John Vinocur
piatok 20. decembra 2019
streda 11. decembra 2019
Odhalenie Mohamedovej pochybnej existencie
Kniha Roberta Spencera rieši jednu z najmätúcejších záhad skutočného pôvodu islamu.
štvrtok 21. novembra 2019
nedeľa 10. novembra 2019
Ribát: Pravda o "moslimských enklávach"
Raymond Ibrahim
Starodávne tajomstvo odhaľuje, čo sú "no-go" zóny na Západe skutočne zač.
Koncom marca 2019 priniesla agentúra Reuters informáciu, že "posledná enkláva Islamského štátu vo východnej Sýrii" padla. "Jeho enkláva v Baghúze bola poslednou časťou obrovského územia zaberajúceho časť Iraku a Sýrie, ktoré nečakane obsadil v roku 2014, kedy jeho vodca Abú Bakr al-Bagdádí vyhlásil nový kalifát."
Hoci to bola vítaná správa, človek sa tiež musel diviť: a čo všetky tie ostatné islamské enklávy, tie neasimilujúce sa časované bomby, ktoré sa rozrastajú na Západe, sú preplnené sympatizantmi s ISIS, nehovoriac o jeho členoch, a ktoré Západ prevažne odmieta uznať? Narážam na mnohé takzvané "no-go zóny": západné veľkomestá a regióny, ktoré sa prakticky stali islamskými getami. V nich fakticky platí šaría, moslimovia sa tam otvorene radikalizujú k nenávisti voči neveriacim, nemoslimovia, dokonca i polícia, sa do nich obávajú vstúpiť, aby ich neokradli, neznásilnili či nezabili.
Skrátka, svetonázor ISIS sa naďalej šíri - a to nie na nejakom vzdialenom vojnovom dejisku, ale práve na samotnom Západe (rozšírenosť tohto javu sa dá demonštrovať, keď si na internete dáte vyhľadať výrazy ako "no-go zóny" a "moslimské enklávy").
Hoci sú tieto enklávy jedinečné pre našu dobu, majú svoje precedensy v histórii a dokonca aj označenie v islamskom povedomí.
Kdekoľvek sa džihád zastavil, džihádisti na hranici so svojimi neveriacimi susedmi vytvorili opevnenia, semeniská džihádistických aktivít. Tie sa stali známymi ako ribát (رباط), čo je arabské slovo etymologicky pochádzajúce z myšlienky užšieho upevnenia alebo spojenia a nachádza sa v koránovom verši 3:200: "Vy, ktorí ste uverili, buďte trpezliví a majte viac trpezlivosti počas vojny a strážte hranice (رابطوا) a bojte sa Boha, azda prospejete." (v českom preklade od Ivana Hrbeka sa v kľúčovej časti píše "buďte pevní" - pozn. prekl.)
V islamskej histórii ribát označoval sieť džihádistických pevností postavených pozdĺž hraníc s nemoslimami, odkiaľ sa mali proti nim podnikať nájazdy.
Slovo ribát žije ďalej, hoci si to uvedomuje len pár ľudí. Napríklad, Rabat, hlavné mesto Maroka, sa tak volá preto, lebo pôvodne bolo ribátom, odkiaľ sa po stáročia začínali nájazdy Berberov/pirátov do kresťanského Stredomoria. Podobne, Almoravidi - názov dôležitej severoafrickej džihádistickej skupiny z jedenásteho storočia - je jednoducho prepisom arabského výrazu al-murábitún, čo znamená tí, ktorí bojujú pozdĺž ribátu (podobne ako al-mudžáhidún, tí, ktorí bojujú v džiháde). V roku 1086 títo "Almoravidi" vtrhli do Španielska a v bitke pri Sagrajase (alebo Zallake) rozprášili Kastílčanov; následne, za víťazných pokrikov "Alláhu Akbar", postavili horu pozostávajúcu z 2400 kresťanských hláv.
Od začiatku islamských výbojov v siedmom storočí až do polovice jedenásteho storočia existoval pozdĺž moslimskom-byzantskej hranice v Anatólii (dnešné Turecko) typický ribát. Tam Abdulláh bin Mubarak zostavil najstaršiu dochovanú arabskú príručku o džiháde, Kitáb al-Džihád ("Kniha džihádu"; výňatky z anglického prekladu sú dostupné tu - pozn. prekl.). Mubarak, ktorý sa narodil menej než sto rokov po smrti islamského proroka Mohameda v roku 632, venoval svoj život štúdiu a vedeniu džihádu pozdĺž anatólskeho ribátu až do svojej smrti v roku 797. Podľa súčasného historika bol Mubarak vzorový murábit: "slúžil ako vzor zanietenia svojím dobrovoľníctvom. Jeho zbožnosť a asketizmus mu dávali obrovskú silu" - bolo o ňom známe, že keď viedol vojnu proti neveriacim "bučal ako býk alebo krava pri porážke" - a "blízkych priťahovala jeho sila aj po smrti." Jeho Kniha džihádu zostáva klasickým dielom medzi militantnými moslimami po celom svete.
S príchodom a vojenskými úspechmi osmanských Turcov sa anatólsky ribát naďalej posúval na západ, kým napokon nepohltil Konštantínopol, poslednú baštu Byzantskej ríše, a väčšinu Balkánu, pričom dvakrát sa dostal ku Viedni (v roku 1529 a 1683).
Ďalšia dôležitá hranica sa vytvorila pozdĺž rieky Duero v Španielsku, oddeľujúcej kresťanský sever od islamského juhu. V priebehu storočí sa taktiež stala "územím, kde človek bojuje za vieru a tiež stálym miestom ribátu," aby sme citovali ďalšieho historika. Ako na iných hraniciach, kde moslimovia susedili s nemoslimami, v španielskom ribáte sa presadila politika spálenej zeme nikoho. Ibn Hudajl z Granady (zomrel v roku 812) túto logiku raz vysvetlil takto:
Je povolené vypáliť nepriateľské územia, jeho zásoby obilia, jeho ťažné zvieratá - pokiaľ sa ich moslimovia nedokážu zmocniť - rovnako ako vyťať jeho stromy, zrovnať so zemou jeho mestá, slovom, urobiť všetko, čo by ho mohlo zruinovať a zbaviť odvahy, za predpokladu, že imám považuje tieto opatrenia za primerané a vhodné pre urýchlenie islamizácie toho nepriateľa alebo jeho oslabenie. Všetko toto prispieva k vojenskému víťazstvu nad ním alebo k vynúteniu jeho kapitulácie.
Po vysvetlení, ako moslimovia zámerne spustošili región Duero - neskôr ho pomenovali "Veľká púšť" - francúzsky historik Louis Bertrand (1866-1941) doplnil:
Aby udržali kresťanov (na severe) na ich mieste, nestačilo ich obklopiť zónou hladomoru a ničenia. Bolo tiež nevyhnutné zasiať medzi nich hrôzu a vraždiť ich... Ak berieme do úvahy, že toto lupičstvo bolo takmer nepretržité a že toto ničivé a vyhladzovacie besnenie považovali za zbožné dielo - bola to svätá vojna (džihád) proti neveriacim - neprekvapuje, že celé regióny Španielska sa stali nenapraviteľne neúrodnými. Bola to jedna z hlavných príčin odlesnenia, ktorým polostrov dodnes trpí. S akým surovým uspokojením a akým zbožným dôrazom nám arabskí letopisci vyprávajú o týchto nájazdoch (pozdĺž ribátu), organizovaných aspoň raz za pol roka. Typická fráza na oslavu kalifovej zbožnosti znie takto: "prenikol na kresťanské územie, kde privodil spustošenie, oddával sa plieneniu a zotročovaniu..." Zároveň, popri tom, ako boli pustošené, sa celé regióny vyľudnili... Dlhotrvajúca prítomnosť moslimov bola z tohto dôvodu pre nešťastné Španielsko pohromou. Svojím systémom ustavičných nájazdov ho po stáročia udržiavali v stave lupičstva a spustošenia.
Prečo na tomto ponaučení z histórie záleží? Lebo moslimské enklávy a "no-go" zóny, ktoré sa šíria po celom Západe, v mnohých ohľadoch slúžia ako zárodočné ribáty: semeniská radikalizácie a džihádistických aktivít, zameriavajúcich sa na svojich bezprostredných neveriacich susedov - t.j., ich európsku hostiteľskú spoločnosť.
Z tohto sa dá pochopiť, prečo dvaja moslimovia z "nekompromisnej islamskej enklávy v Dewsbury, jednej z nábožensky najsegregovanejších oblastí v Spojenom kráľovstve," boli "zatknutí ozbrojenou políciou kvôli podozreniu z plánovania teroristického útoku." Alebo prečo "najväčšia moslimská sekta v Spojenom kráľovstve, kontrolujúca polovicu britských mešít (z ktorých väčšina je v enklávach), hostila spolupracovníka Usámu bin Ládina z Al-Kájdy, ktorý hovoril ku mnohým budúcim teroristom, keď obchádzal ich mešity v krajine." Alebo prečo sa i v Spojených štátoch "moslimské deti navštevujúce mešity a islamské školy učia nenávidieť Ameriku, našu vládu, nás vojenský personál a jej nemoslimské obyvateľstvo."
Medzi historickými ribátmi a ich súčasnými náprotivkami existuje, samozrejme, jeden dôležitý rozdiel. Ribáty tradične vznikali kdekoľvek, kde moslimovia nemohli ísť ďalej silou, čím sa stávali hraničnými zónami, odkiaľ džihád pokračoval. Naopak, dnešné kvázi-ribáty - známe tiež ako "enklávy", "no-go zóny" atď. - sa nenachádzajú na hraniciach nemoslimských regiónov, ale skôr uprostred európskych krajín; navyše, ľudia, ktorí vstupujú do týchto regiónov Západu a menia ich na islamské enklávy, tak nerobia silou zbraní, ale skôr preto, lebo ich privítali s otvorenou náručou.
Ak bude islam na Západe naďalej narastať a ak budú západniari naďalej ustupovať (nespočetnými spôsobmi), je len otázkou času, kým sa mnohé moslimské enklávy na Západe vyvinú do svojej najprirodzenejšej podoby: na ribáty určené na vedenie plnohodnotného džihádu proti svojim neveriacim susedom - čo je scenár, kvôli ktorému pád posledného ribátu Islamského štátu v Sýrii stráca na význame.
streda 6. novembra 2019
pondelok 14. októbra 2019
Bitka pri Lepante dáva Európe nádej
Raymond Ibrahim
Siedmeho októbra sa odohrala jedna z najskazonosnejších zrážok medzi islamom a Západom - kedy Západ rozprášil a ponížil islam. V roku 1570 moslimskí Turci - pod práporom Osmanskej ríše - prepadli ostrov Cyprus, čím dali pápežovi Piovi V. podnet, aby vyzval na vytvorenie "Svätej ligy" katolíckych štátov, vedených španielskym impériom, k čomu došlo v roku 1571. Kým sa dostali na Cyprus a oslobodili ho, jeho posledné opevnenie vo Famaguste bolo dobyté prostredníctvom ľsti.
Potom, ako obrancom sľúbil bezpečný odchod v prípade kapitulácie, osmanský veliteľ Ali Paša - kvôli svojmu zbožnému pôvodu známy ako Muezzinzade ("syn muezína") - porušil svoje slovo a zahájil hromadný masaker. Prikázal, aby Marcovi Antoniovi Bragadinovi, veliteľovi pevnosti, odsekli nos a uši. Ali následne vyzval zmrzačeného neveriaceho k prijatiu islamu, čím by si zachránil život: "Som kresťan a tak chcem žiť a zomrieť," odpovedal Bragadin. "Moje telo je tvoje. Muč ho, ako chceš."
Preto ho priviazali ku kreslu, opakovane vyťahovali na sťažeň galeje a zhadzovali do mora so slovami: "Pozri sa, či neuvidíš svoju flotilu, veľký kresťan, ak sa ti zdá, že do Famagusty prichádza pomoc!" Zmrzačeného a napoly utopeného muža následne odniesli ku kostolu svätého Mikuláša - v súčasnosti je z neho mešita - a priviazali ho ku stĺpu, kde ho pomaly stiahli zaživa z kože. Koža bola následne naplnená slamou, prišitá späť ku desivej figuríne mŕtveho veliteľa a predvádzaná s posmechom pred uštipačnými moslimskými dobyvateľmi.
Správy o tomto a ďalších pokračujúcich zverstvách a znesväteniach kostolov na Cypre a Korfu rozzúrili Svätú ligu počas jej plavby na východ. Keď sa dve nepriateľské flotily - tvorené spolu 600 loďami a 140 000 mužmi, z ktorých väčšina sa nachádzala na osmanskej strane - napokon stretli a zrazili 7. októbra 1571 pri západnom pobreží Grécka, neďaleko Lepanta, nasledoval krvavý kúpeľ. Podľa jedného súčasníka:
Väčšie bojové besnenie trvalo štyri hodiny a bolo také krvavé a príšerné, že more a oheň sa nedali odlíšiť, mnoho tureckých galejí horelo na vode a hladina mora, červená od krvi, bola pokrytá maurskými kabátmi, turbanmi, tulcami, šípmi, lukmi, štítmi, veslami, škatuľami, debnami a ostatnou vojnovou korisťou a, napokon, mnohými ľudskými telami, kresťanskými, rovnako ako tureckými, niektoré boli mŕtve, niektoré zranené, niektoré roztrhané na kusy a niektoré sa ešte nezmierili so svojím osudom, lebo bojovali vo svojej smrteľnej agónii, ich sila ubúdala s tým, ako im z rán vytekalo toľko krvi, že more sa od nej celé zafarbilo, ale napriek všetkému tomuto utrpeniu naši muži necítili súcit s nepriateľom... Hoci prosili o zľutovanie, namiesto neho dostali výstrely z arkebúzy (stredoveká ručná strelná zbraň, hákovnica - pozn. prekl.) a bodnutia kopijou.
Kľúčový bod nastal, keď sa vlajkové lode nepriateľských flotíl, osmanská Sultana a kresťanský Real, zrazili a muži vstúpili na palubu nepriateľovej lode. Po rozpútaní boja nasledoval chaos; bojovať videli aj veľkoadmirálov, Ali Paša strieľal šípy a Don Juan sa oháňal mečom so širokou čepeľou v jednej a s bojovou sekerou v druhej ruke.
Nakoniec bolo na Reale "nekonečne veľa mŕtvych", kým (na Sultane videli) "kotúľať sa na palube obrovské množstvo veľkých turbanov, ktorých bolo zdanlivo toľko, koľko nepriateľov, s hlavami vnútri." Don vyviazol živý, ale paša neprežil.
Keď hlavné turecké flotily videli Aliho hlavu napichnutú na kopiji na Sultane a krucifix na mieste, kde kedysi trepotala vlajka islamu, nastala masová demoralizácia a lodná mela sa zanedlho skončila. Svätá liga prišla o dvanásť galejí a desať tisíc mužov, ale Osmania stratili 230 galejí - 117 z ktorých zajali Európania - a tridsať tisíc mužov (pre porovnanie, anglická wikipédia uvádza na strane Svätej ligy 13 stratených galejí a Osmanskej ríši prisudzuje stranu 40 000 mužov - pozn. prekl.). Bolo to veľké víťazstvo a celé kresťanstvo - katolícke, pravoslávne a protestantské - sa radovalo.
Prakticky sa toho zmenilo len málo. Svätá liga Cyprus ani len neoslobodila. "Keď sme od vás vybojovali Cyprus, odsekli sme vám ruku," pripomenuli Osmania bolestne benátskemu veľvyslancovi o rok neskôr. "Pri porážke naše flotily (pri Lepante) ste nám oholili bradu. Odseknutá ruka už nenarastie, ale ostrihaná brada znova vyrastie, čo je pre britvu o to lepšie."
Toto víťazstvo však napriek tomu dokázalo, že neľútostných Turcov, ktorí za uplynulé desaťročia a storočia dobyli veľkú časť východnej Európy, je možné zastaviť. Lepanto bolo náznakom, že Turcov je možné poraziť v priamom súboji - prinajmenšom na mori, ktoré bolo v nedávnej minulosti najväčším loviskom islamských mocností. Ako to farbisto vyjadril Miguel Cervantes, svedok bitky, prostredníctvom Dona Quixota: "Ten deň... bol pre kresťanstvo taký šťastný, lebo celý svet sa dozvedel, ako veľmi sa mýlil, keď veril, že Turci sú na mori nepremožiteľní."
Súčasní historici tento názor potvrdzujú. Podľa vojenského historika Paula K. Davisa, "Viac než vojenským víťazstvom bolo Lepanto víťazstvom morálnym. Osmanskí Turci desaťročia strašili Európu a víťazstvá Sulejmana Nádherného spôsobovali kresťanskej Európe vážne obavy... Kresťania sa z tohto nezdaru Osmanov radovali. Tajuplnosť osmanskej moci touto bitkou významne vybledla a kresťanskú Európu to povzbudilo."
Bez ohľadu na to, aká bola veľkolepá, porážka na mori nemohla zatriasť v prvom rade a predovšetkým suchozemskou mocnosťou - preto o viac než storočie neskôr, v roku 1683, preniklo asi 200 000 ozbrojených Osmanov až ku Viedni a obľahli ju.
Ale to - spolu s tým, čo sa deje dodnes - je už iný príbeh.
piatok 11. októbra 2019
Islamskí migranti a osud Európy
Dr. Mordechaj Kedar
Na Západe, ak miesto narodenia poskytuje človeku pocit bezpečia, dobré vzdelanie, primeraný spôsob života, príjemný domov a partnera, s ktorým si môže založiť rodinu - zvyčajne neskúša šťastie v inej krajine. Emigrácia sa stáva realistickou možnosťou až vtedy, keď jeden alebo viac týchto prvkov nedokáže krajina jeho narodenia zabezpečiť.
V moslimskom svete sa emigrácia chápe celkom inak a zakladá sa na precedense stanovenom prorokom islamu, Mohamedom, ktorého v jeho rodnej Mekke ponižovali, pohŕdali ním a takmer ho zavraždili (to je trocha prehnané - viď 1, 2, 3, 4 - pozn. prekl.). Antagonizmus prejavovaný voči nemu bol výsledkom proroctiev o konci sveta, ktoré šíril medzi ľuďmi v meste a jeho pokusom o ich "prevýchovu". Po odchode z Mekky v roku 622 sa presťahoval do Mediny, kde sa po asi dvoch rokoch stal panovníkom a vojenským veliteľom, rovnako ako štátnikom.
Mohamed je v islame považovaný za ideálny príklad, taký, ktorý nemôže zviesť svojich stúpencov, za vodcu, ktorého každý skutok viedla božská ruka. To znamená, že každý moslim, nech už sa nachádza kdekoľvek a v akejkoľvek situácii, musí ísť v stopách Mohameda a pokúšať sa napodobňovať jeho správanie. Keďže emigrácia viedla k povzneseniu Mohamedovho stavu, jeho ovládnutiu Mediny a jej premeny na islamské mesto, islamskí myslitelia považujú emigráciu za príležitosť dobyť miesta, v ktorých chcú žiť, a premeniť ich na islamské štáty.
Milióny moslimov klopúcich na dvere Európy v posledných niekoľkých rokoch pochádzajú zo skrachovaných, vojnou zmietaných krajín s vysokou mierou nezamestnanosti, zanedbaných a zúfalých. Hľadajú bezpečné prostredie, dôstojné zamestnanie, vzdelanie pre svoje deti, strechu nad hlavou a bezpečný, naplňujúci život. Keď vo svojej hostiteľskej krajine dosiahnu ekonomickú stabilitu, mnohí sa tiež kultúrne integrujú a stanú sa súčasťou spoločnosti, v ktorej sa ocitli. Prerušia väzby s islamskou tradíciou, jedia čokoľvek, čo dostanú na tanier a pijú čokoľvek, čo im nalejú do pohárov.
V porovnaní s nimi sa v Európe usadili milióny moslimov s jasným cieľom: zostať verní svojej náboženskej tradícii a zároveň posilniť svoje postavenie v Európe. Majú požiadavky, cieľom ktorých je premena hostiteľskej krajiny na krajinu ešte viac vítajúcu: starajú sa o dostupné potraviny halal bez alkoholu a bravčoviny, o súdy fungujúce v súlade s islamským právom šaría namiesto miestnych zákonov, o nepripomínanie si kresťanských sviatkov, o odstraňovanie vzdelávania o holokauste, vrátane genocídy Židov, o založenie bankového systému podľa islamského práva a o nosenie nikábu u moslimiek, odevu zakrývajúceho ich tváre na verejnosti. Chcú, aby ich ženy liečil ženský zdravotnícky personál a nie mužský a majú tiež iné požiadavky, majúce za cieľ premeniť hostiteľskú krajinu na miesto priťahujúce ďalších islamských migrantov.
Každému, kto má oči otvorené, je absolútne jasné, že moslimskí migranti neintegrujúci sa do európskej hostiteľskej spoločnosti majú v úmysle danú krajinu islamizovať. Aby to dosiahli, nemusia vystreliť ani jediný náboj - a vôbec im neprekáža, ak to trvá desaťročia, lebo v Koráne sa píše, že "Alláh je s trpezlivými," (verš 2:153 - pozn. prekl.) takže islamský svet dokáže bez problémov trpezlivo čakať na dosiahnutie svojich cieľov.
Muamar Kaddáfí, bývalý líbyjský prezident, raz povedal, "my, moslimovia, nemusíme na Európu vystreliť ani jediný krát, lebo naša emigrácia a vysoká pôrodnosť to urobia za nás." Problémom Európanov je, že musia prijímať migrantov kvôli svojej klesajúcej demografii. Dve svetové vojny v priebehu jedného storočia zredukovali európsku populáciu o desiatky miliónov (spolu so šiestimi miliónmi Židmi), a keď k tomu pridáme ich nízku pôrodnosť, dostaneme drastický nedostatok ľudskej sily.
Zvyšní sa zaujímajú o právo, účtovníctvo, žurnalistiku, vyspelé technológie a múzické umenia. Kto však pracuje v továrňach? Kto je ochotný byť obchodníkom s ovocím a zeleninou, vodičom taxi služby či doručovateľom? Práve tu nastupujú migranti a poskytujú odpoveď.
Európa postupuje smerom k islamu - pomaly, ale iste. Hlavným problémom je, že Európa je nakazená politickou korektnosťou, slepou vierou v multikulturalizmus a pocitmi viny za to, čo Európania urobili pôvodným obyvateľom rôznych častí sveta. Z týchto dôvodov je každý, kto sa vyjadruje proti migrantom, okamžite označený za odporcu ľudských práv, každý, kto vyslovuje obavy o svoj národ, je nazývaný rasistom, každý, kto sa obáva o budúcnosť svojej krajiny, je považovaný za "fašistu", zatiaľ čo každý, kto vyjadruje obavy o svoju krajinu aj jej ľudí, je nazývaný "nacistom".
Tento postoj potláča každú kritiku imigrantov, hoci mnohí z nich poberajú podporu a ich percentuálny podiel medzi ľuďmi za mrežami je omnoho vyšší než podiel bežnej populácie. Príčinou tohto javu je, že základné hodnoty hostiteľských krajín - ťažká práca a dodržiavanie zákona - väčšina migrantov neprijala.
V posledných pár rokoch sa v reakcii na masívnu islamskú migráciu do Európy zmenili na kontinente pravidlá politickej hry: nacionalistické pravicové strany - nie neonacistické - považované ešte pred pár rokmi kvôli ich vnímanému rasizmu za neakceptovateľné, sa stali populárne. Je dosť možné, že Rakúsko a Maďarsko nezostanú jedinými krajinami s pravicovou politickou orientáciou.
Verejné priestranstvá v Európe sa zmenili: teror v uliciach, ako útoky v Štrasburgu 11. decembra 2018 a v mnohých iných mestách v minulosti, pouličné nepokoje, akých boli Parížania svedkami celé týždne, celé oblasti, kam sa polícia neodváži vstúpiť a stále rastúci podiel ekonomického koláča vyhradeného pre migrantov v podobe dávok v nezamestnanosti, materské príspevky a iné pravidelné príspevky na pomoc migrantom, ktoré tiež podnecujú ďalšie migračné vlny.
Toto nemôže pokračovať donekonečna. Jedným z možných scenárov je, že politická pravica sa zjednotí, aby rázne zakročila proti migračným vlnám legislatívnymi prostriedkami a deportáciami migrantov do krajín ich pôvodu. Keby ľavica aj nesúhlasila, nemá praktické riešenia problému a verejnosť nie je hlúpa.
Skutočné riešenie príde, keď si Európania uvedomia, že bez privádzania detí na svet ich civilizácia a kultúra nemajú budúcnosť. Najprv musia zmeniť imidž manželstva ako inštitúcie, lebo žiadne jeho náhrady nepodnecujú ženy k tomu, aby sa rozhodli stať sa matkami. Európania musia zároveň zvážiť udeľovanie ekonomických výhod párom s viac než tromi deťmi. Problémom je, že v súčasnosti nejestvuje zákonný spôsob, ktorý by pri podporovaní veľkých rodín rozlišoval medzi "európskymi" rodinami a islamskými rodinami s udeleným občianstvom.
Európa je v slepej uličke, ktorá povedie ku kultúrnej samovražde, ak sa pravidlá hry od základov nezmenia.
streda 9. októbra 2019
Čo by ste mali vedieť o kalifáte - 2. časť
Slávny moslimský učenec Abú Alá al-Maudúdí (1903-1979) v nedávnejšej dobe vysvetlil, že imamát alebo kalifát má nahrádzať prorocké postavenie Mohameda dovtedy, kým zabezpečuje náboženské a svetské záležitosti.
Je teda jasné, čo by malo byť úlohou kalifa. Kalif je človek, ktorý nastúpil po Mohamedovi ako zákonodarca moslimského spoločenstva. Kalif je niekto, kto má samotnou povahou svojej charizmy dohliadať na svetské aj náboženské záujmy ummy. Preto nemôže byť pochýb, že kalifát je teokratická vláda, v ktorej sa náboženské zákony stávajú zákonmi na správu štátu (24).
Táto predstava kalifovej vlády sa nám potvrdí ešte viac, keď sa pozrieme na históriu prvých štyroch "správne vedených" kalifov, spájajúcich náboženskú a svetskú sféru.
Preto nemôže byť pochýb o náboženskej úlohe kalifa. Keď islamisti vyhlasujú, že chcú oživiť kalifát (alebo keď presvedčivo tvrdia, že to už urobili, ako v prípade ISIS), majú na mysli konkrétnu teologickú víziu štátu, kde sa uplatňuje šaría pod záštitou Mohamedovho následníka.
Podmienky pre pozíciu kalifa
Nie každý môže byť v islame kalifom, teda vládcom moslimského spoločenstva. Treba spĺňať určité podmienky. V nasledujúcich riadkoch načrtnem niektoré dôležité podmienky (nie v konkrétnom poradí podľa dôležitosti), na ktorých sa moslimskí učenci zhodujú, že ich človek musí spĺňať, aby mohol zaujať pozíciu kalifa.
Prvou a samozrejmou podmienkou pre pozíciu kalifa je, že musí byť moslim. Je to z dôvodu, že úloha kalifa, ako sme videli, nie je len politickou pozíciou, ale aj náboženskou. Dá sa to vyvodiť z veršov v Koráne. Napríklad, vo verši 4:144 sa píše nasledované: "Vy, ktorí ste uverili, neberte si za awlíja tých, ktorí odmietli veriť, vynechávajúc veriacich. Chcete snáď dať Bohu proti vám dôvod zjavný?"
Slovo awlíja znamená buď priatelia, spojenci alebo strážcovia. Zdá sa, že výkladová tradícia podporuje všetky tieto významy. (25) Preto je samozrejmé, že ak si moslimovia nemajú vyberať priateľov, spojencov či strážcov spomedzi nemoslimov, kalif musí byť moslim. A, samozrejme, keďže Mohamed bol moslim a kalifovia majú byť jeho následníkmi, taktiež musia byť moslimovia.
Druhou podmienkou je, že kalif musí byť muž, nie žena. (26) Mohamed bol muž, preto je len prirodzené, že jeho následník bude muž. Precedens pre toto pravidlo je pevne stanovený, keďže prví štyria "správne vedení" kalifovia, umajjovskí, abbásovskí a osmanskí kalifovia, boli muži. Táto myšlienka sa však nezakladá len na zvykovej tradícii, lebo pochádza aj z hadísu v Sahíh Bucharí, najdôveryhodnejšej zbierke moslimských hadísov. Podľa tohto hadísu, keď sa Mohamed dozvedel, že ľud Perzie urobil z dcéry Chosroa svoju kráľovnú, vyhlásil: "Taký národ, ktorý urobí ženu svojou panovníčkou, nikdy neuspeje." (27)
Treťou podmienkou je, že panovník musí byť spravodlivý a musí vládnuť v súlade so šaríou. Koránový verš 2:124 tvrdí, že pre nespravodlivých jeho zmluva neplatí. Navyše, spravodlivé vládnutie v kontexte kalifátu znamená vládnuť podľa šaríe, čo sa zakladá na Koráne a Mohamedovej sunne; napokon, koránový verš 4:105 hovorí, "A veru sme ti zoslali Písmo s pravdou, aby si súdil medzi ľuďmi podľa toho, čo Boh ti prikázal (zvýraznenie pridané)."
V súvislosti s touto podmienkou spravodlivého vládcu slávny moslimský učenec al-Kurtubí vo svojom tafsíre al-Džámi' lí achám al-Kurán tvrdí, "umma sa zhoduje na tom, že skazený človek by nemal byť kalifom." (28) Kalif teda musí byť spravodlivý vládca, čo sa posudzuje podľa toho, do akej miery žije v súlade so šaríou. (29)
Štvrtou podmienkou pre pozíciu kalifa je, že taký človek musí pochádzať z kmeňa Kurajšovcov, rovnakého mekkského kmeňa, z ktorého pochádzal Mohamed. Na tejto podmienke sa šiitski a sunnitskí moslimovia zhodujú, hoci chawáridži a mu'taziliti (čo sú okrajové islamské sekty) ju odmietajú. (30)
Neprekvapuje, že Abú Bakr al-Bagdádí, samozvaný kalif Islamského štátu, tvrdil, že pochádza z kmeňa Kurajšovcov. Táto podmienka sa všeobecne zakladá na viacerých hadísoch, ako "autorita vládnuť zostane s Kurajšovcami a ktokoľvek bude voči nim nepriateľský, toho Alláh zničí, kým budú dodržiavať zákony náboženstva"; (31) "autorita vládnuť zostane s Kurajšovcami, aj keby zostali len dvaja" (32); a "imámovia pochádzajú od Kurajšovcov." (33)
Musí byť v islame kalifát?
Hoci existuje niekoľko reformne zmýšľajúcich moslimských mysliteľov, nepovažujúcich kalifát za nevyhnutnosť, veľká väčšina moslimských ulema, čiže učencov, počas tisíc štyristoročnej histórie islamu verila, že kalifát je povinný.
Dr. Saláh Sáwí, držiteľ doktorátu s najvyššími poctami z univerzity al-Azhar (sídlo vzdelávania sunnitského islamu), kde tiež učí, napísal úvodnú knihu ku fiqhu kalifátu (al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa). Sáwí venuje celú časť nevyhnutnosti (widžúb) kalifátu. Celkom jednoznačne tvrdí, že kalifát je povinný a cituje niekoľko podporných dôkazov a zdrojov v tomto zmysle.
Sáwí cituje nasledovné dva koránové verše ako dôkaz, že moslimovia sú povinní zriadiť kalifát: (34)
4:58-59: Boh vám prikazuje, aby ste zverené veci vracali ich majiteľom a ak by ste medzi ľuďmi rozhodovali, tak rozhodujte spravodlivo. Je veru dobré to, o čom vás Boh poučuje. Boh všetko počuje a všetko vidí. Vy, ktorí ste uverili, poslúchajte Boha a poslúchajte posla a tých z vás, ktorým náleží rozhodovanie o veciach. A ak by ste sa o niečom začali hádať, tak sa s tým obráťte na Boha a na posla, ak veríte v Boha a v Deň posledný. V tom spočíva dobro a vedie to k lepšiemu výkladu.
Treba podotknúť, že moslimskí učenci sa vždy odvolávali na tieto dva verše, aby zdôvodnili existenciu kalifátu alebo aby zdôraznili, že štátna legislatíva by sa mala zakladať na islamskom práve, čiže šaríi. Napríklad, Ibn Tajmíjja (1263-1328), miláčik islamistov po celom svete a jeden z najväčších teoretikov saláfiovskej školy myslenia, napísal celý spis zakladajúci sa na týchto dvoch veršoch, ktoré zameniteľne nazýva veršami al-umará' (velitelia) a wilát al-umúr (dozorca nad vecami). (35) Treba podotknúť aj to, že v týchto dvoch veršoch sa kalifát výslovne nespomína.
Jestvuje tiež niekoľko hadísov, na ktoré sa možno odvolávať. Pri uvádzaní argumentov pre nevyhnutnosť kalifátu cituje Sáwí s ostatnými moslimskými učencami hadís, v ktorom Mohamed hovorí, že "ktokoľvek zomrel a nevyhlásil vernosť, teda bí'a (niekomu; niekedy tiež uvádzané ako baj'a - pozn. prekl.), zomrel smrťou nevedomosti (džáhilíja)." (36) Ide tu o to, že je nutné byť verný tomu alebo hentomu človeku, pričom táto vernosť má byť vo vzťahu ku kalifátu (hoci tento záver je výkladovou poznámkou ku hadísu).
Priamejší dôkaz z islamských zdrojových textov o nutnosti kalifátu sa nachádza vo veľmi obľúbenom, no v žiadnom prípade všeobecne uznávanom (37) hadíse zo zbierky Musnad Ahmad Ibn Hanbal, citovanom vyššie. Pripomeniem, že v hadíse Mohamed predpovedal vznik kalifátu v súlade s prorockým vzorom ('ala minhádž al-nabúwa).
Ďalším dôkazom nevyhnutnosti kalifátu, často citovanom mnohými moslimskými učencami, je, že po Mohamedovej smrti sa sahába, Mohamedovi spoločníci, zišli na šúre (zhromaždení alebo rade) v sakífe (budove so strechou) kmeňa Banú Sá'ida, aby rozhodli, kto má byť následníkom Mohameda. Argumentom je, že hoci sa raní moslimovia možno nezhodli na tom, kto má nastúpiť po Mohamedovi, všetci sa zhodovali na tom, že by mal mať následníka. (38)
Vo svojej stručnej knihe o fiqhu kalifátu Sáwí tvrdí, že moslimskí učenci sa zhodujú na nutnosti kalifátu, s čím nesúhlasia len "šáwadh", t.j. výstrední. (39)
Čokoľvek si myslíme o zdôvodnení nutnosti kalifátu v islame, moslimskí učenci sa zrejme skutočne zhodujú na tom, že podľa šaríe je nevyhnutný. Ako tvrdí plodný šáfiovský učenec Ibn Hadžar Hajtam (1504-1567) vo svojom komentáre ku knihe Minhádž al-Tálibín od al-Nawáwíma (1233-1277), "uvedenie niekoho z islamského spoločenstva (umma), kto je schopný plniť povinnosti kalifátu, do úradu, je podľa konsenzu učencov povinnosťou (zvýraznenie pridané)." (40)
Navyše, Ibn Kudáma (1147-1223) vo svojom diele al-Mughní, jednej z najautoritatívnejších hanbalovských právnych príručiek, píše, že imamát, t.j. kalifát, je povinný (wádžib). (41) Podobne, Ibn Chaldún (1332-1406) je vo svojej knihe Muqadimma (Úvod do histórie) jednoznačný, pokiaľ ide o nevyhnutnosť kalifátu, teda imamátu, lebo tvrdí nasledovné:
Pozícia imáma je nevyhnutná. Konsenzus mužov okolo Mohameda a mužov druhej generácie ukazuje, že (imamát) je podľa náboženského práva nevyhnutný. Po smrti proroka pristúpili muži stojaci okolo k vyhláseniu prísahy vernosti Abú Bakrovi a zverili mu dozor nad svojimi záležitosťami. A tak tomu bolo vo všetkých následných obdobiach. V žiadnom období neboli ľudia ponechaní v stave anarchie. Bolo to tak kvôli všeobecnému konsenzu, čo dokazuje, že pozícia imáma je nevyhnutná (zvýraznenie pridané). (42)
Ibn Chaldún ďalej tvrdí, že hoci šaría prikazuje vytvorenie kalifátu, jeho nevyhnutnosť sa nedá zdôvodniť len samotnou logikou, ale treba sa tiež odvolať na náboženské právo. Cituje niektoré skupiny, ako mu'taziliti a chawáridži, ktoré zaujali "neobyčajný postoj", že kalifát vôbec nie je nutný; v tejto súvislosti Ibn Chaldún pokračuje a poznamenáva, že "tých (ktorí to tvrdia) vyvracia všeobecný konsenzus."
Rýchle vyhľadávanie na Googli (widžúb al-Chiláfa; https://www.google.com/search?q=وجب+الخلافة - pozn. prekl.) poskytne pomerne veľa písaných textov a videoklipov moslimských učencov, trvajúcich na nevyhnutnosti kalifátu. Napríklad, jeden moslimský učenec, Faizer Kazaz al-Džásim, v jednej zo svojich prednášok dostupných na YouTube tvrdí, že kalifát je niečo, na čom učenci dosiahli konsenzus (idžma'), a že moslimovia sú preto povinní zaviesť ho. (43) Keby sme si rýchlo prečítali internetové zdroje, našli by sme mnoho ďalších vyjadrení v rovnakom zmysle.
Oživenie kalifátu je cieľom, na ktorom sa moslimskí právnici zhodujú, a spochybnili ho len nedávno moslimskí reformisti. Význam kalifátu je pevne zakorenený v tisíc štyristoročnej islamskej tradícii. Považuje sa, či už správne alebo nesprávne, za ústrednú dogmu islamu.
Preto aj keď 3. marca 2014 na stretnutí Medzinárodnej únie moslimských učencov, organizácie napojenou na Moslimské bratstvo, táto organizácia spísala dôrazne formulované vyhlásenie proti legitimite takzvaného kalifátu ISIS, napriek tomu boli jednoznační vo svojej podpore pre myšlienku kalifátu. Ich oficiálne vyhlásenie obsahuje nasledovné:
Vskutku, všetci snívame o islamskom kalifáte podľa prorockého programu ('ala minhádž al-nabúwa) a z najväčšej hĺbky svojho srdca dúfame, že kalifát vznikne čo najskôr (zvýraznenie pridané). (44)
Formulácia (konkrétne, 'ala minhádž al-nabúwa) je očividne narážka na vyššie citovaný hadís zo zbierky Musnad Ahmad Ibn Hanbal.
Presvedčenie, že kalifát je nevyhnutný, vysvetľuje, prečo moslimovia po celom svete považovali rozpad Osmanskej ríše v roku 1924, najdlhšie trvajúceho kalifátu v islamskej histórii (cca 1300-1924), spôsobený sekularistom Kemalom Ataturkom, za pustošivú katastrofu, čiže fitnu. Veľmi krátko po rozpade Osmanskej ríše sa objavili silné skupiny ako Moslimské bratstvo (1928) s výslovným cieľom obnoviť kalifát.
Dalo by sa tvrdiť, že jedným z hlavných dôvodov, prečo Moslimské bratstvo a podobné skupiny dokážu naverbovať mnoho mladých moslimov, je, že propagujú idealizovaný sen o obnove kalifátu. Sotva by sme našli islamistickú skupinu, ktorá výslovne nebojuje za obnovu kalifátu.
Tvorcovia politiky na Západe musia byť dobre informovaní o náboženských doktrínach a aspektoch motivujúcich islamistické skupiny. Niet pochýb, že väčšina ich motivácie je náboženská a nie sú ňou pocity krivdy kvôli zahraničnej politike Západu. (45) Doktrína kalifátu je jednou z ústredných náboženských doktrín, na ktoré sa islamistické skupiny odvolávajú. Preto si každé správne pochopenie týchto skupín vyžaduje ponorenie sa do náboženských zdrojových textov hovoriacich o kalifáte.
Keď Usáma bin Ládin vo videonahrávke zo 7. októbra 2001 hovoril o "ponížení a hanbe", ktorými islam trpel "viac než osemsto rokov," (46) bolo možno ospravedlniteľné, že bezpečnostní analytici Blízkeho východu tú narážku hneď nepochopili. V dnešnom svete po útokoch z 11. septembra je však určite neospravedlniteľné, ak sa bezpečnostní analytici Blízkeho východu vnútorne nestotožňujú alebo sa nezaujímajú o takéto náboženské narážky na kalifát.
(24) Avšak, ako podotýka Bernard Lewis v knihe Holy War, s. 20, toto teokratické zriadenie nie je rovnocenné s vládou duchovných, ktorá je do značnej miery výmyslom ajatolláha Chomejního (1902-1989).
(25) Islamológ Sydney Griffith podotýka, že pôvodný význam slova bol "priatelia." Porovnaj s poznámkou v Sydney Griffith, "Al-Naṣara in the Qur'an: A hermeneutical reflection" in The Qur'an in its Historical Context, ed. Gabriel Reynolds (New York: Routledge), 308.
(26) Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláf, 24.
(27) Sahíh Bucharí, zv. 9, kniha 88, hadís 219.
(28) Citované podľa Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa, 27. Preklad je parafrázou.
(29) Vedú sa spory o tom, či hanafiovská škola právnej vedy odmieta túto podmienku.
(30) Výraz "chawáridž" moslimovia pôvodne používali na označenie skupiny ľudí, ktorí odišli, čiže charadžu od komunity moslimov kvôli odmietaniu prímeria uzavretého medzi Alim a Mu'ávijom (počas prvej moslimskej občianskej vojny, teda fitny); preto sa v súčasnosti používanie toho slova na označenie skupiny zdanlivých moslimov považuje za urážlivé (výraz je údajne zastaraný, ale aj tak). Mu'taziliti sú v podstate moslimskí racionalisti; jedným z ich typických presvedčení je, že Korán bol stvorený a že nie je večný.
(31) Sahíh Bucharí, zv. 4, kniha 56, hadís 704.
(32) Sahíh Bucharí, zv. 4, kniha 56, hadís 705.
(33) Toto pochádza z hadísu v Musnad Ahmad Ibn Hanbal, citované podľa Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa.
(34) Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa, 13.
(35) Tieto verše takto označujú aj iní moslimský myslitelia, ktorí prišli po Ibn Tajmíjjovi. Viď Ibn Tajmíjja, al-Sijása al-Šarí'a fi islah mal-Rá'i wa al-Rá'íja, ed. Ali ibn Muhammad al-Imrán (Dar álim al-fowá'id: Mecca, 2008). Táto prezývka siaha minimálne ku formálnej sekcii hadísov o chalífa v Musnad Ahmad Ibn Hanbal.
(36) Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa, 16.
(37) Že tento hadís nie je všeobecne uznávaný ako autentický sa dá pochopiť vďaka skutočnosti, že Saláh Sáwí vynecháva zmienku o ňom vo svojej sérii dôkazov o nevyhnutnosti či povinnosti kalifátu.
(38) Tamže, 17; "محاضرة الخلافة الشيخ فيصل قزار الجاسم", video na YouTube, 6:20, zverejnil 6. decembra 2005 používateľ "شبكة أنوار البصيرة khaled," https://www.youtube.com/watch?v=GkE5-PdW2ms; Ibn Chaldún, al-Muqaddima, ed., Franz Rosenthal.
(39) Tamže, 13.
(40) Citované podľa Ahmad ibn Nakib al-Misrí, Opora cestovateľa (Umdat as-Sálik), preložil Nuh Ha Mim Keller (Beltsville, MD: Amana Publications, 1997), kniha O (Spravodlivosť), časti 25.0-1, 638. Toto sa v pôvodnej arabskej verzii Umdat as-Sálik nenachádza. Ale prekladateľ, Ahmad ibn Nakib al-Misrí, považoval za dôležité pridať časť o kalifáte, lebo "kalifát je povinný sám o sebe a je nevyhnutnou podmienkou pre stovky výnosov (knihy K až O), stanovených Alláhom Najvyšším, na správu a vedenie islamského spoločenstva (tamže)." Je dôležité poznamenať, že konsenzus učencov, teda idžma', je jedným z hlavných základov islamského práva (konkrétne sunnitsko-islamského práva). V moslimskej právnej vede platí, že ak ulema (moslimskí učenci) dospejú ku konsenzu týkajúceho sa nejakej záležitosti, moslimovia sa týmto konsenzom musia riadiť. Tento princíp idžma' sa napokon zakladá na niekoľkých hadísoch, v ktorých Mohamed tvrdí, že jeho umma (národ) sa nezhodne na chybe.
(41) Ibn Kudáma, al-Mughní, vol.14, eds. ʿAbd al-Fatáh Muḥammad al-Hilu and ʿAbdalláh bin ʿAbd al-Muhsin al-Turkí (Cairo: Dár ʿÁlim al-Kutub, 1997), 5.
(42) Ibn Chaldún , al-Muqaddima, ed., Franz Rosenthal.
(43) "محاضرة الخلافة الشيخ فيصل قزار الجاسم", video na YouTube, 6:00, zverejnil 6 decembra 2005 používateľ "شبكة أنوار البصيرة khaled," https://www.youtube.com/watch?v=GkE5-PdW2ms
(44) Presné arabské slová sú nasledovné: "إننا كلنا نحلم بالخلافة الإسلامية على منهاج النبوة، من أعماق قلوبنا أن تقوم اليوم قبل الغد"
(45) To môžeme dosť jasne vidieť v článku s názvom "Prečo vás nenávidíme" v 15. vydaní časopisu Dabiq, vydávaného ISIS.
(46) Bernard Lewis, Holy War, xv.
sobota 21. septembra 2019
Čo by ste mali vedieť o kalifáte - 1. časť
Immanuel Al-Manteeqi
Sotva sa nájde islamistická skupina, ktorá otvorene nebojuje za obnovu kalifátu. Tu je dôvod.
Čo chcú islamistické skupiny a aké majú ciele? Väčšina ľudí na Západe vie, že skupiny ako ISIS nejakým spôsobom, svojou štruktúrou alebo správaním súvisia s islamom. Vďaka médiám tiež správne spájajú islamistické skupiny ako ISIS a al-Kájda s násilím. Hoci priemerným ľuďom môžu médiá tvrdiť, že tieto fundamentalistické skupiny motivujú politické a ekonomické dôvody nespokojnosti, ich náboženskej ideológii a cieľom sa venuje len málo pozornosti.
Priemerný človek však pravdepodobne vie, že skupiny ako ISIS pracujú na nastolení islamského "kalifátu". Pravdepodobne si v pamäti vybavíte fotky Abú Bakr Al-Bagdádího, samozvaného kalifa Islamského štátu, rečniaceho vo Veľkej mešite Al-Nurí v Mósule.
Ale čo presne je kalifát? A prečo chcú militantné islamistické skupiny ako ISIS, al-Kájda, Boko Haram, Džabat al-Nusra a aj menej nápadné militantné islamistické skupiny ako Moslimské bratstvo nastoliť kalifát? Aký význam má kalifát v celkovom uvažovaní islamistov? Považujú ho za nevyhnutný princíp islamu? Pozrime sa na to.
Čo je to kalifát? Kto je kalif?
Etymologicky je slovo "kalifát" prevzaté a pochádza z arabského výrazu chiláfa. Slovo chiláfa je odvodené z trojpísmenového koreňa ch-l-f s významom "nastúpiť" alebo "prísť po". (1) Chiláfa označuje kalifát a samozrejme je to podstatné meno odvodené zo slovesného koreňa ch-l-f; okrem toho, (trochu odlišné) slovo chalífa označuje kalifa a je činným príčastím s významom niekto, kto nastupuje alebo prichádza po niekom.
Výraz chalífa sa v Koráne vyskytuje deväť krát a vždy slúži na označenie následníka alebo zástupcu (napr. "Dávid! My sme ťa učinili zástupcom na zemi", 38:26). V Koráne sa však nepíše, že chalífa je súčasný panovník vládnuci veriacim, čiže islamskej umme (komunite). Toto konkrétne poňatie pojmu chalífa vzniklo zjavne až po Mohamedovej smrti v roku 632.
Kalifát je v podstate štát, v ktorom islamský panovník, čiže kalif, vládne moslimskej umme. Kalifát je v zásade teokratická a islamská predstava vlády. Je dôležité zdôrazniť, že myšlienka kalifátu je výlučne islamskou predstavou. Neexistuje nič také ako kresťanský, budhistický alebo ateistický kalifát. Každý kalifát je zo svojej definície islamský a každý kalif je, alebo by mal byť, moslim, ako čoskoro uvidíme.
Prehľad dejín kalifátu
O dejinách kalifátu sa toho popísalo dosť. Nasledovný text je jednoducho stručným prehľadom týchto dejín so zvláštnou pozornosťou venovanou formatívnym rokom kalifátu. (2)
Dejiny kalifátu začínajú smrťou Mohameda, po ktorej nasledovalo obdobie štyroch takzvaných rášidún alebo "správne vedených kalifov" (zhruba 632-661). Podľa islamskej tradície, potom, ako si Mohamed podrobil väčšinu Arabského polostrova a ako sa v roku 632 blížili jeho posledné dni, povedal, že po ňom príde chalífa, teda následník. Najmä v tejto súvislosti často citovaný hadís je zaznamenaný v zbierke prisudzovanej imámovi Ahmadovi Ibn Hanbalovi (780-855), menovcovi a zakladateľovi Hanbalovskej školy právnej vedy: (3)
Úrad proroka bude trvať tak dlho, ako si Alláh bude želať. Potom ho Alláh zosadí, keď ho bude chcieť zosadiť, potom bude podľa prorockej metodológie kalifát (chiláfa) a ten bude trvať tak dlho, ako Alláh bude chcieť, potom ho Alláh zosadí, keď ho bude chcieť zosadiť, potom bude hryzavé kráľovstvo a to bude trvať tak dlho, ako Alláh bude chcieť, potom ho Alláh zosadí, keď ho bude chcieť zosadiť, potom bude despotické kráľovstvo a to bude trvať tak dlho, ako Alláh bude chcieť, potom ho zosadí, keď ho bude chcieť zosadiť, potom bude podľa prorockej metodológie ('ala minhádž al-nabúwa) chiláfa. (4)
Treba poznamenať, že hoci existujú hadísy rôznej spoľahlivosti, v ktorých Mohamed tvrdí, že po ňom príde kalif, neexistujú žiadne spoľahlivé hadísy, kde Mohamed presne hovorí, kto týmto následníkom bude. Vyššie uvedený hadís je najzrozumiteľnejšou predzvesťou kalifátu v (uznávaných) hadísoch.
Podľa islamskej tradície sa po Mohamedovej smrti zišla v sakife (budove so strechou) kmeňa Banú Sa'ida šúra (rada) a tá rozhodla, že Mohamedovým nástupcom, teda chalífa, má byť Abú Bakr (cca 537-634), otec poprednej Mohamedovej manželky Aiši (5). Sunnitskí moslimovia, v súčasnosti tvoriaci 85 percent moslimskej populácie, s týmto rozhodnutím súhlasia a považujú Abú Bakra za prvého kalifa. Podľa sunnitov sú prvými štyrmi kalifmi, uznávanými ako "správne vedení", teda rášidún kalifmi, Abú Bakr (zhruba 632-634), nasledovaný 'Umarom ibn al-Chattábom (asi 634-644), 'Utmánom ibn 'Affánom (cca 644-656) a Alím ibn Abí Tálibom (približne 656-661).
Menšinoví šiitski moslimovia, v súčasnosti sústredení prevažne v Iraku, Iráne, Sýrii, Libanone, Bahrajne a Pakistane, však veria, že rozhodnutie šúry vymenovať Abú Bakra za kalifa bolo uzurpáciou právoplatného dedičstva Alího ibn Abí Táliba, Mohamedovho bratanca z otcovej strany a prvého mužského konvertitu na islam (podľa najranejšieho a najspoľahlivejšieho Mohamedovho životopisu Sírat Rasúl Alláh). (6) Šiiti veria, že kalifom by mal byť len niekto s Mohamedovým rodokmeňom, preto popierajú legitimitu vlády prvých troch takzvaných správne vedených kalifov. (7)
Nech je ako chce, po kalifáte Abú Bakra, 'Umara ibn al-Chattába a 'Utmána ibn 'Affána, sa Alí ibn Abí Tálib skutočne stal kalifom. Ale Alí čelil bezprostrednému odporu, len čo nastúpil do funkcie kalifa, pričom mu vojensky vzdorovali ľudia takí blízky Mohamedovi, ako jeho obľúbená manželka Aiša, ktorej armádu porazil v Ťavej bitke (656). Po nej sa Alí zaplietol do mocenského boja s Mu'ávijom ibn 'Abí Súfjánom. Mu'ávija bol vážnym uchádzačom o moc, lebo pochádzal z váženého umajjovského klanu v Mekke a kalifovia 'Umar a 'Utmán ho vymenovali a potvrdili ako guvernéra Sýrie. (8)
Konflikt bol pre moslimskú komunitu charakteristickejší počas Alího kalifátu. Behom troch desaťročí po Mohamedovej smrti a po potýčkach s Mu'ávijom, Alího v januári 661 zabil cháridžit menom Ibn Muldžam. (9) V dôsledku toho Mu'ávija upevnil moc a vyhlásil sa za kalifa. Mu'ávijova vláda znamenala začiatok umajjovského kalifátu, trvajúceho od roku 661 do roku 750, s hlavným mestom nie v Medine, ako bolo predtým zvykom, ale v sýrskom Damasku.
Mu'ávijov vzostup k moci bol tiež míľnikom v islamskej histórii, lebo odvtedy sa moslimovia nedokážu zhodnúť na tom, kto má byť oprávneným vládcom islamu. (10) Spor medzi Umajjovcami a Alíovcami (Alího potomkami alebo stúpencami) bol nezvratne uvedený do pohybu. Mu'ávijov syn Jazíd, napríklad, bude bojovať a napokon zabije Alího syna Husajna, šiitmi považovaného za tretieho kalifa (po Alím a Hasanovi) a jeho smrť v irackej Karbale si šiitski veriaci každoročne pripomínajú výjavmi sebabičovania.
Po období rášidún (správne vedených) kalifátov (632-661) a Umajjovskom kalifáte (661-750) bolo založených mnoho ďalších kalifátov. Po Umajjovskom kalifáte vždy existoval premenlivý počet kalifátov a protikalifátov, súperiacich o vernosť moslimských davov. Najdlhšie trvajúce a najvýznamnejšie kalifáty boli Abbásovský a Osmanský kalifát, trvajúce v prvom prípade od roku 750 do roku 1045 a v druhom prípade asi od roku 1300 do roku 1924. (11)
Ale počas islamskej histórie existovali aj iné kalifáty, ako Córdobský kalifát (929-1031) v Andalúzii, čiže v Španielsku, Fátimovský kalifát (909-1171) v Egypte a kalifát Sokoro (1804-1903) v Sudáne. V roku 1924 Mustafa Kemal Ataturk zrušil Osmanský kalifát a zaviedol v Turecku rôzne sekulárne reformy.
Po dobu asi osemdesiatich piatich rokov nevznikol žiaden sunnitský kalifát s presvedčivou legitimitou, až do príchodu ISIS, Islamského štátu v Iraku a Sýrii. Hoci ho mnohí nemoslimovia odsudzujú ako nelegitímny, skutočnosť, že existoval, sa nedá poprieť a istú dobu ovládal územie veľkosti Spojeného kráľovstva.
Úloha kalifa
Úlohou kalifa je vládnuť moslimskej umme spôsobom spájajúcim sekulárnu a náboženskú sféru. Napokon, kalifát sa má zakladať na prorockej metodológii ('ala minhádž al-nabúwa) a Mohamed, podľa našich najranejších zdrojov, zjavne spojil to, čo by sme dnes nazvali sekulárnymi záležitosťami štátu s náboženskými záležitosťami; to znamená, že zjednotil náboženstvo (dín) a štát (dawla). Ako tvrdil významný odborník na islam Bernard Lewis, "počas Mohamedovho života sa moslimovia okamžite stali politickou i náboženskou komunitou, s prorokom ako hlavou štátu." (12)
To sa dozvedáme zo Síry od Ibn Isháka, nášho najstaršieho a najlepšieho životopisu Mohameda. Zo Síry sa dozvedáme, že keď Mohamed v roku 622 emigroval do Jathríbu (neskôr nazývaného "Medina"), uzavrel s obyvateľmi mesta zmluvu, známu ako al-Safíha alebo "ústava Mediny." (13) V nej Mohamed vyhlasoval nasledovné:
Kedykoľvek sa budete rozchádzať v názore na nejakú vec, musíte ju predložiť Bohu a Mohamedovi... Keby malo dôjsť k nejakému sporu alebo ostrej diskusii, ktorá by mohla spôsobiť problémy, musíte ju predložiť Bohu a Mohamedovi, apoštolovi Božiemu. (14)
Ako je z tejto citácie jasné, ak môžeme Síre veriť, vláda zavedená Mohamedom bola teokratickou vládou. V nej by sa akýkoľvek nepríjemný spor, zahrňujúci niečo, čo by sme za normálnych okolností nazvali nenáboženskou záležitosťou alebo nejako inak, mal rozhodnúť obrátením sa na Boha a Mohameda. Kalif sa má teda riadiť príkladom Mohameda a zaujať jeho miesto, napriek chýbajúcej charizme proroka.
Že to tak bolo je jasné z mien, ktoré si kalifovia osvojili. Už prinajmenšom tretieho kalifa, 'Utmána ibn 'Affána (cca 644-656), prezývali chalífat Alláh (zástupca alebo následník Boha), čo jasne naznačovalo, že bol obdarovaný tak náboženskou, ako aj politickou autoritou (zdá sa, že titul sa neskôr vyvinul do podoby chalífat Rasúl Alláh, následník apoštola Božieho). (15)
Moslimskí vládcovia si tiež často prisvojovali titul "Tieň Boha na Zemi." (16) Navyše, najvýznačnejším titulom pre kalifa bol amír al-mu'minín, t.j. veliteľ veriacich, čo je ďalším dôkazom, že kalifova politická úloha bola pevne spätá s islamským náboženstvom.
Kalif slúžil ako ochranca náboženstva a štátu (dín wa dawla). Slovami Patricie Croneovej, zosnulej a renomovanej odborníčky na islam, ktorá učila na Oxforde, v Cambridgei a na Inštitúte pre pokročilé štúdium, "Kalifát od začiatku zreteľne zlučoval náboženstvo a politiku." (17) Len kalifom, napríklad, bola daná moc vyhlásiť útočný džihád, lebo len o nich sa predpokladalo, že majú náležitú náboženskú autoritu urobiť to (keďže džihád je náboženská "svätá" vojna). (18)
Mohli by sme citovať mnohých učencov s podobným názorom. Napríklad, slávny stredoveký šáfiovský učenec al-Mawárdí (972-1058) začína svoju štúdiu o funkcii kalifovej vlády tvrdením, že "účelom imamátu je následníctvo úradu proroka v ochrane náboženstve a vedení sveta." (19) (Výraz "imamát" sa v arabskom žargóne často zamieňa s pojmom "kalifát"). (20)
Podobne aj slávny stredoveký šáfiovský učenec a vykladač Koránu al-Bajthávi (zomrel 1286) vysvetlil, že kalif je následníkom Mohameda v zavádzaní zákonov šaríe a ochrane majetku islamskej komunity, pričom ďalej dodáva, že kalifa musí poslúchať celá umma. (21)
Ibn Chaldún (1332-1406), najslávnejší stredoveký moslimský historik, tvrdí v úvode (Muqaddima) ku svojej knihe o histórii nasledovné:
Politické zákony berú do úvahy len svetské záujmy. "Poznajú vonkajší život na tomto svete." (Na druhej strane,) zámerom Zákonodarcu (t.j. Mohameda) v súvislosti s ľudstvom je prospech na druhom svete. Preto je nevyhnutné, podľa požiadaviek náboženského práva (šaría), donútiť dav konať v súlade s náboženskými zákonmi vo všetkých svojich záležitostiach, týkajúcich sa tohto i druhého sveta. Autoritu na to potrebnú mali predstavitelia náboženského práva, proroci. (Neskôr ju mali) ľudia, ktorí zaujali ich miesta, kalifovia. Z toho jasne vyplýva, že kalifát znamená... (22)
Po uvedení základných informácií nutných pre pochopenie úlohy kalifátu Ibn Chaldún ďalej podotýka, že
(Zastávať) kalifát znamená donútiť davy konať tak, ako si to vyžaduje náboženské chápanie ich záujmov na druhom, rovnako ako na tomto svete. (Svetské záujmy) majú vplyv na (záujmy na druhom svete), keďže podľa Zákonodarcu (Mohameda) treba všetky svetské okolnosti posudzovať v ich vzťahu ku hodnote na druhom svete. Preto (kalifát) v skutočnosti nahrádza Zákonodarcu (Mohameda), lebo rovnako ako on slúži na ochranu náboženstva a (politické) vedenia sveta. (23)
(1) Edward W. Lane, Arabic-English Lexicon (vol.2), ed. Stanley Lane Poole (Cambridge: The Islamic Texts Society, 1984), 702. Bernard Lewis v knihe The Crisis of Islam: Holy War and Unholy Terror (New York: The Modern Library), xviii, tvrdí, že v arabskom slove chalífa, "sa užitočnou nejasnosťou spája význam 'následník' and 'zástupca.'"
(2) Raná história islamu, ktorú v tomto článku opisujem, tvorí časť tradičného príbehu o pôvode islamu. Je to nerevizionistická história, ústredné tvrdenia ktorej uznáva väčšina orientalistov a moslimskí ulema.
(3) Ahmad Ibn Hanbal, Musnad. Musnad Ahmad Ibn Hanbal je jednou z najranejších zbierok hadísov, ktorá predchádzala Sahíh Bucharí, Sahíh Muslim a zvyšku al-Sahíh al-Sitah (šesť sunnitmi vysoko uznávaných zbierok hadísov). Dar al-Salám, najvplyvnejší vydavateľ anglických prekladov zbierok hadísov, preložil len tri z očakávaných 18 zväzkov Musnadu (ktorý je v skutočnosti najdlhšou zbierkou hadísov; samotný Musnad Ahmad Ibn Hanbal však medzi autentické, teda sahíh zbierky nepatrí - pozn. prekl.).
(4) Z historicko-kritického pohľadu sa pravdepodobne jedná o výrok retrospektívne vložený do úst Mohameda potom, ako sa myšlienka kalifátu ustálila. Ale keďže mnohí moslimovia a islamisti veria v jeho autenticitu, z hľadiska doktríny hrozby je to nepodstatné. Preklad hadísu je prevzatý z "Daily Hadith," The Khalifah, prístup 9. septembra 2016, http://www.khilafah.com/daily-hadith-256/
(5) Aiša bola údajne Mohamedovou obľúbenou manželkou a mnohé prorocké hadísy sú vyrozprávané z jej poverenia. V hadísoch zo zbierok Sahíh Bucharí a Sahíh Muslim, dvoch najspoľahlivejších zdrojov sunnitských hadísov, sa píše, že Mohamed sa s Aišou oženil, keď mala len šesť rokov a že manželstvo s ňou naplnil pohlavným stykom, keď mala len deväť.
(6) ʿAbd al-Malik Ibn Hišám, Muḥammad Ibn Isḥák a Alfred Guillaume, The Life of Muḥammad: A Translation of Isḥāq's Sīrat Rasūl Allāh (Oxford: Oxford University Press, 1955), 114. Prvým konvertitom na islam bola Chadídža bint Chuvajlid, Mohamedova prvá manželka.
(7) Šiiti sa delia na isná ašaríjov (dvanástnikov) a isma'ílíov (sedmíkov). Prvá skupina, zďaleka najväčšia sekta šiitizmu, verí, že existovalo dvanásť neomylných imámov a že posledný, Mahdí, je momentálne v ústraní a znovu sa objaví na konci vekov. Isma'ílíovia veria len v legitimitu prvých siedmych imámov a nezhodujú sa s isná ašaríjovcami na tom, kto mal byť Mohamedovým následníkom; isná ašaríjovci veria, že to mal byť Músa al-Kadhim, zatiaľ čo isma'ílíovia veria, že to mal byť jeho starší brat Isma'íl.
(8) Bernard Lewis, The Arabs in History (šieste vydanie), (Oxford: Oxford University Press, 1993), 62.
(9) Tamže, 64.
(10) Umajjovský kalifát bol príkladom dynastickej vlády, lebo miesto kalifa sa prenášalo dedične.
(11) Hoci, technicky, po bujidskej invázii do Bagdadu v roku 945 boli abbásovskí kalifovia degradovaní na titulárnych pánov.
(12) Bernard Lewis, Holy War, 6.
(13) Ústava Mediny je dokument, na ktorom sa všeobecne zhodujú aj odborníci na islam skeptickí voči jeho pravosti.
(14) 'Abd al-Malik Ibn Hišám, Muḥammad Ibn Isḥák a Alfred Guillaume, The Life of Muḥammad, 232-3.
(15) Názor, že titul sa neskôr vyvinul do podoby chalífat Rasúl Alláh bol odôvodnený názor Patricie Croneovej a Martina Hindsa v Knihe God's Caliph: Religious Authority in the First Centuries of Islam (Cambridge: Cambridge University Press, 1986), 5. Bernard Lewis v knihe Holy War, p. xvii, akoby veril, že to bolo naopak, teda že "pôvodne bol vodcom islamskej komunity 'chalífa proroka Božieho,'" ale že "niektorí ambicióznejší skrátili titul na 'chalífa Boží.'" Lenže Patricia Croneová a Martin Hinds sú špecialisti na túto konkrétnu tému, pričom Croneová napísala o kalifáte mnoho kníh. Navyše je pravdepodobnejšie, že Croneová a Hinds majú v tomto pravdu, lebo na arabských minciach sa pôvodne nachádzala len jedna časť šahády, t.j. "niet iného Boha okrem Boha," a nebola na nich zmienka o Mohamedovi ako o apoštolovi Božom. Čo je zaujímavé, Ibn Chaldún zastával názor, že používanie výrazu "kalif Boží" je neprípustné a že Abú Bakr zakázal jeho používanie, keď ho tak oslovovali. Viď Ibn Chaldún, al-Muqaddima, ed., Franz Rosenthal, 389.
(16) Bernard Lewis, Holy War, xvii.
(17) Patricia Crone a Martin Hinds, God's Caliph, 115.
(18) David Cook, Understanding Jihad (Berkeley; Los Angeles: University of California Press, 2005), 6.
(19) Al-Mawáridí, al-Ahkám al-Sultáníja wa al-Wiláját al-Díníja, ed. Ahmad Mubárak al-Baghdádí (Kuwait: Maktabat dar Ibn Qutayba, 1989), 4. Môj preklad.
(20) Viď napr. Ibn Chaldún, al-Muqaddima, ed., Franz Rosenthal, 388.
(21) Ako je citované v Saláh Sáwí, al-Wadžíz fi Hikm al-Chiláfa (n.p.: Dar al-'Alám al-Dowla, n.d.), 5.
(22) Ibn Chaldún, Muqaddima: Úvod do histórie (zv. 1), ed. Franz Rosenthal (Princeton: Princeton University Press, 1958), 387.
(23) Tamže, 387-8.
piatok 13. septembra 2019
Väčší a "menší" džihád? Vyvrátenie väčšieho džihádu
Abú Chubajb a Abú Zubajr (z proislamskej stránky)
pondelok 9. septembra 2019
nedeľa 8. septembra 2019
piatok 16. augusta 2019
Islamofóbia, kristofóbia a káfirfóbia
V decembri 2018 zadalo britské ministerstvo zahraničia správu o rozsahu prenasledovania kresťanov vo svete s cieľom predložiť britskej vláde odporúčania, čo by mala podniknúť. V júli 2019 boli na tlačovej konferencii konanej ministrom zahraničia Jeremym Huntom a autorom správy Philipom Mountstephenom, anglikánskym biskupom diocézy Truro, zverejnené detaily.
Je iste vítanou správou, že vláda Spojeného kráľovstva začína uznávať, čo už roky hovoria ľudia ako Raymond Ibrahim a Patrick Sookhdeo z Barnabas Fund, ale správa je od začiatku skompromitovaná neochotou identifikovať hlavnú príčinu.
Tu sú nejaké výňatky aj s mojimi komentármi:
"Odhadom jedna tretina svetovej populácie je nejakým spôsobom nábožensky prenasledovaná, pričom 80% z toho tvoria kresťania."
Vieme, kto tvorí 80% prenasledovateľov? Podľa mňa áno, ale biskup to bagatelizuje.
"Prenasledovanie kresťanov sa deje z viacerých dôvodov a ako také si zaslúži mimoriadnu pozornosť. Presnejšie povedané, určite sa neobmedzuje na prostredia s islamskou väčšinou. Tento prehľad preto nie je zásterkou pre islamofóbnu krajnú pravicu a ani jej nedáva bič na islam."
Nie, neobmedzuje sa na islamské prostredia, ale veľká väčšina prenasledovania kresťanov sa odohráva v islamských prostrediach a sú za ním moslimovia. Tento zoznam ukazuje podrobnosti (niekedy sa tú stránku podarí načítať až na niekoľký krát). Všetci to vieme, ale zdá sa, že keď to priznáme, automaticky nás to zaradí ku "islamofóbnej krajnej pravici".
Biskup prirodzene hľadá miesto pre sebabičovanie.
"S hanbou si spomíname na križiacke výpravy, inkvizíciu a pogromy..."
Tie križiacke výpravy budú oneskorenou a veľmi obmedzenou reakciou na niekoľko storočí džihádu okolo Stredomoria, bezpochyby. Ak ste ešte nevideli toto grafické porovnanie džihádu a križiackych výprav od Billa Warnera, je najvyšší čas to urobiť (k videu sú dostupné české titulky - pozn. prekl.).
Správa odporúča, aby:
"Spojené kráľovstvo by malo byť pripravené uvaliť sankcie na ľudí dopúšťajúcich sa zneužívania slobody vierovyznania alebo presvedčenia a malo by požadovať rezolúciu Bezpečnostnej rady (OSN), ktorá by vyzývala všetky vlády na Strednom východe a v severnej Afrike ku ochrane kresťanov a ostatných prenasledovaných menšín."
Dobre, niečo treba urobiť, ale tieto dve odporúčania skutočne upútali moju pozornosť:
"Zamestnancom ministerstva zahraničia by mal byť poskytnutý tréning v náboženskej gramotnosti a dynamike viery."
Čo to znamená? Môžete sa staviť, že to neznamená porátať sa s dvomi vecami v islamskej doktríne, na ktorých skutočne záleží, islamským šovinizmom a prostriedkom jeho uskutočňovania, džihádom. Bez ich pochopenia budú zamestnanci ministerstva zahraničia rovnako bezradní ako duchovenstvo, len s tým rozdielom, že duchovenstvo je bezradné ochotne.
"Vláda by mala pomenovať jav diskriminácie a prenasledovania kresťanov a popracovať na identifikovaní ich konkrétnej povahy, spolu s podobnými definíciami pre ostatné náboženstvá."
Podľa správy Press Association to znamená dať nenávisti skrývajúcej sa za prenasledovaním kresťanov meno - kristofóbia - aby sa zosúladila s islamofóbiou a antisemitizmom.
Problémom je, že prevažný zdroj tejto nenávisti nie je identifikovaný, lebo všetko, čo sa naivný čitateľ tejto správy dozvie, je, že problémom je len neobmedzená kristofóbia. Navyše, rezervoár nenávisti v islame nie je vyhradený len pre kresťanov - oni len žijú na hraniciach islamu v Afrike alebo medzi moslimami na Strednom východe - ale pre všetkých neveriacich.
Alláh to dáva dosť jasne najavo v Koráne. Dal veľmi jasne najavo, že každý, kto sa mu odmieta podriadiť, môže očakávať nepríjemnosti v tomto živote, po ktorých budú nasledovať extrémne nepríjemnosti v tom budúcom. Takže zatiaľ čo kresťania prijímajú a popularizujú slovo kristofóbia, my ostatní by sme mali poukazovať na to, že je to len podskupina káfirfóbie. Povedzme o tom ostatným.
Prevzaté z https://ecawblog.wordpress.com/2019/07/10/islamophobia-christophobia-and-kafirphobia/
streda 14. augusta 2019
Čo robí z človeka džihádistu?
Mateen Elass
Pri hľadaní hlavných príčin, ktoré podnecujú moslimov k účasti v násilnom džiháde, robia sekulárni západní analytici islamského militarizmu zvyčajne chybu. Keďže samotní analytici nemajú žiadnu burcujúcu náboženskú vieru, na ktorej by stavali svoj život, nedokážu si predstaviť, že by náboženská viera mohla byť vážnou motiváciou pre niekoho iného - sú zaslepení vlastnými predsudkami.
V médiách hlavného prúdu preto často počúvame, že skutočnou motiváciou, prečo sa nováčikovia pridávajú k ISIS, al-Kájde, Boko Haram, al-Šabáb atď., nie je náboženské presvedčenie, ale skôr túžba dostať sa z chudoby a stavu bez občianskych práv (ako to tvrdil John Kerry v roku 2014), zvrhnúť politicky skorumpované režimy, uniknúť z pochmúrnosti bezvýznamnej budúcnosti alebo bojovať proti iným druhom sociálnej nespravodlivosti. Len takáto silná motivácia by mohla teroristu donútiť ochotne čeliť smrti. Náboženská motivácia, ako každý vie (v sekulárnom svete), je hlúpa a neopodstatnená, preto nemôže byť adekvátnym základom pre vysvetlenie zmýšľania teroristu. Ich zamietnutie je nasledovné: "Keďže si nedokážem predstaviť možnosť, že náboženská viera by mohla byť až taká dôležitá, aby som za ňu obetoval svoj život, je to vylúčené aj u iných (okrem, samozrejme duševne narušených ľudí).
Následkom toho zisťujeme, že hoci militantní moslimovia pripisujú svoje činy náboženstvu (hojne citujú z Koránu, recitujú autoritatívne bojové záznamy svojho neporovnateľného proroka a slintajú nad zmyselnými pôžitkami raja prisľúbené tým, ktorí zabíjajú a sú zabití za Alláha (Korán 9:111)), naši elitní analytici sa v tom vyznajú lepšie. "Islam", hovoria, "nemá nič do činenia s terorizmom, bojovnosťou a dobýjaním. Je to náboženstvo mieru. Títo militanti zneužili islam a prekrútili ho - v skutočnosti v neho neveria, no využívajú ho ako kamufláž pre svoju skutočnú agendu - zlepšenie ekonomickej situácie, zničenie politických nepriateľov a tak ďalej."
Keď však dostaneme šancu vypočuť si militantov, ktorí opisujú, ako ich pôvodne naverbovali, bude nám jasné, že naši sekulárni analytici sú celkom mimo. Ostrieľaní džihádisti znova a znova tvrdia, že jasné učenie Koránu a Sunny (autoritatívnych správ o činoch a výrokoch Mohameda) ich presvedčili, že džihád za Alláha je jedinou prijateľnou cestou pre toho, kto sa snaží byť pravým moslimom.
Jeden taký nováčik, 38-ročný "Alex" (pseudonym používaný na jeho ochranu po zajatí vládnymi silami), patril ku skupine Maute, miestnej teroristickej skupine na ostrove Mindanao na Filipínach, ktorá sľúbila vernosť ISIS a päť mesiacov obliehala mesto Marawi, čím prakticky zrovnala centrum mesta so zemou a zabila pritom viac než tisíc obyvateľov. Alex o svojich náborároch povedal, "Povedali, že bojujú za pravý džihád. Budeme bojovať do smrti za obranu nášho náboženstva a v budúcom živote zožneme svoju odmenu." (článok z 9. marca 2019 - pozn. prekl.) Najväčší vplyv na jeho rozhodnutie pridať sa ku skupine Maute spolu so svojím 13-ročným synom (ktorý zomrel v boji) mal charizmatický vodca teroristickej skupiny, Abú Dar. Alex spomína, že "Abú Dar bol vynikajúci rečník, ešte lepší než Omar Maute (jeden zo zakladateľov teroristickej skupiny). Vedel toho veľmi veľa o Koráne. Skutočne by ste mu uverili."
Stále čerstvé v našej pamäti sú samovražedné bombové útoky počas veľkonočnej nedele na Srí Lanke, spáchané deviatimi miestnymi moslimami (s podporou asi 60 ďalších Srílančanov, momentálne zatknutých a s očividnou pomocou väčšej islamskej teroristickej siete, možno ISIS). Úrady ohľadom deviatich samovražedných atentátnikov v súčasnosti informujú, že všetci boli "zazobaní " a "vzdelaní", z rodín zo strednej až vyššej strednej triedy, čím opäť vyvrátili tvrdenia Johna Kerryho a skúsených západných analytikov, že teroristov vytvára chudoba a sociálna diskriminácia.
Žiaľ, vinníkom sa ukazuje byť náboženstvo Mohameda uvedené v Koráne, literatúre hadísov a v raných dejinách islamu, rešpektovaných moslimských dokumentoch. Historický islam je vo svojej podstate džihádistický a čím vážnejšie sa moslim zaoberá napodobňovaním svojho života podľa vzoru Mohameda, tým viac je zatiahnutý do totalitného násilia proti všetkým, ktorí sa odmietajú podriadiť islamu. Ich schopnosť nalákať ochotných pešiakov, dychtivých zabíjať a byť zabití za Alláha, aby mohli získať vstupenku do raja, nemožno podceňovať.
Náboženské presvedčenia môžu byť najmocnejšou ľudskou motiváciou k podpore dobra alebo podnecovaniu zla. Kým si západní sekulárni vodcovia neuvedomia túto skutočnosť a nerozhodnú sa priamo čeliť islamskej hrozbe pre západnú civilizáciu, naše vážené slobody a židovsko-kresťanské hodnoty budú naďalej dostávať rany. Ak nepriateľa nedefinujeme jasne a zreteľne, strach a paralýza nás povedú ku kapitulácii pred ľuďmi, ktorí sú vždy ochotní utláčať nás, až do úplnej nadvlády islamského práva.
Prevzaté z https://mateenelass.wordpress.com/2019/04/24/what-makes-a-jihadi/
nedeľa 4. augusta 2019
Liečenie homosexuálov - islam obsahuje všetko, čo musíte vedieť
Čudovali ste sa niekedy, prečo sa väčšinovo moslimské krajiny neustále vlečú za zvyškom civilizovaného sveta vo vedeckom pokroku, technologických úspechoch, postrehoch vo vzdelávaní a nových oblastiach štúdia? Odpoveď je celkom jednoduchá - islam.
Moslimovia veria, ako ústrednej doktríne, že Korán obsahuje všetku pravdu potrebnú pre ľudské šťastie a že Alláh zoslal na svet Mohameda čiastočne preto, aby bol dokonalým príkladom, ktorý majú všetci ľudia napodobňovať. Moslim teda najlepšie strávi svoj čas učením sa Koránu naspamäť a jeho recitovaním v arabčine - aj keď nevie po arabsky, je tu šanca, že "pravda" nejako prenikne do srdca veriaceho a prednášajúci poteší Alláha, vďaka čomu si snáď zaslúži božskú odmenu - a podrobným štúdiom literatúry autoritatívnych hadísov, aby sa naučil imitovať arabského proroka vo všetkých záležitostiach, od toho, ako sa správne vyprázdňovať až po to, čo robiť, keď mu v čaji pristane mucha.
Všetky ostatné štúdia blednú v porovnaní s Alláhovým zjavením. Jeden anekdotický, možno apokryfný príbeh vysvetľuje postoj vštepovaný islamskou ortodoxiou.
Správa, ktorú prvý krát zaznamenal v písomnej podobe moslimský historik Al-Qiftí (žil v rokoch 1172-1248) vo svojej knihe Ta'rich al-hukama (Dejiny učených ľudí) uvádza podrobnosti o zničení slávnej Alexandrijskej knižnice v Egypte po dobytí mesta napadajúcou arabskou moslimskou armádou v roku 641. Keď sa jej generál, 'Amr ibn al-'Aas, dozvedel o studnici poznania uchovávanej vo zvitkoch a knihách a keď ho Alexandrijčan menom Jahja (Ján) požiadal o ich prevod pod kontrolu nemoslimov, al-'Aas odpovedal, "Nemôžem vydať žiaden rozkaz, kým najprv nepožiadam o povolenie princa veriacich (t.j. kalifa) 'Umara ibn al-Chattába."
Preto písomne požiadal svojho pána o inštrukcie a po čase, podľa historika Al-Qiftího, dostal od kalifa túto odpoveď:
"Pokiaľ ide o knihy, ktoré spomínaš, ak je v nich niečo, čo súhlasí s Knihou Božou (Koránom), už je to v nej a nie je to potrebné a ak je v týchto knihách niečo, čo protirečí Knihe Božej, tak to nepotrebujeme. A môžeš pristúpiť k ich zničeniu."
Aby ani jeden zdroj neunikol zničeniu, al-'Aas prikázal, aby sa obrovská zbierka kníh rozdelila medzi verejné kúpele a spálila v peciach používaných na ohrev vody. Al-Qiftí na záver uvádza túto poznámku:
"...povráva sa, že mali dostatok kuriva na šesť mesiacov."
(Celý výňatok z anglického prekladu spomínanej knihy je dostupný tu. Okrem iného sa v ňom píše, že v knižnici bolo 54 120 kníh - pozn. prekl.)
Takže takáto je zásada islamského učenia: ak moslimské zjavené zdroje už obsahujú nejakú pravdu, človek ju nemusí hľadať inde; ak ju neobsahujú, je irelevantná alebo ešte niečo horšie a mali by sme sa jej zbaviť. V dôsledku toho sa moslimskí akademici vždy snažia dobehnúť zvyšok sveta, ale s oboma rukami zviazanými za chrbtom. Nedokážu uznať pravdy vedeckých a gnozeologických disciplín, pokiaľ najprv dôkladne neprehľadajú zväzky svojich náboženských kníh, aby našli nejaké obskúrne tvrdenie, ktoré môžu dômyselne prekrútiť, aby vyhoveli realite súčasného života.
Tu je smutne objasňujúci príklad z 27. marca 2019, z rozhovoru na kuvajtskej Scope TV, kde účinkovala Dr. Mariam al-Sohel, "poradkyňa pre ľudský rozvoj" s čestným doktorátom zo "sex manažmentu" z Medzinárodného zväzu univerzít v Turecku (ktorý sám o sebe nie je univerzitou a bol založený, pokiaľ viem, v roku 2016).
Sohel tvrdila, že na základe "prorockej medicíny" Mohameda, čím myslela jeho zaznamenané tvrdenia alebo činy súvisiace so zdravým (ako je pitie zmesi ťavieho mlieka a moču alebo ponorenie muchy do nápoja, ak v ňom pristane, keďže jedno krídlo obsahuje chorobu a druhé liek na ňu), objavila liečbu na homosexualitu a vyvinula čapíky (presne rovnaké pre obidve pohlavia, ale označené farbami, aby si ich z nejakého dôvodu nepomýlili), ktoré zastavia tieto chybné sexuálne pudy.
Jej lekárska múdrosť sa zakladá na údajnom hadíse (ktorý som v prastarých zdrojoch nedokázal nájsť) popisujúcom análne ochorenie sužujúce 'Umara ibn al-Chattába, Mohamedovho blízkeho spoločníka, ktorý sa neskôr stal druhým kalifom islamu. Mohamed vraj 'Umarovi poradil, že jeho choroba sa musí liečiť spermiami. Dôvodom očividne bolo, že sa nakazil análnymi červami, ktoré sa živia ľudskými spermiami. Je možné, že Sohel sa o tomto dozvedela od iného Kuvajťana, poburujúceho šiitskeho imáma Jásira al-Habíba, ktorý sa nikdy nezdráha prejavovať pohŕdanie voči "správne vedeným kalifom" sunnitského islamu a všetkým ich duchovným potomkom. Al-Habíb vyhlásil:
Hovorí sa (v hadísoch), že 'Umar ibn al-Chattáb mal análnu chorobu, ktorá sa dala liečiť len semenom. Mali by ste vedieť, že toto je dobre známe zdravotné ochorenie, ktoré sa tiež spomína v posvätných textoch. Ak do niekoho, božechráň, vnikli cez zadok - kvôli výronu semena v ňom vyrastie červ... V jeho zadku sa vyvinie choroba a v dôsledku toho sa nemôže upokojiť, kým... To je pravda, stáva sa to závislosťou a nemôže sa upokojiť, kým doňho nevniknú znova a znova.
Na základe tejto "prorockej arabskej medicíny" Sohel vymyslela čapíky, ktoré majú zabíjať análne červy u homosexuálov aj lesbičiek (hoci nikdy nevysvetlila, ako by sa červy dostali do žien so záujmom o sex len s rovnakým pohlavím). Vzhľadom k tomu, že tieto červy, ktoré vždy majú chuť na spermie, kontrolujú ľudské túžby po análnom sexe, ich odstránenie následne vylieči každého človeka z túžby po rovnakom pohlaví. Je to také jednoduché - a môžeme poďakovať prorokovi islamu za to, že nám ukázal spôsob, ako zbaviť svet homosexuality. Už nie je potrebné zväzovať gayov a zhadzovať ich z vysokých budov - stačí im do zadku vložiť nejaké čapíky a sledovať, ako sa z nich stanú normálni heterosexuáli! Mohamed musí byť skutočne "znamením milosrdenstva pre celé ľudstvo" (Korán 21:107).
Môžete si ju vypočuť v tomto klipe, s láskavým dovolením memritv.org:
Zmyslom poukázania na toto nie je robiť si žarty z islamu, ale varovať západnú spoločnosť predtým, že čím viac priestoru dáme islamu v našich vzdelávacích inštitúciách a pri určovaní morálneho jadra našej kultúry, tým viac môžeme očakávať posun späť ku protižidovsko-kresťanskému predvedeckému svetonázoru 7. storočia. U ortodoxných moslimov neexistuje spochybňovanie tvrdení Koránu a tradícií sunny. Ako islam získava prevahu, školské osnovy na Západe budú čoraz viac obsahovať učenie sa Koránu naspamäť, štúdium jeho obsahu, stupne vo "vede" o hadísoch a zavrhnutie západných umení a vied, rovnako ako akademickej slobody snažiť sa nájsť pravdu, kamkoľvek bude viesť. Také hľadanie pravdy je napokon len veľkou zbytočnosťou z dní džahilíje - čias nevedomosti pred úsvitom islamu a transformáciou sveta.
Prevzaté z https://mateenelass.wordpress.com/2019/04/29/curing-homosexuals-islam-contains-all-you-need-to-know/
štvrtok 25. júla 2019
Čo učí islam o pekle a nenávisti
Hovorí islam moslimom, aby milovali alebo nenávideli ľudí ostatných vierovyznaní?
štvrtok 11. júla 2019
Dualita a politický islam
Bill Warner
Od 11. septembra si kladieme otázku: "Čo je skutočný islam?" Odpovede moslimov a západniarov si protirečia a mýlia nás. Existuje však spôsob, ako mať jasno a istotu ohľadom islamu - naším najlepším racionálnym prístupom je vedecká metóda.
Začnime faktom, že celá doktrína islamu sa nachádza v troch textoch: Korán, Síra (Mohamedov životopis) a hadísy (príbehy a anekdoty o Mohamedovi) - islamská trilógia. Korán, tak ako je zoradený, je mätúci, ale dá sa mu porozumieť pomocou vedeckej analýzy.
Prvým krokom je zoradiť verše do správneho časového poradia, zozbierať a roztriediť všetky podobné príbehy. Práve v tomto štádiu vyplávajú na povrch chýbajúce časti alebo diery v dokumente. Život Mohameda vypĺňa a vysvetľuje všetky medzery a všetok zmätok tým pominie. Kľúčom ku Koránu a islamu je Mohamed. Doktrína sa časovo delí na obdobie Mohameda v Mekke (skoršia časť) a Mohameda v Medine (neskoršia časť). V podstate existujú dva Korány, jeden napísaný v Mekke a druhý Korán napísaný v Medine.
Dva Korány sú prvým veľkým rozdelením islamskej doktríny. Fascinujúce je, že dva Korány obsahujú protirečenia. "Vy máte svoje náboženstvo a ja mám svoje náboženstvo" (109:6) je na míle vzdialené od "Ja vrhnem hrôzu do sŕdc tých, ktorí neveria. Udierajte ich ponad krk..." (8:12). Korán ponúka návod, ako tieto protirečenia vyriešiť - neskorší verš je "lepší" než skorší verš. Ale ten skorší verš je taktiež pravdivý. Všetky verše z Koránu sú pravdivé, lebo sú slovami Alláhovými.
Korán definuje islamskú logiku, ktorá je dualistická. Dve protirečiace si veci môžu byť pravdivé. Ak si v unitárnej, vedeckej logike dve veci protirečia, potom aspoň jedna z nich je nepravdivá. V dualistickej logike to tak nie je. Celá doktrína sa vzťahuje na dve triedy ľudí - moslimov a nemoslimov, káfirov. Doktrína, ktorá sa vzťahuje na káfirov, je svojou podstatou politická a len zriedka je neutrálna alebo pozitívna. Časť doktríny, ktorá sa vzťahuje na moslimov, je kultúrna, právna a náboženská.
Druhé veľké rozdelenie islamskej doktríny je na náboženský a politický islam. Je prekvapujúce, aká veľká časť doktríny je politická. Približne 67% mekkského Koránu a 51% medinského Koránu je o politike. Asi 75% Síry je o tom, čo sa stalo káfirom. Zhruba 20% hadísov je o džiháde, politickom čine.
Aj predstava pekla je politická, nie náboženská. V Koráne je 146 častí, ktoré sú o pekle. Len 4% ľudí v islamskom pekle sa tam nachádzajú z morálnych dôvodov ako vražda, krádež alebo lakomstvo. V 96% prípadov je človek v pekle preto, lebo nesúhlasil s Mohamedom. To je politické obvinenie. Skrátka, islamské peklo je predovšetkým politickým väzením. Aby som to zhrnul, islam je extrémne politická ideológia. Musí byť. Mohamed kázal islam ako náboženstvo 13 rokov a získal si 150 stúpencov. Potom, v Medine, sa obrátil na politiku a stal sa prvým panovníkom celej Arábie. Keď zomrel, nemal jediného nepriateľa, ktorý by sa vyjadroval alebo konal proti nemu, čo je veľmi politický výsledok.
Korán v 14 veršoch hovorí, že moslim nie je a nemôže byť priateľom káfira. Toto je čistý dualizmus. Dualizmus Koránu nemá všeobecné vyjadrenia o ľudstve. Celý svet je rozdelený na islam a káfirov. Jediným vyjadrením o ľudstve ako celku je, že celé ľudstvo sa musí podriadiť islamu. Etika je membránou medzi náboženstvom a politikou. V trilógii sú stanovené dva druhy etiky. Jeden je pre moslimov a druhý pre káfirov. Príklady: moslim by nemal okradnúť iného moslima, moslim by nemal zabiť iného moslima, moslim by nemal podviesť moslima.
Ku káfirom sa možno správať dvoma spôsobmi. Možno sa ku nim správať dobre alebo môžu byť okradnutí, zabití či podvedení, ak to podporí islam. Pri viac než jednej príležitosti Mohamed povedal, že káfirom sa smie klamať. Džihád ako politická metóda zabil, okradol a zotročoval káfirov. Toto je dualistický etický systém. Islamský dualizmus sa skrýva za náboženstvo. "Dobré" verše z mekkského Koránu zakrývajú verše o džiháde v medinskom Koráne. Náboženský islam teda chráni politický islam pred skúmaním.
Vedecká analýza nám ukazuje, že existuje politický, rovnako ako náboženský islam. Hádať sa o náboženstvo je zbytočné, ale môžeme hovoriť o politike. Musíme diskutovať o politickom islame, systéme etického a politického dualizmu.
streda 10. júla 2019
streda 26. júna 2019
Arabi a obchod s otrokmi
Shirley Madany
Zmysel pre dejiny je nutnou podmienkou pochopenia moslimského sveta a jeho ľudí. Ich včerajšky sú úzko späté so súčasnosťou. Nápomocné bude taktiež dobré pochopenie geografie.
Otroctvo v ranej islamskej histórii
Bolo zaujímavé všimnúť si v knihe Bernarda Lewisa, The Arabs in History (Arabi v dejinách), že papier prvý krát vyrobili v Číne v roku 105 pred Kristom. V roku 751 nášho letopočtu Arabi porazili čínsky kontingent východne od Jaxartesu (rieka ležiaca na hranici medzi Čínou a súčasným Afganistanom. Perzský kráľ Kýros bol zabitý počas boja neďaleko tejto rieky asi v roku 500 pred Kristom; jej súčasný názov je Syrdarja - pozn. prekl.). Arabi medzi svojimi zajatcami objavili niekoľko výrobcov papiera. Takto sa do islamského sveta dostalo mnoho takýchto znalostí. Používanie papiera sa po islamskom svete rýchlo rozšírilo, do roku 800 nášho letopočtu sa dostalo do Egypta a do roku 900 do Španielska. Od desiateho storočia máme jasné dôkazy o výrobe papiera v krajinách Stredného východu a severnej Afriky, rovnako ako v Španielsku.
Arabi mali úžitok z remesla výrobcov papiera, ktorých zotročili. Od archeológov a záznamov uchovávaných v časoch staroveku sa dozvedáme, že obchod s otrokmi existoval v arabskom svete dlhú dobu. V časoch kalifov (raných moslimských vodcov) nebolo pre moslima stigmou, ak mal matku otrokyňu. Kvôli polygamii to bolo celkom bežné.
Kalifovia spočiatku udržiavali medzi sebou čosi ako aristokraciu, v ktorej bolo úplne nevyhnutné, aby matka kalifa pochádzala z niektorého arabského kmeňa. Avšak s tým, ako čoraz viac otrokov prijímalo islam ako náboženstvo, urodzený pôvod a kmeňová prestíž strácali svoju hodnotu. Do roku 817 boli abbásovskí kalifovia a následní moslimskí panovníci synmi otrokýň, z ktorých mnohé boli cudzinky. Taký pôvod prestal byť prekážkou či stigmou.
Nárast obchodu s otrokmi
Je dosť možné, že zachovávanie otroctva a spoločenská akceptácia otrokov boli dôležitými lákadlami k islamu počas jeho prenikania do Afriky. Bez znalosti histórie si mnohí Afričania nemusia byť vedomí faktu, že islamskí obchodníci po stáročia vykonávali plynulý obchod s otrokmi z východoafrických prístavov. Existujú dostupné záznamy obsahujúce zoznamy tovaru zahrnutého do obchodu so zvyškom sveta.
Moslimskí kupci cestovali do Indie, Cejlónu, Východnej Indie a Číny, po mori a po súši, a prinášali späť hodváb, korenie, vonné látky, drevo, cín a mnoho iných vecí. Záznamy sa zmieňujú o "otrockých dievčatách" z Byzantskej ríše, spolu so zlatom a striebrom, robotníkmi opracujúcimi mramor a eunuchoch. Čo je prekvapujúce, moslimskí obchodníci šli až do Škandinávie a najmä do Švédska, kde sa našlo množstvo moslimských mincí s nápismi zo siedmeho a jedenásteho storočia. Na dlhých zoznamoch tovaru, ktorí moslimskí obchodníci dovážali zo Škandinávie, sa nachádzajú "slovanskí otroci, ovce a dobytok" (citujem Lewisa v knihe Arabi v dejinách). Geograf zo začiatku deviateho storočia, Ibn Kurradadhbeh, opisuje židovských kupcov z juhu Francúzska, "ktorí hovoria arabsky, perzsky, grécky, fransky, španielsky a slovanskými jazykmi. Cestujú zo západu na východ a z východu na západ, po mori a po súši. Zo západu prinášajú eunuchov, otrocké dievčatá a chlapcov, brokát, bobrie, sobolie a iné kožušiny a meče."
Hoci niektorí otroci sa prepracovali do váženej vrstvy, keď vykonávali buď prácu v domácnosti alebo vojenskú službu, boli to výnimky. "Otroci sa zvyčajne využívali na manuálnu prácu na niekoľkých veľkých hospodárstvach, v baniach, vo flotilách, pri odvodňovaní močiarov atď. Boli zhromaždení v usadlostiach, často po tisícoch patriacich jednému statkárovi. Otroci tohto druhu boli väčšinou černosi získavaní najmä z východnej Afriky zajatím, kúpou alebo v podobe príspevku od vazalských štátov. Takíto otroci boli v soľných nížinách východne od Basry, kde ich bohatí muži z mesta zamestnali v bezprecedentne veľkom počte pri vysušovaní slanísk, aby pripravili pôdu pre poľnohospodárstvo a získavali soľ na predaj. Pracovali v skupinách po päťsto až päťtisíc mužov. Ich podmienky boli extrémne zlé. Ich práca bola ťažká a náročná a dostávali len základnú a nedostatočnú obživu, pozostávajúcu, podľa arabských zdrojov, z múky, krupice a datlí. Mnohí vedeli po arabsky len trochu alebo vôbec. Napokon spomedzi nich vzišiel vodca a viedol veľké povstanie, ktoré nebolo zamerané na zrušenie otroctva, ale na zabezpečenie lepších životných podmienok."
Nedávna štúdia
Ďalšia kniha Bernarda Lewisa, ktorá má názov Race and Slavery in the Middle East: An Historical Enquiry (Rasa a otroctvo na Strednom východe: Historické bádanie), vydaná v roku 1990 vydavateľstvom Oxford University Press, obsahuje farebné ilustrácie siahajúce do roku 1237 a do 16. storočia, s 80 stranami poznámok na podporu svojho obsahu. Tieto fascinujúce kresby boli objavené v slávnych knižniciach Londýna, Paríža a Istanbulu. Znázorňujú rôznych otrokov a ich živobytie.
Vo svojej knihe Lewis opisuje reakciu moslimského sveta, keď sa v 19. storočí ozývalo vo svete volanie po zrušení otroctva:
"Odpor voči otroctvu, ktorý podnietil zrod silného abolicionistického hnutia v Anglicku a neskôr aj v ostatných západných krajinách, začal ovplyvňovať islamské krajiny. Spočiatku nešlo o zrušenie inštitúcie otroctva, ale o jeho zmiernenie a konkrétne o obmedzenie a napokon elimináciu obchodu s otrokmi. Islamské právo, v protiklade so starovekým a koloniálnym systémom, priznáva otrokovi určité právne postavenie a majiteľovi otroka prisudzuje povinnosti, rovnako ako práva. Prepustenie otroka na slobodu, hoci sa odporúča ako záslužný čin, nie je povinné a inštitúcia otroctva nie je v islamskom práve len uznávaná, ale aj zložilo regulovaná. Možno práve z tohto dôvodu bolo postavenie domáceho otroka v moslimskej spoločnosti vo väčšine ohľadov lepšie než v antike alebo v Amerikách v 19. storočí. Zatiaľ čo život otroka v moslimskej spoločnosti nebol horší a v niečom bol lepší než život slobodného chudobného človeka, proces získavania a prepravy často spôsoboval desivé ťažkosti. Práve toto pritiahlo hlavnú pozornosť európskych odporcov otroctva a bola to eliminácia tohto nelegálneho obchodu, najmä v Afrike, na čo sa zameriavali ich hlavné snahy. Zrušenie samotného otroctva by sotva bolo možné. Z moslimského uhla pohľadu je zakazovanie toho, čo boh povoľuje, takmer rovnako veľkým hriechom ako povoľovanie toho, čo boh zakazuje - a otroctvo bolo schválené a regulované svätým právom. Presnejšie povedané, tvorilo súčasť práva osobného postavenia, podstatu sociálneho využitia, ktoré zostalo nezmenené a v platnosti, aj keď ostatné časti svätého práva, týkajúce sa občianskych, trestných a podobných záležitostí, boli z taktických dôvodov alebo dokonca otvorene pozmenené a nahradené súčasnými kódexmi. Najsilnejší odpor voči navrhovanej reforme pochádzal z konzervatívnych náboženských kruhov a predovšetkým zo svätých miest Mekky a Mediny. Že sa ako poslední postavili na odpor voči reforme otroctva svätí muži a sväté miesta je len zdanlivým paradoxom. Podporovali inštitúciu posvätenú posvätným písmom, právom a tradíciou, inštitúciu, ktorá bola podľa ich názoru nevyhnutná pre zachovanie sociálnej štruktúry moslimského života."
Lewis ďalej zmieňuje, že drvivá väčšina belošských otrokov pochádzala z krajín Kaukazu. Bolo to v časoch Osmanskej ríše a až v roku 1854 boli vydané a zavedené rozkazy proti obchodu s bielymi otrokmi z Gruzínska a Čerkeska.
Arábia bola ďalším veľkým centrom obchodu s otrokmi. Prúd otrokov z Afriky do Arábie a cez záliv do Iránu pokračoval dlhú dobu. Rozšírenie britskej, francúzskej a talianskej kontroly okolo Afrického rohu (oblasť dnešného Somálska a Keni) pripravilo obchodníkov s otrokmi o ich hlavné prístavy, v ktorých sa naloďovali.
Pokiaľ išlo o islam, hrôzy únosu a prepravy otrokov boli najhoršou časťou. Ale keď sa otroci už usadili v islamskej kultúre, mali skutočné príležitosti naplniť svoj potenciál. Mnohí z nich sa stali kupcami v Mekke, Džedde a inde.
Nejasná otázka
Na rozum nám prichádza nejasná otázka. Ak je to takto, prečo nemá arabský svet zodpovedajúcu černošskú populáciu, akú nájdeme v Novom svete? Lewis uvádza odpoveď, "Jedným z dôvodov je zrejme vysoká populácia eunuchov medzi černochmi prichádzajúcimi do islamských krajín. Ďalším je vysoká úmrtnosť a nízka pôrodnosť u černošských otrokov v severnej Afrike a na Strednom východe. Asi v roku 1810 si Louis Frank v Tunisku všimol, že väčšina černošských detí zomiera v útlom detstve a že len veľmi málo z nich sa dožilo dospelosti. Britský pozorovateľ v Egypte asi o tridsať rokov neskôr zistil ešte horšie podmienky. Povedal, 'Počul som, že na vymretie generácie otrokov stačí odhadom päť alebo šesť rokov, po ktorých treba celú generáciu doplniť.'"
Zrušenie otroctva
Inštitúcia otroctva, bohužiaľ, existovala v starej, starovekej kresťanskej aj islamskej civilizácii. Napriek tomu ide na vrub kresťanstvu, že vo Veľkej Británii, západnej Európe a Spojených štátoch zapustilo korene abolicionistické hnutie a ukončilo tento predaj a nákup ľudí.
Spôsob, akým sa otroctvo praktizovalo v islamských krajinách, mal svoje svetlé aj temné stránky. Čo je však v súčasnosti poľutovaniahodné je, že o otroctve sa medzi moslimami len zriedkavo otvorene diskutuje - ako keby bolo otroctvo výlučne západným javom. Toto zámerné mlčanie umožňuje islamským propagandistom v Amerike a na Západe vykresľovať moslimov ako osloboditeľov ľudí afrického pôvodu, napriek historickej skutočnosti.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)