Raymond Ibrahim
Siedmeho októbra sa odohrala jedna z najskazonosnejších zrážok medzi islamom a Západom - kedy Západ rozprášil a ponížil islam. V roku 1570 moslimskí Turci - pod práporom Osmanskej ríše - prepadli ostrov Cyprus, čím dali pápežovi Piovi V. podnet, aby vyzval na vytvorenie "Svätej ligy" katolíckych štátov, vedených španielskym impériom, k čomu došlo v roku 1571. Kým sa dostali na Cyprus a oslobodili ho, jeho posledné opevnenie vo Famaguste bolo dobyté prostredníctvom ľsti.
Potom, ako obrancom sľúbil bezpečný odchod v prípade kapitulácie, osmanský veliteľ Ali Paša - kvôli svojmu zbožnému pôvodu známy ako Muezzinzade ("syn muezína") - porušil svoje slovo a zahájil hromadný masaker. Prikázal, aby Marcovi Antoniovi Bragadinovi, veliteľovi pevnosti, odsekli nos a uši. Ali následne vyzval zmrzačeného neveriaceho k prijatiu islamu, čím by si zachránil život: "Som kresťan a tak chcem žiť a zomrieť," odpovedal Bragadin. "Moje telo je tvoje. Muč ho, ako chceš."
Preto ho priviazali ku kreslu, opakovane vyťahovali na sťažeň galeje a zhadzovali do mora so slovami: "Pozri sa, či neuvidíš svoju flotilu, veľký kresťan, ak sa ti zdá, že do Famagusty prichádza pomoc!" Zmrzačeného a napoly utopeného muža následne odniesli ku kostolu svätého Mikuláša - v súčasnosti je z neho mešita - a priviazali ho ku stĺpu, kde ho pomaly stiahli zaživa z kože. Koža bola následne naplnená slamou, prišitá späť ku desivej figuríne mŕtveho veliteľa a predvádzaná s posmechom pred uštipačnými moslimskými dobyvateľmi.
Správy o tomto a ďalších pokračujúcich zverstvách a znesväteniach kostolov na Cypre a Korfu rozzúrili Svätú ligu počas jej plavby na východ. Keď sa dve nepriateľské flotily - tvorené spolu 600 loďami a 140 000 mužmi, z ktorých väčšina sa nachádzala na osmanskej strane - napokon stretli a zrazili 7. októbra 1571 pri západnom pobreží Grécka, neďaleko Lepanta, nasledoval krvavý kúpeľ. Podľa jedného súčasníka:
Väčšie bojové besnenie trvalo štyri hodiny a bolo také krvavé a príšerné, že more a oheň sa nedali odlíšiť, mnoho tureckých galejí horelo na vode a hladina mora, červená od krvi, bola pokrytá maurskými kabátmi, turbanmi, tulcami, šípmi, lukmi, štítmi, veslami, škatuľami, debnami a ostatnou vojnovou korisťou a, napokon, mnohými ľudskými telami, kresťanskými, rovnako ako tureckými, niektoré boli mŕtve, niektoré zranené, niektoré roztrhané na kusy a niektoré sa ešte nezmierili so svojím osudom, lebo bojovali vo svojej smrteľnej agónii, ich sila ubúdala s tým, ako im z rán vytekalo toľko krvi, že more sa od nej celé zafarbilo, ale napriek všetkému tomuto utrpeniu naši muži necítili súcit s nepriateľom... Hoci prosili o zľutovanie, namiesto neho dostali výstrely z arkebúzy (stredoveká ručná strelná zbraň, hákovnica - pozn. prekl.) a bodnutia kopijou.
Kľúčový bod nastal, keď sa vlajkové lode nepriateľských flotíl, osmanská Sultana a kresťanský Real, zrazili a muži vstúpili na palubu nepriateľovej lode. Po rozpútaní boja nasledoval chaos; bojovať videli aj veľkoadmirálov, Ali Paša strieľal šípy a Don Juan sa oháňal mečom so širokou čepeľou v jednej a s bojovou sekerou v druhej ruke.
Nakoniec bolo na Reale "nekonečne veľa mŕtvych", kým (na Sultane videli) "kotúľať sa na palube obrovské množstvo veľkých turbanov, ktorých bolo zdanlivo toľko, koľko nepriateľov, s hlavami vnútri." Don vyviazol živý, ale paša neprežil.
Keď hlavné turecké flotily videli Aliho hlavu napichnutú na kopiji na Sultane a krucifix na mieste, kde kedysi trepotala vlajka islamu, nastala masová demoralizácia a lodná mela sa zanedlho skončila. Svätá liga prišla o dvanásť galejí a desať tisíc mužov, ale Osmania stratili 230 galejí - 117 z ktorých zajali Európania - a tridsať tisíc mužov (pre porovnanie, anglická wikipédia uvádza na strane Svätej ligy 13 stratených galejí a Osmanskej ríši prisudzuje stranu 40 000 mužov - pozn. prekl.). Bolo to veľké víťazstvo a celé kresťanstvo - katolícke, pravoslávne a protestantské - sa radovalo.
Prakticky sa toho zmenilo len málo. Svätá liga Cyprus ani len neoslobodila. "Keď sme od vás vybojovali Cyprus, odsekli sme vám ruku," pripomenuli Osmania bolestne benátskemu veľvyslancovi o rok neskôr. "Pri porážke naše flotily (pri Lepante) ste nám oholili bradu. Odseknutá ruka už nenarastie, ale ostrihaná brada znova vyrastie, čo je pre britvu o to lepšie."
Toto víťazstvo však napriek tomu dokázalo, že neľútostných Turcov, ktorí za uplynulé desaťročia a storočia dobyli veľkú časť východnej Európy, je možné zastaviť. Lepanto bolo náznakom, že Turcov je možné poraziť v priamom súboji - prinajmenšom na mori, ktoré bolo v nedávnej minulosti najväčším loviskom islamských mocností. Ako to farbisto vyjadril Miguel Cervantes, svedok bitky, prostredníctvom Dona Quixota: "Ten deň... bol pre kresťanstvo taký šťastný, lebo celý svet sa dozvedel, ako veľmi sa mýlil, keď veril, že Turci sú na mori nepremožiteľní."
Súčasní historici tento názor potvrdzujú. Podľa vojenského historika Paula K. Davisa, "Viac než vojenským víťazstvom bolo Lepanto víťazstvom morálnym. Osmanskí Turci desaťročia strašili Európu a víťazstvá Sulejmana Nádherného spôsobovali kresťanskej Európe vážne obavy... Kresťania sa z tohto nezdaru Osmanov radovali. Tajuplnosť osmanskej moci touto bitkou významne vybledla a kresťanskú Európu to povzbudilo."
Bez ohľadu na to, aká bola veľkolepá, porážka na mori nemohla zatriasť v prvom rade a predovšetkým suchozemskou mocnosťou - preto o viac než storočie neskôr, v roku 1683, preniklo asi 200 000 ozbrojených Osmanov až ku Viedni a obľahli ju.
Ale to - spolu s tým, čo sa deje dodnes - je už iný príbeh.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára