Je všeobecne známe, že za viac než tisíc rokov zajali arabskí a moslimskí otrokári obrovský počet mužov, žien a detí zo subsaharskej Afriky. Čo už nie je tak dobre známe je, že zajali rovnaký počet ľudí z Európy. Tak ako v Afrike, arabské zotročovanie v Európe začalo v siedmom storočí - krátko po vzostupe islamu - a pokračovalo fakticky bez prerušenia až do súčasnej éry.
Súčasná západný kultúra so svojím anglocentrickým svetonázorom je takmer chorobne zaujatá európskym obchodom s africkými otrokmi, obchodom, ktorý začal koncom pätnásteho storočia a skončil v polovici devätnásteho, ale zdá sa, že má len málo vedomostí či záujmu o rovnako intenzívny moslimský obchod s európskymi otrokmi počas rovnakého obdobia. Je to zvláštna situácia, vzhľadom ku skutočnosti, že vo všeobecnosti bolo s Európanmi, zotročenými moslimami medzi pätnástym a devätnástym storočím, zaobchádzané hrozne a obchod mal dlhodobý a pustošivý vplyv na veľké oblasti kontinentu.
Ako už bolo spomenuté, moslimské zotročovanie v Európe začalo takmer bezprostredne po príchode islamu na svetovú scénu. Tieto rané nájazdy zamerané na zotročovanie mali obrovský vplyv na európsku civilizáciu a ako som do určitej miery dokázal v mojej knihe Mohammed and Charlemagne Revisited, premenili celé Stredomorie na vojnovú zónu, zlomili jednotu východnej a západnej odnože rímskej civilizácie a kresťanstva všeobecne a v podstate viedli ku stredoveku. S kresťanským protiútokom, ktorý začal v jedenástom storočí s reconquistou v Španielsku a križiackymi výpravami, moslimské otrokárske nájazdy trochu poľavili, hoci nikdy skutočne neskončili. Ale potom, ako sa v štrnástom a pätnástom storočí objavila Osmanská ríša, začal islam opäť útočiť; a s touto obnovenou agresiou prišla obrovská expanzia obchodu s otrokmi.
Je nemožné byť presný alebo sa k tomu aspoň priblížiť, keď hovoríme o počte otrokov vzatých z Európy počas piatich storočí po vzostupe Osmanskej ríše. Jasné je však to, že sa objavili tri hlavné dejiská otrokárskych nájazdov. Prvým a zďaleka najdôležitejším z nich bola juhovýchodná a stredná Európa, kde osmanské armády každoročne útočili na kresťanské územia. Keď sa turecké armády pohli na sever a na západ, zajali a zotročili obrovský počet Európanov, z ktorých bola veľká väčšina predaná v Konštantínopole a Anatólii. Nájazdy na kresťanské územia boli nepretržité a my počujeme, že "Prvoradým cieľom (osmanských) nájazdníkov bolo získanie koristi. Najdôležitejšou korisťou boli ľudia, ktorých by bolo možné predať na trhoch s otrokmi za vysokú cenu. Po úspešnom útoku smerovali na osmanské trhy tisíce vojnových zajatcov. ...V ohrozených oblastiach nebol v bezpečí nikto - otrokmi sa mohli stať rovnako šľachtici a nevoľníci." (Eniko Csukovits, "Miraculous escapes from Ottoman captivity" v Geza David a Pal Foder (eds.) Ransom Slavery along the Ottoman Borders (Early Fifteenth - Early Eighteenth Centuries) (Leiden etc. Brill Academic, 2007) s. 5) Tak ako v iných častiach sveta, moslimskí otrokári uprednostňovali mladé ženy a chlapcov a za nich bola v najdôležitejších tureckých oblastiach ponúkaná najvyššia cena. Väčšinu chlapcov vykastrovali a slúžili ako eunusi, kým dievčatá a ženy boli odsúdené na háremy osmanskej šľachty.
Nemyslite si, tak ako si niektorí možno myslia, že keď bolo kresťanské územie dobyté a platilo poplatok Osmanom, tak už neuniklo pozornosti otrokárov. Nanešťastie, tak to nebolo. Podľa práva šaría nebolo postavenie kresťanov nikdy bezpečné a kresťanské dievčatá boli pravidelne unášané moslimskými nájazdníkmi a predávane do háremov v Konštantínopole a Anatólii. Navyše, osmanskou politikou bolo verbovať kresťanských chlapcov do armády a títo mladíci tvorili elitné jadro janičiarov. Ale "verbovaní" boli nasilu, v podstate boli unášaní od svojich rodín a tie ich už nikdy nevideli (neboli unášaní, ale odvádzaní v rámci takzvanej dane z krvi, známej ako devširme - pozn. prekl.). Takže hoci janičiarov nemôžeme opísať ako otrokov v presnom slova zmysle, boli obeťou únosu a nútenej konverzie na cudziu vieru. Taktiež by sme mali poznamenať, že vzbury proti osmanskej vláde, ktoré sa v Európe bežne vyskytovali, sa vždy stretli s krutou odvetou, vrátane masakrovania, mučenia a zotročovania; takže celkový počet Európanov zotročených Osmanmi narástol v priebehu storočí do enormných rozmerov. Koľko, to sa nedá povedať, hlavne preto, lebo nie sú dostupné žiadne spoľahlivé záznamy. Niet však pochýb o tom, že počet sa vyšplhal na mnoho miliónov, s odhadmi siahajúcimi niekde medzi desať až štyridsať miliónov.
Ďalším najdôležitejším dejiskom osmanského obchodu s otrokmi bol obrovský pás územia východnej Európy, zahrňujúci celú súčasnú Ukrajinu a siahajúci do Ruska, takmer až po Moskvu a litovsko-poľskú hranicu. Od polovice štrnásteho storočia tieto územia neustále prepadávali islamizovaní Tatári z Krymu (Krymského chanátu), zo súčasného Kazachstanu a východného Ruska (Nogajská horda). Najhoršie nájazdy v Rusku sa odohrávali od roku 1441, kedy sa Krym, alebo Krymský chanát (kráľovstvo omnoho väčšie než polostrov Krym), stal nezávislým. Podľa historika Alana Fishera zotročili tatárski nájazdníci, operujúci z Krymu v rokoch 1441 až 1774, kedy Rusi dobyli toto územie, až do troch miliónov slovanských roľníkov. (Alan Fisher, "Muscovy and the Black Sea Slave Trade," Canadian American Slavic Studies, Vol. 6 (1972), pp. 575-94) Takmer všetci z nich boli predaní do Osmanskej ríše ako eunusi, háremové dievčatá a otroci na galejach (galeja - starobylá vojnová alebo obchodná loď, ktorú poháňali veslovaním otroci alebo trestanci - pozn. prekl.). Tieto nájazdy, medzi západniarmi prakticky neznáme, považujú historici za faktor zohrávajúci enormnú úlohu pri spomalení ruského ekonomického a kultúrneho rozvoja. Zabránili osídľovaniu a zaľudňovaniu ukrajinských stepí, obrovskej oblasti, ktorá sa napokon stala obilnicou Ruska.
Otrokárske nájazdy sa odohrávali každoročne a čítanie dobových záznamov o nich je trýznivé. Zvážme napríklad slová S. Herbersteina, veľvyslanca cisára Karla V. v Moskovskom veľkokniežatstve v 20-tych rokoch 16. storočia, kedy opísal výpravu Mehmeda Giraja na chytanie otrokov z roku 1521:
"Zobral so sebou z Moskovského veľkokniežatstva také veľké množstvo zajatcov, že by sa tomu sotva dalo veriť; hovorí sa, že počet prevýšil osemsto tisíc, z ktorých časť predal v Kaffe Turcom a časť zabil. Starí a nemohúci muži, ktorí nevynesú pri predaji veľa, sú odovzdaní tatárskym mladíkom, buď aby ich ukameňovali, alebo aby ich hodili do mora, či aby ich zabili akýmkoľvek spôsobom zabitia, aký sa im zapáči."
Michal Litvan (Michalo Lituanus - pozn. prekl.) napísal asi v roku 1550 vo svojej knihe De moribus Tatarorum Litanuorum et Moscorum, "Krymskí Tatári majú omnoho viacej otrokov než dobytka. Preto ich tiež dodávajú do ostatných krajín. Prišlo si po nich mnoho lodí naložených zbraňami, šatami a koňmi, jedna za druhou, spoza Pontu a z malej Ázie, a vždy stadiaľ odišli s otrokmi. ...Takže títo rabovači vždy vlastnia nielen otrokov na obchodovanie s druhými ľuďmi, ale majú tiež otrokov na vlastné pozemky a na uspokojenie svojej krutosti a spurnosti v domácnosti. V skutočnosti často nachádzame medzi týmito nešťastnými ľuďmi veľmi silných mužov, ktorí, ak nie sú vykastrovaní, sú označkovaní na čele alebo na líci a vo dne sú mučení v práci a v noci v žalároch."
Práve za účelom obrany proti tejto ustavičnej predácii boli pôvodne sformovaní kozáci, roľnícki bojovníci na koňoch; a kozáci skutočne tvorili predvoj odporu voči nájazdníkom viac než tri storočia.
Ako sme videli, Alan Fisher a ostatní historici odhadujú, že počas troch storočí tatárskych nájazdov boli zajaté a Osmanom predané asi tri milióny slovanských roľníkov z Ruska, Poľska a Ukrajiny. Ale ani potom, ako Rusi dobyli Krym, obchod s európskymi kresťanmi z východu neprestal; osmanskí otrokári jednoducho upriamili svoju pozornosť viacej na juh, kde sa hlavnými objektmi ich dravej pozornosti stali staroveké kresťanské národy Kaukazu, Gruzínci, Oseti, Čerkesi (Adygovia - pozn. prekl.) a Arméni. Z tohto regiónu bol do najdôležitejších tureckých oblastí medzi sedemnástym a koncom devätnásteho storočia dopravený ďalší milión otrokov.
Tretím dejiskom osmanských otrokárskych nájazdov proti Európe bolo Stredomorie a atlantické pobrežia kontinentu. Moslimskí piráti, samozrejme, robili nájazdy na južnú Európu nepretržite zo základní v severnej Afrike od siedmeho storočia, ale situácia sa zhoršila v šestnástom storočí, kedy sa celá severná Afrika dostala pod nadvládu Osmanskej ríše, či už ako priamo spravované provincie alebo ako autonómne závislé územia. Poháňaní ďalej na východ požiadavkou po otrokoch s bielou pokožkou, severoafrickí piráti zintenzívnili svoje aktivity, pričom zajali tisíce lodí a behom pár desaťročí takmer úplne vyľudnili dlhé pásy pobrežia v Španielsku a Taliansku. Odhaduje sa, že od šestnásteho do devätnásteho storočia berberskí piráti zajali a zotročili niečo medzi 800 000 a 1,25 milióna Európanov. Ich predácia siahala cez Stredozemné more a dokonca, aspoň pri jednej príležitosti, až do Južnej Ameriky. Príležitostne tiež robili nájazdy ďaleko do severného Atlantiku, kedy zotročili ľudí z pobreží Francúzska, Holandska, Británie, Írska a dokonca Islandu. Ale ich hlavným dejiskom operácie bolo západné Stredomorie, kde ostrovy ako Sicília, Sardínia, Korzika a Baleáry intenzívne trpeli. A ich nájazdy spôsobili pobrežným mestám a dedinám v Taliansku, Francúzsku, Španielsku a Portugalsku vážne škody.
Hoci také plienenia pokračovali do začiatku devätnásteho storočia, ku koncu sedemnásteho storočia došlo k malému zlepšeniu, keď európske vojnové loďstvá začali s pravidelnými hliadkami v západnom Stredomorí a zahájili odvetné nájazdy na pirátske pevnosti v severnej Afrike. Avšak lode a pobrežia kresťanských krajín bez takejto efektívnej ochrany aj naďalej trpeli až do prvých rokov devätnásteho storočia, a bolo to až po napoleonských vojnách a viedenskom kongrese v rokoch 1814-15, kedy sa európske mocnosti dohodli na akcii, aby úplne potlačili berberských korzárov. Následne britské vojnové loďstvo zahájilo niekoľko trestných útokov proti Alžíru a Salé v Maroku, ktoré takmer, ale nie celkom, znemožnili otrokárom robiť nájazdy. Napriek tomu bola medzi obyvateľmi regiónu tradícia drancovania tak hlboko zakorenená, že aj potom dochádzalo k ďalším občasným incidentom, a to až do francúzskej invázie do Alžíru v roku 1830 s cieľom dobyť ho.
Na vrchole svojich aktivít boli berberské štáty také mocné, že krajiny, vrátane Spojených štátov amerických, platili poplatok, aby odvrátili ich útoky.
Je dôležité uviesť vplyv týchto aktivít na komunity európskeho Stredomoria. Kresťania na ostrovoch, konkrétne - na Sicílii, Sardínii, Korzike a Baleároch - museli žiť s trvalou hrozbou prekvapivého útoku a nemožno pochybovať o tom, že také podmienky zanechali nezmazateľný dojem. Paranoidná kultúra žitia v nepriateľstve, úkladného vraždenia a vendetty, ktorými sa preslávili najmä Sicília a Korzika, treba posudzovať vo svetle trvalého násilia, ktoré tieto krajiny zažili kvôli moslimským korzárom. Porovnaním by sme si mohli predstaviť pravdepodobný vplyv na národy Britských ostrovov a severnej Európy, keby nájazdy Vikingov trvali tisíc rokov. A v tomto kontexte možno stojí za to poznamenať, že slovo "Mafia" sa zdá byť arabského pôvodu (diskutabilné - pozn. prekl.).
A čo celkový počet Európanov zotročených osmanskými Turcami a ich spojencami medzi pätnástym a devätnástym storočím? Podľa štandardných odhadov asi 1 milión zajali berberskí piráti, asi 3 milióny zajali krymskí Tatári v Rusku a Ukrajine, asi 1 milión zajali Tatári a Turci na Kaukaze a asi 10 miliónov (podľa najkonzervatívnejšieho odhadu) zajali samotní Osmania v strednej Európe a na Balkáne. To je spolu 15 miliónov - omnoho viac než koľko zajali európski obchodníci s otrokmi v Afrike za rovnaké obdobie. A predsa je táto skutočnosť celkom skrytá pred verejnosťou a takmer nikto v západnej Európe a severnej Amerike o nej nevie. A podmienky, ktoré znášali európski zajatci v Osmanskej ríši, boli nekonečne horšie než podmienky, aké zažili Afričania v Amerikách. Tí vo všeobecnosti pracovali na plantážach a mali povolené ženiť sa a mať rodiny, dokonca boli k tomu pobádaní. Naproti tomu Európania v Dar al-Islam (islamských krajinách - pozn. prekl.) znášali strašný osud. Telesne zdatní muži boli vo všeobecnosti označkovaní a nasadení na chrbticu lámajúcu prácu, či už ako otroci na galejach alebo ako baníci. Nemali povolené ženiť sa a bolo im odopreté všetko zdanie rodinného života či spoločnosti žien. Mladí chlapci boli vždy vykastrovaní - a znásilňovaní - kým ženy boli poslané do sexuálneho otroctva v háreme.
Veľký humanitárny impulz na ukončenie otroctva, od konca osemnásteho storočia a v ďalších rokoch, prišiel výlučne z kresťanského Západu a do polovice devätnásteho storočia bolo úplne zlikvidované vo väčšine kresťanských krajín. To, že otroctvo už neexistuje (aspoň oficiálne) na väčšine moslimských území, je výhradne vďaka snahám západniarov, a moslimské spoločnosti v skutočnosti dôrazne vzdorovali všetkým pokusom Európanov o ukončenie obchodu s otrokmi v Afrike počas devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia. Až v druhej polovici dvadsiateho storočia bolo otroctvo konečne zrušené v štátoch Zálivu a Arabského polostrova - po intenzívnom nátlaku Západu. Nie je načase, aby boli niektoré z týchto informácií priblížené študentom na našich školách a univerzitách?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára