IV. Galeje a lode
Berberskí korzári využívali úzke, štíhle galeje, aby uháňali vedľa obchodných lodí, na ktoré sa potom nalodili a zaútočili. (65) Veslá sa nachádzali na jednej strane s dvadsiatimi štyrmi až dvadsiatimi ôsmymi lavičkami, s dvomi veslami na lavičku a štyrmi až piatimi otrokmi na veslo (čo je spolu 192 až 280 veslárov). (66) Galeja bola na korme (v zadnej časti - pozn. prekl.) uzavretá, aby poskytla úkryt rote bojujúcich janičiarov, no zvyšok lode bol vystavený počasiu. (67) Plavba na korzárskej galeji mohla trvať šesť až osem týždňov alebo menej, ak galeja rýchlo našla korisť. (68) Keďže úspech závisel od rýchlosti, časté nakláňanie a odieranie boli úplne nevyhnutné a galeje boli vyťahované z vody asi každé dva mesiace. (69)
Galejní otroci sedeli nahí na lavičkách a boli pripútaní reťazami na členkoch a pripevnení k lodi, pričom posádka ich neustále bičovala. (70) Keď kapitán vydal rozkaz veslovať, dôstojník dal signál píšťalou a poddôstojník zopakoval signál otrokom, aby sa všetkých približne päťdesiat vesiel ponorilo do vody naraz. (71) "Galejní otroci niekedy veslovali desať, dvanásť či dokonca dvadsať hodín v kuse, bez najmenšieho oddychu či prestávky. Vtedy dôstojník chodil dokola a úbohým veslárom dával do úst kusy chleba namočeného vo víne, aby nestratili vedomie..." (72) Ak vyčerpaný otrok spadol na svoje veslo, bičovali ho, až kým ho "nepovažovali za mŕtveho" a následne ho bez okolkov hodili do mora. (73) Galejný otrok mohol niekedy pracovať až dvadsať rokov. (74) Keď nebolo dosť kresťanských otrokov na veslovanie, boli najatí arabskí alebo maurskí otroci za cenu desať dukátov za plavbu, či už sa podarilo niečo ukoristiť alebo nie. (75)
Za velenie lode bol zodpovedný Reis, teda kapitán. (76) Reisa vyberal štát a skúmala ho rada starších kapitánov. (77) Jeho posádka bola často zmesou moslimských námorníkov, odrodilcov, Grékov a zajatých kresťanov, ktorých pred lavičkou galejného otroka zachránili ich námorné zručnosti. (78) Takíto kresťanskí námorníci mohli slobodne pracovať na lodi, ale keď bezprostredne hrozil útok, nasadili im okovy.
Okrem posádky niesli všetky korzárske lode plný oddiel janičiarov. (80) Týchto ozbrojených bojujúcich mužov prilákali z osmanskej armády Levantu (východného Stredomoria) náboroví dôstojníci, ktorí ich ľahko nalákali na službu na Berberskom pobreží svojimi príbehmi o obrovských ziskoch, ktoré im mal priniesť boj proti kresťanom. (81) Janičiari sa nepodieľali na veslovaní či navigácii a na palube veľkej lode ich bolo zvyčajne 100 až 140. (82) Veliteľom janičiarov bol Aga, vyšší dôstojník, ktorý rozhodoval o tom, či napadnú inú loď. (83) Títo janičiari s turbanmi a vo svojich uvoľnených šatách trpezlivo vysedávali a fajčili ópium alebo tabak, až do tej slávnej chvíle, kedy chodža, teda lodný hospodár, neprečítal nahlas verše z Koránu, zatiaľ čo sa valili cez boky zajatej lode s kopijami, mušketami a šabľami a premohli odpor v boji muža proti mužovi. (84) Janičiari boli horliví bojovníci, lebo ak nič neukoristili, nezaplatili im. (85)
V prvom desaťročí sedemnásteho storočia začali korzári zaraďovať do svojich flotíl bojové plachetnice. (86) Tento proces urýchlilo zbehnutie niekoľkých stoviek anglických a holandských pirátov a kaperov na Berberské pobrežie, ktorí prišli na svojich lodiach potom, ako ich na konci španielskych vojen vyhodili z práce. (87) Plachty neskôr zvíťazili nad galejami, lebo plachty nemali ústa, ktoré by bolo treba kŕmiť a mohli niesť mnoho potravín bez toho, aby sa unavili ako ľudské ruky. (88) Preto si korzári z väčšej časti osvojili plachetnice s rahnovými plachtami (štvoruholníkovými priečnymi plachtami - pozn. prekl.). (89)
Korzári dosiahli vrchol svojej moci v týchto prvých desaťročiach sedemnásteho storočia. (90) Jeden benátsky pozorovateľ zaznamenal, že v rokoch 1624-25 mal Alžír šesť galejí a sto bojových plachetníc; Tunis mal šesť galejí a štrnásť plachetníc a Tripolis mal malú flotilu dvoch až troch plachetníc. (91) Ďalší historik odhadoval, že od roku 1622 do roku 1642 zajali korzári viac než tristo anglických lodí a asi 7000 anglických občanov. (92) To je v priemere pätnásť lodí a 350 mužov (a príležitostne žien a detí) ukoristených ročne len z Anglicka. (93)
V šestnástom storočí patrila väčšina korzárskych galejí štátu a fungovali podobne ako vojenské námorníctva ostatných krajín, s dôležitým rozdielom, že vždy boli vo vojne s kresťanstvom a preto sa každý rok vydávali na svoje koristnícke plavby. (94) V sedemnástom storočí však štát naďalej vlastnil väčšinu galejí, ale mnohé plachetnice patrili súkromníkom. (95) Lode si zaobstarávali a vybavovali jednotlivci. (96) Tým jednotlivcom bol niekedy samotný Reis, čiže kapitán, ale častejšie bolo vlastníkom združenie miestnych obchodníkov, majiteľov lodí, korzárov, úradníkov a niekedy dosť obyčajných ľudí ako majitelia malých obchodov, umelci alebo ktokoľvek iný, kto mal nejaké úspory, ktoré chcel investovať. (97) Investovanie do plachetnice bolo veľmi lákavé, lebo bolo pravdepodobné, že uspokojí ľudskú túžbu po zbožnosti a zisku zároveň. (98)
V deň spustenia novo vybavenej lode prišli všetci majitelia do lodenice s peňažnými darmi a šatami, ktoré sa mali rozdeliť medzi otrokov, ktorí pomáhali s vybavovaním lode. (99) S výkrikom "Alláhu Akbar", čo znamená "Boh je najväčší" (presnejšie "Alláh je najväčší", viď tu - pozn. prekl.), bola nad provou lode obradne zabitá ovca ako symbol kresťanskej krvi, ktorá mala byť na jej plavbách preliata. (100)
V. Delenie koristi
Podnikanie korzárov bolo vysoko organizované. (101) Delenie lupu bolo dobre regulované ako komerčná operácia, v ktorej určitý podiel smeroval štátu a prístavným úradníkom, rovnako ako kapitánom a posádke galejí. (102) Navyše, aj platenie výkupného a predaj zajatcov boli vysoko regulované a komercionalizované. (103) Vzhľadom k povahe tohto podnikania boli korzári pozoruhodne dobre disciplinovaní a vo všeobecnosti dodržiavali vlastné pravidlá, (104) zatiaľ čo tí, ktorí pravidlá porušili a teda podviedli svojich druhov, mohli očakávať rýchle tresty. (105)
Podľa jedného zaužívaného pravidla bolo vybavenie zajatej lode a jej tovar súčasťou koristi a museli sa započítať. (106) Majetok cestujúcich a posádky však mohli korzári beztrestne vydrancovať. (107) Príklad na toto pochádza z rozprávania zajatého amerického námorníka Johna Fossa. (108) V roku 1798 sa plavil z Massachusetts do Cádizu, keď jeho loď zajali korzári z Alžíru. (109) Posádka si z lode všimla v diaľke ďalšiu loď, na ktorej viala anglická vlajka. (110) Keď sa táto loď rútila na americkú loď, jeden muž na palube v "kresťanskom habite" pozdravil po anglicky americkú loď. (111) Hneď na to sa však objavilo niekoľko "Maurov" a preskočili z korzárskej lode, na ktorej viali falošné anglické farby, na loď Američanov. (112) Vyhrážali sa okamžitým zabitím a vypáčili všetky kufre a truhlice a vyrabovali všetky lôžkoviny, šaty, knihy, lodné mapy, kvadranty (stredoveké prístroje na meranie výšky nebeských telies nad obzorom - pozn. prekl.) a všetok hnuteľný tovar okrem nákladu a nábytku. (113) Korzári následne vyzliekli z chrbtov námorníkov a cestujúcich všetky šaty a nechali ich len v košeliach a spodkoch. (114) Všetkých zajatcov vzali na palubu korzárskej lode a tam ich vypočúval Reis, ktorý sa predstavil ako Reis Hudga Mohamet Salamia z Alžíru. (115) Aby zabránil "pokusu o vzburu", zajatcov prerozdelil na paluby ostatných korzárskych lodí, ktoré nič neukoristili, a dopravili ich späť do Alžíru. (116)
Keď otrokov, korisť a samotné lode odviedli späť do domácich prístavov korzárov a predali, zisky sa starostlivo rozdelili. (117) Islamské právo vyhradilo pevne stanovený podiel ukoristeného tovaru "pre boha", preto šla zvyčajne jedna sedmina alebo jedna osmina ziskov štátu. (118) Platilo sa tiež za údržbu prístavu a za podporu úradníkov, ktorí sa podieľali na správe systému. (119) Zvyšok sa rovnomerne rozdelil medzi majiteľov lodí (často združenie investorov) a posádku. (120) Námorníci, ktorí sa počas útoku vyznamenali, dostali bonus a zvyšok sa rozdelil v pomere ku služobnému veku. (121) Reis (kapitán) zvyčajne dostal asi dvanásť krát viac než námorník a janičiar mohol očakávať asi polovicu námorníkovho podielu. (122) Pisár dohliadal na presnosť a spravodlivosť pri delení. (123)
VI. Otroci
Odhady sa dosť líšia, ale jeden zdroj naznačuje, že v roku 1621 bolo len v samotnom Alžíri 20 000 kresťanských otrokov a podľa ďalšieho zdroja v 30-tych rokoch 17. storočia to bolo 25 000 mužských a 2000 ženských otrokov. (124) Väčšina hodnoty otrokov spočívala v ich spoločenskom postavení. Anglický šľachtic bol veľmi hodnotnou korisťou, lebo sa dalo spoľahnúť na to, že jeho rodina ho vykúpi značnou sumou. (125) Služobník alebo robotník však mal omnoho menšiu hodnotu. (126) Takíto kresťanskí otroci bez peňazí mali len malú šancu na prepustenie, pokiaľ nemali toľko šťastia, že ich z otroctva vykúpila európska náboženská vykupiteľská organizácia. (127) Také vykúpenie bolo veľmi drahé a výkupné za anglických otrokov v roku 1798 bolo 1200 dolárov za každého. (128) Často sa stávalo, že keď bezprostredne hrozil útok berberských korzárov, šľachtici si rýchlo vymenili šaty so svojimi služobníkmi. (129) Korzári však prekukli toto skrývanie identity vďaka prehliadke rúk zajatcov. (130) Z jemných rúk šľachtica a mozoľovitých rúk služobníka bolo zjavné ich spoločenské postavenie.
Po zajatí boli otroci privedení najprv do Dejovho paláca, kde si vybral tých najlepších (čísla naznačujú, že si zobral jedného z ôsmich otrokov) a zvyšných otrokov odviedli na trh, aby ich vydražili. (131) Tam dilalín, čiže dražitelia, chodili s otrokmi hore-dole po ulici, pričom vyvolávali vlastnosti a povolanie každého z nich a upresňovali poslednú ponúknutú cenu, pokiaľ sa neobjavil dražiteľ s vyššou sumou. (132) Čo je zaujímavé, tento konkrétny predaj bol len predbežný a otroka po ňom odviedli späť do Dejovho paláca. (133) Tam si Dej mohol kúpiť ľubovoľného otroka za najvyššiu cenu, ktorá bola pôvodne ponúknutá. (134) Potom sa konala druhá dražba otrokov, ktorých sa Dej rozhodol nekúpiť a ceny všeobecne stúpli na vyššiu úroveň, než na akej boli vysoké ponuky z trhu na ulici. (135) Rozdiel v cene medzi víťaznými ponukami na prvej a druhej dražbe šiel do verejnej pokladnice a nižšia ponuka sa následne rozdelila ako zisk podľa vyššie uvedených pravidiel. (136)
Nepredaných otrokov vzali do bagniosov, čo boli väznice pre otrokov. (137) Väčšina otrokov zostala v bagniosoch len v noci, lebo každý deň zavčas rána šli pracovať ako galejní otroci, robotníci na verejných projektoch, domáci služobníci či remeselníci. (138) Ak sa otrok nedostavil na nočný nástup, trestom bolo bežne 150-200 bastinadov (úderov po chodidlách). (139) Otroci si za svoju prácu zarobili malé množstvo peňazí a mohli odpočívať v deň moslimského sabatu a každý deň tri hodiny pred západom slnka. (140) Niekoľko podnikavých otrokov si dokonca požičalo peniaze a v bagniosoch založili krčmy, a zopár z nich si zarobilo dosť peňazí na to, aby si napokon sami kúpili slobodu. (141) Napriek tomu, "stále existujú otroci, takmer vždy nenávidení kvôli svojmu náboženstvu; neustále preťažovaní prácou." (142) Jedným ojedinelým príkladom prestíže však bol James Leander Cathcart, ktorého zajali koncom 19-teho storočia a napokon sa vypracoval na najvyššiu pozíciu, ktorú mohol kresťanský otrok zastávať - hlavný kresťanský tajomník alžírskeho Deja. (143)
Okrem výkupného mohol otrok rýchlo získať slobodu prestúpením na islam alebo tým, čo sa označovalo ako "poturčenie". (144) Kresťanskí otroci, ktorí konvertovali, sa buď usilovali vymaniť z ťažkej práce a života v otroctve a/alebo boli pod neúprosným nátlakom, aby sa pridali k islamu. (145) Títo európski kresťania, ktorí sa "poturčili", boli známi ako "odrodilci" a mohli si užívať úplné výhody kariéry rabovania v moslimskom svete a ostatní moslimovia sa ku nim správali doslova ako k rovným. (146) Preto takým konvertitom priznali plné islamské privilégiá, ako možnosť oženiť sa a získať zamestnanie. (147)
Ktosi položil dobrú otázku, prečo kresťanský otrok proste nekonvertoval na islam, aby získal slobodu a následne okamžite ušiel späť do Európy. (148) Zdá sa, že existujú dve rozumné vysvetlenia, prečo k tomu nedochádzalo tak často, aby sa to zaznamenalo. Za prvé, kresťanskí otroci boli v Európe veľmi chudobní a dokonca mohli ako otroci viesť život s vyšším štandardom než aký by viedli doma. (149) Preto bolo čaro voľného života a bohatstva ako odrodilý korzár, žijúceho na prosperujúcom stredomorskom pobreží, skutočne veľmi príťažlivé. (150) Druhý dôvod, prečo sa zdá, že ku konverziám a útekom nedochádzalo, súvisel s absolútnym pohŕdaním voči moslimom v európskej spoločnosti. (151) Príbehy zajatcov naznačujú, že keď sa do dediny alebo mesta dostali správy, že jeden z nich bol zajatý a následne "poturčený", toho človeka sa prakticky zriekli a pohŕdali ním. (152)
(70) Id. na str. 82-84.
(71) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(72) Id.
(73) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 215.
(74) Id. na str. 215-16.
(75) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221.
(71) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(72) Id.
(73) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 215.
(74) Id. na str. 215-16.
(75) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221.
(76) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(77) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(78) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(79) Id.
(77) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(78) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(79) Id.
(80) Earle, supra poznámka 4, na str. 43-44.
(81) Id.
(82) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(83) Id. Aga bol úplne nezávislý od Reisa a teda tvorila efektívnu kontrolu Reisovho správania. Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221-22.
(84) Earle, supra poznámka 4, na str. 44. Pozri tiež Cordingly, supra poznámka 1, na str. 82.
(85) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221-22.
(81) Id.
(82) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 84.
(83) Id. Aga bol úplne nezávislý od Reisa a teda tvorila efektívnu kontrolu Reisovho správania. Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221-22.
(84) Earle, supra poznámka 4, na str. 44. Pozri tiež Cordingly, supra poznámka 1, na str. 82.
(85) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 221-22.
(86) Earle, supra poznámka 4, na str. 40.
(87) Id. na str. 41.
(88) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 229.
(89) Wright a Macleod, supra poznámka 15, na str. 11.
(87) Id. na str. 41.
(88) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 229.
(89) Wright a Macleod, supra poznámka 15, na str. 11.
(101) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 11.
(102) Id.
(103) Id.
(104) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(105) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.
(102) Id.
(103) Id.
(104) Earle, supra poznámka 4, na str. 43.
(105) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.
(106) Id.
(107) Id.
(108) Foss, supra poznámka 49, na str. 71.
(109) Id. na str. 74.
(110) Id. na str. 74-75.
(111) Id. na str. 75.
(112) Id.
(113) Id.
(114) Foss, supra poznámka 49, na str. 75.
(115) Id. na str. 75-76.
(116) Id. na str. 76.
(107) Id.
(108) Foss, supra poznámka 49, na str. 71.
(109) Id. na str. 74.
(110) Id. na str. 74-75.
(111) Id. na str. 75.
(112) Id.
(113) Id.
(114) Foss, supra poznámka 49, na str. 75.
(115) Id. na str. 75-76.
(116) Id. na str. 76.
(117) Earle, supra poznámka 4, na str. 44. Ak bola korisť veľmi veľká, únoscovia ju zvyčajne odtiahli do domáceho prístavu, ale menšie lode spravidla posielali domov pod vedením poručíka a "sudcovského zboru Maurov". Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 225.
(118) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(119) Earle, supra poznámka 4, na str. 44.
(120) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(121) Id.
(122) Id.
(123) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 225.
(118) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(119) Earle, supra poznámka 4, na str. 44.
(120) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(121) Id.
(122) Id.
(123) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 225.
(124) White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 3 (Paul Baepler ed., 1999).
(125) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 86.
(126) Id.
(127) Id. na str. 90.
(128) Foss, supra poznámka 49, na str. 82 (spoločenské postavenie týchto otrokov je neznáme).
(129) Viď Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.
(130) Id.
(126) Id.
(127) Id. na str. 90.
(128) Foss, supra poznámka 49, na str. 82 (spoločenské postavenie týchto otrokov je neznáme).
(129) Viď Cordingly, supra poznámka 1, na str. 87.
(130) Id.
(131) Id.
(132) Id. na str. 88.
(133) Id.
(134) Id.
(135) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(136) Id.
(132) Id. na str. 88.
(133) Id.
(134) Id.
(135) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(136) Id.
(137) Id.
(138) Earle, supra poznámka 4, na str. 42.
(139) Foss, supra poznámka 49, na str. 82.
(140) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(141) Id.
(142) Id.
(143) James Leander Cathcart, The Captives, Eleven Years a Prisoner in Algiers (1899) in White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 178 (Paul Baepler ed., 1999).
(138) Earle, supra poznámka 4, na str. 42.
(139) Foss, supra poznámka 49, na str. 82.
(140) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(141) Id.
(142) Id.
(143) James Leander Cathcart, The Captives, Eleven Years a Prisoner in Algiers (1899) in White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 178 (Paul Baepler ed., 1999).
(144) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(145) Id. na str. 89.
(146) Earle, supra poznámka 4, na str. 28.
(147) Baepler, supra poznámka 124, na str. 43.
(145) Id. na str. 89.
(146) Earle, supra poznámka 4, na str. 28.
(147) Baepler, supra poznámka 124, na str. 43.
(148) Otázka vznesená počas prezentácie tejto témy v triede v apríli 2006.
(149) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(150) Id. na str. 89.
(151) Id. na str. 88.
(152) Viď Milton Giles, White Gold (2005).
(149) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 88.
(150) Id. na str. 89.
(151) Id. na str. 88.
(152) Viď Milton Giles, White Gold (2005).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára