Čo chápe svet správne a čo nie v súvislosti s islamom a otroctvom.
"Sú to odporní ľudia," povedal filipínsky vojenský hovorca Jo-Ar Herrera na júnovej tlačovej konferencii, na ktorej hovoril o islamských militantoch päť týždňov obliehajúcich mesto Marawi.
Herrera nehovoril o tom, že títo militanti pridružení k ISIS dobyli veľké časti Marawi, pričom zabili asi 100 ľudí a ďalších takmer 250 000 vyhnali z domovov. Narážal skôr na správy, že militanti zotročujú civilistov a nútia ich rabovať domy, prestúpiť na islam a čo je najhoršie, slúžiť ako sexuálne otrokyne.
Práve toto bola totiž práve tá stránka bitky o Marawi, ktorá sa dostala na titulné stránky novín po celom svete.
A len o týždeň neskôr iné správy z 9000 kilometrov vzdialenej sýrskej Rakky priniesli podrobné informácie o hroznom rozsahu zotročovania ľudí príslušníkmi ISIS, predovšetkým za účelom sexuálneho otroctva. Ženy, ktoré žili ako nevesty bojovníkov ISIS, hovorili s arabským televíznym reportérom a odhalili, že ich muži vytrhli už deväťročné dievčatá z rúk rodičov, aby ich mohli znásilniť a nechať si ako sexuálne otrokyne.
Kvôli tomu, že podrobnosti ako tieto sa počas trojročnej vlády ISIS znova a znova dostávali na titulné strany novín (článok je z roku 2017 - pozn. prekl.), sa mnoho ľudí na Západe pýta, aká je súvislosť medzi nielen ISIS, ale možno i samotným islamom a zotročovaním ľudí?
Otroctvo v histórii islamu
Otroctvo, samozrejme, existovalo už v predislamskej Arábii. Pred vzostupom proroka Mohameda v siedmom storočí rôzne kmene v regióne často viedli malé vojny a bolo bežné, že ľudí zotročovali ako korisť.
Islam následne uzákonil a vo významnej miere rozšíril túto činnosť, ak už pre nič iné, tak preto, že zjednotený islamský štát dokázal viesť oveľa väčšie vojny než predtým a že jeho otrocké hospodárstvo malo výhody plynúce z rozsiahlejšej bojovej činnosti.
Keď sa prvý kalifát v siedmom storočí rozšíril do Mezopotámie, Perzie a severnej Afriky, na ústredné územie islamskej ríše prúdili stovky tisíc otrokov, prevažne detí a mladých žien. Tam museli otroci vykonávať takmer akúkoľvek prácu, aká sa tam dala robiť.
Africkí muži boli uprednostňovaní na ťažkú prácu v soľných baniach a na cukrových plantážach. Starší muži a ženy čistili ulice a drhli schody v bohatých domoch. Chlapci aj dievčatá boli držaní ako sexuálny majetok.
Mužskí otroci, ktorých zobrali ako batoľatá alebo veľmi malé deti, mohli byť povolaní do armády, kde vytvorili jadro obávaných janičiarskych oddielov, niečo ako moslimskej údernej divízie, prísne disciplinovanej a slúžiacej na zlomenie nepriateľského odporu. Desaťtisíce mužských otrokov boli tiež kastrovaní počas procedúry, čo zvyčajne zahŕňala odstránenie semenníkov aj penisu, a boli nútení pracovať v mešitách a ako strážcovia háremov.
Otroci boli jednou z hlavných koristí ríše a čerstvo obohatená trieda moslimských pánov si s nimi robila, čo sa jej zachcelo. Bitky a znásilnenia boli u mnohých, ak nie u väčšiny domácich otrokov, bežné. Kruté bičovanie, napríklad, sa používalo proti Afričanom v baniach a na obchodných lodiach ako motivácia.
Zrejme najhoršie zaobchádzanie bolo vymeriavané východoafrickým otrokom (známym ako zandž) na močaristom juhu Iraku.
Táto oblasť bývala zaplavovaná a do príchodu islamu ju domáci farmári z väčšej časti už opustili. Abbásovský kalifát (ktorý sa dostal k moci v roku 750) udelil práva na túto zem bohatým moslimským statkárom pod podmienkou, že prinesú výnosnú úrodu cukru.
Noví statkári pristúpili k tejto úlohe tak, že do močiarov uvrhli desiatky tisíc čiernych otrokov a bili ich, kým zem nevysušili a kým sa nedala vypestovať mizerná úroda. Keďže farmárčenie v močiaroch nie je príliš výnosné, otroci často pracovali bez jedla aj niekoľko dní vkuse a každé prerušenie - ktoré ohrozovalo aj tak nízke výnosy - sa trestalo zmrzačením alebo smrťou.
Takéto zaobchádzanie prispelo k podnieteniu zandžskej vzbury v roku 869, trvajúcej 14 rokov, počas ktorej sa armáda vzbúrených otrokov dostala na vzdialenosť dvoch dní pochodu od Bagdadu (približne 80 km - pozn. prekl.). V tomto boji zahynulo niekoľko stoviek tisíc až 2,5 milióna ľudí a keď bolo po všetkom, myšlienkoví lídri islamského sveta silno premýšľali nad tým, ako v budúcnosti predísť takýmto nepríjemnostiam.
Filozofia islamského otroctva
Niektoré reformy, ktoré pramenili zo zandžskej vzbury, boli praktické. Schválili sa zákony na obmedzenie koncentrácie otrokov v každej oblasti, napríklad, a rozmnožovanie otrokov sa prísne kontrolovalo kastráciou a zákazom konsenzuálneho sexu medzi nimi.
Iné zmeny však boli teologické, lebo inštitúcia otroctva sa dostala pod náboženský dozor a pod pravidlá existujúce od čias Mohameda, ako napríklad zákaz vlastnenia moslimských otrokov. Tieto reformy dokončili premenu otroctva z neislamskej činnosti na skutočný aspekt islamu.
Otroctvo sa v Koráne spomína takmer 30-krát, prevažne v etickom kontexte, ale vo svätej knihe sú vysvetlené aj niektoré jasné pravidlá.
Slobodní moslimovia nesmú byť zotročení, napríklad, hoci zajatci a deti otrokov sa môžu stať "tými, ktorých sa zmocnila vaša pravica." Cudzinci mali byť slobodní, kým sa neukázalo, že ich možno zotročiť, a islam zakazuje rasovú diskrimináciu vo veci otroctva, hoci v praxi tvorili väčšinu populácie otrokov v moslimskom svete čierni Afričania a zajatí Indovia.
Otroci a ich páni si určite nie sú rovní - spoločensky má otrok podobné postavenie ako deti, vdovy a nemohúci - ale sú si duchovne rovní, technicky pod dozorom svojich pánov, a keď zomrú, budú čeliť rovnakému Alláhovmu súdu.
Na rozdiel od niektorých výkladov, otroci nemajú byť oslobodení, keď prijmú islam, hoci páni sú podnecovaní ku vzdelávaniu svojich otrokov v oblasti náboženstva. Oslobodenie otrokov bolo v islame dovolené a mnohí bohatí muži buď prepustili niektorých svojich otrokov, alebo iným otrokom kúpili slobodu ako skutok pokánia za hriechy. Islam požaduje pravidelné platenie almužny, čo sa dá urobiť prepustením otroka.
Iný africký obchod s otrokmi
Od začiatku islamskej éry organizovali otrokári nájazdy na pobrežné kmene rovníkovej Východnej Afriky. Keď bol v deviatom storočí založený sultanát Zanzibar, nájazdy sa presunuli do vnútrozemia súčasnej Kene a Ugandy. Otrokov brali až z Mozambiku a Sudánu.
Mnohí otroci šli do baní a na plantáže Stredného východu, ale oveľa viac ich išlo na moslimské územia v Indii a na Jáve. Títo otroci slúžili ako medzinárodná mena a čínski diplomati ich dostali do daru až sto. Ako sa moc moslimov rozširovala, arabskí otrokári sa rozšírili do severnej Afriky a našli veľmi lukratívny obchod, ktorý na nich čakal v Stredomorí.
Islamské pravidlá prikazujúce mierne zaobchádzanie s otrokmi neplatili na žiadnych Afričanov privedených a predaných v stredomorskom obchode. Portugalský misionár Joao dos Santos, ktorý v roku 1609 navštívil trh s otrokmi, napísal, že arabskí otrokári mali "zvyk zašívať svoje ženy, najmä mladé otrokyne, aby nemohli počať, vďaka čomu sa takéto otrokyne predávali za vyššiu cenu, kvôli ich cudnosti a tiež vďaka lepšej viere, ktorú ich páni do nich vkladali (narážka na ženskú obriezku - pozn. prekl.)."
Napriek takýmto správam, keď západniari premýšľajú o africkom otroctve, viac než čokoľvek iné im prichádza na um transatlantický obchod s asi 12 miliónmi africkými otrokmi, trvajúci asi od roku 1500 do roku 1800, kedy britské a americké vojenské námorníctvo začalo brániť v pohybe lodiam s otrokmi. Islamský obchod s otrokmi však začal s berberským dobytím začiatkom ôsmeho storočia a zostáva aktívny dodnes.
Niektorí historici odhadujú, že počas amerického obchodu s otrokmi zotročili väčšinovo moslimské armády po celom arabskom regióne najmenej 1 milión Európanov a celkovo 2,5 milióna ľudí (). Odhady, čo sa dosť líšia, tiež naznačujú, že od začiatku islamskej éry v siedmom storočí po nadvládu európskeho kolonializmu v 19. storočí mohol arabský obchod zahrňovať oveľa viac ako 10 miliónov otrokov.
Dlhé karavány otrokov - čiernych, hnedých a bielych - viedli Saharou viac než 1200 rokov. Tieto cesty púšťou mohli trvať mesiace a na otrokoch si vyžiadali obrovskú daň, a to nie len v počte mŕtvych.
Ako v roku 1814 referoval švajčiarsky cestovateľ Johann Burckhardt: "Často som bol svedkom scén tej najhanebnejšej nemravnosti, na akej sa obchodníci, hlavní aktéri, len smiali. Dovoľujem si tvrdiť, že len veľmi málo otrokýň, ktoré sa dožili desiateho roku života, sa dostalo do Egypta či Arábie v stave panenstva."
Otroctvo v postkoloniálnej ére
Veľká časť islamského obchodu s otrokmi mimo moslimského sveta bola potlačená počas koloniálnej éry, kedy Európania zaútočili na otrocké pevnosti, zajali lode s otrokmi a postupne odstavili trhy s otrokmi v zahraničí.
Aj v islamských krajinách sa vďaka intervencii Európanov otroctvo zredukovalo. Talianske úrady zakázali otroctvo v Somálsku v 20-tych rokoch 20. storočia, čo urobili aj britskí, francúzski a nemeckí kolonialisti vo svojich kolóniách.
Otroctvo však na Strednom východe a v severnej Afrike pokračovalo. Po zániku európskych impérií v polovici 20. storočia nebola priama kontrola týchto oblastí viac možná, no európska a americká finančná pomoc bola často podmienená tým, aby krajiny prijímajúce túto pomoc urobili niečo na zastavenie svojich domácich problémov s otrokmi.
Toto malo niekedy absurdné následky, ako keď Mauritánia postavila otroctvo mimo zákon v roku 1905 a neskôr znova v roku 1981. A potom opäť v roku 2007. Organizácia SOS Esclaves, francúzska skupina pomáhajúca uniknutým mauritánskym otrokom, v súčasnosti odhaduje, že až 17% ľudí žijúcich v tejto krajine sú stále otroci. Mauritánska moslimská vláda trvá na tom, že v ich krajine nie sú žiadni otroci a že všetky také reči "naznačujú manipuláciu zo Západu, (čo je) voči islamu nepriateľský čin."
Narážka na islam nie je náhodná. Náboženstvo slúžilo ako kamufláž pre otroctvo po celú históriu, čo je problém, ktorý sa znovu objavuje vo väčšinovo moslimských krajinách, kde boli diktatúry orientujúce sa na zahraničie zvrhnuté a nahradené islamskými teokraciami.
Len Katar je podľa globálneho otrockého indexu domovom pre asi 4000 otrokov (údaj za rok 2018 - pozn. prekl.), ktorí pracujú prevažne na stavebných projektoch a v obchode so sexuálnymi otrokyňami. Takmer určite je to veľmi podhodnotený údaj, lebo mnohé formy otroctva sa technicky nepočítajú ako otroctvo a nikto v Katare nie je povinný hlásiť cudzincom podrobné údaje o porušovaní ľudských práv.
Rovnako chmúrny obraz je v Saudskej Arábii, Kuvajte, Bahrajne, Spojených arabských emirátoch a Líbyi, kde sú po niekoľkých desaťročiach absencie za vlády Kaddáfího opäť trhy s otrokmi pod holým nebom.
Dnešní otroci ISIS
Asi žiaden dnešný režim nemá otroctvo tak rád ako Islamský štát. ISIS sa vždy vykresľoval ako organizácia hlásiaca sa ku pôvodnému výkladu islamu, fungujúcemu presne tak, ako by ho podľa nich praktizoval aj prorok Mohamed, keby stále žil. To znamená, že keď majú na výber medzi moderným výkladom koránového verša a tým najspiatočníckejším a najbarbarskejším predstaviteľným výkladom, teológovia ISIS si vždy vyberú ten barbarský ().
V praxi to znamená, že každý nemoslim, ktorý má tú smolu, že žije v oblasti kontrolovanou ISIS, musí platiť zvláštne dane, musí dodržiavať obmedzenia slobody a musí rátať s tým, že mladých mužov z jeho rodiny naverbujú ako bojovníkov do armády ISIS. Znamená to tiež, že nemoslimské (nesunnitské) ženy a dievčatá musia žiť v strachu zo sexuálneho zotročenia.
Kresťanku alebo šiitku, ženu či dievča, zajatú príslušníkmi ISIS, pravdepodobne zbijú a znásilnia, po čom ju čaká cesta v putách na obchod s otrokmi, kde ju vydražia. Mósul bol kedysi najväčším trhom ISIS s otrokmi, hoci iracká armáda pri nedávnom postupe mesto znovu dobyla a s trhom skoncovala.
Jezídky v Iraku boli pre ISIS od začiatku hlavným cieľom zotročovania. Už šesťročné dievčatá boli unášané a predávané na území ISIS. Podľa ich výkladu islamu nie je hriechom znásilniť kresťanské otrokyne, lebo sa to celkom nepovažuje za sex ako v prípade súlože s moslimkami.
Bitie a nútená práca sú v rovnakej kategórii morálneho posudzovania a príbehy preživších hovoria o hrôzach, ktoré zažili vdovy a dcéry zabitých jezískych mužov.
Takéto zaobchádzanie je vždy schválené doslovným čítaním Koránu a podporujú ho súčasné fatwy wahhábovských učencov. A s nevyvrátiteľným teologickým zdôvodnením bude otroctvo existovať zrejme dovtedy, dokedy budú Strednému východu a severnej Afrike dominovať teokratické režimy.
Richard Stockton
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára