Korán
Zdá sa, že v súre 33:25-27 Alláh tento masaker a zotročenie oslavuje:
25 - Boh odrazil tých, ktorí odmietali veriť, spolu s ich zlobou. Oni nedosiahli žiadne dobro. Boh ušetril veriacich boja. Boh je veru silný a mocný. 26 - A nechal tých z radov Ľudí Knihy, ktorí ich podporovali, zísť dole z ich pevností a vrhol do ich sŕdc strach. Skupinu ste zabili a skupinu ste zajali. 27 - A dal vám zdediť ich územie a príbytky a majetky a zem, do ktorej ste ešte nevkročili. A Boh má nad všetkým moc.
Tieto verše odhaľujú tri nepríjemné pravdy.
Za prvé, Alláh pomáhal moslimom vo vojne či boji (trojpísmenový arabský koreň vo verši 25 je q-t-l) proti oveľa väčšiemu nepriateľovi, preto Alláh podporil v boji islam. Verš 25 taktiež potvrdzuje, že Mohamed sa nemal čoho zásadného od Židov obávať. "Boh odrazil tých, ktorí odmietali veriť... Boh ušetril veriacich boja." Jednoducho povedané, Mohamed mal stále k dispozícii veľkú armádu ubitú počasím. Prorok vyhnal dva iné kmene (Kajnuka a Nadír), preto mohol to isté urobiť kmeňu Kurajza - ako to naozaj požadovali. Ale prorok ľudstva odmietol túto milosrdnú a ľudskú možnosť.
Za druhé, Alláh povolil zotročenie a sťatie Židov, takže každý moslim oboznámený s pozadím tohto verša vie, že sťatie ako také sa začlenilo do Koránu. Slovo q-t-l vo verši 26 znamená zabili. Na tomto verši je také znepokojujúce to, že sa zdá, akoby oslavoval "hrôzu", ktorú Alláh vrhol do sŕdc Židov. Keď sa Abú Lubaba, prostredník, priblížil ku Židom počas rokovaní, ženy a deti plakali. Alláh ich s potešením terorizoval.
Napokon, Alláh dovolil Mohamedovi vziať si majetok židovského klanu na základe jeho podrobenia a jeho posadnutosti všetkými vecami. To je pochybné zjavenie a uvažovanie. Alláh niečo povedal a Mohamed mal z toho materiálny úžitok. To sa v Mohamedovom živote dialo až príliš často.
(Poznámka prekladateľa - v slovenskom preklade Koránu od Abdulwahaba Al-Sbenatyho, dostupnom na jeho stránke, sa nachádza táto poznámka k veršu 33:26 (zvýraznenie pridané):
"Ľuďmi Knihy sa tu myslí určitá skupina židov, ktorá žila v Medine a jej okolí. Týchto židov viazala k poslovi Muhammadovi a muslimom spojenecká dohoda, ktorá ustanovovala, že zmluvné strany si budú pomáhať a budú jeden druhému kryť chrbát pred nepriateľmi. Židia túto dohodu opätovne porušili. Poprední predstavitelia židovských kmeňov, ktoré obývali Medinu a jej okolie, sa totiž na tajnej schôdzke s tou časťou kmeňa Qurejš, ktorá proti muslimom bojovala, vopred stretli a dohodli na spoločnom boji proti muslimom. Sľúbili Qurejšovcom otvoriť zadné brány Mediny. Okrem toho Qurejšovcov do boja s muslimami stále nabádali napríklad slovami: "Vy máte pravdivé náboženstvo, a muslimovia nie". Tajný plán by im takmer bol vyšiel, nebyť toho, že ho muslimovia včas odhalili."
Faktom ale je, že Židia neotvorili zadné brány Mediny - jediný zostávajúci prístupový bod do mesta - a ani proti moslimom nebojovali. Keby zadné brány otvorili, armáda koalície by sa dostala do mesta a Mohamed aj so svojimi moslimami by s najväčšou pravdepodobnosťou boli pobití. Nič také sa ale nestalo. To však Al-Sbenaty už nespomína. Aj takto sa robí islamská propaganda.)
Ak niekto hľadá praktický dôvod Mohamedovho útoku na Židov z kmeňa Kurajza (namiesto "Gabrielovho vedenia"), nemusí sa pozrieť o nič ďalej než na verš 27. Prorok zhabal majetok. Napokon, Mekkčania a ich spojenci sa stiahli bez toho, aby moslimom dovolili vziať si ich majetok. Tak ako mal Mohamed odmeniť svojich džihádistov? Riadil sa zlým arabským zvykom siedmeho storočia - víťaz berie všetko. Je hanba, že ako prorok celého sveta, posledný a najlepší zo všetkých prorokov sa nad to nedokázal povzniesť.
Obhajoba tohto zverstva
(1) Mohamed sa držal svojej kultúry.
W. M. Watt dodržiava túto diskrétnosť. Píše:
Moslimom, ktorí ich zabili (Židov z kmeňa Kurajza), boli akékoľvek výčitky svedomia také vzdialené, že jeden z nich, ktorý opisoval návrat z popráv, napísal, že sa vrátili s hlavou svojej obete, "piati čestní muži, pokojní a verní, a Boh bol so šiestym z nás." Toto je tak veľmi v súlade s duchom predislamských čias, že je to takmer určite autentické; ale keby aj nie, tak nám to ukazuje postoj raných moslimov. (Muhammad at Medina, s. 328)
Toto je od Watta pozoruhodné vyjadrenie. Piati moslimovia (plus šiesty) sa vrátili z popráv a niesli hlavu jednej zo zavraždených obetí, a "Boh bol so šiestym z nás" (čiže šiestym moslimom). Toto predstavuje postoj raných moslimov? Boh bol počas masakru s nimi všetkými? Problém s obhajobou "on sa len držal svojej kultúry" je, že Mohamed nebol obyčajným kmeňovým vodcom; keby bol, odborníci na arabskú kultúru by si mohli prečítať o tomto zverstve a nechať to tak, so záverom, že hoci to bola neľahká vec, nemá žiaden trvalý vplyv. Mohamed však nárokoval svojmu náboženstvu univerzálnosť. On a jeho stúpenci po jeho smrti viedli vojny na podrobenie celého sveta, aby túto univerzálnosť dokázali. Takže v hre je toho priveľa na to, aby sme sa dnes mohli uchýliť k tejto obhajobe "kultúry".
(2) Mohamed sa riadil právom v Starom zákone.
Táto obhajoba akoby hovorila, že Židia z kmeňa Kurajza dostali, čo si zaslúžili podľa svojich vlastných náboženských textov. Ak áno, táto pripomienka ku zverstvu voči Židom je úplne scestná. Tento sektársky polemik dokonca cituje Deuteronómium 20:12-14 (viď jeho poznámku 26a).
Táto obhajoba však všetko prevracia na hlavu a zneužíva evanjeliá. Tento vážny rozkaz dostal Mojžiš pre konkrétny účel, konkrétnu dobu (približne v roku 1400 pred Kristom) a konkrétne miesto (svätú zem). Rozkaz sa nikdy nemal vykonávať mimo svätú zem v neskoršom, neurčenejšom čase a samoúčelne. Vykonávali Židia z Banú Kurajza tento prastarý Mojžišov rozkaz na Arabskom polostrove v siedmom storočí, že sa Mohamed musel pomstiť? Logicky vyplývajúci opak je pravdou. Ak aj priznáme nebiblickému prorokovi Mohamedovi uznanie za pochopenie Tóry (a to mu dáva obrovské uznanie, lebo Korán je plný nejasností ohľadom Biblie), tak zle pochopil Mojžišovo právo, lebo viedol vojnu v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste a samoúčelne. Bol to on, kto donútil arabských polyteistov konvertovať alebo zomrieť; bol to on, kto povedal, že všetci Židia a kresťania by mali byť vyhnaní z polostrova.
Naznačovať však, že Mohamed starostlivo dodržiaval starozákonné právo, znamená predpokladať priveľa.
Táto obhajoba je však ďalším príkladom kmeňového systému v najhoršej podobe. Keďže starovekí Hebrejci to urobili 2000 rokov pred Mohamedom, on mal právo urobiť to Židom vo svojej dobe v Medine. Všetkých Židov žijúci vo všetkých dobách hodil do jedného vreca - rovnakého kmeňa. Ale toto vytrháva biblický text z kontextu a anachronicky ho nesprávne uplatňuje v inej dobe a inom kontexte. Mohameda je najlepšie analyzovať v jeho kontexte a okolnostiach. Skutočne proti nemu Židia z kmeňa Kurajza bojovali? Nedošlo ku žiadnemu boju, ani medzi koalíciou a moslimami.
Napokon, Mohamed doplatil na zjavnú nevýhodu, že žil šesťsto rokov po Ježišovi, ktorý nám ukázal lepšiu cestu. Priamo či nepriamo porovnávame dvoch zakladateľov náboženstiev a dosť sa od seba odlišujú. Takže všetci rozumní ľudia tušia, že táto masová vražda a zotročenie je neospravedlniteľným zverstvom.
Preberme tieto dva aspekty (porušenie dohody a boj) naraz.
Islamské zdroje tvrdia, že Židia porušili dohodu, a preto predpokladajme, že to naozaj urobili, pre účely diskusie. Rané zdroje však odhaľujú presné mená židovských vodcov, ktorí podnietili rozkol v dohode. Prečo Mohamed nesúdil iba ich? Prečo musel vyhladiť každého muža a dospievajúceho chlapca a zotročiť ženy a deti? Toto je kmeňový systém v najhoršej podobe - a baženie za majetkom Židov (súra 33:27).
Pokiaľ ide o boj proti moslimom, súčasní historici využívajúci prostú logiku a rané zdroje sa zhodujú na tom, že Židia nepochodovali v bojovej formácii; nikdy neuskutočnili výpad zo svojich pevností a nezabili veľký počet moslimov, dokonca ani jediného z nich, takže Židia vlastne nebojovali. Počas mesačného obliehania nedošlo v skutočnosti ku žiadnemu veľkému boju medzi Kurajšovcami a Ghatafánom na jednej strane a moslimami na druhej strane.
Navyše, po ústupe týchto spojencov z Mediny bol Mohamed vojensky príliš silný, lebo stále mal k dispozícii 3000 ostrieľaných veteránov. To preto Židia nikdy nekládli aktívny odpor, keď ich obľahli. Napokon, Korán tvrdí, že moslimovia boli ušetrení boja. Alláh v súre 33:25 hovorí, že odrazil veľkú koalíciu. Tak ako Mohameda vlastne ohrozovala židovská podskupina, ktorá bola omnoho menšia než Kurajšovci a Ghatafán?
Taktiež, ako som už stručne podotkol, počet Židov po odchode koalície nepostačoval na to, aby mohli zaútočiť. Pripomeňme si, že podľa Ibn Isháka bolo zmasakrovaných možno až 900 židovských mužov a dospievajúcich chlapcov. Akceptujme nachvíľu tento počet. Na druhej strane, zdroje tvrdia, že Mohamed mal armádu o sile 3000 mužov. Ako mohlo 900 mužov a chlapcov bojovať proti 3000 džihádistom? Ak aj zdvojnásobíme ten počet na 1800 židovských mužov a chlapcov, ako mohli bojovať proti veľkej moslimskej armáde, ktorá práve odolala veľkej koalícii nemoslimských kmeňov? A čo medinský arabský kmeň Aws, ktorý stále mal so Židmi spojenectvá, nech už boli akékoľvek? Kmeň Aws bojoval za Mohameda; bojoval by teraz proti nemu? Žiadne dôkazy ani len nenaznačujú, že Aws sa chystal prejsť na druhú stranu. Spojenectvá rýchlo a úplne zanikli. Opakujem, Mohamed nikdy nebol vážne ohrozený, ani nebol zo strany Židov v skutočnom nebezpečenstve. Ak si vymyslel, že Gabriel mu prikazuje bojovať, tak v skutočnosti tento počet zvýšil. Dospel ku správnemu záveru, že Židia sú izolovaní a v početnej nevýhode a že by si s nimi mohol urobiť, čo sa mu zachce.
Ale moslimskí polemici si nepripúšťajú takýto vysoký počet Židov, ak je to možné, lebo Mohamedovo zverstvo tým pôsobí horšie. Sektár Maulana Muhammad Ali tvrdí, že Židov bolo 300 (viď poznámka 26a). Paradoxne, a možno nevedome, kvôli tomuto komentátorovi pôsobí prorok ľudstva pri takomto nízkom počte omnoho horším dojmom. Tristo židovských mužov a chlapcov nebolo nijakým spôsobom skutočnou hrozbou pre 3000 moslimských džihádistov. Je zjavné, že lepšou možnosťou bolo vyhostenie židovskej komunity, nie masaker a zotročenie. Ale Mohamed nedokázal zhromaždiť od odídených Mekkčanov a ich spojencov žiadnu korisť, preto sa spoliehal na Židov. Ženy a deti sa stali ľudskou korisťou.
Táto rozporuplnosť sa v moslimskej polemike stáva pričasto. Napríklad, Mohamed úkladne vraždil jednotlivých kritikov a protivníkov. Aby to ospravedlnili, polemici tvrdia, že bránil krehkú a rodiacu sa komunitu. Na druhej strane, iní polemici tvrdia, že islam bol silný a plnoprávny štát, preto mohol ochraňovať svoju "dôstojnosť". Kľúčom je vybrať si protichodný argument, ktorý je v danej chvíli potrebný.
Nakoniec, knihy o histórii píšu víťazi. Je to Mohamed, kto skutky Židov označil za porušenie dohody. Ale sú oni jedinými vinníkmi? Keď sa Mohamed v roku 622 presťahoval do Mediny, v Jathríbe (predislamský názov Mediny) prekvitali tri veľké židovské kmene. Keď v roku 632 zomrel na horúčku, nezostala tam žiadna veľká skupina a počet jednotlivých Židov je sporný. Moslimskí polemici chcú, aby sme verili, že všetky konflikty počas týchto desiatich rokov boli vinou niekoho iného. Keď Mohamed buď vyslal alebo sa sám vydal na sedemdesiat štyri nájazdov, keď vyslal malé útočné eskadry na vykonanie úkladných vrážd alebo keď viedol totálne vojny, vždy konal v obrane a teda oprávnene. Toto je však na prvý pohľad absurdné, ako musí dôjsť každému, kto pozná ľudskú povahu. V komplikovaných kompromisoch mnohých vojen a konfliktov je len zriedka nevinná výlučne jedna strana. Čo je dôležitejšie, kedy Židia vraždili moslimských mužov a chlapcov a zotročovali ženy a deti, že Mohamed mal po odchode spojencov právo rovnocenne sa im pomstiť?
Takže keby sme aj predpokladali, že Židia porušili dohodu, a ak predpokladáme aj to - napriek skutočnosti - že Židia energicky bojovali proti Mohamedovi pred a po odchode koalície, aj tak nemusel zabiť každého muža a každého dospievajúceho chlapca a zotročiť všetky ženy a deti, alebo musel? Nemohol stanoviť príklad pre svet a potrestať ich zhovievavejším a humánnejším spôsobom?
(4) Rozhodol Sa'd bin Muadh, vodca kmeňa Aws, takže Mohamed je nevinný.
Ako som už poznamenal, táto obhajoba je mylná. Mohamed mohol súd zrušiť. Niektorí členovia kmeňa Aws ho prosili, aby prejavil milosť, ale on tú požiadavku odmietol. Ďalej, imaginárnemu Gabrielovi (čítaj: prorokovým kalkuláciám) mohol povedať, aby sa stratil. Navyše, prenechanie verdiktu Sa'dovi bin Muadhovi neodhaľuje len Mohamedovu mimoriadne prefíkanú politickú prezieravosť , ale tiež zbabelosť. On nechcel urobiť toto ťažké rozhodnutie. Možno sa obával starých spojenectiev medzi kmeňom Aws a Židmi, ale spojenectvá nepretrvali. Kmeň Aws bojoval za Mohameda, zatiaľ čo Židia mu vzdorovali. Došlo by u kmeňa Aws k úplnej zmene názoru tak ľahko? To sa v skutočnosti nestalo. Nech je ako chce, Sa'd sedel vedľa Mohameda a keď Sa'd vyniesol verdikt, proroka potešil. "Ó Sa'd! Rozsúdil si ich rozsudkom kráľa Alláha (alebo podobným)." Mal Mohamed na Sa'da, ktorý zomieral a mal sa stretnúť s Alláhom, nadmerný vplyv?
(5) Keď sa to tak vezme, to zverstvo nebolo nič extra.
Reza Aslan, mladý iránsky intelektuál, vo svojej knihe No god but God (Random House, 2005) tvrdí, že kmeň Kurajza predstavoval nepatrnú časť Židov v Medine a jej okolí (s. 94). Ich poprava nariadená Mohamedom preto nie je "genocída" (Aslanovými slovami). Naznačuje, že tento čin proti jednému malému židovskému kmeňu je menej významný a preto nie extrémny, ale primeraný.
Počet Židov, ktorí zostali v Medine, je sporný, ale dôkazy naznačujú, že tam nezostala žiadna dominantná skupina, hoci mohli zostať jednotlivci (Watt, Muhammad at Medina, s. 216-17). Ďalej, v arabskej kultúre vládol (a na mnohých miestach stále vládne) kmeňový systém a Mohamed odstránil celý kmeň. Hoci to nie je genocída, je to prehnané aj za "nehanebný" (Aslanovými slovami) zločin Židov. Je jednoducho nečestné vložiť sem slovo "genocída", ako keby to malo urobiť Mohamedov prehnaný trest zdanlivo prijateľným. Odstránenie kmeňa? To nie je až taký veľký problém v porovnaní s genocídou, naznačuje Aslan. Tento druh zmätenej obhajoby Mohamedových neobhájiteľných činov preniká moslimskou literatúrou do dnešných dní.
(6) Aj Západ spáchal zverstvá, tak kto sú kresťania, aby sa sťažovali?
Odpoveď na toto je jednoduchá. Za prvé, Západ a biblické kresťanstvo nie je to isté. Za druhé, vždy je lepšie porovnávať zakladateľa náboženstva (Ježiša) s iným zakladateľom (Mohamedom). A tu podobnosti úplne končia. Za tretie, stredovekí križiaci nie sú pre kresťanstvo základom. To je len Ježiš a Nový zákon. Za štvrté, "Západ" netvrdí, že mal božskú inšpiráciu, Mohamed však áno.
Napriek týmto šiestim obhajobám každý, koho myseľ nie je preniknutá celoživotnou oddanosťou islamu, vie, že Mohamedov čin bol fakticky a objektívne prehnaný, bez ohľadu na kultúru, v ktorej žil. A prekračovanie miery nikdy nie je spravodlivé, ako tvrdí i samotný Alláh, keď karhá svojho obľúbeného proroka za ďalší jeho krutý čin (viď tento hadís, Abú Dawud 4357; v tomto hadíse Alláh karhá Mohameda za to, že zlodejom tiav odsekol ruky a vypichol oči kusmi rozpáleného železa a stanovuje, že trestom pre toho, kto bojoval proti nemu a Mohamedovi bude zabitie alebo ukrižovanie. Pozri tiež Korán 5:33 - pozn. prekl.). Smutné však je, že Alláh nepokarhal svojho obľúbeného proroka, ale oslavuje to zverstvo v súre 33:25-27.
Záver
Moslimské polemické a propagačné webstránky často vyhlasujú, že islam propaguje ľudské práva. Je nepochopiteľné, aby to môžu úprimne tvrdiť a zároveň sa odvolávať na pôvod svojho náboženstva.
Toto prikrášľovanie je prinajmenšom lživé a prinajhoršom nebezpečné, keď islam získa oporný bod v nejakej oblasti pod zámienkou "mieru a lásky". Nečinní Západniari a ostatní možno prijmú túto neškodnú verziu islamu - vlastne, mnohí ju už prijali. Ale čo sa deje neskôr, keď nekompromisní moslimovia (nehovoriac o nenásilných a násilných fanatikoch) citujú mnohé brutálne verše v Koráne a pasáže v hadísoch, aby na ľuďoch, najmä Židoch, spáchali kruté činy?
Dôkazy už len v tomto článku demonštrujú, že v pôvodnom islame je zakorenené násilie. Aj dôveryhodné hadísy ukazujú, že Alláh pokarhal Mohameda za iné jeho kruté činy.
Je čas, aby sa moslimskí vodcovia zriekli násilia jasne a zreteľne, nie vágne: "Áno, odsudzujeme všetky formy násilia..." Musia ísť ďalej než len potadiaľto. Musia prestať popierať temnú minulosť nachádzajúcu sa v samotnom Koráne a v príklade svojho proroka. Namiesto toho sa musia vyjadriť jasne. "Odsudzujeme tieto konkrétne verše a pasáže v Koráne a hadísoch, ktoré sú násilné. Tieto konkrétne činy a slová sa odohrali v siedmom storočí (a neskorších storočiach) a všetky sme ich prekonali. Teraz chceme mier."
Z mierumilovnej prezentácie islamu sa o ňom nedozvieme všetko. Je čas byť úprimný. Až potom sa môže začať medzináboženský dialóg.
