Arabi a obchod s otrokmi

Shirley Madany

---

Zmysel pre dejiny je nutnou podmienkou pochopenia moslimského sveta a jeho ľudí. Ich včerajšky sú úzko späté so súčasnosťou. Nápomocné bude taktiež dobré pochopenie geografie.

Otroctvo v ranej islamskej histórii

Bolo zaujímavé všimnúť si v knihe Bernarda Lewisa, The Arabs in History (Arabi v dejinách), že papier prvý krát vyrobili v Číne v roku 105 pred Kristom. V roku 751 nášho letopočtu Arabi porazili čínsky kontingent východne od Jaxartesu (rieka ležiaca na hranici medzi Čínou a súčasným Afganistanom. Perzský kráľ Kýros bol zabitý počas boja neďaleko tejto rieky asi v roku 500 pred Kristom; jej súčasný názov je Syrdarja - pozn. prekl.). Arabi medzi svojimi zajatcami objavili niekoľko výrobcov papiera. Takto sa do islamského sveta dostalo mnoho takýchto znalostí. Používanie papiera sa po islamskom svete rýchlo rozšírilo, do roku 800 nášho letopočtu sa dostalo do Egypta a do roku 900 do Španielska. Od desiateho storočia máme jasné dôkazy o výrobe papiera v krajinách Stredného východu a severnej Afriky, rovnako ako v Španielsku.

Arabi mali úžitok z remesla výrobcov papiera, ktorých zotročili. Od archeológov a záznamov uchovávaných v časoch staroveku sa dozvedáme, že obchod s otrokmi existoval v arabskom svete dlhú dobu. V časoch kalifov (raných moslimských vodcov) nebolo pre moslima stigmou, ak mal matku otrokyňu. Kvôli polygamii to bolo celkom bežné.

Kalifovia spočiatku udržiavali medzi sebou čosi ako aristokraciu, v ktorej bolo úplne nevyhnutné, aby matka kalifa pochádzala z niektorého arabského kmeňa. Avšak s tým, ako čoraz viac otrokov prijímalo islam ako náboženstvo, urodzený pôvod a kmeňová prestíž strácali svoju hodnotu. Do roku 817 boli abbásovskí kalifovia a následní moslimskí panovníci synmi otrokýň, z ktorých mnohé boli cudzinky. Taký pôvod prestal byť prekážkou či stigmou.

Nárast obchodu s otrokmi

Je dosť možné, že zachovávanie otroctva a spoločenská akceptácia otrokov boli dôležitými lákadlami k islamu počas jeho prenikania do Afriky. Bez znalosti histórie si mnohí Afričania nemusia byť vedomí faktu, že islamskí obchodníci po stáročia vykonávali plynulý obchod s otrokmi z východoafrických prístavov. Existujú dostupné záznamy obsahujúce zoznamy tovaru zahrnutého do obchodu so zvyškom sveta.

Moslimskí kupci cestovali do Indie, Cejlónu, Východnej Indie a Číny, po mori a po súši, a prinášali späť hodváb, korenie, vonné látky, drevo, cín a mnoho iných vecí. Záznamy sa zmieňujú o "otrockých dievčatách" z Byzantskej ríše, spolu so zlatom a striebrom, robotníkmi opracujúcimi mramor a eunuchoch. Čo je prekvapujúce, moslimskí obchodníci šli až do Škandinávie a najmä do Švédska, kde sa našlo množstvo moslimských mincí s nápismi zo siedmeho a jedenásteho storočia. Na dlhých zoznamoch tovaru, ktorí moslimskí obchodníci dovážali zo Škandinávie, sa nachádzajú "slovanskí otroci, ovce a dobytok" (citujem Lewisa v knihe Arabi v dejinách). Geograf zo začiatku deviateho storočia, Ibn Kurradadhbeh, opisuje židovských kupcov z juhu Francúzska, "ktorí hovoria arabsky, perzsky, grécky, fransky, španielsky a slovanskými jazykmi. Cestujú zo západu na východ a z východu na západ, po mori a po súši. Zo západu prinášajú eunuchov, otrocké dievčatá a chlapcov, brokát, bobrie, sobolie a iné kožušiny a meče."

Hoci niektorí otroci sa prepracovali do váženej vrstvy, keď vykonávali buď prácu v domácnosti alebo vojenskú službu, boli to výnimky. "Otroci sa zvyčajne využívali na manuálnu prácu na niekoľkých veľkých hospodárstvach, v baniach, vo flotilách, pri odvodňovaní močiarov atď. Boli zhromaždení v usadlostiach, často po tisícoch patriacich jednému statkárovi. Otroci tohto druhu boli väčšinou černosi získavaní najmä z východnej Afriky zajatím, kúpou alebo v podobe príspevku od vazalských štátov. Takíto otroci boli v soľných nížinách východne od Basry, kde ich bohatí muži z mesta zamestnali v bezprecedentne veľkom počte pri vysušovaní slanísk, aby pripravili pôdu pre poľnohospodárstvo a získavali soľ na predaj. Pracovali v skupinách po päťsto až päťtisíc mužov. Ich podmienky boli extrémne zlé. Ich práca bola ťažká a náročná a dostávali len základnú a nedostatočnú obživu, pozostávajúcu, podľa arabských zdrojov, z múky, krupice a datlí. Mnohí vedeli po arabsky len trochu alebo vôbec. Napokon spomedzi nich vzišiel vodca a viedol veľké povstanie, ktoré nebolo zamerané na zrušenie otroctva, ale na zabezpečenie lepších životných podmienok."

Nedávna štúdia

Ďalšia kniha Bernarda Lewisa, ktorá má názov Race and Slavery in the Middle East: An Historical Enquiry (Rasa a otroctvo na Strednom východe: Historické bádanie), vydaná v roku 1990 vydavateľstvom Oxford University Press, obsahuje farebné ilustrácie siahajúce do roku 1237 a do 16. storočia, s 80 stranami poznámok na podporu svojho obsahu. Tieto fascinujúce kresby boli objavené v slávnych knižniciach Londýna, Paríža a Istanbulu. Znázorňujú rôznych otrokov a ich živobytie.

Vo svojej knihe Lewis opisuje reakciu moslimského sveta, keď sa v 19. storočí ozývalo vo svete volanie po zrušení otroctva:

"Odpor voči otroctvu, ktorý podnietil zrod silného abolicionistického hnutia v Anglicku a neskôr aj v ostatných západných krajinách, začal ovplyvňovať islamské krajiny. Spočiatku nešlo o zrušenie inštitúcie otroctva, ale o jeho zmiernenie a konkrétne o obmedzenie a napokon elimináciu obchodu s otrokmi. Islamské právo, v protiklade so starovekým a koloniálnym systémom, priznáva otrokovi určité právne postavenie a majiteľovi otroka prisudzuje povinnosti, rovnako ako práva. Prepustenie otroka na slobodu, hoci sa odporúča ako záslužný čin, nie je povinné a inštitúcia otroctva nie je v islamskom práve len uznávaná, ale aj zložilo regulovaná. Možno práve z tohto dôvodu bolo postavenie domáceho otroka v moslimskej spoločnosti vo väčšine ohľadov lepšie než v antike alebo v Amerikách v 19. storočí. Zatiaľ čo život otroka v moslimskej spoločnosti nebol horší a v niečom bol lepší než život slobodného chudobného človeka, proces získavania a prepravy často spôsoboval desivé ťažkosti. Práve toto pritiahlo hlavnú pozornosť európskych odporcov otroctva a bola to eliminácia tohto nelegálneho obchodu, najmä v Afrike, na čo sa zameriavali ich hlavné snahy. Zrušenie samotného otroctva by sotva bolo možné. Z moslimského uhla pohľadu je zakazovanie toho, čo boh povoľuje, takmer rovnako veľkým hriechom ako povoľovanie toho, čo boh zakazuje - a otroctvo bolo schválené a regulované svätým právom. Presnejšie povedané, tvorilo súčasť práva osobného postavenia, podstatu sociálneho využitia, ktoré zostalo nezmenené a v platnosti, aj keď ostatné časti svätého práva, týkajúce sa občianskych, trestných a podobných záležitostí, boli z taktických dôvodov alebo dokonca otvorene pozmenené a nahradené súčasnými kódexmi. Najsilnejší odpor voči navrhovanej reforme pochádzal z konzervatívnych náboženských kruhov a predovšetkým zo svätých miest Mekky a Mediny. Že sa ako poslední postavili na odpor voči reforme otroctva svätí muži a sväté miesta je len zdanlivým paradoxom. Podporovali inštitúciu posvätenú posvätným písmom, právom a tradíciou, inštitúciu, ktorá bola podľa ich názoru nevyhnutná pre zachovanie sociálnej štruktúry moslimského života."

Lewis ďalej zmieňuje, že drvivá väčšina belošských otrokov pochádzala z krajín Kaukazu. Bolo to v časoch Osmanskej ríše a až v roku 1854 boli vydané a zavedené rozkazy proti obchodu s bielymi otrokmi z Gruzínska a Čerkeska.

Arábia bola ďalším veľkým centrom obchodu s otrokmi. Prúd otrokov z Afriky do Arábie a cez záliv do Iránu pokračoval dlhú dobu. Rozšírenie britskej, francúzskej a talianskej kontroly okolo Afrického rohu (oblasť dnešného Somálska a Keni) pripravilo obchodníkov s otrokmi o ich hlavné prístavy, v ktorých sa naloďovali.

Pokiaľ išlo o islam, hrôzy únosu a prepravy otrokov boli najhoršou časťou. Ale keď sa otroci už usadili v islamskej kultúre, mali skutočné príležitosti naplniť svoj potenciál. Mnohí z nich sa stali kupcami v Mekke, Džedde a inde.

Nejasná otázka

Na rozum nám prichádza nejasná otázka. Ak je to takto, prečo nemá arabský svet zodpovedajúcu černošskú populáciu, akú nájdeme v Novom svete? Lewis uvádza odpoveď, "Jedným z dôvodov je zrejme vysoká populácia eunuchov medzi černochmi prichádzajúcimi do islamských krajín. Ďalším je vysoká úmrtnosť a nízka pôrodnosť u černošských otrokov v severnej Afrike a na Strednom východe. Asi v roku 1810 si Louis Frank v Tunisku všimol, že väčšina černošských detí zomiera v útlom detstve a že len veľmi málo z nich sa dožilo dospelosti. Britský pozorovateľ v Egypte asi o tridsať rokov neskôr zistil ešte horšie podmienky. Povedal, 'Počul som, že na vymretie generácie otrokov stačí odhadom päť alebo šesť rokov, po ktorých treba celú generáciu doplniť.'"

Zrušenie otroctva

Inštitúcia otroctva, bohužiaľ, existovala v starej, starovekej kresťanskej aj islamskej civilizácii. Napriek tomu ide na vrub kresťanstvu, že vo Veľkej Británii, západnej Európe a Spojených štátoch zapustilo korene abolicionistické hnutie a ukončilo tento predaj a nákup ľudí.

Spôsob, akým sa otroctvo praktizovalo v islamských krajinách, mal svoje svetlé aj temné stránky. Čo je však v súčasnosti poľutovaniahodné je, že o otroctve sa medzi moslimami len zriedkavo otvorene diskutuje - ako keby bolo otroctvo výlučne západným javom. Toto zámerné mlčanie umožňuje islamským propagandistom v Amerike a na Západe vykresľovať moslimov ako osloboditeľov ľudí afrického pôvodu, napriek historickej skutočnosti.

Prevzaté z https://www.answering-islam.org/ReachOut/slavetrade.html

Mohamed: prorok-bojovník - 2. časť

Richard A. Gabriel

---

Mohamedovi sa tiež podarilo spôsobiť revolúciu v tom, ako Arabi viedli vojny, lebo transformoval ich armády na nástroje schopné rozsiahlych bojových operácií, ktoré mohli dosiahnuť strategické ciele namiesto malých, klanových, kmeňových či osobných cieľov. Tým vytvoril prostriedky aj historické okolnosti, ktoré premenili roztrieštené arabské klany na národnú vojenskú entitu, vedomú si vlastnej jedinečnej identity. V dôsledku toho najväčších veliteľov raných arabských výbojov vychoval samotný Mohamed.

Keby nespôsobil vojenskú revolúciu v arabskom vedení vojny, je možné, že islam by v Arábii neprežil. V priebehu roka po Mohamedovej smrti sa mnohé klany, ktoré prisahali vernosť islamu, svojej vernosti zriekli, čo viedlo k vojne proti odpadlíkom, čiže riddah. Vďaka brilantnosti Mohamedových generálov a mimoriadnych bojových zručností jeho novej armády islam porazil odpadlíkov a donútil ich vrátiť sa späť k náboženstvu. Tí istí generáli, ktorí velili arabským armádam, uskutočnili arabské výboje do Perzie a Byzancie. Starý arabský spôsob vedenia vojny by nemal šancu uspieť proti armádam ktorejkoľvek z týchto ríš.

Mohamed pretvoril spoločenské zloženie arabských armád zo súboru klanov, kmeňov a pokrvných príbuzných lojálnych len samým sebe na národnú armádu lojálnu národnej spoločenskej entite, umme. Umma nebola národom alebo štátom v dnešnom zmysle, ale skupinou náboženských veriacich pod jednotným velením a vedením Mohameda. Umma presahovala klany a kmene a pomocou nej Mohamed po prvý krát vytvoril spoločnú identitu Arabov, národnú svojím rozsahom. Mohamed si nárokoval vedenie tejto národnej entity, nie nejakého klanu či kmeňa. Na základe lojálnosti umme mohla národná armáda zjednotiť dva tradičné druhy vojsk, pechotu a jazdectvo, do skutočnej kombinovanej armády. Beduíni a obyvatelia miest na seba v priebehu histórie hľadeli podozrievavo. Arabská pechota sa tradične verbovala z ľudí žijúcich v mestách, usadlostiach a oázach Arábie. Arabské jazdectvo sa tradične verbovalo z beduínskych klanov, ktorých kočovní bojovníci vynikali v rýchlych nájazdoch, prekvapivých útokoch a nepolapiteľných ústupoch, zručnostiach zdokonalených počas generácií nájazdov.

Tieto dva odlišné druhy bojovníkov mali len obmedzené skúsenosti s bojom bok po boku. Arabská pechota, zaviazaná lojálnosťou voči klanu a žijúca v usadlostiach, bola vytrvalá, súdržná a zvyčajne sa dalo spoľahnúť na to, že si udrží pozíciu, najmä v obrane. Arabské jazdectvo, na druhej strane, bolo v boji proti pechote nespoľahlivé, lebo často prerušovalo boj, aby uchránilo svoje drahé kone pred zraneniami alebo aby zmizlo s akoukoľvek korisťou, akej sa zmocnilo. Beduínske jazdectvo však bolo zdatné v prieskume, prekvapivých útokoch, ochrane krídel a prenasledovaní nedostatočne disciplinovanej pechoty. Mohamed bol prvý arabský veliteľ, ktorý úspešne spojil armády do národnej armády a využil ich spolu v boji. Vďaka väčšej náboženskej komunite veriacich, umme, mohol skombinovať dve hlavné skupiny tradičnej arabskej spoločnosti, obyvateľov miest a beduínske kmene, do jednej arabskej národnej identity. Tejto zmene v skutočnosti prechádzala zmena v spoločenskom zložení arabskej spoločnosti.

V dobe pred Mohamedom bojovali arabské vojenské kontingenty pod velením klanových alebo kmeňových vodcov, niekedy zhromaždené v koalícii s ostatnými klanmi či kmeňmi. Hoci autoritu týchto klanových náčelníkov uznával ich vlastný klan, každý náčelník sa považoval za rovného so všetkými ostatnými, takže neexistoval najvyšší veliteľ, ktorého autorita by si vynútila poslušnosť alebo taktické riadenie armády ako celku. Klanoví bojovníci bojovali za vlastné záujmy, často len preto, aby rabovali, a necítili sa byť povinní sledovať väčšie ciele armády ako celku. Často sa neohlasovali na bojisku, prichádzali neskoro alebo jednoducho opustili boj, len čo zhabali dostatok koristi. Bojovníci a kone boli drahé a klanoví vodcovia vzdorovali každému vyššiemu taktickému riadeniu, ktoré by mohlo ich mužov a zvieratá ohroziť. Kvôli tomu neboli arabské bitky často oveľa viac než krátkymi neorganizovanými potýčkami, len zriedka s rozhodujúcim výsledkom.

Aby tieto nedostatky napravil, Mohamed zriadil jednotné velenie svojich armád, ktoré sa sústredilo na neho. V umme sa nerozlišovalo medzi občanom a vojakom. Všetci členovia spoločenstva mali povinnosť brániť klan a podieľať sa na jeho bitkách. Spoločenstvo veriacich bolo skutočne národom v zbrani a všetci veriaci poslúchali rozkazy Mohameda, posla božieho. Ako vrchný veliteľ Mohamed zaviedol princíp jednotného velenia, keď vymenoval jedného veliteľa s najvyššou autoritou na vykonávanie vojenských operácií. Niekedy tiež vymenoval zástupcu veliteľa. Mohamed často osobne velil svojim vojakom v poli. Vymenúval aj všetkých ostatných veliteľov, ktorí operovali s jeho poverením. Ako moslimovia boli všetci členovia armády rovnako viazaný rovnakými zákonmi a všetci členovia kmeňa a ich náčelníci podliehali rovnakej disciplíne a trestom. Keď Mohamed pracoval s klanmi, členovia ktorých neboli moslimovia, od ich náčelníkov vždy získal prísahu cti, aby počas boja poslúchali jeho rozkazy.

Zriadenie jednotného vojenského velenia poskytlo Mohamedovým armádam väčšiu spoľahlivosť pri plánovaní a v boji. Jednotné velenie tiež umožňovalo väčšiu mieru koordinácie medzi rôznymi bojujúcimi skupinami armády a využitie sofistikovanejších taktických plánov, ktoré sa dali uskutočniť s väčšou istotou a tým výrazne zvýšili útočnú silu armády.

Tradičné arabské vedenie vojny zdôrazňovalo odvážny výkon jednotlivých bojovníkov v boji, nie schopnosť klanu bojovať ako jednotka. Arabský bojovník bojoval za svoju česť a spoločenskú prestíž v skupine svojich príbuzných, nie za klan ako taký. Jedným z dôsledkov tohto postoja bolo, že arabské armády a klanové jednotky v nich zvyčajne nevykazovali vysokú mieru súdržnosti bojovej jednotky, schopnosť skupiny zostať celistvá a bojovať spolu v strese boja.

Mohamedove armády boli, v protiklade s tým, vysoko súdržné, držali spolu, aj keď bojovali proti početnej presile alebo keď čelili nájazdu. Umma slúžila ako vyššie centrum vojakovej lojálnosti, ktorá presahovala klan. Mnohí z Mohamedových raných konvertitov opustili svoje rodiny a klany, aby nasledovali proroka. Existovalo mnoho príkladov, kedy členovia rovnakého klanu alebo dokonca rodín bojovali na opačných stranách počas jeho raných bitiek. Náboženstvo sa ukázalo byť väčším zdrojom súdržnosti jednotky než pokrvné a klanové väzby a povinnosti vyplývajúce z viery nahradili a zrušili povinnosti vyplývajúce z tradície a dokonca i rodiny. Jeho vojaci sa o seba starali ako bratia, ktorými podľa princípov islamu boli, a rýchlo si získali povesť pre svoju disciplínu a zúrivosť v boji.

Mohamedove armády prejavili vyšší stupeň vojenskej motivácie než tradičné arabské armády. Byť dobrým vojakom bolo vždy ústrednou arabskou hodnotou, ale Mohamed postavenie bojovníka povzniesol. Jeho vojaci mali vždy zaručený podiel z koristi. U moslimov sa rozšírilo príslovie, že "vojak nie je len najvznešenejším a najpotešujúcejším povolaním v očiach Alláha, ale tiež najziskovejším." Mohamedovi vojaci boli platení zvyčajne lepšie než perzskí alebo byzantskí vojaci.

Ale lepší plat bol len malou časťou motivácie nových islamských bojovníkov. Jednou z najdôležitejších Mohamedových inovácií bolo, že svojich vojakov presvedčil, že robia prácu boha na zemi. Samozrejme, existovali aj vojaci iných náboženstiev, ktorí bojovali z náboženských dôvodov. Ale žiadna armáda pred Mohamedovou nikdy nepostavila náboženstvo do centra vojenskej motivácie a nedefinovala vojaka ako v prvom rade nástroj božej vôle na zemi. Vojaci islamu sa považovali za bojovníkov bojujúcich podľa pokynov boha. Výsledkom, ako je stále evidentné v dnešnej islamskej spoločnosti, bol vojak, ktorý sa tešil omnoho vyššiemu spoločenskému postaveniu a úcte než vojaci v západných armádach.

Ústredným prvkom v motivácii islamského vojaka v Mohamedových časoch bola myšlienka, že smrť nie je niečo, čoho sa treba obávať, ale skôr niečo, čo treba uvítať. Mohamedovo vyhlásenie, že vojaci zabití v boji budú okamžite privítaní v raji rozkoše a večného života, bolo silným stimulom k dobrému výkonu v boji. Zomrieť v boji za obranu viery znamenalo naplniť božiu vôľu a stať sa mučeníkom. Samotný život bol podriadený potrebám viery. Moslimským vojakom zabitým v boji bola priznaná najvyššia úcta na arabskej škále hodnôt. Zatiaľ čo tí, ktorí zomreli v boji, boli pôvodne oslavovaní ako príklady odvahy a obetavosti, pred Mohamedom nikto netvrdil, že na to, aby bol niekto dobrým vojakom, by mal uvítať alebo sa dožadovať smrti. Mohamedovo učenie zmenilo tradičný arabský pohľad na vojenskú obeť a vytvorilo omnoho horlivejšieho vojaka než akého arabské armády predtým videli.

Arabské vedenie vojny pred Mohamedovými reformami zahrňovalo klany a kmene bojujúce o česť alebo korisť. Žiadnemu veliteľovi nešlo o zotročenie alebo vyhladenie nepriateľa, ani o okupáciu jeho krajiny. Arabské vedenie vojny bolo taktické, nič viac. Nikto nemal zmysel pre strategickú vojnu, v ktorej by sa venovalo úsilie dlhodobým, strategickým cieľom, na ktoré by bolo namierené taktické použitie sily. Mohamed bol prvý, kto Arabom predstavil vojnu za strategické ciele. Svoj najvyšší cieľ, premenu arabskej spoločnosti prostredníctvom šírenia nového náboženstva, poňal ako stratégiu. Mohamedovo použitie sily a násilia, či už nekonvenčné alebo konvenčné, bolo vždy zamerané na tento strategický cieľ. Hoci začínal ako zakladateľ povstania, svojím názorom, že použitie sily je taktický prostriedok na dosiahnutie väčších strategických cieľov, bol vždy ako Clausewitz. Keby Mohamed nezaviedol tento nový spôsob uvažovania o arabskom vedení vojny, použitie neskorších arabských armád na vytvorenie svetovej ríše by bolo nielen nemožné, ale aj nemysliteľné.

Keď bola vojna zapriahnutá pre strategické ciele, bolo možné rozšíriť jej uplatnenie, aby sa zaviedli taktické aspekty, ktoré boli v arabskom vedení vojny úplne nové. Mohamed útočil na kmene, mestá a posádky skôr než mohli sformovať nepriateľské koalície; izoloval svojich nepriateľov tým, že preťal ich životne dôležité ekonomické spojenie a prerušil ich komunikačné kanály; bol majstrom politického vyjednávania, počas ktorého utváral spojenectvá s pohanskými kmeňmi, keď to slúžilo jeho záujmom; a obliehal veľkomestá a mestá. Zaviedol tiež nový rozmer psychologickej vojny, keď nasadzoval teror a masakrovanie ako prostriedky oslabenia vôle svojich nepriateľov. Rôzne texty sa tiež zmieňujú o Mohamedovom používaní katapultov (mandžanik) a pohyblivých krytých vozidiel (dabbabah) počas obliehajúcej vojny. Tieto obliehajúce zariadenia získal s najväčšou pravdepodobnosťou v Jemene, kde sa v priebehu storočí striedavo nachádzali perzské posádky. Zdá sa, že Mohamed bol prvým arabským veliteľom, ktorý ich použil na severe. Tam, kde bolo kedysi arabské vedenie vojny výlučne taktickou záležitosťou, Mohamedovo zavedenie strategickej vojny umožnilo použitie taktiky správnym spôsobom ako prostriedok dosiahnutia strategických cieľov. Vojna, napokon, nikdy nie je samoúčelná. Ako nám pripomína Clausewitz, vždy je metódou, nikdy nie cieľom.

Ako sirote Mohamedovi chýbal aj ten najzákladnejší vojenský výcvik, ktorý zvyčajne poskytoval arabský otec. Aby si tento nedostatok vynahradil, obklopil sa skúsenými bojovníkmi a neustále vyhľadával ich rady. V skutočnosti často vymenúval najlepších bojovníkov svojich bývalých nepriateľov na veliteľské pozície, len čo konvertovali na islam. Všade hľadal dobrých dôstojníkov a vymenúval mladých mužov na vykonávanie malých nájazdov, aby im dal bojové skúsenosti, a niekedy si vyberal dôstojníka z mesta, aby velil beduínskemu nájazdu a rozšíril si tak skúsenosti s jazdectvom. Svojich vojenských veliteľov si vždy vyberal na základe ich dokázaných skúseností a schopností, nikdy nie kvôli ich asketizmu alebo náboženskej oddanosti. Bol prvým, kto inštitucionalizoval vojenskú znamenitosť pri vývoji profesionálnych arabských dôstojníckych zborov. Z týchto zborov vycvičených a skúsených poľných veliteľov pochádzali generáli, ktorí velili armádam arabských výbojov.

Máme málo informácií o tom, ako Mohamed cvičil svojich vojakov, ale je takmer isté, že to robil. Existujú jasné narážky na výcvik v plávaní, behu a zápasení. Raní islamskí vojaci zanechali lojálnosť svojmu klanu a rodine, aby sa pridali k umme. Konvertiti si museli zvyknúť na nový základ vojenskej lojálnosti - vieru - a na nové vojenské jednotky vytvorené z vojakov z mnohých rôznych klanov. Narážky v rôznych textoch naznačujú, že Mohamed cvičil tieto jednotky v zoraďovaní sa a neustálom opakovaní, niekedy ich osobne vytváral a pred bojom im prednášal prejavy a nasadzoval ich, aby bojovali v disciplinovaných jednotkách, nie ako jednotlivci, ako bolo bežnou praxou. Tieto disciplinované jednotky potom mohli byť vycvičené na vykonávanie širšieho spektra taktických plánov, ktoré boli predtým nemožné. Jedným z výsledkov bolo Mohamedovo použitie jazdectva a lukostrelcov spolu s pechotou. Zatiaľ čo arabskí otcovia naďalej cvičili svojich synov vo vedení vojny dávno po Mohamedovej smrti, armáda arabských výbojov a neskôr armády arabskej ríše zaviedli pre odvedencov formálny vojenský výcvik.

Mohamed bol pred začiatkom svojho povstania dvadsať päť rokov organizátorom karaván a ako člen karavány prejavil záujem o logistiku a plánovanie. Jeho odborné znalosti v týchto oblastiach mu umožnili projekciu sily a uskutočňovanie vojenských operácií na veľké vzdialenosti naprieč nehostinným terénom. Počas toho obdobia vykonal niekoľko ciest napríklad na sever pozdĺž cesty, po ktorej sa prevážalo korenie, a získal si povesť kvôli poctivosti a ako vynikajúci správca a organizátor. Také výpravy si vyžadovali značnú pozornosť voči detailom a znalosti trás, rýchlosti pochodov, vzdialeností medzi zastávkami, vody a kŕmenia zvierat, polohy studní, počasia, miest na prepady z úkrytu atď., čo boli vedomosti, ktoré mu ako vojenskému veliteľovi dobre slúžili. V roku 630 viedol armádu o sile dvadsať až tridsať tisíc vojakov (zdroje sa nezhodujú na presnom počte) na 400-kilometrovom pochode cez púšť z Mediny do Tabúku, ktorý trval osemnásť až dvadsať dní počas najhorúcejšieho obdobia roka. Podľa tradičných arabských kritérií bola tá cesta ohromujúca.

Mohamedovej transformácii arabského vedenia vojny prechádzala revolúcia v spôsobe, akým Arabi uvažovali o vojne, čo by sme mohli nazvať morálnym základom vojny. Starý ušľachtilý kódex, ktorý obmedzoval krviprelievanie, bol zanechaný a nahradený étosom menej prispievajúcim k zdržanlivosti, a síce krvnou pomstou. Rozšírenie toho étosu za príbuzenské a pokrvné väzby, aby zahrňoval aj členov nového spoločenstva moslimských veriacich, neodvratne urobilo z arabského vedenia vojny záležitosť týkajúcu sa väčšieho počtu ľudí a krvavejšiu, než aká kedy bola.

Behom dvoch storočí po moslimskom podrobení Byzancie a Perzie sa vplyv Mohamedovej reformy na konvenčné arabské armády vytratil a nahradil ho silnejší vplyv byzantských, perzských a tureckých vojenských zvykov. Mohamedovo vojenské dedičstvo je najevidentnejšie v súčasnej metodológii povstania a v silnej myšlienke džihádu. Behom rokov po jeho smrti vypracovali islamskí učenci správu o islamskom vojnovom práve. Tieto právne predpisy, ktoré boli v roku 850 v podstate hotové, spočívajú prakticky na dvoch základoch: príklad a učenie Mohameda a slovách božích, vyjadrených v Koráne. V srdci islamského vojnového práva je pojem džihád, čo znamená "snažiť sa, bojovať, zápasiť", ale na Západe sa bežne chápe ako "svätá vojna".

Podľa klasickej sunnitskej doktríny môže džihád všeobecne znamenať akékoľvek hodné snaženie, ale v islamskom práve je jeho prvoradým významom ozbrojený boj za islam proti neveriacim a odpadlíkom. Ústredným prvkom doktríny džihádu je, že islamská komunita (umma) ako celok, pod vedením kalifa (následníka Mohameda), je povinná rozširovať islamskú nadvládu, kým sa islamským právom nebude riadiť celý svet. Expanzionistický džihád je teda kolektívnou povinnosťou všetkých moslimov. Krajina okupovaná moslimami sa nazýva dar al-islam, zatiaľ čo všetky ostatné územia sú známe ako dar al-harb, "krajina vojny". Islamské právo predpokladá nescudziteľnosť islamského územia. Ak neveriaci napadne dar al-islam, všetci moslimovia sú povinní vzdorovať a všetci ostatní moslimovia im musia pomáhať. Džihád teda môže byť rovnako obranný ako aj útočný.

Počas výkonu džihádu sa všetci dospelí muži, s výnimkou otrokov a mníchov, považujú za legitímne vojenské terče a nerozlišuje sa medzi vojakmi a civilistami. Ženy a deti nemusia byť priamo zasiahnuté, pokiaľ sa nesprávajú ako bojovníci a nejakým spôsobom nepodporujú nepriateľa. Nepriateľ môže byť napadnutý bez ohľadu na náhodné škody a počas nočných nájazdov je povolené zabiť aj ženy, ak ich moslimskí bojovníci nevedia rozlíšiť od mužov.

Islamské právo zakazuje mrzačenie mŕtvych a mučenie zajatcov, hoci definícia mučenia je problematická, keďže samotný Mohamed uvaľoval tresty, ktoré by sme dnes ľahko posudzovali ako mučenie. Podľa vzoru Mohameda môže džihádista nepriateľských zajatcov popraviť, zotročiť, vymeniť za výkupné alebo prepustiť. Hoci zajaté ženy a deti sa nemali zabíjať, mohli byť zotročené a moslimovia mohli mať pohlavný styk so zajatkyňami získanými prostredníctvom džihádu (akékoľvek manželstvo sa ich zajatím považovalo za zrušené).

Šiiti, asi desať až pätnásť percent moslimov, sa hlási k trochu odlišnej doktríne džihádu a veria, že ho môžu viesť len pod velením legitímneho vodcu moslimskej komunity, ktorého nazývajú imám. Šiiti veria, že posledný imám sa skryl v roku 874 a že kolektívna povinnosť viesť expanzionistický džihád sa odkladá až do jeho návratu v apokalyptickej budúcnosti. Ale šiitski učenci potvrdzujú povinnosť viesť obranný džihád proti neveriacim votrelcom.

Klasické islamské právo je voči nemoslimom menej tolerantné. Odpadlíci od islamu, pohania, ateisti, agnostici a "pseudoľudia" knihy, to znamená členovia siekt, ktoré vznikli od čias Mohameda, napríklad sikhovia, baháisti, mormóni a kadiánisti, majú dostať možnosť len konvertovať na islam alebo zomrieť.

Začiatkom devätnásteho storočia začali sunnitskí islamskí modernisti upravovať klasické vojnové právo. Indický moslimský mysliteľ Sajjíd Ahmad Chán tvrdil, že džihád je pre moslimov povinný len vtedy, keď im je bránené vykonávať svoje náboženstvo, čo obmedzuje džihád na obranné účely. Mahmúd Šaltut, egyptský učenec, podobne argumentoval len v prospech obranného džihádu.

Konzervatívni sunniti, ako wahábisti z Arábie, a súčasní militantní džihádisti v Iraku a Pakistane sa stále držia tradičnej doktríny. Práve medzi týmito militantnými, konzervatívnymi moslimami je Mohamedovo vojenské dedičstvo najživšie.

Prevzaté z https://www.historynet.com/muhammad-the-warrior-prophet.htm

Mohamed: prorok-bojovník - 1. časť

Richard A. Gabriel

---

Dlhý tieň Mohameda siaha naprieč storočiami boja až do súčasnosti. Dnes jeho učenie - slová božie zjavené Mohamedovi a zoslané v Koráne - nasleduje odhadovaných 1,4 miliardy moslimov po celom svete, čo robí z islamu druhé najväčšie náboženstvo po kresťanstve. Ale napriek pozoruhodným Mohamedovým úspechom neexistuje žiadna súčasná správa o jeho živote, skúmajúca jeho úlohu prvého veľkého islamského generála a vodcu úspešného povstania. Keby Mohamed ako veliteľ neuspel, islam mohol byť odsunutý do stagnujúcej geografickej oblasti - a arabské armády by možno nikdy nedobyli Byzantskú a Perzskú ríšu.

Predstava Mohameda ako vojaka bude pre mnohých nová. Napriek tomu bol skutočne veľkým generálom. V priebehu jedného desaťročia bojoval vo ôsmych veľkých bitkách, viedol osemnásť nájazdov a naplánoval ďalších tridsať osem vojenských operácií, ktorým velili iní, ale operovali na základe jeho rozkazov a strategického usmerňovania. Dvakrát zranený tiež dvakrát zažil obsadenie svojich pozícií silnejšími armádami, kým sa mu nepodarilo obrátiť situáciu s nepriateľmi a zhromaždiť svojich mužov k víťazstvu. Okrem skvelého poľného generála a taktika bol tiež vojenský teoretik, organizačný reformátor, strategický mysliteľ, bojový veliteľ operačnej úrovne, politicko-vojenský vodca, hrdinský vojak (nie tak celkom - viď MÝTUS: Mohamed bol statočný bojovník, ktorý veril v Alláhovu ochranu - pozn. prekl.) a revolucionár. Mohamed, ktorý vymyslel a ako prvý vyskúšal partizánsku vojnu, nemal pred velením armády na bojisku žiaden vojenský výcvik.

Mohamedova spravodajská služba napokon konkurovala byzantskej a perzskej, najmä pokiaľ ide o politické informácie. Údajne strávil hodiny vymýšľaním taktických a politických ľstí a raz poznamenal, že "celá vojna je prefíkanosť," čím súčasným analytikom pripomenul Sun-c'iho výrok, "celá vojna je klamanie" (v skutočnosti nepoužil slovo prefíkanosť, ale klamanie, ako je zaznamenané napr. v hadíse Sahíh Bucharí 4:52:258 - pozn. prekl.) Vo svojom uvažovaní a používaní sily bol Mohamed kombináciou Karla von Clausewitza a Niccola Machiavelliho, lebo vždy využíval silu v službe politickým cieľom. Ako prefíkaný veľký stratég používal nebojové metódy (nadväzovanie spojenectiev, politické úkladné vraždy, podplácanie, náboženské apely, milosť a úmyselné masakre), aby posilnil svoje dlhodobé postavenie, niekedy na úkor krátkodobých vojenských úvah.

Mohamedova viera v islam a vo svoju úlohu "posla božieho" spôsobili revolúciu v arabskom vojenstve a mali za následok vytvorenie prvej armády starovekého sveta, motivovanej premysleným systémom ideologického presvedčenia. Ideológia svätej vojny (džihád) a mučeníctva (šaháda) za vieru sa na Západ dostala počas vojen medzi moslimami a kresťanmi v Španielsku a Francúzsku, kde zmenila tradičné kresťanské pacifistické zmýšľanie o vojne, podnietila kliku kresťanských svätých bojovníkov a poskytla katolíckej cirkvi ideologické zdôvodnenie križiackych výprav. Ideológia - či už náboženská alebo sekulárna - odvtedy zostala prvoradou zložkou vojenských dobrodružstiev.

Mohamed ukoval vojenský nástroj arabských výbojov, zahájených behom dvoch rokov po jeho smrti, tak, že vytvoril úplne nový druh armády, aká predtým v Arábii neexistovala. Zaviedol nie menej než osem veľkých vojenských reforiem, ktoré transformovali armády a vedenie vojny v Arábii. Tak ako Filip Macedónsky transformoval armády Grécka, aby ich jeho následník Alexander mohol uplatniť ako nástroje podrobovania a ríše, Mohamed transformoval armády Arábie, aby ich jeho následníci mohli použiť na porážku armád Perzie a Byzancie a na vytvorenie srdca islamskej ríše.

Mohamed bol v prvom rade a predovšetkým revolucionár, nadšený náboženský partizánsky vodca, ktorý vyvolal a viedol prvé skutočné národné povstanie v staroveku, ktoré sa dá pochopiť súčasnými pojmami, čo je skutočnosť, ktorú si uvedomujú dnešní džihádisti, často citujúci Korán a Mohamedovo používanie násilia na ospravedlnenie vlastných povstaní. Na rozdiel od bežných generálov sa Mohamed nesnažil o porážku cudzieho nepriateľa alebo votrelca; skôr sa usiloval o náhradu existujúceho arabského spoločenského poriadku novým, založeným na radikálne odlišnom ideologickom svetonázore. Aby dosiahol svoje revolučné ciele, Mohamed využil všetky prostriedky, ktoré súčasní analytici považujú za charakteristické pre úspešné povstanie v dnešnom svete.

Hoci Mohamed začínal svoj boj za nový poriadok s malým partizánskym kádrom schopným podnikať len obmedzené nájazdy v štýle "zaútoč a uteč", v čase, keď bol pripravený zaútočiť na Mekku, čo bolo o desať rokov neskôr, bola z tej malej partizánskej armády veľká konvenčná armáda s integrovaným jazdectvom a pechotnými jednotkami schopnými vykonávať bojové operácie veľkého rozsahu. Bola to prvá skutočne národná armáda v arabskej histórii a bol to tento nástroj konvenčnej vojny, ktorý Mohamedovi následníci využili na vytvorenie veľkej ríše.

Mohamedov mocenský vzostup bol učebnicovým príkladom úspešného povstania, s najväčšou pravdepodobnosťou prvým takýmto príkladom v staroveku. Západ je zvyknutý uvažovať o arabských výbojoch nasledujúcich po Mohamedovi len v pojmoch konvenčnej vojny. Ale armády, ktoré tie výboje vykonali, v dobe pred Mohamedom v Arábii neexistovali. Boli to Mohamedove úspešné nekonvenčné partizánske operácie, jeho úspešné povstanie, čo tie armády stvorilo. Neskoršie arabské výboje, pokiaľ ide o strategické uvažovanie a nové armády ako nástroje vojenskej metódy, boli následkom Mohamedovho predchádzajúceho vojenského úspechu ako vodcu povstania.

Tento aspekt Mohamedovho vojenského života ako povstalca bude čitateľovi pripadať pravdepodobne nezvyčajne. Ale ak využijeme prostriedky a metódy používané súčasnými vojenskými analytikmi na charakterizáciu partizánskej vojny, ako sú kategórie analýzy, je jasné, že Mohamedova výprava na šírenie islamu po Arábii spĺňala všetky kritériá. Jednou z požiadaviek povstania je odhodlaný vodca, ktorého stúpenci považujú za nejakým spôsobom mimoriadneho a hodného nasledovania. V Mohamedovom prípade bola jeho charizmatická osobnosť pozdvihnutá jeho hlbokým presvedčením, že je poslom božím a že nasledovať Mohameda znamená poslúchať príkazy samotného boha.

Povstania si tiež vyžadujú nadšenú ideológiu, takú, ktorá si osvojí premyslené učenie alebo plán na nahradenie existujúceho spoločenského, politického a ekonomického poriadku novým, ktorý je lepší, spravodlivejší alebo posvätený dejinami či samotným bohom. Mohamed využil nové náboženské učenie islamu, aby spochybnil základné, tradičné arabské spoločenské inštitúcie a hodnoty ako utláčateľské, nesväté a zasluhujúce náhradu. Pre tento účel vytvoril ummu, čiže spoločenstvo veriacich, božie spoločenstvo na zemi slúžiace ako spasiteľská náhrada za klany a kmene, ktoré boli základom tradičnej arabskej spoločnosti. Jedným z najdôležitejších Mohamedových úspechov bolo založenie nových spoločenských inštitúcií, ktoré do značnej miery zmenili a v niektorých prípadoch úplne nahradili inštitúcie starého arabského spoločenského poriadku.

Úspešné povstania si tiež vyžadujú disciplinované kádre pravých veriacich, ktoré organizujú a verbujú nových členov. Mohamedov revolučný káder pozostával z malej skupiny pôvodných konvertitov, ktorých si pritiahol v Mekke a ktorých vzal so sebou do Mediny. Boli to muhádžirún, čiže emigranti. Rady kádra tiež zaplnili prví konvertiti medzi klanmi Mediny, Ansári, čiže pomocníci. V tomto revolučnom kádri bol úzky okruh nadaných mužov, z ktorých niektorí boli neskorší konvertiti. Niektorí, ako Abdulláh Ibn Ubaj a Chálid al-Valíd, boli skúsení poľní velitelia a poskytli veľmi potrebný zdroj odborných vojenských znalostí. Mohamedov úzky okruh mu radil a dohliadal na to, aby sa jeho pokyny vykonali. Títo poradcovia zastávali počas prorokovho života kľúčové pozície a po jeho smrti bojovali medzi sebou o moc.

Keď Mohamed vytvoril svoj káder revolucionárov, založil základňu, z ktorej podnikal vojenské operácie proti svojim protivníkom. Tieto operácie mali spočiatku podobu prepadnutí z úkrytu a nájazdov, zameraných na izolovanie Mekky, hlavného mesta nepriateľa, a ostatných obchodných miest, ktoré mu odporovali. V tom čase žil vo veľkomeste alebo meste len jeden zo šiestich Arabov; ostatní bývali v púšti a žili ako pastierski kočovníci. Mohamed si vybral Medinu za základňu pre svoje operácie kvôli jej strategickej polohe. Medina bola blízko hlavnej karavánovej trasy z Mekky do Sýrie, predstavujúcej životne dôležité ekonomické spojenie Mekky a ostatných oáz a miest, ktorých ekonomické prežitie záviselo od karavánového obchodu. Medina tiež bola od Mekky dosť ďaleko na to, aby Mohamed mohol voľne realizovať svoje snahy o konvertovanie beduínskych klanov žijúcich pozdĺž karavánovej trasy. Mohamed chápal, že kľúčom k úspechu sú konverzie a politické spojenectvá s beduínmi, nie vojenské bitky s Mekkčanmi.

Povstania si pre svoje zachovanie vyžadujú ozbrojenú armádu a ľudskú silu. Z pôvodného malého kádra povstalcov vyrástla väčšia konvenčná armáda, vďaka ktorej napokon povstanie zatiahlo svojich nepriateľov do bitiek na vopred stanovených miestach, keď bol vhodný čas a politické podmienky. Mohamed mohol byť prvým veliteľom v dejinách, ktorý pochopil a zaviedol doktrínu neskôr prijatú generálom Vo Nguyen Giápom zo Severného Vietnamu, známu ako "ľudová vojna, ľudová armáda." Mohamed vzbudil u svojich stúpencov presvedčenie, že boh si privlastnil všetky ciele a majetok moslimov pre svoje snahy a že všetci moslimovia sú povinní bojovať za vieru. Všetci - muži, ženy a dokonca aj deti - mali povinnosť vojenskej služby na obranu viery a ummy, ktorá bola spoločenstvom bohom vyvolených ľudí na zemi. Je dôležité pochopiť, že príťažlivosť islamskej ideológie viac než čokoľvek iné pritiahla ľudskú silu, vďaka ktorej sa Mohamedov malý revolučný káder vyvinul do konvenčnej ozbrojenej armády schopnej rozsiahlych vojenských konfrontácií.

Rýchly vývoj Mohamedovej povstaleckej armády je evidentný z nasledovných čísel. V bitke pri Badr (624) mohol Mohamed postaviť do boja len 314 mužov. O dva roky neskôr, počas druhej bitky pri Badr, sa postavilo do boja 1500 moslimov. Do roku 628, kedy sa odohrala bitka pri Chajbare, sa moslimská armáda rozrástla na 2000 bojovníkov. Keď Mohamed zorganizoval svoj útok na Mekku (630), urobil tak s 10 000 mužmi. A v bitke pri Hunajne o pár mesiacov neskôr mala armáda 12 000 mužov. V niektorých zdrojoch je zaznamenané, že Mohamedova výprava na Tabúk neskôr počas toho istého roka sa skladala z 30 000 mužov a 10 000 jazdcov, ale to je pravdepodobne prehnané. Z čísel je však evidentné, že jeho povstanie sa rozrástlo veľmi rýchlo, pokiaľ ide o schopnosť verbovať vojenskú ľudskú silu.

Tak ako všetky povstalecké armády, Mohamedove armády spočiatku získavali zbrane ich odoberaním od zajatcov a mŕtvych nepriateľov. Zbrane, helmy a brnenie boli v relatívne chudobnej Arábii drahými vecami a raní moslimskí konvertiti, získavaní prevažne spomedzi chudobných, osirelých, ovdovených a iných ľudí na okraji spoločnosti, si ich nemohli dovoliť. V bitke pri Badr, prvej veľkej zrážke s nepriateľskou armádou, boli mŕtvym odobrané ich meče a ostatné vojenské vybavenie, čo bol precedens, ktorý sa stal bežným. Mohamed tiež zaviedol zvyk vyžadovať od väzňov poskytnutie zbraní a vybavenia namiesto peňazí, aby si získali slobodu. Jeden väzeň chytený pri Badr, obchodník so zbraňami, musel povstalcom poskytnúť tisíc kopijí, aby sa dostal na slobodu. Mohamed mal nakoniec dosť zbraní, heliem, štítov a brnení, aby mohol zásobiť armádu o sile 10 000 mužov na svoj pochod na Mekku.

Mohamedova schopnosť získať dostatok zbraní a vybavenia mala dôležitú politickú výhodu. Mnohí z povstaleckých konvertitov pochádzali z najchudobnejších skupín beduínskych klanov, boli to ľudia príliš chudobní na to, aby si mohli dovoliť zbrane a brnenie. Keď Mohamed týchto konvertitov vybavil drahým vojenským vybavením, okamžite zvýšil ich postavenie v klane a zaručil si ich lojálnosť, hoci možno nie vždy si zaručil ich lojálnosť voči islamu. Pri rokovaniach s beduínskymi náčelníkmi im dával dary v podobe drahých zbraní. Kone a ťavy boli rovnako dôležitým vojenským majetkom, lebo nájazdy a vykonávanie operácií na veľké vzdialenosti bez nich neboli možné. Mohamed svoje zvieratá získaval podobne ako zbrane a aj rovnako úspešne. Pri Badre mali povstalci len dva kone. O šesť rokov neskôr pri Hunajne mali Mohamedove jazdecké eskadróny 800 koní a jazdcov.

Povstanie si musí udržať ľudovú základňu, ktorá podporuje bojujúce skupiny. Aby to dosiahol, Mohamed zmenil prastaré zvyky týkajúce sa delenia koristi získanej pri nájazdoch. Náčelník arabského klanu alebo kmeňa si tradične nechával jednu štvrtinu koristi pre seba. Mohamed vyhlásil, že on dostane len jednu pätinu a ani tú si náčelník nevzal pre seba, ale v mene ummy. Podľa starej zvyklosti si ľudia nechávali akúkoľvek získanú korisť. Mohamed žiadal, aby sa všetka korisť odovzdala do spoločného fondu, kde si ju bojovníci zúčastňujúci sa nájazdu rozdelia rovnakým dielom. Najdôležitejšie je, že Mohamed stanovil, aby prvými žiadateľmi o korisť zhabanej v mene ummy boli chudobní, vdovy a siroty po vojakoch zabitých v boji. Takisto využíval prísľub väčšieho podielu koristi, aby uzavrel spojenectvá s beduínskymi klanmi, z ktorých niektoré zostali lojálne a pohanské až do konca, pričom bojovali skôr kvôli koristi než za islam.

Vodca povstania si musí dať veľký pozor na to, aby ochránil svoju autoritu pred spochybňovaním, vrátane pochybností z radov samotného hnutia. Mohamed mal mnohých nepriateľov a vždy bol v strehu pred pokusmi o atentát na svoju osobu. Tak ako ostatní vodcovia, aj Mohamed sa obklopil lojálnou skupinou nasledovníkov, ktorí slúžili ako jeho telesná stráž a bez otázok vykonávali jeho rozkazy. Na tento účel vytvoril suffa, malý káder lojálnych nasledovníkov, ktorí žili v mešite vedľa Mohamedovho domu (celým názvom sa volali ashab al-suffa, čiže bratstvo/spoločenstvo, popr. spoločníci suffa. Samotný výraz suffa znamená tieň a označoval zadnú stranu Mohamedovej mešity v Medine - pozn. prekl.). Boli naverbovaní spomedzi najzbožnejších, najnadšenejších a najfanatickejších stúpencov a pochádzali z chudobného zázemia. Členovia suffa trávili veľkú časť svoju času štúdiom islamu. Boli oddaní Mohamedovi a neslúžili len ako jeho stráž, ale tiež ako tajná polícia, ktorú bolo možné okamžite zavolať, aby vykonala akúkoľvek úlohu, akú jej Mohamed zadal, vrátane úkladnej vraždy a teroru.

Žiadne povstanie neprežije bez efektívneho spravodajského aparátu. Len čo Mohamed v roku 622 opustil Mekku, nechal v nej dôveryhodného agenta, svojho strýka Abbása, ktorý mu naďalej posielal správy o tamojšej situácii. Abbás slúžil ako agent na mieste viac než desať rokov, kým sa Mohamed nezmocnil samotnej Mekky.

Mohamedovým operáciám zo začiatku chýbal nedostatok taktickej rozviedky. Jeho stúpencami boli prevažne mešťania bez akýchkoľvek skúseností s cestovaním po púšti. Na niektoré zo svojich raných operácií si Mohamed musel najať beduínskych sprievodcov. Ako sa povstanie rozrastalo, jeho spravodajská služba sa stala organizovanejšou a sofistikovanejšou, pričom ako metódy zhromažďovania spravodajských informácií využívala agentov na mieste, obchodných špiónov, vypočúvanie väzňov, bojové hliadky a prieskum bojom.

Zdá sa, že aj samotný Mohamed disponoval podrobnými znalosťami o lojálnosti a politike klanov v oblasti operácií povstania a tieto znalosti úspešne využíval, keď vyjednával spojenectvá s beduínmi. Často vykonával pokročilý prieskum bojísk, na ktorých bojoval. Vo väčšine prípadov mu jeho spravodajská služba poskytla dostatok informácií o polohe a zámeroch nepriateľa pred akoukoľvek vojenskou bitkou. Nevieme však, ako presne bola spravodajská služba organizovaná alebo kde sa nachádzala. Domnienka, že bola súčasťou suffa, sa však zdá byť opodstatnená.

Povstania dosahujú úspech či porážku do tej miery, do akej si dokážu získať vernosť alebo veľký počet neangažovaných občanov pre podporu svojich cieľov. Mohamed rozumel úlohe propagandy a veľmi sa snažil, aby svoje posolstvo rozchýril a aby o ňom vedeli v širokom okolí. V prevažne negramotnej arabskej spoločnosti slúžil ako hlavný šíriteľ politickej propagandy básnik. Mohamed si najal najlepších básnikov, akých si za peniaze mohol kúpiť, aby ho ospevovali a znevažovali jeho protivníkov. Vydával vyhlásenia týkajúce sa zjavení, ktoré dostával ako posol boží, a zostával verejnosti na očiach, aby neustále udržiaval víziu nového poriadku a sľubu nebeskej odmeny pred zrakom verejnosti. K ostatným klanom a kmeňom tiež vysielal misionárov, aby vyškolili "pohanov" v novej viere, a niekedy tieto skupiny počas toho učili ľudí čítať a písať. Mohamed chápal, že konflikt sa odohráva medzi existujúcim spoločenským poriadkom s jeho zjavnými krivdami a jeho víziou budúcnosti a predbehol svojich protivníkov v šírení svojej vízie, aby vyhral boj o srdcia a mysle arabského obyvateľstva.

Terorizmus sa zdá byť nevyhnutným prvkom úspešného povstania a v Mohamedovom prípade to platilo rovnako. Terorizmus používal dvomi základnými spôsobmi: za prvé, zaisťoval si disciplínu svojich stúpencov tým, že rozhlasoval na verejnosti príklady zradcov a odpadlíkov. V Mohamedových časoch bola trestom za odpadlíctvo od islamu smrť (to platí dodnes - pozn. prekl.). Nariadil tiež úkladnú vraždu niektorých svojich politických nepriateľov, vrátane básnikov a spevákov, ktorí ho verejne zosmiešňovali. Keď jeho armády napochodovali do Mekky, napríklad, Mohamedova suffa vytvorila zoznam starých nepriateľov určených na popravu. Za druhé, Mohamed využíval terorizmus vo veľkej miere, aby vrhol strach do sŕdc svojich nepriateľov. V prípade židovských kmeňov v Medine sa zdá, že Mohamed prikázal vyvraždenie celého kmeňa Banú Kajnuka a predaj jeho žien a detí do otroctva, hoci neskôr ho od toho odhovoril náčelník jedného z jeho spojencov. Pri inej príležitosti, opäť proti židovskému kmeňu v Medine, prikázal, aby boli všetci dospelí muži z kmeňa, asi deväťsto, sťatí na námestí, ženy a deti predané do otroctva a ich majetok rozdelený medzi jeho moslimských stúpencov. Krátko po dobytí Mekky Mohamed vyhlásil "boj na život a na smrť" proti všetkým, ktorí zostali modloslužobníkmi, a svojim stúpencom nariadil, aby na mieste zabili všetkých pohanov, ktorých stretnú. Jeho bezohľadnosť a brutalita slúžili na to, aby mal väčšiu moc nad protivníkmi a spojencami.

Mohamedovo používanie terorizmu neuberá z islamu ako náboženstva o nič viac než história vojenskej výpravy Izraelitov na podrobenie Kanaánu neuberá z judaizmu. V priebehu času sa na násilný pôvod náboženstva zabúda a zostáva len samotná viera, takže zakladatelia náboženstiev zostávajú v pamäti ľudí ako nedotknutí násilím z historických záznamov. V Mohamedovom prípade bolo výsledkom zníženie dôrazu na vojenské aspekty jeho života a jeho značné vojenské úspechy ako prvého veľkého islamského generála a tvorcu teórie a praxe povstania.

Prevzaté z https://www.historynet.com/muhammad-the-warrior-prophet.htm