Masakre kalifátu - 2. časť

3.2 Masakre kalifátu od roku 1840 do roku 1860

---

V skutočnosti to bol nepretržitý výskyt genocídy, kvôli čomu bol Západ nútený zasiahnuť do osmanských záležitostí, čo viedlo až ku konečnému kolapsu štátu. V roku 1842 spáchali moslimovia nasledujúci masaker:

Badr Chán Beg, hakkarský kurdský amir, spolu s ostatnými kurdskými silami vedenými Núralláhom, zaútočil na Asýrčanov so zámerom vypaľovať, zabíjať, zničiť a ak to bolo možné, vykoreniť asýrsku rasu z hôr. Neľútostní Kurdi zničili a vypálili všetko, čo sa dostalo do ich dosahu. Nastal masaker, v ktorom sa nerozlišovalo. Ženy boli privedené pred amira a boli chladnokrvne zavraždené. Nasledujúci incident ilustruje odporné barbarstvo: chytili staršiu matku Mara Šimuna, patriarchu východnej cirkvi, a potom, ako na nej spáchali najohavnejšie zverstvá, rozsekli jej telo na dva kusy a hodili ich do rieky Zab so zvolaním, "choď a daj svojmu prekliatemu synovi vedieť, že na neho čaká rovnaký osud." Bolo zabitých takmer desať tisíc Asýrčanov a zajatých bolo rovnako veľa žien a detí, z ktorých väčšinu poslali do Džeziri, aby ich predali ako otrokov a aby ich venovali ako dary vplyvným moslimom. (Death of a Nation, pp. 111-112). (23)

Podobné udalosti sa odohrali v roku 1846. (24) Osmanská vláda ani jej bezpečnostné sily nezasiahli ani v jednom prípade, aby zabránili masakrom či aby potrestali vinníkov, čím naznačili, že sú s výsledkom spokojní, a kalifát sa tak stal komplicom masakrov. V roku 1847 moslimské sily zavraždili 30 000 členov asýrskej kresťanskej komunity. Dobrý príklad spoluviny kalifátu na masakroch kresťanov, rozpútaných jednotlivými moslimami, sa vyskytol v Libanone a Sýrii v roku 1860 a napokon ich ukončila až intervencia francúzskych síl:

Od apríla do júla vypálili drúzske a kurdské sily v Libanone do tla viac než šesťdesiat dedín v oblastiach Al-Matn a Al-Šúf. Potom nasledovali veľké mestá. Osmanský veliteľ posádky opäť ponúkol maronitskému obyvateľstvu azyl, tak ako ho ponúkol malým dedinám, pričom ich žiadal o zloženie zbraní, a potom ich zavraždil v miestnom karavansaraji (karavansaraj - orientálny hostinec umiestnený pri hlavných cestách, ktorý slúžil k zotaveniu pri karavánach - pozn. prekl.). Taký bol osud Dajr al-Kamaru, ktorý stratil 2600 mužov; Džezzínu a okolia, kde bolo zavraždených 1500 mužov; Hasbaje, kde bolo chladnokrvne zabitých 1000 až 6000 mužov; Rašaji, kde ich zahynulo 800. Rozkazy pre Hasbaju zneli, že žiadny muž vo veku od sedem do sedemdesiat rokov nesmie byť ušetrený. Zlomyseľné oči sa kochali pohľadom na znetvorené, zmiešané telá starých a mladých na nádvorí paláca Šihábovcov. Zahlé, najväčšie z miest s 12 000 obyvateľmi, odolávalo krátky čas a potom podľahlo útoku armády, zahrňujúcej bojovníkov z Harwanu a beduínov z púšte. Mesto leží útulne v hlbokej rokline vyrytou riekou Berdawni, prúdiacej z hory Sannín. Sotva nejaký dom unikol plameňom. Celkové straty na životoch v rozsahu troch mesiacov a priestoru dlhého niekoľko kilometrov sa odhadovali na 12 000. Z Libanonu preskočila iskra nenávisti do Damasku a podnietila moslimské nepriateľstvo, spôsobené politikou Ibrahima Pašu a rovnostárskymi podmienkami hatt-i humayunu (sultánovho ediktu - pozn. prekl.). Asýrska štvrť bola podpálená a asi 11 000 jej obyvateľov bolo zabitých mečom. (25)

3.3 Balkánske masakre 70-tych rokov 19. storočia

V Bosne a Hercegovine žilo vidiecke kresťanské roľníctvo stále v systéme nevoľníctva a čelilo vysokým daniam kalifátu, ktoré moslimovia znášať nemuseli. Balkánci trpeli v roku 1874 slabou úrodou, kvôli čomu hrozil hlad, no Osmanský štát, ktorý mal ďaleko od toho, aby obyvateľstvu pomáhal, stále požadoval zvyčajné dane - opäť, ovplyvnené islamským právom. (26) Pohár trpezlivosti napokon pretiekol v roku 1875, keď sa kresťania Bosny a Hercegoviny vzbúrili proti kalifátu. Povstanie sa rozšírilo do Srbska a Čiernej hory, ktoré mali od roku 1829 autonómiu, hoci zostali pod osmanskou nadvládou. Vzbura sa čoskoro rozšírila do Bulharska, ktoré kvôli veľkej tureckej a moslimskej komunite v krajine a jej blízkosti ku hlavnému mestu ríše nemalo žiadne práva na autonómiu.

"Nový sultán Abdulhamid II. (v dejinách známy správne ako "Červený sultán") nemal so vzbúrencami žiadne zľutovanie." (27) Politika kalifátu bola genocídna: "celé dediny boli zrovnané so zemou a obyvatelia povraždení. Bulharskí väzni boli podrobení najbarbarskejšiemu mučeniu a potom zastrelení." (28) Medzi aprílom a augustom 1876 sily kalifátu strašným spôsobom zavraždili tisíce bulharských kresťanov - len v máji bolo zmasakrovaných 12 000 mužov, žien a detí. (29) Veľmoci zareagovali tak, že kalifátu vyslali Andrášiho nótu, pomenovanú podľa maďarského ministra, navrhujúcu reformy v osmanskej správe, prijatie ktorých sultán predstieral. Balkánski kresťania však po svojich skúsenostiach odmietli brať vážne osmanské sľuby, keďže nemali pevné záruky zo Západu.

Veľmoci, s dôležitou výnimkou Británie, poslali v tom čase Osmanskej ríši Berlínske memorandum, v ktorom hrozili pomocou balkánskym vzburám, pokiaľ nebudú navrhované reformy zavedené do dvoch mesiacov. Kvôli britskej neúčasti sa však Osmania cítili byť dostatočne sebavedomí na to, aby túto radu ignorovali. Rusko sa začalo pripravovať na prepadnutie Osmanského kalifátu, ale tomu zabránila medzinárodná konferencia v Konštantínopole, kde Abdulhamid II. schválil ústavné reformy navrhnuté jeho ministrom Midhatom Pašom, mužom liberálnych názorov, ktoré obsahovali lepšie zaobchádzanie s kresťanmi. Lenže doslova hneď potom, ako konferencia skončila, bol Midhat Paša odstránený a zanedlho potom zabitý. Nová ústava bola takisto stiahnutá, spolu so zárukami pre kresťanov. (30) To bolo demonštráciou, že prenasledovanie kresťanov bude pokračovať dovtedy, kým bude existovať kalifát.

Napokon viedlo osmanské vykrúcanie sa a zrada k rusko-rumunskému útoku a k britskej intervencii, čo v roku 1878 vyústilo do Berlínskej dohody, ktorá uznávala úplnú nezávislosť Srbska, Rumunska a Čiernej hory, zatiaľ čo Rakúsko okupovalo Bosnu a Novopazarský sandžak. Bulharsko získalo domácu vládu, zatiaľ čo východná Rumélia, susediaca na východe s Tráciou, mala vždy mať kresťanského guvernéra. (31) Vojna stála kalifát mnoho z jeho európskeho územia, z čoho mali balkánski kresťania radosť. Treba však priznať, že po novom nezávislé balkánske štáty boli po roku 1878 často rovnako nábožensky fanatické a kruté voči svojim moslimským komunitám, ako bol kalifát voči kresťanom, a následne mnoho moslimov, často prenasledovaných, migrovalo do Osmanskej ríše.

Dôležitejšou stratou pre Osmanský kalifát bola britská podpora. Správy o bulharských masakroch sa stretli s ľudovým pobúrením. Premiér Disraeli, obávajúci sa ruských expanzionistických plánov, odmietol príbehy o masakroch ako obyčajnú propagandu - "kaviarenské klebety". Jeho kolega Gladstone, vodca opozície, napísal slávny pamflet pomenovaný Bulharské hrôzy a otázka východu, ktorý sa tešil veľkým predajom. Určitú dobu bol Osmanský kalifát objektom rovnako veľkého opovrhovania ako dnes nacistické Nemecko. Situácii nepomohli ani činy sultána kalifátu, Abdulhamida, ktorými porušil svoje sľuby o lepšom zaobchádzaní s kresťanmi, prednesené na Berlínskom kongrese. (32)

3.4 Masakre 90-tych rokov 19. storočia

Na druhej strane, Osmania pokračovali v masakrovaní celých kresťanských komunít. Najneslávnejšou udalosťou boli masakre v rokoch 1894-96, kedy boli tisíce arménskych a asýrskych kresťanov - viac ako 300 000 - brutálne zavraždené na podnet Červeného sultána Abdulhamida II. Spojenectvo s Nemeckom mu dalo istotu pred akoukoľvek reakciou Európy, a ukázalo sa, že má pravdu. Len v samotnom Konštantínopole bolo zavraždených šesť tisíc arménskych kresťanov. (33) V Británii sa Gladstone vrátil z dôchodku, aby požadoval akciu proti Osmanom, a britská vláda skutočne oslovila ostatné mocnosti s touto témou, no nikto nemal záujem podniknúť akékoľvek opatrenia. (34) Tureckým silám, čeliacim nacionalistickým partizánom v Macedónsku, poslednej európskej provincii stále pod úplnou osmanskou kontrolou, chýbala zdržanlivosť. Turecké autority, čeliace v roku 1897 povstaniu na Kréte, nielen potlačili vzburu, ale vstúpili do vojny s Gréckom, v ktorej porazili starého nepriateľa, čo viedlo len ku zásahu mocností a k tomu, že trvali na tom, aby mal ostrov kresťanského guvernéra.

3.5 Genocída z roku 1915

24. apríla 1915 nariadili osmanské úrady deportáciu prakticky celého arménskeho a asýrskeho kresťanského obyvateľstva východnej Malej Ázie do Sýrie a Iraku, vtedy súčasti Osmanskej ríše, a zavraždenie mnohých z nich. Genocída počas roka pokračovala. Ku koncu roka 1915 bolo zavraždených 1 500 000 Arménov a 250 000 Asýrčanov. Mnohé ženy boli znásilnené a deti boli unesené a zotročené, aby boli vychované ako moslimovia. Mnohí kresťania - najmä ženy - boli ukrižovaní (fotografie stále existujú).

Asi 200 000 Arménov sa vyhlo etnickej čistke/masakru konvertovaním na islam. Celé dediny konvertovali na islam, aby sa vyhli masakru. Kostoly boli zničené alebo pošpinené premenou na stodoly. Došlo k vážnemu pokusu o zničenie každého náznaku kresťanskej identity v regióne. Osmanské "ospravedlnenie" pre tieto činy sa týka tvrdenia, že Arméni sú piatou kolónou a že Arméni sú v ruskej armáde. Toto ignoruje skutočnosť, že ruskí Arméni nemali na záležitosti veľký vplyv, že v ruskej armáde slúžili taktiež moslimské turkické národy, a že Asýrčanov bolo v ruských ozbrojených silách len zopár, ak vôbec nejakí. V roku 1914 osmanskí Arméni vyhlásili svoju lojálnosť štátu, napriek izolovaným prebehnutiam a malému povstaniu v Kilíkii. Osmania nepravdivo tvrdili, že vo Vane je povstanie a že k tomu zabíjaniu došlo v kontexte občianskej vojny. Toto tvrdenie je pravdepodobne nepravdivé, keďže v Osmanskej armáde slúžilo 250 000 Arménov. V skutočnosti arménski vojaci zabránili tomu, aby ruskí vojaci zajali jedného z osmanských vodcov, Envera Pašu, po jeho porážke v boji. (35)

Väčšinu vrážd vykonala obyčajná polícia, hoci bola založená "Zvláštna organizácia", skladajúca sa z bežných zločincov prepustených pod podmienkou, že zavraždia Arménov. (36) Navyše, pri osmanskom útoku v roku 1918 boli zavraždení dokonca i ruskí Arméni - v Baku ich bolo zavraždených 15 000. Arménski utečenci sa využívali na bajonetové cvičenia. (37) Aby som bol spravodlivý, musím poznamenať, že mnohé arabské dediny v Sýrii pomohli arménskym utečencom a niektorí moslimskí náboženskí predstavitelia protestovali voči politike. (38) Turecko stále popiera historickosť genocídy. Hitler ospravedlnil svoju politiku tým, že svet neurobil nič, keď Osmania masakrovali Arménov, takže nebude robiť nič, aby zabránili jeho plánom s tými ľuďmi, ktorých chcel zlikvidovať.

Záver

Masakre moslimov, spáchané Grékmi v roku 1821 a neskôr ostatnými balkánskymi národmi po získaní nezávislosti, boli rovnako neobhájiteľné ako masakre spáchané moslimami na kresťanoch. Medzi masakrami spáchanými Grékmi a ostatnými balkánskymi národmi v 19. storočí a masakrami spáchanými kalifátom existujú jasné rozdiely. Grécke masakre priniesli hanbu skôr gréckemu nacionalizmu než kresťanstvu; tie ohavnosti boli spáchané skôr v mene nacionalizmu než kresťanstva. Navyše, Gréci neboli vládou, ale povstaleckou skupinou (očividne sa to nevzťahuje na masakre spáchané vtedy, keď sa balkánske provincie stali štátmi). Masakre spáchané kalifátom však boli iného charakteru. Ani Gréci by si nenárokovali božskú inšpiráciu pre grécky nacionalizmus a dnes by masakre ospravedlňovalo len zopár z nich. Moslimovia však veria práve tomu, že kalifát je božsky prikázaný a že džihád je skutočne božsky inšpirovaný. Genocída bola spáchaná v mene kalifátu a džihádu.

Navyše, kalifát bol legálnou vládou Grékov a ostatných balkánskych národov; mal povinnosť skôr obraňovať než vyhladzovať svojich podriadených. To predstavuje pre moslimov, snažiacich sa o obrodu kalifátu, dva problémy: po prvé, vláda, ktorá verí, že je legitímne páchať vraždy v mene náboženstva, je pre svoje možné obete sotva lákavou predstavou; po druhé, keďže kalifát sa považuje za božsky nariadený, moslimom neostáva iné než obhajovať myšlienku, že boh nariadil vraždenie nevinných žien a detí kvôli náboženstvu.

Problémom je, že grécke masakre jednoducho demonštrujú univerzálny predpoklad morálnej skazenosti - prvotný hriech - ktorý podľa kresťanstva platí pre celé ľudstvo. Skutoční kresťania by nijako neobhajovali také činy. V každom prípade, kresťania nezastávajú názor, že grécky (či akýkoľvek iný) nacionalizmus je božsky inšpirovaný. Moslimovia, na druhej strane, nemôžu toto vyhlásiť o moslimských masakroch. Nariadil ich kalifát v mene džihádu - t.j. islamu. Preto, hoci by všetci úprimní kresťania neochvejne odsúdili grécke masakre, je pre moslimov ťažké urobiť na oplátku to isté.

Poznámky

23 - http://aina.org/martyr.htm#1743 1999

24 - "V Ašíte páchal Zinger Beg so skupinou 400 Kurdov na dedinčanoch z Tyari najbarbarskejšie krutosti. Asýrčania po určitú dobu trpezlivo znášali jeho tyraniu, ale napokon sa rozhodli skoncovať s ňou a rozhodli sa zaútočiť na posádku. Zabili dvadsať z nich a zvyšných obliehali šesť dní. Kvôli sľubu, že sa okamžite vzdajú a vypracú pevnosť, im Asýrčania dodali vodu, keď sa nečakane vzopreli svojim obliehateľom a nasledoval nový konflikt. Počas týchto obnovených nepriateľských akcií prišla od Badr Chán Bega skupina 200 jazdcov a zmenila výsledok bitky. Prekvapení Asýrčania boli úplne porazení, nepriatelia s nimi nemali žiadne zľutovanie a muži, ženy a deti padli v jednom spoločnom masakri. Dedina bola vypálená a zraneným, zomierajúcim a mŕtvym boli odrezané tri vrecia uší. A poslali ich ako trofej Badr Chán Begovi. Všetci náčelníci Tyari boli v masakre zabití, spolu s tridsiatimi kňazmi a šesťdesiatimi diakonmi, Mar Šimúnovým bratom Kašom Sadokom, jeho synovcom Jesseom a mnohými svojimi príbuznými. V mesiaci október 1846 spojená jednotka Badr Chán Bega a Núralláha Bega vstúpila do oblasti Tchúma a dopustila sa pustošenia príliš hrozného na to, aby sa dalo vyrozprávať. Počas invázie bolo 300 žien a rovnako veľa detí brutálne zabitých mečom v jednom masakri, v ktorom sa nerozlišovalo; len dve dievčatá, ktoré boli ponechané pre mŕtvych na poli, ušli, aby vyrozprávali smutný príbeh tejto hroznej tragédie. Kurdi následne zaútočili na mužov, ktorí zaujali najnevýhodnejšie postavenie v údolí, kde ich čoskoro obkľúčili nepriatelia, a po statočnom dvojhodinovom boji sa vzdali. Mnohí boli pri pokuse o útek zabití a až sto zajatcov, prevažne žien a detí, bolo následne unesených z domovov, ktoré Kurdi potom podpálili, rovnako ako stromy a ostatnú vegetáciu v okolí. Tieto nešťastné obete potom priviedli pred Núralláh Bega a miestodržiteľa Džeziri, keď sedeli blízko jedného z kostolov, a vypočuli si svoj rozsudok, ktorí vyslovili tí krvilační barbari: Skoncujte s nimi, povedali. Zopár dievčat, nápadných svojou krásou, bolo ušetrených, zvyšné okamžite chytili a zabili." (Nestorians and Their Rituals, pp. 370)

http://aina.org/martyr.htm#1743 1999

25 - http://aina.org/martyr.htm#1743 1999

26 - Stokes, Europe 1850-1959, p. 205.

27 - Peacock, The Making of Modern Europe, p. 232.

28 - Peacock, The Making of Modern Europe, p. 195.

29 - Fisher, A History of Europe, p. 1040; Stokes, Europe 1850-1959, p. 205.

30 - Stokes, Europe 1850-1959, p. 206.

31 - Stokes, Europe 1850-1959, pp. 209-210.

32 - Stokes, Europe 1850-1959, p. 211.

33 - Peacock, The Making of Modern Europe, (4th edition, Heinemann, London, 1971), pp. 267-268.

34 - Peacock, The Making of Modern Europe, p. 268

35 - Lang, D. M., and Walker, C.J., The Armenians, (Minority Rights Group, London, 1987), p. 7.

36 - Lang, and Walker, The Armenians, p. 8.

37 - Lang, and Walker, The Armenians, p. 8.

38 - Lang, and Walker, The Armenians, pp. 7-8.

Prevzaté z http://www.debate.org.uk/debate-topics/historical/the-massacres-of-the-khilafah/

Masakre kalifátu - 1. časť

Walter Short

Úvod

Cieľom mnohých moslimov patriacich do sunnitskej sekty je obnova kalifátu, ktorý zrušil Kemal Ataturk v roku 1923. V súčasnom kontexte to súvisí s túžbou obhajcov islamského obrodenia vidieť svetový, zjednotený islamský štát. Bez ohľadu na to, aké veľké hranice by taký štát mal, nevyhnutne by zahŕňal náboženské menšiny. Moslimovia zvyčajne trvajú na tom, že s ostatnými náboženskými menšinami zaobchádzali skutoční moslimskí panovníci vždy s úctou. Preto je vhodné preskúmať islamskú históriu, aby sme otestovali hodnovernosť tohto tvrdenia.

---

Keďže to bolo za vlády Osmanov, kedy islamský štát zahŕňal najväčší počet kresťanov a dokonca okupoval značnú časť Európy, obmedzíme naše štúdium na preskúmanie udalostí v Osmanskej ríši, najmä preto, že posledný kalifát ovládali Osmania. Tento článok bude klásť dôraz na preskúmanie masakrov vykonaných osmanským kalifátom. Napokon, ak osmanský kalifát často porušoval najzákladnejšie právo zo všetkých, právo na život, tak tí moslimovia, ktorí sa usilujú o oživenie tejto inštitúcie a ktorí vyhlasujú, že nemoslimovia boli za islamského režimu vo všeobecnosti rešpektovaní, majú čo vysvetľovať.

1. Vynorenie sa Osmanov a dobytie Konštantínopolu

Osmania alebo osmanskí Turci sa vynorili ako sila v 14. storočí, pričom nahradili predchádzajúci emirát seldžuckých Turcov, ktorý sa volal Konya. (1) Boli to "...fanatickí moslimovia... Ich klanoví vodcovia sa nazývali gháziovia, bojovníci za islamskú vieru. Podrobenie si neveriacich bolo pre nich náboženskou povinnosťou." (2) Preto bol džihád Osmanov rovnako útočný ako aj obranný a ich presvedčením bolo, že nemoslimov si treba podrobiť mečom. V roku 1354 okupovali Gallipoli a potom sa rozšírili cez Balkán, kde porazili Srbov v bitke na Kosovom poli v roku 1389, a do roku 1393 zavŕšili dobytie Bulharska a Tesálie. To znamenalo, že hlavné mesto Byzantskej ríše (alebo to málo, čo z neho ostalo), Konštantínopol, bol už izolovaný. "Zavrite brány mesta", povedal sultán byzantskému cisárovi Manuelovi II. (1391-1425), "lebo mi patrí všetko, čo je vonku." (3)

Vtedy bolo už len otázkou času, kedy bude Konštantínopol napadnutý, a za vlády energického a bezohľadného sultána Mehmeda II. začali Osmania v apríli 1453 obliehanie byzantského hlavného mesta - napriek skutočnosti, že pri svojom nástupe do sultanátu v roku 1451 prisahal na Koráne byzantskému veľvyslanectvu, že bude rešpektovať územnú celistvosť Byzantskej ríše. (4) Prísaha neveriacemu očividne neznamenala nič. Obliehanie Konštantínopolu sa nedá nazvať "obranným" džihádom: bol to skôr nevyprovokovaný akt agresie. Mesto, beznádejne prevýšené počtom vojakov a zbraní, v pondelok, 28. mája 1453, padlo. Treba poznamenať, že 6. apríla poslal Mehmed II. cisárovi Konštantínovi XI. správu, podmienky ktorej odmietol, pričom "vyhlásil, ako predpisuje islamské právo, že každý občan bude ušetrený, ak sa mesto vzdá bez odporu." (5) Z toho jasne vyplývalo: ak bude mesto klásť odpor, životy jeho obyvateľov budú stratené.

Práve toto sa skutočne stalo, keď mesto padlo, a v utorok, 29. mája, moslimské sily zavraždili, vyplienili a zotročili množstvo kresťanov. (6) Táto skutočnosť, ktorú moslimovia jasajúci nad touto udalosťou zriedkavo spomínajú, demonštruje, aké prirodzené bolo masakrovanie a útlak pre osmanský kalifát, a prirodzene to nemoslimom dáva dôvod na obavy, keď počujú o nostalgii za touto inštitúciou medzi moslimami. Mehmed II. vstúpil do veľkého kostola Hagia Sofia, hlavnej katedrály východného kresťanstva, a namiesto toho, aby rešpektoval jej náboženskú nedotknuteľnosť, ju vyvlastnil pre islam, čím ju formálne premenil na mešitu. Do 16. storočia sa celý Balkán dostal pod moslimskú vládu.

2. Sloboda a dôstojnosť kresťanov za vlády Osmanov

Ten obraz nebol úplne tmavý. Osmania povolili gréckej pravoslávnej cirkvi veľkú mieru vnútornej autonómie, pokiaľ išlo o jej sociálne a náboženské záležitosti - pojem millet. Sultán často vymenoval za veľkovezíra Gréka a veliteľ osmanského vojnového loďstva bol často Grék. (7) Plné občianstvo však bolo vyhradené len pre tých, ktorí prijali islam. Sultán často zasahoval do volieb patriarchu pravoslávnej cirkvi a mohol ich dokonca anulovať. Patriarchovia boli pri mnohých príležitostiach popravení. Neexistovala ani úplná náboženská sloboda, ani rovnosť.

Jednej z najvýrečnejších zvykov, ktoré spochybňujú názor, že osmanský kalifát bol zlatým vekom, pokiaľ ide o náboženské menšiny, bol nútený nábor janičiarov, ktorý začal v 14. storočí. "...nasilu vzali chlapcov zo zotročených kresťanských rodín (hlavne Grékov a neskôr tiež Arménov, Bulharov, Albáncov a Srbov) a vychovali ich vo zvláštnych táboroch. Vychovali ich, aby sa stali fanatickými Turkami a neúprosnými vrahmi vlastných ľudí. Tieto deti boli vychované, aby verili, že ich otcom je sultán a že ak zomrú v boji, pôjdu do neba. A tak, vďaka tomuto Novému vojsku, alebo janičiarom (po turecky Jeni-čeri), sa Turci naďalej venovali svojim vojenským výbojom." (8)

Osmanské sily prepadávali kresťanské dediny a unášali chlapcov, ktorých následne priviedli do Konštantínopolu ako detských vojakov, a donútili ich konvertovať na islam. Mali zakázané intímne vzťahy so ženami, okrem prípadov, kedy napadli nepriateľské mesto či dedinu, lebo v takom prípade drancovali a znásilňovali tri dni. Toto pokračovalo do roku 1700, kedy sa členstvo stalo dedičným a napokon skončilo zrušením janičiarov po vzbure. Ostatné kresťanské deti boli unášané do otroctva ako palácoví úradníci, eunusi a konkubíny. Sú to zvyky ako tieto, ktoré zanechávajú v ľuďoch z Balkánu a v Arménoch temné spomienky na dlhé roky moslimskej vlády.

Tieto zvyky sa mohli stať normou aj v Západnej Európe, keby osmanské obliehanie Viedne v roku 1683 bolo úspešné. Opäť, toto sa nedá chápať ako "obranný" džihád: bol to nevyprovokovaný akt agresie. Akcie osmanských síl, ako útok na Rakúsko, boli demonštráciou toho, čo môže Európa očakávať, ak sa kalifátu podarí rozšíriť svoje hranice na zvyšok Európy. Členovia osmanských síl "vypaľovali dediny, zotročovali ženy a deti a mužov vhodných na prácu. Chorých a starých stínali. Plienili kostoly a šliapali krucifixe na zemi." (9) "Vypaľovali, znásilňovali, zabíjali, zotročovali..." (10) Treba pripomenúť, že moslimskej armáde velil sám veľkovezír, Kara Mustafa. Ťažko povedať, ako by mohlo také správanie priťahovať ľudí k islamu.

Diskriminácia kresťanov pokračovala v priebehu stáročí existencie osmanského kalifátu. Príklad môžeme nájsť v mierovej zmluve, ukončujúcej Krymskú vojnu v rokoch 1853-56. Vojna začala ako handrkovanie sa medzi Ruskom a Osmanským kalifátom. Mier obnovila Parížska zmluva v marci 1856. Pozornosť sa zvyčajne venuje britskej a francúzskej doložke, ktorá zakazovala ruským vojnovým lodiam vstup do Čierneho mora. Menej pozornosti sa venuje Článku 9 tejto zmluvy, na základe ktorého bol Osmanský kalifát povinný uznať rovnosť medzi svojimi poddanými "bez rozdielu náboženstva alebo rasy." To je demonštráciou toho, že osmanský kalifát skutočne takto systematicky diskriminoval. Namiesto toho, aby kalifát ctil túto dohodu, schválil v tom istom roku dekrét, podľa ktorého nemoslimovia museli získať od kalifátu povolenie na stavbu či opravu svojich miest uctievania. V skutočnosti to znamenalo pokračovanie princípov islamského práva a obídenie Parížskej zmluvy.

Za vlády kalifátu nebola obmedzená len sloboda kresťanov, ich dôstojnosť bola tiež často znevažovaná. Až do doby Veľkej vojny (myslí sa prvá svetová vojna - pozn. prekl.) a jej etnickej čistky v roku 1915 obliekali arménski kresťania svoje mladé dievčatá ako chlapcov, aby osmanským moslimom zabránili znásilniť ich alebo uniesť (alebo oboje). Vlastne, každému dieťaťu hrozil únos. Typický príklad pohŕdania osmanských moslimov voči kresťanom ponúka úvaha o povolení na pochovanie, vydanom v roku 1855 kádím (moslimským úradníkom) pre zosnulého kresťana: "Osvedčujeme kňazovi kostola Márie, že nečistá, rozkladajúca sa, zapáchajúca mŕtvola Saideha, nech je tento deň prekliaty, môže byť ukrytá pod zem." (11) Niet pochýb o tom, že moslimovia by takéto postoje voči mŕtvole moslima považovali za nábožensky fanatické a necitlivé; nemali by byť prekvapení, že kresťania reagovali podobne, a ťažko sa im verí, že kalifát bol skutočne utopickým režimom.

3. Masakre kalifátu

Od 19. storočia bola Osmanská ríša v úpadku a medzi národmi Balkánu začali pohyby smerom ku slobode. V tomto období sa objavili prvé náznaky súčasného nacionalizmu a balkánski kresťania sa veľmi túžili zbaviť svojich tureckých pánov (a v prípade Rumunov fanariotských Grékov, ktorých Osmania využívali ako správcov). Avšak samotný nacionalizmus neposkytol podnet na oslobodenie Európy od Turcov. Ako kresťania boli ľudia z Balkánu prinajlepšom druhotriednymi občanmi - podrobenými poddanými, ktorým bola odopretá náboženská rovnosť. "Kresťania boli skutočne vylúčení z politickej moci, boli podrobení zvláštnej dani (t.j. džíze) a pri viac než jednej príležitosti boli vystavení riziku systematického vyhladenia." (12)

3.1 Grécka vzbura

Porážky, ktoré Osmania utrpeli kvôli Poliakom a Rakúšanom v roku 1683, následne pri niekoľkých príležitostiach kvôli Rusom a dočasnej benátskej okupácii Morei od 90-tych rokov 17. storočia až do roku 1718 demonštrovali, že kalifát nie je nezraniteľný. Prvé pokusy o oslobodenie prišli so Srbmi pod vedením Karadžordža v roku 1804. Povstanie bolo úspešné, ale osmanská moc bola v roku 1813 obnovená. Ďalšie povstanie v roku 1815 pod vedením Miloša Obrenoviča získalo Srbom určitý stupeň autonómie a on sám získal od sultána titul "princ Srbov".(13) Avšak najdôležitejšou udalosťou, ktorá začala kolaps osmanskej moci, bol boj za slobodu Grécka v roku 1821. Už od čias klasického Grécka prebývali grécke komunity okolo Čierneho mora, vrátane oblastí, ktoré sa v 18. storočí dostali pod ruskú kontrolu. Pobočníkom cára v roku 1821 bol Grék, princ Ypsilanti, ktorý bol tiež vodcom gréckej nacionalistickej tajnej spoločnosti zvanej Filiké Hetairia - "Spoločnosť priateľov", ktorá bola založená v roku 1814 v Odese. Mala 20 000 členov a operovala v Grékmi zaľudnených oblastiach Osmanskej ríše. (14)

Kampaň začala takmer groteskne, keď Ypsilanti a skupina Grékov prešla v marci 1821 do Moldavska a naliehala na pravoslávne obyvateľstvo, aby povstalo proti Osmanom. Avšak Rumuni, hoci boli pravoslávni, neboli Gréci, a neznášali grécku nadradenosť v ríši, pričom zanedlho vypukol medzi Grékmi a Rumunmi konflikt. Je len spravodlivé, aby som vyhlásil, že Ypsilanti a jeho stúpenci sa správali rovnako zle ako Osmania, keď povolili masaker miestnej moslimskej komunity. (15) Za týchto okolností nebolo prekvapujúce, že Osmania v júni v Sculeni pobili rebelov.

Udalosti v Moldavsku však povzbudili ľudové povstanie Grékov z Morei na podnet Filiké Hetairii. Opäť, Gréci zahanbili svoju vec všeobecným masakrom v podstate celej 25 000-ovej moslimskej komunity behom šiestich týždňov od vypuknutia udalosti. Osmania sa im odplatili zmasakrovaním Grékov v Tesálii, Macedónsku a na Egejských ostrovoch. Na jednom z nich, na ostrove Chios, zavraždili Osmania 27 000 kresťanov, vrátane žien a detí. (16) Zavraždená bola aj väčšina kresťanov v gréckej štvrti Konštantínopolu. (17) Na Veľkú noc v roku 1822 Osmania obesili pravoslávneho patriarchu v Konštantínopole a jeho telo hodili do Bosporu, no napokon ho zachytila grécka loď a priniesla ho do Odesy, kde bol patriarcha pochovaný ako mučeník. (18)

Vražda patriarchu bola zo strany kalifátu katastrofálnym prerátaním sa a v Európe vyvolala všeobecne rozšírený odpor, pričom Rusko hrozilo intervenciou. Vec gréckeho oslobodenia sa medzi Európanmi, vydesenými útlakom ostatných kresťanov, masakrami a predajom gréckych kresťanských zajatcov do otroctva v Egypte, stala populárnou záležitosťou. (19) Hlboké náboženské presvedčenie francúzskeho kráľa Karla X. ho viedlo k tomu, aby podporil gréckych kresťanov. Slávny britský básnik Lord Byron, tak ako mnoho iných Európanov, sa prihlásil ako dobrovoľník na boj po boku Grékov, v ktorom prišiel o život. Rovnako aj mnoho moslimov si všimlo výzvu na džihád proti neveriacim, s ktorou prišiel kalifát v marci 1821.

Grécke vojenské a najmä námorné úspechy donútili kalifát tomu, aby požiadal Muhammada Aliho, svojho vazala v Egypte, o zásah s egyptskou flotilou, za čo mu bola sľúbená kontrola Morei, Kréty a Levanty. Syn Muhammada Aliho, Ibrahim, sa vylodil na Kréte, kde bolo vtedajšie obyvateľstvo sotva z jednej tretiny moslimské, a začal masakrovať väčšinovú kresťanskú komunitu. Podobne, keď Ibrahimove sily pristáli v Morei, "začali vyhladzovať grécke obyvateľstvo". (20) Treba poznamenať, že to bol výsledok smernice kalifátu, na ktorú naliehali moslimskí ulema, podľa ktorej "proti rebelom treba otvorene bojovať a zabiť ich mečom, ich majetok treba vyplieniť a ich ženy a deti priviesť do otroctva". (21) Ako sme videli, zotročovanie a genocída sa skutočne udiali - "celé obyvateľstvo gréckej pevniny bolo v nebezpečenstve vyhladenia". (22)

Bola to úroveň genocídy a hrozba ruskej intervencie, ktoré napokon viedli k tomu, že veľmoci vedené Britániou zasiahli v bitke pri Navarine v roku 1827, počas ktorej bola zničená osmanská a egyptská flotila a ktorá umožnila francúzskym silám vtrhnúť do Morei, zatiaľ čo ruskí vojaci postupovali do Trácie. Treba tiež povedať, že pred touto udalosťou mocnosti ponúkli Osmanom urovnanie, ktoré by ustanovilo formálnu osmanskú zvrchovanosť s plnou autonómiou pre Grécko, ale kalifát, oddaný islamskej myšlienke podrobovania nemoslimov, ponuku odmietol. Toto prerátanie sa viedlo k tomu, že mocnosti si v roku 1832 vynútili uznanie úplnej nezávislosti Grécka.

Poznámky

1 - Smith, Michael Llewellyn, The Fall of Constantinople, in History Makers magazine No. 5, (London, Marshall Cavendish, Sidgwick & Jackson, 1969) p. 189.

2 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 189.

3 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 189.

4 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 190.

5 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 190.

6 - Smith, The Fall of Constantinople, p. 192.

7 - Smith, The Fall of Constantinople, Stokes, Gwenneth and John, Europe 1850-1959, (Longman, London, 1966 & 1969), p. 129. . 189.

8 - http://imia.cc.duth.gr/turkey/chro.e.html 1999

9 - Earle, Peter, Vienna 1683, in History Makers magazine No. 6, (London, Marshall Cavendish, Sidgwick & Jackson, 1969) p. 261.

10 - Earle, Vienna 1683, p. 261.

11 - Stokes, Europe 1850-1959, p. 143.

12 - Fisher, H. A. L., A History of Europe, (Edward Arnold, London, 1936 & 1965), p. 726.

13 - Peacock, H. L., A History of Modern Europe, (Heinemann, London, 1971), p. 216.

14 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 218.

15 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 218-219.

16 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 219.

17 - Fisher, A History of Europe, p. 882.

18 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 219.

19 - Fisher, A History of Europe, p. 881.

20 - Peacock, A History of Modern Europe, p. 220.

21 - Ye'or, Bat, The Decline of Eastern Christianity under Islam, (Associated University Presses, USA, 1996), p. 191.

22 - Fisher, A History of Europe, p. 881.

Prevzaté z http://www.debate.org.uk/debate-topics/historical/the-massacres-of-the-khilafah/

Islamský obchod s európskymi otrokmi

Emmet Scott (december 2016)

Je kresťanský Západ niečo dlžný islamskému Východu?

Pamätám si, že keď som na univerzite v Levante študoval "Dejiny arabsko-islamskej civilizácie", náš učiteľ vychvaľoval kultúrne aktivity, ktoré sa diali v Bagdade počas raných rokov Abbásovského kalifátu. Učili sme sa o Bajt al-Hikme (Dome múdrosti), tej vznešenej inštitúcii, kde sa vykonávala prekladateľská práca, obohacujúca rastúcu arabskú kultúru prácami z gréckych, aramejských, perzských a indických zdrojov.

---

Taktiež nám boli predstavení mutaziliti, skupina arabských učencov, ktorí spracovali niektoré z preložených materiálov z Bajt al-Hikmi a vytvorili hnutie zdôrazňujúce význam intelektu. Spochybnili vyvíjajúce sa ortodoxie rôznych právnych škôl, aktívnych vo výklade práva šaría. Zašli až tak ďaleko, že spochybnili večnú povahu Koránu, na rozdiel od učenia Imáma Hanbala. Kritizovali fatalistickú doktrínu islamskej teológie, podľa ktorej človek nenesie žiadnu zodpovednosť za svoje skutky.

Dôležitosť mutazilitov v kultúrnych dejinách islamu nemožno poprieť. No napriek tomu sa ich vplyv obmedzoval na elitnú skupinu v Bagdade; a ten taktiež ustúpil a napokon zmizol, keď prišli o podporu vládnuceho kalifa.

Na tento detail v histórii islamskej civilizácie upozorňujem preto, aby som poukázal, že hoci helenistická kultúra mala vplyv na islam, nebolo to v takej miere, akú naznačujú súčasní moslimskí učenci. Navyše, otázka povahy a rozsahu vplyvu islamskej civilizácie na Západ nie je urovnaná záležitosť. Presnejšie povedané, o tejto téme sa diskutovalo vo Francúzsku, kde sa v roku 2008 objavila kniha spochybňujúca tvrdenie, že Západ dlhuje islamu mnoho, za to, že si privlastnil helenistickú kultúru.

20. novembra 2008 zverejnil arabsko-jazyčný denník www.alawan.org zaujímavý článok s názvom "Je kresťanský Západ niečo dlžný islamskému Východu?" Bola to diskusia o reakcii určitých islamských apologétov a ich priateľov vo francúzskej akademickej obci na knihu profesora Sylvaina Gouguenheima, ARISTOTE AU MONT SAINT MICHEL, vydanou vydavateľstvom Le Seuil vo francúzskom Paríži. Opäť sme boli svedkami pokusov islamských apologétov umlčať všetky intelektuálne snahy, ktoré ich akokoľvek urážajú. Tu sú niektoré preložené výňatky z článku, moje komentáre budú uvedené následne.

"Nedávno zverejnil historik Sylvain Gouguenheim knihu minimalizujúcu význam vplyvu, ktorí mali moslimovia na kresťanskú Európu počas stredoveku. Tézou knihy "Aristoteles na Hore svätého Michaela", vydanej v roku 2008 vydavateľstvom Le Seuil, je, že helenistické dedičstvo sa nedostalo do Európy prostredníctvom moslimov, ako tvrdia historici; namiesto toho prišlo priamo na Západ počas 11. a 12. storočia, bez toho, aby v tomto prenose hrali arabskí filozofi významnú úlohu. Preto môžeme usúdiť, že moslimovia nemali veľký vplyv na európsku renesanciu, ktorá by podľa Gouguenheima 'nastala tak či tak, aj keby Európania nemali nijaké styky s islamským svetom.'

"Práca Sylvaina Gouguenheima, ktorá je v rozpore s názormi niekoľkých špecialistov na stredovekú históriu, spôsobila vo francúzskych kultúrnych kruhoch veľký rozruch. Považovali ju za chybnú historickú teóriu a za etnickú urážku. Niektorí islamisti začali tú tézu využívať ako nevyvrátiteľný dôkaz nárastu nepriateľstva Západu voči moslimom a islamu. Napríklad, bývalý alžírsky minister zahraničia, Dr. Taleb Ibrahími, vyhlásil, že táto práca je súčasťou kampane na šírenie kresťanstva v islamských krajinách ako Alžírsko; a ako ďalší príklad nárastu antiislamských hnutí. Dokonca i niektorí francúzski odborníci, ktorí sa považujú za expertov v danej oblasti, s Ibrahímim súhlasili; jeden z nich zašiel tak ďaleko, aby vyhlásil, že tí, ktorí uznávajú zverejnenie knihy, sa podieľajú na šírení islamofóbie!

"Vlastne, kritika namierená voči knihe sa netýkala samotnej podstaty témy; jednoducho sa vzťahovala na určité chyby v detailoch, ktoré sa v knihe objavili, aby spochybnili serióznosť jej povahy. Niektorí tvrdili, že je podobná akademickej práci predloženej na univerzite. Kniha však bola napísaná pre obyčajných čitateľov, ktorých nezaujímajú detaily či podrobná akademická bibliografia.

"Diskusie obklopujúce knihu nadobudli podobu známeho obratu. Odporcovia práce neodpovedali autorovi serióznymi faktami. Namiesto toho kritizovali jeho osobu a obvinili ho z rasizmu, lebo vraj nadŕža radikálnej pravici. Problém sa teda spolitizoval. Päťdesiatšesť filozofov a historikov podpísalo petíciu 'žiadajúcu hlavu' človeka a zverejnili dokument protirečiaci si s Gouguenheimovou prácou, nazvaný: 'Áno, Západ dlhuje moslimskému svetu'. 30. apríla 2008 sa objavil v ľavicovom denníku Liberation. Tvrdili v ňom, že autor propagoval zlé pochopenie vzťahov medzi kresťanským Západom a islamom. Odsúdili noviny Le Monde za pochválenie knihy pozitívnou recenziou zo 4. apríla 2008, napísanou Roger-Polom Droitom. Pol Droit urobil viac než že len zopakoval Gouguenheimovu tézu. V prílohe Le Monde, zvanej 'Svet kníh', napísal nasledovné:

"Napriek tomu, čo nám opakujú od 60-tych rokov, európska kultúra, vo svojej histórii a evolúcii, islamu veľa nedlhuje. V podstate nedlhuje islamu nič zásadné. Takže táto kniha, so správnymi odkazmi, postavila vec do správneho svetla, a to s veľkou odvahou."

"Gouguenheim, profesor stredovekej histórie na I'École Normale Surpérieure de Lyon, nebol ušetrený od kritiky dokonca niektorých z vlastných kolegov na univerzite. Toto viedlo k zvolaniu výboru, ktorý mal vyšetriť, či je túto knihu možné považovať za serióznu vedeckú prácu! Bol nútený prerušiť vyučovanie počas obdobia, kedy čakal na výsledky vyšetrovania. Boli to niektorí poľskí historici, ktorí sa ho prišli zastať, keďže priamo zažili vplyv cenzúry počas sovietskej nadvlády nad svojou krajinou. Písali o ťažkých časoch, ktoré výskumníci znášali počas tých temných dní; a premýšľali, či podobné podmienky čoskoro nenastanú vo Francúzsku!

"Môžeme túto knihu považovať za potrebný protijed voči chorobe, ktorá postihla niektorých európskych univerzitných profesorov a islamistických apologétov, ktorí si vymysleli prehnanú úlohu islamu pri zrode renesancie. Taktiež môžeme považovať sťažnosť vznesenú proti Gouguenheimovej práci a podpísanú tými 56 akademikmi a reakcie, ktoré po nej nasledovali, za rovné fatwe namierenej proti historikovi.

"Prečo by sme sa mali rozčúliť kvôli autorovi, ktorý tvrdil, že arabský jazyk bol jazykom pre poéziu a neprepožičal sa na filozofické výrazy? Je faktom, že vyučovanie filozofie je v krajinách zálivu zakázané; a v tých krajinách, v ktorých nie je postavená mimo zákon a je vyučovaná, sa v podstate rovná žartu! Prečo by nám mala vadiť Gouguenheimova práca, keď Adonis, dobre známy sýrsky intelektuál, bol zúrivo napadnutý vládnucou triedou duchovných len za obhajobu potreby slobody namiesto fiqhu (1), racionality namiesto mytológie a filozofických pojmov namiesto nekonečného opakovania Basmala (2) a Hamdala (chvála Alláhovi).

"Musíme si klásť otázky ako tieto, ktoré si zasluhujú serióznu pozornosť.

"Mlčanie arabských historikov ohľadom témy preberanej v Gouguenheimovej knihe môžeme dosť ľutovať. Nechali iných, aby sa témou zaoberali. Aká hanba! Namiesto toho, aby sme sa zapojili do serióznych štúdií, ktoré si vyžadujú ťažkú prácu, je všetko, čo robíme, len táranie všeobecných tvrdení a prednášanie nepripravených prejavov na obranu našej kultúry!"

Analýza

Autor článku na al-Awan to vo svojej analýze kritiky článku vyjadril dobre, keď vyhlásil,

"Vlastne, kritika namierená voči knihe sa netýkala samotnej podstaty témy; jednoducho sa vzťahovala na určité chyby v detailoch, ktoré sa v knihe objavili, aby spochybnili serióznosť jej povahy."

Komentáre

Článok jasne vyjadril, že Gouguenheimovi kritici zanechali veľa otázok a žiadne zásadné odpovede. To, voči čomu namietal najsilnejšie, bol postoj tých francúzskych akademikov, ktorí sa pridali k arabským kritikom odsudzujúcim Gouguenheima namiesto toho, aby na jeho prácu reagovali pokojne a logicky. Článok lamentoval nad tichom arabských historikov, ktorí sa témy ani len nedotkli.

Le Monde a Le Figaro komentovali Gouguenheimovu prácu, ako dokladajú nasledovné výňatky, ktoré som preložil z francúzštiny:

"Helenizácia kresťanskej Európy bola v prvom rade ovocím európskej vôle. Ak má pojem koreň pre civilizáciu nejaký zmysel, korene európskeho sveta sú grécke, no korene islamského sveta nie.

"Ako prekvapivé napravenie súčasných predsudkov vyvolá toto dielo Sylvaina Gouguenheima debaty a polemiku. Jeho témou je: kultúrne prepojenie medzi západným svetom a islamským svetom. Pokiaľ ide o túto tému, ideologické a politické stávky sú veľké. Teraz tento seriózny akademik, profesor stredovekej histórie na I'École Normale Surpérieure de Lyon, vyvracia niekoľko presvedčení, ktoré sa stali dominantnými. Počas posledných desaťročí, po prácach Alaina de Liberu či Mohameda Arkouna, Edwarda Saida či Rady Európy, sme urobili zlý obrat vo veci úlohy islamu v dejinách a kultúry Európy... Ak sa budeme riadiť touto knihou, bude nevyhnutné ešte viacej prehodnotiť naše súdy. Skôr než by sme mali veriť, že celý objem európskeho filozofického poznania bol závislý od arabských prostredníkov, by sme si mali pamätať veľkú úlohu, ktorú hrali prekladatelia z Hory svätého Michaela. Preniesli všetko od Aristotela priamo z gréčtiny do latinčiny, niekoľko desaťročí predtým, než boli rovnaké diela preložené v Tolede z arabských verzií. Namiesto snívania o tom, že islamský svet bol otvorený a štedrý a že ponúkol temnej a nečinnej Európe prostriedky na svoju obnovu, je nevyhnutné si pamätať, že Európa nedostala všetko toto učenie ako dar. Musela ísť a hľadať ho. A bola to Európa samotná, ktorá uplatnila vedomosti vo vedeckých aj politických oblastiach." Roger-Pol Droit - Le Monde, 4. apríl 2008

"Protirečiac téze 'Islamu svetiel', Sylvain Gouguenheim dokazuje, že poznanie starovekého Grécka sa v Európe nikdy naozaj nestratilo; a že Arabi, ktorí preložili tieto texty, neboli moslimovia. Blahoželáme pánovi Gouguenheimovi za to, že sa nebál pripomenúť nám, že existoval stredoveký kresťanský taviaci kotol, ktorý bol dedičstvom z Atén i Jeruzalema." Stéphane Boiron - Le Figaro, 17. apríla 2008

Poznámky

1 - islamské teologizovanie, teologické diskutovanie alebo špekulovanie; duchovný, ktorý je aktívny vo fiqhu, sa nazýva faqíh.

2 - vyvolávanie mena Alláha citovaním úvodných slov "Al-Fatihy" (prvej kapitoly Koránu) sa v arabčine nazýva Basmala.

Jacob Thomas

Prevzaté z http://www.answering-islam.org/authors/thomas/west_owes_islam.html

Čo učí islam o priatelení sa s neveriacimi

Majú moslimovia povolené byť priateľmi s kresťanmi, Židmi či inými nemoslimami?