Hlavým cieľom islamu je úplné zavedenie Alláhovho božsky nariadeného náboženstva na celom svete. Povahou islamu je ovládať, nie byť ovládaný; vnútiť svoj systém presvedčenia všetkým národom, nie byť vnútený nábožensky; a rozšíriť svoju moc na celú planétu, nie nechať si vládnuť od neveriacich.
Aby islam dosiahol svoje ciele, všetky prostriedky, ktoré využíva, ospravedlňuje džihádom proti neveriacim. S tvrdením, že sa to deje kvôli obrane svojho náboženstva, moslimských krajín a cti moslimov, je džihád povolený a zákonne oprávnený.
Problémom je hlboká priepasť medzi hroznými teroristickými útokmi svetových islamských džihádistických skupín a propagandou islamistov, moslimov a Západniarov. Najprv tvrdia, že islam je náboženstvo mieru a tolerancie, ktoré uniesli extrémisti; potom tvrdia, že existuje len jeden džihád, duchovný, čo znamená uctievanie Alláha; a napokon tvrdia, že moslimovia majú prikázané bojovať proti svojim nepriateľom len v sebaobrane.
Ohromený slobodný svet je svedkom strašných teroristických útokov, vraždenia a stínania hláv a zároveň mu hovoria, že je to len odplata za západný kolonializmus a neoimperializmus, že tieto skupiny sú len malou menšinou, burinou; že hrozba zničenia modernosti a návratu do 7. storočia existuje len preto, lebo svetový islamský džihád chce brániť svoje krajiny, životy a česť svojich ľudí pred západnou agresiou. Islam je však, podľa názoru moslimov, pre každého človeka a mal by sa rozširovať ako víťazné náboženstvo, pokým celé ľudstvo neprehlási, že "niet iného boha okrem Alláha a Mohamed je jeho posol."
Džihád sa objavuje 41-krát v 18 súrach Koránu, väčšinou v spojení s fi-Sabílilláh (na ceste Alláhovej/Božej), čo mu dáva náboženské schválenie (poznámka prekladateľa - v článku Slovo "džihád" v Koráne sa píše o 30 veršoch obsahujúcich slovo džihád v rôznych podobách, no v niektorých veršoch sa tento výraz nachádza dvakrát. Ako z článku vyplýva, 23 z týchto 30 veršov nesie konotáciu vojny proti neveriacim. Vo zvyšných 7 veršoch je džihád opisovaný ako snaha či úsilie. Ďalšiu výnimku tvorí 5 veršov, menovite 5:53, 6:109, 16:38, 24:53 a 35:42, v ktorých sa slovo džahda s rovnakým koreňom dž-h-d prekladá ako "najvážnejší/najvážnejšia/najvážnejšou". Pre úplný zoznam týchto veršov viď tu). V Koráne je 537 veršov, ktoré prejavujú hlbokú intoleranciu voči neveriacim (ich zoznam nájdete tu) a 109 veršov, ktoré priamo vyzývajú na boj proti neveriacim, so všetkými druhmi vraždenia. Súčasné svetové štatistiky sú veľmi jasné a desivé: viac ako 90% svetového terorizmu a viac než 70% svetového násilia páchajú moslimovia. Pokiaľ ide o rok 2015 (článok je z roku 2016 - pozn. prekl.), štatistiky sú ohromujúce a dramatické: 451 zo 452 samovražedných teroristických útokov v roku 2015 spáchali moslimovia. Zvyšný jeden prípad spáchala Ruska v Turecku. Vyšetrovanie zistilo, že ju zradikalizovala wahábistická ideológia.
Džihád sa všeobecne chápe ako vojna za islam a jeho prínosy sú bohato opísané v najuznávanejších náboženských dielach. Niekedy sa mu hovorí "zanedbávaná povinnosť" alebo "zabudnutá povinnosť" a považuje sa za šiesty pilier islamu. Lewis zistil, že "prevažná väčšina klasických teológov, právnikov a tradicionalistov... chápala povinnosť džihádu vo vojenskom zmysle." Povznesenie Alláhovho slova sa bez džihádu nedá dosiahnuť (2:251; 4:75; 8:39; 57:25).
Všetky štyri školy právnej vedy (Madáhib al-Fiqh) a väčšina islamských vykladačov sa zhodujú, že cieľmi džihádu sú odstránenie útlaku a nespravodlivosti spôsobovaných neveriacimi; odstránenie prekážok šírenia Alláhovej pravdy; a všeobecné nastolenie islamskej spravodlivosti. Existujú štyri rôzne spôsoby, ako si môže veriaci splniť svoje povinnosti: a) svojím srdcom; b) svojím jazykom; c) svojimi rukami; d) mečom. Ich cieľom je nastolenie Alláhovej vlády na zemi, pokiaľ neveriaci buď neprijmú islam; alebo sa nepodriadia islamskej vláde a nebudú súhlasiť s platením dane z hlavy, známej ako džizja; alebo pokiaľ nezomrú na bojisku počas džihádu.
Z islamského hľadiska sú všetky vojny v islame náboženské; neexistuje v ňom predstava "sekulárnej vojny" a džihád je jediná známa spravodlivá vojna. Takže aj podľa islamskej jurisdikcie môže človek viesť najagresívnejšiu vojnu a dopúšťať sa strašných, zlých skutkov a stále ju považovať za obrannú vojnu. Moslimská právna teória vyhlasuje, že islam nemôže existovať spolu s modlárstvom. To je širk, čo znamená pridružovanie ostatných bohov a modiel k Alláhovi (4:48; 28:17; 31:13; 36:74; 37:158). Podľa hadísu vzťahujúceho sa na Mohameda, vyhlásil: "Bolo mi prikázané bojovať proti ľuďom, pokiaľ nedosvedčia, že niet iného boha okrem Alláha." (napríklad Sahíh Muslim 1:31 - pozn. prekl.) Moslimovia sú na základe príkazov Koránu povinní zabíjať modloslužobníkov (2:193; 9:5; 3:167-168; 4:84, 88-89). Terorizovanie nepriateľov islamu je Alláhovým príkazom (Sahíh Bucharí 1:2:24, 4:52:220).
V Koráne sú štyri "verše o meči" týkajúce sa rôznych ľudí, proti ktorým sú moslimovia povinní bojovať: a) súra 9, verš 5: boj proti modloslužobníkom; b) súra 9, verš 29: boj proti Ľudom knihy, Ahl al-Kitáb; c) súra 9, verš 73: boj proti pokrytcom a neveriacim; a d) súra 47, verš 4: boj proti nepriateľom, nech je to ktokoľvek a nech sa nachádza kdekoľvek (v uvedenom verši sa v skutočnosti spomínajú neveriaci a nie nepriatelia islamu - pozn. prekl.). Väčšina islamských vykladačov tvrdí, že súra 9, verš 5 ruší 114 alebo 124 ostatných, nemilitantných veršov z Mekky.
Šahíd je ten, koho zabili, čím dosiahol mučeníctvo v džihádistickom boji a dostal sedem rajských darov. Islamskí vykladači chápu tvrdenia Koránu tak, že šuhadá (množné číslo slova šahíd) žijú vedľa Alláha a tešia sa z celej jeho slávy (2:154; 3:169).
Moslimovia považujú mier za taktický prostriedok dosiahnutia svojho strategického cieľa, porážky nepriateľa. Mier predstavuje dočasné prerušenie prebiehajúcej vojny proti nepriateľovi, ktorá bude trvať dovtedy, kým islam neovládne celý svet. Môžu sa s nepriateľom dohodnúť, za predpokladu, že po vypršaní zmluvy obnovia džihád. Zo svojej samotnej povahy musia byť zmluvy dočasné, lebo normálny vzťah medzi moslimami a neveriacimi nie je mier, ale vojna.
Napriek všeobecnej zhode medzi klasickými islamskými vykladačmi na základe šaríe, islamisti na Západe zdôrazňujú miernejšie verše z Koránu, čím v skutočnosti ukazujú zrušený "islam z Mekky", aby skryli žijúci "islam z Mediny". Tvrdia, že islam je obranný a koránové príkazy k boju sú len sebaobranné. Starostlivo zatajili poburujúce a neprijateľné verše, ktoré sa nachádzajú vo všetkých medinských súrach a tvrdia, že "tie verše sú vytrhnuté z kontextu" a neplatia na neveriacich. Čirag Alí uvádza verše z Koránu, o ktorých tvrdí, že sú obmedzené alebo podmienečné a "len dva verše v Koráne obsahujú absolútny alebo bezpodmienečný príkaz k vojne proti neveriacim." Pre Alího je to veľmi jednoduché: kdekoľvek nájdete verše protirečiace si s jeho názorom na výklad Koránu, tie verše sú vylúčené ako neplatné. Preto, ak moslimovia vyzvú svojich nepriateľov k prijatiu islamu a oni to odmietnu, tak všetky islamské vojny sú z definície obranné. Všetci tí, ktorí s ním nesúhlasia, "zle chápu históriu, chronológiu, rovnako ako všeobecný rozsah Koránu a obsah súr."
Komentáre Mahmúda Šaltuta tiež o čomsi svedčia: "Ľudia by urobili dobre, keby sa naučili pravidlá Koránu v súvislosti s bojom, jeho príčinami a cieľmi a keby uznali múdrosť Koránu. Úlohou Koránu je vyzvať ľudstvo, aby sa podriadilo Alláhovi, ako prirodzený proces. Pokiaľ ide o vojnové verše, všetky sa zaoberajú obranou islamského spoločenstva a sú úplne legitímne."
Jamal Badawi, člen Rady fiqhu severnej Ameriky, tvrdí, že džihád je boj proti vnútorným túžbam a boj proti sociálnym nespravodlivostiam. Bojový džihád nie je obmedzený len v tom, čo ho môže a nemôže ospravedlniť, ale je tiež prísne regulovaný. Vojna by sa nemala viesť proti mierumilovným a spravodlivým ľuďom, ale na zastavenie agresie alebo útlaku. Vojnu musí vyhlásiť legitímna autorita po náležitej konzultácii; civilistom sa nesmie ubližovať a s vojnovými zajatcami a zranenými sa musí zaobchádzať ľudsky.
Cieľom moslimských propagátorov je očividne klamať a zavádzať neinformovaných neveriacich ohľadom významu džihádu s tvrdením, že ten výraz znamená duchovný boj veriaceho v Alláha. To nie je pravda. Koreň dž-h-d v prvom tvare arabského časovania v skutočnosti znamená snažiť sa, zápasiť. Slová džihád a mudžáhadad sú však podstatné mená v treťom tvare časovania, džá-h-d, čo znamená bojovať, viesť vojnu. Moslimskí propagátori vedia po arabsky a len sa vyhýbajú pravde. Ignorujú tiež fyzický, vojenský aspekt kitálu ako boja a vraždenia za účelom nastolenia vlády islamu nad všetkými ostatnými náboženstvami a vládnymi systémami.
Tieto tvrdenia sú čistou podvodnou propagandou. Zo všetkých islamských povinností (A'mál) sa džihád považuje za najvznešenejšiu, hneď po viere (Imán) a modlitbe (Saláh). Ten, kto zomrel bez toho, aby viedol džihád proti neveriacim a ani nemal v srdci úmysel bojovať v džiháde na ceste Alláhovej, zomrel ako pokrytec (Munáfik). Islamské hnutie od svojho počiatku agresívne bojovalo, aby si ostatných podmanilo nábožensky, aby si ich podrobilo politicky, aby územne expandovalo na územia ostatných národov a aby prinieslo islamské poslanie celému ľudstvu. Bol to útočný džihád a nikto neuznával žiaden iný druh džihádu.
Štádium prvé: je prikázaný obranný džihád
V Mekke Mohamed zachovával ohľadom vojny umiernenosť a Arabom kázal na duchovnej úrovni. Keďže Mohamedových stúpencov bolo málo, v prípade pokusu o odplatu by ich úplne zničili. Arabi z Mekky vzdorovali Mohamedovmu kázaniu a správali sa ku nemu ako ku šialencovi alebo klamárovi (34:45-46; 52:33; 74:24-25; 83:13). Tvrdili, že sú to staré príbehy, ktoré napísali iní a prečítali mu ich (25:4-5; 52:30; 69:41).
Mohamed sa ich veľmi snažil presvedčiť, že všetky jeho slová sú pravdivé a dajú sa dosvedčiť a doložiť dôkazmi Ľudí knihy (2:146; 5:44,48; 10:94; 26:196-197; 28:52-53; 46:10; 81:19-23). Arabom povedal, čo sa stalo tým, ktorí nepočúvali prorokov: generácia potopy a Noe, ľud Sodomy a Lót a osud faraóna (26:10-12; 54:17-19, 32-34). Ale ľudia z Mekky ho žiadali, aby im ukázal knihu, z ktorej rozpráva tieto príbehy (17:93). Jeho odpoveď bola, že je rovnaká ako kniha Mojžišova, ktorá je uchovaná pod kamennými tabuľami s desiatimi božími prikázaniami (6:7; 13:43; 16:101-103; 17:88-90; 23:96; 41:42; 43:1-4; 46:12; 56:78-79).
Malé moslimské spoločenstvo v Mekke bolo objektom kurajšovského útlaku, nepretržite ich mučili, utláčali a prenasledovali. Zosmiešňovali ich a útočili na nich, posmievali sa im a bili ich (tieto tvrdenia sú trocha prehnané, v skutočnosti si Mohamed za svoj útlak mohol sám, viď tu - 1, 2, 3, 4, 5 - pozn. prekl.). Ostatných bojkotovali a dokonca im odopreli vstup do Kaaby, kde sa chceli venovať náboženským povinnostiam. Mohamedovo posolstvo veriacim bolo jasné: buďte trpezliví a majte strpenie s tými, ktorí popierajú pravdu; trpezlivo čakajte s vedomím, že ste stále pod Alláhovými očami, opaterou a ochranou.
Keď Mohamed považoval za kriticky nebezpečné, aby jeho spoločenstvo naďalej zotrvávalo v Mekke a jeho život bol v ohrození, ušiel so svojimi stúpencami do Jathríbu (neskôr nazývaného Medina), kde dúfal, že nájde omnoho otvorenejší a tolerantnejší prístup ku svojmu náboženstvu, keďže tam žili židovské kmene. Hidžra znamenala zlomový bod v Mohamedovej kariére a revolúciu v islame.
Štádium druhé: vyžaduje sa obranný džihád
Myšlienka džihádu ako legitímnej, spravodlivej vojny proti neveriacim sa objavila medzi marcom a augustom 623: Tým, proti ktorým sa boj vedie, je dané povolenie preto, že im bolo ukrivdené (22:39). Výprava do oblasti Nachla v decembri 623 sa stala všeobecným vyhlásením džihádu proti neveriacim (2:216-217). Koncom januára 624 počas piatkovej kázne Mohamed vykonal zborovú modlitbu smerom k Mekke, ktorá sa stala novým smerom modlitby (kiblou). Vojna sa stala náboženskou povinnosťou dovolenou v sebaobrane.
Prvá bitka sa odohrala v marci 624 pri Badre a znamenala novú éru fi-Sabililláh. Pre Alláha sa môže vykonať všetko: Pýtajú sa ťa na posvätný mesiac a na bojovanie v jeho priebehu. Povedz: "Bojovať v ňom je hriech ťažký, avšak odvracať od cesty Božej, neveriť v Neho a v mešitu posvätnú a vyháňať obyvateľov jej z nej je ešte ťažší hriech pred Bohom." (2:217). Mohamed prikázal vrhnúť hrôzu do sŕdc neveriacich. Víťazstvo pri Badr označili moslimskí vykladači za deň vyslobodenia (Furkán). Džihád sa stal najdôležitejším heslom a Židia boli prvou obeťou: deportácia kmeňa Banú Kajnuká.
Mohamed odvtedy kládol silný dôraz na ideologický záväzok bojovať v džihádistických vojnách na ceste Alláhovej opakovanými prísľubmi odmien v nádhernom raji a životom s Alláhom. Vznikol konečný zoznam nepriateľov islamu: po prvé, modlári, kuffár; po druhé, pokrytci (Munáfikún); a po tretie, Židia, keďže odmietli uznať Mohamed za pečať prorokov. Mohamed nechal symbolicky deportovať Židov z kmeňa Banú Nadír.
Štádium tretie: je prikázaný útočný džihád
Najdôležitejším výsledkom Priekopovej bitky v roku 627 bol Mohamedov prechod z obrannej situácie k útočnému džihádu. Odvtedy až do roku 743 bola útočná svätá vojna, džihád fi-Sabílilláh, bežným, charakteristickým javom islamu. Džihád ako svätá vojna proti neveriacim sa stal jediným akceptovaným nástrojom moslimskej politiky, jediným prostriedkom šírenia islamu ako veľkej stratégie. Zmyslom džihádu bolo nanovo usporiadať veci v súlade s jeho náboženskými hodnotami. Mohamed to dal najavo svojím vyhlásením: odteraz budeme na nich útočiť a oni na nás nebudú útočiť. (Sahíh Bucharí 5:59:435 a 436).
Rozkazy boli jasné: Vrhnite hrôzu do sŕdc neveriacich; útočte na nich a nikdy neustupujte; bojujte, pokiaľ nezmizne útlak a islam nebude nastolený na celom svete; zabite každého, kto odporuje Mohamedovi; pokračujte v zabíjaní a neberte zajatcov, pokiaľ si nepodrobíte krajinu; a užívajte si vojnovú korisť, najmä ženy. Tých, ktorí sa stiahnu z bojiska, Alláh potrestá a pošle ich do pekelného ohňa. Tí, ktorých zabijú na ceste Alláhovej, nie sú v skutočnosti mŕtvi, ale živí, užívajú si raj a jeho panny. Tí, ktorí zvíťazia na bojisku, si užijú veľké odmeny v podobe koristi a vezmú si zajatkyne za konkubíny.
Vojna proti Židom z Chajbaru, najbohatšej úrodnej oázy Hidžázu, znamenala prvú agresívnu, útočnú džihádistickú vojnu. Vyvrcholením Mohamedových úspechov bolo dobytie Mekky 11. januára 630, takmer bez odporu mekkskej armády. Záležitosť v Hudajbíji a dobytie Mekky boli podľa všetkých islamských vykladačov rozhodujúcim okamihom v dejinách islamu a stotožňujú ich s výrazom Fath, otvorenie a teda podrobenie. Mekka sa dostala pod nadvládu islamu a Mohamed nastolil svoju moc nad väčšinou územia Arábie ako vodca náboženského spoločenstva a vojenský vodca. Armáda sa stala taviacim kotlom nového spoločenstva a džihádistická vojna bola hlavným prostriedkom pre ciele islamu.
Už viac nebola len obranným bojom, ale agresívnym džihádom proti neveriacim, ktorý slúži ako arbitrážna hranica medzi dar al-islam a dar al-harb. V Koráne sa skutočne nachádza postupná, vývojová a usporiadaná stratégia, v súlade s Mohamedovou situáciou a úspechmi: v prvom období prikázal stiahnutie sa, odpúšťanie a pozývanie k islamu; v druhom období prikázal viesť sebaobranný džihád; a v treťom období prikázal viesť agresívnu, džihádistickú vojnu za účelom územnej a náboženskej expanzie.
Štádium štvrté: úplný útočný džihád za vlády Chulafá
Po Mohamedovej smrti 8. júna 632 vo veku 62 rokov jeho štyria následníci, al-Chulafá' ar-Rášídún, zahájili dlhé obdobie islamských džihádistických vojen, ktoré sa rozšírili do značnej časti východnej Ázie, severnej Afriky a častí Európy. Oficiálnym cieľom islamského politického zriadenia bolo rozširovať ideológiu džihádu ako hlavného nástroja zahraničnej politiky. Arabská ríša za vlády Chulafá uskutočňovala doktrínu džihádu, boj za nastolenie Alláhovej vlády na zemi, prostredníctvom pokračujúcich vojen proti neveriacim. Politika džihádu sa uplatňovala ako hlavná opora islamského štátu takmer do konca Umajjovského kalifátu.
Dôraz kladený na džihád od najranejších čias je jedným z najlepšie doložených faktov moslimskej histórie. Ten, kto chce pochopiť arabského ducha násilia, že v arabsko-moslimskej politike sa meč nikdy neprestal používať, nepoddajnú povahu Arabov, si uvedomí fakt, že traja zo štyroch al-Chulafá' ar-Rášídún boli zavraždení; že medzi rokmi 632, po Mohamedovej smrti, a 690 sa odohrali tri veľké vzbury ako národné domáce vojny a jeden obrovský rozkol: odklon šiitov od sunny. Môžeme to preskúmať z iného uhla: rozširovanie Arabskej ríše sa skončilo v roku 743, po tom, čo džihád ako duch zahraničnej politiky arabských dobyvateľov zmizol.
Khalid Blankinship to vyjadril veľmi jasne: z pohľadu svojej ideológie, jednoduchosti svojich funkcií a skutočného priebehu histórie je islamský štát až do Umajjovského obdobia typickým džihádistickým štátom. Od roku 632 do roku 740 viedol moslimský štát nepriateľské akcie proti všetkým, ktorí boli definovaní ako neveriaci.
Záver pre našu súčasnú situáciu je jasný. Džihád je islamská vojna proti všetkým neveriacim, kdekoľvek a kedykoľvek sa nachádzajú, a je útočná so všetkými prostriedkami na kontrolu celého sveta: ľudstvo sa musí dostať pod nadvládu islamu a šaría musí byť jedinou ústavou a právom pre celé ľudstvo. Tí, ktorí odmietajú túto jasnú Alláhovu vôľu, musia zomrieť počas džihádu. Židovsko-kresťanské zlaté pravidlo a morálne hodnoty v islame neexistujú, keďže je to atomistický prístup: všetko, čo Alláh prikazuje, je dokonalé a morálne a treba sa tým riadiť bez pochybností. Toto tiež platí o džiháde. Nikdy v islamských dejinách nebol džihád obranný, ale vždy bol náboženským príkazom na boj proti ostatným, na dobytie území a podrobenie ľudstva.
Islam je násilnou, expanzívnou ideológiou, ktorá sa usiluje o podrobenie ostatných náboženstiev a kultúr. Je skôr politikou než náboženstvom a snaží sa o vnútenie šaríe celému svetu a ľudstvu. Jediný mier, o ktorý sa islam usiluje, je svet zjednotený islamskou vierou, v ktorom sú všetky ostatné náboženstvá a politické režimy potlačené alebo odstránené.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára