Mylné predstavy o križiackych výpravách sú časté. Križiacke výpravy sú zvyčajne vykresľované ako niekoľko svätých vojen proti islamu, vedených mocou pobláznenými pápežmi, v ktorých bojovali náboženskí fanatici. Sú vraj stelesnením pokrytectva a intolerancie, čiernou škvrnou v dejinách katolíckej cirkvi zvlášť a západnej civilizácie všeobecne. Plemeno proto-imperialistov, križiaci, zaviedli západnú agresiu na mierumilovný Stredný východ a potom zdeformovali osvietenú moslimskú kultúru, ktorú zanechali v ruinách.
Tak aká je pravda o križiackych výpravách? Odborníci sa to stále snažia zistiť. Ale už teraz môžeme mnohé povedať s istotou. Na začiatok, križiacke výpravy na Východ boli v každom prípade obranné vojny. Boli priamou reakciou na moslimskú agresiu - pokusom o zahnanie alebo obranu pred moslimskými výbojmi do kresťanských krajín.
Kresťania v jedenástom storočí neboli paranoidní fanatici. Moslimovia im skutočne išli po krku. Hoci moslimovia vedia byť mierumilovní, islam sa zrodil vo vojne a aj v nej vyrástol. Od čias Mohameda bol prostriedkom moslimskej expanzie vždy meč. Moslimské uvažovanie delí svet na dve sféry, dom islamu a dom vojny. Kresťanstvo - a vlastne hocijaké iné nemoslimské náboženstvo - nemá žiadny dom. Kresťania a Židia môžu byť v moslimskom štáte s moslimskou vládou tolerovaní. Ale v tradičnom islame musia byť kresťanské štáty a židovský štát zničené a ich krajiny dobyté. Keď Mohamed bojoval v siedmom storočí proti Mekke, kresťanstvo bolo dominantným náboženstvom moci a bohatstva. Ako náboženstvo Rímskej ríše zahrňovalo celé Stredomorie, vrátane Stredného východu, kde sa zrodilo. Kresťanský svet bol preto hlavným terčom najranejších kalifov a zostal ním aj pre moslimských vodcov v nasledujúcich tisíc rokoch.
Krátko po Mohamedovej smrti bojovníci islamu zaútočili na kresťanov s enormnou energiou. Boli extrémne úspešní. Palestína, Sýria a Egypt - kedysi najkresťanskejšie oblasti sveta - sa rýchlo podrobili. Vo ôsmom storočí moslimské armády dobyli celú kresťanskú severnú Afriku a Španielsko. V jedenástom storočí seldžuckí Turci dobyli Malú Áziu (súčasné Turecko), ktorá bola kresťanskou od čias svätého Pavla. Stará Rímska ríša, súčasným historikom známa ako Byzantská ríša, bola zredukovaná na oblasť o málo väčšiu než Grécko. Cisár Konštantín v zúfalstve odkázal západoeurópskym kresťanom, že ich žiada o pomoc svojim bratom a sestrám na Východe.
Práve toto podnietilo križiacke výpravy. Neboli duchovným dieťaťom ambiciózneho pápeža alebo chamtivých rytierov, ale reakciou na viac než štyri storočia výbojov, počas ktorých moslimovia už dobyli dve tretiny starého kresťanského sveta. V určitom bode sa kresťanstvo ako viera a kultúra muselo brániť alebo byť začlenené do islamu. Tou obranou boli križiacke výpravy.
V roku 1095 pápež Urban II. vyzýval kresťanských rytierov na Clermontskom koncile na zatlačenie islamských výbojov. Reakcia bola ohromná. Mnoho tisíc bojovníkov zložilo sľub kríža a pripravili sa na vojnu. Prečo to urobili? Odpoveď na túto otázku bola vážne nepochopená. Hneď po osvietenstve sa bežne tvrdilo, že križiaci boli len bezzemkovia a naničhodníci, ktorí využili príležitosť lúpiť a drancovať vo vzdialenej krajine. Pocity zbožnosti, sebaobetovania a lásky k bohu, ktoré križiaci vyjadrovali, sa očividne nebrali vážne. Boli len zásterkou pre temnejšie plány.
Počas posledných dvoch desaťročí nezávislé štúdie s pomocou počítačov vyvrátili tento výmysel. Odborníci zistili, že križiacki rytieri boli spravidla bohatí muži s množstvom vlastných pozemkov v Európe. Napriek tomu sa všetkého ochotne vzdali, aby podstúpili sväté poslanie. Vedenie križiackych výprav nebolo lacné. Zapojením sa do križiackej výpravy sa aj bohatí páni a ich rodiny mohli ľahko pripraviť o majetok. Neurobili to preto, že očakávali materiálne bohatstvo (ktoré mnohí z nich už mali), ale preto, lebo dúfali, že sa im podarí nahromadiť poklad, ktorý nepoškodí hrdza ani mole. Silno si uvedomovali svoju hriešnosť a boli dychtiví podstúpiť ťažkosti križiackej výpravy ako kajúcny čin dobrosrdečnosti a lásky. Európa je plná tisícov stredovekých listín dosvedčujúcich tieto pocity, listín, v ktorých títo muži ku nám dodnes prehovárajú, ak počúvame. Samozrejme, nemali nič proti chyteniu koristi, ak sa jej mohli zmocniť. Ale pravdou je, že križiacke výpravy boli notoricky nevhodné na rabovanie. Obohatilo sa zopár ľudí, ale veľká väčšina sa nevrátila s ničím.
Urban II. zadal križiakom dva ciele, pričom oba zostali po stáročia pre križiacke výpravy ústrednými. Prvým bolo zachrániť kresťanov z Východu. Ako jeho následník, pápež Inocent III., neskôr napísal:
Ako môže človek milovať podľa božej zásady svojho blížneho ako seba samého, keď vie, že jeho kresťanskí bratia vo viere a v mene sú zadržiavaní zradnými moslimami v prísnom väzení a zaťažení jarmom najťažšieho otroctva a nezasvätí sa úlohe oslobodiť ich? ...Je len náhoda, že neviete, že mnoho tisíc kresťanov je zadržiavaných v otroctve a uväznených moslimami, mučených nespočetnými mukami?
"Križiacke výpravy," správne tvrdil profesor Jonathan Riley-Smith, sa chápali ako "akt lásky" - v tomto prípade lásky k blížnemu svojmu. Križiacka výprava sa považovala za vec milosti, aby sa napravila hrozná krivda. Ako napísal pápež Inocent III. templárskym rytierom, "Svojimi činmi vykonávate slová evanjelia, 'Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí život za svojich priateľov.'"
Druhým cieľom bolo oslobodenie Jeruzalema a ostatných miest, ktoré sa stali svätými kvôli životu Krista. Výraz križiacka výprava je nový. Stredovekí križiaci sa považovali za pútnikov vykonávajúci spravodlivé činy na svojej ceste ku božiemu hrobu. Križiacke odpustky, ktoré dostali, kánonicky súviseli s pútnickými odpustkami. Tento cieľ sa často opisoval vo feudálnych pojmoch. Keď v roku 1215 zvolával Piatu križiacku výpravu, Inocent III. napísal:
Zvážte, najdrahší synovia, zvážte pozorne, že ak bol nejaký dočasný kráľ zvrhnutý zo svojho kráľovstva a možno i zajatý, nebude sa po prinavrátení svojej nedotknutej slobody a v čase vykonávania spravodlivosti pozerať na svojich vazalov ako na neveriacich a zradcov... pokiaľ sa nezaviažu len svojím majetkom, ale tiež svojimi osobami, že ho oslobodia? ...A podobne, neodsúdi vás Ježiš Kristus, kráľ kráľov a pán pánov, ktorého služobníkmi nepopierateľne ste, ktorý spojil vašu dušu s vaším telom, ktorý vás vykúpil drahou krvou... za hriech nevďačnosti a zločin neviery, ak zanedbávate svoju pomoc jemu?
Opätovné dobytie Jeruzalema preto nebolo kolonializmom, ale aktom obnovy a otvoreného vyhlásenia lásky človeka k bohu. Stredovekí muži vedeli, samozrejme, že boh má moc obnoviť Jeruzalem sám - vlastne, že má moc obnoviť svoju vládu nad celým svetom. Avšak, ako kázal svätý Bernard z Clairvaux, jeho omietnutie urobiť to bolo požehnaním pre jeho ľudí:
Znovu hovorím, zvážte dobrotu všemohúceho a venujte pozornosť jeho plánom a milosti. Sám si kladie povinnosti voči vám, alebo skôr predstiera, že to robí, aby vám pomohol splniť vaše povinnosti voči sebe... Nazývam požehnanou generáciu, ktorá sa dokáže chopiť príležitosti takých bohatých odpustkov ako sú tieto.
Často sa predpokladá, že ústredným cieľom križiackych výprav bola nútená konverzia moslimského sveta. Nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy. Z pohľadu stredovekých kresťanov boli moslimovia nepriateľmi Krista a jeho cirkvi. Úlohou križiakov bolo poraziť ich a brániť sa pred nimi. To je všetko. Moslimovia, ktorí žili na križiakmi získaných územiach, mali všeobecne dovolené nechať si svoj majetok a živobytie a vždy aj svoje náboženstvo. V skutočnosti, počas histórie križiackeho Jeruzalemského kráľovstva moslimskí obyvatelia svojím počtom ďaleko prevyšovali katolíkov. Až v 13. storočí začali františkáni so snahami o konvertovanie moslimov. Tie však boli zväčša neúspešné a napokon sa od nich upustilo. V každom prípade, tieto snahy boli mierumilovným presviedčaním, nie hrozbou násilia.
Križiacke výpravy boli vojnami, preto by bolo chybou charakterizovať ich len ako zbožnosť a dobré úmysly. Tak ako vo všetkých vojnách, násilie bolo brutálne (hoci nie také brutálne ako v súčasných vojnách). Došlo k nešťastným udalostiam, hrubým chybám a zločinom. Tie si dnes zvyčajne dobre pamätáme. Počas prvých dní Prvej križiackej výpravy v roku 1095 chatrná skupina križiakov, vedená grófom Emichom z Leiningenu, sa dostala k Rýnu a okradla a povraždila všetkých Židov, ktorých našli. Miestni biskupi sa pokúšali zastaviť vraždenie, ale bezúspešne. Z pohľadu týchto bojovníkov boli Židia, rovnako ako moslimovia, nepriateľmi Krista. Ich drancovanie a zabíjanie teda nebolo chybou. Verili, že je to správny čin, keďže peniaze Židov sa dali použiť na financovanie križiackej výpravy do Jeruzalema. Ale mýlili sa a cirkev protižidovské útoky ostro odsúdila.
O päťdesiat rokov neskôr, keď sa pripravovala Druhá križiacka výprava, svätý Bernard často kázal, že Židia nemajú byť prenasledovaní:
Opýtajte sa kohokoľvek, kto pozná sväté písmo, čo nájde predpovedané o Židoch v žalmoch. "Nie za ich zničenie sa modlím," píše sa tam. Židia sú pre nás živými slovami písma, lebo nám vždy pripomínajú, za čo trpel náš pán... Za vlády kresťanských princov znášajú ťažké zajatie, ale "oni len čakajú na čas svojho vykúpenia."
Avšak cisterciánsky mních menom Radulf podnecoval ľudí proti rýnskym Židom, napriek mnohým listom od Bernarda, v ktorých ho žiadal, aby prestal. Napokon bol Bernard nútený sám odcestovať do Nemecka, kde dohnal Radulfa, poslal ho späť do svojho kláštora a ukončil vraždenie.
Často sa hovorí, že korene holokaustu môžeme vidieť v týchto stredovekých pogromoch. Môže to tak byť. Ale ak to tak je, tie korene sú omnoho hlbšie a rozšírenejšie než križiacke výpravy. Židia počas križiackych výprav zomierali, ale cieľom križiackych výprav nebolo zabíjať Židov. Práve naopak: pápeži, biskupi a kazatelia dávali jasne najavo, že európski Židia nemajú byť obťažovaní. V súčasných vojnách sa tragickým úmrtiam ako týmto hovorí "vedľajšie škody." Aj so šikovnými technológiami zabili Spojené štáty vo svojich vojnách omnoho viac nevinných ľudí než koľko mohli zabiť križiaci. Ale nikto vážne netvrdí, že cieľom amerických vojen je zabíjanie žien a detí.
Podľa akýchkoľvek kritérií bola Prvá križiacka výprava takmer beznádejná. Nemala vodcu, ani líniu velenia, ani zásobovacie trasy, ani podrobnú stratégiu. Boli to jednoducho tisíce bojovníkov pochodujúcich hlboko na nepriateľské územie, oddaní spoločnej veci. Mnohí z nich zomreli, buď v boji, kvôli chorobám alebo od hladu. Bola to ťažká kampaň, ktorá sa vždy zdala byť na pokraji katastrofy. Zázračne však uspela. V roku 1098 križiaci obnovili v Nicei a Antiochii kresťanskú nadvládu. V júli 1099 dobyli Jeruzalem a začali budovať kresťanský štát v Palestíne. Radosť v Európe bola nespútaná. Zdalo sa, že historický trend, ktorý vyniesol moslimov do takých výšok, sa mení.
Ale nemenil sa. Keď uvažujeme o stredoveku, je ľahké nazerať na Európu skôr vo svetle toho, čím sa stala, než čím bola. Kolosom stredovekého sveta bol islam, nie kresťanstvo. Križiacke výpravy sú zaujímavé najmä preto, lebo boli pokusom o vzdor voči tomuto trendu. Ale behom troch storočí križiackych výprav len Prvá križiacka výprava významné spomalila vojenský pokrok islamu. Odvtedy to bolo márne.
Keď križiacke grófstvo Edessa v roku 1144 dobyli Turci a Kurdi, v Európe prudko stúpla podpora pre novú križiacku výpravu. Viedli ju dvaja králi, francúzsky kráľ Ľudovít VII. a nemecký kráľ Konrad III. a kázal ju samotný svätý Bernard. Bola obrovským neúspechom. Väčšinu križiakov zabili po ceste. Tí, ktorí sa dostali do Jeruzalema, situáciu len zhoršili, keď zaútočili na moslimský Damask, ktorý bol pôvodne silným spojencom kresťanov. Následkom takej katastrofy boli kresťania v Európe nútení zmieriť sa nielen s pokračujúcim rastom moslimskej moci, ale aj s istotou, že boh trestá Západ za jeho hriechy. Po celej Európe sa objavili laické zbožné hnutia a všetky boli zakorenené v túžbe očistiť kresťanskú spoločnosť, aby bola hodná víťazstva na Východe.
Vedenie križiackych výprav koncom dvanásteho storočia sa preto stalo pokusom o totálnu vojnu. Všetkých ľudí, bez ohľadu na to, akí boli slabí či chudobní, privolali na pomoc. Bojovníkov žiadali, aby obetovali svoj majetok a ak bude treba aj svoje životy na obranu kresťanského Východu. Na domácom fronte boli všetci kresťania vyzývaní na podporu križiackych výprav prostredníctvom modlitby, pôstu a almužny. Moc moslimov však predsa len rástla. Saladin, veľký zjednotiteľ, vytvoril z moslimského Blízkeho východu jeden celok a po celý čas kázal džihád proti kresťanom. V roku 1187 v bitke pri Hattine jeho armáda rozdrvila kombinovanú armádu kresťanského Jeruzalemského kráľovstva a zmocnila sa vzácnej relikvie, Pravého kríža. Bezbranné kresťanské mestá sa jedno po druhom začali vzdávať, čo vyvrcholilo kapituláciou Jeruzalema 2. októbra. Odolalo len zopár prístavov.
Reakciou bola Tretia križiacka výprava. Viedol ju cisár Nemeckej ríše Fridrich I. Barbarossa, francúzsky kráľ Filip II. Augustus a anglický kráľ Richard I. Levie srdce. V každom prípade to bola veľká vec, hoci nie celkom taká veľká ako kresťania dúfali. Starý Fridrich sa utopil počas prechodu riekou na koni, takže jeho armáda sa vrátila domov ešte skôr, než sa dostala do Svätej zeme. Filip a Richard prišli loďou, ale ich neustále hašterenie len zhoršilo už aj tak kontroverznú situácii na pevnine v Palestíne. Po opätovnom dobytí Akka šiel francúzsky kráľ domov, kde sa zapodieval delením Richardových francúzskych statkov. Križiacka výprava preto pripadla na Richarda. Richard, skúsený bojovník, obdarený vodca a vynikajúci taktik viedol kresťanskú armádu od víťazstva k víťazstvu a napokon znovu dobyl celé pobrežie. Ale Jeruzalem nebol na pobreží a po dvoch nevydarených pokusoch o zaistenie zásobovacích línií do Svätého mesta sa Richard napokon vzdal. Sľubujúc, že jedného dňa sa vráti, uzavrel so Saladinom prímerie, ktoré zaistilo mier v oblasti a slobodný vstup do Jeruzalema pre neozbrojených pútnikov. Ale bola to nepríjemná situácia, s ktorou sa však musel zmieriť. V celej Európe zostala intenzívna túžba obnoviť v Jeruzaleme kresťanskú nadvládu a znovu získať Pravý kríž.
Križiacke výpravy 13. storočia boli väčšie, lepšie financované a lepšie organizované. Ale taktiež zlyhali. Štvrtá križiacka výprava (1201-1204) stroskotala, keď skĺzla do siete byzantskej politiky, ktorej západniari nikdy skutočne nerozumeli. Urobili okľuku do Konštantínopolu, aby podporili človeka, ktorý si nárokoval trón a ktorý sľúbil veľké odmeny a podporu pre Svätú zem. Ale keď už bol na tróne cézarov, ich mecenáš zistil, že nedokáže vyplatiť, čo sľúbil. Takto zradení svojimi gréckymi priateľmi, križiaci v roku 1204 zaútočili, dobyli a brutálne vyplienili Konštantínopol, najväčšie kresťanské mesto na svete. Pápež Inocent III., ktorý predtým exkomunikoval celú križiacku výpravu, križiakov silno odsúdil. Ale oveľa viac toho urobiť nemohol. Tragické udalosti roku 1204 zatvorili železné dvere medzi rímskou katolíckou a gréckou ortodoxnou cirkvou, dvere, ktoré nedokázal znovu otvoriť ani pápež Ján Pavol II. Je hroznou iróniou, že križiacke výpravy, ktoré boli priamym následkom katolíckej túžby zachrániť ortodoxných veriacich, rozdelili tieto dva tábory ešte viac - a možno natrvalo.
Zvyšné križiacke výpravy 13. storočia si počínali iba o málo lepšie. Piata križiacka výprava (1217-1221) dosiahla krátke dobytie Dumjátu v Egypte, ale moslimovia napokon porazili armádu a znovu obsadili mesto. Francúzsky kráľ svätý Ľudovít IX. viedol počas svojho života dve križiacke výpravy. Počas prvej taktiež dobyl Dumját, ale Egypťania ho rýchlo prekabátili a donútili opustiť mesto. Hoci Ľudovít bol vo Svätej zemi niekoľko rokov, kedy bez obmedzenia míňal peniaze na obranné práce, nikdy nedosiahol svoju najmilšiu túžbu: oslobodiť Jeruzalem. V roku 1270 bol už oveľa starším mužom, no viedol ďalšiu križiacku výpravu do Tunisu, kde zomrel na chorobu, ktorá pustošila tábor.
Po smrti svätého Ľudovíta viedli bezohľadní moslimskí vodcovia, Bajbars a Kalávún, brutálny džihád proti kresťanom v Palestíne. V roku 1291 moslimská armáda úspešne vyvraždila alebo vyhnala posledných križiakov, čím vymazala križiacke kráľovstvo z mapy. Napriek mnohým pokusom a mnohým ďalším plánom kresťanské armády nikdy znova nedokázali získať oporný bod v oblasti až do 19. storočia.
Človek by si pomyslel, že po troch storočiach kresťanských porážok budú Európania znechutení z myšlienky križiackych výprav. Vôbec nie. V istom zmysle mali málo alternatív. Moslimské kráľovstvá sa v 14., 15. a 16. storočí stávali silnejšími, nie slabšími. Osmanskí Turci si podrobili nielen ostatných moslimov, čím ešte viac zjednotili islam, ale tiež pokračovali v nátlaku na západ, kde dobyli Konštantínopol a vyrazili vpred, hlboko do samotnej Európy. Do 15. storočia križiacke výpravy už neboli aktom milosti voči vzdialeným ľuďom, ale zúfalými pokusmi jedného z posledných zvyškov kresťanstva prežiť. Európania začali uvažovať nad skutočnou možnosťou, že islam napokon dosiahne svoj cieľ dobytia celého kresťanského sveta. Jeden z najväčších bestsellerov tých čias, Loď bláznov od Sebastiana Branta, vyjadrila tento pocit v kapitole s názvom "O úpadku viery":
V Oriente bola naša viera silná,
Vládla v celej Ázii,
V maurských krajinách a Afrike.
Ale teraz už tieto krajiny nemáme
Dokonca by to zarmútilo najtvrdší kameň...
Štyri sestry našej cirkvi nájdeš,
Sú patriarchálne:
Konštantínopol, Alexandria,
Jeruzalem, Antiochia.
Ale sú stratené a vyplienené
A čoskoro zaútočia na hlavu.
Samozrejme, toto sa nestalo. Iba skoro. V roku 1480 sultán Mehmed II. dobyl Otranto ako predmostie pre svoju inváziu do Talianska. Rím bol evakuovaný. Sultán však zomrel krátko nato a jeho plány zomreli spolu s ním. V roku 1529 Sulejman Veľkolepý obľahol Viedeň. Nebyť niekoľkých mimoriadnych lejakov, ktoré zdržali jeho postup a donútili ho nechať za sebou množstvo svojho delostrelectva, je prakticky isté, že Turci by mesto dobyli. Nemecko by im potom bolo vydané na milosť. (V tom čase sa križiacke výpravy už neviedli za záchranu Jeruzalema, ale samotnej Európy.)
Ale, hoci to niekedy bolo o vlas, v Európe sa schyľovalo k niečomu inému - niečomu bezprecedentnému v ľudskej histórii. Renesancia, zrodená zo zvláštnej zmesi rímskych hodnôt, stredovekej zbožnosti a jedinečnej úcte k obchodu a podnikaniu, viedla k ďalším veľkým hnutiam, ako humanizmus, vedecká revolúcia a doba objavov. Hoci Európa bojovala o život, pripravovala sa na expanziu do celého sveta. Kvôli protestantskej reformácii, ktorá odmietla pápežstvo a doktrínu odpustkov, sa križiacke výpravy stali pre mnohých Európanov nemysliteľnými, čím prenechala bojovanie katolíkom. Svätá liga, ktorá bola sama križiackou výpravou, v roku 1571 porazila osmanskú flotilu pri Lepante. Vojenské víťazstvá ako toto však zostali zriedkavými. Moslimská hrozba bola neutralizovaná ekonomicky. Ako narastalo bohatstvo a moc Európy, kedysi úžasní a sofistikovaní Turci sa zdali byť spiatočnícki a úbohí - už neboli hodní križiackej výpravy. "Nemocný muž Európy" sa potácal do 20. storočia, kedy konečne skonal, čím za sebou zanechal súčasný neporiadok na Strednom východe.
Z bezpečnej vzdialenosti mnohých storočí je dosť ľahké zamračiť sa od znechutenia z križiackych výprav. Náboženstvo, napokon, nie je niečím, kvôli čomu by sa oplatilo viesť vojny. Ale mali by sme pamätať na to, že naši stredovekí predkovia by boli rovnako znechutení našimi nekonečne ničivejšími vojnami, ktoré vedieme v mene politických ideológií. A predsa, stredoveký aj súčasný vojak bojujú napokon za svoj vlastný svet a za všetko, čo ho tvorí. Obaja sú ochotní priniesť obrovskú obeť, za predpokladu, že to poslúži niečomu, čo považujú za vzácne, za niečo väčšie než oni sami. Či už križiakov obdivujeme alebo nie, faktom je, že svet, ktorý dnes poznáme, by bez ich snáh neexistoval. Prastará kresťanská viera, so svojou úctou ku ženám a antipatiou voči otroctvu, nielen prežila, ale aj prekvitala. Nebyť križiackych výprav, mohla nasledovať zoroastrizmus, ďalšieho z konkurentov islamu, a zaniknúť.
Prevzaté z http://www.thearma.org/essays/Crusades.htm
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára