Richard A. Gabriel
Dlhý tieň Mohameda siaha naprieč storočiami boja až do súčasnosti. Dnes jeho učenie - slová božie zjavené Mohamedovi a zoslané v Koráne - nasleduje odhadovaných 1,4 miliardy moslimov po celom svete, čo robí z islamu druhé najväčšie náboženstvo po kresťanstve. Ale napriek pozoruhodným Mohamedovým úspechom neexistuje žiadna súčasná správa o jeho živote, skúmajúca jeho úlohu prvého veľkého islamského generála a vodcu úspešného povstania. Keby Mohamed ako veliteľ neuspel, islam mohol byť odsunutý do stagnujúcej geografickej oblasti - a arabské armády by možno nikdy nedobyli Byzantskú a Perzskú ríšu.
Predstava Mohameda ako vojaka bude pre mnohých nová. Napriek tomu bol skutočne veľkým generálom. V priebehu jedného desaťročia bojoval vo ôsmych veľkých bitkách, viedol osemnásť nájazdov a naplánoval ďalších tridsať osem vojenských operácií, ktorým velili iní, ale operovali na základe jeho rozkazov a strategického usmerňovania. Dvakrát zranený tiež dvakrát zažil obsadenie svojich pozícií silnejšími armádami, kým sa mu nepodarilo obrátiť situáciu s nepriateľmi a zhromaždiť svojich mužov k víťazstvu. Okrem skvelého poľného generála a taktika bol tiež vojenský teoretik, organizačný reformátor, strategický mysliteľ, bojový veliteľ operačnej úrovne, politicko-vojenský vodca, hrdinský vojak (nie tak celkom - viď MÝTUS: Mohamed bol statočný bojovník, ktorý veril v Alláhovu ochranu - pozn. prekl.) a revolucionár. Mohamed, ktorý vymyslel a ako prvý vyskúšal partizánsku vojnu, nemal pred velením armády na bojisku žiaden vojenský výcvik.
Mohamedova spravodajská služba napokon konkurovala byzantskej a perzskej, najmä pokiaľ ide o politické informácie. Údajne strávil hodiny vymýšľaním taktických a politických ľstí a raz poznamenal, že "celá vojna je prefíkanosť," čím súčasným analytikom pripomenul Sun-c'iho výrok, "celá vojna je klamanie" (v skutočnosti nepoužil slovo prefíkanosť, ale klamanie, ako je zaznamenané napr. v hadíse Sahíh Bucharí 4:52:258 - pozn. prekl.) Vo svojom uvažovaní a používaní sily bol Mohamed kombináciou Karla von Clausewitza a Niccola Machiavelliho, lebo vždy využíval silu v službe politickým cieľom. Ako prefíkaný veľký stratég používal nebojové metódy (nadväzovanie spojenectiev, politické úkladné vraždy, podplácanie, náboženské apely, milosť a úmyselné masakre), aby posilnil svoje dlhodobé postavenie, niekedy na úkor krátkodobých vojenských úvah.
Mohamedova viera v islam a vo svoju úlohu "posla božieho" spôsobili revolúciu v arabskom vojenstve a mali za následok vytvorenie prvej armády starovekého sveta, motivovanej premysleným systémom ideologického presvedčenia. Ideológia svätej vojny (džihád) a mučeníctva (šaháda) za vieru sa na Západ dostala počas vojen medzi moslimami a kresťanmi v Španielsku a Francúzsku, kde zmenila tradičné kresťanské pacifistické zmýšľanie o vojne, podnietila kliku kresťanských svätých bojovníkov a poskytla katolíckej cirkvi ideologické zdôvodnenie križiackych výprav. Ideológia - či už náboženská alebo sekulárna - odvtedy zostala prvoradou zložkou vojenských dobrodružstiev.
Mohamed ukoval vojenský nástroj arabských výbojov, zahájených behom dvoch rokov po jeho smrti, tak, že vytvoril úplne nový druh armády, aká predtým v Arábii neexistovala. Zaviedol nie menej než osem veľkých vojenských reforiem, ktoré transformovali armády a vedenie vojny v Arábii. Tak ako Filip Macedónsky transformoval armády Grécka, aby ich jeho následník Alexander mohol uplatniť ako nástroje podrobovania a ríše, Mohamed transformoval armády Arábie, aby ich jeho následníci mohli použiť na porážku armád Perzie a Byzancie a na vytvorenie srdca islamskej ríše.
Mohamed bol v prvom rade a predovšetkým revolucionár, nadšený náboženský partizánsky vodca, ktorý vyvolal a viedol prvé skutočné národné povstanie v staroveku, ktoré sa dá pochopiť súčasnými pojmami, čo je skutočnosť, ktorú si uvedomujú dnešní džihádisti, často citujúci Korán a Mohamedovo používanie násilia na ospravedlnenie vlastných povstaní. Na rozdiel od bežných generálov sa Mohamed nesnažil o porážku cudzieho nepriateľa alebo votrelca; skôr sa usiloval o náhradu existujúceho arabského spoločenského poriadku novým, založeným na radikálne odlišnom ideologickom svetonázore. Aby dosiahol svoje revolučné ciele, Mohamed využil všetky prostriedky, ktoré súčasní analytici považujú za charakteristické pre úspešné povstanie v dnešnom svete.
Hoci Mohamed začínal svoj boj za nový poriadok s malým partizánskym kádrom schopným podnikať len obmedzené nájazdy v štýle "zaútoč a uteč", v čase, keď bol pripravený zaútočiť na Mekku, čo bolo o desať rokov neskôr, bola z tej malej partizánskej armády veľká konvenčná armáda s integrovaným jazdectvom a pechotnými jednotkami schopnými vykonávať bojové operácie veľkého rozsahu. Bola to prvá skutočne národná armáda v arabskej histórii a bol to tento nástroj konvenčnej vojny, ktorý Mohamedovi následníci využili na vytvorenie veľkej ríše.
Mohamedov mocenský vzostup bol učebnicovým príkladom úspešného povstania, s najväčšou pravdepodobnosťou prvým takýmto príkladom v staroveku. Západ je zvyknutý uvažovať o arabských výbojoch nasledujúcich po Mohamedovi len v pojmoch konvenčnej vojny. Ale armády, ktoré tie výboje vykonali, v dobe pred Mohamedom v Arábii neexistovali. Boli to Mohamedove úspešné nekonvenčné partizánske operácie, jeho úspešné povstanie, čo tie armády stvorilo. Neskoršie arabské výboje, pokiaľ ide o strategické uvažovanie a nové armády ako nástroje vojenskej metódy, boli následkom Mohamedovho predchádzajúceho vojenského úspechu ako vodcu povstania.
Tento aspekt Mohamedovho vojenského života ako povstalca bude čitateľovi pripadať pravdepodobne nezvyčajne. Ale ak využijeme prostriedky a metódy používané súčasnými vojenskými analytikmi na charakterizáciu partizánskej vojny, ako sú kategórie analýzy, je jasné, že Mohamedova výprava na šírenie islamu po Arábii spĺňala všetky kritériá. Jednou z požiadaviek povstania je odhodlaný vodca, ktorého stúpenci považujú za nejakým spôsobom mimoriadneho a hodného nasledovania. V Mohamedovom prípade bola jeho charizmatická osobnosť pozdvihnutá jeho hlbokým presvedčením, že je poslom božím a že nasledovať Mohameda znamená poslúchať príkazy samotného boha.
Povstania si tiež vyžadujú nadšenú ideológiu, takú, ktorá si osvojí premyslené učenie alebo plán na nahradenie existujúceho spoločenského, politického a ekonomického poriadku novým, ktorý je lepší, spravodlivejší alebo posvätený dejinami či samotným bohom. Mohamed využil nové náboženské učenie islamu, aby spochybnil základné, tradičné arabské spoločenské inštitúcie a hodnoty ako utláčateľské, nesväté a zasluhujúce náhradu. Pre tento účel vytvoril ummu, čiže spoločenstvo veriacich, božie spoločenstvo na zemi slúžiace ako spasiteľská náhrada za klany a kmene, ktoré boli základom tradičnej arabskej spoločnosti. Jedným z najdôležitejších Mohamedových úspechov bolo založenie nových spoločenských inštitúcií, ktoré do značnej miery zmenili a v niektorých prípadoch úplne nahradili inštitúcie starého arabského spoločenského poriadku.
Úspešné povstania si tiež vyžadujú disciplinované kádre pravých veriacich, ktoré organizujú a verbujú nových členov. Mohamedov revolučný káder pozostával z malej skupiny pôvodných konvertitov, ktorých si pritiahol v Mekke a ktorých vzal so sebou do Mediny. Boli to muhádžirún, čiže emigranti. Rady kádra tiež zaplnili prví konvertiti medzi klanmi Mediny, Ansári, čiže pomocníci. V tomto revolučnom kádri bol úzky okruh nadaných mužov, z ktorých niektorí boli neskorší konvertiti. Niektorí, ako Abdulláh Ibn Ubaj a Chálid al-Valíd, boli skúsení poľní velitelia a poskytli veľmi potrebný zdroj odborných vojenských znalostí. Mohamedov úzky okruh mu radil a dohliadal na to, aby sa jeho pokyny vykonali. Títo poradcovia zastávali počas prorokovho života kľúčové pozície a po jeho smrti bojovali medzi sebou o moc.
Keď Mohamed vytvoril svoj káder revolucionárov, založil základňu, z ktorej podnikal vojenské operácie proti svojim protivníkom. Tieto operácie mali spočiatku podobu prepadnutí z úkrytu a nájazdov, zameraných na izolovanie Mekky, hlavného mesta nepriateľa, a ostatných obchodných miest, ktoré mu odporovali. V tom čase žil vo veľkomeste alebo meste len jeden zo šiestich Arabov; ostatní bývali v púšti a žili ako pastierski kočovníci. Mohamed si vybral Medinu za základňu pre svoje operácie kvôli jej strategickej polohe. Medina bola blízko hlavnej karavánovej trasy z Mekky do Sýrie, predstavujúcej životne dôležité ekonomické spojenie Mekky a ostatných oáz a miest, ktorých ekonomické prežitie záviselo od karavánového obchodu. Medina tiež bola od Mekky dosť ďaleko na to, aby Mohamed mohol voľne realizovať svoje snahy o konvertovanie beduínskych klanov žijúcich pozdĺž karavánovej trasy. Mohamed chápal, že kľúčom k úspechu sú konverzie a politické spojenectvá s beduínmi, nie vojenské bitky s Mekkčanmi.
Povstania si pre svoje zachovanie vyžadujú ozbrojenú armádu a ľudskú silu. Z pôvodného malého kádra povstalcov vyrástla väčšia konvenčná armáda, vďaka ktorej napokon povstanie zatiahlo svojich nepriateľov do bitiek na vopred stanovených miestach, keď bol vhodný čas a politické podmienky. Mohamed mohol byť prvým veliteľom v dejinách, ktorý pochopil a zaviedol doktrínu neskôr prijatú generálom Vo Nguyen Giápom zo Severného Vietnamu, známu ako "ľudová vojna, ľudová armáda." Mohamed vzbudil u svojich stúpencov presvedčenie, že boh si privlastnil všetky ciele a majetok moslimov pre svoje snahy a že všetci moslimovia sú povinní bojovať za vieru. Všetci - muži, ženy a dokonca aj deti - mali povinnosť vojenskej služby na obranu viery a ummy, ktorá bola spoločenstvom bohom vyvolených ľudí na zemi. Je dôležité pochopiť, že príťažlivosť islamskej ideológie viac než čokoľvek iné pritiahla ľudskú silu, vďaka ktorej sa Mohamedov malý revolučný káder vyvinul do konvenčnej ozbrojenej armády schopnej rozsiahlych vojenských konfrontácií.
Rýchly vývoj Mohamedovej povstaleckej armády je evidentný z nasledovných čísel. V bitke pri Badr (624) mohol Mohamed postaviť do boja len 314 mužov. O dva roky neskôr, počas druhej bitky pri Badr, sa postavilo do boja 1500 moslimov. Do roku 628, kedy sa odohrala bitka pri Chajbare, sa moslimská armáda rozrástla na 2000 bojovníkov. Keď Mohamed zorganizoval svoj útok na Mekku (630), urobil tak s 10 000 mužmi. A v bitke pri Hunajne o pár mesiacov neskôr mala armáda 12 000 mužov. V niektorých zdrojoch je zaznamenané, že Mohamedova výprava na Tabúk neskôr počas toho istého roka sa skladala z 30 000 mužov a 10 000 jazdcov, ale to je pravdepodobne prehnané. Z čísel je však evidentné, že jeho povstanie sa rozrástlo veľmi rýchlo, pokiaľ ide o schopnosť verbovať vojenskú ľudskú silu.
Tak ako všetky povstalecké armády, Mohamedove armády spočiatku získavali zbrane ich odoberaním od zajatcov a mŕtvych nepriateľov. Zbrane, helmy a brnenie boli v relatívne chudobnej Arábii drahými vecami a raní moslimskí konvertiti, získavaní prevažne spomedzi chudobných, osirelých, ovdovených a iných ľudí na okraji spoločnosti, si ich nemohli dovoliť. V bitke pri Badr, prvej veľkej zrážke s nepriateľskou armádou, boli mŕtvym odobrané ich meče a ostatné vojenské vybavenie, čo bol precedens, ktorý sa stal bežným. Mohamed tiež zaviedol zvyk vyžadovať od väzňov poskytnutie zbraní a vybavenia namiesto peňazí, aby si získali slobodu. Jeden väzeň chytený pri Badr, obchodník so zbraňami, musel povstalcom poskytnúť tisíc kopijí, aby sa dostal na slobodu. Mohamed mal nakoniec dosť zbraní, heliem, štítov a brnení, aby mohol zásobiť armádu o sile 10 000 mužov na svoj pochod na Mekku.
Mohamedova schopnosť získať dostatok zbraní a vybavenia mala dôležitú politickú výhodu. Mnohí z povstaleckých konvertitov pochádzali z najchudobnejších skupín beduínskych klanov, boli to ľudia príliš chudobní na to, aby si mohli dovoliť zbrane a brnenie. Keď Mohamed týchto konvertitov vybavil drahým vojenským vybavením, okamžite zvýšil ich postavenie v klane a zaručil si ich lojálnosť, hoci možno nie vždy si zaručil ich lojálnosť voči islamu. Pri rokovaniach s beduínskymi náčelníkmi im dával dary v podobe drahých zbraní. Kone a ťavy boli rovnako dôležitým vojenským majetkom, lebo nájazdy a vykonávanie operácií na veľké vzdialenosti bez nich neboli možné. Mohamed svoje zvieratá získaval podobne ako zbrane a aj rovnako úspešne. Pri Badre mali povstalci len dva kone. O šesť rokov neskôr pri Hunajne mali Mohamedove jazdecké eskadróny 800 koní a jazdcov.
Povstanie si musí udržať ľudovú základňu, ktorá podporuje bojujúce skupiny. Aby to dosiahol, Mohamed zmenil prastaré zvyky týkajúce sa delenia koristi získanej pri nájazdoch. Náčelník arabského klanu alebo kmeňa si tradične nechával jednu štvrtinu koristi pre seba. Mohamed vyhlásil, že on dostane len jednu pätinu a ani tú si náčelník nevzal pre seba, ale v mene ummy. Podľa starej zvyklosti si ľudia nechávali akúkoľvek získanú korisť. Mohamed žiadal, aby sa všetka korisť odovzdala do spoločného fondu, kde si ju bojovníci zúčastňujúci sa nájazdu rozdelia rovnakým dielom. Najdôležitejšie je, že Mohamed stanovil, aby prvými žiadateľmi o korisť zhabanej v mene ummy boli chudobní, vdovy a siroty po vojakoch zabitých v boji. Takisto využíval prísľub väčšieho podielu koristi, aby uzavrel spojenectvá s beduínskymi klanmi, z ktorých niektoré zostali lojálne a pohanské až do konca, pričom bojovali skôr kvôli koristi než za islam.
Vodca povstania si musí dať veľký pozor na to, aby ochránil svoju autoritu pred spochybňovaním, vrátane pochybností z radov samotného hnutia. Mohamed mal mnohých nepriateľov a vždy bol v strehu pred pokusmi o atentát na svoju osobu. Tak ako ostatní vodcovia, aj Mohamed sa obklopil lojálnou skupinou nasledovníkov, ktorí slúžili ako jeho telesná stráž a bez otázok vykonávali jeho rozkazy. Na tento účel vytvoril suffa, malý káder lojálnych nasledovníkov, ktorí žili v mešite vedľa Mohamedovho domu (celým názvom sa volali ashab al-suffa, čiže bratstvo/spoločenstvo, popr. spoločníci suffa. Samotný výraz suffa znamená tieň a označoval zadnú stranu Mohamedovej mešity v Medine - pozn. prekl.). Boli naverbovaní spomedzi najzbožnejších, najnadšenejších a najfanatickejších stúpencov a pochádzali z chudobného zázemia. Členovia suffa trávili veľkú časť svoju času štúdiom islamu. Boli oddaní Mohamedovi a neslúžili len ako jeho stráž, ale tiež ako tajná polícia, ktorú bolo možné okamžite zavolať, aby vykonala akúkoľvek úlohu, akú jej Mohamed zadal, vrátane úkladnej vraždy a teroru.
Žiadne povstanie neprežije bez efektívneho spravodajského aparátu. Len čo Mohamed v roku 622 opustil Mekku, nechal v nej dôveryhodného agenta, svojho strýka Abbása, ktorý mu naďalej posielal správy o tamojšej situácii. Abbás slúžil ako agent na mieste viac než desať rokov, kým sa Mohamed nezmocnil samotnej Mekky.
Mohamedovým operáciám zo začiatku chýbal nedostatok taktickej rozviedky. Jeho stúpencami boli prevažne mešťania bez akýchkoľvek skúseností s cestovaním po púšti. Na niektoré zo svojich raných operácií si Mohamed musel najať beduínskych sprievodcov. Ako sa povstanie rozrastalo, jeho spravodajská služba sa stala organizovanejšou a sofistikovanejšou, pričom ako metódy zhromažďovania spravodajských informácií využívala agentov na mieste, obchodných špiónov, vypočúvanie väzňov, bojové hliadky a prieskum bojom.
Zdá sa, že aj samotný Mohamed disponoval podrobnými znalosťami o lojálnosti a politike klanov v oblasti operácií povstania a tieto znalosti úspešne využíval, keď vyjednával spojenectvá s beduínmi. Často vykonával pokročilý prieskum bojísk, na ktorých bojoval. Vo väčšine prípadov mu jeho spravodajská služba poskytla dostatok informácií o polohe a zámeroch nepriateľa pred akoukoľvek vojenskou bitkou. Nevieme však, ako presne bola spravodajská služba organizovaná alebo kde sa nachádzala. Domnienka, že bola súčasťou suffa, sa však zdá byť opodstatnená.
Povstania dosahujú úspech či porážku do tej miery, do akej si dokážu získať vernosť alebo veľký počet neangažovaných občanov pre podporu svojich cieľov. Mohamed rozumel úlohe propagandy a veľmi sa snažil, aby svoje posolstvo rozchýril a aby o ňom vedeli v širokom okolí. V prevažne negramotnej arabskej spoločnosti slúžil ako hlavný šíriteľ politickej propagandy básnik. Mohamed si najal najlepších básnikov, akých si za peniaze mohol kúpiť, aby ho ospevovali a znevažovali jeho protivníkov. Vydával vyhlásenia týkajúce sa zjavení, ktoré dostával ako posol boží, a zostával verejnosti na očiach, aby neustále udržiaval víziu nového poriadku a sľubu nebeskej odmeny pred zrakom verejnosti. K ostatným klanom a kmeňom tiež vysielal misionárov, aby vyškolili "pohanov" v novej viere, a niekedy tieto skupiny počas toho učili ľudí čítať a písať. Mohamed chápal, že konflikt sa odohráva medzi existujúcim spoločenským poriadkom s jeho zjavnými krivdami a jeho víziou budúcnosti a predbehol svojich protivníkov v šírení svojej vízie, aby vyhral boj o srdcia a mysle arabského obyvateľstva.
Terorizmus sa zdá byť nevyhnutným prvkom úspešného povstania a v Mohamedovom prípade to platilo rovnako. Terorizmus používal dvomi základnými spôsobmi: za prvé, zaisťoval si disciplínu svojich stúpencov tým, že rozhlasoval na verejnosti príklady zradcov a odpadlíkov. V Mohamedových časoch bola trestom za odpadlíctvo od islamu smrť (to platí dodnes - pozn. prekl.). Nariadil tiež úkladnú vraždu niektorých svojich politických nepriateľov, vrátane básnikov a spevákov, ktorí ho verejne zosmiešňovali. Keď jeho armády napochodovali do Mekky, napríklad, Mohamedova suffa vytvorila zoznam starých nepriateľov určených na popravu. Za druhé, Mohamed využíval terorizmus vo veľkej miere, aby vrhol strach do sŕdc svojich nepriateľov. V prípade židovských kmeňov v Medine sa zdá, že Mohamed prikázal vyvraždenie celého kmeňa Banú Kajnuka a predaj jeho žien a detí do otroctva, hoci neskôr ho od toho odhovoril náčelník jedného z jeho spojencov. Pri inej príležitosti, opäť proti židovskému kmeňu v Medine, prikázal, aby boli všetci dospelí muži z kmeňa, asi deväťsto, sťatí na námestí, ženy a deti predané do otroctva a ich majetok rozdelený medzi jeho moslimských stúpencov. Krátko po dobytí Mekky Mohamed vyhlásil "boj na život a na smrť" proti všetkým, ktorí zostali modloslužobníkmi, a svojim stúpencom nariadil, aby na mieste zabili všetkých pohanov, ktorých stretnú. Jeho bezohľadnosť a brutalita slúžili na to, aby mal väčšiu moc nad protivníkmi a spojencami.
Mohamedovo používanie terorizmu neuberá z islamu ako náboženstva o nič viac než história vojenskej výpravy Izraelitov na podrobenie Kanaánu neuberá z judaizmu. V priebehu času sa na násilný pôvod náboženstva zabúda a zostáva len samotná viera, takže zakladatelia náboženstiev zostávajú v pamäti ľudí ako nedotknutí násilím z historických záznamov. V Mohamedovom prípade bolo výsledkom zníženie dôrazu na vojenské aspekty jeho života a jeho značné vojenské úspechy ako prvého veľkého islamského generála a tvorcu teórie a praxe povstania.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára