Postavenie nemoslimov za vlády moslimov
Z tafsíru Ibn Kathira (1301-1373), približne 700 rokov po Mohamedovi:
(Sahíh) Muslim zaznamenal od Abú Hurajra, že prorok povedal, "Nezdravte sa Židom a kresťanom, kým sa oni nepozdravia vám, a keď niekoho z nich stretnete na cestách, donúťte ho ísť po jej najužšej časti." (Sahíh Muslim 26:5389 - pozn. prekl.) Preto vodca veriacich Umar ibn Al-Chattáb (druhý "správne vedený kalif" a jeden z Mohamedových súčasníkov), nech je s ním Alláh spokojný, požadoval, aby kresťania splnili jeho dobre známe podmienky, ktoré zaisťovali ich pokračujúce ponižovanie, hanbu a nemilosť.
Učenci hadísov vyrozprávali, že Abdur-Rahmán bin Ghanm Al-Ašarí (zomrel v roku 78 po hidžre/687 nášho letopočtu) povedal, "Zaznamenal som pre Umara ibn Al-Chattába, nech je s ním Alláh spokojný, podmienky mierovej zmluvy, ktorú uzavrel s kresťanmi z Aš-Šam:
'V mene Alláha najmilostivejšieho, najmilosrdnejšieho. Toto je dokument pre služobníka Alláhovho, Umara, vodcu veriacich, od kresťanov z toho mesta. Keď ku nám prišli (moslimovia), požadovali sme pre seba, svoje deti, svoj majetok a stúpencov nášho náboženstva bezpečnosť.
Stanovili sme si podmienku, že nepostavíme v našich oblastiach kláštor, kostol ani svätyňu pre mníchov, ani neobnovíme žiadne miesto uctievania, ktoré si vyžaduje obnovu, ani nepoužijeme žiadne z nich na účely nepriateľstva voči moslimom.
Nebudeme brániť žiadnemu moslimovi odpočívať v našich kostoloch, či už príde vo dne alebo v noci, a otvoríme dvere (našich domov uctievania) pre pocestných a okoloidúcich. Tí moslimovia, ktorí prídu ako hostia, sa budú tešiť z ubytovania a jedla na tri dni.
Nevpustíme špióna proti moslimom do našich kostolov a domovov, ani nezatajíme podvod (alebo zradu) voči moslimom.
Nebudeme naše deti učiť Korán, propagovať zvyky širku (pridružovaniu k Alláhovi, modloslužobníctvu - pozn. prekl.), nebudeme nikoho pozývať ku širku (t.j. získavať konvertitov na kresťanstvo), ani nezabránime žiadnemu z našich druhov prijať islam, ak sa tak rozhodne.
Budeme rešpektovať moslimov, presunieme sa z miest, na ktorých sedíme, ak sa rozhodnú na nich sedieť.
Nebudeme napodobňovať ich obliekanie, čapice, turbany, sandále, účesy, reč, prezývky a názvy titulov, ani jazdiť na sedlách, mať zavesené meče cez ramená, zhromažďovať zbrane akéhokoľvek druhu či nosiť tieto zbrane.
Nebudeme šifrovať naše pečiatky do arabčiny, ani predávať liehoviny.
Budeme mať ostrihanú ofinu, nosiť obvyklé oblečenie kdekoľvek budeme, nosiť pásy okolo drieku, zdržíme sa vztyčovania a ukazovania krížov pred našimi kostolmi a nebudeme na verejnosti, na moslimských otvorených priestranstvách a trhoch ukazovať naše knihy.
Nebudeme zvoniť zvonmi v našich kostoloch, len nenápadne, ani nezvýšime svoje hlasy počas recitovania z našich svätých kníh v kostoloch v prítomnosti moslimov, ani nezvýšime svoje hlasy (pri modlitbe) na našich pohreboch, ani nebudeme svietiť pochodňami počas pohrebných procesií na otvorených priestranstvách moslimov, ani na ich trhoch.
Nebudeme pochovávať našich mŕtvych vedľa moslimských mŕtvych, ani kupovať sluhov, ktorých zajali moslimovia.
Budeme sprievodcami pre moslimov a nebudeme rušiť ich domáce súkromie.'
Keď som dal tento dokument Umarovi, doplnil doňho, 'Nezbijeme žiadneho moslima.'
'Toto sú podmienky, ktoré sme (my, kresťania) stanovili pre seba a stúpencov nášho náboženstva výmenou za bezpečnosť a ochranu. Ak porušíme ktorýkoľvek z týchto sľubov, ktoré sme stanovili vo váš prospech proti nám, potom naša dhimma (sľub ochrany) bude porušená a vy budete mať dovolené urobiť s nami to, čo máte dovolené voči vzdorujúcim a búriacim sa ľuďom.'"
Iné verzie sa končia slovami:
Umar ibn Al-Chattáb odpovedal: Podpíšte, čo žiadajú, ale pridajte dve doložky a vnúťte im ich dodatočne k tým, ku ktorým sa zaviazali. Sú to:
"Nekúpime nikoho, koho zotročili moslimovia" a "Ktokoľvek úmyselne udrie moslima, príde o ochranu zaručenú touto zmluvou."
Podľa Ibn Hazma (994-1064), asi 350 rokov po Mohamedovi:
"Toto sú pravidlá a obmedzenia, ktoré uvalil Umar ibn Al-Chattáb na kresťanov Sýrie potom, ako dobyl ich krajinu. Účelom týchto pravidiel bolo učiniť ich poddajnými a opovrhnutiahodnými. Kresťania nemali nijakým spôsobom prejavovať žiadne náznaky svojej neviery ani ničoho, čo je v islame zakázané; keďže Alláh, najvelebenejší a najčestnejší, povedal:
'Bojujte teda proti nim, aby už nebolo pokušenia k odpadlíctvu a aby všetko náboženstvo bolo len Božie. Ak však prestanú, tak Boh jasne vidí všetko, čo robia.' (Korán 8:39)
Majú zakázané stavať kostoly a kláštory vo svojich mestách a susedných oblastiach. Nemajú dovolené obnovovať také budovy. Musia dovoliť každému moslimovi ubytovať sa v týchto budovách na tri noci a poskytnúť mu jedlo. Nikdy nesmú skryť špióna, ani nesmú prejaviť žiadnu neúprimnosť voči moslimom. Nesmú svoje deti učiť Korán. Nesmú dávať najavo žiaden znak svojej neviery, ani zakazovať svojim príbuzným slobodne konvertovať na islam. Navyše, musia moslimom prejavovať úctu a dať im čestné miesto na svojich zhromaždeniach. Mali by sa vyhnúť tomu, aby pripomínali moslimov svojím oblečením, pokrývkami hlavy, topánkami a cestičkou vo vlasoch. Nesmú hovoriť jazykom moslimov, ani používať ich mená. Nemajú dovolené používať sedlo na ťažnom zvierati, ani nosiť meč, ani nijakú inú zbraň. Ich prstene nesmú nosiť arabské nápisy. Musia sa zdržať predaja vína. Musia mať ostrihanú ofinu, celý čas nosiť svoj vlastný druh oblečenia a musia nosiť pásy. Keď prechádzajú na ceste popri moslimoch, nesmú ukazovať kríž ani žiadnu zo svojich kníh. Ich mŕtvi nesmú byť pochovávaní blízko moslimského cintorína. Nemali by nahlas zvoniť svojimi zvonmi; rovnako nesmú zvýšiť svoje hlasy počas čítania evanjelií v kostoloch. Majú zakázané niesť svoje palmové vetvy (počas Kvetnej nedele).
Keby sa kresťania kedykoľvek odklonili od poslúchania týchto pravidiel, moslimovia prestanú rešpektovať zmluvu, ktorá ich ochraňuje. V takom prípade s nimi moslimovia môžu zaobchádzať, ako keby sa stali ľuďmi nesváru a problémov (fitna)."
Podľa právnej rozpravy zostavenej veľkým hanafitským právnikom Abú Jusufom (zomrel 786), kalif Umar II. (717-720; celým menom Umar ibn Abd al-Azíz, jeden z umajjovských kalifov - pozn. prekl.), teda nie Umar (údajne) citovaný vyššie, napísal nasledovné jednému zo svojich guvernérov, ktorý sa zdanlivo stal trocha nedbanlivým...
"...nedovoľ, aby bol nejaký kríž vystavený bez toho, aby bol roztrieskaný a zničený; žiaden Žid či kresťan nesmie mať dovolené jazdiť na sedle, ale musí použiť sumarské sedlo (sedlo určené na nosenie nákladu - pozn. prekl.), a nech žiadna z ich žien nepoužíva polstrované sedlo, ale len sumarské sedlo; v tomto ohľade musia byť vydané formálne výnosy a verejnosť ich musí rešpektovať. Žiaden kresťan nesmie nosiť kabu, ani drahé šaty, ani turban! Bol som informovaný, že niekoľko kresťanov pod tvojou jurisdikciou sa vrátilo ku zvyku nosiť turbany, nenosia viac pásy okolo drieku a voľne si nechávajú narásť vlasy bez ostrihania. Na môj život! Ak sa v tvojom prostredí toto deje, tak je to kvôli tvojej slabosti, tvojej nekompetentnosti a pochlebovaniu, ktoré si všímaš, a títo ľudia vedia, keď obnovujú svoje bývalé zvyky, čo si za človeka. Dohliadaj na všetko, čo som zakázal, a neodvrávaj tým, ktorí to robia (t.j. zakazujú - pozn. prekl.). Mier."
Ako vidíme, veci, voči ktorým Umar II. namieta, sú položky nachádzajúce sa vo vyššie uvedenej Umarovej zmluve (zmluvách).
Poznámky k vyššie uvedenému:
- autenticita Umarovej zmluvy je pochybná preto, že žiadne iné Umarove "zmluvy" neobsahujú všetky tieto doložky a navyše existuje v niekoľkých verziách, ako dokazujú vyššie uvedené príklady. Väčšina moslimských učencov ju však uznáva ako súbor podmienok Umarových zmlúv a teda ako autentickú v tom zmysle, že vysvetľuje rýchlo vyvinutý vzor zmlúv medzi moslimami a podrobenými nemoslimskými skupinami.
- následky porušenia ktorejkoľvek z vysiľujúcich a ponižujúcich podmienok, ktoré nemoslimovia (hlavne Židia a kresťania) museli prijať, aby im bol udelený stupeň bezpečnosti zo strany moslimského štátu - vrátane vecí ako vzdanie sa svojich miest na sedenie v prospech moslimov ako prejavu "úcty" - boli drsné: "Ak akýmkoľvek spôsobom porušíme tieto záväzky, za ktoré my sami ručíme, vzdáme sa našej zmluvy (dhimma) a budeme podliehať trestom za neposlušnosť a poburovanie." To znamená, že sa začnú považovať za "neochraňovaných neveriacich", po arabsky "harbi" (harbi je arabský názov pre človeka žijúceho v dar al-harb, dome vojny, teda v ľubovoľnej neislamskej krajine - pozn. prekl.), a teda budú vystavení rovnakému zaobchádzaniu, t.j. zotročovaniu, znásilňovaniu, vylúpeniu a vražde.
- činy jednotlivca ovplyvňujú celú skupinu - odtiaľ ten "rukojemnícky" aspekt (každý žije pod hrozbou a musí zaistiť, aby sa všetci správali slušne). Porušenie zmluvy jedným dhimmím by aspoň teoreticky mohlo mať za následok džihád mečom proti celej komunite. Niektorí moslimskí právnici tento princíp priamo vyjadrili; napríklad jemenský znalec práva al-Murtada napísal, že "Dohoda bude zrušená, ak ju porušia všetci alebo niektorí z nich..." A Maročan al-Maghilí učil, "Skutočnosť, že jeden jednotlivec (alebo jedna skupina) spomedzi nich porušil štatút, stačí na to, aby zmluva prestala platiť pre nich všetkých."
- čo je horšie, ako sa svet zmenšuje, pôvodní kresťania v moslimskom svete sa spájajú s ľuďmi na Západe a činy Západniarov - presnejšie, západných národov (ktoré islamský svet neustále nazýva prinajlepšom "kresťanskými" a prinajhoršom "križiackymi") - sa odrážajú v zaobchádzaní moslimov so svojimi menšinami. Rasa či geografia už nie sú dôležité; spoločné náboženstvo - aj keď len nominálne - ich robí zodpovednými jeden za druhého. "Toto sú podmienky, ktoré sme stanovili pre seba a stúpencov nášho náboženstva." Táto fráza zo zmluvy sa dá chápať tak, že platí na všetkých "stúpencov nášho náboženstva", kdekoľvek sa nachádzajú. Inak povedané, z pohľadu islamu žijú všetci nemoslimovia podľa podmienok formálne nevyjadrenej zmluvy dhimma a teda moslimovia majú oprávnenie "trestať" ich, t.j. za "zločiny" alebo "hriechy" tých Západniarov, ktorí nie sú v dosahu, zabíjať tých kresťanov, ktorí v sú dosahu.
- treba poznamenať, že tento prístup sa vzťahuje na všetky skupiny nemosilmov - Židov, hinduistov, budhistov atď. - žijúcich medzi moslimskou väčšinou. Ale, keďže kresťania sú najviditeľnejšou menšinou "neveriacich" v islamskom svete, väčšina súčasných príkladov sa týka ich, napr. koptskí kresťania v Egypte, irackí kresťania, pakistanskí kresťania atď., všetci boli terčom "odplaty" za obvinenia vznesené voči kresťanom v iných častiach sveta. V skutočnosti boli egyptskí kopti masakrovaní v "odvete" za to, že križiaci podnikali vpády do moslimských krajín.
- zaobchádzanie s nemoslimskými menšinami ako s rukojemníkmi môže mať i medzinárodné dôsledky. Podľa New York Times (3. a 4. júna 1982), turecká vláda vyvinula nátlak na politiku Izraela tým, že ohrozovala "životy a živobytie 180 000 Židov" v Turecku:
Na jar 1982, keď Židia naplánovali Medzinárodnú konferenciu o genocíde v Tel Avive, prizvali k účasti Arménov. Ankara protestovala. Izraelská vláda organizátorov rýchlo presvedčila, aby netrvali na tom, že konferencia, tak ako bola naplánovaná, ohrozí "humanitné záujmy Židov." New York Times vysvetlili, čo znamenajú "humanitné záujmy". Izraelskí predstavitelia organizátorom povedali, že Turecko malo v úmysle prerušiť diplomatické styky a ohroziť "životy a živobytie 180 000 Židov" v krajine (NYT 3.6. 1982 a 4.6. 1982). Aby tú správu vysvetlila, Ankara dokonca vyslala delegáciu Židov z Istanbulu, ktorí varovali, že by mohli byť v ohrození, keby sa konferencie zúčastnili Arméni. Predsedu Elieho Wiesela najprv citovali ako hovorí, "Nebudem diskriminovať Arménov, neponížim ich." Neskôr, uvádzajúc hrozby pre život Židov v Turecku, sa poddal.
- tento druh "kontraktu" alebo "dohody" je známy ako "dhimma". Stanovuje podmienky, za ktorých je nemoslim "ochraňovaný" ako "dhimmí" a prijíma status dhimmí.
V praxi idú obmedzenia vzťahujúce sa na dhimmí ďaleko za podmienky samotnej Umarovej zmluvy. Napríklad: dhimmí často nemajú žiadnu právnu pomoc voči moslimom, ani nijakú politickú reprezentáciu. Môžu mať zakázaný prístup k rôznym prácam vo vláde i mimo nej, či už oficiálne alebo neoficiálne.
Môže im byť odopreté vzdelanie, alebo môže byť pre nich a ich náboženstvo ponižujúce. Môže im byť odopretá humanitárna pomoc pri katastrofách a tiež aj zdravotná starostlivosť či pomoc - všetko preto, lebo sú nemoslimami. (Existujú dôkazy, že toto sa stalo počas humanitárnej pomoci po povodniach v Pakistane v roku 2010, napríklad. Pomoc od medzinárodných darcovských organizácií kresťanské komunity "obišla".)
Hoci také obmedzenia nie sú súčasťou Umarovej zmluvy, nemoslimské menšiny v islamských krajinách ich bežne zažívajú. Na internete je o tom mnoho dobre zdokumentovaných dôkazov. Treba si zapamätať, že islam sa díva na "káfirov" - nemoslimov - s opovrhnutím, pohŕdaním, strachom, nenávisťou a nedôverou.
Podmienky Umarovej zmluvy boli rozdelené na dve kategórie: tie, ktoré sa považovali za povinné a tie, ktoré sa považovali za dobrovoľné a preto neboli všeobecne ani nepretržite vynucované.
Kresťanský odborník a profesor Nabeel Jabbour z Columbia International University v roku 2011 napísal:
(Existovali) požadované pravidlá, ktoré boli povinné, vrátane:
1. Nekritizovať ani neočierňovať islam.
2. Nekritizovať ani neočierňovať Korán.
3. Nespomínať meno proroka s opovrhovaním alebo pri prekrúcaní. (Komentár: taktiež ani nekritizovať Mohameda.)
4. Nespáchať cudzoložstvo s moslimkou (ani sa s ňou oženiť).
5. Nekonvertovať moslima na iné náboženstvo, ani nelákať moslima, aby zvážil zmenu svojho náboženstva.
6. Nepokúšať sa zabiť moslima alebo mu vziať peniaze.
7. Nenadržiavať domu vojny ("dar al-harb", t.j. nemoslimskému svetu) proti domu islamu.
Priaznivé alebo požadované pravidlá:
1. Konkrétne pravidlá obliekania pre kresťanov, aby sa dali identifikovať ako nemoslimovia.
2. Nezvoniť hlasno zvonmi v kostole, ani nezvyšovať hlasy pri spievaní kresťanských piesní či evanjelií.
3. Kresťania si nesmú stavať vyššie domy ako moslimovia.
4. Nevystavovať modlárstvo a kríže, ani nedávať najavo slobodné pitie vína a jedenie bravčoviny.
5. Nepredvádzať kresťanské pohreby, ani smútenie za mŕtvymi.
6. Nejazdiť na koňoch.
Umiernení moslimskí vládcovia zaviedli do praxe požadované pravidlá a "priaznivé" pravidlá ignorovali, zatiaľ čo "zbožní" moslimskí vládcovia ich do praxe zaviedli všetky.
Jon MC
