VII. Odrodilci a rozmanitosť berberských štátov
Počas neskorého šestnásteho storočia až dve tretiny galejí z berberského pobrežia viedli odrodilí korzári. (153) Zdá sa, že títo západoeurópski odrodilci neboli za svoje otrasné správanie trestaní, "nosia na boku meč , behajú po meste opití... spávajú so ženami Maurov... majú dovolený každý druh zhýralosti a neobmedzeného povolenia." (154) Berberské režimy tolerovali týchto "hadov vo svojom africkom Edene", lebo prinášali späť hodnotné koristi a delili sa o lup so svojimi hostiteľmi. (155) Navyše, takíto odrodilí muži boli dôležití v odovzdávaní nových námorných zručností korzárom, kvôli čomu ich vo zvyčajne pokojnej atmosfére moslimských miest tolerovali. (156)
Odrodilci boli zvyčajne buď kresťanskí zajatci, ktorí konvertovali na islam, alebo dobrovoľne prišli z Európy, aby mali podiel na bohatstve a viedli život korzárov. (157) Ostatných však zajali ako deti, keď korzári prepadávali dediny na pobreží Korziky, Sardínie a na pobreží Talianska a Dalmácie. (158) Z ľudí zajatých počas týchto prepadov si Reis často vyberal odvážnejších a krajších a následne sa pripravovali, aby sa sami stali budúcimi Reisami. (159)
Berberské štáty boli veľmi rozmanité. Spoločnosť pozostávala okrem európskych odrodilcov z ľudí mnohých rôznych národností. (160) Táto rozmanitosť sa odrážala v rozdelení vládnej moci. (161) Napríklad v Alžíri boli na vrchole Turci z Osmanskej ríše a ako takí zastávali všetky vrcholné vládne pozície. (162) Kuluglovia (po anglicky Cologlies, popr. Kouloughlis - pozn. prekl.), narodení maurskej matke a tureckému otcovi, boli po Turcoch druhí najmocnejší. (163) Tretí boli Arabi, o ktorých sa v spoločnosti vedelo, že odvodzujú svoj pôvod od Mohamedových učeníkov, ktorí si kedysi podrobili Alžír. (164) Štvrtí boli Maurovia alebo Moriskovia, ktorých vyhnali zo Španielska. (165) Nakoniec, zvyšok spoločnosti pozostával zo všetkých ostatných, vrátane odrodilcov, Levanťanov z východného Stredomoria, Židov a kresťanských otrokov. (166)
Ako by sa vzhľadom k takej rozmanitosti obyvateľstva dalo očakávať, ľudia hovorili mnohými jazykmi. (167) Ľudia z Alžíru boli známy tým, že hovorili kombináciou arabčiny, berberčiny (do tejto kategórie spadá niekoľko jazykov a je ťažké povedať, do akej miery boli jednotlivé jazyky zastúpené - pozn. prekl.) a zvyškov starovekého fenického jazyka. (168) Všetci ostatní obyvatelia však zrejme rozumeli jazyku, ktorému sa hovorilo "Lingua Franca." (169) Bol to druh dialektu, ktorý nebol riadnym jazykom žiadnej krajiny, no napriek tomu mu všetci rozumeli ako nejakému univerzálnemu stredomorskému jazyku. (170) Všetky obchodné a oficiálne záznamy sa však vybavovali a uchovávali v turečtine. (171) Rozmanitosť spoločnosti sa odrážala aj v spôsobe, akým sa ľudia obliekali. Podľa opisu z konca 18. storočia nosili muži v Alžíri veľké turbany a hlavy mali na krátko oholené, ale mali brady. (172) Navyše nosili košele s dlhými rukávmi, krátke kabáty a vesty a vždy dbali na to, aby vonku nosili najkratší odev. (173) Zelenú nesmel nosiť nikto okrem Šerifa, ktorý vraj odvodzoval svoj pôvod od Mohameda. (174) Na rozdiel od týchto moslimov sa Židia museli obliekať výlučne do čierneho, aby sa dalo odlíšiť ich náboženstvo. (175)
VIII. Pravidlá a tresty
Najbežnejším trestom pre otrokov bolo bastinado. (176) Tento proces opísal bývalý otrok William Ray. (177) Napísal, že otroka zhodili na chrbát s chodidlami a členkami zviazanými k sebe a chodidlá mu zodvihli do zvislej polohy. (178) Potom si na otroka sadol Turek, zatiaľ čo ďalší dvaja muži, každý s tvrdým a ťažkým bambusom alebo vetvou datľovníka dlhou asi jeden meter, "z celej svojej sily a zúrivosti udierajú tlčúcim kyjakom" na spodok chodidiel. (179)
Pre otrokov bolo bastinado pravdepodobne najľahším možným trestom. Často im hrozilo alebo ho dostávali okamžite po zajatí, keď sa korzári snažili nájsť akékoľvek cennosti ukryté na lodi. (180) Navyše, jeden otrok podotkol, že "Poznám otroka, ktorý dostal sto bastinadov za to, že uňho našli tri klince na dosky," ktoré vzal z pracoviska. (181)
Za hrdelné zločiny bol kresťanský otrok buď upálený, upečený zaživa alebo napichnutý na ostrý kôl. (182) Ak otrok zabil iného otroka, okamžite ho sťali. (183) Za vraždu moslima bol však omnoho horší trest. (184) Otroka zhodili z mestských hradieb a zachytil sa o niekoľko železných hákov, ktoré boli pripevnené ku hradbe asi v polovici jej výšky. (185) Otrok sa zachytil o tieto háky ľubovoľnou časťou tela, ktorou do nich narazil a otroci takto niekedy viseli v agónii niekoľko dní, kým neskonali. (186)
Ak otroka našli s moslimkou, zoťali mu hlavu. (187) Ženu vložili do vreca a odniesli asi jeden a pol kilometra smerom k moru a hodili cez palubu so skalami, aby ju potopili. (188) Za obyčajné podozrenie, že otrok bol s moslimkou, ho vykastrovali a ženu zbili po chodidlách. (189) Napokon, tresty za pokus o útek sa líšili a mohli zahrňovať bastinado, sťatie alebo pribitie jednej ruky a opačnej nohy ku šibenici, takže otroka nechali visieť, kým nezomrel. (190)
Jednou veľmi zaujímavou a unikátnou črtou právnych systémov berberských štátov bolo používanie marabutovej mešity a palácovej reťaze s cieľom úplne sa vyhnúť trestu za prečin. Tieto miesta/zariadenia slúžili ako praktické priepustky na slobodu, alebo skôr ako záruka, že sa do väzenia vôbec nedostanete.
Marabutove mešity sú konkrétne mešity, v ktorých je pochovaný Marabut alebo pustovník (obaja považovaní za podobných kresťanským svätcom). (191) Podľa práva odvodeného z islamských princípov boli tieto marabutove mešity azylom pre osoby takmer akéhokoľvek vierovyznania, ktoré spáchali nejaký zločin. (192) Preto keď otrok spáchal nejaký zločin (s výnimkou vraždy, urážania islamu alebo udretiu Turka) a podarilo sa mu dostať do marabutovej mešity skôr, než ho chytili, nedostal žiaden trest, snáď s výnimkou nosenia ďalšej reťaze na nohe. (193) Moslim bol úplne omilostený bez ohľadu na svoj zločin, hoci aj hrdelný, ak vtrhol do marabutovej mešity predtým, než ho vzali do väzby. (194) Len čo vošiel do mešity, jeho prítomnosť okamžite nahlásili Muftímu, správcovi mešity, ktorý to okamžite nahlásil Dejovi. (195) Na základe tejto správy Dej poslal Muftímu korálkovú šnúru a zločinec mohol z mešity následne odísť. (196) Ak však zločinec opustil marabutovu mešitu skôr, než Muftí dostal koráliky, zločinec podliehal rovnakému trestu ako pred vstupom do mešity. (197)
Okrem marabutovej mešity bola ďalším bezpečným útočiskom pre zločinca palácová reťaz. (198) Pred bránami Dejovho paláca bola veľká reťaz, pripevnená k vrcholu brány a uzamknutá na dolnom konci. (199) Ktokoľvek, kto spáchal priestupok a chytil sa tejto reťaze skôr, než ho vzali do väzby, bol následne imúnny voči trestu rovnako, ako keď niekto vstúpil do marabutovej mešity. (200) Ak otroka podviedol nejaký Turek, Kuluglo, Maur, Arab, odrodilec alebo Žid, mohol chytiť reťaz a tvrdiť, že chce spravodlivosť. (201) Následne k otrokovi pristúpil jeden z hlavných dôstojníkov Dejovho strážneho zboru a opýtal sa ho na podrobnosti, ako mu bolo ukrivdené. (202) Ak dôstojník veril otrokovi, ktorý držal reťaz, tak sa usiloval o spravodlivosť voči komukoľvek, kto tomu otrokovi ukrivdil. (203) Ale ak sa zistilo, že otrok uviedol nepravdivé svedectvo, okamžite ho zbili po chodidlách. (204) Ak sa otrok sťažoval na Žida a toho uznali vinným, Žida zbili po chodidlách a musel ukrivdeného otroka odškodniť. (205)
IX. Zvyky
Ako už bolo spomenuté vyššie, pravidlá a tresty sa pre neotrockých obyvateľov berberských štátov líšili. Dvomi hlavným rozlišujúcimi faktormi boli náboženstvo a etnický pôvod. Ďalší rozdiel sa zameriaval na to, či jedinec alebo skupiny ľudí žili na vidieku alebo v meste.
Ľudia na vidieku žili v stanoch a cestovali z miesta na miesto, keď "chceli pásť zvieratá alebo pri iných náhodných okolnostiach, ku ktorým dochádzalo," ako si povšimol jeden bývalý otrok. (206) Hoci sa títo ľudia túlali, Dej od nich napriek tomu požadoval príspevok, ktorý získali a späť do Alžíru odniesli vymenovaní Bejovia. (207) Dej zvyčajne informoval konkrétneho Beja, akú sumu mu musí zaplatiť počas nasledujúceho roka. (208) Bej sa potom vydal na vidiek s veľkým počtom jazdcov a požadoval poplatok od každého človeka, ktorého stretol. (209) Ak okamžite nezaplatili, Bej si od nich zobral, čo chcel a ak vzdorovali alebo dokonca dali najavo nespokojnosť s jeho postupom, Bej im údajne odsekol hlavy a následne ich poslal Dejovi. (210) Kvôli svojej moci a majetkom Bejovia zvyčajne nezostávali v úrade dlhšie než dva alebo tri roky, po ktorých Dej proti nim niečo našiel, nechal ich popraviť a všetok majetok, ktorý priniesli do mesta, sa uložil do pokladnice. (211)
Či človek žil na vidieku alebo v meste bolo určujúce aj pre pravidlá a zvyky, ktoré sa týkali svadby. (212) Keď sa mladý muž na vidieku mal ženiť, priviedol niekoľko kusov dobytka do stanu rodičov jeho pani. (213) Nevestu potom posadili na koňa a viedli do stanu, v ktorom žil mládenec, uprostred výkrikov zástupu ostatných mladých ľudí, ktorých pozvali na svadobnú hostinu. (214) Keď prišla do stanu svojho ženícha, dali jej vypiť zmes mlieka a medu a zaspievali jej pieseň. (215) Nato dostala od manžela palicu, ktorú vrazila do zeme a držala v pravej ruke, pričom prednášala nasledovné slová, "Ako je táto palica upnutá v zemi, tak som ja upnutá povinnosťami k môjmu manželovi. Ako ju neodstráni nič okrem sily, tak nás nerozdelí nič okrem smrti." (216) Potom hnala jeho stádo k vode a naspäť, aby prejavila svoju ochotu vykonať akúkoľvek povinnosť, akú jej môže uložiť. (217) Po svadbe sa nevesta zahalila na "dobu celého mesiaca", nesmela sa pohnúť zo stanu a nikto okrem jej rodičov ju počas toho obdobia nesmel vidieť. (218)
Keď však pár, ktorý sa mal brať, žil v Alžíri, svadobný obrad bol iný. (219) Ženích svoju nevestu nikdy pred svadbou nevidel, ale prijal ju na základe opisu jej otca. (220) Keď bol partner dohodnutý a muž zaplatil otcovi za dcéru, poslal svojej budúcej manželke dar v podobe ovocia a sladkostí a zabával jej príbuzných hostinou a hudobnou zábavou. (221) Potom ženícha priviedli do prítomnosti jeho manželky štyri zahalené ženy. (222) Neskôr odišiel do svojho domu, kde mu odovzdali jeho nevestu na koni. (223) Keď ju bezpečne odovzdali jej manželovi, ženy, ktoré boli pozvané na svadobnú hostinu, sa zhromaždili a kráčali ulicami, v ktorých oznamovali svadbu spoločnými, čo najhlasnejšími výkrikmi prenikavým hlasom. (224) Moslimovia v Alžíri si mohli takto vziať až štyri ženy. (225)
(153) Cordingly, supra poznámka 1, na str. 89.
(154) Id.
(155) Id.
(156) Earle, supra poznámka 4, na str. 40.
(154) Id.
(155) Id.
(156) Earle, supra poznámka 4, na str. 40.
(157) Viď Cordingly, supra poznámka 1, na str. 89.
(158) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 201.
(159) Id.
(158) Lane-Poole, supra poznámka 2, na str. 201.
(159) Id.
(160) Viď Foss, supra poznámka 49, na str. 87.
(161) Viď id.
(162) Id.
(163) Id.
(164) Id.
(165) Id.
(166) Foss, supra poznámka 49, na str. 87.
(161) Viď id.
(162) Id.
(163) Id.
(164) Id.
(165) Id.
(166) Foss, supra poznámka 49, na str. 87.
(176) Viď William Ray, Horrors of Slavery (1808) in White Slaves, African Masters: An Anthology of American Barbary Captivity Narratives 195 (Paul Baepler ed., 1999).
(191) Id. na str. 84.
(192) Foss, supra poznámka 49, na str. 84. Židov sa to netýka a nemajú povolené vstúpiť do marabutovej mešity, lebo riskujú upálenie. Id.
(193) Id. na str. 83.
(194) Id. na str. 84.
(195) Id.
(196) Id.
(197) Id.
(192) Foss, supra poznámka 49, na str. 84. Židov sa to netýka a nemajú povolené vstúpiť do marabutovej mešity, lebo riskujú upálenie. Id.
(193) Id. na str. 83.
(194) Id. na str. 84.
(195) Id.
(196) Id.
(197) Id.
(198) Viď Foss, supra poznámka 49, na str. 84.
(199) Id.
(200) Id.
(201) Id.
(202) Id.
(203) Id.
(204) Foss, supra poznámka 49, na str. 84.
(205) Id.
(199) Id.
(200) Id.
(201) Id.
(202) Id.
(203) Id.
(204) Foss, supra poznámka 49, na str. 84.
(205) Id.
(212) Viď id. na str. 88.
(213) Id.
(214) Id.
(215) Foss, supra poznámka 49, na str. 87.
(216) Id.
(217) Id.
(218) Id.
(213) Id.
(214) Id.
(215) Foss, supra poznámka 49, na str. 87.
(216) Id.
(217) Id.
(218) Id.
(219) Viď id. na str. 89.
(220) Id.
(221) Foss, supra poznámka 49, na str. 89.
(222) Id.
(223) Id.
(224) Id.
(225) Id. na str. 91.
(220) Id.
(221) Foss, supra poznámka 49, na str. 89.
(222) Id.
(223) Id.
(224) Id.
(225) Id. na str. 91.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára