Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) bol do vojny dotlačený, keď polyteisti porušili svoju dohodu."
Pravda:
Za menej než dva roky po uzavretí dohody s ľuďmi z Mekky sa Mohamed vrátil s armádou a prekvapivo mesto dobyl. Hoci to bolo pre moslimov po stáročia tradičným zdrojom hrdosti, súčasní učenci sú náchylnejší vymýšľať si výhovorky pre Mohamedov čin, keďže je v kontraste s tvrdením, že islam je náboženstvo mieru.
Namiesto toho, aby sa pokúsili vysvetliť, že Mohamed bol do vojny dotlačený, čo historický záznam zjavne nepodporuje, dnešní apologéti tvrdia, že mal právo dobyť Mekku na základe toho, že druhá strana porušila vzájomnú dohodu. Zvlášť zaujímavé sú technické detaily týkajúce sa spojenectiev.
Po tom, ako bola uzavretá dohoda z Hudajbíje, sa dva znepriatelené kmene pripojili k opačným stranám v rozkole medzi Mekkčanmi a moslimami. Kmeň, ktorý sa pripojil k Mekkčanom, zažil niekoľko vrážd spôsobených druhým kmeňom ešte pred spojenectvom, a tie sa snažil pomstiť.
Namiesto zdržovania s menami to nateraz zhrnieme nasledovne:
1. Člen kmeňa A (ktorý neskôr uzavrel spojenectvo s Mekkou) je zavraždený členmi kmeňa B (ktorý neskôr uzavrel spojenectvo s Mohamedom).
2. Kmeň A zavraždil z pomsty člena kmeňa B.
3. Kmeň B potom z pomsty zavraždil troch členov kmeňa A.
4. Po spáchaní týchto vrážd sa kmeň B pridáva ku spojenectvu s moslimami.
5. Ako odpoveď sa kmeň A pridáva k Mekkčanom.
6. Kmeň A sa potom usiloval o pomstu za posledné vraždy takým spôsobom, že zavraždil členov kmeňa B.
Podrobne je to opísané v Ibn Ishák/Hišám 803, kde sa kmeň A volá Banú Bakr a kmeň B je Chuza'a. Hoci Chuza'a začali pôvodnú sériu vrážd, skutočnosť, že boli napadnutí kmeňom, ktorý uzavrel spojenectvo s Mekkčanmi, potom, ako oni uzavreli spojenectvo s moslimami, predstavovala technické porušenie dohody - z čoho Mohamed vytĺkol kapitál a napochodoval so svojou početnejšou armádou do Mekky a nastolil autoritu islamu silou.
Navonok by sa teda zdalo, že Mekkčania boli prví, kto porušil dohodu. Hoci väčšina moslimov priznáva, že Mekkčania nechceli vojnu, stále trvajú na tom, že Mohamed mal právo dobyť Mekku kvôli porušeniu dohody.
Ale v skutočnosti bol Mohamed prvý, kto porušil dohodu z Hudajbíje. Toto priznáva dokonca i Korán, čo znamená, že to musí priznať aj každý dobre informovaný moslim.
Podmienky dohody určovali, že ktorýkoľvek moslim, ktorý ujde z Mekky do Mediny (kde prebýval Mohamed), musí byť vrátený. Ale keď skupina moslimov urobila presne toto pár týždňov po podpísaní dohody, Mohamed nevrátil všetkých z nich, lebo nevrátil ženy. Verš od Alláha prišiel vhod, aby ospravedlnil jeho rozhodnutie (60:10).
Dnešní moslimovia na to majú len jedinú odpoveď: Alláh dal Mohamedovi svoje osobné povolenie porušiť dohodu. Je to očividný dvojaký meter, ale taký, ktorí im nevadí, keďže moslimovia veria, že ich náboženstvo ich robí nadradenými. (Zostáva nejasné, prečo Alláh nariadil Mohamedovi podpísať podmienky, ktoré mali byť porušené)
Aby sa v tomto bode vyhli technickým detailom, apologéti následne začínajú rozprávať o vážnosti porušenia, pričom tvrdia, že zabitie členov toho kmeňa, ktorý uzavrel spojenectvo s moslimami, predstavovalo vážnejší priestupok. Majú pravdu, samozrejme, ale je tu ešte ďalšia časť príbehu, kvôli ktorej je dvojaký meter ešte zjavnejší:
Ako sa ukazuje, moslimovia vraždili Mekkčanov po podpise dohody a pred vraždami z pomsty medzi pridruženými kmeňmi!
Hadís Sahíh Bucharí 50:891 hovorí o mužovi menom Abú Basír, ktorý prijal islam a potom zabil Mekkčana. Mohamed vyslal toho muža, aby žil na pobreží, kde vytvoril skupinu sedemdesiatich moslimov, ktorí sa živili útokmi na mekkské karavány. Podľa hadísu on a ostatní moslimovia "ich zabili a vzali si ich majetok". Muir to vyjadruje nasledovne, "Prepadli každú karavánu z Mekky (lebo kvôli prímeriu došlo k obnove obchodu so Sýriou) a nikoho neušetrili."
Prepadávanie a zabíjanie Mekkčanov bolo očividným porušením dohody z Hudajbíje, ale obete nechceli vojnu s Mohamedom a preto proti nemu nepochodovali. A predsa Mohamed skočil na prvú výhovorku, aby zaútočil na Mekkčanov, hoci ho neohrozovali. Jeho protivníci chceli mier, ale on chcel moc. Netreba ani hovoriť, že nemali inú možnosť než sa mu vzdať bez boja.
Duálna etika islamu, vrátane odlišného zaobchádzania s neveriacimi, je v tomto náboženstve hlboko zakorenená. Nemalo by byť prekvapením, že Mohamed od ostatných očakával niečo, čo on osobne nebol ochotný dodržiavať. V tomto prípade bol prvým, kto porušil dohodu z Hudajbíje. Takto stanovil príklad pre svojich stúpencov: sľub nemoslimom nie je pre veriaceho povinný. Ako to vyjadril Abú Bakr, sám vojenský veliteľ:
"Ak zložím prísahu niečo urobiť a neskôr nájdem niečo iné, čo je lepšie než to prvé, potom urobím, čo je lepšie, a odčiním svoju prísahu." (Sahíh Bucharí 78:618)
Mohamed by s tým bez pochyby súhlasil:
"Prorok povedal: 'Vojna je klamanie.'" (Sahíh Bucharí 52:269)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára