Predslov napísal významný odborník Johannes J.G. (Hans) Jansen, arabista a profesor súčasného islamského myslenia na univerzite v Utrechte v Holandsku, kde pôsobil do svojho odchodu do penzie v roku 2008. Medzi jeho úspechy patrí preklad Koránu do holandčiny. Jansen poukazuje na to, že tých neveľa informácií a fyzických dôkazov, ktoré máme, zdá sa, nepotvrdzujú tradičné islamské záznamy zo šiesteho a siedmeho storočia.
Archeologické nálezy si v skutočnosti protirečia s tradičným obrazom. Tieto záležitosti môžu viac objasniť len ďalšie archeologické práce v súčasnej Arábii a Väčšej Sýrii. V Saudskej Arábii sú také vykopávky zakázané a wahábisti tvrdej línie aktívne ničia niektoré miesta. Navyše, náboženské autority nemusia mať záujem na zverejnení nálezov, ktoré by mohli protirečiť ich náboženským názorom alebo oslabiť ústredné postavenie Saudskej Arábie v islame.
Ako tvrdí Jansen, "Iracký učenec Ibn Ishák (cca 760) napísal knihu, ktorá je základom všetkých Mohamedových životopisov. Neexistujú koncepty Mohamedovho životopisu, ktoré nevychádzajú z Ibn Isháka. Ak sa analýzou jeho knihy zistí, že ju z akéhokoľvek dôvodu nemožno považovať za historický zdroj, všetky poznatky o Mohamedovi, ktoré máme, sa vytratia. Keď sa ukáže, že toľko citovaná kniha Ibn Isháka nie je nič iné než zbožná fikcia, budeme sa musieť zmieriť s tým, že sa o Mohamedovi pravdepodobne nikdy nedozvieme pravdu."
Navyše, v čase údajne prvého zozbierania Koránu ešte neexistovalo plne rozvinuté arabské písmo, čo predstavuje ďalšie zdroje chýb. Samotný text Koránu bol pravdepodobne omnoho menej ustálený a zozbieraný omnoho neskôr, než moslimovia veria.
Napokon, zbierky hadísov, ktoré do detailov rozvíjajú osobný príklad Mohameda, vznikli mnoho generácií po údajných udalostiach v jeho živote, a aj moslimovia ich považujú za čiastočne nedôveryhodné. Pravdepodobne veľká časť tohto materiálu bola úplne vykonštruovaná počas politického a kultúrneho boja, dávno po prvých výbojoch.
Spencer netvrdí, že je prvým odborníkom na tieto záležitosti a prisudzuje zásluhy takým ľuďom ako Ignaz Goldziher, Theodor Nöldeke, Arthur Jeffery, Henri Lammens, Alphonse Mingana, Joseph Schacht, Aloys Sprenger a Julius Wellhausen, a tiež mladším odborníkom ako Suliman Bashear, Patricia Crone, Volker Popp, Yehuda Nevo, Michael Cook, Ibn Warraq, Judith Koren, Ibn Rawandi, Günter Lüling, David S. Powers a John Wansbrough.
Niekoľkí súčasní kritickí odborníci - napríklad Christoph Luxenberg - musia písať pod pseudonymom kvôli neustálym vyhrážkam smrťou. Toto sa prakticky nikdy nestalo odborníkom v kresťanskej Európe, ktorí v devätnástom storočí kriticky skúmali Bibliu alebo historického Ježiša, ale často sa to deje ľuďom, ktorí spochybňujú islam a jeho tradície.
Mohli by sme sa domnievať, že hlavným dôvodom, prečo má toľko moslimov tendenciu reagovať extrémne agresívne na každého, kto spochybňuje ich náboženstvo, je, že pôvodne bolo postavené na vratkých základoch a pri podrobnejšom skúmaní by sa mohlo zrútiť.
Nemoslimskí kronikári píšuci v čase prvých arabských výbojov sa nezmieňujú o Koráne, islame či moslimoch a sotva spomínajú Mohameda. Ani arabskí dobyvatelia sa v prvých desaťročiach nezmieňovali o Koráne, dosť možno preto, že v tom čase neexistoval v rozoznateľnej podobe.
Islamskí apologéti radi hovoria o údajne tolerantnej povahe týchto výbojov. Ale ako demonštroval historik Emmet Scott vo svojej dobre podloženej knihe Mohamed a Karol Veľký: Prehodnotenie, archeologické dôkazy jasne naznačujú, že arabské výboje privodili dobytým oblastiam veľké spustošenie. Navyše musíme brať do úvahy možnosť, že islam, ako ho poznáme, v čase počiatočných výbojov proste neexistoval.
Súčasní odborníci ako Patricia Crone spochybňujú, že Mekka skutočne existovala okolo roku 600 ako dôležité obchodné mesto a pútnické centrum, ako to tvrdia islamské zdroje. Ak sa nachádzala na obchodných trasách medzi Indickým oceánom a stredomorskou Európou, jej poloha nedáva zmysel. Žiaden nemoslimský historik sa o nej nezmieňuje v žiadnom obchodnom zázname zo šiesteho ani siedmeho storočia. Vzhľadom k ústrednému postaveniu Mekky v tradičnej histórii to vzbudzuje pochybnosti o celom kánonickom príbehu o pôvode islamu.
Korán tvrdí, že je napísaný v jasnom jazyku arabskom, ale aj vzdelaní Arabi dokážu len ťažko pochopiť niektoré jeho časti. Nemecký filológ Gerd R. Puin, ktorého priekopnícku prácu cituje Ibn Warraq v knihe Čo sa skutočne píše v Koráne (What the Koran Really Says), tvrdí, že až pätina jeho obsahu je proste nepochopiteľná.
Jedným z dôvodov, prečo Korán zdôrazňuje svoju arabskú povahu, môže byť, ironicky, skutočnosť, že niektoré jeho časti neboli pôvodne vôbec napísané v arabčine, ale v príbuzných semitských jazykoch.
Christoph Luxenberg naznačuje, že niektoré jeho časti boli pôvodne napísané v sýrčine, dialekte aramejčiny, ktorá sa dlho používala ako spisovný jazyk vo veľkej časti Stredného východu a Úrodného polmesiaca. Presvedčivo demonštruje, že určité nejasné koránové verše dávajú väčší zmysel, keď ich čítame po sýrsky. Panny, ktoré si statoční moslimovia vraj budú užívať v raji (Korán 44:51-57, 52:17-24, 56:27-40), vôbec nemusia byť pannami, ale skôr bielymi sušenými hrozienkami či dokonca hroznom. Áno, ovocím.
Je možné, že niektoré z týchto kresťanských sýrskych textov napísala kacírska skupina odmietajúca svätú trojicu, známu z kresťanstva hlavného prúdu. Určite je pravda, že zopár kapitol Koránu, ako ich poznáme, je trochu tolerantnejších než ostatné, ale ak veríme tomuto netradičnému čítaniu histórie, základom niektorých z nich boli už existujúce židovské alebo kresťanské texty.
V záverečnej časti knihy Spencer zhrňuje aktuálne zistenia. Naznačuje, že Mohamed mohol existovať ako pololegendárna osoba, porovnateľná s Robinom Hoodom, kráľom Artušom alebo Williamom Tellom, ktorých hrdinské činy do značnej miery rozviedli do detailov neskoršie generácie. Tradičný príbeh o ňom ako o zakladateľovi islamu je však plný medzier a nezrovnalostí.
Arabskí dobyvatelia mohli poznať nejaký nejasný monoteizmus, čiastočne inšpirovaný kresťanmi a Židmi, ale v priebehu generácií a storočí po výbojoch ho zanechali a vyvinuli si militantnejšiu vieru, slúžiacu ako nositeľ arabského nacionalizmu a imperializmu. Možnože výboje utvárali islam viac než islam utváral výboje.
Ale ak si niekto vo väčšej či menšej miere vymyslel Mohameda, nechcel vymyslieť príjemnejšiu osobu než veľmi bezohľadného a krutého človeka, ktorý sa vynára z tradičných záznamov? Možno áno, ale ako sa vyjadril Spencer, Arabi si v tej dobe možno mysleli, že takáto bezohľadná postava je inšpiráciou pre výboje a vybudovanie ríše.
Mohamedova existencia zostáva predmetom vážnej diskusie, ale ja sa prikláňam k záveru, že existoval, aspoň vo všeobecnom zmysle bojovného arabského vodcu, ktorý pomohol zjednotiť rôzne kmene a presmerovať ich kmeňovú energiu navonok, k dobýjaniu okolitých území. To by bolo v podstate to isté, ako Džingischánovo zjednotenie rozhádaných mongolských kmeňov do životaschopného mongolského národa, schopného vybudovať obrovskú ríšu.
Hlavný rozdiel spočíva, samozrejme, v tom, že okolo osoby Džingischána nevzniklo nové náboženstvo. Možno by sme za to mali byť vďační. Inak by najväčším hlasovacím blokom v Organizácii spojených národov bola Organizácia pre mongolskú spoluprácu a BBC aj s New York Times by nás varovali pred nebezpečenstvami džingisofóbie.
Robert Spencer má mimoriadny talent na prezentovanie zložitých problémov prístupným a pochopiteľným spôsobom vzdelanému bežnému publiku. Táto kniha nie je výnimkou. Existoval Mohamed? (Did Muhammad Exist?) je postačujúci a dobre sa čítajúci úvod do najmätúcejších hádaniek týkajúcich sa skutočného pôvodu náboženstva, ktoré dnes poznáme pod názvom islam.
Fjordman
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára