Harold Rhode PhD
Aby sme pochopili akúkoľvek možnú dohodu medzi Izraelom a jeho susedmi alebo, pre túto vec, medzi moslimami a nemoslimami, je nevyhnutné pochopiť, ako moslimovia uvažujú teologicky v súvislosti s územím a ako islam chápe svoje vzťahy s nemoslimami. Len potom sa môžeme venovať otázke, či moslimovia vôbec môžu uznať židovský štát na území, ktoré považujú za navždy svoje.
Teritoriálne rozdeľuje islam svet na dve oblasti:
1. Dar al-islam (svet islamu): oblasť dobytá islamom. Keď moslimovia dobyjú územie, musí zostať moslimským navždy. Ústava Hamasu to jasne vysvetľuje, lebo všetky územia britského mandátu v Palestíne z obdobia pred rokom 1948 nazýva waqf, čo znamená, že patria bohu. Ak raz patria bohu, patria mu navždy.
2. Dar al-harb (svet vojny): časť sveta ešte nedobytá moslimami. Podľa Koránu a šaríe (islamského práva) sa jej čas blíži.
Medzi týmito dvoma svetmi nemôže byť trvalý mier. Môže však existovať teritoriálne prispôsobenie podľa vzoru zmlúv, ktoré prorok Mohamed uzavrel, keď nedokázal poraziť svojich nepriateľov. Podľa islamskej tradície, Mohamed bojoval proti kmeňu Kurajšovcov v Hudajbíji neďaleko Mekky, no nedokázal ich poraziť. Aby získal čas, podpísal dočasný pokoj zbraní, alebo prímerie (po arabsky hudna alebo sulh), ktoré malo trvať 10 rokov. Trvalo dva roky, kým si Mohamed uvedomil, že už sa prezbrojil dostatočne a je dosť silný na to, aby Kurajšovcov porazil. Zaútočil na nich a zvíťazil.
Mohamedova dohoda z Hudajbíje sa následne stala vzorom pre ostatné dohody podpísané medzi moslimami a ich nepriateľmi, až do súčasnosti. Dva týždne po podpise mierových dohôd z Osla s Izraelom na trávniku Bieleho domu v roku 1993 vodca Organizácie pre oslobodenie Palestíny (OOP) Jásir Arafat rečnil v mešite v Južnej Afrike. Otvorene vyhlásil, že vo Washingtone podpísal niečo podobné ako dohoda z Hudajbíje. Jeho posolstvom v tej mešite a pre celý moslimský svet bolo, že nie je zradcom islamu; nepodpísal dohodu, aby ukončil vojnu s Izraelom.
Návrat územia islamu
Behom storočia od smrti ich proroka dobyli moslimovia obrovské územie - od časti Indie po Španielsko. To bol pre nich dôkaz, že Alláh je na ich strane a islam je pravým náboženstvom. Časom však moslimský svet začal upadať a moslimovia stratili nadvládu nad územím, na ktorým kedysi vládli.
Napríklad, v rokoch 712 až 1492 vládli väčšine Španielska a Portugalska. Hoci boli porazení, nikdy sa nevzdali túžby znovu si podrobiť túto časť dar al-islam. V skutočnosti, keď moslimovia píšu o Španielsku alebo akomkoľvek inom mieste na Pyrenejskom polostrove, takmer vždy pridávajú frázu "nech sa rýchlo vráti do lona islamu." Skrátka, raz moslimské, navždy moslimské.
Odkiaľ pochádza tento princíp? A ako dôsledok, znamenajú podpísané dohody niečo v moslimskom svete? Môžu moslimovia akceptovať dohodu uznávajúcu právo nemoslimov vládnuť nad akýmkoľvek územím, ktoré kedy bolo súčasťou moslimského sveta? Aké sú následky pre hocijakú dohodu medzi Izraelom a (moslimskými) Palestínčanmi? Existuje z islamského pohľadu rozdiel medzi Tel Avivom - súčasťou Izraela pred rokom 1967, a Efratom, mestom založeným neďaleko Betlehema na území, ktoré Izrael získal počas Šesťdňovej vojny v roku 1967?
Tisíc štyristo rokov moslimských zdrojov nám dáva odpoveď. Arabské slovo pre moslimské podrobenie je futuh. Koreňom je f-t-h, čo je to isté ako hebrejský koreň f-t-h s významom "otvoriť". Ale v arabčine má ten koreň ďalší význam: "dobyť územie pre islam."
V arabčine, tak ako ostatných moslimských jazykoch, sa moslimskému dobyvateľovi hovorí fatih, opäť z koreňa f-t-h, čo znamená bojovník, ktorý otvoril územie islamu. Osmanský panovník, ktorý dobyl Konštantínopol pre islam od Byzantskej ríše v roku 1453, bol známy ako Mehmet Fatih (Mehmet je turecká podoba arabského mena Mohamed). Len čo je územie otvorené moslimskej vláde, t.j. dobyté moslimami, musí zostať pod moslimskou nadvládou navždy a nemôžu mu vládnuť nemoslimovia. Všetky zmluvy medzi moslimami a nemoslimami sú preto zo svojej samotnej podstaty dočasné. Moslimovia musia vrátiť stratené územie islamskej nadvláde hneď ako sú toho schopní.
Osmania a Arabi sú moslimovia
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan robí v súčasnosti všetko, čo je v jeho silách, aby znovu nastolil moslimskú nadvládu nad územiami v juhovýchodnej Európe, vrátane Albánska, Kosova a Bosny a Hercegoviny, kedysi ovládanými moslimami. Z náboženského a kultúrneho hľadiska si ako zbožný moslim plní svoju povinnosť.
Z Erdogana a jeho vzťahu so svetom sunnitských Arabov môžeme získať ďalší dôležitý postreh. Osmanskej ríši vládli sunnitskí moslimskí Turci, ktorí začiatkom 15. storočia dobyli väčšinu dnešného arabského sveta a vládli týmto územiam približne 400 rokov. Počas toho obdobia sa takmer nikto žijúci na tomto území nesťažoval na "turecký imperializmus" voči Arabom, lebo tí ľudia sa označovali za sunnitských moslimov.
Ale po Prvej svetovej vojne sa Osmanská ríša rozpadla. Krajiny dnes nazývané arabský svet sa rozdelili prevažne medzi Britov a Francúzov. Mnohí miestni sa následne zatrpknuto sťažovali na britský a francúzsky imperializmus. Prečo na britský a francúzsky, ale nie turecký?
Z pohľadu Európy alebo severnej Ameriky, všetky tri národy - osmanskí Turci, Briti a Francúzi - boli cudzincami, ktorí si podrobili Arabov. Rozdielom je, že Turci boli moslimovia. Vláda osmanských Turcov bola prijateľná. Britská či francúzska však nie.
Pred mnohými rokmi som učil dejiny Stredného východu na univerzite v Delaware. V triedach bol značný počet moslimských študentov z Iránu, Turecka a arabských krajín. Raz som hovoril o dejinách severnej Afriky. Keď sme prišli ku francúzskemu dobytiu tejto oblasti v 19. storočí, opýtal som sa študentov, čo si myslia o tom, že Francúzi vnútili miestnym svoju kultúru a jazyk. Americkí aj moslimskí študenti boli francúzskym kolonializmom pobúrení.
Potom som sa zmienil o moslimskom dobytí týchto území v 7. storočí a opýtal som sa, či to, čo urobili moslimskí dobyvatelia, boli v niečom iné ako to, čo urobili Francúzi. Američanom to rýchlo došlo. Ale spontánnou reakciou moslimských študentov bolo vykrikovanie, že moslimovia priniesli miestnym islam, čo zlepšilo/povznieslo ich život.
Žiaden moslim by verejne nepriznal, že to, čo urobili arabskí moslimovia pochádzajúci z Arábie, bol imperializmus. Radšej žiť pod nadvládou moslimských autokratov/tyranov než nemoslimských neveriacich, ktorí nemali právo vládnuť moslimom, ani žiadnej časti dar al-islam, bez ohľadu na to, koľko slobody či prosperity by ich vláda mohla priniesť.
Arabi a Izraelčania
Ako nám to môže pomôcť pochopiť dohodu medzi Izraelom a palestínskymi Arabmi, väčšina ktorých sú sunnitskí moslimovia? Prevažne moslimskému arabskému svetu sa v konflikte, Izraelčanmi nazývanom vojna za nezávislosť v roku 1948, nepodarilo Izrael poraziť. V roku 1949 Organizácia spojených národov zorganizovala konferenciu na ostrove Rodos, kde Arabi a Izraelčania preberali budúce dohody.
Z islamského pohľadu dobyli moslimovia celé územie Izraela spred roka 1967, Západný breh a Jordán od kresťanskej Byzancie v rokoch 637-638. Takže všetkým týmto územiam musia vládnuť moslimovia. Preto neexistuje rozdiel medzi Tel Avivom a Efratom.
Arabi trvali na tom, aby sa dohodnuté línie zakreslené na mapách a rozdelený mandát v Palestíne spred roka 1948 (vrátane Transjordánska, predtým oddeleného Veľkou Britániou od mandátu Ligy národov) označovali ako "línie prímeria" - nie hranice. Arabi ďalej trvali na tom, aby sa dohody nazývali "dohodami o prímerí" - nie mierovými zmluvami. Arabi prijali niečo, čo považovali za dočasné dohody, ako tá, ktorú prorok Mohamed pamätne odsúhlasil v Hudajbíji.
Mnohí Izraelčania v roku 2005 podľahli mylnému dojmu, že ak vyženú Židov z pásma Gazy, budú mať mierumilovnú hranicu s Palestínou. Ale keby svoje stiahnutie chápali z islamského pohľadu, uvedomili by si, že ich moslimskí susedia to považujú za prvý krok v oslobodení celej Palestíny.
Egyptský prezident Anwar Sadat a vodca OOP Jásir Arafat čelili podobným problémom. V roku 1979 Sadat podpísal dohodu s Izraelom, ktorá vraj ukončila 30-ročný konflikt medzi väčšinovo moslimským Egyptom a židovským štátom. Sadat chápal, že sa dostal do nebezpečenstva a po podpise dohody v Bielom dome sa vrátil domov a prehovoril ku svojmu národu. Povedal, že to, čo urobil, je pre dobro egyptského národa. Egypt premrhal svoje obmedzené zdroje vo vojenských dobrodružstvách, čo ochudobnili krajinu. Sadat povedal, že chce využiť egyptské zdroje na posilnenie egyptského národa. Potom, na počudovanie západného publika, dodal, že "to, čo sa stalo v minulosti, sa stane v budúcnosti."
Sadat svojmu národu povedal, že táto dohoda bola ako dohody podpísané moslimami, keď nemohli napredovať a poraziť svojich nepriateľov. Čo je zaujímavé, najčastejšie používané arabské slovo v egyptskej tlači slúžiace na opis dohody bolo tafahhum - čo sa dá najlepšie preložiť ako "vzájomné porozumenie", nie mierová dohoda. V arabčine sa vlastne nedá vyjadriť západná predstava nechať minulosť minulosťou.
Ostatní Egypťania nenaleteli na Sadatovo tvrdenie; o pár rokov neskôr ho zavraždil člen predchodkyne Al-Kájdy.
Čaj so Sadatom
Arafat si Sadatovu skúsenosť a osud vzal k srdcu. V roku 2000 prezident Bill Clinton hostil Arafata a vtedajšieho izraelského premiéra Ehuda Baraka v Camp David, aby sa pokúsil ukončiť izraelsko-arabský konflikt raz a navždy. Barak ponúkol Arafatovi takmer každý štvorcový centimeter Západného brehu a Pásma Gazy, plus východný Jeruzalem, výmenou za mier. Barak si chcel nechať len to, čo sa nachádza pod Chrámovou horou, lebo tam ležia zvyšky Prvého a Druhého židovského chrámu.
Arafat vyskočil na nohy, začal sa triasť a povedal, "Nebol tam nijaký židovský chrám." (pozn. redakcie: moslimské zdroje dosť jasne uvádzajú, že Šalamúnov chrám sa skutočne nachádzal presne na tomto mieste.) Dodal, "Nedám si čaj so Sadatom."
Clinton bol ohromený. Ako mohol Arafat popierať existenciu Šalamúnovho chrámu? Lenže Arafatovi viacej záležalo na jeho strachu zo zavraždenia, pokiaľ by ukončil vojnu a súhlasil, aby Židia, čiže nemoslimovia, vládli na územím, ktoré moslimovia poznajú ako islamské územie. Sadat zaplatil za podpis dohody s Izraelom svojím životom. Arafata nečakal rovnaký osud.
Je možná reforma?
Čo z toho vyplýva? Táto situácia sa zdá byť hrozivá a neradostná. Ale práve takto moslimovia chápu územie ovládané Izraelom, či už je to Tel Aviv alebo židovské mestá a dediny na území, ktoré Izrael zabral vo vojne v roku 1967. Vzhľadom k tejto skutočnosti je nevyhnutné, aby Izrael a jeho priatelia pochopili, že bez reformy islamu sa situácia nezmení.
Ale existujú spôsoby, ako islam reformovať. Korán je rozdelený na dve obdobia: skoršie obdobie, kedy bol Mohamed a jeho nové náboženstvo slabé; a neskoršie obdobie, kedy bol Mohamed silný a vládol štátu.
V skoršom období sa Mohamed snažil prežiť. Vtedy moslimovia verili, že im Alláh hovorí, aby vychádzali s ostatnými. Napríklad, koránový verš týkajúci sa nemoslimov, "Vy máte svoje náboženstvo a ja svoje náboženstvo mám." Na inom mieste sa píše, "V náboženstve niet donútenia."
V neskoršom období však Mohamed vládol svojmu islamskému štátu a zavrhol vychádzanie s ostatnými. Ostatní sa mali podriadiť islamu. Ak Alláh povedal oboje, moslimovia sa majú riadiť obidvoma prístupmi. Ako moslimovia vyriešili toto zdanlivé protirečenie? Takmer každý moslimský teológ uznáva princíp, podľa ktorého sú skoršie, mierumilovné verše nahradené neskoršími.
Ale musí to tak byť? Moslimovia veria, že Alláh zjavil obidvoje. Prečo to urobil? Predvídal Alláh dobu, kedy by sa moslimom mohli hodiť tieto mierumilovnejšie verše? Je tá doba teraz, keď je islam slabý v porovnaní s nemoslimským svetom? Dnes si väčšina moslimov zrejme nemyslí, že by si mali svoje zdroje vykladať po novom, lebo Západ naďalej ustupuje ich požiadavkám.
Možno až potom, ako nemoslimský svet uštedrí moslimskému svetu katastrofickú porážku, bude väčšina jeho veriacich nútená prehodnotiť svoje zdroje a nájsť iné spôsoby mierumilovného spolužitia s nemoslimským svetom.
V takom prípade je nutné, aby Ázia a západný svet zostali ostražití a stáli pevne proti moslimským snahám o infiltráciu a ovládnutie nemoslimského sveta, ak nie prostredníctvom sily, tak prostredníctvom získavania konvertitov.
Je nevyhnutné, aby si Izrael a jeho priatelia uvedomili, že medzi Izraelčanmi a ktorýmkoľvek moslimským štátom v susednom regióne nebude skutočný mier - nie taký ako mier medzi Nemeckom a Francúzskom po dvoch svetových vojnách a už vôbec nie taký ako mier spájajúci Spojené štáty a Kanadu. Izrael musí zostať silný a odhodlaný a musí brániť svoju kultúru a hranice.
Harold Rhode PhD pracoval 28 rokov ako analytik Stredného východu na ministerstve obrany. Získal doktorát z osmanskej histórie a hovorí arabsky, hebrejsky, farsí (perzsky) a turecky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára