nedeľa 28. mája 2017

MÝTUS: Mohamed bojoval v bitke pri Badr v sebaobrane


Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) nikdy nezačal nepriateľské akcie a nikdy nebojoval, až kým to nebolo skutočne nevyhnutné."


Pravda:

Ak majú moslimovia bojovať len v sebaobrane, potom bitka pri Badr by musela byť prípadom, kedy nepriateľ útočil alebo pochodoval na Mohameda v Medine. Ak chcete tomuto veriť, potom sa ihneď zastavte a skúste sa držať ďalej od kníh o histórii.

Moslimskí historici tých dní úzkostlivo zdokumentovali okolnosti, ktoré predchádzali bitke pri Badr a pre žiadneho dúfajúceho nejestvuje ani najmenší manévrovací priestor, aby veril, že moslimovia v ten deň bojovali v sebaobrane.

V prvom rade, Mekkčania nepochodovali na Mohameda v Medine (Ibn Kathir, zv. 2, s. 260). Nakoniec vyslali armádu - ale tá mala ochraňovať ich karavány pred moslimskými nájazdníkmi (ktorí nedávno zabili mekkských vodičov karavány ochraňujúcich svoj majetok). Mekkčania nemali záujem začať vojnu; mali záujem len vidieť, že ich tovar a vodiči nie sú obťažovaní Mohamedovými pirátmi.

Ďalšie obľúbené nedorozumenie propagované apologétmi je, že karavány niesli ukradnutý tovar moslimov. Na toto neexistuje v historických záznamoch žiaden dôkaz. V skutočnosti historici nielen hovoria, že tovar patril Kurajšovcom, ale karavána vlastne cestovala do Mekky zo Sýrie, nie opačným smerom:

Potom apoštol počul, že Abú Sufján prichádza zo Sýrie s veľkou karavánou Kurajšovcov, obsahujúcou ich peniaze a tovar, sprevádzanú asi tridsiatimi alebo štyridsiatimi mužmi... Keď apoštol počul o tom, že Abú Sufján sa vracia zo Sýrie, zvolal moslimov a povedal, "Toto je kurajšovská karavána obsahujúca ich majetok. Choďte na ňu zaútočiť, možno vám ho Alláh dá ako korisť." (Ibn Ishák/Hišám, 428)

Keď posol boží (pokoj s ním) počul, že Abú Sufján prichádza zo Sýrie, vyslal proti nemu moslimov, hovoriac, "Táto karavána patrí Kurajšovcom a bude niesť mnoho bohatstva. Zaútočte na ňu; Boh vám ho možno daruje." (Ibn Kathir, zv. 2, s. 253)

Záznam pokračuje a hovorí, že niektorí moslimovia sa zdráhali zúčastniť útoku, lebo nechceli ísť do vojny. Mohamed neskôr v Koráne nazýva týchto mierumilovných moslimov "pokrytcami" a tiež ich tam odsudzuje do pekla a pravých moslimov požaduje, aby k nim boli prísni (66:9).

Potom, ako Mohamed vyslal svojich mužov zaútočiť na karavánu, sa Abú Sufján (jeho mekkský protivník) dozvedel o jeho plánoch:

Keď sa priblížil k Hidžázu, Abú Sufján sa snažil získať informácie a pýtal sa vo svojej úzkosti každého jazdca, kým nedostal správy od niektorých jazdcov, že Mohamed vyzval svojich spoločníkov na boj proti nemu a jeho karaváne. (Ibn Ishák/Hišám, 428)

Keď sa Abú Sufján priblížil k Hidžázu, snažil sa získať informácie od každého muža na koni, ktorého stretol, keďže sa obával toho, čo by mohlo nastať. Nakoniec dostal správy od niektorých cestovateľov, že Mohamed nachystal proti nemu a jeho karaváne zbor mužov. Toto Abú Sufjána znepokojilo a poveril Damdama h. 'Amr al-Ghifárího, ktorého vyslal do Mekky s rozkazmi, aby šiel za Kurajšovcami a pripravil ich na boj, aby ochránili svoj majetok. (Ibn Kathir, zv. 2, s. 253)

Abú Sufján sa pokúsil vyhnúť boju zmenou svojej trasy a žiadaním o pomoc. Mekkčania potom vyslali väčší zbor asi 900 mužov, aby zachránili karavánu.

Vyhlásenie moslimského účastníka v tom čase potvrdzuje, že neočakávali boj, čo znamená, že Kurajšovci ich neohrozovali:

Nie; my proste nemáme silu bojovať s nimi. Prišli sme hľadať karavánu. (Ibn Kathir, zv. 2, s. 262)

Mohamed sám vyhlásil, že Kurajšovci z Mekky sa jednoducho pokúšajú ochrániť svoj majetok:

Kurajšovci prišli ochrániť svojich jazdcov. (Tabarí, zv. 11, s. 31)

Nasledovala zdĺhavá hra na mačku a myš medzi Mohamedom a Mekkčanmi, v ktorej Kurajšovci robili takmer všetko, čo mohli, aby sa vyhli konfliktu a prerazili si cestu domov. (Ibn Ishák/Hišám, 433 až 443, Ibn Kathir, zv. 2, s. 364) Mohamed tak zúfalo túžil po boji, že začal zajímať a biť civilistov kvôli informáciám o mieste, kde sa nachádza Abú Sufján:

Vyrazili na cestu a dostali sa do Badru. Ľudia za nimi prišli so správami o Kurajšovcoch a jedným z nich bol čierny mladík z Banii al-Hadždžadž, ktorého zajali. Spoločníci posla božieho (pokoj s ním) sa ho opýtali na Abú Sufjána a na tých mužov s ním. Odpovedal, "Neviem o Abú Sufjánovi..." Keď to povedal, zbili ho... (Ibn Kathir, zv. 2, s. 261)

Nakoniec Mohamed úspešne donútil Kurajšovcov do boja tým, že zámerne zapchal studne s vodou, od ktorých boli závislí počas cesty späť do Mekky - a potom umiestnil svoju armádu medzi zostávajúce studne a smädných Mekkčanov.

Ktorá časť tohto príbehu by sa dala zameniť so sebaobranou na strane Mohameda?

V tomto bode mali moslimovia jasnú výhodu oproti vyčerpaným a zdráhajúcim sa Mekkčanom, hoci ich bolo menej. Najprv sa bavili tak, že zabili zopár mužov, ktorí dosť zúfalo túžili skúsiť to a dostať sa k vode:

Al-Aswad, ktorý bol hašterivým hrubým mužom, predstúpil a povedal, "Prisahám bohu, že sa napijem z ich rezervoára alebo ho zničím, inak zomriem predtým, ako sa ku nemu dostanem." Hamza (moslimský tyran) vyšiel proti nemu a keď sa stretli, Hamza ho udrel, keď bol blízko rezervoára, a jeho chodidlo a polovica jeho píšťale odleteli. Spadol na chrbát a ležal tam, z nohy mu tiekla krv smerom k jeho druhom. Potom sa priplazil k rezervoáru a hodil sa do neho, aby naplnil svoju prísahu, ale Hamza ho nasledoval a udrel ho..." (Ibn Ishák/Hišám, 443)

Predtým, než Mohamed nakoniec vydal rozkaz rozdrviť "nepriateľa", sa moslimovia pohrávali s niekoľkými ďalšími smädom pobláznenými Mekkčanmi rovnako smrtiacim spôsobom.

Obdobie po víťaznej bitke bolo pre moslimov obdobím euforických osláv. Mohamedovi boli predložené odťaté hlavy jeho protivníkov a ich vrahovia boli uctení. Boli pred neho privedení tiež živí zajatci, pričom nariadil, aby za niektorých bolo zaplatené výkupné a iní aby boli popravení. Počas toho, čo sa zdalo byť bizarné i jeho vlastným mužom, Mohamed kráčal pomedzi telá mŕtvych Mekkčanov a posmieval sa im, trvajúc na tom, že ho počujú v pekle (Bucharí 59:314).

Ukoristené bohatstvo Mekkčanov sa rozdelilo medzi víťazov. Hamza, muž, ktorý zabil prvého Mekkčana pokúšajúceho sa dostať k vode, obrátil svoje kruté pobavenie k bezbranným zvieratám, keď ťavám odsekol hrby a vypitval ich len z toho dôvodu, aby vychutnal si ich agóniu (Bucharí 59:340).

Uprostred opitého krviprelievania Alláh "prehovoril" k Mohamedovi a povedal mu, aby sa uistil, že ostatní moslimovia mu dajú pätinu vojnovej koristi. Tieto slová sa natrvalo zaznamenali v Koráne (8:1), hoci dnes už nie sú relevantné.

Prorok islamu tiež informoval svojich mužov, že v skutočnosti zvíťazili vďaka légii anjelov zoslaných Alláhom (8:9) - ktorých, samozrejme, videl len Mohamed (8:50). (Z nejakého dôvodu sa anjeli neukázali v ďalšej bitke, v ktorej boli moslimovia rozdrvení v meste Uhud)

Väčšina ôsmej súry, jednej z násilnejších kapitol Koránu, bola "zjavená" po následkoch bitky pri Badr. Mnohé verše dávajú len malý zmysel mimo svojho historického kontextu, čo dokazuje, že Síra (životopis Mohameda) je pre výklad Koránu nevyhnutná.

V tomto prípade je historický kontext úplne v rozpore s akýmkoľvek nedorozumením na strane súčasných moslimov, že bitka pri Badr bola obranným konfliktom. Len Mekkčania bojovali v ten deň na obranu svojich životov a majetku - a to neochotne, potom, ako Mohamed podnikol význačné kroky, aby ich donútil k boju.

pondelok 22. mája 2017

Nestrácajte hlavu! Štyri dôvody raného šírenia islamu



Moslimovia často uvádzajú rané šírenie islamu ako dôkaz jeho božského pôvodu. Hoci dejiny ukazujú, že islam sa šíril rýchlo, mnohí moslimovia (a mnohí nemoslimovia) majú skreslený obraz o tom, prečo sa šíril rýchlo. Napríklad, v obľúbenej islamskej apologetike, Mawdúdí tvrdí, že islam sa šíril kvôli Mohamedovej výrečnosti a presvedčeniu:


Keď (Mohamed) začal kázať svoje posolstvo, celá Arábia bola užasnutá a očarená jeho nádhernou výrečnosťou a rečníckym umením. Bolo také pôsobivé a podmanivé, že jeho najhorší nepriatelia sa ho báli počuť, len aby nepreniklo hlboko do zákutí ich sŕdc a nenaplnilo ich vášňou, kvôli čomu zanechali svoje staré náboženstvo a kultúru. ... Prišiel pred nich ako význačný politik, veľký vodca, sudca najvyššej slávy a neporovnateľný generál. ...Národ, ktorý po stáročia nevyprodukoval ani jediného veľkého muža hodného toho mena dal teraz zrod, kvôli jeho vplyvu a pod jeho vedením, tisícom vznešeným dušiam, ktoré mali cestovať do vzdialených kútov zeme, aby kázali a učili princípy náboženstva, morálky a civilizácie. Splnil tento skutok nie prostredníctvom nejakej návnady, útlaku alebo krutosti, ale svojím podmanivým spôsobom, svojou očarujúcou osobnosťou a presvedčením o svojom učení. Svojím vznešeným a jemným správaním sa spriatelil aj so svojimi nepriateľmi. Získal si srdcia ľudí svojím nesmiernym súcitom a ľudskou dobrosrdečnosťou. ...Pomocou svojej energickej osobnosti urobil trvalý dojem na srdcia tisícov svojich učeníkov a pretvoril ich podľa svojho vkusu. ...Môže niekto citovať iný príklad tvorcu histórie takej znamenitosti, iného revolucionára takej geniality a vznešenosti? (1)

Mawdúdí očividne považuje za pôsobivé, že raní moslimovia konvertovali na islam kvôli Mohamedovej "výrečnosť a rečníctvu", "jeho podmanivému spôsobu" a "presvedčením o jeho učení". A predsa sú to slabé motívy pre konverziu: mnohí Nemci sa zaviazali politickému hnutiu Adolfa Hitlera z presne rovnakých dôvodov. Napriek tomu, aj keby tieto dôvody boli celkom odôvodnené, Mawdúdí nám stále predstavuje neúplný obraz. Je mnoho iných dôvodov rýchleho šírenia islamu, ale moslimovia sa pochopiteľne hanbia ich uznať. Prediskutujme stručne štyri také dôvody.

Dôvod číslo jeden: Mohamedova schopnosť pestovať zúrivosť vo svojich stúpencoch

Historicky vieme o aspoň jednom človeku, ktorý bol taký ohromený schopnosťou islamu inšpirovať ľudí zabíjať bez námietok, že dospel k záveru, že islam musí byť pravý:

Apoštol povedal, "Zabite ktoréhokoľvek Žida, ktorý padne do vašej moci." Hneď nato Muhajjisa bin Mas'ud skočil na Ibn Sunajna, židovského obchodníka, s ktorým mal sociálne a obchodné vzťahy, a zabil ho. Huwajjisa nebol v tom čase moslimom, hoci bol starším bratom. Keď ho Muhajjisa zabil, Huwajjisa ho začal biť, hovoriac, "Ty nepriateľ Boží, zabil si ho, hoci väčšina sadla na tvojom bruchu pochádza z jeho bohatstva?" Muhajjisa odpovedal, "Keby mi ten, kto mi nariadil zabiť ho, nariadil zabiť ťa, odsekol by som ti hlavu." Povedal, že toto bol začiatok Huwajjisovho prijatia islamu. Ten druhý odpovedal, "Pri Bohu, keby ti Mohamed prikázal zabiť ma, zabil by si ma?" On povedal, "Áno, pri Bohu, keby mi prikázal odseknúť ti hlavu, urobil by som to." Zvolal, "Pri Bohu, náboženstvo, ktoré ťa dokáže priviesť k tomuto, je ohromné!" A stal sa moslimom. (2)

V tejto pasáži Mohamed hovorí svojim stúpencom, aby "Zabili ktoréhokoľvek Žida, ktorý padne do vašej moci." Muhajjisa, konajúci na Mohamedove rozkazy, zabije židovského obchodníka menom Ibn Sunajna. Huwajjisa nechápe, aby sa Muhajjisa mohol otočiť proti priateľovi rodiny tak rýchlo, preto mu to Muhajjisa vysvetľuje. V podstate, Muhajjisove ospravedlnenie pre vraždu je také, že Mohamed mu povedal, aby to urobil, a že keby mu to Mohamed prikázal, zavraždil by kohokoľvek, aj svoju vlastnú rodinu. Huwajjisa je taký ohromený ochotou svojho brata bezmyšlienkovito poslúchnuť príkazy Mohameda, že konvertuje na islam, kričiac, "Pri Bohu, náboženstvo, ktoré ťa dokáže priviesť k tomuto (t.j. pripravenosti zabiť svoju vlastnú rodinu) je ohromné!"

Huwajjisov obdiv voči oddanosti svojho brata zdieľali v raných hodinách islamského impéria pravdepodobne mnohí. Mladí muži bez smerovania sa nečakane premenili na horlivých stúpencov nového systému viery a pre svojho proroka by urobili čokoľvek. "Na tomto novom náboženstve určite niečo musí byť," pomysleli by si ľudia. Napriek tomu oddanosť veriacich nie je neomylnou skúškou pravdy. Keby bola, museli by sme dospieť k záveru, že kresťanstvo, mormónstvo, islam, budhizmus, komunizmus a nacizmus sú pravé, pretože všetky tieto systémy vyprodukovali zanietených stúpencov.

Dôvod číslo dva: Zjavne falošné proroctvá

Mnohí ľudia boli dojatí, keď Mohamed rozprával. Zdalo sa, že vie všetko a sebavedomo odpovedal na náročné otázky, na ktoré nikto iný nevedel odpovedať. Problémom je, že mnohé z jeho odpovedí sa neskôr ukázali byť celkom nepravdivé. Zvážte nasledujúce Mohamedove odpovede:

Keď Abdulláh bin Salama počul o príchode proroka (požehnanie a mier Alláhov buď s ním) do Mediny, prišiel za ním a povedal: "Spýtam sa ťa na tri veci, ktoré nevie nikto okrem proroka: Čo je prvou predzvesťou Hodiny? Aké bude prvé jedlo ľudí v Raji? Prečo sa dieťa podobná na svojho otca a prečo sa podobá na svojho uja z matkinej strany?" Alláhov apoštol (požehnanie a mier Alláhov buď s ním) povedal: "Gabriel mi práve povedal odpovede." ... "Prvou predzvesťou Hodinu bude oheň, ktorý privedie dokopy ľudí z východu na západ; prvým jedlom ľudí v Raji bude veľký lalok rybej pečene. Pokiaľ ide o podobnosť dieťaťa so svojimi rodičmi: Ak má muž sexuálny styk so svojou ženou a má výtok prvý, dieťa sa bude podobať na otca, a ak má žena výtok prvá, dieťa sa bude podobať na ňu." Na to Abdulláh bin Salam povedal: "Dosvedčujem, že si apoštolom Alláha." (3)

Tu sú Mohamedovi predstavené tri otázky: (1) Čo je znamením, že sa blíži koniec? (2) Aké bude prvé jedlo v nebi? (3) Ako to, že dieťa niekedy vyzerá ako jeho otec, no inokedy sa podobá na rodinu svojej matky? Všimnite si, že Mohamedove odpovede na prvé dve otázky - veľký oheň na konci vekov a rybia pečeň v nebi - sú absolútne nedokázateľné; to znamená, že je nemožné ich overiť alebo dokázať ich nepravdivosť. Mohamed mohol rovnako jednoducho tvrdiť, že "predzvesťou hodiny" bude, že tri žaby budú recitovať Korán a že prvým jedlom v nebi bude arašidové maslo a želatínové sendviče. Inými slovami, nemáme dôvod myslieť si, že Mohamedove odpovede sú správne, pretože nemáme ako otestovať ich správnosť. Napriek tomu je Mohamedova tretia odpoveď dokázateľná; ľahko sa dá overiť vo svetle modernej vedy. Tak ako Mohamedova odpoveď obstojí pred kritikou? Nie veľmi dobre. Ženy nemajú "výtok", ktorý prispieva ku vzhľadu potomkov. Majú vajíčko, ale to nie je výtok. Navyše, vzhľad dieťaťa nemá nič do činenia s tým, ktorý rodič mal výtok prvý. Mohamedova odpoveď, ako sa ukazuje, je nesprávna.

Ale všimnite si, že jeho odpoveď mu získala dôležitého židovského konvertitu, ktorý bol užasnutý Mohamedovou genialitou. Jednou z Mohamedových najväčších síl bolo, že mal úplnú sebadôveru vo svoje odpovede, a predsa bola táto sebadôvera nemiestna. Jeho uisťovanie viedlo ostatných k viere, že musí mať pravdu, ale nemal. Snáď najzaujímavejším aspektom Mohamedových vyhlásení je, že moslimovia sa nikdy nespamätali zo svojho údivu nad jeho tvrdeniami, hoci mnohé z týchto tvrdení sa ukázali byť nepravdivé. Dodnes si moslimovia udržiavajú svoju nemiestnu dôveru vo výroky svojho proroka a Mohamedove odpovede stále získavajú konvertitov.

Dôvod číslo tri: Neobmedzená chamtivosť

Mohamed dal lákavú záruku tým, ktorí sa ku nemu pridali v jeho boji:

(Mohamed povedal): "Príklad boja pre Alláha - a Alláh vie lepšie, kto naozaj bojuje za Neho - je ako osoba, ktorá sa nepretržite postí a modlí. Alláh zaručuje, že vpustí svojho bojovníka do Raja, ak bude zabitý, inak ho bezpečne vráti domov s odmenami a vojnovou korisťou." (4)

(Mohamed) povedal: "Chosrau bude zruinovaná a potom už nebude nijaký Chosrau, a Cézar bude určite zruinovaný a po ňom už nebude nijaký Cézar, a vy miniete ich poklady pre Alláha." (5)

Ak pohanský Arab zo siedmeho storočia odmietol islam, nemal zaručené nič. Moholbyť chudobný po celý svoj život a nevedel by, čo sa mu stane, keď zomrie. Ale Mohamed zaručil, že ak človek zomrie v boji proti nepriateľom islamu, vstúpi do Raja, a že ak i prežije, vráti sa domov "bezpečne s odmenami a vojnovou korisťou." Tak či onak, pohania sa mali lepšie (finančne), keď sa stali moslimami.

Tento sľub odmien a vojnovej koristi bol dôležitým faktorom v ranom šírení islamu. Skutočne, využívanie vojnovej koristi na získavanie konvertitov bolo súčasťou Mohamedovej stratégie. Napríklad, keď bol Mohamed obvinený z nerovnomerného rozdeľovania vojnovej koristi, odpovedal, "Ste znepokojení v mysli kvôli dobrým veciam tohto života, pomocou ktorých víťazím nad ľuďmi, ktorí sa môžu stať moslimami, kým vás zverujem do vášho islamu?" (6) Imám Muslim dodáva: "Keď posol Alláha (nech je pokoj s ním) dobyl Hunajn, rozdelil korisť a udelil ju tým, srdcia ktorých mala získať." (7)

Mohamedove sľuby bohatstva boli také veľké, že keď vyvstali ťažkosti, jeho stúpenci sa mu niekedy sťažovali, že neplní všetko čo sľúbil:

Situácia sa stala vážnou a strach bol všade. Nepriateľ ku nim prišiel zhora a zospodu, až kým si veriaci nepredstavili zbytočné veci, a nespokojnosť bola rozšírená medzi nespokojnými do takej miery, že Ma'attib bin Kusjar, brat B. Amra bin Aufa, povedal, "Mohamed nám sľuboval, že by sme mali jesť poklady Chosrovcov a Cézara a dnes sa nikto z nás nemôže cítiť bezpečne keď ide na latrínu!" (8)

Tieto pasáže zdôrazňujú dôležitosť bohatstva a koristi ako motív pre konverziu. Mohamed sľuboval svojim stúpencom, že jedného budú míňať poklady Cézara. Rozdelil vojnovú korisť po každej vojenskej kampani a využíval svoje bohatstvo na získavanie konvertitov. Takže mnohí raní moslimovia prijali toto náboženstvo s nečistými motívmi, a predsa Mohamed nevidel na takých konverziách nič zlé.

Dôvod číslo štyri: Strach zo smrti

Mohamedova osobnosť, presvedčenie a výrečnosť určite hrali úlohu pri získavaní ľudí pre islam. Avšak, získal len zopár stúpencov, keď sa spoliehal na svoju "očarujúcu osobnosť" a úprimnosť, aby šíril islam. Veľké konverzie na islam nachádzame, až keď sa Mohamed obrátil na násilie a útlak. Napríklad, moslimské spisy informujú o veľkom počte konverzií, ku ktorým došlo po zavraždení ženy, ktorá kritizovala islam:

Keď apoštol počul, čo povedala, povedal, "Kto ma zbaví Marwanovej dcéry?" Umajr bin Adij al-Chatmí, ktorý bol s ním, ho počul, a ešte v tú noc šiel do jej domu a zabil ju. Ráno prišiel za apoštolom a povedal mu čo urobil a on povedal, "Pomohol si Bohu a Jeho apoštolovi, ó Umajr!" Keď sa ho opýtal, či bude musieť znášať nejaké zlé následky, apoštol povedal, "Dve kozy sa kvôli nej nepobijú ," tak sa Umajr vrátil späť ku svojim ľuďom. ...Deň potom, ako bola Bint Marwan zabitá, sa ľudia z B. Chatmá stali moslimami, lebo videli moc islamu. (9)

Zatiaľ čo ľudia z kmeňa Chatmá sa stali moslimami keď videli moc islamu nad ostatnými, mnohí jednotlivci konvertovali, lebo boli v ohrození ich vlastné životy. Ka'b bin Zuhajr počul od svojho brata, že Mohamed "zabil niektorých z ľudí v Mekke, ktorí ho zosmiešňovali a urážali a že kurajšovskí básnici ktorí boli preč... sa rozutekali na všetky smery." (10) Brat potom naznačil, aby Ka'b išiel za Mohamedom a konvertoval, kým nebude neskoro. Ka'b dbal radu svojho brata:

Keď Ka'b dostal formálny list, bol hlboko zdeptaný a znepokojený o svoj život. Jeho nepriatelia v susedstve šírili poplašné správy o ňom, hovoriac, že bol takmer zabitý. Nenachádzajúc nijakú cestu von, napísal svoju ódu, v ktorej chválil apoštola a zmienil svoj strach a ohováračské správy jeho nepriateľov. Potom sa vydal do Mediny a zostal s mužom z Juhajny, ktorého poznal, podľa mojich informácií. Vzal ho za apoštolom, keď sa modlil ranné modlitby, a modlil sa s ním. Muž mu ukázal proroka ukázal a povedal mu, aby šiel a poprosil o svoj život. Vstal, šiel, posadil sa vedľa apoštola a položil svoju ruku na jeho, apoštol nevedel kto to je. Povedal, "Ó apoštol, Ka'b bin Zhajr ťa prišiel požiadať o ochranu od teba ako kajúci sa moslim. Prijali by si ho ako takého, keby za tebou prišiel?" Keď apoštol povedal že áno, priznal sa, že je Ka'b bin Zuhajr. (11)

Dejiny tiež ukazujú, že niektorí ľudia boli ohrozovaní smrťou (v prítomnosti Mohameda), ak nekonvertujú:

(Mohamed) povedal: "Beda ti, Abú Sufján, nie je čas, aby si uznal, že ja som boží prorok?" Odpovedal, "Pokiaľ ide o to, stále mám nejaké pochybnosti." Povedal som mu, "Podriaď sa a dosvedč, že niet iného boha okrem Alláha a že Mohamed je apoštolom božím, kým prídeš o hlavu," čo aj urobil. (12)

Abú Sufján pochyboval o Mohamedovom statuse proroka, a predsa mu bolo povedané, aby konvertoval skorej, než príde o hlavu. Plne si vedomý nespočetných ľudí, ktorých Mohamed zabil, Abú Sufján sa podriadil prorokovi.

Takže strach zo smrti hral dôležitú úlohu pri konvertovaní ľudí na islam. Keďže islam sa naozaj nezakorenil až dovtedy, kým ho Mohamed nezačal šíriť prostredníctvom násilia, strach zo smrti môže byť najdôležitejším faktorom v ranom šírení islamu.

Vyhodnotenie

Existuje mnoho dôvodov raného šírenia islamu. Mohamed si získal mnoho konvertitov kvôli svojmu presvedčeniu a úprimnosti a mnohí boli dojatí jeho skutkami láskavosti, charitatívnymi činmi a zasväteniu modlitbe. Napriek tomu to nie sú nevyhnutne dobré dôvody pre konvertovanie na náboženstvo. Mohli by sme rozumne vyvodiť, že pravý prorok bude úprimný a oddaný svojmu náboženstvu, ale nemôžeme v dôsledku toho dôjsť ku záveru, že úprimný a oddaný jedinec musí byť pravým prorokom. Mnohí náboženskí vodcovia v priebehu histórie zdieľali spoločné obdivuhodné vlastnosti; to neznamená, že všetci hovorili pravdu.

Pri výbere náboženstva môže byť duša osoby veľmi neistá; preto to nie je vec, ktorú treba brať na ľahkú váhu. Konverzia by mala byť obratom k pravde, nie len obratom k "očarujúcej osobnosti". Ako sme videli, ľudia sa zasvätili islamu, pretože boli dojatí jeho schopnosťou inšpirovať ľudí spáchať vraždu. Zvolili si islam, pretože Mohamed mal úplnú dôveru vo svoje odhalenia, hoci mnohé z týchto odhalení sa ukázali byť mylné. Mohamed si získal konvertitov tým, že ich lákal bohatstvami a že im hrozil smrťou. To nie sú dobré dôvody pre prijatie systému viery.

To neznamená, že neexistujú dobré dôvody pre zaviazanie sa náboženstvu. Len naznačujem, že musíme byť veľmi opatrní, do čoho vložíme svoju vieru, lebo falošné učenia a falošní učitelia sa v našom svete vyskytujú hojne.

David Wood

Poznámky:

1 - Abul, A'la Mawdúdí, K pochopeniu islamu (New York: Islamic Circle of North Amerika, 1986), s. 58, 59, 67.
2 - Ibn Ishák, Sírat Rasúl Alláh (Život Mohameda), A. Guillaume, tr. (New Yorku: Oxford University Press, 1980), s. 369.
3 - Sahíh Al-Bucharí, Dr. Muhammad Matradži, tr. (New Delhi: Islamic Book Service, 2002), číslo 3329.
4 - Sahíh Al-Bucharí, číslo 2787.
5 - Tamtiež, číslo 3027.
6 - Ibn Ishák, s. 596.
7 - Sahíh Muslim, Abdul Hamíd Siddikí, tr., číslo 2313.
8 - Ibn Ishák, str. 453-454.
9 - Tamtiež, s. 676.
10 - Tamtiež, s. 597.
11 - Tamtiež, s. 598.
12 - Tamtiež, s. 547.

utorok 16. mája 2017

7 mýtov o islame


Timothy R. Furnish

Jedným z mála pozitívnych účinkov 11. septembra je nový záujem Američanov o islam a Stredný východ. Nanešťastie, mnoho informácií rozširovaných v médiách o týchto témach je neodborných a zavádzajúcich. To je poľutovaniahodné, lebo akákoľvek nádej, že prevažne kresťanský Západ a moslimský svet sa môžu povzniesť nad konflikt si vyžaduje, aby ten prvý bol presne informovaný o tom druhom (a naopak, ale to je téma pre iný stĺpček). Existuje konkrétne sedem mýtov o islame a islamskej histórii, ktoré sa v médiách opakujú tak často, že dosiahli stav konvenčnej múdrosti.


Po prvé, nie je pravda, že islam je najrýchlejšie rastúcim náboženstvom na svete. (Mormónstvo a scientológia to tvrdia tiež, ale len pár ľudí mimo Salt Lake City a Hollywoodu tomu verí.) Ako demonštruje Philip Jenkins z Penn State University vo svojej práci, kresťanstvo - konkrétne, pentekostalizmus (známy tiež ako letničné hnutie - pozn. prekl.) - je najrýchlejšie rastúcim náboženstvom. V súčasnosti existujú 2 miliardy kresťanov a 1,3 miliardy moslimov (zo svetovej populácie 6 miliárd - článok je z roku 2005 a súčasné počty sú zrejme vyššie - pozn. prekl.) a v 21. storočí si kresťanstvo zachová svoj náskok vďaka prudkému nárastu v subsaharskej Afrike a Číne.

Po druhé, napriek tvrdeniam i prezidenta Busha v niekoľkých verejných vyhláseniach, islam nie je výlučne "náboženstvo mieru". Áno, v Koráne sú verše o tolerancii: súra (kapitola) 2:256 hovorí, "v náboženstve niet donútenia;" súra 25:65ff (a nasledujúce - pozn. prekl.) hovorí, že Alláh bude milosrdný voči tým, ktorí činia pokánie a konajú zbožné skutky; a súra 4:19ff prikazuje moslimom, aby finančne opatrili manželky a bývalé manželky. Ale verše ako tieto sú zrejme prevážené inými: súra 8:12ff a súra 47:2ff prikazujú stínanie hláv neveriacim; súra 4:34ff dovoľuje bitie manželky a vo veršoch 74ff a 94ff sľubuje veľkú odmenu pre tých, ktorí zomrú v boji za Alláha; súra 5:51 hovorí, "Vy, ktorí veríte, neberte si Židov a kresťanov za priateľov." Samozrejme i v Biblii sú násilné časti - alebo aspoň v hebrejských evanjeliách/Starom zákone (Jozue a Dávid boli vojenskí vodcovia rovnako ako náboženskí). Ale nikto to nepopiera tak, ako mnohí - moslimovia i nemoslimovia - popierajú tieto násilné a mizogýnne pasáže v Koráne. Voči týmto veršom sa dá vzniesť mnoho argumentov (treba ich zasadiť do kontextu, platili len v tej dobe, sú metaforické, atď.), no nemôžeme povedať, že neexistujú. Niekto, kto jednoducho omieľa, že "Korán učí mier", ho očividne nečítal. Niet pochýb o tom, že väčšina moslimov nečíta pasáže o stínaní hláv ako plán pre súčasnosť. Ale práve tak ako niektorí kresťania berú doslovne napríklad príkaz Krista šliapať po hadoch (Lukáš 10:19), niektorí moslimovia berú doslova príkaz na stínanie hláv neveriacim. A to druhé je o trochu škodlivejšie voči ostatným ľuďom než to prvé.

Tretím v prehliadke dezinformácií je tvrdenie, že džihád neznamená svätú vojnu. Toto klamstvo sa často objavuje v učebniciach a v médiách, kde politicky korektní neúnavne opakujú, že džihád v skutočnosti znamená len "boj s cieľom byť lepším moslimom". Toto je polopravda. Ale v ranom štádiu islamskej histórie džihád znamenal boj proti neveriacim s cieľom rozšíriť územie pod moslimskou vládou. Al-Bucharí žil v 9. storočí nášho letopočtu a bol najspoľahlivejším zostavovateľom výrokov prisudzovaných prorokovi Mohamedovi; mnohokrát spomína džihád vo význame "svätá vojna". Džihád ako "moslimská zbožnosť" je hlavne poľom pôsobnosti súfistov, islamských mystikov, a dnes sa stal menšinovým názorom. Navyše, islamská história je preplnená vodcami vyhlasujúcimi džihády proti svojim nepriateľom - aj umiernene moslimská Osmanská ríša vyhlásila svätú vojnu proti Francúzom, Britom a Rusom v prvej svetovej vojne!

Štvrtým je nehorázna lož, že islam sa z Arábie šíril mierumilovne, ako keby stúpenci Mohameda chodili od dverí k dverám, zvonili na zvončeky a rozdávali brožúrky. Od polovice siedmeho storočia nášho letopočtu moslimovia vojensky zabrali oblasti a potom vyvíjali na podrobených nátlak, aby konvertovali. (Áno, kresťanské kráľovstvá robili to isté - ale opäť, nikto to nepopiera!) Moslimské arabské armády zničili celú Perzskú ríšu (súčasný Irán) a nahradili jej oficiálne zoroastrijské náboženstvo; približne v rovnakom čase prepadli prežívajúcu kresťanskú Rímsku (Byzantskú) ríšu a behom niekoľkých desaťročí zabrali polovicu jej územia. V roku 732 nášho letopočtu bola moslimská armáda z Maroka vo Francúzsku! Do roku 750 nášho letopočtu moslimovia vládli od Pyrenejského polostrova po Indiu. A moslimské armády zostali v útoku ďalšie tisícročie, len s dvomi výnimkami: "Reconquista" v Pyrenejách a križiacke výpravy.

Piatym je otravný mýtus, že európski katolícki križiaci začali vojnu s islamom a že moslimovia osem storočí premýšľajú nad ich hroznými nespravodlivosťami. V skutočnosti boli križiacke výpravy v rokoch 1095-1291 jednoducho prvým prípadom, kedy sa európskym kresťanom podarilo vziať boj na územie nepriateľa. A okrem toho: prečo sa križiacke výpravy ustavične využívajú ako palica na bitie Západu (pamätáte sa na prudké útoky na prezidenta Busha, keď sa zanedlho po 11. septembri zmienil o "križiackej výprave" proti terorizmu?), keď moslimovia vyhrali? Neustále zmienky Usámu bin Ládina o Američanoch ako o "križiakoch" sú teda dokonalým zväzkom historickej negramotnosti s prenikavým psychologickým nahliadnutím do sebanenávisti jeho nepriateľa.

Ďalšou rozprávkou o islame je, že chudoba vytvára teroristov. Tento otrepaný mýtus nám toho viacej hovorí o svetonázore jeho amerických prívržencov než o radoch islamistov. Väčšina bombových atentátnikov z 11. septembra a Londýna mala univerzitné vzdelanie a boli prinajmenšom zo strednej triedy. To isté platí o palestínskych samovražedných bombových atentátnikoch a s najväčšou pravdepodobnosťou aj o tých v Iraku. Rodní Američania vezmú svoju domácu paradigmu o chudobe a kriminalite - že prvé spôsobuje druhé - a uplatnia ju v kontexte, do ktorého sa nehodí. Pokiaľ ide o nedávne londýnske bombové útoky, britský odborník na terorizmus povedal, že sa "nezdá, že socioekonomické pozadie by hralo úlohu." Chudoba môže byť nevyhnutná, ale len ťažko stačí na vysvetlenie islamského terorizmu.

A nakoniec tu máme politicky korektnú nepravdu číslo sedem, ktorú zopakoval i britský premiér Tony Blair: že islam bol "vykradnutý" teroristami. Podľa tohto názoru, Bin Ládin, ajatolláhovia v Iráne, bývalí vládcovia Afganistanu z Talibanu, Saudi so svojím wahábizmom (zvlášť puritánska odnož sunnitského islamu) - všetci prekrúcajú "umiernené" náboženstvo, aby vyhovovalo ich cieľom. Brigáda "islam = mier" vykresľuje podstatu islamu ako mierumilovnú. Usáma bin Ládin vykresľuje jeho podstatu ako džihád. Hoci existujú koránové verše a výroky Mohameda na obidvoch stranách, mnohé podporujú Bin Ládina a takých ako on. Taktiež, islamská história je plná moslimských učencov, z ktorých súčasní islamskí fundamentalisti čerpajú. Najslávnejším je Ibn Tajmíjja, ktorý 700 rokov pred Georgeom Bushom povedal, "buď ste s nami alebo proti nám" a rozdelil svet na sféru islamu a sféru vojny. Jediný dobrý vládca je moslimský vládca, tvrdil Ibn Tajmíjja. A tým myslel takého, ktorý presadzuje šaríu, alebo islamské právo. Väčšina moslimov s tým nesúhlasí, ale niektorí áno. (A len 10 percent z 1,3 miliardy je 130 miliónov.) Ale je zbytočné predstierať, že Bin Ládinovia sveta falošne "vykradli" islam. Skutočne, ich názor na vieru - nech sa môže zdať akokoľvek intolerantný a násilný - má základ v islamskej teológii a histórii.

Islam je tam, kde bolo kresťanstvo pred Tridsaťročnou vojnou (1618-1648) a potom osvietenstvo viedlo Západ k odluke náboženstva a štátu, čím odstránilo (z väčšej časti) hrozbu náboženskej vojny. Ako rovnaký monoteista akými sú moslimovia sa modlím, aby umiernené prvky v islame zvíťazili nad fundamentalistickejšími, aby tej civilizácii umožnili nasledovanie príkladu. A aby sme tomu my na Západe pomohli, musíme si otvoriť oči pred realitou krutejších aspektov islamu a islamskej histórie. Čokoľvek iné je jednoduchý - a nebezpečný - sebaklam.

piatok 12. mája 2017

MÝTUS: Mohamed prepadával karavány, aby získal späť ukradnutý majetok


Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) zakázal svojim ľuďom útočiť na nevinné karavány a zobral si len to, čo jeho ľuďom ukradli polyteisti."


Pravda:

Potom, ako ho Kurajšovci v Mekke vyhostili, Mohamed a jeho moslimovia našli útočisko o mnoho kilometrov ďalej v Medine, kde ich neobťažovali ich bývalí protivníci. Napriek tomu Mohamed vyslal svojich mužov na sedem neúspešných nájazdov proti mekkským karavánam predtým, ako sa nakoniec odohral jeden úspešný - a hneď nato zabili vodiča a vyrabovali obsah karavány. Táto konkrétna karavána bola zvlášť zraniteľná, pretože útok prišiel počas posvätných mesiacov, kedy to obchodníci najmenej očakávali, a to kvôli všeobecne uznávanému pravidlu, že kmene z oblasti na seba nebudú útočiť počas tohto obdobia:

(Moslimský nájazdník), ktorý si oholil hlavu, sa pozrel dolu na nich (mekkskú karavánu) a keď ho uvideli, cítili sa v bezpečí a povedali, "Sú to pútnici, nemusíte sa od nich ničoho obávať." (Ibn Ishák/Hišám, 424, Ibn Kathir, zv. 2, s. 242)

Kvôli oholenej hlave moslimovia vyzerali skôr ako pútnici než jazdci, čo u vodičov vyvolalo falošný pocit bezpečia. Islam však bol iným druhom náboženstva, než na aké boli Mekkčania zvyknutí:

(Moslimskí nájazdníci) sa navzájom pobádali a rozhodli sa zabiť ich čo najviac a vziať si, čo majú. Vakíd postrelil Amra bin al-Hadrámího šípom a zabil ho... (Ibn Ishák/Hišám, 425; pozri tiež Ibn Kathir, zv. 2, s. 243)

Podľa Ibn Kathira, moslimovia žijúci v Mekke nespochybňovali, že ich bratia v Medine zabili, zajali a okradli Kurajšovcov, ale boli zdržanliví akceptovať, že sa to udialo počas posvätných mesiacov:

Kurajšovci povedali, že Mohamed a jeho spoločníci porušili posvätnosť posvätného mesiaca a počas neho preliali krv, zhabali majetok a vzali ľudí do zajatia. Tí medzi moslimami, ktorí zostali v Mekke a ktorí popreli ich tvrdenia, odpovedali, že moslimovia to urobili počas mesiaca Ša'ban (ktorý nie je posvätným mesiacom). (Ibn Kathir)

Keďže čelil strate tváre kvôli priznaniu svojej chyby, Mohamed šiel do svojej chatrče a objavil sa s príhodným a včasným zjavením "od Alláha", ktoré poskytlo retroaktívne povolenie na nájazd (a samozrejme, schválilo ukradnutý majetok pre jeho vlastné použitie):

Pýtajú sa ťa na posvätný mesiac a na bojovanie v jeho priebehu. Povedz: "Bojovať v ňom je hriech ťažký, avšak odvracať od cesty Božej, neveriť v Neho a v Mešitu posvätnú a vyháňať obyvateľov jej z nej je ešte ťažší hriech pred Bohom; zvádzať od viery je horšie než zabíjať. (Korán 2:217)

Všimnite si, že Korán nehovorí, že mekkskí Kurajšovci boli vinní zo zabitia moslimov, ale len, že "zvádzali od viery" tým, že im zabraňovali vstúpiť do "mešity posvätnej" (Kaaby). Zabitie mekkského vodiča moslimami bolo prvým smrtiacim stretom medzi týmito dvomi protivníkmi. Toto spôsobuje rozpaky moslimským apologétom, ktorí radi hovoria, že islam je proti zabíjaniu z akéhokoľvek iného dôvodu než sebaobrana.

Z toho dôvodu vyvstal súčasný mýtus, že moslimovia tej doby si jednoducho "brali späť", čo bolo ich - skôr než si vynucovali pomstu a krádež. Súčasní apologéti radi hovoria, že Mohamed a jeho stúpenci boli v podstate okradnutí Mekkčanmi na ich ceste z mesta. (Film z roku 1976, "Posolstvo", opakuje tento mylný názor).

Apologéti sú trocha vágni ohľadom toho, ako krádež majetku ospravedlňuje zabitie (najmä na strane niekoho, koho inak radi vykresľujú ako vzor mravnosti); ani sa nepokúšajú vysvetliť, ako boli konkrétne obete následných moslimských nájazdov (zvyčajne vodiči karaván a robotníci) priamo zodpovedné za túto údajnú krádež. Väčším problémom je, že nejestvujú žiadne dôkazy na podporu mylného názoru, že moslimovia si "brali späť čo bolo ich"; v skutočnosti si to špecificky protirečí so skorším historickým záznamom.

Udalosť prvého útoku na mekkské karavány celkom dobre a podrobne opísal Mohamedov životopisec, Ibn Ishák/Hišám, ale nikde nespomína, že by obsah karavány bol majetkom moslimov. V skutočnosti Ishák otvorene opisuje, že tovar patril Mekkčanom:

Karavána Kurajšovcov nesúca sušené hrozienka, kožu a iný tovar Kurajšovcov prechádzala..." (Ibn Ishák/Hišám, 424)

Všimnite si tiež, že náklad vykradnutý z karavány obsahoval hrozienka, ktoré by už dávno spráchniveli, keby boli z hrozna vypestovaného a usušeného moslimami pred ich odchodom z Mekky pred takmer celým rokom. Navyše, pätinu lupu dostal Mohamed ako vojnovú korisť, čo by sa nestalo, keby oprávnene patril inému moslimovi (Ibn Ishák/Hišám, 425).

Väčšina moslimov žijúcich v Mekke mala sprvu len málo majetku, keďže z väčšej časti pochádzali z nižších priečok spoločenského rebríčka, ale tí, ktorí niečo mali, by mali niekoľko rokov na speňaženie svojich majetku alebo na jeho prevod na nové miesto. Ako podnecovateľ nesváru bol Mohamed jediným moslimom, ktorý bol doslova nútený utiecť z Mekky uprostred noci, ale aj jeho obchodné záležitosti kontroloval v jeho mene Alí, jeho zať:

Alí zostal v Mekke tri dni a noci, až kým nevrátil vklady, ktoré apoštol držal. (Ibn Ishák/Hišám, 335, taktiež Ibn Kathir, zv. 2, s. 155)

"Vrátenie vkladov" znamená vrátenie majetku ľuďom, ktorí ho nechali v Mohamedovej opatere, podobne ako keď banka vráti peniaze vkladateľom. Toto by sa nemohlo stať, keby Mohamedovo bohatstvo bolo zhabané. Vzhľadom k tomu, že nebolo, je nepravdepodobné, že bolo zhabané bohatstvo niekoho iného, keďže on bol prvoradým záujmom Kurajšovcov.

Takže, ak sa moslimovia v Medine nepokúšali znovu nadobudnúť ukradnutý tovar, prečo rabovali mekkské karavány? Mohamed vysvetľuje skutočný dôvod pre drancovanie a zabíjanie:

"Ak ste zabíjali počas posvätného mesiaca, udržiavali vás obďaleč od cesty Alláha s ich nevierou v Neho, a od posvätnej mešity, a vyháňali vás z nej keď ste boli jej ľuďmi. Toto je pre Alláha horšie než zabitie tých z nich, ktorých ste zabili. 'A zvádzanie je horšie než zabíjanie.' Zvádzali moslimov v ich viere, až kým sa kvôli nim nevrátili k neviere po tom, čo uverili, a to je pre Alláha horšie než zabíjanie." (Ibn Ishák/Hišám, 426)

Takže ospravedlnenie pre zabíjanie Mekkčanov a kradnutie ich majetku je čisto náboženské. Jediná vec ukradnutá moslimom bola ich schopnosť vstúpiť do posvätnej mešity (t.j. dokončiť rituál hadždž v Kaabe). Nevinní vodiči karaván boli ľahkou korisťou pre Mohamedove smrtiace nájazdy jednoducho preto, že moslimovia sa cítili "zvedení od cesty Alláha" kvôli "neviere" vedenia Mekkčanov. Toto je o to viac očividné vďaka ďalšej veľkej epizóde, v ktorej Mohamed vyslal svojich mužov rabovať karavány, čo privodilo bitku o Badr:

Keď apoštol počul o tom, že Abú Sufján sa vracia zo Sýrie, zvolal moslimov a povedal, "Toto je kurajšovská karavána obsahujúca ich majetok. Choďte na ňu zaútočiť, možno vám ho Alláh dá ako korisť." (Ibn Ishák/Hišám, 428)

V tomto prípade sa Mekkčania vracali do Mekky z obchodnej cesty do Sýrie. Akýkoľvek tovar, ktorý niesli, bol kúpený od Sýrčanov.

V priebehu nasledujúcich deviatich rokov bolo princípom zdroja príjmu pre moslimov bohatstvo násilne získané od ostatných. Ciele nešťastného osudu sa rozšírili ďaleko mimo Mekkčanov. Kým Mohamed zomrel, jeho ľudia nachádzali výhovorku pre prepady a kradnutie od mnohých iných arabských kmeňov, Židov a dokonca kresťanov. Ako je tomu u mafie, ochranné vydieranie sa postupne vyvinulo tam, kde bolo iným kmeňom dovolené žiť mierumilovne za predpokladu, že platia príspevok moslimským vládcom.

piatok 5. mája 2017

MÝTUS: Mekkčania napadli moslimov v Medine



Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) a jeho ľudia boli po hidžre do Mediny neustále obťažovaní a napádaní polyteistami."


Pravda:

Tento mýtus vďačí za svoj vznik potrebe moslimských apologétov ospravedlniť Mohamedove útoky na Kurajšovcov, rovnako ako násilné pasáže druhej kapitoly Koránu, ktorá bola vyrozprávaná krátko po Mohamedovom príchode do Mediny po hidžre.

Pasáže z tejto kapitoly pobádajú na násilie v súvislosti s ukončením "nepokoja", "útlaku" a "prenasledovania". Súčasní moslimskí čitatelia zvyčajne uplatňujú svoje osobné definície týchto pojmov a domnievajú sa, že na moslimov v Medine museli v tom čase útočiť.

Nanešťastie, to, čo Mohamed myslel pod pojmom "prenasledovanie", je jasne vyjadrené v historickom zázname a dosť sa to odlišuje od dnešného populárneho názoru. V skutočnosti to boli Mekkčania, ktorí počas tohto obdobia vo všeobecnosti konali vo vlastnej obrane.

Historici nezaznamenávajú žiaden agresívny čin mekkských Kurajšovcov proti moslimom počas obdobia, kedy Mohamed vyrozprával druhú kapitolu. Nepochodovali proti nim žiadne armády, ani neexistovali také plány. Mekkčania mali v tomto vzdialenom meste malý vplyv a moslimov vtedy nikto neprenasledoval nijakým spôsobom, ako sa to chápe dnes.

Podľa postupnosti udalostí v Síre (životopise) Mekkčanom celkom stačilo, aby nechali Mohameda po jeho vysťahovaní na pokoji (hoci on zložil sľub vojny proti nim). Ibn Kathir rozpráva, ako jeden z protivníkov povedal, "Len čo odíde, nemalo nám byť jedno, kde skončí alebo čo sa mu stane. Kým je preč, budeme bez neho a budeme schopní obnoviť naše záležitosti, aby boli také ako predtým." (Zv. 2, s. 152). A to aj urobili... alebo sa o to pokúsili.

Mohamedova česť utrpela kvôli jeho vyhosteniu a jeho dôveryhodnosť ako Alláhovho vyvoleného posla bola poškodená. Chcel sa pomstiť. Využíval "zjavenia" od Alláha, aby predefinoval prenasledovanie, s cieľom presvedčiť svojich stúpencov, že sú prenasledovaní. Chcel, aby verili, že samotný fakt, že Mekkčania ho vyhostili do Mediny a zabránili mu v návrate, bol dôvodom pre to, aby pochodoval späť s pomstychtivou armádou (t.j. 2:191 - "prenasledovanie je horšie než zabitie" - v niektorých prekladoch možno nájsť výraz "zvádzanie od viery" namiesto "prenasledovanie" - pozn. prekl.).

Ale pre Mekkčanov bolo celkom opodstatnené, aby Mohameda vyhostili a zabránili jeho návratu. V prvom rade, prorok islamu sa vyhlásil za ozbrojeného revolucionára proti nim. Ktoré mesto by pozvalo zaprisahaného nepriateľa späť za svoje brány? (Vlastne, Mekkčania boli dosť hlúpi, aby urobili presne toto o niekoľko rokov neskôr a zaplatili za to stratou svojho mesta a spôsobu života).

Druhý dôvod, prečo Mekkčania nechceli Mohameda nikde v blízkosti svojho mesta, bol, že islam bol intolerantný voči ostatným náboženstvám a požadoval výlučné vlastníctvo Kaaby, spoločného miesta uctievania. Inými slovami, nebolo to tak, že Mekkčania mali problém s moslimami krúžiacimi okolo Kaaby, ale že moslimovia to chceli zakázať všetkým ostatným. V skutočnosti, potom, ako sa Mohamed v roku 630 napokon vrátil, aby mesto dobyl, nariadil vyhostenie každého, kto odmietol konvertoval na islam (Korán, 9:18-19).

Vo svetle tejto reality nadobúdajú slová druhej súry iný význam:

"Zabíjajte ich všade, kde ich dostihnete, a vyžeňte ich z miest, odkiaľ oni vás vyhnali, veď prenasledovanie je horšie než zabitie. Avšak nebojujte s nimi blízko Mešity posvätnej, pokiaľ oni s vami tu nezačnú bojovať. Ak však vás tam napadnú, zabite ich - taká je odmena neveriacich! ... A bojujte proti nim, pokiaľ nebude koniec zvádzania od viery a pokiaľ nebude všetko náboženstvo patriť Bohu." (Súra 2:191, 193)

Hoci apologéti radi tvrdia, že táto pasáž sa obmedzuje na záležitosti sebaobrany, historický kontext s tým nesúhlasí. Namiesto toho je ten verš ospravedlnením pre agresiu vo veci presadzovania islamskej vlády. Ako sme poukázali, Mohamed a jeho moslimovia neboli napadnutí Mekkčanmi. Nezabíjali ich, preto to očividné rozlíšenie vo verši medzi "prenasledovaním" a zabitím.

Súra 47 bola taktiež "zjavená" v tom čase... a dosť toho odhaľuje:

"Veru tým, ktorí neuverili a od cesty Božej iných odvracali a potom ako neveriaci zomrú, Boh neodpustí. Neochabujte a nevyzývajte k mieru, keď máte prevahu." (Korán 47:34-35)

Takže moslimovia nielen, že zďaleka neboli prenasledovaní, ale v skutočnosti mali prevahu. Mnohí chceli žiť v mieri, ale Mohamed im povedal, že Alláh od nich chce, aby namiesto toho šli a zajímali karavány (toto sa vzťahuje na bitku pri Badr). Má to len dve zdôvodnenia: nevieru neveriacich a to, že "odvracali iných od cesty Božej." Na strane zamýšľaných obetí nie je nič sebaobranné alebo niečo, čo by sa týkalo (nenáboženských) hrdelných zločinov.

"Prenasledovanie" teda jednoducho znamenalo, že moslimovia žijúci takmer 483 kilometrov odtiaľ, v Medine, mali zakázané návštevu Mekky a vstup do "posvätnej mešity" (Kaaby). Mohamed sa pokúšal presvedčiť svojich ľudí, že táto (nesmrtiaca) politika je ospravedlnením pre útoky a zabíjanie Mekkčanov v mene náboženstva.

To, čo túto logiku ešte viacej oslabuje, je fakt, že moslimovia v Medine mali povolené vykonávať púte do Mekky. Mohamedova krvilačná túžba po pomste bola taká silná, že dokonca sľúbil zabiť tých Kurajšovcov, ktorí boli dosť láskaví na to, aby hostili moslimských pútnikov:

Sa'd bin Mu'adh prišiel do Mekky so zámerom vykonať 'umru (hadždž) a zostal v dome Umaija bin Chalafa Abí Safwána... (hádka neskôr pokračuje s treťou stranou)... Umaija stále hovoril Sa'dovi, "Nezvyšuj svoj hlas." a stále ho chytal. Sa'd sa nazúril a povedal (Umaijovi), "Choď odo mňa, lebo som počul Mohameda hovoriť, že ťa zabije." Umaija povedal, "Zabije ma?" Sa'd povedal, "Áno." Umaija povedal, "Pri Alláhovi! Keď Mohamed niečo povie, nikdy neklame." (Sahíh Bucharí 56:826 - www.thereligionofpeace.com/quran/bukhari/056-sbt.htm#004.056.826)

Jediným možným dôvodom pre neskorší pochod na Mekku bolo zmocnenie sa Kaaby a vyhostenie domácich nemoslimov (všimnite si, že Korán hovorí bojovať, "až kým nebude všetko náboženstvo patriť Bohu"). V rámci svojho skutočného kontextu je preto pasáž manifestom agresívnej vojny proti Mekkčanom a nie manifestom moslimov skutočne prenasledovaných toľko kilometrov odtiaľ.

V skutočnosti je dosť ironické, že "prenasledovanie", o ktorom hovoril Mohamed v tomto verši (na ospravedlnenie zabíjania), je presne tým, čo plánoval urobiť - a urobil - svojim protivníkom. Dodnes má ktokoľvek, kto je nemoslim, zakázané vstúpiť do mesta Mekka len preto, že je nemoslim.

Dodatočné poznámky:

Chronológia podľa moslimských historikov:

Nejestvuje absolútne žiaden záznam o agresii Mekkčanov proti moslimom v Medine v prvých troch rokov po ich príchode v roku 622.

Mohamed nariadil prvé nájazdy na karavány proti Mekkčanom rok po hidžre, vo februári roku 623, čo sa nakoniec ukázalo smrtiace. Nejestvuje žiaden záznam o agresii Kurajšovcov počas tohto obdobia.

Informácia o blížiacom sa moslimskom útoku na zvlášť bohatú karavánu podnietila Mekkčanov k tomu, aby vyslali armádu na obranu, kde boli vyprovokovaní do boja a porazení moslimami pri Badre v marci 624.

Mekkčania pomstili svoju prehru pri Badre (a zajatcov, ktorí boli kruto popravení Mohamedom) tým, že v marci 625 rozdrvili moslimov v meste Uhud blízko Mediny. Ak ich najvyšším cieľom bolo zabiť Mohameda a jeho stúpencov, potom by určite prepadli bezbranné mesto a porazili ich. Očividne nemali žiaden záujem urobiť to.

Mohamed sa k Mekkčanom správal slušne po dobu jedného roka, kedy si radšej zvolil podporovanie seba samého tak, že vysťahoval miestne židovské kmene a skonfiškoval ich majetok. Potom, v apríli 626, začal prepadávať karavány.

O rok neskôr, v apríli 627, po roku obnovenej moslimskej agresie, Mekkčania reagovali vyslaním armády do Mediny, kde prehrali počas obliehania známeho ako "Priekopová bitka".

Ako môžeme vidieť, historický záznam neposkytuje absolútne žiaden dôkaz, že moslimovia v Medine boli Mekkčanmi utláčaní alebo ohrozovaní akýmkoľvek spôsobom a úplne podporuje názor, že to boli Mekkčania, kto konal v sebaobrane. Mekkčania nemali nijaký záujem o Mohameda a jednoducho chceli žiť v mieri a robiť si svoje obchody. Prorok islamu ich zakaždým zbytočne obťažoval smrtiacimi a provokatívnymi skutkami, ktoré si nakoniec pri niekoľkých príležitostiach vynútili vojenské bitky.

streda 3. mája 2017

utorok 2. mája 2017

MÝTUS: Jeruzalem je islamu svätý, lebo tam cestoval Mohamed


Mýtus:

"Náš prorok (pokoj s ním) bol požehnaný väčšinou zázrakov, keď cestoval počas noci telom a dušou do veľkej mešity v Jeruzaleme."


Pravda:

Moslimské spojenie s Jeruzalemom je extrémne chabé v porovnaní s judaizmom a kresťanstvom. V skutočnosti nárok na to mesto existuje zväčša kvôli tomu, že ho západné náboženstvo považuje za posvätné. Od čias Mohameda až po súčasnosť bol islam vždy náboženstvom v štýle "toto je aj moje", ktoré sa skúša chváliť cudzím perím.

Oficiálny dôvod, prečo si moslimovia nárokujú Jeruzalem - okrem toho, že do neho napochodovali s armádou len dva roky po Mohamedovej smrti - je, že ho ich prorok raz navštívil...

Nanešťastie, toto sa udialo v sne - nie v skutočnom živote. Jednoducho neexistujú dôkazy, že Mohamedovo fyzické telo niekedy išlo na takýto výlet, ako si prajú tí, ktorí dnes požadujú úplnú kontrolu Jeruzalema.

Určite existuje hojné množstvo dôkazov o Mohamedovom tvrdení, že mal sen o ceste na to miesto. Vymyslel si to v čase, keď sa pokúšal presvedčiť pochybujúcich okolo seba, že patrí do línie židovských prorokov. Jeho príbeh o tom, ako viedol ostatných prorokov (Abrahám, Mojžiš a Ježiš) pri modlení v mešite v Jeruzaleme, bol teda vysoko príhodný (v skutočnosti tam nikdy žiadna mešita neexistovala).

Aiša, Mohamedova obľúbená manželka, neskôr trvala na tom, že to nebola fyzická cesta (Ibn Ishák/Hišám, 265) a v islame vždy existoval spor ohľadom toho, či sa tým myslela fyzická alebo "duchovná" návšteva.

V tom čase sa Mekkčania posmievali Mohamedovi kvôli jeho tvrdeniu, že jednej noci navštívil Jeruzalem, keďže cesta tam a späť trvala jeden mesiac. V skutočnosti, "mnoho moslimov sa vzdalo svojej viery" keď to počuli, tvrdí jeho životopisec (Ibn Ishák/Hišám, 265). Ale keby Mekkčania vedeli, aký veľký vesmír v skutočnosti je, nechali by si najväčší výsmech pre Mohamedovo tvrdenie, že v tom istom sne navštívil brány neba - a nie je isté, či by mu v tej chvíli niekto veril.

Pozorovateľný vesmír je široký 93 miliárd svetelných rokov, čo znamená, že i pri ceste rýchlosťou svetla trvá 93 miliárd rokov dostať sa z jednej strany na druhú. V knihe "Leaving Islam" od Ibn Warraqa mladý prispievateľ poukazuje na to, že keby Mohamed opustil (neexistujúcu) mešitu v Jeruzaleme pred 1400 rokmi, cestujúc touto mimoriadnou rýchlosťou cez chladnú prázdnotu vesmíru, stále by sa skúšal dostať z našej galaxie (s. 347). V tomto bode sa moslimovia (ktorí tvrdia, že ich náboženstvo je "najvedeckejším" z náboženstiev) uchyľujú k myšlienke, že Mohamed navštívil Jeruzalem "v duchu"... nech už to znamená čokoľvek.

Aby dokázal svoje tvrdenie, nervózny Mohamed poskytol všeobecný opis mesta "zhora" Abú Bakrovi, ktorý "potvrdil", že je pravdivý. Mohamed sa nemusel strachovať o svojho najvernejšieho apoštola, keďže Abú Bakr už sľúbil svoju vernosť čomukoľvek, čo jeho prorok musel povedať: "Ak to hovorí, potom je to pravda." (Ibn Ishák/Hišám, 265)

Naivita Abú Bakra bola legendárna. Nielen, že vydal svoju vlastnú 6-ročnú dcéru na "sobáš" na Mohamedovu žiadosť, ale jeho prorok ho v jednom okamihu donútil veriť v rozprávajúce kravy:

Alláhov apoštol raz vyslovoval rannú modlitbu, po ktorej sa obrátil čelom k ľuďom a povedal, "Keď muž hnal kravu, nečakane po nej prešiel a zbil ju. Krava povedala, 'Neboli sme stvorené na toto, ale boli sme stvorené na menej namáhavú prácu.' Na to ľudia prekvapivo povedali, 'Velebený buď Alláh! Krava rozpráva!' Prorok povedal, 'Verím tomu a Abú Bakr a Umar tiež, veria tomu, hoci ani jeden z nich tam nebol.'" (Bucharí 56:677)

Je očividné, že tí, ktorí veria Mohamedovmu tvrdeniu o ceste do Jeruzalema či už telom alebo duchom, sa spoliehajú skôr na slepú vieru než zdravý rozum. Je o ňom tiež známe, že používal závoj spánku, aby o sebe prehlasoval ďalšie veľkolepé veci, keď raz trval na tom, že "keď som spal, priniesli mi kľúče k pokladom sveta a dostal som ich do ruky." (Bucharí 52:220).

Hoci možno nikdy pred svojím "snom" necestoval do Jeruzalema, je celkom pravdepodobné, že Mohamed počul opisy mesta od obchodníkov, ktorí tam boli, zvlášť preto, lebo bol známy vyhľadávaním rozprávačov príbehov na svojich obchodných cestách.

Neexistuje jednoducho nijaký presvedčivý dôvod veriť, že Mohamedov sen bol niečím iným než snom.