickú reprezentáciu prostredníctvom hlasovacích práv. Dhimmí nikdy nemali slovo v tom, kto im vládne (podľa rôznych systémov práva šaría), takže lepším pochopením "džizje" je "daň na hlavu", suma, ktorá sa platila "na hlavu" dhimmí, keďže to odzrkadľuje spôsob, akým bola vyberaná - na hlavu z telesne zdatného káfirského muža je jeden typický výberový systém.
Hoci nie je v podmienkach týchto zmlúv dhimma, džizja sa zakladá na Koráne (spomína sa vo verši 9:29 - pozn. prekl.) a jej nezaplatenie je taktiež porušením zmluvy dhimma (ako potvrdil Málik, Šáfi a Hanbal), čím neplatiaca osoba (alebo, menej často komunita ako celok) podlieha zaobchádzaniu ako so "vzdorujúcimi a búriacimi sa ľuďmi"; čo pre zmenu znamená, že život a majetok "zločinca" (t.j. osoby/ľudí, ktorí porušili svoju dhimmu) je pre moslimov "oprávneným terčom".
Ak môžem byť trochu cynický, tak nazvanie džizji "daňou na hlavu" je úplne výstižné, keďže vďaka nej si dhimmí môže uchovať hlavu na ramenách.
Hidája, hanafiovská príručka práva šaría, k tomu hovorí:
"Daň z hlavy (džizja) je druhom trestu uvaleného na neveriacich za ich zaťatosť v neviere (ako bolo uvedené predtým), z čoho vyplýva, že od neveriaceho nemôže byť prijatá, ak ju pošle po poslovi, ale musí ju vybrať urážlivým a ponižujúcim spôsobom vyberač, ktorý sedí a dostáva ju od neho v stojatej póze: (podľa jednej tradície ho má vyberač schmatnúť za hrdlo a triasť ním, hovoriac, "Zaplať svoju daň, dhimmí!"). Je preto evidentné, že daň z hlavy je trestom; ... Po druhé, daň z hlavy je náhradou za zničenie v súvislosti s neveriacimi a náhradou za osobnú pomoc v súvislosti s moslimami (ako bolo podotknuté predtým) - ale je náhradou za zničenie s ohľadom na budúcnosť."
V hanafiovskej škole - ktorá bola najliberálnejšou zo štyroch škôl, pokiaľ ide o džízu - je džizja teda jasne identifikovaná ako "poníženie" a "náhrada za zničenie". Takto môžeme vidieť, primárne od koho boli také "ochraňované osoby" ako dhimmí skutočne ochraňované. Inými slovami: džizja je ochranné vydieranie a ak nezaplatíte, zabijú vás.
Jeden renomovaný súčasný moslimský komentátor, S. Abul A'la Mawdúdí, píše:
"Mali by byť nútení (Židia a kresťania) platiť džízu, aby sme skoncovali s ich nezávislosťou a nadradenosťou, aby nezostali vládcami a panovníkmi v krajine." (Mawdúdí, S. Abul A'la, Význam Koránu, vydanie z roku 1993, zv. 2, strana 183.)
Čo jasne dokazuje, že účelom džizji je ožobráčenie nemoslimov.
Umarova zmluva sa teda stáva "pro-forma" pre postoj voči nemoslimom a interakciu s nimi podľa hlavných škôl islamského myslenia. Umarovu zmluvu môžeme považovať za "doktrinálny ideál" toho, ako by moslimovia mali zaobchádzať s nemoslimami. To neznamená, že i "povinné" prvky zmluvy boli počas islamskej histórie úplne vynucované - neboli (najmä v tých časoch a na tých miestach, kde nemoslimovia poskytovali základné vládne služby, ktoré moslimovia nevedeli vykonávať) - ale ukazuje, ako by veci mali vyzerať v "ideálnom" islamizovanom svete. Za zmienku tiež stojí, že keď povinné podmienky neboli vynútené, často to v umme podnietilo hnev, nasledovaný obdobím prenasledovania a utláčania nemoslimov (viď nižšie).
Za ďalšie, výnimky uvádzané moslimskými apologétmi sa často týkajú veľmi špecifickej menšiny v populácii dhimmí - verejných či štátnych zamestnancov, ako by sme ich dnes nazvali, skôr než podrobených ľudí ako celku, teda citovať fakt, že tento alebo tamten nemoslim postúpil na vysokú pozíciu v islamskej spoločnosti, ergo, islam je tolerantný či dokonca priaznivo naklonený voči menšinám, je prinajmenšom neúprimné, keďže takí "priaznivo naklonení" nemoslimovia často poskytovali základné služby, ktoré si moslimovia buď nevedeli poskytovať alebo by si ich neposkytovali.
Pravdou nie je ani to, že všetci moslimovia veria v takéto diskriminačné praktiky; ale faktom je, že do dnešných dní čelia nemoslimské menšiny v islamských krajinách neustálej diskriminácii (alebo niečomu horšiemu) počas celého života, čo by v prípade, že by moslimovia trpeli rovnako v nemoslimských krajinách, spôsobilo, že by sa moslimské lobistické skupiny okamžite rozplynuli od smrteľného mŕtvicového rozhorčenia.
Táto krutá irónia pisateľovi neunikla.
Zmluva v dejinách
Existuje mnoho príkladov použitia Umarovej zmluvy v dejinách, ale chcem zvážiť len jeden, ktorý ilustruje tenké lano, po ktorom kráčal dokonca ten "najnaklonenejší" z obyvateľstva dhimmí, a síce Šmuel Ha-Nagid (993-1056) a jeho syn. Šmuel Ha-Nagid (vlastným menom Samuel ibn Nagrela - pozn. prekl.) bol Žid, ktorý žil v "islamskom zlatom veku" v islamskom Španielsku (Andalúzii). Bol rabínom a teológom, písal sekulárnu poéziu, slúžil ako premiér dvoch andalúzskych panovníkov a ukázal sa byť schopným vojenským veliteľom pre islamský štát. V tomto všetkom sa "diskrétne oháňal vplyvom". Zomrel v roku 1056 a jeho syna Jozefa, ktorý bol mimoriadne talentovaný, vymenovali na jeho miesto. Na rozdiel od Šmuela bol Jozef "arogantný" muž. Následne ho moslimovia prestali mať radi a to malo za následok jeho vraždu v roku 1066. Židovská komunita v Grenade nad tým vyjadrila nespokojnosť a v nasledujúci deň (31. decembra 1066) bola z väčšej časti zmasakrovaná.
Prečo sa to stalo? Šmuel aj Jozef porušili zmluvu, keďže mali prácu, ktorá ich stavala do pozície autority nad moslimami (tie funkcie ani nemohli odmietnuť, keďže boli kalifovými poverencami a neuposlúchnutie kalifovho rozkazu by taktiež bolo porušením zmluvy). V prípade Šmuela sa to ignorovalo, lebo on konal voči moslimom s mimoriadnou pokorou a úctou (v súlade s podmienkami vo verziách od Ibn Kathira a Ibn Hazmu), ale keď Jozef konal "arogantne" - t.j. bez poníženej otrockej úcty a vlastného ponižovania sa - vtedy si jeho porušenie zmluvy dhimma "všimli", zabili ho a kvôli "rukojemníckej" doložke zmluvy bola jeho komunita spustošená.
Z tohto vidíme, že tí nemoslimovia, ktorí nadobudli veľký význam, mali povolené nadobudnúť ho len "s tichým súhlasom" a ak si dovolili považovať sa akýmkoľvek spôsobom za rovných s moslimami, odplata mohla byť rýchla a krutá a mohla siahať ďaleko za samotného "zločinca", až ku širšej komunite dhimmí.
Ako druhý, opačný prípad chcem stručne vziať do úvahy Abu'la-Fatha Džaláluddína Muhamada Akbara (známeho tiež ako cisár Akbar)(1542-1605), mogulského cisára Indie. Hoci začínal ako vysoko ortodoxný hanafiovský sunnitský moslim, otvorenosť jeho mysle ho viedla k tomu, aby počúval náboženské názory ostatných a napokon rozšíril náboženskú toleranciu na všetky náboženské skupiny vo svojej ríši. Zašiel dokonca až tak ďaleko, že zrušil džízu, charadž a ostatné islamské dane vyberané od nemoslimov, pričom ich nahradil jednou daňou vyberanou rovnako od moslimov ako aj od nemoslimov.
Toto predstavovalo porušenie Umarovej zmluvy v tom zmysle, že Akbar nie len nevynucoval jej povinné podmienky a džízu, ale otvorene vydával zákony proti nim.
Následkom svojich postojov a činov ho moslimskí učenci (ulema) a členovia jeho súdu dosť kritizovali a ku svojmu menu dostal prezývku "odpadlík" (po svojej smrti) - a to napriek tomu, že i jeho kritici ho taktiež považovali za veľmi schopného, morálneho (prinajmenšom v jeho časoch) a celkovo dobrého kráľa.
Z tohto vidíme, že moslimskí vládcovia, ktorí nedodržiavajú myšlienky spojené so zmluvou, sa považujú za ľudí, ktorí prekročili hranice islamu.
Súčasné príklady použitia zmluvy
Existuje množstvo dôkazov, ktoré demonštrujú, že "Umarova zmluva" platí i dnes, hoci je len nevyslovená, t.j. neexistuje spísaná zmluva, ale moslimovia danej krajiny predpokladajú, že platí. Hoci väčšina uvedených príkladov zahrňuje prenasledovanie kresťanov (sú najviditeľnejšou menšinou v krajinách s moslimskou väčšinou), dá sa dokázať, že akákoľvek menšina, ktorá "porušuje" svoju (nevyslovenú) zmluvu dhimma, podlieha útoku.
Napríklad:
Sudán, 17. 11. 2011. Zničený kostol. Moslimské davy zničili čiastočne postavený kostol v "islamskom" severnom Sudáne - stavanie kostolov je podľa zmluvy zakázané.
Egypt, 17. 11. 2011. Zavraždení kresťania. Kresťania boli zavraždení za protestovanie proti zničeniu kostola. Všetko to začalo tým, že moslimovia "protestovali" (rozumej davové násilie) proti právnym (podľa egyptských zákonov) pokusom o obnovu kostola v meste Edfu - obnova kostola je podľa zmluvy zakázaná.
Pakistan, 19. 11. 2011. Prenasledovanie kvôli asociovaniu. Toto je zovšeobecnená správa zdôrazňujúca, ako sú pakistanskí kresťania prenasledovaní kvôli "blízkej asociácii so Západom a kresťanstvom v mysliach Pakistancov." Pokiaľ ide o zmluvu, pakistanskí kresťania sú napádaní, lebo "kresťania" na Západe porušili svoju (nevyslovenú) zmluvu dhimma. Inými slovami, každý kresťan je "zodpovedný" za činy všetkých kresťanov, ktorých si len vedia predstaviť, ako vyplýva zo zmluvy.
India, 21. 11. 2011. Vražda. Kresťanský kňaz bol zavraždený za to, že sa otvorene hlásil ku kresťanstvu a bol pripravený obhajovať svoje náboženstvo. To je získavanie konvertitov, čo je podľa zmluvy zakázané.
Pakistan, 21. 11. 2011. Zmlátenie. Kresťania boli zbití, aby vypovedali proti kresťanskému pastorovi obvinenému z konvertovania moslimov, t.j. získavania konvertitov, čo je podľa zmluvy zakázané.
India, 23. 11. 2011. Nepokoje. V reakcii na úpravu fotky moslimskej svätyne vo photoshope sa moslimovia (v tejto krajine menšinou) vzbúrili proti tejto "urážke islamu". Také urážky sú podľa zmluvy zakázané.
Jon MC
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára