streda 20. mája 2020

Židovské posvätné miesta, ktorých sa zmocnili arabskí moslimovia



Zoznam židovských posvätných miest zničených arabskými moslimami, spolu s miestami, kde si postavili mešity ako symbol islamskej nadvlády nad judaizmom.


- Chrámová hora v Jeruzaleme. Najsvätejšie miesto judaizmu. Miesto dvoch židovských chrámov. Moslimovia tam postavili dve mešity.

- Jaskyňa patriarchov v Hebrone. Nemožno poprieť, že sú tam pochovaní židovskí patriarchovia Abrahám, Izák a Jákob. Moslimovia tam postavili mešitu.

- Ezechielova hrobka v Iraku. 2500-ročná hrobka proroka Ezechiela bývala bežným pútnickým miestom irackých Židov. V roku sa 1860 miestni Arabi pokúsili vziať toto miesto Židom, no zasiahla britská vláda a rozhodla, že miesto patrí Židom. Stránka diarna.org informovala, ..."V roku 2003 boli zo synagógy ukradnuté zvitky Tóry patriace synagóge, spolu s ďalšími knihami, a doteraz sa ich nepodarilo získať späť... V roku 2010 odstránili irackí robotníci, renovujúci susednú mešitu, hebrejský nápis..." Ariel Arkham v článku pre American Thinker napísal, "... rôzne dozorné skupiny informujú, že iracké kultúrne a pamiatkové úrady uskutočňujú plány na výstavbu mešity na Ezekielovej hrobke... Proces začal minulý mesiac, kedy boli prastaré hebrejské nápisy zdobiace vnútro hrobu počmárané, možno nenapraviteľne, a prekryté omietkou. Ak máme v pamäti nie tak dávne zničenie sôch Budhu v Afganistane príslušníkmi Talibanu, hroziaca islamizácia židovskej svätyne v podobe hrobky sa môže zdať ako produkt výlučne súčasného kultúrneho javu. Ale v skutočnosti história Ezekielovej hrobky odráža tisícročný príliv a odliv islamskej moci..."

- Hrobka proroka Jonáša v irackom Mósule. 24. júla 2017 Sigal Samuel napísala v článku pre The Atlantic o zničení Jonášovej hrobky v Mósule. "Keď sme 24. júla 2014 videli prvé zábery zničenej Jonášovej hrobky v Mósule, cítili sme sa šokovaní a hlboko znepokojení... Predpokladá sa, že to bolo posledné miesto odpočinku biblického proroka Jonáša, ktorého prehltla veľryba a ktorý varoval obyvateľov asýrskeho mesta Ninive (dnešný Mósul), že boh ich zničí, ak sa nebudú kajať za svoje hriechy... bol to stály, mocný symbol... Svojím vyčnievaním ponad mesto všetkým Mósulčanom pripomínal vzájomnú prepojenosť rozmanitého irackého náboženského obyvateľstva. Bol protikladom sektárstva. Rozhodnutie ISIS vyhodiť ho do vzduchu treba chápať ako pokus vymazať spoločnú históriu mnohých veriacich ľudí žijúcich v Mósule... Sigal vyrástla v rodine irackých Židov, no nikdy sa jej nepodarilo Irak navštíviť. Jej starý otec, ktorý sa zúfalo pokúšal uniknúť prenasledovaniu po arabsko-izraelskej vojne v roku 1948, ušiel z Iraku spolu s takmer celou židovskou populáciou. Hoci Jonášovu hrobku nikdy nevidela, cítila, že je smerodajnou časťou jej histórie a osobnej identity. Počas dospievania počúvala, ako v synagóge počas sviatku Jom Kippur, najsvätejšieho dňa v židovskom kalendári, čítajú knihu Jonášovu. Hrobka bola viditeľnou pripomienkou, že Židia v Iraku stáročia prosperovali: Mósul bol kedysi domovom mnohých synagóg, hoci v súčasnosti vraj slúžia ako smetiská..."

- Zničenie Jozefovej hrobky. V roku 2000 Palestínčania zničili Jozefovu hrobku. Sidney Brounstein napísal pre Los Angeles Times: "Kde je pobúrenie? Predstavte si, čo by sa stalo, keby sa židovská polícia prizerala a nechala židovský dav zničiť moslimské posvätné miesto! Zaslúži si zničenie židovského posvätného miesta arabským davom za prizerania sa palestínskej polície (po jej sľube, že ho bude chrániť) niečo iné než zaradenie na zoznam škôd spôsobených demonštrantami? Znamená to, že útoky na Židov a židovské objekty máme akceptovať ako normálnu súčasť života? Je to výsmech každej myšlienke, že Arabom treba dať akúkoľvek moc nad židovskými posvätnými miestami. Zničenie desiatok takých miest v Starom meste Jeruzaleme v rokoch 1948 až 1967, spolu s úplným odopretím vstupu Židom do ich najsvätejšieho miesta, Západného múru, bolo zjavne to isté ako súčasné zničenie."

- Zničenie Danielovej hrobky. Prorok Daniel má dve možné hrobky: jednu v Iráne, jednu v Iraku - obe boli zničené. Stránka Complete Pilgrim informuje: "Danielova služba babylonským a perzským panovníkom bola nápomocná, aby Židia ako národ zostali nedotknutí. Svoj vplyv nepochybne využíval na to, aby minimalizoval ich ťažkosti, hoci ho tiež úprimne využívali aj cudzí panovníci, ktorým slúžil. Jeho snahy tiež pomohli položiť základy priateľských vzťahov medzi Židmi a Peržanmi, trvajúcimi až do 19. storočia. Napodiv, jeho politické úspechy boli zatienené jeho schopnosťami ako proroka, prinajmenšom z biblického pohľadu. Daniel strávil posledné roky svojho života v meste Súsa, kde zomrel a bol pochovaný približne v čase, kedy sa babylonské zajatie skončilo."

Obrázky zničenej Danielovej hrobky v Iráne si môžete pozrieť tu. Stránka Christian News informovala o zničení Danielovej hrobky v Iraku: "Al-Sumaria News vo štvrtok tiež informovala, že miestny mósulský úradník Zuhair al-Chalabí povedal médiu, že ISIS podobne 'uložil výbušniny okolo hrobky proroka Daniela v Mósule a odstrelil ju, čo viedlo k jej zničeniu.'"

- Ezdrášova hrobka v Iraku. Stránka Complete Pilgrim informovala: "Ezdráš sa, na druhej strane, viac zameriaval na obnovu židovského náboženstva a dedičstva, ktoré od čias zajatia spustlo. Osobne viedol päťtisíc Židov späť do Judei, po čom prečítal celú Tóru obyvateľom Jeruzalema v snahe inšpirovať a duchovne ich posilniť. Neskôr založil predchodcu rady Sanhedrinu, ktorý sa neskôr stal najvyššou náboženskou autoritou Židov. Podľa niektorých odborníkov to bol Ezdráš, kto dokončil zloženie a kánon kníh, ktoré sa neskôr stali hebrejskou Bibliou. Vďaka všetkým týmto úspechom ho mnohí považujú za otca judaizmu ako ho poznáme. V neskorších rokoch strávil veľa času cestovaním medzi Judeou a Mezopotámiou, kde ostatných Židov podnecoval, aby sa vrátili. Zomrel v Mezopotámii niekedy koncom 5. storočia pred Kristom. Jeho svätyňa bola jedným z najuctievanejších miest v Iraku až do 20. storočia, kedy väčšina miestnych Židov emigrovala do Izraela." 15. februára 2015 sa na stránke Arutz Sheva písalo, že podľa arabských médií sa islamistické sily operujúce na juhu krajiny zmocnili prastarej svätyne, uctievanej ako hrobka biblického pisára a kňaza Ezdráša. Panarabská spravodajská stránka Al-Araby informovala, že militanti zničili veľké časti svätyne zahrňujúcej synagógu i mešitu a teraz ju chcú využívať ako svoje veliteľstvo v južnom Iraku. Podľa Al-Araby, teroristi odrezali prístup ku Ezdrášovej hrobke, aby novinárom zabránili informovať o ich dobytí a zničení posvätného miesta...".

- Hrobka Samuela severne od jeruzalemskej štvrte Ramot. Arabi postavili vedľa hrobky mešitu a narušili tamojšie židovské modlitby.

- Hrobka Ráchel južne od Jeruzalema. 8 novembra 2010 Nadav Shragai napísal v JCPA: "UNESCO vyhlásilo, že hrobka Ráchel neďaleko Jeruzalema je mešita Bilal ibn Rabah - čím podporilo nárok Palestínčanov, ktorý sa prvý krát objavil až v roku 1996 a ktorý ignoruje stáročia moslimskej tradície. Na rozdiel od Chrámovej hory a jaskyne patriarchov, taktiež slúžiacich ako miesta mešít, hrobka Ráchel moslimom nikdy neslúžila ako mešita. Moslimská spojitosť s miestom sa odvodzuje od ich vzťahu s Ráchel a nesúvisí s Bilal ibn Rabahom, Mohamedovým prvým muezínom. Hrobka Ráchel, nachádzajúca sa asi 460 metrov južne od jeruzalemskej mestskej hranice, je viac než 1700 rokov označovaná za hrob židovskej matriarchy Ráchel. Hoci niektorí dnešní archeológovia naznačujú iné miesta, mnohé generácie Židov navštívili miesto kvôli modlitbám. Kresba Ráchelynej hrobky sa objavila v tisíckach židovských náboženských kníh, kresieb, fotografií, pečiatok a umeleckých dielach."

- Áronova hrobka v Jordánsku. 2. augusta 2019 stránka Arutz 7 informovala: "Jordánsky minister náboženstva Abed al Nasr abú Bassel rozhodol o zatvorení hrobu Árona Kohena v Petre pre turistov. Podľa miestnych médií sa o tom rozhodlo potom, ako bolo v Jordánsku zverejnené video Židov modliacich sa v uzavretom areáli, s tvrdením, že púť je 'ilegálna'."
Počas svojej histórie a ideológie ozbrojených výbojov islam vysielal armády, ktoré napadli mnohé krajiny. V procese ich islamizácie islam zlikvidoval pôvodné kultúry a posvätné miesta premenil na mešity. Posvätné miesta ukradnuté islamskými armádami v minulosti zostávajú okupované dodnes.

Od vzniku štátu Izrael sa Židia môžu brániť voči islamskému prenasledovaniu (ostatné menšiny, ako Jezídi, sú dnes naďalej ohrozené prenasledovaním zo strany islamských násilníkov, lebo nemajú vlastný štát, čo by ich ochránil).

Židia po stáročia znášali ponižovanie a zneužívanie za vlády islamu, po stáročia im bola odopieraná sloboda modliť sa na najposvätnejších miestach judaizmu, premenených na mešity, po stáročia boli objektom inštitucionalizovaného finančného zneužívania v mene džízy.

Je čas žiadať kompenzáciu - a prístup.

piatok 15. mája 2020

Životopis Mohameda - hlavné body


Keďže Korán je bez externých odkazov nepochopiteľný a hadísy sú obrovskou spleťou často protirečiacich si príbehov, Síra (životopis Mohameda) musí byť tým najlepším dostupným zdrojom informácií o Mohamedovej povahe a kariére.


Najdôležitejší životopis napísal Ibn Ishák, zachovaný len v čiastočnej podobe v iných moslimských životopisoch, no Alfred Guillaume dal jeho zvyšky dokopy a preložil ich pod názvom Život Mohameda.

Okrem iných vecí poskytuje usvedčujúce protiargumenty ku tvrdeniam, že Mohamed bol dobrotivý panovník, ktoré často počúvame. Napríklad. Dr. John Andrew Morrow propaguje vysnívanú verziu Mohameda, založenú na jeho knihe o takmer určite vymyslených zmluvách Mohamedových. V rozhovore Morrow povedal:

"Tradične je pravý islam náboženstvom lásky, mieru a pochopenia. Nemučíme, nezabíjame, neunášame a celkom určite neznásilňujeme. Tí, ktorí to robia, konajú proti Alláhovi!"

Lenže ak máme poruke náš Život Mohameda a nalistujeme si strany 511 a 515-517, uvidíme, že Mohamed urobil všetko vyššie uvedené behom pár dní. Nechal umučiť a zabiť Kinánu, uniesol a znásilnil jeho ženu Safíju (nepochybne až potom, ako sa s ňou oženil, samozrejme, bez jej súhlasu).

Podobne, je poučné porovnať si tieto strany s verziou životopisu od Karen Armstrongovej s názvom Mohamed (v češtine vyšiel pod názvom Muhammad - Prorok, jeho život a poselství našemu času, vydalo vydavateľstvo Daranus v roku 2009 - pozn. prekl.). V ňom nám hovorí len to, že Safíja ovdovela počas výpravy proti Chajbaru, čo nám hovorí všetko, čo musíme vedieť o Armstrongovej prístupe k téme.

Ak máte len hodinu, tu máte skrátenú verziu. Ak máte len desať minút, tu máte upravené hlavné body. Ale nič tak nevystihuje brutálne časy a Mohamedove brutálne činy ako celý Život Mohameda.

Index knihy ponúka len najstručnejšie naznačenie konkrétnych udalostí, preto tu uvádzam rozšíreného sprievodcu obsahom, ktorý vám snáď bude nápomocný. Pre rýchle nájdenie uvádzam číslo strany a aj číslo elektronickej strany (napr. 99/432):

Strana 82 (65/432) - Chadídža. Mohamed sa oženil s Chadídžou, bohatou obchodníčkou.

Strana 106 (77/432) - Gabriel. Mohamedovi sa v sne zjavil archanjel Gabriel. Mohamed si myslel, že sa stal extatickým básnikom alebo posadnutým a rozhodol sa skočiť z útesu, no Gabriel ho zastavil a povedal mu, že je Alláhovým apoštolom. Chadídža ho presvedčila, že nie je posadnutý a dúfala, že sa stane prorokom.

Strana 165 (106/432) - Kontext súry 109. Výprava Kurajšovcov (Mohamedovho kmeňa v Mekke) navrhla spojenie jeho monoteistického náboženstva s ich polyteistickým. Mohamed návrh odmietol slovami, "Ja neuctievam to, čo vy uctievate a ani vy neuctievate to, čo ja uctievam... vy máte svoje náboženstvo a ja mám svoje náboženstvo." Tento výrok je často falošne prezentovaný ako príklad Mohamedovej náboženskej tolerancie namiesto jednoduchého odmietnutia synkretizmu. Neskorší učenci v skutočnosti považovali kľúčový verš 6 za zrušený veršom 9:5, "veršom o meči".

Strany 165-167 (106-107/432) - Satanské verše. Mohamed súhlasil s uctievaním troch bohýň Kurajšovcov, no potom si uvedomil, že porušil svoj prísny monoteizmus, na čo dostal zjavenie od Gabriela, ktorý mu oznámil, že posolstvo neprišlo od neho, ale od Satana, ktorý Mohameda podviedol.

Strany 181-187 (114-117/432) - Nočná cesta a výstup do neba. Mohamed odletel do Jeruzalema na somárovi a vyliezol po rebríku do neba, kde sa stretol s prorokmi a dohadoval sa s Alláhom na počte požadovaných denných modlitieb. Nahliadol tiež do pekla, kde videl ženy visiace za prsia, lebo "splodili so svojimi manželmi nemanželské deti".

Strany 198-199 (123/432) - Prvý sľub v Akabe (neďaleko Mekky). Mohamed uzavrel mierumilovné spojenectvo (sľub žien) s členmi medinských kmeňov Aus a Chazradž. Stali sa známymi ako Ansári (čiže pomocníci).

Strany 201-204 (124-126/432) - Druhý sľub v Akabe. Mohamed a kmene Aus a Chazradž uzavreli vojenské spojenectvo. Mohamed povedal, "Budem bojovať proti tým, ktorí budú bojovať proti vám a budem v mieri s tými, ktorí sú v mieri s vami." Jeden člen kmeňa povedal, "Ó, muži Chazradžu, uvedomujete si, k čomu sa zaväzujete, keď sľubujete podporu tomuto mužovi? Znamená to, že bude bojovať proti všetkým." Na základe týchto podmienok Mohameda prijali, no opýtali sa, čo za to dostanú. Mohamed im sľúbil raj.

Strany 212-213 (130/432) - Príkaz k boju. Alláh dovolil Mohamedovi bojovať v sebaobrane proti svojim nepriateľom z kmeňa Kurajšovcov v Mekke a následne mu dovolil bojovať dovtedy, "kým nebude uctievaný len Boh".

Strany 223-228 (134-137/432) - Hidžra (migrácia do Mediny). Mekkčania plánovali zabiť Mohameda, no ten ušiel do Mediny a jeho stúpenci z Mekky (muhádžirún) išli za ním.

Strany 231-233 (138-139/432) - Medinská ústava. Mohamed navrhol dohodu s rôznymi kmeňovými a náboženskými skupinami v Medine.

Strany 250-251 (148/432) - Židia neuznali Mohameda za proroka. V komentáre k súre 2 je citovaný Alláh, ktorý povedal Židom, "Nezatajujte poznanie o mojom apoštolovi." Tvrdenie, že Židia vedeli, že Mohamed bol predpovedaný, no popierali to, je téma prenikajúca celou knihou. Mohamed Židom vo svojich časoch pripomenul, že Alláh niektorých z nich premenil za ich hriechy na opice.

Strana 256 (151/432) - List Židom z Chajbaru. Mohamed napísal Židom z Chajbaru a vyzval ich, aby prijali islam. Povedal im: "Boh vám hovorí, ó, ľudia knihy, a vo svojich evanjeliách nájdete, 'Mohamed je apoštol boží'...". Ďalej im povedal, "Našli ste v tom, čo vám zoslal, že by ste mali veriť v Mohameda? Ak to vo svojich evanjeliách nenachádzate, potom vás nemožno nútiť. 'Správna cesta sa jasne odlíšila od omylu', preto vás volám k Bohu a jeho prorokovi." Preto je slávny výrok Koránu 2:256, "v náboženstve niet donútenia", na tomto mieste len podmienečný a keďže tá podmienka sa ešte neuskutočnila, donucovanie nie je zakázané.

Strana 267 (156/432) - Mohamed nechal ukameňovať cudzoložníkov. Mohamed oživil zaniknutý príkaz v Tóre, aby boli cudzoložníci ukameňovaní. "A keď Žid pocítil prvý kameň, skrčil sa nad ženu, aby ju chránil pred kameňmi, kým ich oboch nezabili."

Strany 286-289 (168-169/432) - Prvé prepadnutie karavány. Mohamed vyslal svojich mužov, aby zaútočili na mekkskú karavánu, čo urobili, no ešte pred uplynutím posvätného mesiaca. Nikto z toho nemal radosť, ale Alláh mu preukázal láskavosť nápomocným zjavením. Mohamed zaviedol pravidlo delenia koristi, kedy sú štyri pätiny určené pre tých, ktorým ju Alláh dovolil prijať a jedna pätina pre Alláha a jeho apoštola.

Strany 299-305 (174-177/432) - Bitka pri Badr. Mohamed viedol výpravu do útoku na mekkskú karavánu, čo viedlo k rozhodujúcemu víťazstvu pre moslimov, čiastočne vďaka pomoci armády anjelov.

Strany 363-364 (206-207/432) - Banú Kajnuka. Mohamed obliehal Kajnuku, jeden z troch židovských kmeňov v Medine, kým bezpodmienečne nekapitulovali. Vodca kmeňa Chazradž prehovoril Mohameda, aby ich ušetril a Mohamed mu ich odovzdal. Z iných zdrojov sa dozvedáme, že kmeň Kajnuka bol následne vyhnaný z oblasti.

Strany 364-369 (207-209/432) - Vražda Ka'ba bin al-Ašrafa. Mohamed nariadil úkladnú vraždu Ka'ba bin al-Ašrafa, lebo o ňom skladal urážlivé básne. Vraždu vykonali príslušníci kmeňa Aus.

Strana 369 (209/432) - Vražda Ibn Sunajny. Mohamed prikázal "zabiť každého Žida, ktorý sa dostane do vašej moci." Muhajjisa zabil Ibn Sunajnu a Muhajjisov brat Huvajjisa mu vyčítal zabitie niekoho, z koho mal taký veľký úžitok. Muhajjisa odpovedal, že keby mu to Mohamed prikázal, zabil by Huvajjisu, ktorý tým bol taký dojatý, že prestúpil na islam.

Strany 370-391 (210-220/432) - Bitka pri Uhud. Nerozhodné víťazstvo Mekkčanov.

Strany 437-438 (243-244/432) - Banú Nadír. Mohamed porazil Nadír, druhý židovský kmeň v Medine, zhabal ich majetok a vyhnal ich z oblasti.

Strany 450-460 (250-255/432) - Priekopová bitka. Mohamed prikázal vykopať priekopu ako obranu proti aliancii Židov a Kurajšovcov. Mohamed zasiahol skalu krompáčom, čím vytvoril tri iskry. Vysvetlil, že "prvá znamená, že Alláh pre mňa otvoril Jemen; druhá znamená Sýriu a západ; a tretia znamená východ." Aliancia sa po neúspešnom obliehaní napokon stiahla.

Strany 461-466 (255-258/432) - Banú Kurajza. Mohamed obľahol Kurajzu, tretí židovský kmeň v Medine, a takto ich oslovil, "Vy bratia opíc, potupil vás Boh a pomstil sa vám?" Po 25 nociach sa vzdali. Mohamed nechal 600-900 mužov sťať a ženy a deti predal do otroctva, okrem Rajhany, ktorú si vybral pre seba.

Strany 482-483 (266/432) - Vražda Salláma Ibn Abu'l-Hajkuka. Kmeň Chazradž, závidiaci kmeňu Aus vraždu Ka'ba bin al-Ašrafa, žiadal o povolenie zavraždiť Salláma Ibn Abu'l-Hajkuka, Mohamedovho protivníka v Chajbare. Mohamed im to dovolil a zavraždili ho.

Strany 504-507 (277-278/432) - Dohoda z Hudajbíjje. Mohamed súhlasil s 10-ročným prímerím s Mekkčanmi.

Strany 510-511 (280/432) - Výprava proti Chajbaru. Mohamed pochodoval proti Židom z Chajbaru, dobyl ich pevnosti a zotročil ľudí. Vybral si Safíju, ženu Kinánu bin al-Rabího. Na strane 515 (282/432) sa dočítame, že Mohamed nechal Kinánu mučiť ohňom, aby zistil, kde je ukrytý poklad Židov, a následne ho nechal sťať. Na strane 516 (283/432) sa píše, že jedna zajatkyňa sa pokúsila Mohameda otráviť, no neuspela.

Strany 549-552 (299-301/432) - Okupácia Mekky. Mohamed vstúpil bez odporu do Mekky a zničil 360 modiel okolo Kaaby.

Strany 566-572 (308-311/432) - Bitka pri Hunajne. Mohamed vyhral rozhodujúcu bitku proti kmeňu Havazin.

Strany 588 (319/432) - Báseň. Pred dobytím Al-Taífu Ka'b bin Málik zhrnul étos náboženstva vojny do týchto riadkov:

"Kým sa neobrátite na islam, pokorne hľadajúc útočisko,
Budeme bojovať a bude nám jedno, koho stretneme...
Prišli za nami a mysleli si, že sa im nikto nevyrovná
A my sme im odsekli nosy a uši
Násilne ich ženúc pred nami
Na príkaz Boha a islamu...
A ten, kto sa nevie brániť, musí utrpieť potupu."

Strana 609 (329/432) - Konkurenčná mešita. Mohamed prikázal vypálenie nezávisle postavenej mešity, zatiaľ čo sa v nej modlili ľudia.

Strana 618 (334/432) - Verš o meči. Mohamed zrušil zmluvy s polyteistickými kmeňmi a vyslovil koránový verš 9:5, čím dal povolenie k útoku na neveriacich z čisto náboženských dôvodov: "A keď uplynú posvätné mesiace, tak zabíjajte modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a chystajte proti nim všemožné nástrahy..."

Strany 650-652 (350-351/432) - Posledná kázeň. Mohamed predniesol kázeň známu ako Posledná kázeň. Ak ženy pošpinia mužovu posteľ alebo sú otvorene neslušné... "Boh vám dovoľuje umiestniť ich do samostatných miestností a biť ich, hoci nie ťažko... Prikazujte ženám s mierou, lebo sú to vaše väzenkyne a nevedia sa ovládať."

Strana 652 (351/432) - Za hranice Arábie. Mohamed nariadil výpravu do Sýrie a Palestíny, prvú mimo Arábie.

Strana 652 (351/432) - Vládcovia susedných krajín sú pozvaní k islamu. Ku kráľom susedných krajín boli vyslaní poslovia, ktorí ich vyzvali prijať islam. Na strane 659 (354/432) sa píše, že Badhan, guvernér Jemenu, dostal od Mohameda takúto ponuku: "Ak sa podriadiš, dám ti to, čo už máš a vymenujem ťa za kráľa nad ľudom Jemenu."

Strany 659-660 (354-355/432) - Zhrnutie Mohamedových bitiek. Mohamed sa zúčastnil 27 nájazdov a bojoval v 9 z nich.

Strany 664-665 (357/432) - Vražda Umm Kirfy. Zajd, Mohamedov adoptívny syn, prepadol kmeň Banú Fazará a nechal jeho vodkyňu, starenu menom Umm Kirfa, "kruto zabiť tak, že jej ku nohám priviazal laná a tie priviazal o ťavy, ktoré potom hnal od seba, kým ju neroztrhli na dve časti."

Strana 669 (359/432) - Abú Bakr si myslel, že v náboženstve je donútenia. Abú Bakr, ktorý sa neskôr stal prvým kalifom, povedal konvertitovi, "Boh zoslal Mohameda s jeho náboženstvom a on zaň bojoval dovtedy, kým ho ľudia neprijali dobrovoľne alebo nasilu."

Strana 672 (361/432) - "Zabi tých, ktorí neveria v Boha". Pri nájazde na Dumatu'l-Džandal dal Mohamed zástavu Abdu'l-Rahmán bin 'Aufovi a povedal mu, "Bojuj proti každému na ceste božej a zabi tých, ktorí neveria v Boha."

Strany 675-676 (362-363/432) - Vražda Asmy bint Marwan. Mohamed nariadil vraždu matky piatich detí, Asmy bint Marwan z kmeňa Banú Chatmá, za písanie posmešných básní o ňom. Vraždu vykonal Umajr. Mohamed mu povedal, "Pomohol si Bohu a jeho apoštolovi." Keď sa Umajr opýtal, či bude znášať nejaké zlé následky, Mohamed odpovedal, "Dve kozy sa kvôli nej nepobijú." "Deň po tom, ako bola bint Marwan zabitá, sa ľudia z B. Chatmá stali moslimami, lebo videli moc islamu."

Strany 677-678 (363-364/432) - Pomsta za zabitie Jasára. Mohamed dovolil niekoľkým chorým súkmeňovcom piť mlieko a moč jeho tiav, no oni zabili pastiera Jasára a odviedli jeho ťavy. Zajali ich a Mohamed prikázal, aby im odsekli ruky a nohy a aby im vylúpli oči.

Strana 682 (366/432) - Smrť Mohameda. Mohamed zomrel v Aišinej opatere. Umar, budúci druhý kalif, vyhlásil, že Mohamed nie je mŕtvy, ale že len šiel stráviť nejaký čas s Alláhom a vyhrážal sa odseknutím rúk a nôh tým, ktorí by tvrdili opak.

Strana 687 (368/432) - Abú Bakr dáva najavo svoje stanovisko. Abú Bakr bol vybraný za Mohamedovho následníka, prvého kalifa. Veriacim povedal, "Ak sa ľudia zdráhajú bojovať na ceste Božej, Boh ich potrestá potupou."

Strana 689 (369/432) - Posledné slová. Dozvedáme sa, že Mohamedove posledné slová boli, "Nech na Arabskom polostrove nezostanú dve náboženstvá." Neskôr sa dozvedáme, že Aiša vravievala, "Keď apoštol zomrel, Arabi odpadli od viery, kresťanstvo a judaizmus vztýčili svoje hlavy a objavila sa nelojálnosť. Z moslimov sa stali akoby ovce vystavené dažďu počas zimnej noci, lebo prišli o svojho proroka, až kým ich Boh nezjednotil pod vedením Abú Bakra." Je to narážka na brutálne ridda, teda vojny proti odpadlíkom, ktoré viedol Abú Bakr proti neposlušným kmeňom. Väčšina kmeňov bola ochotná považovať Mohameda za svojho proroka, no Abú Bakr trval na tom, aby platili aj daň zakát.

štvrtok 7. mája 2020

Medzináboženské vzťahy v tradícii Koránu


Harold Rhode PhD


Aby sme pochopili akúkoľvek možnú dohodu medzi Izraelom a jeho susedmi alebo, pre túto vec, medzi moslimami a nemoslimami, je nevyhnutné pochopiť, ako moslimovia uvažujú teologicky v súvislosti s územím a ako islam chápe svoje vzťahy s nemoslimami. Len potom sa môžeme venovať otázke, či moslimovia vôbec môžu uznať židovský štát na území, ktoré považujú za navždy svoje.

Teritoriálne rozdeľuje islam svet na dve oblasti:

1. Dar al-islam (svet islamu): oblasť dobytá islamom. Keď moslimovia dobyjú územie, musí zostať moslimským navždy. Ústava Hamasu to jasne vysvetľuje, lebo všetky územia britského mandátu v Palestíne z obdobia pred rokom 1948 nazýva waqf, čo znamená, že patria bohu. Ak raz patria bohu, patria mu navždy.

2. Dar al-harb (svet vojny): časť sveta ešte nedobytá moslimami. Podľa Koránu a šaríe (islamského práva) sa jej čas blíži.

Medzi týmito dvoma svetmi nemôže byť trvalý mier. Môže však existovať teritoriálne prispôsobenie podľa vzoru zmlúv, ktoré prorok Mohamed uzavrel, keď nedokázal poraziť svojich nepriateľov. Podľa islamskej tradície, Mohamed bojoval proti kmeňu Kurajšovcov v Hudajbíji neďaleko Mekky, no nedokázal ich poraziť. Aby získal čas, podpísal dočasný pokoj zbraní, alebo prímerie (po arabsky hudna alebo sulh), ktoré malo trvať 10 rokov. Trvalo dva roky, kým si Mohamed uvedomil, že už sa prezbrojil dostatočne a je dosť silný na to, aby Kurajšovcov porazil. Zaútočil na nich a zvíťazil.

Mohamedova dohoda z Hudajbíje sa následne stala vzorom pre ostatné dohody podpísané medzi moslimami a ich nepriateľmi, až do súčasnosti. Dva týždne po podpise mierových dohôd z Osla s Izraelom na trávniku Bieleho domu v roku 1993 vodca Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) Jásir Arafat rečnil v mešite v Južnej Afrike. Otvorene vyhlásil, že vo Washingtone podpísal niečo podobné ako dohoda z Hudajbíje. Jeho posolstvom v tej mešite a pre celý moslimský svet bolo, že nie je zradcom islamu; nepodpísal dohodu, aby ukončil vojnu s Izraelom.

Návrat územia islamu

Behom storočia od smrti ich proroka dobyli moslimovia obrovské územie - od časti Indie po Španielsko. To bol pre nich dôkaz, že Alláh je na ich strane a islam je pravým náboženstvom. Časom však moslimský svet začal upadať a moslimovia stratili nadvládu nad územím, na ktorým kedysi vládli.

Napríklad, v rokoch 712 až 1492 vládli väčšine Španielska a Portugalska. Hoci boli porazení, nikdy sa nevzdali túžby znovu si podrobiť túto časť dar al-islam. V skutočnosti, keď moslimovia píšu o Španielsku alebo akomkoľvek inom mieste na Pyrenejskom polostrove, takmer vždy pridávajú frázu "nech sa rýchlo vráti do lona islamu." Skrátka, raz moslimské, navždy moslimské.

Odkiaľ pochádza tento princíp? A ako dôsledok, znamenajú podpísané dohody niečo v moslimskom svete? Môžu moslimovia akceptovať dohodu uznávajúcu právo nemoslimov vládnuť nad akýmkoľvek územím, ktoré kedy bolo súčasťou moslimského sveta? Aké sú následky pre hocijakú dohodu medzi Izraelom a (moslimskými) Palestínčanmi? Existuje z islamského pohľadu rozdiel medzi Tel Avivom - súčasťou Izraela pred rokom 1967, a Efratom, mestom založeným neďaleko Betlehema na území, ktoré Izrael získal počas Šesťdňovej vojny v roku 1967?

Tisíc štyristo rokov moslimských zdrojov nám dáva odpoveď. Arabské slovo pre moslimské podrobenie je futuh. Koreňom je f-t-h, čo je to isté ako hebrejský koreň f-t-h s významom "otvoriť". Ale v arabčine má ten koreň ďalší význam: "dobyť územie pre islam."

V arabčine, tak ako ostatných moslimských jazykoch, sa moslimskému dobyvateľovi hovorí fatih, opäť z koreňa f-t-h, čo znamená bojovník, ktorý otvoril územie islamu. Osmanský panovník, ktorý dobyl Konštantínopol pre islam od Byzantskej ríše v roku 1453, bol známy ako Mehmet Fatih (Mehmet je turecká podoba arabského mena Mohamed). Len čo je územie otvorené moslimskej vláde, t.j. dobyté moslimami, musí zostať pod moslimskou nadvládou navždy a nemôžu mu vládnuť nemoslimovia. Všetky zmluvy medzi moslimami a nemoslimami sú preto zo svojej samotnej podstaty dočasné. Moslimovia musia vrátiť stratené územie islamskej nadvláde hneď ako sú toho schopní.

Osmania a Arabi sú moslimovia

Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan robí v súčasnosti všetko, čo je v jeho silách, aby znovu nastolil moslimskú nadvládu nad územiami v juhovýchodnej Európe, vrátane Albánska, Kosova a Bosny a Hercegoviny, kedysi ovládanými moslimami. Z náboženského a kultúrneho hľadiska si ako zbožný moslim plní svoju povinnosť.

Z Erdogana a jeho vzťahu so svetom sunnitských Arabov môžeme získať ďalší dôležitý postreh. Osmanskej ríši vládli sunnitskí moslimskí Turci, ktorí začiatkom 15. storočia dobyli väčšinu dnešného arabského sveta a vládli týmto územiam približne 400 rokov. Počas toho obdobia sa takmer nikto žijúci na tomto území nesťažoval na "turecký imperializmus" voči Arabom, lebo tí ľudia sa označovali za sunnitských moslimov.

Ale po Prvej svetovej vojne sa Osmanská ríša rozpadla. Krajiny dnes nazývané arabský svet sa rozdelili prevažne medzi Britov a Francúzov. Mnohí miestni sa následne zatrpknuto sťažovali na britský a francúzsky imperializmus. Prečo na britský a francúzsky, ale nie turecký?

Z pohľadu Európy alebo severnej Ameriky, všetky tri národy - osmanskí Turci, Briti a Francúzi - boli cudzincami, ktorí si podrobili Arabov. Rozdielom je, že Turci boli moslimovia. Vláda osmanských Turcov bola prijateľná. Britská či francúzska však nie.

Pred mnohými rokmi som učil dejiny Stredného východu na univerzite v Delaware. V triedach bol značný počet moslimských študentov z Iránu, Turecka a arabských krajín. Raz som hovoril o dejinách severnej Afriky. Keď sme prišli ku francúzskemu dobytiu tejto oblasti v 19. storočí, opýtal som sa študentov, čo si myslia o tom, že Francúzi vnútili miestnym svoju kultúru a jazyk. Americkí aj moslimskí študenti boli francúzskym kolonializmom pobúrení.

Potom som sa zmienil o moslimskom dobytí týchto území v 7. storočí a opýtal som sa, či to, čo urobili moslimskí dobyvatelia, boli v niečom iné ako to, čo urobili Francúzi. Američanom to rýchlo došlo. Ale spontánnou reakciou moslimských študentov bolo vykrikovanie, že moslimovia priniesli miestnym islam, čo zlepšilo/povznieslo ich život.

Žiaden moslim by verejne nepriznal, že to, čo urobili arabskí moslimovia pochádzajúci z Arábie, bol imperializmus. Radšej žiť pod nadvládou moslimských autokratov/tyranov než nemoslimských neveriacich, ktorí nemali právo vládnuť moslimom, ani žiadnej časti dar al-islam, bez ohľadu na to, koľko slobody či prosperity by ich vláda mohla priniesť.

Arabi a Izraelčania

Ako nám to môže pomôcť pochopiť dohodu medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi, väčšina ktorých sú sunnitskí moslimovia? Prevažne moslimskému arabskému svetu sa v konflikte, Izraelčanmi nazývanom vojna za nezávislosť v roku 1948, nepodarilo Izrael poraziť. V roku 1949 Organizácia spojených národov zorganizovala konferenciu na ostrove Rodos, kde Arabi a Izraelčania preberali budúce dohody.

Z islamského pohľadu dobyli moslimovia celé územie Izraela spred roka 1967, Západný breh a Jordán od kresťanskej Byzancie v rokoch 637-638. Takže všetkým týmto územiam musia vládnuť moslimovia. Preto neexistuje rozdiel medzi Tel Avivom a Efratom.

Arabi trvali na tom, aby sa dohodnuté línie zakreslené na mapách a rozdelený mandát v Palestíne spred roka 1948 (vrátane Transjordánska, predtým oddeleného Veľkou Britániou od mandátu Ligy národov) označovali ako "línie prímeria" - nie hranice. Arabi ďalej trvali na tom, aby sa dohody nazývali "dohodami o prímerí" - nie mierovými zmluvami. Arabi prijali niečo, čo považovali za dočasné dohody, ako tá, ktorú prorok Mohamed pamätne odsúhlasil v Hudajbíji.

Mnohí Izraelčania v roku 2005 podľahli mylnému dojmu, že ak vyženú Židov z pásma Gazy, budú mať mierumilovnú hranicu s Palestínou. Ale keby svoje stiahnutie chápali z islamského pohľadu, uvedomili by si, že ich moslimskí susedia to považujú za prvý krok v oslobodení celej Palestíny.

Egyptský prezident Anwar Sadat a vodca OOP Jásir Arafat čelili podobným problémom. V roku 1979 Sadat podpísal dohodu s Izraelom, ktorá vraj ukončila 30-ročný konflikt medzi väčšinovo moslimským Egyptom a židovským štátom. Sadat chápal, že sa dostal do nebezpečenstva a po podpise dohody v Bielom dome sa vrátil domov a prehovoril ku svojmu národu. Povedal, že to, čo urobil, je pre dobro egyptského národa. Egypt premrhal svoje obmedzené zdroje vo vojenských dobrodružstvách, čo ochudobnili krajinu. Sadat povedal, že chce využiť egyptské zdroje na posilnenie egyptského národa. Potom, na počudovanie západného publika, dodal, že "to, čo sa stalo v minulosti, sa stane v budúcnosti."

Sadat svojmu národu povedal, že táto dohoda bola ako dohody podpísané moslimami, keď nemohli napredovať a poraziť svojich nepriateľov. Čo je zaujímavé, najčastejšie používané arabské slovo v egyptskej tlači slúžiace na opis dohody bolo tafahhum - čo sa dá najlepšie preložiť ako "vzájomné porozumenie", nie mierová dohoda. V arabčine sa vlastne nedá vyjadriť západná predstava nechať minulosť minulosťou.

Ostatní Egypťania nenaleteli na Sadatovo tvrdenie; o pár rokov neskôr ho zavraždil člen predchodkyne Al-Kájdy.

Čaj so Sadatom

Arafat si Sadatovu skúsenosť a osud vzal k srdcu. V roku 2000 prezident Bill Clinton hostil Arafata a vtedajšieho izraelského premiéra Ehuda Baraka v Camp David, aby sa pokúsil ukončiť izraelsko-arabský konflikt raz a navždy. Barak ponúkol Arafatovi takmer každý štvorcový centimeter Západného brehu a Pásma Gazy, plus východný Jeruzalem, výmenou za mier. Barak si chcel nechať len to, čo sa nachádza pod Chrámovou horou, lebo tam ležia zvyšky Prvého a Druhého židovského chrámu.

Arafat vyskočil na nohy, začal sa triasť a povedal, "Nebol tam nijaký židovský chrám." (pozn. redakcie: moslimské zdroje dosť jasne uvádzajú, že Šalamúnov chrám sa skutočne nachádzal presne na tomto mieste.) Dodal, "Nedám si čaj so Sadatom."

Clinton bol ohromený. Ako mohol Arafat popierať existenciu Šalamúnovho chrámu? Lenže Arafatovi viacej záležalo na jeho strachu zo zavraždenia, pokiaľ by ukončil vojnu a súhlasil, aby Židia, čiže nemoslimovia, vládli na územím, ktoré moslimovia poznajú ako islamské územie. Sadat zaplatil za podpis dohody s Izraelom svojím životom. Arafata nečakal rovnaký osud.

Je možná reforma?

Čo z toho vyplýva? Táto situácia sa zdá byť hrozivá a neradostná. Ale práve takto moslimovia chápu územie ovládané Izraelom, či už je to Tel Aviv alebo židovské mestá a dediny na území, ktoré Izrael zabral vo vojne v roku 1967. Vzhľadom k tejto skutočnosti je nevyhnutné, aby Izrael a jeho priatelia pochopili, že bez reformy islamu sa situácia nezmení.

Ale existujú spôsoby, ako islam reformovať. Korán je rozdelený na dve obdobia: skoršie obdobie, kedy bol Mohamed a jeho nové náboženstvo slabé; a neskoršie obdobie, kedy bol Mohamed silný a vládol štátu.

V skoršom období sa Mohamed snažil prežiť. Vtedy moslimovia verili, že im Alláh hovorí, aby vychádzali s ostatnými. Napríklad, koránový verš týkajúci sa nemoslimov, "Vy máte svoje náboženstvo a ja svoje náboženstvo mám." Na inom mieste sa píše, "V náboženstve niet donútenia."

V neskoršom období však Mohamed vládol svojmu islamskému štátu a zavrhol vychádzanie s ostatnými. Ostatní sa mali podriadiť islamu. Ak Alláh povedal oboje, moslimovia sa majú riadiť obidvoma prístupmi. Ako moslimovia vyriešili toto zdanlivé protirečenie? Takmer každý moslimský teológ uznáva princíp, podľa ktorého sú skoršie, mierumilovné verše nahradené neskoršími.

Ale musí to tak byť? Moslimovia veria, že Alláh zjavil obidvoje. Prečo to urobil? Predvídal Alláh dobu, kedy by sa moslimom mohli hodiť tieto mierumilovnejšie verše? Je tá doba teraz, keď je islam slabý v porovnaní s nemoslimským svetom? Dnes si väčšina moslimov zrejme nemyslí, že by si mali svoje zdroje vykladať po novom, lebo Západ naďalej ustupuje ich požiadavkám.

Možno až potom, ako nemoslimský svet uštedrí moslimskému svetu katastrofickú porážku, bude väčšina jeho veriacich nútená prehodnotiť svoje zdroje a nájsť iné spôsoby mierumilovného spolužitia s nemoslimským svetom.

V takom prípade je nutné, aby Ázia a západný svet zostali ostražití a stáli pevne proti moslimským snahám o infiltráciu a ovládnutie nemoslimského sveta, ak nie prostredníctvom sily, tak prostredníctvom získavania konvertitov.

Je nevyhnutné, aby si Izrael a jeho priatelia uvedomili, že medzi Izraelčanmi a ktorýmkoľvek moslimským štátom v susednom regióne nebude skutočný mier - nie taký ako mier medzi Nemeckom a Francúzskom po dvoch svetových vojnách a už vôbec nie taký ako mier spájajúci Spojené štáty a Kanadu. Izrael musí zostať silný a odhodlaný a musí brániť svoju kultúru a hranice.

Harold Rhode PhD pracoval 28 rokov ako analytik Stredného východu na ministerstve obrany. Získal doktorát z osmanskej histórie a hovorí arabsky, hebrejsky, farsí (perzsky) a turecky.