Robert M. Kerr
Tradičný príbeh o živote Mohameda hovorí, že v júni 622, keď sa dozvedel, že sa ho v Mekke chystajú úkladne zavraždiť, ušiel s niekoľkými svojimi vernými stúpencami a napokon prišiel do Jathríbu/Mediny. Tradične prijímaný odkaz na túto udalosť je súra 9:100, ktorá znie:
"A Boh našiel zaľúbenie v prvých predchodcoch z presídlencov a pomocníkov a v tých, ktorí ich nasledovali v zbožných skutkoch a tiež oni našli zaľúbenie v Bohu; On potom pripravil pre nich záhrady, pod ktorými rieky tečú a v ktorých nesmrteľní naveky prebývať budú a to úspech bude nesmierny."
V islame túto udalosť považujú za taký významný bod obratu, že islamský kalendár sa začína "rokom exilu" (sanat alebo am al-hidžra, o ktorej v Koráne nie sú zmienky). Muhadžirún (od koreňa hadžara, "emigrovať, ísť od exilu") sú známi ako "emigranti", ktorí odišli s Mohamedom. Ansár (od koreňa nasara, "pomôcť") sa považujú za "pomocníkov", ktorí v Medine privítali proroka a jeho nasledovníkov. Doteraz sme toto všetko považovali za dané.
Ale z tohto naratívu vyplýva niekoľko problémov. Po prvé, citácia z Koránu je v najlepšom prípade neurčitá. Po druhé, keďže Korán je podľa všetkého prvou knihou v arabčine, chýbajú nám vnútorné porovnávacie dôkazy pre význam slov. Odvolávanie sa na súvisiace semitské jazyky by nám mohlo trochu pomôcť, ale tu v skutočnosti začínajú ďalšie problémy. Žiadna z definícií koreňov nemá podporu v ostatných semitských jazykoch ako akkadčina, aramejčina, etiópčina alebo hebrejčina. Prvý koreň (hadžara) je doložený len v juhosemitských jazykoch v zmysle "mesto (obyvateľ mesta)" a v hebrejčine a aramejčine ako meno Abrahámovej konkubíny Hagar. Druhý koreň (nasara) je v semitských jazykoch doložený dobre, ale nie vo význame "pomôcť". Tieto skôr všedné časti slovnej zásoby sú, zdá sa, jedinečné pre arabčinu a význam pojmov "emigranti" a "pomocníci" nie je doložený v žiadnych iných semitských jazykoch, čo len zvyšuje naše podozrenie o tradičnom naratíve.
O islamskom systéme datovania, začínajúcom "rokom exilu", sa dozvedáme z dobových dôkazov v arabských, sýrskych, gréckych a čínskych zdrojoch. Sýrske a grécke zdroje sa zvyčajne zmieňujú o "roku Arabov." Ďalej vieme, že v literatúre neskorej antiky sa ako jedno z mnohých synoným pre Arabov používa "Hagarit" (spolu s Izmaelit a saracén, napríklad) a že v sýrčine nájdeme odvodeninu mhaggrájá (taktiež prepožičané do gréčtiny ako magaroi). Grécky nápis kalifa Muavíju z Hammat Gader, datovaný klasickým spôsobom, obsahuje rok kolóny, referenčné roky pre dane (čo naznačuje, že stále existovalo nejaké spojenie s Konštantínopolom, vymyslené alebo skutočné) a rok miestneho arcibiskupa. Navyše je datovaný do roku "42 katá Arabas", čo podľa ostatných systémov datovania značí rok 664. Arabské zdroje, ako nápis Muavíju z Táifu (súčasná Saudská Arábia), rovnako ako čínske zdroje, uvádzajú len rok, bez odkazu na systém datovania. Muavíjove nápisy nemajú vlastne žiaden islamský obsah, čo predstavuje ďalšie vážne otázky o tradičnom naratíve. Z komparatívnych dôkazov, ktorých sme sa tu stručne dotkli, sa zdá byť jasné, že muhadžirún sú Arabi a nie emigranti.
Výraz ansár predstavuje podobné problémy. Ako sme poznamenali vyššie, jeho sémantika je jedinečná pre arabčinu. Navyše, semitský koreň nsr ("sledovať, hľadieť, strážiť") sa v arabčine mení na nzr. Najzaujímavejšie je, že koreň nsr sa v arabčine (a ostatných semitských jazykoch) používa ako základ pre osobitne kresťanskú slovnú zásobu ako nasráníja (kresťanstvo) a tansír (pokresťančenie, krst).
Má rovnaký koreň ako Nazaret (po arabsky an-násira), t.j. Ježiš Nazaretský. Každý študent evanjelií vie, že Ježiš nemal s Nazaretom nič spoločné - bol to Galilejčan. Pilátom pripevnený nápis na kríži, "Ježiš Nazaretský, židovský kráľ" (Ján 19:19) môže znamenať jedine "Ježiš Nazaretský" v gréčtine. Význam slova Nazaretský je vecou názoru, ale zdá sa, že najlepšia odpoveď sa nachádza v Izaiášovi 11:1, starozákonnom verši často čítanom na Vianoce: "Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok ("neser") vykvitne" - verš s dlhou mesiášskou tradíciou v židovských kruhoch. Slovo neser tu znamená "výhonok", z ktorého vykvitne Dávidovský spasiteľ (preto nám prichádzajú na um neslávni Dávidiáni; píše sa o nich napr. tu - pozn. prekl.).
Semitskí kresťania využívali odvodeniny od tohto koreňa ako výraz pre svoje náboženstvo. Vieme o nich zo spisov cirkevných otcov ako Eusebius, Hieronym a najmä Epifanius, ktorý vo svojej zbierke kacírstiev a kacírov, Panarion, píše, že nazaréni a ich podskupina, ebioniti, boli z pohľadu gréckych kresťanov v podstate Židia veriaci v Krista. Ebioniti dokonca zašli tak ďaleko, že rovnako ako islam verili v nepoškvrnené počatie. Obidve skupiny sa rovnako ako islam pridŕžali niečoho, čo sa podobalo židovskému právu, čím sa z pohľadu Grékov stali kacírmi. Kým paulinizmus (označenie pre smery a skupiny v kresťanstve zvlášť zdôrazňujúce učenie Pavla z Tarzu - pozn. prekl.) bol v gréckom kresťanstve normou, semitskí kresťania jeho učenie z väčšej časti odmietali a považovali ho za kacíra. Na oplátku, dodržiavanie židovských obradov robilo z nazarénov a ebionitov kacírov v očiach grécko-paulinistických kresťanov (viď Galaťanom 5:3-4: "A každému, kto sa dá obrezať, znova dosvedčujem, že je povinný zachovávať celý zákon. Vy, čo chcete byť ospravedlnení zo zákona, odtrhli ste sa od Krista, vypadli ste z milosti.").
Máme teda skupinu židosemitských kresťanov, nazarénov (a ich ebionitskú podsektu, jej presné rozlíšenie je nejasné), do určitej miery sa pridŕžajúcich židovského práva a veriacich v nepoškvrnené počatie. Zároveň vyznávali psilantropizmus, presvedčenie, že Ježiš bol "obyčajný človek", čo bolo učenie odmietnuté na Prvom ekumenickom koncile v Nicei v roku 325. Koncil výslovne odsúdil predstavu, že Ježiš nebol úplne božskej povahy a ako jasné vyjadrenie doktríny jeho božskosti sformuloval nicejské vyznanie. Už dávno je známe, že v islame sa zachovala prastará, prednicejská semitská kristológia. Dnes vlastne dosť ľahko zabúdame, že "kresťanstvo" začínalo s rozličnými názormi na to, či bol Ježiš človekom, bohom alebo ich kombináciou. Rôzne názory sa v doktríne vyskytovali hojne pred aj po sformulovaní chaldejského kresťanstva (kam patria katolíci a protestanti) v roku 451. Ešte aj dnes odmietajú Chalcedónsky koncil (kde vznikla dogma svätej trojice) arménska, sýrska, koptská a etiópska cirkev, spoločne známe ako orientálna ortodoxia. V tomto svetle neprekvapuje, že v krajine pôvodu kresťanstva väčšina ľudí odmieta grécke kresťanstvo. Buď sa držia nechaldejskej vetvy alebo konvertovali na islam.
Zaujímavosťou nazarénskeho/ebionitského "kacírstva" je, že cirkevní otcovia si všimli, že ich Nový zákon pozostáva len zo semitského (pravdepodobne aramejského) evanjelia podobného Matúšovmu (pravdepodobne zbierka Matúšových logionov; logion - označenie pre Ježišov výrok či vetu, pôvodne zapamätaná jeho poslucháčmi a následne písomne zaznamenaná do zbierky týchto výrokov - pozn. prekl.). Toto akoby zodpovedalo zvyku odkazovať v Koráne (napr. 9:111) na toto prechádzajúce zjavenie len z hľadiska jedného evanjelia (indžíl; pochádzajúce z gréckeho evangélion). Neprekvapuje, že o kresťanskom Starom zákone/hebrejskej Biblii sa zmieňuje ako o Tóre (tawrat). Päť kníh prisudzovaných Mojžišovi sa často používa na označenie širšieho pojmu. Slovo "evanjelium" sa však takýmto spôsobom nikdy nepoužíva na označenie Nového zákona (a v arabčine existuje plurál tohto slova, ánádžíl).
Takže, aby sme to zhrnuli: vieme, že koreň nsr je v arabčine dobre doložený pre označenie vecí súvisiacich s kresťanstvom. A vieme, že nič nepodporuje význam "pomôcť" a že ansár sú dobre známou skupinou raných semitských kresťanov, nazarénov (a ebionitov). A nakoniec, vieme, že tieto skupiny mali len jedno evanjelium (indžíl). Spolu s Arabmi (muhadžirún), boli údajne "prví predchodcovia," čo vážne podkopáva tradičný islamský naratív.
Čiže, ako naznačujú porovnávacie dôkazy, ak sú muhadžirún Arabi a ansár semitskí kresťania, ktorí zachovávali určitú formu židovského práva a odmietali božskú povahu Ježiša, zatiaľ čo akceptovali jeho partenogenézu (spôsob pohlavného rozmnožovania, pri ktorom sa nový organizmus vyvíja z neoplodneného vajíčka - pozn. prekl.), aký je pôvod islamského roku (hidžra)? Jednou odpoveďou je, že na Veľkú noc roku 622 rímsko-byzantský cisár Hérakleios začal "svätú vojnu". Hérakleiovým cieľom, pod vedením ikony Krista, ktorá vraj zázračne ožila (acheiropoíeta), to jest, akoby pod vedením samotného Krista, bolo znovu dobyť stratené sýrsko-palestínske územia a napokon zničiť Sásánovskú ríšu.
Toto sú udalosti, ktoré viedli ku vzniku Umajjovského kalifátu, Byzantskej tieňovej ríše, v ktorej mali Arabi a nie Rimania vládnuť oblasti. Tieto udalosti znamenali zrod arabskej dynastie - nie islamskej - ktorá bude vládnuť veľkej časti niekdajšej Rímskej a Sásánovskej ríše.
Toto sa myslelo pojmom "rok Arabov." Hidžra z Mekky do Mediny opísaná v islamských zdrojoch nemá žiadne historické základy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára