Raymond Ibrahim
Starodávne tajomstvo odhaľuje, čo sú "no-go" zóny na Západe skutočne zač.
Koncom marca 2019 priniesla agentúra Reuters informáciu, že "posledná enkláva Islamského štátu vo východnej Sýrii" padla. "Jeho enkláva v Baghúze bola poslednou časťou obrovského územia zaberajúceho časť Iraku a Sýrie, ktoré nečakane obsadil v roku 2014, kedy jeho vodca Abú Bakr al-Bagdádí vyhlásil nový kalifát."
Hoci to bola vítaná správa, človek sa tiež musel diviť: a čo všetky tie ostatné islamské enklávy, tie neasimilujúce sa časované bomby, ktoré sa rozrastajú na Západe, sú preplnené sympatizantmi s ISIS, nehovoriac o jeho členoch, a ktoré Západ prevažne odmieta uznať? Narážam na mnohé takzvané "no-go zóny": západné veľkomestá a regióny, ktoré sa prakticky stali islamskými getami. V nich fakticky platí šaría, moslimovia sa tam otvorene radikalizujú k nenávisti voči neveriacim, nemoslimovia, dokonca i polícia, sa do nich obávajú vstúpiť, aby ich neokradli, neznásilnili či nezabili.
Skrátka, svetonázor ISIS sa naďalej šíri - a to nie na nejakom vzdialenom vojnovom dejisku, ale práve na samotnom Západe (rozšírenosť tohto javu sa dá demonštrovať, keď si na internete dáte vyhľadať výrazy ako "no-go zóny" a "moslimské enklávy").
Hoci sú tieto enklávy jedinečné pre našu dobu, majú svoje precedensy v histórii a dokonca aj označenie v islamskom povedomí.
Kdekoľvek sa džihád zastavil, džihádisti na hranici so svojimi neveriacimi susedmi vytvorili opevnenia, semeniská džihádistických aktivít. Tie sa stali známymi ako ribát (رباط), čo je arabské slovo etymologicky pochádzajúce z myšlienky užšieho upevnenia alebo spojenia a nachádza sa v koránovom verši 3:200: "Vy, ktorí ste uverili, buďte trpezliví a majte viac trpezlivosti počas vojny a strážte hranice (رابطوا) a bojte sa Boha, azda prospejete." (v českom preklade od Ivana Hrbeka sa v kľúčovej časti píše "buďte pevní" - pozn. prekl.)
V islamskej histórii ribát označoval sieť džihádistických pevností postavených pozdĺž hraníc s nemoslimami, odkiaľ sa mali proti nim podnikať nájazdy.
Slovo ribát žije ďalej, hoci si to uvedomuje len pár ľudí. Napríklad, Rabat, hlavné mesto Maroka, sa tak volá preto, lebo pôvodne bolo ribátom, odkiaľ sa po stáročia začínali nájazdy Berberov/pirátov do kresťanského Stredomoria. Podobne, Almoravidi - názov dôležitej severoafrickej džihádistickej skupiny z jedenásteho storočia - je jednoducho prepisom arabského výrazu al-murábitún, čo znamená tí, ktorí bojujú pozdĺž ribátu (podobne ako al-mudžáhidún, tí, ktorí bojujú v džiháde). V roku 1086 títo "Almoravidi" vtrhli do Španielska a v bitke pri Sagrajase (alebo Zallake) rozprášili Kastílčanov; následne, za víťazných pokrikov "Alláhu Akbar", postavili horu pozostávajúcu z 2400 kresťanských hláv.
Od začiatku islamských výbojov v siedmom storočí až do polovice jedenásteho storočia existoval pozdĺž moslimskom-byzantskej hranice v Anatólii (dnešné Turecko) typický ribát. Tam Abdulláh bin Mubarak zostavil najstaršiu dochovanú arabskú príručku o džiháde, Kitáb al-Džihád ("Kniha džihádu"; výňatky z anglického prekladu sú dostupné tu - pozn. prekl.). Mubarak, ktorý sa narodil menej než sto rokov po smrti islamského proroka Mohameda v roku 632, venoval svoj život štúdiu a vedeniu džihádu pozdĺž anatólskeho ribátu až do svojej smrti v roku 797. Podľa súčasného historika bol Mubarak vzorový murábit: "slúžil ako vzor zanietenia svojím dobrovoľníctvom. Jeho zbožnosť a asketizmus mu dávali obrovskú silu" - bolo o ňom známe, že keď viedol vojnu proti neveriacim "bučal ako býk alebo krava pri porážke" - a "blízkych priťahovala jeho sila aj po smrti." Jeho Kniha džihádu zostáva klasickým dielom medzi militantnými moslimami po celom svete.
S príchodom a vojenskými úspechmi osmanských Turcov sa anatólsky ribát naďalej posúval na západ, kým napokon nepohltil Konštantínopol, poslednú baštu Byzantskej ríše, a väčšinu Balkánu, pričom dvakrát sa dostal ku Viedni (v roku 1529 a 1683).
Ďalšia dôležitá hranica sa vytvorila pozdĺž rieky Duero v Španielsku, oddeľujúcej kresťanský sever od islamského juhu. V priebehu storočí sa taktiež stala "územím, kde človek bojuje za vieru a tiež stálym miestom ribátu," aby sme citovali ďalšieho historika. Ako na iných hraniciach, kde moslimovia susedili s nemoslimami, v španielskom ribáte sa presadila politika spálenej zeme nikoho. Ibn Hudajl z Granady (zomrel v roku 812) túto logiku raz vysvetlil takto:
Je povolené vypáliť nepriateľské územia, jeho zásoby obilia, jeho ťažné zvieratá - pokiaľ sa ich moslimovia nedokážu zmocniť - rovnako ako vyťať jeho stromy, zrovnať so zemou jeho mestá, slovom, urobiť všetko, čo by ho mohlo zruinovať a zbaviť odvahy, za predpokladu, že imám považuje tieto opatrenia za primerané a vhodné pre urýchlenie islamizácie toho nepriateľa alebo jeho oslabenie. Všetko toto prispieva k vojenskému víťazstvu nad ním alebo k vynúteniu jeho kapitulácie.
Po vysvetlení, ako moslimovia zámerne spustošili región Duero - neskôr ho pomenovali "Veľká púšť" - francúzsky historik Louis Bertrand (1866-1941) doplnil:
Aby udržali kresťanov (na severe) na ich mieste, nestačilo ich obklopiť zónou hladomoru a ničenia. Bolo tiež nevyhnutné zasiať medzi nich hrôzu a vraždiť ich... Ak berieme do úvahy, že toto lupičstvo bolo takmer nepretržité a že toto ničivé a vyhladzovacie besnenie považovali za zbožné dielo - bola to svätá vojna (džihád) proti neveriacim - neprekvapuje, že celé regióny Španielska sa stali nenapraviteľne neúrodnými. Bola to jedna z hlavných príčin odlesnenia, ktorým polostrov dodnes trpí. S akým surovým uspokojením a akým zbožným dôrazom nám arabskí letopisci vyprávajú o týchto nájazdoch (pozdĺž ribátu), organizovaných aspoň raz za pol roka. Typická fráza na oslavu kalifovej zbožnosti znie takto: "prenikol na kresťanské územie, kde privodil spustošenie, oddával sa plieneniu a zotročovaniu..." Zároveň, popri tom, ako boli pustošené, sa celé regióny vyľudnili... Dlhotrvajúca prítomnosť moslimov bola z tohto dôvodu pre nešťastné Španielsko pohromou. Svojím systémom ustavičných nájazdov ho po stáročia udržiavali v stave lupičstva a spustošenia.
Prečo na tomto ponaučení z histórie záleží? Lebo moslimské enklávy a "no-go" zóny, ktoré sa šíria po celom Západe, v mnohých ohľadoch slúžia ako zárodočné ribáty: semeniská radikalizácie a džihádistických aktivít, zameriavajúcich sa na svojich bezprostredných neveriacich susedov - t.j., ich európsku hostiteľskú spoločnosť.
Z tohto sa dá pochopiť, prečo dvaja moslimovia z "nekompromisnej islamskej enklávy v Dewsbury, jednej z nábožensky najsegregovanejších oblastí v Spojenom kráľovstve," boli "zatknutí ozbrojenou políciou kvôli podozreniu z plánovania teroristického útoku." Alebo prečo "najväčšia moslimská sekta v Spojenom kráľovstve, kontrolujúca polovicu britských mešít (z ktorých väčšina je v enklávach), hostila spolupracovníka Usámu bin Ládina z Al-Kájdy, ktorý hovoril ku mnohým budúcim teroristom, keď obchádzal ich mešity v krajine." Alebo prečo sa i v Spojených štátoch "moslimské deti navštevujúce mešity a islamské školy učia nenávidieť Ameriku, našu vládu, nás vojenský personál a jej nemoslimské obyvateľstvo."
Medzi historickými ribátmi a ich súčasnými náprotivkami existuje, samozrejme, jeden dôležitý rozdiel. Ribáty tradične vznikali kdekoľvek, kde moslimovia nemohli ísť ďalej silou, čím sa stávali hraničnými zónami, odkiaľ džihád pokračoval. Naopak, dnešné kvázi-ribáty - známe tiež ako "enklávy", "no-go zóny" atď. - sa nenachádzajú na hraniciach nemoslimských regiónov, ale skôr uprostred európskych krajín; navyše, ľudia, ktorí vstupujú do týchto regiónov Západu a menia ich na islamské enklávy, tak nerobia silou zbraní, ale skôr preto, lebo ich privítali s otvorenou náručou.
Ak bude islam na Západe naďalej narastať a ak budú západniari naďalej ustupovať (nespočetnými spôsobmi), je len otázkou času, kým sa mnohé moslimské enklávy na Západe vyvinú do svojej najprirodzenejšej podoby: na ribáty určené na vedenie plnohodnotného džihádu proti svojim neveriacim susedom - čo je scenár, kvôli ktorému pád posledného ribátu Islamského štátu v Sýrii stráca na význame.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára