Sväté vojny a pirátske vlády: Berberskí korzári - 2. časť

IV. Galeje a lode

---

Berberskí korzári využívali úzke, štíhle galeje, aby uháňali vedľa obchodných lodí, na ktoré sa potom nalodili a zaútočili. (65) Veslá sa nachádzali na jednej strane s dvadsiatimi štyrmi až dvadsiatimi ôsmymi lavičkami, s dvomi veslami na lavičku a štyrmi až piatimi otrokmi na veslo (čo je spolu 192 až 280 veslárov). (66) Galeja bola na korme (v zadnej časti - pozn. prekl.) uzavretá, aby poskytla úkryt rote bojujúcich janičiarov, no zvyšok lode bol vystavený počasiu. (67) Plavba na korzárskej galeji mohla trvať šesť až osem týždňov alebo menej, ak galeja rýchlo našla korisť. (68) Keďže úspech závisel od rýchlosti, časté nakláňanie a odieranie boli úplne nevyhnutné a galeje boli vyťahované z vody asi každé dva mesiace. (69)

Galejní otroci sedeli nahí na lavičkách a boli pripútaní reťazami na členkoch a pripevnení k lodi, pričom posádka ich neustále bičovala. (70) Keď kapitán vydal rozkaz veslovať, dôstojník dal signál píšťalou a poddôstojník zopakoval signál otrokom, aby sa všetkých približne päťdesiat vesiel ponorilo do vody naraz. (71) "Galejní otroci niekedy veslovali desať, dvanásť či dokonca dvadsať hodín v kuse, bez najmenšieho oddychu či prestávky. Vtedy dôstojník chodil dokola a úbohým veslárom dával do úst kusy chleba namočeného vo víne, aby nestratili vedomie..." (72) Ak vyčerpaný otrok spadol na svoje veslo, bičovali ho, až kým ho "nepovažovali za mŕtveho" a následne ho bez okolkov hodili do mora. (73) Galejný otrok mohol niekedy pracovať až dvadsať rokov. (74) Keď nebolo dosť kresťanských otrokov na veslovanie, boli najatí arabskí alebo maurskí otroci za cenu desať dukátov za plavbu, či už sa podarilo niečo ukoristiť alebo nie. (75)

Za velenie lode bol zodpovedný Reis, teda kapitán. (76) Reisa vyberal štát a skúmala ho rada starších kapitánov. (77) Jeho posádka bola často zmesou moslimských námorníkov, odrodilcov, Grékov a zajatých kresťanov, ktorých pred lavičkou galejného otroka zachránili ich námorné zručnosti. (78) Takíto kresťanskí námorníci mohli slobodne pracovať na lodi, ale keď bezprostredne hrozil útok, nasadili im okovy.

Okrem posádky niesli všetky korzárske lode plný oddiel janičiarov. (80) Týchto ozbrojených bojujúcich mužov prilákali z osmanskej armády Levantu (východného Stredomoria) náboroví dôstojníci, ktorí ich ľahko nalákali na službu na Berberskom pobreží svojimi príbehmi o obrovských ziskoch, ktoré im mal priniesť boj proti kresťanom. (81) Janičiari sa nepodieľali na veslovaní či navigácii a na palube veľkej lode ich bolo zvyčajne 100 až 140. (82) Veliteľom janičiarov bol Aga, vyšší dôstojník, ktorý rozhodoval o tom, či napadnú inú loď. (83) Títo janičiari s turbanmi a vo svojich uvoľnených šatách trpezlivo vysedávali a fajčili ópium alebo tabak, až do tej slávnej chvíle, kedy chodža, teda lodný hospodár, neprečítal nahlas verše z Koránu, zatiaľ čo sa valili cez boky zajatej lode s kopijami, mušketami a šabľami a premohli odpor v boji muža proti mužovi. (84) Janičiari boli horliví bojovníci, lebo ak nič neukoristili, nezaplatili im. (85)

V prvom desaťročí sedemnásteho storočia začali korzári zaraďovať do svojich flotíl bojové plachetnice. (86) Tento proces urýchlilo zbehnutie niekoľkých stoviek anglických a holandských pirátov a kaperov na Berberské pobrežie, ktorí prišli na svojich lodiach potom, ako ich na konci španielskych vojen vyhodili z práce. (87) Plachty neskôr zvíťazili nad galejami, lebo plachty nemali ústa, ktoré by bolo treba kŕmiť a mohli niesť mnoho potravín bez toho, aby sa unavili ako ľudské ruky. (88) Preto si korzári z väčšej časti osvojili plachetnice s rahnovými plachtami (štvoruholníkovými priečnymi plachtami - pozn. prekl.). (89)

Korzári dosiahli vrchol svojej moci v týchto prvých desaťročiach sedemnásteho storočia. (90) Jeden benátsky pozorovateľ zaznamenal, že v rokoch 1624-25 mal Alžír šesť galejí a sto bojových plachetníc; Tunis mal šesť galejí a štrnásť plachetníc a Tripolis mal malú flotilu dvoch až troch plachetníc. (91) Ďalší historik odhadoval, že od roku 1622 do roku 1642 zajali korzári viac než tristo anglických lodí a asi 7000 anglických občanov. (92) To je v priemere pätnásť lodí a 350 mužov (a príležitostne žien a detí) ukoristených ročne len z Anglicka. (93)

V šestnástom storočí patrila väčšina korzárskych galejí štátu a fungovali podobne ako vojenské námorníctva ostatných krajín, s dôležitým rozdielom, že vždy boli vo vojne s kresťanstvom a preto sa každý rok vydávali na svoje koristnícke plavby. (94) V sedemnástom storočí však štát naďalej vlastnil väčšinu galejí, ale mnohé plachetnice patrili súkromníkom. (95) Lode si zaobstarávali a vybavovali jednotlivci. (96) Tým jednotlivcom bol niekedy samotný Reis, čiže kapitán, ale častejšie bolo vlastníkom združenie miestnych obchodníkov, majiteľov lodí, korzárov, úradníkov a niekedy dosť obyčajných ľudí ako majitelia malých obchodov, umelci alebo ktokoľvek iný, kto mal nejaké úspory, ktoré chcel investovať. (97) Investovanie do plachetnice bolo veľmi lákavé, lebo bolo pravdepodobné, že uspokojí ľudskú túžbu po zbožnosti a zisku zároveň. (98)

V deň spustenia novo vybavenej lode prišli všetci majitelia do lodenice s peňažnými darmi a šatami, ktoré sa mali rozdeliť medzi otrokov, ktorí pomáhali s vybavovaním lode. (99) S výkrikom "Alláhu Akbar", čo znamená "Boh je najväčší" (presnejšie "Alláh je najväčší", viď tu - pozn. prekl.), bola nad provou lode obradne zabitá ovca ako symbol kresťanskej krvi, ktorá mala byť na jej plavbách preliata. (100)

V. Delenie koristi

Podnikanie korzárov bolo vysoko organizované. (101) Delenie lupu bolo dobre regulované ako komerčná operácia, v ktorej určitý podiel smeroval štátu a prístavným úradníkom, rovnako ako kapitánom a posádke galejí. (102) Navyše, aj platenie výkupného a predaj zajatcov boli vysoko regulované a komercionalizované. (103) Vzhľadom k povahe tohto podnikania boli korzári pozoruhodne dobre disciplinovaní a vo všeobecnosti dodržiavali vlastné pravidlá, (104) zatiaľ čo tí, ktorí pravidlá porušili a teda podviedli svojich druhov, mohli očakávať rýchle tresty. (105)

Podľa jedného zaužívaného pravidla bolo vybavenie zajatej lode a jej tovar súčasťou koristi a museli sa započítať. (106) Majetok cestujúcich a posádky však mohli korzári beztrestne vydrancovať. (107) Príklad na toto pochádza z rozprávania zajatého amerického námorníka Johna Fossa. (108) V roku 1798 sa plavil z Massachusetts do Cádizu, keď jeho loď zajali korzári z Alžíru. (109) Posádka si z lode všimla v diaľke ďalšiu loď, na ktorej viala anglická vlajka. (110) Keď sa táto loď rútila na americkú loď, jeden muž na palube v "kresťanskom habite" pozdravil po anglicky americkú loď. (111) Hneď na to sa však objavilo niekoľko "Maurov" a preskočili z korzárskej lode, na ktorej viali falošné anglické farby, na loď Američanov. (112) Vyhrážali sa okamžitým zabitím a vypáčili všetky kufre a truhlice a vyrabovali všetky lôžkoviny, šaty, knihy, lodné mapy, kvadranty (stredoveké prístroje na meranie výšky nebeských telies nad obzorom - pozn. prekl.) a všetok hnuteľný tovar okrem nákladu a nábytku. (113) Korzári následne vyzliekli z chrbtov námorníkov a cestujúcich všetky šaty a nechali ich len v košeliach a spodkoch. (114) Všetkých zajatcov vzali na palubu korzárskej lode a tam ich vypočúval Reis, ktorý sa predstavil ako Reis Hudga Mohamet Salamia z Alžíru. (115) Aby zabránil "pokusu o vzburu", zajatcov prerozdelil na paluby ostatných korzárskych lodí, ktoré nič neukoristili, a dopravili ich späť do Alžíru. (116)

Keď otrokov, korisť a samotné lode odviedli späť do domácich prístavov korzárov a predali, zisky sa starostlivo rozdelili. (117) Islamské právo vyhradilo pevne stanovený podiel ukoristeného tovaru "pre boha", preto šla zvyčajne jedna sedmina alebo jedna osmina ziskov štátu. (118) Platilo sa tiež za údržbu prístavu a za podporu úradníkov, ktorí sa podieľali na správe systému. (119) Zvyšok sa rovnomerne rozdelil medzi majiteľov lodí (často združenie investorov) a posádku. (120) Námorníci, ktorí sa počas útoku vyznamenali, dostali bonus a zvyšok sa rozdelil v pomere ku služobnému veku. (121) Reis (kapitán) zvyčajne dostal asi dvanásť krát viac než námorník a janičiar mohol očakávať asi polovicu námorníkovho podielu. (122) Pisár dohliadal na presnosť a spravodlivosť pri delení. (123)

VI. Otroci

Odhady sa dosť líšia, ale jeden zdroj naznačuje, že v roku 1621 bolo len v samotnom Alžíri 20 000 kresťanských otrokov a podľa ďalšieho zdroja v 30-tych rokoch 17. storočia to bolo 25 000 mužských a 2000 ženských otrokov. (124) Väčšina hodnoty otrokov spočívala v ich spoločenskom postavení. Anglický šľachtic bol veľmi hodnotnou korisťou, lebo sa dalo spoľahnúť na to, že jeho rodina ho vykúpi značnou sumou. (125) Služobník alebo robotník však mal omnoho menšiu hodnotu. (126) Takíto kresťanskí otroci bez peňazí mali len malú šancu na prepustenie, pokiaľ nemali toľko šťastia, že ich z otroctva vykúpila európska náboženská vykupiteľská organizácia. (127) Také vykúpenie bolo veľmi drahé a výkupné za anglických otrokov v roku 1798 bolo 1200 dolárov za každého. (128) Často sa stávalo, že keď bezprostredne hrozil útok berberských korzárov, šľachtici si rýchlo vymenili šaty so svojimi služobníkmi. (129) Korzári však prekukli toto skrývanie identity vďaka prehliadke rúk zajatcov. (130) Z jemných rúk šľachtica a mozoľovitých rúk služobníka bolo zjavné ich spoločenské postavenie.

Po zajatí boli otroci privedení najprv do Dejovho paláca, kde si vybral tých najlepších (čísla naznačujú, že si zobral jedného z ôsmich otrokov) a zvyšných otrokov odviedli na trh, aby ich vydražili. (131) Tam dilalín, čiže dražitelia, chodili s otrokmi hore-dole po ulici, pričom vyvolávali vlastnosti a povolanie každého z nich a upresňovali poslednú ponúknutú cenu, pokiaľ sa neobjavil dražiteľ s vyššou sumou. (132) Čo je zaujímavé, tento konkrétny predaj bol len predbežný a otroka po ňom odviedli späť do Dejovho paláca. (133) Tam si Dej mohol kúpiť ľubovoľného otroka za najvyššiu cenu, ktorá bola pôvodne ponúknutá. (134) Potom sa konala druhá dražba otrokov, ktorých sa Dej rozhodol nekúpiť a ceny všeobecne stúpli na vyššiu úroveň, než na akej boli vysoké ponuky z trhu na ulici. (135) Rozdiel v cene medzi víťaznými ponukami na prvej a druhej dražbe šiel do verejnej pokladnice a nižšia ponuka sa následne rozdelila ako zisk podľa vyššie uvedených pravidiel. (136)

Nepredaných otrokov vzali do bagniosov, čo boli väznice pre otrokov. (137) Väčšina otrokov zostala v bagniosoch len v noci, lebo každý deň zavčas rána šli pracovať ako galejní otroci, robotníci na verejných projektoch, domáci služobníci či remeselníci. (138) Ak sa otrok nedostavil na nočný nástup, trestom bolo bežne 150-200 bastinadov (úderov po chodidlách). (139) Otroci si za svoju prácu zarobili malé množstvo peňazí a mohli odpočívať v deň moslimského sabatu a každý deň tri hodiny pred západom slnka. (140) Niekoľko podnikavých otrokov si dokonca požičalo peniaze a v bagniosoch založili krčmy, a zopár z nich si zarobilo dosť peňazí na to, aby si napokon sami kúpili slobodu. (141) Napriek tomu, "stále existujú otroci, takmer vždy nenávidení kvôli svojmu náboženstvu; neustále preťažovaní prácou." (142) Jedným ojedinelým príkladom prestíže však bol James Leander Cathcart, ktorého zajali koncom 19-teho storočia a napokon sa vypracoval na najvyššiu pozíciu, ktorú mohol kresťanský otrok zastávať - hlavný kresťanský tajomník alžírskeho Deja. (143)

Okrem výkupného mohol otrok rýchlo získať slobodu prestúpením na islam alebo tým, čo sa označovalo ako "poturčenie". (144) Kresťanskí otroci, ktorí konvertovali, sa buď usilovali vymaniť z ťažkej práce a života v otroctve a/alebo boli pod neúprosným nátlakom, aby sa pridali k islamu. (145) Títo európski kresťania, ktorí sa "poturčili", boli známi ako "odrodilci" a mohli si užívať úplné výhody kariéry rabovania v moslimskom svete a ostatní moslimovia sa ku nim správali doslova ako k rovným. (146) Preto takým konvertitom priznali plné islamské privilégiá, ako možnosť oženiť sa a získať zamestnanie. (147)

Ktosi položil dobrú otázku, prečo kresťanský otrok proste nekonvertoval na islam, aby získal slobodu a následne okamžite ušiel späť do Európy. (148) Zdá sa, že existujú dve rozumné vysvetlenia, prečo k tomu nedochádzalo tak často, aby sa to zaznamenalo. Za prvé, kresťanskí otroci boli v Európe veľmi chudobní a dokonca mohli ako otroci viesť život s vyšším štandardom než aký by viedli doma. (149) Preto bolo čaro voľného života a bohatstva ako odrodilý korzár, žijúceho na prosperujúcom stredomorskom pobreží, skutočne veľmi príťažlivé. (150) Druhý dôvod, prečo sa zdá, že ku konverziám a útekom nedochádzalo, súvisel s absolútnym pohŕdaním voči moslimom v európskej spoločnosti. (151) Príbehy zajatcov naznačujú, že keď sa do dediny alebo mesta dostali správy, že jeden z nich bol zajatý a následne "poturčený", toho človeka sa prakticky zriekli a pohŕdali ním. (152)

(65) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 81.
(66) Id.
(67) Id.
(68) Id. na str. 85.
(69) Id.

(70) Id. na str. 82-84.
(71) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(72) Id.
(73) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 215.
(74) Id. na str. 215-16.
(75) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221.

(76) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(77) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(78) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(79) Id.

(80) Earle, supra poznámka 4, na str. 43-44.
(81) Id.
(82) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(83) Id. Aga bol úplne nezávislý od Reisa a teda tvorila efektívnu kontrolu Reisovho správania. Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221-22.
(84) Earle, supra poznámka 4, na str. 44. Pozri tiež Cordingly, supra poznámka 1, na str. 82.
(85) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221-22.

(86) Earle, supra poznámka 4, na str. 40.
(87) Id. na str. 41.
(88) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 229.
(89) Wright a Macleod, supra poznámka 15, na str. 11.

(90) Earle, supra poznámka 4, na str. 41.
(91) Id.
(92) Id. na str. 42.
(93) Id.

(94) Id. na str. 43.
(95) Id.
(96) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(97) Id.
(98) Id.

(99) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221.
(100) Id.

(101) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 11.
(102) Id.
(103) Id.
(104) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(105) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.

(106) Id.
(107) Id.
(108) Foss, supra poznámka 49, na str. 71.
(109) Id. na str. 74.
(110) Id. na str. 74-75.
(111) Id. na str. 75.
(112) Id.
(113) Id.
(114) Foss, supra poznámka 49, na str. 75.
(115) Id. na str. 75-76.
(116) Id. na str. 76.

(117) Earle, supra poznámka 4, na str. 44. Ak bola korisť veľmi veľká, únoscovia ju zvyčajne odtiahli do domáceho prístavu, ale menšie lode spravidla posielali domov pod vedením poručíka a "sudcovského zboru Maurov". Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 225.
(118) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(119) Earle, supra poznámka 4, na str. 44.
(120) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(121) Id.
(122) Id.
(123) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 225.

(124) White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 3 (Paul Baepler ed., 1999).

(125) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 86.
(126) Id.
(127) Id. na str. 90.
(128) Foss, supra poznámka 49, na str. 82 (spoločenské postavenie týchto otrokov je neznáme).
(129) Viď Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.
(130) Id.

(131) Id.
(132) Id. na str. 88.
(133) Id.
(134) Id.
(135) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(136) Id.

(137) Id.
(138) Earle, supra poznámka 4, na str. 42.
(139) Foss, supra poznámka 49, na str. 82.
(140) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(141) Id.
(142) Id.
(143) James Leander Cathcart, The Captives, Eleven Years a Prisoner in Algiers (1899) in White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 178 (Paul Baepler ed., 1999).

(144) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(145) Id. na str. 89.
(146) Earle, supra poznámka 4, na str. 28.
(147) Baepler, supra poznámka 124, na str. 43.

(148) Otázka vznesená počas prezentácie tejto témy v triede v apríli 2006.
(149) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(150) Id. na str. 89.
(151) Id. na str. 88.
(152) Viď Milton Giles, White Gold (2005).

Prevzaté z http://www.daviddfriedman.com/Academic/Course_Pages/Legal%20Systems%202017/final_papers_06/barbary_corsairs.html

Sväté vojny a pirátske vlády: Berberskí korzári - 1. časť

(S porovnávacím pohľadom na maltézskych korzárov)

Marisa Huber

I. Úvod

---

Vykrádanie lodí za účelom prežitia bolo vždy najzákladnejšou formou pirátstva. (1) Navyše, kariéra piráta, so všetkými svojimi príležitosťami, bola často veľmi prosperujúca. (2) Berberskí korzári však boli ešte odhodlanejší kvôli svojmu náboženstvu. (3) Korzári Stredozemného mora robili to, čo sami považovali za svätú vojnu proti nepriateľom svojej viery. (4) Títo korzári sa venovali oficiálne sponzorovanému pirátstvu, na ktoré mali splnomocnenia od svojich panovníkov a považovali sa za bojovníkov islamu. (5) Navyše, mnohé vlády podporovali alebo aspoň tolerovali pirátstvo, ktoré vykonávali ich občania, lebo ho považovali za lacný a efektívny spôsob napomáhania obchodu a ríši. (6)

Zvyčajné vysvetlenie pôvodu slova "Barbaria" (po anglicky Barbary - pozn. prekl.) je, že je to skomolenina slova "Berber", ktoré je odvodené od hanlivého starogréckeho slova s významom čokoľvek negrécke. (7) Tento hanlivý pojem sa tiež stal koreňom slova "barbar". (8)

Slovo "korzár" sa etymologicky odvodzuje od talianskeho slova corso, ktoré znamená naháňať, preto korzár znamená "ten, kto naháňa". (9) Tento výraz má rôzne lingvistické a kultúrne konotácie. Napríklad, v stredomorských jazykoch corsaro alebo corsaire znamená len kaper, to znamená niekto, koho štát splnomocnil k vykonávaniu koristníckych aktivít na mori. (10) V angličtine (a zrejme aj v iných jazykoch - pozn. prekl.) je však korzár zvyčajne synonymom slova pirát (11), alebo niekto, kto pácha nelegitímne krádeže na mori. (12)

Od najranejších čias používali kresťania názov "Barbaria" na opis južného pobrežia Stredozemného mora, od Egypta po Atlantik a ďalej za Gibraltár. (13) Hoci pirátstvo bolo v Stredozemnom mori bežné od čias staroveku, vzor pre neskoršie pirátstvo v regióne stanovili križiacke výpravy. (14) Neskôr, v rokoch 1519 až 1573, osmanskí Turci rozšírili svoju ríšu na celú severnú Afriku. (15) Od tej doby berberskí korzári operovali z troch tureckých severoafrických regentstiev, Alžír, Tunis a Tripolis (zhruba zodpovedajúcich dnešným krajinám Alžírsko, Tunisko a Líbya). (16)

Flotily operujúce z každého prístavu boli v zásade oportunistické, aby naplno využili stredomorskú námornú dopravu. (17) Každá flotila však mala základné územie: korzári Alžíru sa plavili medzi Sicíliou a Gibraltárom, flotily z Tripolisu brázdili vody na východ od Sicílie a korzári sídliaci v Tunise križovali stredné a východné Stredomorie. (18)

II. Dejiny

Za zabudovanie prístavov osmanských regentstiev do základní berberských pirátov sú z veľkej časti zodpovední dvaja bratia. (19) Arudž a Chajr ad-Dín pochádzali z gréckej rodiny, ktorá konvertovala na islam. (20) Keď sultán Mohamed II. v roku 1462 dobyl Lesbos, ich otec Ja'kub zostal na ostrove. (21)

Starším bol Arudž, ktorého považovali za Barbarossu, lebo mal červenú bradu. (22) Kým odišiel, aby prevzal velenie nad kaperskou loďou, slúžil najprv v legitímnom tureckom vojenskom námorníctve. (23) Počas svojich následných plavieb sa zastavil v prístave Tunis, kde uzavrel dohodu s kráľom. (24) Výmenou za doky a ochranu pred prenasledovaním (25) mal Arudž kráľovi platiť jednu pätinu zo všetkého, čo ukoristí. (26) Arudž bol veľmi úspešný korzár. (27) Začal zajatím dvoch pápežových veľkých galejí a behom piatich rokov sa s ôsmimi loďami pod svojím velením stal slávnym. (28) Na začiatku 16-teho storočia Maurovia, ktorých vyhnali zo Španielska, trpeli v Alžíri kvôli blokáde uvalenej Španielmi a poprosili Arudža o pomoc. (29) Arudž a jeho brat Chajr ad-Dín sa teda vypravili so 6000 mužmi a šestnástimi galeotami (menšími vojnovými veslovými loďami - pozn. prekl.). (30) Dvaja brata a ich flotila nad Alžírom rýchlo prevzali moc, potlačili vzburu a zahnali flotilu španielskych lodí. (31) Do roku 1517 Arudž kontroloval väčšinu súčasného Alžírska. (32)

Po smrti svojho staršieho brata v boji zaujal Chajr ad-Dín, čo znamená "obranca viery", Arudžovo miesto ako vplyvnej sily v Alžíri. (33) Hoci jeho brada nebola taká červená ako Arudžova, aj on bol známy ako Barbarossa. (34) Chajr ad-Dín bol omnoho kultivovanejší a sofistikovanejší než jeho brat a plynule hovoril šiestimi jazykmi. (35)

V roku 1519 sultán Osmanskej ríše Selim vymenoval Chajr ad-Dína za beglerbega, čiže všeobecného guvernéra Alžíru. (36) Do roku 1525 Chajr ad-Dín posilnil svoje postavenie nad Alžírom a vybudoval z neho veľmi silnú korzársku základňu, čím zároveň posilnil osmanskú moc. (37) Jeho flotila sa nepretržite zväčšovala, až mal napokon tridsať šesť vlastných galeot, s ktorými sa v lete neustále plavil. (38) Jeho bojujúce vojská sa taktiež neustále zväčšovali a pridalo sa ku nim asi 70 000 Moriskov (Moriskovia - Maurovia na španielskych územiach dobytých kresťanmi počas Reconquisty, ktorí zostali a konvertovali na kresťanstvo - pozn. prekl.), ktorých Chajr ad-Dín zachránil z poddanstva v Španielsku. (39) Potom, ako Osmanská ríša obsadila Rodos a vyhlásila úplnú nadvládu nad východným Stredomorím, (40) sultán povýšil Chajr ad-Dína na Kapudana Pašu, teda vysokého admirála osmanskej flotily. (41) V lete 1538 velil Chajr ad-Dín viac než sto päťdesiatim lodiam. (42)

III. Štruktúra vlády berberských štátov

Štáty berberského pobrežia boli regentstvami Osmanskej ríše, ale fakticky sa stali vcelku nezávislými autonómnymi poddanstvami. (43) Hoci regentstvá bojovali za osmanského sultána, keď si to okolnosti vyžadovali, tešili sa značnej autonómii a vykonávali nezávislú diplomatickú a vojenskú politiku. (44) Galeje berberských štátov boli najprv integrované do flotily Osmanskej ríše, ale do konca šestnásteho storočia operovali nezávisle. (45)

Pokiaľ ide o formálne vedenie, osmanský sultán vymenoval Pašu (napríklad Chajr ad-Dína), aby spravoval regentstvá a prístavy. (46) Pašovu autoritu zaručoval oddiel janičiarov - elitných bojovníkov osmanskej armády. (47) Počas neskorého šestnásteho storočia sa však rovnováha moci presunula od Pašu k rade janičiarskych dôstojníkov nazývanej "Divan". (48) Divan vymenoval "Deja", ktorý skutočne spravoval berberské kráľovstvo. (49)

Koncom šestnásteho storočia bol Dej zdanlivo absolútnym panovníkom, s ostatnými vrcholovými funkcionármi, pomenovanými Haznagi, Aga, Hoodge de Cabellos a Petit Mell. (50) Existoval tiež Aga de Baston, ktorý zastával funkciu dva mesiace, po ktorých odišiel do dôchodku. (51) Medzi ostatných dôležitých funkcionárov v tom čase patrili: dvadsať štyri Čiah Baffov, plukovníkov podriadených Agovi; 200 starších Reisov, čiže kapitánov; 400 poručíkov; Muftí, vysoký duchovný; Kádí, najvyšší sudca v duchovných záležitostiach; a veľký Marabut, náčelník rádu svätcov či pustovníkov. (52)

Pokiaľ ide o diplomatické vzťahy, väčšina európskych námorných národov mala voči Berberskému pobrežiu vždy dvojtvárny postoj. (53) Na verejnosti odsudzovali korzárov a požadovali spoločnú akciu, aby sa im postavili. (54) V súkromí však priznávali, že korzári konajú vo svoj obchodný prospech, keď poškodzujú námorné záujmy menších národov. (55) Anglicko, Holandsko a Francúzsko, každá krajina zvlášť, príležitostne uzatvárali s berberskými štátmi dohody, aby získali nedotknuteľnosť pre svoje obchodné loďstvo v Stredozemnom mori. (56) Pretože však tieto dohody postupne oslabovali živobytie korzárov, často sa porušovali. (57)

V roku 1662 uzavrelo Anglicko s korzármi svoju prvú dohodu. (58) Vyjednávajúci diplomat poznamenal, že "je ťažké vyjednávať, keď sú podmienky úplne jednostranné. Berberské súdy sa oddávajú zvykom, diktujúcimi vlastné podmienky vyjednávania." (59) Vyjednávacie metódy sa však zlepšili potom, keď krajina za krajinou vymenovali konzulov, ktorí dohliadali na ich záujmy v Alžíri a Tunise. (60) Dohody však boli stále veľmi drahé. V roku 1799 novovytvorené Spojené štáty americké uzavreli s Alžírom dohodu o "50 000 dolároch ako preddavku, 8000 dolároch pre tajnú službu, dvadsiatich ôsmych kanónoch, 10 000 delových guliach a veľkom množstve strelného prachu, súprave lán a šperkoch." (61)

Za účelom posilnenia zmlúv niesli nedotknuteľné európske obchodné lode stredomorské doklady. (62) Tie doklady boli pekné pergamenové dokumenty, na ktorých bolo meno, miesto pôvodu a opis lode, aby sa dala určiť ich identita, keď o nej korzári pochybovali. (63) Jeden zdroj naznačuje, že tieto dokumenty moslimovia takmer vždy rešpektovali a systém sa ukázal ako pomerne efektívny napriek takým podvodným praktikám akým bolo masové falšovanie. (64)

(1) Pirates: Terror on the High Seas From the Caribbean to the South China Sea 8 (David Cordingly ed., 2004).
(2) Stanley Lane-Poole, The Barbary Corsairs 12 (1901).
(3) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 11.
(4) Peter Earle, The Pirate Wars 39 (2004).

(5) Id. na str. 41.

(6) Id. na str. X1.

(7) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 78.

(8) Id.

(9) http://en.wikipedia.org/wiki/Corsair

(10) Earle, supra poznámka 4, na str. 39.

(11) Id.

(12) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 15 (definícia pirátstva podľa britského súdu z roku 1696).

(13) Id. na str. 78.

(14) Id. na str. 77. Prvú križiacku výpravu zahájil pápež Urban II. v roku 1095. Earle, supra poznámka 1, na str. 46.

(15) Louis B. Wright and Julia H. Macleod, The First Americans in North Africa: William Eaton's Struggle for a Vigorous Policy Against the Barbary Pirates, 1799-1805 5 (1945).
(16) Earle, supra poznámka 4, na str. 39. Korzári tiež operovali zo Salle na atlantickom pobreží Maroka. Id. Maroko však nebolo pod tureckou správou, preto nie je v tomto článku brané do úvahy. Viď Wright a Macleod, supra poznámka 15, na str. 5.

(17) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 85.

(18) Id.

(19) Id. na str. 80.

(20) Id.

(21) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 31.

(22) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.

(23) Id.

(24) Id.

(25) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 35.

(26) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.
(27) Id.
(28) Id.

(29) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 45.
(30) Id. na str. 45-46.
(31) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.
(32) Id. na str. 90.

(33) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 53.
(34) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.
(35) Id.

(36) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 54.
(37) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 80.
(38) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 59.
(39) Id.

(40) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 74.
(41) Id. na str. 94.
(42) Id. na str. 98.

(43) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 81.
(44) Earle, supra poznámka 4, na str. 39-40.
(45) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 85.

(46) Id. na str. 81.
(47) Id.
(48) Id.

(49) Id. (niektoré zdroje používajú výrazy "Dej" and "Bej" zameniteľne, no ostatné zdroje naznačujú, že "Dej" je vo vyššom úradnom postavení než "Bej." ViďJohn Foss, A Journal of the Captivity and Sufferings of John Foss (1798) in White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 87 (Paul Baepler ed., 1999)).

(50) Foss, supra poznámka 49, na str. 91.
(51) Id.
(52) Id.

(53) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 91.
(54) Id.
(55) Id.
(56) Id.
(57) Id.

(58) Wright a Macleod, supra poznámka 15, na str. 13.
(59) Id. na str. 36.
(60) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 251.
(61) Id. na str. 258 (táto dohoda predpokladala neustálu nedotknuteľnosť, hoci existujú dôkazy, že sa platil ďalší "príspevok").

(62) Earle, supra poznámka 4, na str. 79.
(63) Id.
(64) Id.

Prevzaté z http://www.daviddfriedman.com/Academic/Course_Pages/Legal%20Systems%202017/final_papers_06/barbary_corsairs.html

Mohamed a smrť Asmy bint Marwan

Úvod

---

Potom, ako sa Mohamed presťahoval do Jathríbu, začala jeho moc narastať. Niekoľko ľudí, Židov i Arabov, mu však oponovalo. Mohamed začal svojich odporcov umlčiavať rôznymi spôsobmi. Jedným z nich bola ich vražda. Mohamed mal niekoľkých nepriateľov a kritikov, niektorí boli nebezpeční, iní boli obyčajní ľudia, ktorí žili v oblasti a nemysleli si o Mohamedovi nič. Nanešťastie pre nich, vyjadrovali svoje názory. Jeden po druhom boli umlčaní. Mohamed získal moc v Medine zmluvami, intrigami či otvoreným terorom. Napokon sa stal pánom oblasti. Vedel, že jeho stúpenci ho milujú a zomreli by za neho. Boli mu k dispozícii a niekedy ich využíval, aby vykonali jeho rozkaz.

Prezentácia islamských zdrojov

Poznámka: Moje komentáru budú v [] zátvorkách. Poznámky prekladateľa textov budú v {} zátvorkách.

Zo Sírat Rasúl Alláh od Ibn Isháka (preklad A. Guilaumea, "The Life of Muhammad"), strany 675, 676.

Cesta Umajra b. Adijja na zabitie Asmy B. Marwan

Bola z B. Umajja b. Zajda. Keď zabili Abú Afaka, prejavila nespokojnosť. Abdulláh b. al-Haríth b. Al-Fudajl, ktorému to povedal jeho otec, povedal, že bola vydatá za muža z B. Chatmá, zvaného Jazíd b. Zajd. Obviňovala islam a jeho stúpencov so slovami:

Pohŕdam B. Málik a al-Nabít

A Aus a B. al-Chazradž.

Poslúchate cudzinca, ktorý nie je jedným z vás,

Z Murada ani Madhidža. {1}

Očakávate od neho dobré potom, ako zabil vašich náčelníkov

Ako hladný muž čakajúci na kuchárovu polievku?

Nie je tu hrdý muž, ktorý by na neho prekvapivo zaútočil

A zmaril nádeje tých, ktorí od neho niečo očakávajú?

Hassan b. Thabít jej odpovedal:

Banú Va'il a B. Vakif a Chatmá

Sú menejcenné oproti B. al-Chazradž.

Keď vyzývala na bláznovstvo, beda jej pri plači,

Lebo smrť sa blíži.

Nahnala strach mužovi slávneho pôvodu,

Šľachetného pri svojom odchode a pri svojom príchode.

Pred polnocou ju zafarbil od jej krvi

A nespôsobil si tým žiadnu vinu.

Keď apoštol počul, čo povedala, povedal, "Kto ma zbaví Marwanovej dcéry?" Umajr bin Adij al-Chatmí, ktorý bol s ním, ho počul, a ešte v tú noc šiel do jej domu a zabil ju. Ráno prišiel za apoštolom a povedal mu čo urobil a on povedal, "Pomohol si Bohu a Jeho apoštolovi, ó Umajr!" Keď sa ho opýtal, či bude musieť znášať nejaké zlé následky, apoštol povedal, "Dve kozy sa nepobijú kvôli jej smrti," tak sa Umajr vrátil späť ku svojim ľuďom.

V ten deň bol v radoch B. Chatmá veľký nepokoj kvôli afére s bint (dievkou) Marwan. Mala päť synov a keď za nimi Umajr prišiel od apoštola, povedal, "Zabil som bint Marwan, ó synovia Chatmá. Zneste ma, ak môžete; nenechajte ma čakať." To bol prvý deň, kedy sa islam stal silným v radoch B. Chatmá; tí, ktorí boli moslimami, to predtým tajili. Prvým z tých, ktorí prijali islam, bol Umajr bin Adij, ktorého prezývali "Čitateľ" a Abdulláh b. Aus a Chuzajma b. Thábit. Deň po tom, ako bola bint Marwan zabitá, sa ľudia z B. Chatmá stali moslimami, lebo videli moc islamu.

{1} - V poznámke sa píše, "Dva kmene jemenského pôvodu."

Z Kitab Al-Tabakát Al-Kabír od Ibn Sa'da, preložil S. Moinul Hak, zväzok 2, strany 30-31.

Saríja Umajra Ibn Adija

Potom (sa uskutočnila) saríja Umajra ibn Adija Ibn Charašaha al-Chatmího proti Asme Bint Marwan, z Banú Umajja ibn Zajda, keď z mesiaca Ramadán zostalo päť nocí, na začiatku devätnásteho mesiaca od hidžri apoštola Alláhovho. Asma bola manželkou Jazída ibn Zajda ibn Hisn al-Chatmího. Nadávala na islam, urážala proroka a podnecovala (ľudí) proti nemu. Skladala poéziu. Umajr bin Adij prišiel za ňou v noci a vstúpil do jej domu. Jej deti spali okolo nej. Jedno kojila. Pohľadal ju svojou rukou, lebo bol slepý, a dieťa od nej odsunul. Vrazil jej do hrude meč, až vyšiel z chrbta. Potom v Medine predniesol s prorokom ranné modlitby. Apoštol Alláhov mu povedal: "Zabil si dcéru Marwanovu?" On povedal: "Áno. Mám urobiť ešte niečo?" On (Mohamed) povedal: "Nie. Dve kozy sa kvôli nej nepobijú." Toto slovo sme počuli od apoštola Alláhovho ako prvé. Apoštol Alláhov ho nazval "Umajr, basir (vidiaci)". [Koniec citátu Ibn Sa'da]

Dosvedčujúce spisy

V knihe "23 rokov: Štúdia prorockej kariéry Mohameda" od Alího Daštího (Mazda Press, 1994), autor taktiež zmieňuje vraždu Abú Afaka a Asmy bint Marwan. Napísal (strana 100):

"Abú Afak, muž vysokého veku (údajne 120 rokov), bol zabitý za zosmiešňovanie Mohameda. Skutok vykonal Sálim b. Umajr na príkaz proroka, ktorý sa opýtal, "Kto si poradí s týmto lotrom namiesto mňa?" Zabitie takého starého muža prinútilo poetku Asmu b. Marwan zložiť neúctivú báseň o prorokovi, a aj ona bola úkladne zavraždená."

Diskusia

Tak si to zhrňme a vysvetlime.

Mohamed nechal zavraždiť Abú Afaka. Asma b. Marwan sa kvôli vražde toho starca vyjadrila proti Mohamedovi. Presviedčala svojich súkmeňovcov, aby proti vrahovi niečo podnikli. Keď sa Mohamed dopočul, čo povedala, pokračoval vo svojej vražednej horúčke a nechal ju zavraždiť. Akú veľkú hrozbu pre Mohameda predstavovala? S najväčšou pravdepodobnosťou by jej robilo veľký problém, aby na Mohameda zaútočila sama. Potrebovala mužov, ktorí by sa Mohamedovi postavili. Pozrime sa na tú udalosť podrobnejšie a preskúmajme súvislosti Asminho vzťahu s jej kmeňom.

1) V prvom rade, jej kmeň nebol pod nadvládou Mohameda. Možno mali s Mohamedom dohodu, možno nie. Tak či onak, táto žena mohla vyjadriť svoj názor. Ak existovala dohoda a ak ju porušila, Mohamed sa mohol sťažovať u vodcov jej kmeňa a tí jej mohli prikázať, aby mlčala.

2) Na tejto udalosti je pozoruhodnejšie to, že potom, ako bola zavraždená, Mohamed povedal, "Dve kozy sa kvôli nej nepobijú", čím myslel, že jej smrť nebude nikoho zaujímať (nuž, okrem jej detí a rodiny).

Všimnite si tiež, že niektorí ľudia z jej kmeňa sa už stali moslimami. Je isté, že oni by ju nepočúvali.

Pointou je toto: ak jej vražda naozaj nikoho nezaujímala, tak naozaj nikoho nezaujímalo, čo povedala. Jej ľudia taktiež vedeli o tom, že Mohamed nechal zavraždiť Abú Afaka a zdá sa, že ani to ich nezaujímalo. Aj vzhľadom k tomu by ju nikto nebral dosť vážne na to, aby počúval jej výzvy na zabitie Mohameda, ktorý bol vodcom mocnej skupiny ľudí. Nikto z jej ľudí nebol ochotný riskovať svoj život kvôli jej slovám.

Najdôležitejšie je toto: Asma b. Marwan nebola pre Mohameda legitímnou hrozbou.

Preskúmajme podobný príklad. Po celom Strednom východe sú moslimovia, ktorí nazývajú Ameriku Veľkým Satanom. Títo moslimovia vyzývajú na násilné zničenie Ameriky. Často sa zhromažďujú veľké davy, ktoré skandujú "Smrť Amerike, smrť Reaganovi/Bushovi/Clintonovi/...". Keby Amerika, alebo Reagan, alebo Bush atď. mali použiť Mohamedove štandardy, zabili by zopár Arabov. Ale vieme, že skandovanie davu horúcich hláv neospravedlňuje použitie násilia proti nim. Existujú lepšie spôsoby, ako jednať s kritikmi a kritikou. Počas mladíckej vášne ľudia často povedia veci, ktoré nezamýšľajú urobiť, alebo ktoré urobiť nedokážu.

Tak prečo teda Mohamed požadoval vraždu Asmy? Skúsme niekoľko možností:

a) Mohamed veril, že pre neho predstavuje legitímnu hrozbu, preto nariadil jej vraždu.

b) Mohameda trápili jej slová a chcel ju umlčať.

c) Boh Mohamedovi povedal, aby tú ženu zavraždil.

Je očividné, že jedinou reálnou možnosťou je tá druhá. Ona ho nevydesila, nebola vodkyňou svojho kmeňa a mala len malý alebo žiaden vplyv. Nebola pre neho nič viac než nepríjemnosťou. Keby boh Mohamedovi povedal, aby šiel a zabil ju, Mohamed by tvrdil, že mal zjavenie typu, "Ó moslimovia, Alláh hovorí, aby som šiel a zabil Asmu b. Marwan." A stalo by sa to ihneď. Keby to bolo takto, moslimovia by ju hromadne napadli cez deň.

Jediným záverom je, že Asma spochybňovala Mohamedovo ego a skutky. To Mohameda znepokojovalo a chcel ju umlčať.

Ďalšie postrehy

1) Čo ma na islame znepokojuje najviac, je jeho sklon k násiliu a jeho použitiu ako štandardu božej vôle.

Umajr je toho dokonalým príkladom. Máme tu moslima, Mohamedovho priateľa, konajúceho na Mohamedovu žiadosť, ktorý pod plášťom noci vstúpi do domu ženy. Podstúpi ku nej, zatiaľ čo spí na posteli so svojimi deťmi, a zavraždí ju vrazením meča do tela. Mohamed tomu mužovi následne hovorí, že "pomohol Bohu a jeho apoštolovi". Ak Alláha táto žena naozaj ohrozovala, myslím, že by ju zabil sám, nemyslíte? Potrebuje boh muža na to, aby sa v noci prikradol a zavraždil spiacu ženu?

2) Ďalej, čo je islam vlastne za náboženstvo? Krátko po vražde Asmy šiel Umajr za jej rodinou a vysmial sa jej! Smial sa im do tváre, že zabil ich matku a že s tým nemôžu nič urobiť! Tu je ten citát ešte raz:

Mala piatich synov a keď Umajr šiel za nimi od apoštola, povedal, "Zabil som bint Marwan, ó synovia Chatmá. Zneste ma, ak môžete; nenechajte ma čakať."

3) Musím tiež skritizovať nemoslimských Arabov v Mohamedových časoch. Chýbal im zmysel pre hodnotu ľudského života. Tu bola zavraždená jedna z ich žien a namiesto toho, aby ich to šokovalo, začali konvertovať na islam, lebo "videli moc islamu".

4) Napokon, podobne ako v bode číslo 1, pozrime sa na moc islamu. Tu je citát:

To bol prvý deň, kedy islam nadobudol moc u B. Chatmá... Deň potom, ako bola Bint Marwan zabitá, sa ľudia z B. Chatmá stali moslimami, lebo videli moc islamu.

Takže moc islamu spočíva teda v tom, že idete a v noci zavraždíte spiacu ženu a uniknete trestu?

Platí v islame, že "silnejší rozhoduje"? Je pravda, že "ten, kto má najväčší meč, je od Alláha?"

Jediní ľudia rešpektujúci tento druh moci, ktorých poznám, sú zločinci, mafiánom podobní ľudia, ktorí taktiež chodia v noci a zabíjajú ľudí v spánku.

Otázky

1) Čo za človeka bol Mohamed? Naozaj musel žiadať svojich mužov, aby zabili matku piatich detí, ženu, ktorá pre neho nebola legitímnou hrozbou?

2) Prečo ju Mohamed nezabil sám? Prečo zakaždým, keď chcel Mohamed niekoho zabiť, si na tú vraždu našiel niekoho iného?

3) Pozrite sa na túto temnú stránku islamu. Toto je islam, ktorý praktizoval Mohamed. Keď zakladateľ náboženstva musí nechať zabiť v noci bezmocnú ženu za to, že mu oponovala, ako môžeme také náboženstvo opísať?

4) Kde sú v súčasnosti "práva žien" alebo "ľudské práva" v islame? Ak Mohamed odopieral slobodu prejavu ostatným, ako sa to odráža v islame a v tom, čo vidíme v islamskom svete dnes? Ako to, že čím sú moslimské národy fundamentalistickejšie, tým viacej potláčajú všetky základné ľudské práva?

5) Je Mohamed človekom, ktorému by ste skutočne dôverovali?

Záver

Vieme, že v každom náboženstve sú dobrí a zlí, ale tento prípad je iný. Táto udalosť odráža muža, ktorý s islamom začal: islam je postavený na Mohamedových slovách a skutkoch. Tu vidíme, že Mohamed nechal brutálne zavraždiť ženu. Zabil ju, pretože sa vyslovila proti nemu a stala sa skôr nepríjemnosťou než legitímnou hrozbou. Navyše, Mohamed nemal žiadne zákonné právo zabiť ju. Vzal situáciu do vlastných rúk a nechal ju zabiť. Mohamed mal pocit, že táto vražda pomohla bohu; necítil žiadnu vinu a nemal ani pocit ľútosti.

Silas

Prevzaté z https://www.answering-islam.org/Silas/asma.htm