Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) nikdy nebojoval dovtedy, kým nebolo inej cesty a nevyčerpal všetky snahy o mier."
Pravda:
V skutočnosti si Mohamed len zriedkavo, ak vôbec niekedy, zvolil mier, keď mal moc vládnuť. Ako na mnohých miestach zaznamenávajú hadísy, prorok islamu povedal, že bol "poverený bojovať proti všetkým ľuďom, kým nedosvedčia, že niet iného boha okrem Alláha a Mohamed je jeho poslom." Cieľom islamu je vláda islamu.
Hoci bol do Mediny pôvodne pozvaný preto, aby bol zmierovateľom, prorok islamu do tejto komunity obchodníkov okamžite priniesol vojnu, keď najprv robil nájazdy na mekkské karavány - čo privodilo nepriateľstvo cudzích ľudí na všetkých obyvateľov - a neskôr využíval vnútorné rozkoly pre osobný zisk. (Viď MÝTUS: Mekkčania napadli moslimov v Medine, kde je uvedená časová os Mohamedových nepretržitých pokusov o vyprovokovanie vojny s Mekkčanmi.)
Ako sme už podrobne opísali, Mohamed si podrobil každý zo židovských kmeňov v Medine, len čo toho bol schopný. Urobil tiež, čo mohol, aby vyprovokoval bitku pri Badr, čím donútil Mekkčanov bojovať, keď vojnu zjavne nechceli. Ku koncu svojho života zameral nepretržitý sled vojenských výprav v zahraničí na napádanie ľudí, ktorí na moslimov neútočili, s cieľom získať od nich príspevok alebo konverzie.
Jeden príklad, ktorý vyvracia mýtus, že Mohamed si vybral mier namiesto vojny, je, keď sa ku nemu dostala správa, že muž menom Usajr bin Rizám sa pokúša zhromaždiť armádu proti moslimom. Podľa skutočného príbehu toho, čo sa stalo (nachádzajúceho sa v Ibn Ishák/Hišám 981), Mohamed vyslal do Usajrovej komunity ozbrojenú skupinu, ktorá ho presvedčila, že mu zaručí bezpečný prechod na stretnutie s Mohamedom, aby diskutovali o mieri. Keďže mal očividne záujem o mier, vodca a jeho tridsiati spoločníci dôverovali Mohamedovi a odložili zbrane, po čom boli neozbrojení muži okamžite zavraždení moslimskými podvodníkmi.
Ďalším dobre zdokumentovaným príkladom je sled udalostí vedúcich k dobytiu Mekky jeho armádou v roku 630. Ako sme ukázali, moslimovia boli prví, kto porušil dohodu s Mekkčanmi, keď nevrátili utekajúcich moslimov do Mekky (ako bolo stanovené v dohode), a tiež nájazdmi na mekkské karavány a vraždením vodičov (pred i po uzavretí dohody). Ale keď kmeň spriaznený s Mekkčanmi zabil členov kmeňa spriazneného s moslimami z pomsty za skoršiu vraždu, vznikli obavy, že Mohamed nebude taký zmierlivý.
V Mekke bol vodcom muž menom Abú Sufján. Predvídajúc, že moslimovia by mohli vyhľadať zámienku na napadnutie jeho ľudí, Abú Sufján šiel do Mediny, aby s Mohamedom viedol dialóg, účelom ktorého bolo zaistenie mieru medzi dvomi stranami. Ibn Ishák/Hišám 807 podrobne opisuje snahy úbohého muža o stretnutie s vodcom moslimov v dlhej pasáži, čo jasne naznačuje jeho rastúcu, zúfalú túžbu po mieri.
Počas tejto návštevy Abú Sufján vstúpil do domu niekoľkých význačných moslimov, vrátane Mohamedovho zaťa a dcéry. Je jasné, že nemal záujem im ublížiť. Napokon je Abú Sufján Mohamedom rázne odmietnutý, takže nedostal príležitosť rokovať o mieri. Prorok islamu sa viacej zaujímal o prekvapivý útok na Mekku:
(Mohamed) povedal, "Ó Alláh, vezmi oči a uši Kurajšovcom (Mekke), aby sme ich prekvapili v ich krajine," a muži sa pripravili. (Ibn Ishák/Hišám 808)
V tom, že ostatní Mekkčania nemali poňatia, že sú vo vojne s moslimami, bol Mohamed celkom úspešný:
Keď sa apoštol dostal ku Marr al-Zahrán, Kurajšovci si tej skutočnosti vôbec neboli vedomí a nevedeli dokonca ani to, čo robí. (Ibn Ishák/Hišám 811)
Keď sa Abú Sufján dozvedel, že Mohamed pochoduje na mesto, uskutočnil posledný pokus hovoriť s ním o mieri, no tentoraz sa pokúsil využiť ženu vodcu moslimov ako sprostredkovateľku. Tá žena sa pokúšala Mohamedovi dohovoriť a nazvala Abú Sufjána a jeho spoločníka Mohamedovým "bratancom a švagrom" (ktorými boli). Mohamed ich odmietol s touto odpoveďou:
"Neznášam ich. Pokiaľ ide o môjho bratanca, zranil moju hrdosť; a pokiaľ ide o syna mojej tety a môjho švagra, v Mekke sa o mne vyjadril urážlivo." (Ibn Ishák/Hišám 811)
Takže, podľa jeho životopiscov si prorok islamu zvolil, že pôjde do vojny proti neochotnej strane len kvôli osobnej hrdosti a urážke. Po dobytí Mekky dokonca nariadil popravy ľudí, ktorí ho urazili, a očividne to pokrytectvo nevnímal, keďže to bolo zabitie z pomsty u tretej strany, ktoré pôvodne využil ako ospravedlnenie pre svoj útok na mesto.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára