Slávny moslimský učenec Abú Alá al-Maudúdí (1903-1979) v nedávnejšej dobe vysvetlil, že imamát alebo kalifát má nahrádzať prorocké postavenie Mohameda dovtedy, kým zabezpečuje náboženské a svetské záležitosti.
Je teda jasné, čo by malo byť úlohou kalifa. Kalif je človek, ktorý nastúpil po Mohamedovi ako zákonodarca moslimského spoločenstva. Kalif je niekto, kto má samotnou povahou svojej charizmy dohliadať na svetské aj náboženské záujmy ummy. Preto nemôže byť pochýb, že kalifát je teokratická vláda, v ktorej sa náboženské zákony stávajú zákonmi na správu štátu (24).
Táto predstava kalifovej vlády sa nám potvrdí ešte viac, keď sa pozrieme na históriu prvých štyroch "správne vedených" kalifov, spájajúcich náboženskú a svetskú sféru.
Preto nemôže byť pochýb o náboženskej úlohe kalifa. Keď islamisti vyhlasujú, že chcú oživiť kalifát (alebo keď presvedčivo tvrdia, že to už urobili, ako v prípade ISIS), majú na mysli konkrétnu teologickú víziu štátu, kde sa uplatňuje šaría pod záštitou Mohamedovho následníka.
Podmienky pre pozíciu kalifa
Nie každý môže byť v islame kalifom, teda vládcom moslimského spoločenstva. Treba spĺňať určité podmienky. V nasledujúcich riadkoch načrtnem niektoré dôležité podmienky (nie v konkrétnom poradí podľa dôležitosti), na ktorých sa moslimskí učenci zhodujú, že ich človek musí spĺňať, aby mohol zaujať pozíciu kalifa.
Prvou a samozrejmou podmienkou pre pozíciu kalifa je, že musí byť moslim. Je to z dôvodu, že úloha kalifa, ako sme videli, nie je len politickou pozíciou, ale aj náboženskou. Dá sa to vyvodiť z veršov v Koráne. Napríklad, vo verši 4:144 sa píše nasledované: "Vy, ktorí ste uverili, neberte si za awlíja tých, ktorí odmietli veriť, vynechávajúc veriacich. Chcete snáď dať Bohu proti vám dôvod zjavný?"
Slovo awlíja znamená buď priatelia, spojenci alebo strážcovia. Zdá sa, že výkladová tradícia podporuje všetky tieto významy. (25) Preto je samozrejmé, že ak si moslimovia nemajú vyberať priateľov, spojencov či strážcov spomedzi nemoslimov, kalif musí byť moslim. A, samozrejme, keďže Mohamed bol moslim a kalifovia majú byť jeho následníkmi, taktiež musia byť moslimovia.
Druhou podmienkou je, že kalif musí byť muž, nie žena. (26) Mohamed bol muž, preto je len prirodzené, že jeho následník bude muž. Precedens pre toto pravidlo je pevne stanovený, keďže prví štyria "správne vedení" kalifovia, umajjovskí, abbásovskí a osmanskí kalifovia, boli muži. Táto myšlienka sa však nezakladá len na zvykovej tradícii, lebo pochádza aj z hadísu v Sahíh Bucharí, najdôveryhodnejšej zbierke moslimských hadísov. Podľa tohto hadísu, keď sa Mohamed dozvedel, že ľud Perzie urobil z dcéry Chosroa svoju kráľovnú, vyhlásil: "Taký národ, ktorý urobí ženu svojou panovníčkou, nikdy neuspeje." (27)
Treťou podmienkou je, že panovník musí byť spravodlivý a musí vládnuť v súlade so šaríou. Koránový verš 2:124 tvrdí, že pre nespravodlivých jeho zmluva neplatí. Navyše, spravodlivé vládnutie v kontexte kalifátu znamená vládnuť podľa šaríe, čo sa zakladá na Koráne a Mohamedovej sunne; napokon, koránový verš 4:105 hovorí, "A veru sme ti zoslali Písmo s pravdou, aby si súdil medzi ľuďmi podľa toho, čo Boh ti prikázal (zvýraznenie pridané)."
V súvislosti s touto podmienkou spravodlivého vládcu slávny moslimský učenec al-Kurtubí vo svojom tafsíre al-Džámi' lí achám al-Kurán tvrdí, "umma sa zhoduje na tom, že skazený človek by nemal byť kalifom." (28) Kalif teda musí byť spravodlivý vládca, čo sa posudzuje podľa toho, do akej miery žije v súlade so šaríou. (29)
Štvrtou podmienkou pre pozíciu kalifa je, že taký človek musí pochádzať z kmeňa Kurajšovcov, rovnakého mekkského kmeňa, z ktorého pochádzal Mohamed. Na tejto podmienke sa šiitski a sunnitskí moslimovia zhodujú, hoci chawáridži a mu'taziliti (čo sú okrajové islamské sekty) ju odmietajú. (30)
Neprekvapuje, že Abú Bakr al-Bagdádí, samozvaný kalif Islamského štátu, tvrdil, že pochádza z kmeňa Kurajšovcov. Táto podmienka sa všeobecne zakladá na viacerých hadísoch, ako "autorita vládnuť zostane s Kurajšovcami a ktokoľvek bude voči nim nepriateľský, toho Alláh zničí, kým budú dodržiavať zákony náboženstva"; (31) "autorita vládnuť zostane s Kurajšovcami, aj keby zostali len dvaja" (32); a "imámovia pochádzajú od Kurajšovcov." (33)
Musí byť v islame kalifát?
Hoci existuje niekoľko reformne zmýšľajúcich moslimských mysliteľov, nepovažujúcich kalifát za nevyhnutnosť, veľká väčšina moslimských ulema, čiže učencov, počas tisíc štyristoročnej histórie islamu verila, že kalifát je povinný.
Dr.
Saláh Sáwí, držiteľ doktorátu s najvyššími poctami z univerzity al-Azhar (sídlo vzdelávania sunnitského islamu), kde tiež učí, napísal úvodnú knihu ku fiqhu kalifátu (al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa). Sáwí venuje celú časť nevyhnutnosti (widžúb) kalifátu. Celkom jednoznačne tvrdí, že kalifát je povinný a cituje niekoľko podporných dôkazov a zdrojov v tomto zmysle.
Sáwí cituje nasledovné dva koránové verše ako dôkaz, že moslimovia sú povinní zriadiť kalifát: (34)
4:58-59: Boh vám prikazuje, aby ste zverené veci vracali ich majiteľom a ak by ste medzi ľuďmi rozhodovali, tak rozhodujte spravodlivo. Je veru dobré to, o čom vás Boh poučuje. Boh všetko počuje a všetko vidí. Vy, ktorí ste uverili, poslúchajte Boha a poslúchajte posla a tých z vás, ktorým náleží rozhodovanie o veciach. A ak by ste sa o niečom začali hádať, tak sa s tým obráťte na Boha a na posla, ak veríte v Boha a v Deň posledný. V tom spočíva dobro a vedie to k lepšiemu výkladu.
Treba podotknúť, že moslimskí učenci sa vždy odvolávali na tieto dva verše, aby zdôvodnili existenciu kalifátu alebo aby zdôraznili, že štátna legislatíva by sa mala zakladať na islamskom práve, čiže šaríi. Napríklad, Ibn Tajmíjja (1263-1328), miláčik islamistov po celom svete a jeden z najväčších teoretikov saláfiovskej školy myslenia, napísal celý spis zakladajúci sa na týchto dvoch veršoch, ktoré zameniteľne nazýva veršami al-umará' (velitelia) a wilát al-umúr (dozorca nad vecami). (35) Treba podotknúť aj to, že v týchto dvoch veršoch sa kalifát výslovne nespomína.
Jestvuje tiež niekoľko hadísov, na ktoré sa možno odvolávať. Pri uvádzaní argumentov pre nevyhnutnosť kalifátu cituje Sáwí s ostatnými moslimskými učencami hadís, v ktorom Mohamed hovorí, že "ktokoľvek zomrel a nevyhlásil vernosť, teda bí'a (niekomu; niekedy tiež uvádzané ako baj'a - pozn. prekl.), zomrel smrťou nevedomosti (džáhilíja)." (36) Ide tu o to, že je nutné byť verný tomu alebo hentomu človeku, pričom táto vernosť má byť vo vzťahu ku kalifátu (hoci tento záver je výkladovou poznámkou ku hadísu).
Priamejší dôkaz z islamských zdrojových textov o nutnosti kalifátu sa nachádza vo veľmi obľúbenom, no v žiadnom prípade všeobecne uznávanom (37) hadíse zo zbierky Musnad Ahmad Ibn Hanbal, citovanom vyššie. Pripomeniem, že v hadíse Mohamed predpovedal vznik kalifátu v súlade s prorockým vzorom ('ala minhádž al-nabúwa).
Ďalším dôkazom nevyhnutnosti kalifátu, často citovanom mnohými moslimskými učencami, je, že po Mohamedovej smrti sa sahába, Mohamedovi spoločníci, zišli na šúre (zhromaždení alebo rade) v sakífe (budove so strechou) kmeňa Banú Sá'ida, aby rozhodli, kto má byť následníkom Mohameda. Argumentom je, že hoci sa raní moslimovia možno nezhodli na tom, kto má nastúpiť po Mohamedovi, všetci sa zhodovali na tom, že by mal mať následníka. (38)
Vo svojej stručnej knihe o fiqhu kalifátu Sáwí tvrdí, že moslimskí učenci sa zhodujú na nutnosti kalifátu, s čím nesúhlasia len "šáwadh", t.j. výstrední. (39)
Čokoľvek si myslíme o zdôvodnení nutnosti kalifátu v islame, moslimskí učenci sa zrejme skutočne zhodujú na tom, že podľa šaríe je nevyhnutný. Ako tvrdí plodný šáfiovský učenec Ibn Hadžar Hajtam (1504-1567) vo svojom komentáre ku knihe Minhádž al-Tálibín od al-Nawáwíma (1233-1277), "uvedenie niekoho z islamského spoločenstva (umma), kto je schopný plniť povinnosti kalifátu, do úradu, je podľa konsenzu učencov povinnosťou (zvýraznenie pridané)." (40)
Navyše, Ibn Kudáma (1147-1223) vo svojom diele al-Mughní, jednej z najautoritatívnejších hanbalovských právnych príručiek, píše, že imamát, t.j. kalifát, je povinný (wádžib). (41) Podobne, Ibn Chaldún (1332-1406) je vo svojej knihe Muqadimma (Úvod do histórie) jednoznačný, pokiaľ ide o nevyhnutnosť kalifátu, teda imamátu, lebo tvrdí nasledovné:
Pozícia imáma je nevyhnutná. Konsenzus mužov okolo Mohameda a mužov druhej generácie ukazuje, že (imamát) je podľa náboženského práva nevyhnutný. Po smrti proroka pristúpili muži stojaci okolo k vyhláseniu prísahy vernosti Abú Bakrovi a zverili mu dozor nad svojimi záležitosťami. A tak tomu bolo vo všetkých následných obdobiach. V žiadnom období neboli ľudia ponechaní v stave anarchie. Bolo to tak kvôli všeobecnému konsenzu, čo dokazuje, že pozícia imáma je nevyhnutná (zvýraznenie pridané). (42)
Ibn Chaldún ďalej tvrdí, že hoci šaría prikazuje vytvorenie kalifátu, jeho nevyhnutnosť sa nedá zdôvodniť len samotnou logikou, ale treba sa tiež odvolať na náboženské právo. Cituje niektoré skupiny, ako mu'taziliti a chawáridži, ktoré zaujali "neobyčajný postoj", že kalifát vôbec nie je nutný; v tejto súvislosti Ibn Chaldún pokračuje a poznamenáva, že "tých (ktorí to tvrdia) vyvracia všeobecný konsenzus."
Rýchle vyhľadávanie na Googli (widžúb al-Chiláfa;
https://www.google.com/search?q=وجب+الخلافة - pozn. prekl.) poskytne pomerne veľa písaných textov a videoklipov moslimských učencov, trvajúcich na nevyhnutnosti kalifátu. Napríklad, jeden moslimský učenec, Faizer Kazaz al-Džásim, v jednej zo svojich prednášok dostupných na YouTube tvrdí, že kalifát je niečo, na čom učenci dosiahli konsenzus (idžma'), a že moslimovia sú preto povinní zaviesť ho. (43) Keby sme si rýchlo prečítali internetové zdroje, našli by sme mnoho ďalších vyjadrení v rovnakom zmysle.
Oživenie kalifátu je cieľom, na ktorom sa moslimskí právnici zhodujú, a spochybnili ho len nedávno moslimskí reformisti. Význam kalifátu je pevne zakorenený v tisíc štyristoročnej islamskej tradícii. Považuje sa, či už správne alebo nesprávne, za ústrednú dogmu islamu.
Preto aj keď 3. marca 2014 na stretnutí Medzinárodnej únie moslimských učencov, organizácie napojenou na Moslimské bratstvo, táto organizácia spísala dôrazne formulované vyhlásenie proti legitimite takzvaného kalifátu ISIS, napriek tomu boli jednoznační vo svojej podpore pre myšlienku kalifátu. Ich oficiálne vyhlásenie obsahuje nasledovné:
Vskutku, všetci snívame o islamskom kalifáte podľa prorockého programu ('ala minhádž al-nabúwa) a z najväčšej hĺbky svojho srdca dúfame, že kalifát vznikne čo najskôr (zvýraznenie pridané). (44)
Formulácia (konkrétne, 'ala minhádž al-nabúwa) je očividne narážka na vyššie citovaný hadís zo zbierky Musnad Ahmad Ibn Hanbal.
Presvedčenie, že kalifát je nevyhnutný, vysvetľuje, prečo moslimovia po celom svete považovali rozpad Osmanskej ríše v roku 1924, najdlhšie trvajúceho kalifátu v islamskej histórii (cca 1300-1924), spôsobený sekularistom Kemalom Ataturkom, za pustošivú katastrofu, čiže fitnu. Veľmi krátko po rozpade Osmanskej ríše sa objavili silné skupiny ako Moslimské bratstvo (1928) s výslovným cieľom obnoviť kalifát.
Dalo by sa tvrdiť, že jedným z hlavných dôvodov, prečo Moslimské bratstvo a podobné skupiny dokážu naverbovať mnoho mladých moslimov, je, že propagujú idealizovaný sen o obnove kalifátu. Sotva by sme našli islamistickú skupinu, ktorá výslovne nebojuje za obnovu kalifátu.
Tvorcovia politiky na Západe musia byť dobre informovaní o náboženských doktrínach a aspektoch motivujúcich islamistické skupiny. Niet pochýb, že väčšina ich motivácie je náboženská a nie sú ňou pocity krivdy kvôli zahraničnej politike Západu. (45) Doktrína kalifátu je jednou z ústredných náboženských doktrín, na ktoré sa islamistické skupiny odvolávajú. Preto si každé správne pochopenie týchto skupín vyžaduje ponorenie sa do náboženských zdrojových textov hovoriacich o kalifáte.
Keď Usáma bin Ládin vo videonahrávke zo 7. októbra 2001 hovoril o "ponížení a hanbe", ktorými islam trpel "viac než osemsto rokov," (46) bolo možno ospravedlniteľné, že bezpečnostní analytici Blízkeho východu tú narážku hneď nepochopili. V dnešnom svete po útokoch z 11. septembra je však určite neospravedlniteľné, ak sa bezpečnostní analytici Blízkeho východu vnútorne nestotožňujú alebo sa nezaujímajú o takéto náboženské narážky na kalifát.
(24) Avšak, ako podotýka Bernard Lewis v knihe Holy War, s. 20, toto teokratické zriadenie nie je rovnocenné s vládou duchovných, ktorá je do značnej miery výmyslom ajatolláha Chomejního (1902-1989).
(25) Islamológ Sydney Griffith podotýka, že pôvodný význam slova bol "priatelia." Porovnaj s poznámkou v Sydney Griffith, "Al-Naṣara in the Qur'an: A hermeneutical reflection" in The Qur'an in its Historical Context, ed. Gabriel Reynolds (New York: Routledge), 308.
(26) Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláf, 24.
(27) Sahíh Bucharí, zv. 9, kniha 88,
hadís 219.
(28) Citované podľa Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa, 27. Preklad je parafrázou.
(29) Vedú sa spory o tom, či hanafiovská škola právnej vedy odmieta túto podmienku.
(30) Výraz "chawáridž" moslimovia pôvodne používali na označenie skupiny ľudí, ktorí odišli, čiže charadžu od komunity moslimov kvôli odmietaniu prímeria uzavretého medzi Alim a Mu'ávijom (počas prvej moslimskej občianskej vojny, teda fitny); preto sa v súčasnosti používanie toho slova na označenie skupiny zdanlivých moslimov považuje za urážlivé (výraz je údajne zastaraný, ale aj tak). Mu'taziliti sú v podstate moslimskí racionalisti; jedným z ich typických presvedčení je, že Korán bol stvorený a že nie je večný.
(31) Sahíh Bucharí, zv. 4, kniha 56,
hadís 704.
(32) Sahíh Bucharí, zv. 4, kniha 56,
hadís 705.
(33) Toto pochádza z hadísu v Musnad Ahmad Ibn Hanbal, citované podľa Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa.
(34) Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa, 13.
(35) Tieto verše takto označujú aj iní moslimský myslitelia, ktorí prišli po Ibn Tajmíjjovi. Viď Ibn Tajmíjja, al-Sijása al-Šarí'a fi islah mal-Rá'i wa al-Rá'íja, ed. Ali ibn Muhammad al-Imrán (Dar álim al-fowá'id: Mecca, 2008). Táto prezývka siaha minimálne ku formálnej sekcii hadísov o chalífa v Musnad Ahmad Ibn Hanbal.
(36) Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa, 16.
(37) Že tento hadís nie je všeobecne uznávaný ako autentický sa dá pochopiť vďaka skutočnosti, že Saláh Sáwí vynecháva zmienku o ňom vo svojej sérii dôkazov o nevyhnutnosti či povinnosti kalifátu.
(38) Tamže, 17; "محاضرة الخلافة الشيخ فيصل قزار الجاسم", video na YouTube, 6:20, zverejnil 6. decembra 2005 používateľ "شبكة أنوار البصيرة khaled," https://www.youtube.com/watch?v=GkE5-PdW2ms; Ibn Chaldún, al-Muqaddima, ed., Franz Rosenthal.
(39) Tamže, 13.
(40) Citované podľa Ahmad ibn Nakib al-Misrí, Opora cestovateľa (Umdat as-Sálik), preložil Nuh Ha Mim Keller (Beltsville, MD: Amana Publications, 1997), kniha O (Spravodlivosť), časti 25.0-1, 638. Toto sa v pôvodnej arabskej verzii Umdat as-Sálik nenachádza. Ale prekladateľ, Ahmad ibn Nakib al-Misrí, považoval za dôležité pridať časť o kalifáte, lebo "kalifát je povinný sám o sebe a je nevyhnutnou podmienkou pre stovky výnosov (knihy K až O), stanovených Alláhom Najvyšším, na správu a vedenie islamského spoločenstva (tamže)." Je dôležité poznamenať, že konsenzus učencov, teda idžma', je jedným z hlavných základov islamského práva (konkrétne sunnitsko-islamského práva). V moslimskej právnej vede platí, že ak ulema (moslimskí učenci) dospejú ku konsenzu týkajúceho sa nejakej záležitosti, moslimovia sa týmto konsenzom musia riadiť. Tento princíp idžma' sa napokon zakladá na niekoľkých hadísoch, v ktorých Mohamed tvrdí, že jeho umma (národ) sa nezhodne na chybe.
(41) Ibn Kudáma, al-Mughní, vol.14, eds. ʿAbd al-Fatáh Muḥammad al-Hilu and ʿAbdalláh bin ʿAbd al-Muhsin al-Turkí (Cairo: Dár ʿÁlim al-Kutub, 1997), 5.
(42) Ibn Chaldún , al-Muqaddima, ed., Franz Rosenthal.
(43) "محاضرة الخلافة الشيخ فيصل قزار الجاسم", video na YouTube, 6:00, zverejnil 6 decembra 2005 používateľ "شبكة أنوار البصيرة khaled," https://www.youtube.com/watch?v=GkE5-PdW2ms
(44) Presné arabské slová sú nasledovné: "إننا كلنا نحلم بالخلافة الإسلامية على منهاج النبوة، من أعماق قلوبنا أن تقوم اليوم قبل الغد"
(45) To môžeme dosť jasne vidieť v článku s názvom "Prečo vás nenávidíme" v 15. vydaní časopisu Dabiq, vydávaného ISIS.
(46) Bernard Lewis, Holy War, xv.
