Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) a jeho stúpenci boli vyhnaní zo svojich domovov a boli nútení hľadať útočisko (v Medine)."
Pravda:
Len Mohamed bol v Mekke v nebezpečenstve - a to po tom, ako uzavrel dohodu o vojne proti miestnym obyvateľom, kým žil medzi nimi počas trinástich rokov svojho kázania.
Potom, ako jeho vplyvný strýko (Abú Tálib) zomrel, bol Mohamed vystavený hnevu Mekkčanov, ktorých urážal bez osobných následkov toľko rokov. Ani napriek tomu im nešlo o to, aby mu ublížili, lebo verili, že po strate svojho ochrancu prestane vyvolávať problémy.
Mýlili sa.
Mohamed nakoniec uzavrel spojenectvo s iným mestom, Medinou, ktoré obsahovalo ustanovenia o vojne proti Mekkčanom (Druhý sľub v al-Akabe). Zmluvné strany dostali otázku, "Uvedomujete si, k čomu sa zaväzujete, keď sľubujete svoju vernosť tomuto mužovi? Znamená to viesť vojnu proti každému." (Ibn Ishák/Hišám, 299 a 305)
Prísľub vojny ďalej potvrdzuje Ibn Kathir: "Kurajšovci sa obávali... keďže vedeli, že sa rozhodol bojovať s nimi (zv. 2, s. 151 - pozri tiež s. 144: hidžra sa odohrala potom, "keď boh dal povolenie bojovať").
Preto sa vodcovia mesta usilovali o Mohamedovo zabitie alebo vysťahovanie až potom, ako sa zaviazal k ozbrojenej revolúcii proti Mekkčanom. Bolo to po zasadaní Kurajšovskej rady, na ktorej:
Diskusia začala vyhlásením, že teraz, keď Mohamed získal prívržencov mimo kmeňa, už nie sú viacej v bezpečí pred nečakaným útokom a stretnutie malo určiť najlepší postup jednania. (Ibn Ishák/Hišám, 324)
Historický záznam taktiež rozhodne protirečí populárnemu názoru, že po Mohamedovom vyhlásení vojny museli z Mekky utiecť všetci moslimovia. V skutočnosti to bol len Mohamed sám, o zajatie ktorého mali Mekkčania záujem. Toto potvrdzuje epizóda vyrozprávaná v Ibn Ishákovi/Hišámovi (326-328) a Ibn Kathirovi (zv. 2, s. 153), v ktorej Mohamedov vlastný zať, Ali, spí v jeho posteli, aby oklamal jeho nepriateľov a aby si mysleli, že v noci, počas ktorej ho prišli zajať, ho zahnali do úzkych.
Nielen, že Mekkčania Aliho nezranili, dokonca ani potom ako zistili, že ich oklamal, ale po tejto udalosti zostal v meste niekoľko dní aj s Mohamedovou dcérou Fatimou, aby zariadil prevod rodinného podniku do Mediny.
Príbeh Fatiminej sestry, Mohamedovej najstaršej dcéry, vyvoláva vážne rozpaky u ľudí, ktorí trvajú na tom, že moslimovia v Mekke trpeli. Zajnab bola vydatá za Abú al-Ása ibn al-Rabího, jedného z Mohamedových úhlavných nepriateľov, a netúžila ho opustiť. Keď Mohamed zajal jej manžela v bitke pri Badr, Zajnab sa pokúsila zaplatiť za neho výkupné, ale prorok islamu toho muža neprepustil skôr, než sľúbila, že opustí Mekku a bude s ním namiesto toho žiť v Medine. V skutočnosti bola donútená vymeniť svoje manželstvo za život svojho manžela. Mohamed im dvom dovolil žiť spolu až potom, keď Abú al-Ás súhlasil s "prijatím" islamu (potom, ako bol o šesť rokov neskôr znova zajatý po moslimskom nájazde na karavánu).
Moslimskí životopisci uvádzajú mená ostatných moslimov, ktorí po Mohamedovom odchode naďalej žili v Mekke a neexistuje nijaký záznam o ich prenasledovaní. Existujú dokonca určité dôkazy, že moslimovia v Medine mali povolené robiť púte späť do Mekky počas posvätných mesiacov (Ibn Ishák/Hišám, 424 a Korán 2:196).
Je dôležité poznamenať, že Mohamed odôvodnil vlastné vysťahovanie sa kvôli Mekkčanom svojimi následnými skutkami v Medine, kde začal vyháňať domáce židovské kmene v priebehu len niekoľkých mesiacov po príchode. Apologéti radi tvrdia, že vysťahovanie (a otvorené popravy) Židov na priamy rozkaz Mohameda boli nevyhnutné kvôli ich "nepriateľstvu" voči nemu.
Nanešťastie pre Židov, moslimovia boli voči nim omnoho menej trpezliví a omnoho nemilosrdnejší, než boli Mekkčania voči Mohamedovi - ale toto je len jedno z mnohých veľkých pokrytectiev islamu.
Šovinistická ideológia je vždy svojím vlastným ospravedlnením.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára