5. novembra 2009 moslimský armádny major menom Nidal Malik Hasan zahájil paľbu vo Fort Hood v Texase. Zahynulo mnoho nevinných ľudí a Hasan bol obvinený z trinástich úkladných vrážd a viac než tridsiatich pokusov o vraždu.
streda 23. augusta 2017
štvrtok 17. augusta 2017
MÝTUS: Mekka sa po príchode islamu stala tolerantnejším mestom
Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) vždy pristupoval k ľuďom z Mekky s mierom a toleranciou."
Pravda:
Takmer každý súhlasí s tým, že po trinástich rokoch kázania svojho nového náboženstva Mohamed nemal veľa úspechu a bol nútený ujsť z Mekky so svojimi 150 stúpencami. Vytvoril armádu a o osem rokov neskôr sa vrátil, aby dobyl mesto, ktoré ho odmietlo.
Moslimovia, ktorí nie sú až tak dobre informovaní o skutočnom zázname zanechanom historikmi tých čias, veria, že Mekka bola mestom extrémneho náboženského prenasledovania a zlých pohanov, ktorí jednoducho museli byť podmanení kvôli nebezpečenstvu, ktoré predstavovali. Mohamed potom celkom odpustil ľuďom a každý žil v harmónii, radujúc sa z novej doby mieru a náboženskej tolerancie, ktorú islam priniesol mestu.
Dnešní moslimovia majú hlboko zakorenenú potrebu veriť, že ich náboženstvo urobilo Mekku lepším mestom, lebo kedy islam nebol lepší než pohanstvo pred ním, potom by mal malú šancu byť lepším než západné náboženstvo a ostatné alternatívy, ktoré dnes existujú.
Nanešťastie, obraz nakreslený ranými moslimskými historikmi je v ostrom kontraste s tým, čomu chcú dnešní moslimovia veriť. Pravdou je, že islam premenil vysoko tolerantné a nábožensky pluralistické populačné centrum na jedno z dvoch miest na celom svete, kam nikto nemá dovolené vkročiť, ak sa nehlási k prevládajúcemu náboženstvu. (Nie je prekvapením, že druhým je Medina.)
Pred Mohamedom bola Mekka jedným zo šiestich miest v Arábii s Kaabou, kockovou budovou, ktorá bola domovom stoviek modiel a náboženských artefaktov. Mekkčania boli prevažne polyteisti, ktorí uctievali svojich uprednostňovaných bohov, a predsa rešpektovali bohov ostatných ľudí.
Mekka tiež bola miestom každoročnej náboženskej púte, na ktorej ľudia z celej oblasti v priebehu štyroch mesiacov navštívili mesto. Obchod a príjem generovaný touto každoročnou udalosťou bol pre miestnu ekonomiku extrémne dôležitý.
Ľudia z cudzích krajín, vrátane hinduistov, mali dovolené uchovávať svoje modly v Kaabe. Dokonca vznikla miestnosť pre Židov a kresťanov, ktorí tam vykonávali bohoslužby spoločne s ostatnými. Mekkčania povolili konverzie medzi náboženstvami a neexistujú správy o prenasledovaní ľudí, ktorí praktizovali akékoľvek náboženstvo, pokiaľ neurážali ostatných.
Mohamedova vlastná skúsenosť je dôkazom túžby Mekkčanov po živote v mieri a harmónii. Podľa moslimských historických zdrojov, ľuďom z Mekky nevadilo, že Mohamed kázal nové náboženstvo, s čím začal v roku 610 vo veku 40 rokov. Jednoducho žiadali, aby bol voči nim taký tolerantný ako oni voči nemu.
Namiesto toho, aby to poslúchol, však samozvaný prorok porušil tradíciu a začal otvorene urážať miestne náboženstvá, rovnako ako predkov ľudí, ktorí ich praktizovali. (Pre odkazy viď MÝTUS: Mohamed bol v Mekke prenasledovaný pre kázanie islamu) Toto bola nielen veľká urážka, ale aj priama hrozba pre prvoradý zdroj obživy mnohých obyvateľov.
Ľudia napriek tomu dovolili Mohamedovi kázať v protiklade s miestnymi zvykmi po dobu 13 rokov, čo je jednoznačný dôkaz ich tolerancie. V skutočnosti to boli moslimovia, kto prví prelial krv, keďže sa stávali čoraz násilnejšími voči skeptickému hlavnému prúdu spoločnosti.
Aby sme boli spravodliví, existovali určití Mekkčania, ktorí potom, ako sa moslimovia stali násilnými, reagovali rovnako, ale v Síre je zaznamenané len jedno úmrtie (staršieho otroka, ktorý zomrel na stres) a v hadísoch žiadne. Mohamedova prítomnosť bola tolerovaná - až kým neuzavrel s cudzím kmeňom vojnové spojenectvo proti mestu, v ktorom žil. V tom momente bol z Mekky vysťahovaný. Písal sa rok 622.
Hoci jeho protivníkom stačilo, že ho v Medine, kam ušiel so svojou sektou priateľov a rodinou, nechali na pokoji, Mohamed sa nedokázal zbaviť zatrpknutosti zo svojho odmietnutia. Neustále trápil Mekkčanov nájazdmi na ich karavány a provokovaním do otvoreného konfliktu. Nakoniec ich presvedčil, aby podpísali 10-ročnú dohodu, ktorá ich učinila bezbrannými voči jeho armáde, keď sa nečakane rozhodol prekvapiť mesto za menej než dva roky, v roku 630.
Násilná história raného islamu toho necháva moslimským apologétom málo, čím by mohli vysvetliť, že islam je mierumilovné, tolerantné náboženstvo. Iróniou je, že okupácia Mekky, ktorá bola následkom Mohamedovho víťazstva, je zvyčajne ich prvoradým príkladom, keďže následne nedošlo k rozsiahlemu masakru obyvateľov (okrem zabitia každého, kto sa pokúšal brániť svoj domov pred cudzou okupáciou, ako to urobila hŕstka ľudí).
A predsa je fascinujúce vidieť, ako nízko musia obhajcovia islamu nastaviť latku pre svoje náboženstvo. Zo správ Ibn Isháka/Hišáma a ostatných raných historikov je jasné, že obyvatelia Mekky nechceli vojnu, nepripravovali sa na vojnu a očividne ju neočakávali, keď Mohamed pochodoval cez brány ich mesta s armádou o sile 10 000 vojakov. V prvom rade, jednoducho nebol dôvod očakávať, že títo nevinní ľudia budú zavraždení (okrem skutočnosti, že prorok islamu v minulostitaké masakre nariadil).
Niektorí obyvatelia Mekky boli odsúdení na smrť samotným Mohamedom ("malý počet ľudí, ktorí mali byť zabití, i keby ich našli pod záclonami Kaaby", Ibn Ishák/Hišám 818, Ibn Kathir zv. 3, s. 403 - pozri tiež Abú Dawud 2677). Patrili ku nim jeho bývalí protivníci, ktorí sa mu osobne posmievali a odmietli ho, vrátane dvoch dievčenských otrokýň, ktoré o ňom zložili piesne:
"Mal dve spievajúce sestry, Fartanu a jej priateľku, ktoré spievali satirické piesne o prorokovi, tak nariadil, aby ich zabili." (Ibn Ishák/Hišám 819, Ibn Kathir zv. 3, s. 403)
Ich pán, Ibn Chatál, odpadlík od islamu, bol taktiež zavraždený na Mohamedov rozkaz, hoci sa pokúšal nájsť útočisko na mieste považovanom za najsvätejšie z miest:
Alláhov apoštol vstúpil do Mekky v roku jej dobytia, s arabskou helmou, ktorú nosil na hlave, a keď si ju prorok sňal, prišiel človek a povedal, "Ibn Chatál drží poťah Kaaby (hľadá útočisko v Kaabe)." Prorokov povedal, "Zabi ho." (Sahíh Bucharí 29:72, Sahíh Muslim 7:3145)
Bývalý pisár Mohameda menom Abdulláh sa taktiež dostal na zoznam smrti kvôli opusteniu islamu potom, ako si uvedomil, že posolstvá od Alláha boli náhodné, keďže Mohamedovi úspešne naznačoval zmeny ohľadom formulácie určitých, údajne nemenných, "zjavení".
Tak ako iným ľuďom, Abdulláhovi sa podarilo zachrániť si krk "konverziou" na islam tesne pred popravou. Než aby sa vysmial ľuďom, ktorí sa vysmievali jemu, alebo aby nastavil druhé líce (ako kedysi kázal iný "prorok" menom Ježiš), Mohamed zabil tých, ktorí nečinili pokánie za jeho odmietnutie.
Bolo to v tomto momente, kedy sa Mekka, jedno z nábožensky najrozmanitejších miest na svete, stalo jedným z najutláčateľskejších a najintolerantnejších. Prvé, čomu sa Mohamed venoval, bolo zničenie modiel tých istých ľudí, ktorí mu dovolili kázať svoje náboženstvo v ich meste pred trinástimi rokmi:
Prorok vstúpil do Mekky a (v tom čase) tam bolo okolo Kaaby tristošesťdesiat modiel. Začal bodať modly palicou, ktorú mal v ruke, a prednášal: "Pravda (islam) prišla a faloš (neviera) zmizla." (Sahíh Bucharí 43:658)
Prorok islamu potom vyslal svojich mužov, aby zničili chrámy ostatných kmeňov okolo Mekky (Ibn Ishák/Hišám 840) a až v Jemene (Sahíh Bucharí 59:643).
Keďže ich vlastné náboženstvo bolo násilne zničené, väčšina Mekkčanov nemala inú možnosť než navonok "prijať" to isté náboženstvo, ktoré neoblomne odmietali po dobu dvadsaťjeden rokov, predtým, než im bol na krk priložený meč. Povedať, že to bolo úprimné (ako to tvrdia niektorí súčasní apologéti), určite presahuje ľahkovernosť.
Pred vysťahovaním ľudí, ktorí nekonvertovali, Mohamed najskôr využil silu spriaznených miestnych Mekkčanov, aby dobyl susedné mesto, al-Taíf, ako odplatu za to, že ho predtým odmietli (a čo je dosť ironické, ich neochotu uzavrieť s ním vojnové spojenectvo proti Mekkčanom).
Islam vďačí za svoj úspech vojenskej sile, ale ten by pravdepodobne nebol možný, keby nemoslimovia tých dní boli ostražití a nie nadmieru tolerantní a mierumilovní. Len pár mesiacov po dobytí ich mesta bol Mohamed v pozícii, aby porušil to, čo zostalo z jeho dohody, a násilne vysťahoval ľudí, ktorí neprijali islam:
"A keď uplynú posvätné mesiace, tak zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú dodržovať modlitbu a dávať almužnu (t.j. podriadia sa islamu), nechajte ich ísť cestou ich" (Korán 9:5)
Modlitba a "almužna" spomenuté vo verši patria k pilierom islamu - salát a zakát. Podľa najsvätejšieho islamského textu bolo preto pre polyteistov jediným spôsobom, ako sa vyhnúť smrti, konvertovať na islam alebo ujsť z mesta. Zvážte osud staršieho muža, ktorý uprednostnil modlenie sa svojím spôsobom:
"Prorok v Mekke prednášal Suratan-Nadžm (103) a ľahol si tvárou dolu, zatiaľ čo ju recitoval, a tí, ktorí boli s ním, urobili to isté, okrem starého muža, ktorý vzal za hrsť kameňov alebo zeme, položil si ich na čelo a povedal, 'Toto mi stačí.' Neskôr som videl, že ho zabili ako neveriaceho." (Sahíh Bucharí 19:173).
Netreba ani hovoriť, že ktokoľvek, kto nevyjadril svoju vieru v Mohameda po štvormesačnom období milosti, nemal dovolené vykonať púť, ktorá bola stáročia starou tradíciou.
Príbeh o Mohamedovom násilnom vyhnaní nemoslimov z ich vlastného mesta tiež môžeme nájsť v Ibn Ishák/Hišám 920-923. Moslimskí apologéti často tvrdia, že Mohamed prikázal zabitie len tých pohanov, ktorí "porušili dohodu", no historický kontext tvrdí, že rozkaz bojovať sa vzťahuje na "polyteistov, ktorí porušili dohodu, rovnako ako na tých, ktorí mali všeobecnú dohodu po štyroch mesiacoch, ktoré im boli dané ako pevne stanovený čas" (Ibn Ishák/Hišám 922). Inými slovami, neveriaci dostali štyri mesiace na opustenie svojich domovov, či už urobili niečo zlé alebo nie.
Neexistujú žiadne skutočné dôkazy, že polyteisti v Mekke predstavovali hrozbu. Správa Ibn Kathira (zv. 4, s. 48-52) jednoducho hovorí, že Alláh/Mohamed vyhlásil "imunitu" od predchádzajúcich dohôd s pohanmi. Korán ospravedlňuje vysťahovanie z dôvodu, že sú "nečistota" (Korán 9:28) kvôli uctievaniu modiel. Neexistuje ani žiadna historická správa o tom, že by sa Mekkčania stali násilnými po oznámení, že ich vysťahujú.
Tí, ktorí zostali v kedysi tolerantnom meste Mekka, žili v drakonickej teokracii, v ktorej Mohamed vyžadoval prejavovanie náboženstva navonok ako skúšku osobnej lojality. Ľudom, ktorí sa odmietli podriadiť islamským rituálom, sa dokonca vyhrážal upálením zaživa:
"Prorok povedal, 'Žiadna modlitba nie je pre pokrytcov ťažšia než modlitby Fadžr a 'Iša' a keby poznali odmenu za tieto modlitby vo svojej dobe, určite by sa dostavili (do mešít), aj keby sa museli plaziť.' Prorok dodal, 'Určite som sa rozhodol prikázať Mu'adh-dhínovi (zvolávateľovi), aby vyslovil Ikamá a prikázal mužovi, aby viedol modlitbu a potom vzal plameň, aby upálil všetkých tých, ktorí ešte neopustili svoje domy kvôli modlitbe, spolu s ich domami.'" (Sahíh Bucharí 11:626)
Ani Židia a kresťania neboli ušetrení od náboženského fanatizmu. V skutočnosti boli napokon vyhnaní z celého Arabského polostrova kvôli Mohamedovmu poslednému príkazu z jeho smrteľnej postele:
Vyženiem Židov a kresťanov z Arabského polostrova a nenechám tu nikoho okrem moslimov. (Sahíh Muslim 4366)
Takže Mohamed nielen, že vysťahoval nemoslimov z Mekky, ale zakázal im tiež priblížiť sa ku Kaabe. Toto bol neobyčajný príklad pokrytectva, vzhľadom k tomu, že podľa druhej kapitoly Koránu, brániť ľuďom uctievať v Kaabe je podobné ako "prenasledovanie" a také dôležité, že v tomto prípade Alláh nariaďuje "vraždu".
Islam sa teda stal systémom dvojakých štandardov, v ktorom platí, že silnejší rozhoduje, a morálnosť skutku sa posudzuje len podľa toho, či podporuje islam alebo prináša úžitok moslimom. Moslimovia dodnes požadujú slobodu kázať svoju vieru v nemoslimských krajinách, ale odopierajú to isté právo ostatným náboženstvám, kdekoľvek a kedykoľvek majú moc. Trvajú tiež na tom, že ostatní majú právo konvertovať na islam, hoci kvôli hrozbe trestu smrti nemá žiaden moslim právo opustiť islam.
Účinky nahradenia tradičného pohanského systému Mohamedovým dedičstvom intolerancie sú nepopierateľné. Päťdesiat rokov po Mohamedovej smrti ležala Kaaba, ktorá po stáročia stála pod práporom náboženskej tolerancie a rešpektu, v ruinách kvôli jednej z mnohých vnútorných moslimských vojen, ktoré sa odohrali po Mohamedovej smrti.
Moslimovia sa dodnes vášnivo hádajú a na svete neexistuje islamská krajina, ktorá skutočne umožňuje ostatným náboženstvám otvorene kázať a verbovať konvertitov, ako to mal Mohamed povolené v Mekke. V ostrom kontraste so svojou predislamskou históriou sa toto mesto dnes pyšní prvenstvom v náboženskej intolerancii, keďže nemoslimovia ho ani nemajú dovolené navštíviť... a ani jeden moslimský hlas proti tomu neprotestuje.
utorok 15. augusta 2017
MÝTUS: Mohamed by nikdy neposkytol útočisko vojnovému zločincovi
Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) nikdy netoleroval násilie proti nevinným ľuďom."
Pravda:
Je spravodlivé povedať, že Mohamed nechcel, aby boli nevinní ľudia zabíjaní (pokiaľ nevzdorovali islamu, lebo v takom prípade už neboli definovaní ako "nevinní"). Hoci sa to iba ťažko dá považovať za vznešený štandard, jeho reakcia na zavraždenie skutočných nevinných je pre tých, ktorí by ho opísali ako veľkého moralistu, sklamaním. Nielen, že poskytol útočisko vojnovým zločincom: on ich povyšoval.
V roku 630 Mohamed ovládol Mekku tak, že pripochodoval s veľkou armádou a mesto celkom prekvapivo dobyl. Opojený z tohto "veľkého víťazstva" začal vysielať svojich bojovníkov, aby "konvertovali" vzdialené kmene. Veľmi agresívny a zbožný moslim menom Chálid ibn Valíd bol vyslaný k Banú Džadhíma, malej skupine, ktorá nepochybne chcela mať pokoj.
Hoci kmeň Džadhíma konvertoval na islam, aby si zachránil kožu, reputácia Chálida ibn Valída ho predišla a mal určité pochybnosti ohľadom toho, čo by urobil nabudúce, ak sa neubránia:
Chálid povedal, "Zložte zbrane, lebo každý prijal islam."
Tradicionalista z Banú Džadhíma, ktorý bol jedným z našich spoločníkov, mi povedal: "Keď nám Chálid prikázal zložiť zbrane, jeden z našich mužov povedal, 'Beda vám, Banú Džadhíma! Toto je Chálid. Ak zložíte zbrane, budete zviazaní a po zviazaní budete sťatí. Pri bohu, ja nikdy nezložím svoje zbrane.'"
Niektorí z jeho ľudí ho chytili a povedali, "Chceš preliať našu krv? Každý prijal islam a zložil svoje zbrane; vojna sa skončila a každý je v bezpečí." Trvali na tom až do takej miery, že mu zobrali zbrane a oni sami na Chálidov rozkaz zložili svoje zbrane. (Ibn Ishák/Hišám 834)
Skeptikov teda ku zloženiu zbraní presvedčili tí, ktorí vzali Chálida za slovo. Toto sa stalo potom:
Len čo zložili zbrane, Chálid prikázal, aby im zviazali ruky za chrbtom a zabili ich, pričom zabili niekoľkých z nich.
Popravy boli srdcervúce - najmä vražda dvoch mladých milencov:
V ten deň som bol s Chálidovou kavalériou, keď so mnou hovoril mladý muž z Banú Džadhíma, ktorý bol asi v mojom veku. Ruky mal pripútané ku krku starým lanom a ženy stáli v skupine neďaleko odtiaľ. Požiadal ma, aby som chytil lano a zaviedol ho ku ženám, aby im mohol povedať, čo im musel povedať, a potom ho priviedol späť a urobili s ním, čo sa nám zachcelo. Povedal som si, že to, o čo ma požiadal, bola maličkosť, a zaviedol som ho ku nim.
Keď pri nich stál, povedal, "Maj sa dobre, Hubajša, hoci život sa končí." Ona povedala: "Nech je tvoj život predĺžený o sedem a desať nepretržitých rokov a potom o osem." Potom som ho vzal späť a bol sťatý. (Ibn Ishák/Hišám 837)
Abú Firás bin Abú Sunbula al-Aslamí od niektorého z ich šejkov od toho, ktorý bol prítomný (= reťazec rozprávačov - pozn. prekl.), povedal: Šla za ním, keď bol sťatý, sklonila sa nad ním a bozkávala ho, kým nezomrela po jeho boku.
Takže, nevinní ľudia (aj podľa islamských štandardov, keďže to boli moslimovia) boli zajatí na základe falošnej zámienky a brutálne sťatí, vrátane žien. Toto sa určite považuje za vojnový zločin. Chálid dokonca povedal, že to urobil na Mohamedov rozkaz: "bojujte proti nim, lebo sa odvrátia od islamu," (čo Mohamed poprel).
To, čo sa stalo po tejto udalosti, toho dosť vypovedá o tom, prečo je islam najnásilnejším a najmenej ľudským náboženstvom:
Apoštol zvolal Aliho a povedal mu, aby šiel za týmito ľuďmi, prešetril tú záležitosť a zrušil zvyky pohanskej doby. Tak za nimi Ali šiel s peniazmi, ktoré apoštol poslal, zaplatil pokutu za vraždu a napravil ich peňažnú ujmu.
Potom sa apoštol postavil a otočil v smere kibly, zodvihol ruky, až mu bolo vidno podpazušie, a povedal: "Ó bože, som nevinný pred tebou za to, čo Chálid urobil." Toto povedal trikrát. (Ibn Ishák/Hišám 835)
Nemáme správy o pokání či treste. Ibn Kathir potvrdzuje, že nedošlo ku žiadnemu preradeniu na nižšiu pozíciu, a že Chálidovi bolo "ponechané vedenie" (zv. 3, s. 425). Mohamed dokonca ani nedonútil svojho spoľahlivého vojnového zločinca zaplatiť krvné peniaze. Namiesto toho traumatizovaných preživších "vykompenzoval" sám a potom si bezcitne umyl nad záležitosťou ruky.
Mohamed okamžite vyslal Chálida ibn Valída na misiu, aby zničil nemoslimský chrám proti želaniu ľudí (al-Uzzá). Kým tam bol, Chálid zavraždil černošku:
Keď sa tam Chálid dostal, našiel nahú ženu so strapatými vlasmi, hromadiacu špinu nad svojou hlavou a tvárou. Zabil ju, potom sa vrátil a oznámil to prorokovi, ktorý na to povedal, "Áno, to bola al-Uzzá." (Ibn Kathir, zv. 3, s. 428)
Tento krát Mohamed nezalamoval rukami.
V nasledujúcich mesiacoch boli opäť zabití nevinní ľudia, vrátane ďalšej bezbrannej ženy. Mohamedova reakcia je opäť pozoruhodne ľahostajná:
Jeden z našich spoločníkov nám povedal, že apoštol v ten deň prechádzal okolo ženy, ktorú Chálid ibn al-Valíd zabil, kým boli okolo nej zhromaždení muži. Keď počul, čo sa stalo, odkázal Chálidovi, že má zakázané zabiť dieťa, ženu a najatého otroka. (Ibn Ishák/Hišám 856)
V priebehu nasledujúceho roka Chálid zabil nevinného muža z kresťanskej rodiny potom, ako ho vylákal z jeho pevnosti. Mohamed ho za jeho dômyselnosť odmenil a potešil ho časťou koristi (Ibn Ishák/Hišám 903). O pár mesiacov neskôr vyslal Chálida, aby napadol mesto (Dumat al-Džandal), zničil jeho modly a zavraždil každého, kto bude vzdorovať.
Je jasné, že v tom čase Mohamed začínal oceňovať Chálidov vzorec pre úspech. Nariadil vojnu proti ľuďom za to, že neverili v islam. Keďže korisť prúdila, krv bola zametená pod koberec. Skôr než by sa tohto vojnového zločinca zbavil, Mohamed ho v skutočnosti povýšil na "veliteľa armády"! (Ibn Ishák/Hišám 865).
Keďže bol po Mohamedovej smrti zodpovedný za armádu, Chálid pokračoval v produktívnej kariére terorizovania obyvateľstva a rozširovania islamského impéria. Takzvaný "Meč islamu" zanechal stopu utrpenia a smrti, v porovnaní s ktorou sa skoršie epizódy prehliadnuté jeho prorokom zdajú triviálne.
V jednom prípade dokonca sťal protivníka, znásilnil jeho ženu a potom zjedol odseknutú hlavu. Abú Bakr, kalif, ho odmietol zbaviť funkcie, pričom citoval príklad Mohameda a povedal, "Nezasuniem do pošvy meč, ktorý boh vytasil proti polyteistom" (Ibn Kathir, zv. 3, s. 426).
Žiaden z kalifov sa neobťažoval držať Chálidove excesy na uzde, kým na bojisku dosahoval víťazstvá a produkoval bohatstvo pre ríšu. Svojej pozície bol zbavený, až keď ukradol peňažnú čiastku kalifovi Umarovi.
pondelok 7. augusta 2017
MÝTUS: Mohamed si vždy zvolil mier namiesto vojny
Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) nikdy nebojoval dovtedy, kým nebolo inej cesty a nevyčerpal všetky snahy o mier."
Pravda:
V skutočnosti si Mohamed len zriedkavo, ak vôbec niekedy, zvolil mier, keď mal moc vládnuť. Ako na mnohých miestach zaznamenávajú hadísy, prorok islamu povedal, že bol "poverený bojovať proti všetkým ľuďom, kým nedosvedčia, že niet iného boha okrem Alláha a Mohamed je jeho poslom." Cieľom islamu je vláda islamu.
Hoci bol do Mediny pôvodne pozvaný preto, aby bol zmierovateľom, prorok islamu do tejto komunity obchodníkov okamžite priniesol vojnu, keď najprv robil nájazdy na mekkské karavány - čo privodilo nepriateľstvo cudzích ľudí na všetkých obyvateľov - a neskôr využíval vnútorné rozkoly pre osobný zisk. (Viď MÝTUS: Mekkčania napadli moslimov v Medine, kde je uvedená časová os Mohamedových nepretržitých pokusov o vyprovokovanie vojny s Mekkčanmi.)
Ako sme už podrobne opísali, Mohamed si podrobil každý zo židovských kmeňov v Medine, len čo toho bol schopný. Urobil tiež, čo mohol, aby vyprovokoval bitku pri Badr, čím donútil Mekkčanov bojovať, keď vojnu zjavne nechceli. Ku koncu svojho života zameral nepretržitý sled vojenských výprav v zahraničí na napádanie ľudí, ktorí na moslimov neútočili, s cieľom získať od nich príspevok alebo konverzie.
Jeden príklad, ktorý vyvracia mýtus, že Mohamed si vybral mier namiesto vojny, je, keď sa ku nemu dostala správa, že muž menom Usajr bin Rizám sa pokúša zhromaždiť armádu proti moslimom. Podľa skutočného príbehu toho, čo sa stalo (nachádzajúceho sa v Ibn Ishák/Hišám 981), Mohamed vyslal do Usajrovej komunity ozbrojenú skupinu, ktorá ho presvedčila, že mu zaručí bezpečný prechod na stretnutie s Mohamedom, aby diskutovali o mieri. Keďže mal očividne záujem o mier, vodca a jeho tridsiati spoločníci dôverovali Mohamedovi a odložili zbrane, po čom boli neozbrojení muži okamžite zavraždení moslimskými podvodníkmi.
Ďalším dobre zdokumentovaným príkladom je sled udalostí vedúcich k dobytiu Mekky jeho armádou v roku 630. Ako sme ukázali, moslimovia boli prví, kto porušil dohodu s Mekkčanmi, keď nevrátili utekajúcich moslimov do Mekky (ako bolo stanovené v dohode), a tiež nájazdmi na mekkské karavány a vraždením vodičov (pred i po uzavretí dohody). Ale keď kmeň spriaznený s Mekkčanmi zabil členov kmeňa spriazneného s moslimami z pomsty za skoršiu vraždu, vznikli obavy, že Mohamed nebude taký zmierlivý.
V Mekke bol vodcom muž menom Abú Sufján. Predvídajúc, že moslimovia by mohli vyhľadať zámienku na napadnutie jeho ľudí, Abú Sufján šiel do Mediny, aby s Mohamedom viedol dialóg, účelom ktorého bolo zaistenie mieru medzi dvomi stranami. Ibn Ishák/Hišám 807 podrobne opisuje snahy úbohého muža o stretnutie s vodcom moslimov v dlhej pasáži, čo jasne naznačuje jeho rastúcu, zúfalú túžbu po mieri.
Počas tejto návštevy Abú Sufján vstúpil do domu niekoľkých význačných moslimov, vrátane Mohamedovho zaťa a dcéry. Je jasné, že nemal záujem im ublížiť. Napokon je Abú Sufján Mohamedom rázne odmietnutý, takže nedostal príležitosť rokovať o mieri. Prorok islamu sa viacej zaujímal o prekvapivý útok na Mekku:
(Mohamed) povedal, "Ó Alláh, vezmi oči a uši Kurajšovcom (Mekke), aby sme ich prekvapili v ich krajine," a muži sa pripravili. (Ibn Ishák/Hišám 808)
V tom, že ostatní Mekkčania nemali poňatia, že sú vo vojne s moslimami, bol Mohamed celkom úspešný:
Keď sa apoštol dostal ku Marr al-Zahrán, Kurajšovci si tej skutočnosti vôbec neboli vedomí a nevedeli dokonca ani to, čo robí. (Ibn Ishák/Hišám 811)
Keď sa Abú Sufján dozvedel, že Mohamed pochoduje na mesto, uskutočnil posledný pokus hovoriť s ním o mieri, no tentoraz sa pokúsil využiť ženu vodcu moslimov ako sprostredkovateľku. Tá žena sa pokúšala Mohamedovi dohovoriť a nazvala Abú Sufjána a jeho spoločníka Mohamedovým "bratancom a švagrom" (ktorými boli). Mohamed ich odmietol s touto odpoveďou:
"Neznášam ich. Pokiaľ ide o môjho bratanca, zranil moju hrdosť; a pokiaľ ide o syna mojej tety a môjho švagra, v Mekke sa o mne vyjadril urážlivo." (Ibn Ishák/Hišám 811)
Takže, podľa jeho životopiscov si prorok islamu zvolil, že pôjde do vojny proti neochotnej strane len kvôli osobnej hrdosti a urážke. Po dobytí Mekky dokonca nariadil popravy ľudí, ktorí ho urazili, a očividne to pokrytectvo nevnímal, keďže to bolo zabitie z pomsty u tretej strany, ktoré pôvodne využil ako ospravedlnenie pre svoj útok na mesto.
štvrtok 3. augusta 2017
MÝTUS: Mekkčania boli prví, kto porušil ich dohodu s Mohamedom
Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) bol do vojny dotlačený, keď polyteisti porušili svoju dohodu."
Pravda:
Za menej než dva roky po uzavretí dohody s ľuďmi z Mekky sa Mohamed vrátil s armádou a prekvapivo mesto dobyl. Hoci to bolo pre moslimov po stáročia tradičným zdrojom hrdosti, súčasní učenci sú náchylnejší vymýšľať si výhovorky pre Mohamedov čin, keďže je v kontraste s tvrdením, že islam je náboženstvo mieru.
Namiesto toho, aby sa pokúsili vysvetliť, že Mohamed bol do vojny dotlačený, čo historický záznam zjavne nepodporuje, dnešní apologéti tvrdia, že mal právo dobyť Mekku na základe toho, že druhá strana porušila vzájomnú dohodu. Zvlášť zaujímavé sú technické detaily týkajúce sa spojenectiev.
Po tom, ako bola uzavretá dohoda z Hudajbíje, sa dva znepriatelené kmene pripojili k opačným stranám v rozkole medzi Mekkčanmi a moslimami. Kmeň, ktorý sa pripojil k Mekkčanom, zažil niekoľko vrážd spôsobených druhým kmeňom ešte pred spojenectvom, a tie sa snažil pomstiť.
Namiesto zdržovania s menami to nateraz zhrnieme nasledovne:
1. Člen kmeňa A (ktorý neskôr uzavrel spojenectvo s Mekkou) je zavraždený členmi kmeňa B (ktorý neskôr uzavrel spojenectvo s Mohamedom).
2. Kmeň A zavraždil z pomsty člena kmeňa B.
3. Kmeň B potom z pomsty zavraždil troch členov kmeňa A.
4. Po spáchaní týchto vrážd sa kmeň B pridáva ku spojenectvu s moslimami.
5. Ako odpoveď sa kmeň A pridáva k Mekkčanom.
6. Kmeň A sa potom usiloval o pomstu za posledné vraždy takým spôsobom, že zavraždil členov kmeňa B.
Podrobne je to opísané v Ibn Ishák/Hišám 803, kde sa kmeň A volá Banú Bakr a kmeň B je Chuza'a. Hoci Chuza'a začali pôvodnú sériu vrážd, skutočnosť, že boli napadnutí kmeňom, ktorý uzavrel spojenectvo s Mekkčanmi, potom, ako oni uzavreli spojenectvo s moslimami, predstavovala technické porušenie dohody - z čoho Mohamed vytĺkol kapitál a napochodoval so svojou početnejšou armádou do Mekky a nastolil autoritu islamu silou.
Navonok by sa teda zdalo, že Mekkčania boli prví, kto porušil dohodu. Hoci väčšina moslimov priznáva, že Mekkčania nechceli vojnu, stále trvajú na tom, že Mohamed mal právo dobyť Mekku kvôli porušeniu dohody.
Ale v skutočnosti bol Mohamed prvý, kto porušil dohodu z Hudajbíje. Toto priznáva dokonca i Korán, čo znamená, že to musí priznať aj každý dobre informovaný moslim.
Podmienky dohody určovali, že ktorýkoľvek moslim, ktorý ujde z Mekky do Mediny (kde prebýval Mohamed), musí byť vrátený. Ale keď skupina moslimov urobila presne toto pár týždňov po podpísaní dohody, Mohamed nevrátil všetkých z nich, lebo nevrátil ženy. Verš od Alláha prišiel vhod, aby ospravedlnil jeho rozhodnutie (60:10).
Dnešní moslimovia na to majú len jedinú odpoveď: Alláh dal Mohamedovi svoje osobné povolenie porušiť dohodu. Je to očividný dvojaký meter, ale taký, ktorí im nevadí, keďže moslimovia veria, že ich náboženstvo ich robí nadradenými. (Zostáva nejasné, prečo Alláh nariadil Mohamedovi podpísať podmienky, ktoré mali byť porušené)
Aby sa v tomto bode vyhli technickým detailom, apologéti následne začínajú rozprávať o vážnosti porušenia, pričom tvrdia, že zabitie členov toho kmeňa, ktorý uzavrel spojenectvo s moslimami, predstavovalo vážnejší priestupok. Majú pravdu, samozrejme, ale je tu ešte ďalšia časť príbehu, kvôli ktorej je dvojaký meter ešte zjavnejší:
Ako sa ukazuje, moslimovia vraždili Mekkčanov po podpise dohody a pred vraždami z pomsty medzi pridruženými kmeňmi!
Hadís Sahíh Bucharí 50:891 hovorí o mužovi menom Abú Basír, ktorý prijal islam a potom zabil Mekkčana. Mohamed vyslal toho muža, aby žil na pobreží, kde vytvoril skupinu sedemdesiatich moslimov, ktorí sa živili útokmi na mekkské karavány. Podľa hadísu on a ostatní moslimovia "ich zabili a vzali si ich majetok". Muir to vyjadruje nasledovne, "Prepadli každú karavánu z Mekky (lebo kvôli prímeriu došlo k obnove obchodu so Sýriou) a nikoho neušetrili."
Prepadávanie a zabíjanie Mekkčanov bolo očividným porušením dohody z Hudajbíje, ale obete nechceli vojnu s Mohamedom a preto proti nemu nepochodovali. A predsa Mohamed skočil na prvú výhovorku, aby zaútočil na Mekkčanov, hoci ho neohrozovali. Jeho protivníci chceli mier, ale on chcel moc. Netreba ani hovoriť, že nemali inú možnosť než sa mu vzdať bez boja.
Duálna etika islamu, vrátane odlišného zaobchádzania s neveriacimi, je v tomto náboženstve hlboko zakorenená. Nemalo by byť prekvapením, že Mohamed od ostatných očakával niečo, čo on osobne nebol ochotný dodržiavať. V tomto prípade bol prvým, kto porušil dohodu z Hudajbíje. Takto stanovil príklad pre svojich stúpencov: sľub nemoslimom nie je pre veriaceho povinný. Ako to vyjadril Abú Bakr, sám vojenský veliteľ:
"Ak zložím prísahu niečo urobiť a neskôr nájdem niečo iné, čo je lepšie než to prvé, potom urobím, čo je lepšie, a odčiním svoju prísahu." (Sahíh Bucharí 78:618)
Mohamed by s tým bez pochyby súhlasil:
"Prorok povedal: 'Vojna je klamanie.'" (Sahíh Bucharí 52:269)
streda 2. augusta 2017
MÝTUS: Mohamed by nikdy neublížil dieťaťu
Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) bol skvelý človek, ktorý by nikdy nenariadil nič, čo by mohlo ublížiť nevinnému dieťaťu."
Pravda:
Je možno spravodlivé povedať, že Mohamed neschválil zámerné zabíjanie detí. Verš z Koránu bedáka napríklad nad predislamským arabským zvykom zabíjania dievčenských novorodencov. Iné dôkazy z hadísov naznačujú, že svojim mužom nariadil nezabíjať deti v boji, pokiaľ sa tomu dá vyhnúť, ale zajať ich pre účely otroctva.
Deťom tiež udelil milosť, keď svojim ľuďom hovoril, aby "zabili tých, ktorí neveria v Alláha":
(Mohamed povedal) "Bojuj proti každému na ceste Alláha a zabi tých, ktorí neveria v Alláha. Nenarábaj s korisťou nečestne; nebuď zákerný, ani nemrzač a nezabíjaj deti." (Ibn Ishák/Hišám 992)
Ale Mohamedova definícia dieťaťa nebola rovnaká ako ju chápeme dnes. Potom, ako sa pevnosť Kurajza vzdala, nariadil popravu každého chlapca, ktorý dosiahol pubertu. Jeho muži prikázali chlapcom stiahnuť si nohavice, aby mohli sťať každého s ochlpením ohanbia. (Abú Dawud 4390)
Majte na pamäti, že mnohí moslimovia tiež trvajú na tom, že Aiša dosiahla pubertu vo veku deviatich rokov, keďže to je vek, v ktorom s ňou Mohamed začal súložiť. Ak je to tak, potom mohol za vek "dospelosti" u chlapcov považovať zhruba dvanásty rok.
Mohamed tiež počas obdobia vojny nedbanlivo zaobchádzal so životmi žien a detí. Ako je zaznamenané v Sahíh Bucharí aj Sahíh Muslim:
Bolo oznámené z poverenia Sa'da b. Džattháma, že keď sa proroka Alláhovho (nech je s ním pokoj) pýtali na zabíjanie žien a detí polyteistov počas nočných nájazdov, povedal: "Pochádzajú od nich." (Sahíh Muslim 4322, pozri tiež Sahíh Bucharí 52:256)
Toto samo o sebe neospravedlňuje cielené zabíjanie žien a detí, ale potvrdzuje to, že vedľajšie škody sú celkom prijateľné, pokiaľ splnia vojenský cieľ šírenia islamskej vlády. Korán vo verši 9:36 vyhlasuje, že treba bojovať "proti všetkým" neveriacim.
Mohamed použil proti mestu Taíf katapult - katapult zabíja bez rozlišovania. Jediným zločinom, z ktorého boli tí občania vinní, bolo odmietnutie jeho tvrdení, že je prorokom a jeho vysťahovanie.
Mohamed rozlišoval medzi moslimskými a nemoslimskými deťmi a naznačil, že je povolené zabiť dieťa, u ktorého nie je žiadna šanca na prijatie islamu:
Posol Alláhov (nech je s ním pokoj) nezabíjal deti, takže by ste ich nemali zabíjať, pokiaľ neviete to, čo Chadír vedel o dieťati, ktoré zabil, alebo kým nedokážete rozlíšiť medzi dieťaťom, ktoré bude vychované ako veriaci (a dieťaťom, ktoré bude vychované ako neveriaci), aby ste zabili (potenciálneho) neveriaceho a nechali (potenciálneho) veriaceho bokom. (Sahíh Muslim 4457)
Po dobytí Mekky prorok islamu tiež nariadil popravu dvoch "spievajúcich dievčat", ktoré sa mu posmievali v básňach:
"... dve spievajúce dievčatá, Fartanu a jej priateľku, ktoré zvykli spievať satirické piesne o apoštolovi, tak nariadil, že by ich mali zabiť..." (Ibn Ishák/Hišám 819, Ibn Kathir zv. 3, s. 403)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)