Shirley Madany
Zmysel pre dejiny je nutnou podmienkou pochopenia moslimského sveta a jeho ľudí. Ich včerajšky sú úzko späté so súčasnosťou. Nápomocné bude taktiež dobré pochopenie geografie.
Otroctvo v ranej islamskej histórii
Bolo zaujímavé všimnúť si v knihe Bernarda Lewisa, The Arabs in History (Arabi v dejinách), že papier prvý krát vyrobili v Číne v roku 105 pred Kristom. V roku 751 nášho letopočtu Arabi porazili čínsky kontingent východne od Jaxartesu (rieka ležiaca na hranici medzi Čínou a súčasným Afganistanom. Perzský kráľ Kýros bol zabitý počas boja neďaleko tejto rieky asi v roku 500 pred Kristom; jej súčasný názov je Syrdarja - pozn. prekl.). Arabi medzi svojimi zajatcami objavili niekoľko výrobcov papiera. Takto sa do islamského sveta dostalo mnoho takýchto znalostí. Používanie papiera sa po islamskom svete rýchlo rozšírilo, do roku 800 nášho letopočtu sa dostalo do Egypta a do roku 900 do Španielska. Od desiateho storočia máme jasné dôkazy o výrobe papiera v krajinách Stredného východu a severnej Afriky, rovnako ako v Španielsku.
Arabi mali úžitok z remesla výrobcov papiera, ktorých zotročili. Od archeológov a záznamov uchovávaných v časoch staroveku sa dozvedáme, že obchod s otrokmi existoval v arabskom svete dlhú dobu. V časoch kalifov (raných moslimských vodcov) nebolo pre moslima stigmou, ak mal matku otrokyňu. Kvôli polygamii to bolo celkom bežné.
Kalifovia spočiatku udržiavali medzi sebou čosi ako aristokraciu, v ktorej bolo úplne nevyhnutné, aby matka kalifa pochádzala z niektorého arabského kmeňa. Avšak s tým, ako čoraz viac otrokov prijímalo islam ako náboženstvo, urodzený pôvod a kmeňová prestíž strácali svoju hodnotu. Do roku 817 boli abbásovskí kalifovia a následní moslimskí panovníci synmi otrokýň, z ktorých mnohé boli cudzinky. Taký pôvod prestal byť prekážkou či stigmou.
Nárast obchodu s otrokmi
Je dosť možné, že zachovávanie otroctva a spoločenská akceptácia otrokov boli dôležitými lákadlami k islamu počas jeho prenikania do Afriky. Bez znalosti histórie si mnohí Afričania nemusia byť vedomí faktu, že islamskí obchodníci po stáročia vykonávali plynulý obchod s otrokmi z východoafrických prístavov. Existujú dostupné záznamy obsahujúce zoznamy tovaru zahrnutého do obchodu so zvyškom sveta.
Moslimskí kupci cestovali do Indie, Cejlónu, Východnej Indie a Číny, po mori a po súši, a prinášali späť hodváb, korenie, vonné látky, drevo, cín a mnoho iných vecí. Záznamy sa zmieňujú o "otrockých dievčatách" z Byzantskej ríše, spolu so zlatom a striebrom, robotníkmi opracujúcimi mramor a eunuchoch. Čo je prekvapujúce, moslimskí obchodníci šli až do Škandinávie a najmä do Švédska, kde sa našlo množstvo moslimských mincí s nápismi zo siedmeho a jedenásteho storočia. Na dlhých zoznamoch tovaru, ktorí moslimskí obchodníci dovážali zo Škandinávie, sa nachádzajú "slovanskí otroci, ovce a dobytok" (citujem Lewisa v knihe Arabi v dejinách). Geograf zo začiatku deviateho storočia, Ibn Kurradadhbeh, opisuje židovských kupcov z juhu Francúzska, "ktorí hovoria arabsky, perzsky, grécky, fransky, španielsky a slovanskými jazykmi. Cestujú zo západu na východ a z východu na západ, po mori a po súši. Zo západu prinášajú eunuchov, otrocké dievčatá a chlapcov, brokát, bobrie, sobolie a iné kožušiny a meče."
Hoci niektorí otroci sa prepracovali do váženej vrstvy, keď vykonávali buď prácu v domácnosti alebo vojenskú službu, boli to výnimky. "Otroci sa zvyčajne využívali na manuálnu prácu na niekoľkých veľkých hospodárstvach, v baniach, vo flotilách, pri odvodňovaní močiarov atď. Boli zhromaždení v usadlostiach, často po tisícoch patriacich jednému statkárovi. Otroci tohto druhu boli väčšinou černosi získavaní najmä z východnej Afriky zajatím, kúpou alebo v podobe príspevku od vazalských štátov. Takíto otroci boli v soľných nížinách východne od Basry, kde ich bohatí muži z mesta zamestnali v bezprecedentne veľkom počte pri vysušovaní slanísk, aby pripravili pôdu pre poľnohospodárstvo a získavali soľ na predaj. Pracovali v skupinách po päťsto až päťtisíc mužov. Ich podmienky boli extrémne zlé. Ich práca bola ťažká a náročná a dostávali len základnú a nedostatočnú obživu, pozostávajúcu, podľa arabských zdrojov, z múky, krupice a datlí. Mnohí vedeli po arabsky len trochu alebo vôbec. Napokon spomedzi nich vzišiel vodca a viedol veľké povstanie, ktoré nebolo zamerané na zrušenie otroctva, ale na zabezpečenie lepších životných podmienok."
Nedávna štúdia
Ďalšia kniha Bernarda Lewisa, ktorá má názov Race and Slavery in the Middle East: An Historical Enquiry (Rasa a otroctvo na Strednom východe: Historické bádanie), vydaná v roku 1990 vydavateľstvom Oxford University Press, obsahuje farebné ilustrácie siahajúce do roku 1237 a do 16. storočia, s 80 stranami poznámok na podporu svojho obsahu. Tieto fascinujúce kresby boli objavené v slávnych knižniciach Londýna, Paríža a Istanbulu. Znázorňujú rôznych otrokov a ich živobytie.
Vo svojej knihe Lewis opisuje reakciu moslimského sveta, keď sa v 19. storočí ozývalo vo svete volanie po zrušení otroctva:
"Odpor voči otroctvu, ktorý podnietil zrod silného abolicionistického hnutia v Anglicku a neskôr aj v ostatných západných krajinách, začal ovplyvňovať islamské krajiny. Spočiatku nešlo o zrušenie inštitúcie otroctva, ale o jeho zmiernenie a konkrétne o obmedzenie a napokon elimináciu obchodu s otrokmi. Islamské právo, v protiklade so starovekým a koloniálnym systémom, priznáva otrokovi určité právne postavenie a majiteľovi otroka prisudzuje povinnosti, rovnako ako práva. Prepustenie otroka na slobodu, hoci sa odporúča ako záslužný čin, nie je povinné a inštitúcia otroctva nie je v islamskom práve len uznávaná, ale aj zložilo regulovaná. Možno práve z tohto dôvodu bolo postavenie domáceho otroka v moslimskej spoločnosti vo väčšine ohľadov lepšie než v antike alebo v Amerikách v 19. storočí. Zatiaľ čo život otroka v moslimskej spoločnosti nebol horší a v niečom bol lepší než život slobodného chudobného človeka, proces získavania a prepravy často spôsoboval desivé ťažkosti. Práve toto pritiahlo hlavnú pozornosť európskych odporcov otroctva a bola to eliminácia tohto nelegálneho obchodu, najmä v Afrike, na čo sa zameriavali ich hlavné snahy. Zrušenie samotného otroctva by sotva bolo možné. Z moslimského uhla pohľadu je zakazovanie toho, čo boh povoľuje, takmer rovnako veľkým hriechom ako povoľovanie toho, čo boh zakazuje - a otroctvo bolo schválené a regulované svätým právom. Presnejšie povedané, tvorilo súčasť práva osobného postavenia, podstatu sociálneho využitia, ktoré zostalo nezmenené a v platnosti, aj keď ostatné časti svätého práva, týkajúce sa občianskych, trestných a podobných záležitostí, boli z taktických dôvodov alebo dokonca otvorene pozmenené a nahradené súčasnými kódexmi. Najsilnejší odpor voči navrhovanej reforme pochádzal z konzervatívnych náboženských kruhov a predovšetkým zo svätých miest Mekky a Mediny. Že sa ako poslední postavili na odpor voči reforme otroctva svätí muži a sväté miesta je len zdanlivým paradoxom. Podporovali inštitúciu posvätenú posvätným písmom, právom a tradíciou, inštitúciu, ktorá bola podľa ich názoru nevyhnutná pre zachovanie sociálnej štruktúry moslimského života."
Lewis ďalej zmieňuje, že drvivá väčšina belošských otrokov pochádzala z krajín Kaukazu. Bolo to v časoch Osmanskej ríše a až v roku 1854 boli vydané a zavedené rozkazy proti obchodu s bielymi otrokmi z Gruzínska a Čerkeska.
Arábia bola ďalším veľkým centrom obchodu s otrokmi. Prúd otrokov z Afriky do Arábie a cez záliv do Iránu pokračoval dlhú dobu. Rozšírenie britskej, francúzskej a talianskej kontroly okolo Afrického rohu (oblasť dnešného Somálska a Keni) pripravilo obchodníkov s otrokmi o ich hlavné prístavy, v ktorých sa naloďovali.
Pokiaľ išlo o islam, hrôzy únosu a prepravy otrokov boli najhoršou časťou. Ale keď sa otroci už usadili v islamskej kultúre, mali skutočné príležitosti naplniť svoj potenciál. Mnohí z nich sa stali kupcami v Mekke, Džedde a inde.
Nejasná otázka
Na rozum nám prichádza nejasná otázka. Ak je to takto, prečo nemá arabský svet zodpovedajúcu černošskú populáciu, akú nájdeme v Novom svete? Lewis uvádza odpoveď, "Jedným z dôvodov je zrejme vysoká populácia eunuchov medzi černochmi prichádzajúcimi do islamských krajín. Ďalším je vysoká úmrtnosť a nízka pôrodnosť u černošských otrokov v severnej Afrike a na Strednom východe. Asi v roku 1810 si Louis Frank v Tunisku všimol, že väčšina černošských detí zomiera v útlom detstve a že len veľmi málo z nich sa dožilo dospelosti. Britský pozorovateľ v Egypte asi o tridsať rokov neskôr zistil ešte horšie podmienky. Povedal, 'Počul som, že na vymretie generácie otrokov stačí odhadom päť alebo šesť rokov, po ktorých treba celú generáciu doplniť.'"
Zrušenie otroctva
Inštitúcia otroctva, bohužiaľ, existovala v starej, starovekej kresťanskej aj islamskej civilizácii. Napriek tomu ide na vrub kresťanstvu, že vo Veľkej Británii, západnej Európe a Spojených štátoch zapustilo korene abolicionistické hnutie a ukončilo tento predaj a nákup ľudí.
Spôsob, akým sa otroctvo praktizovalo v islamských krajinách, mal svoje svetlé aj temné stránky. Čo je však v súčasnosti poľutovaniahodné je, že o otroctve sa medzi moslimami len zriedkavo otvorene diskutuje - ako keby bolo otroctvo výlučne západným javom. Toto zámerné mlčanie umožňuje islamským propagandistom v Amerike a na Západe vykresľovať moslimov ako osloboditeľov ľudí afrického pôvodu, napriek historickej skutočnosti.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára