John Vinocur
Keď sa Sylvain Gouguenheim pozerá na súčasný historický obraz histórie Západu a islamu, vidí predstavu prijímanú ako fakt, že moslimský svet bol zdrojom prebudenia kresťanskej Európy zo stredoveku.
Vidí obraz osvieteného islamu, ktorý preniesol na Západ znalosti starovekých Grékov prostredníctvom arabských prekladateľov, čím Európe otvoril dvere do sveta matematiky, medicíny, astronómie a filozofie - dar, ktorý si Západ dostatočne neváži.
"Na tejto téze by v podstate nebolo nič poburujúce, keby bola pravdivou," píše Gouguenheim. "Hoci sa to nezdá, je to skôr ideologické nadržiavanie než vedecká analýza."
Skutočnou kontroverziou je toto. Gouguenheim, profesor stredovekej histórie na prestížnej univerzite, l'École Normale Supérieure de Lyon, hovorí, aby sme sa neunáhlili s myšlienkou, že existoval islamský civilizačný most na Západ. Ten mal byť "zdrojom opätovného kultúrneho a vedeckého prebudenia v stredoveku a (napokon) renesancie."
Vo svojej knihe v podstate zmazal alebo z väčšej časti odpísal dlh "arabsko-moslimskému svetu" z roku 750 - s čím prišli ostatní historici v posledných 50 rokoch - spočívajúci v tom, že Európa vďačí islamu za podstatnú časť svojej identity.
Hoci v knihe "Aristote au Mont Saint-Michel" (Editions du Seuil) netvrdí, že prebieha stret civilizácií, vysvetľuje v nej, že islam bol imúnny voči väčšine gréckeho myslenia, že počiatočné preklady týchto myšlienok do latinčiny v arabskom svete neboli ani tak dielom "islamu", ale Aramejčanov a kresťanských Arabov, a že vlna prekladov Aristotela začala v kláštore Mont Saint-Michel vo Francúzsku o 50 rokov skôr, než sa v maurskom Španielsku objavili arabské verzie rovnakých textov.
Keď som sa s Gouguenheimom rozprával o jeho knihe, povedal, že nemá záujem o polemiku, ale že sa obáva, aby jeho výskum nezneužili extrémisti.
Zároveň priznal, že jeho téma bola silno politická. Gouguenheim povedal, že vo svetle odporúčania Európskej únie z roku 2002, aby školské učebnice uvádzali pozitívnejšie stvárnenie úlohy islamu v európskom dedičstve (zvýraznenie pridané - pozn. prekl.), dospel k záveru, "že je nevyhnutné pokúsiť sa o objasnenie témy." Čítanie Gouguenheimovej knihy bez znalosti histórie Byzantskej ríše alebo Abbásovského kalifátu je trochu výzva. Vďaka tomu si môžeme zachovať odstup a vyhradiť si úsudok.
Ale denníky Le Figaro a Le Monde si pri posudzovaní knihy v prominentných recenziách rýchlo utvorili úsudok a ignorovali jej možné negatívne stránky. Nedali najavo, že knihu už nepodporujú, ani nezverejnili žiadne upozornenie v tomto duchu.
"Blahoželám," písalo sa v Le Figaro. "Pán Gouguenheim sa nebál pripomenúť nám, že existoval stredoveký kresťanský taviaci kotol, ovocie dedičstva Atén a Jeruzalema," zatiaľ čo "islam svoje znalosti Západniarom skoro vôbec neponúkol."
Le Monde bol ešte chápavejší: "Celkovo vzaté, a v protiklade k tomu, čo nám stále dôraznejšie opakujú od 60-tych rokov, európska kultúra by toho počas svojej histórie a vývoja nemala islamu veľa dlhovať. Každopádne nič zásadné."
"Táto vyčerpávajúca a dobre podložená kniha, ktorá dáva historické udalosti na pravú mieru, je tiež veľmi odvážna."
Ale je to tak?
Gouguenheim útočí na "tézu dlhu Západu", presadzovanú historikmi Edwardom Saidom, Alainom de Liberom a Mohammedom Arkounom. Hovorí, že táto téza nahrádza predtým prevládajúce predstavy o kultúrnej nadradenosti, propagované západnými orientalistami, "novým etnocentrizmom, tentoraz orientálnym", zdôrazňujúcim "osvietený, kultivovaný a duchovný islam" oproti krutému Západu.
V skratke: Gouguenheim tvrdí, že Bajt al-Hikma, teda Dom múdrosti, údajne vytvorený Abbásovcami v deviatom storočí, sa obmedzoval skôr na štúdium koránovej vedy než filozofiu, fyziku či matematiku, ako sa rozumeli v skúmavom kontexte gréckeho myslenia.
Tvrdí, že Aristotelove diela o etike, metafyzike a politike si v moslimskom svete nevšímali alebo ich nepoznali, pretože boli v podstate nezlučiteľné s Koránom. Európanom, ako hovorí, "sa grécke texty dostali do povedomia preto, lebo ich zháňali, nie preto, že by im ich priniesli."
Gouguenheim nazýva kláštor na hore Mont Saint-Michel, kde sa prekladali texty do latinčiny, "chýbajúcim článkom v prenose aristotelovskej filozofie z gréckeho do latinského sveta."
Gouguenheim si myslí, že až na pár mysliteľov - uvádza Al-Farábího, Avicennu, Abú Ma'šara a Averroesa - si "páni Stredného východu" z gréckej učenosti ponechali len to, čo si neprotirečilo s doktrínou Koránu.
Gabriel Martinez-Gros, profesor stredovekej histórie, a Julien Louseau, prednášajúci na vysokej škole, sarkasticky opísali Gouguenheima ako človeka, ktorý "obnovil skutočnú hierarchiu civilizácií."
Podľa nich prehliadol poznatky z matematiky a astronómie vyprodukované v islamskom svete v 9. až 13. storočí a vykreslil uvedené obdobie islamskej civilizácie presne také, aké nebolo: tmárske, prísne sa riadiace zákonmi, fatalistické a fanatické.
Naznačujú, že Gouguenheimova téza má "intelektuálne asociácie, ktoré sú vo svojej najhlbšej podstate problematické" - čo podľa mňa znamená nepríjemne pravicové.
Ak si prečítate Gouguenheimov dodatok, všimnete si, že toto obvinenie preventívne odvrátil. Svoju knihu predkladá ako protijed k prístupu ku vzťahu islamu a Západu v stredoveku, príkladom ktorého bola Sigrid Hunke, nemecká spisovateľka, opisovaná ako bývalá nacistka a priateľka Heinricha Himmlera.
Hunke opisovala novátorský, civilizujúci islam, ktorému "Západ vďačí za všetko." Gouguenheimovou odpoveďou je, že jej realitu deformujúca práca zo 60-tych rokov zostáva východiskovým bodom, ktorý, nanešťastie, stále "utvára ducha prítomnosti."
On to chce podľa vlastných slov napraviť.
Jeho kniha je zaujímavá a odvážna. Prinajmenšom je podkladom pre diskusiu o chúlostivej téme, o ktorej väčšina ľudí iba niečo tuší a inštinktívne oddeľuje kúsky pravdy od naštvaných a protichodných odborných posudkov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára