Danusha V. Goska, PhD
V roku 1994 natočil Steven Emerson dokument Džihád
v Amerike, v ktorom varuje Američanov pred moslimskými teroristickými
skupinami infiltrovanými v ich krajine. Moslimské skupiny protestovali a tvrdili,
že neexistuje dôkaz o takej sieti a že samotné odvysielanie programu
podnieti zločiny z nenávisti voči moslimom. V reakcii na nátlak z moslimskej
organizácie CAIR (Rady pre americko-islamské vzťahy – pozn. prekl.) dostal
Emerson neoficiálny zákaz objaviť sa v National Public Radio. Emerson
v súčasnosti dostáva vyhrážky smrťou.
Mocná medzinárodná moslimská teroristická sieť Al-Kájda
vyhlásila vojnu každému mužovi, žene a dieťaťu v Amerike. Pri takejto
hrozbe musí naša obrana a obrana našich milovaných pracovať s presnými
informáciami. Politická korektnosť však diskusiu o tejto kríze skomolila. Mark
Juergensmeyer, riaditeľ Programu globálnych a medzinárodných štúdií na
Univerzite v Santa Barbare, bol jedným z mnohých, kto tvrdil, že
„Usáma bin Ládin je pre islam to, čo Timothy McVeigh pre kresťanstvo,“ (1), čím
zopakoval politicky korektnú dogmu absolútneho kultúrneho relativizmu. Táto
analógia je z niekoľkých dôvodov detinsky absurdná. McVeigh (bývalý
americký vojak, odsúdený a popravený za účasť na bombovom útoku
v Oklahome v roku 1995, pri ktorom zahynulo 168 ľudí; ako motiváciu
uviedol odplatu za útoku na farmu sekty Davidiánov v meste Waco v Texase
v roku 1993 – pozn. prekl.) nekonal ako kresťan na základe kresťanstva;
konal na vlastnú päsť a jeho vlastné prostredie ho okamžite zatklo, odsúdilo
a popravilo. Usáma bin Ládin bol dlho na slobode, mal množstvo prívržencov
a konal ako úprimný moslim sledujúci konkrétne islamské ciele. Hviezdni intelektuáli
Noam Chomsky, Susan Sontag a Edward Said, opakujúci dogmu „najprv obviňte
Ameriku“, ihneď naznačili, že hlavnou príčinou útokov z 11. septembra 2001 je Amerika.
Niektorí ľudia dúfajúci v ospravedlnenie islamu tvrdili, že terorizmus moslimov
láka preto, lebo sú chudobní a utláčaní a že príčinou ich chudoby a útlaku
je Amerika. Všetky tri dogmy politickej korektnosti: absolútny kultúrny
relativizmus, „najprv obviňte Ameriku“ či „na vine je chudoba“, sú pri útokoch z
11. septembra 2001 intelektuálne neobhájiteľné.
Chudobní a utláčaní ľudia, napríklad americkí prevažne
protestantskí černosi, poľskí katolíci a Židia za čias komunizmu, prevažne
hinduistickí Indovia a tibetskí budhisti, vytvorili epochálne, nábožensky podnietené
mierumilovné hnutia za zmenu.
- Gándhího Satjagraha bola inšpirovaná
hinduisticko-budhistickým pojmom „ahimsa“. Toto hnutie zvrhlo Britský Rádž (Britskú
Indiu, bývalú britskú kolóniu existujúcu v rokoch 1858-1947 na väčšine územia
Indického subkontinentu – pozn. prekl.).
- jedným z najcharizmatickejších vodcov amerického
hnutia za občianske práva bol Martin Luther King, kresťanský pastor; v jeho
životopise Amerika v rokoch Kinga, za ktorý dostala Pulitzerovu cenu,
Taylor Branch demonštrovala, že židovsko-kresťanská tradícia bola pre hnutie
občianskych práv ústredná. Mýtus o oslobodení otrokov v Egypte poskytol
inšpiráciu a zdôvodnenie; duchovné piesne ako „Toto moje svetielko“ od Fannie
Lou Hamer poskytli hnutiu znelku.
- Solidarita, založená katolíkmi a Židmi
a dostávajúca rady od pápeža, pomohla skoncovať so Sovietskou ríšou.
- v dôsledku kultúrne a biologicky genocídnej politiky
Číny žalostne trpeli tibetskí budhisti. Nereagovali nijako zvlášť násilne;
namiesto toho reagovali vzájomnou pomocou a zvýšenou kultúrnou
a duchovnou aktivitou, jednak medzi sebou a tiež aj medzi
nebudhistami. Za každý kláštor, ktorý Číňania zničili, Tibeťania nevyhodili do
vzduchu nič; namiesto toho postavili nové a nádherné kláštory vo svojich domovoch
v indickom a americkom exile. Laureát Nobelovej ceny mieru,
Dalajláma, je medzinárodnou ikonou mierumilovných snáh o zmenu.
Napokon, mnohí moslimovia, vrátane Usámu bin Ládina, patria
medzi najbohatších a najprivilegovanejších ľudí. Hoci bol jedným
z päťdesiatich dvoch súrodencov, bin Ládin zdedil zhruba tristo miliónov
dolárov. Jeho komplici boli vzdelaní muži žijúci pohodlne na Západe, kde si
užívali drahý luxus, vrátane erotických tanečníc a prostitútok, než
spáchali svoju masovú vraždu.
Islam je iný, no nie preto, že by jeho stúpenci boli
chudobní či utláčaní. Zakladateľ islamu, Mohamed, na rozdiel od Abraháma,
Ježiša či Budhu, bol bojovník, ktorý sa riadil príkazom zo svojej svätej knihy,
aby ostatných obrátil na vieru násilím. Hinduizmus nemá žiadneho
patriarchálneho zakladateľa. Jeho v súčasnosti najobľúbenejším božstvom,
usudzujúc z hojného panteónu hrania úloh, je Šiva, boh meditácie, požívania
kanabisu a vzájomne uspokojivého milovania.
Politicky korektné ikony ako Noam Chomsky, napríklad, v prejave
na MIT (Massechussetskom technologickom inštitúte – pozn. prekl.) z 18. októbra
2001, tvrdil, že Európa nikdy nebola napadnutá neeurópanmi a že Európa
nikdy nerobila nič iné, než napádala neeurópanov. Tento revizionistický obraz
mierumilovných moslimov jednostranne utláčaných násilnými Európanmi slúži na podporu
obrazu Západu ako nebezpečenstva pre zvyšok sveta, ktorý je jednotne mierumilovný
a nevinný, a na podporu Chomského tvrdenia, že za teroristickými útokmi z 11.
septembra musia byť napokon USA.
Chomského revizionizmus je mylný. Islam sa do južnej
a východnej Európy rozšíril vojnou. Pustošiaci moslimskí svätí bojovníci
plienili obyvateľstvo východnej a južnej Európy a spomalili ich
pokrok, až kým neboli Turci porazení pri Viedni v roku 1683. Osmanská ríša
sa nevzdala juhovýchodnej Európy až do začiatku dvadsiateho storočia. „Jajže,
bože, strach veliký,“ sa píše na začiatku jednej slovanskej básne „Turčín Poničan“, pripomínajúcu mnohých Európanov, ktorí zomreli rukou moslimských votrelcov.
Slovo „Slovan“ bolo zapracované do arabčiny ako „sakaliba“ a označuje „eunucha“.
Dôvodom je, že európske slovanské národy boli pre moslimský svet dlhú dobu
zdrojom otrokov, vrátane sexuálnych otrokýň. Moslimovia podobne zotročovali
a zneužívali aj kresťanské a animistické africké národy, čo trvá dodnes.
Kresťanskí Arméni boli terčom prvej notoricky známej genocídy dvadsiateho
storočia, spáchanej moslimskými Turcami. Skrátka, obraz mierumilovných
a nevinných moslimov trpiacich pod utláčateľským jarmom kresťanov,
poprípade Európanov, neobstojí. Áno, aj moslimovia trpeli v časoch útlaku.
Útlak, ktorí zažili Arabi, však bol po väčšinu uplynulých päťsto rokov v réžii
ostatných moslimov, od Osmanov až po masových vrahov ako iracký diktátor Saddám
Husajn a sýrsky diktátor Háfiz al-Asad.
Násilné šírenie islamu je v rozpore so šírením
ostatných náboženstiev. Kresťanstvo sa prvých tristo rokov šírilo rýchlo. Po
väčšinu toho obdobia bolo postavené mimo zákon; jeho stúpenci čelili tomu najpríšernejšiemu
štátnemu teroru, vrátane, napríklad, verejného mučenia. Kresťanstvo sa najviac šírilo
a naďalej sa šíri nie vďaka meču, ale slovu. Ašóka, indický kráľ, sa po
svojom obrátení na budhizmus vzdal svojej veľmi úspešnej kariéry bojovníka
a šíril budhizmus mierumilovným kázaním a učením. Podľa archeológov
ako Israel Finkelstein sú starozákonné príbehy o násilnom dobýjaní mýtami,
nie históriou. (2) Judaizmus sa po väčšinu svojej histórie aktívne neusiloval
získať konvertitov; ani nikoho nenútil prestúpiť pod hrozbou násilia. Počas
jedného krátkeho, významného obdobia judaizmu v období druhého chrámu, kedy
si získaval konvertitov, boli konvertiti získavaní kázaním, nie násilím. Bez
ohľadu na to, akí chudobní či utláčaní sú jeho nasledovníci, žiadne náboženstvo
okrem islamu nikdy nevytvorilo funkčnú medzinárodnú teroristickú sieť s deklarovaným
cieľom ovládnuť svet.
Nemožno poprieť, že členovia ostatných náboženstiev, od
Torquemadu po Tima McVeigha, spáchali zverstvá. Ani väčšina moslimov nie sú
džihádisti. Medzi McVeighom a bin Ládinom je dôležitý rozdiel, ktorý nám
politická korektnosť nesmie zastrieť. Príkaz používať násilie na šírenie viery má
základ v moslimských posvätných textoch a žiadna islamská reformácia ho
zatiaľ nezrušila. Ježiš svojim stúpencom radil, aby dali Cézarovi, čo je
Cézarovo; povedal, že jeho kráľovstvo nepochádza z tohto sveta; bol
obhajcom odluky cirkvi a štátu. Jeho slová neboli prázdne; štátu obetoval vlastný
život a odmietol návrh svojich stúpencov na násilný boj. Peter, Pavol
a mučeníci do dnešných dní nasledujú Ježišov príklad; tento príklad slúžil
na inšpiráciu ľudí a hnutí od Kvakerov po Martina Luthera Kinga; inšpiráciu
od neho čerpal aj zbožný hinduista Mahátmá Gándhí. Existujú pacifistickí
moslimovia, akým bol paštúnsky politický aktivita z dvadsiateho storočia
Abdul Ghaffár Chán. Moslimský svet, so svojimi takmer dvomi miliardami
prívržencov a tisíc štyristo ročnou históriou, však dodnes nevyprodukoval významné
a nezávislé mierové hnutie.
Po 11. septembri sa Američania pýtali, „Prečo nás tak nenávidia?“
Ľavičiari ako Noam Chomsky tvrdili, že ich nenávidia preto, lebo Amerika
urobila zlé veci. Samozrejme, že Amerika urobila zlé veci. Ale len naivka
neinformovaná o mechanizme nenávisti by mohla veriť, že nenávisť je logická
a že postihuje len tých, ktorí si ju zaslúžia. Dávať utrpenie Ameriky z 11.
septembra za vinu jej hriechom je také logické, také intelektuálne odvážne a také
užitočné, ako dávať čiernu smrť v stredovekej Európe za vinu hriechu namiesto
baktérii moru.
Odborné štúdie o nenávisti prezrádzajú, že sa jej darí za
určitých podmienok. Nenávisť potrebuje pestovaný pocit výlučného a nevinného
prenasledovania na strane nenávidiaceho a tiež potrebuje niekoho iného,
považovaného za celkom odlišného, na koho možno zvaliť vinu za prenasledovanie.
Nenávisť odmieta sebakritiku. Nenávisť trvá na tom, že má pravdu, mimo
akýchkoľvek pochybností. Islam, ako ho dnes všeobecne chápeme, predstavuje
dokonalú Petriho misku pre rast a šírenie nenávisti. Toto chápanie islamu
nie je tým jediným dostupným. Opäť, mnohí moslimovia sú skutočnými vzormi
cnosti. Ale bolo by dobré, keby sme preskúmali toto populárne, vplyvné a nebezpečné
chápanie islamu.
Islam bol spočiatku lákavý aj preto, že bol protijedom proti
až prílišnej nejednoznačnosti v kresťanstve. Kresťanstvo predstavovalo pre
svojich veriacich paradoxy, napríklad, jeho boh predstavoval tri osoby v jednom.
Monofyziti, čiže ľudia veriaci len v jedno telo, sa s týmto paradoxnom
nemohli zmieriť. Kresťanský boh hovoril v nejednoznačných podobenstvách namiesto
čierno-bielych vyjadrení. Judaizmus nebol z absolutistického pohľadu o nič
lepší; medzi Židmi bola diskusia dlhú dobu cenenou cnosťou. Židovské postavy šli
až tak ďaleko, že diskutovali s bohom, slávnym príkladom čoho je, keď
Abrahám diskutoval s bohom o osude Sodomy. Abrahám vtedy
zdramatizoval niečo, čo sa neskôr stalo známe ako tikkun olam, zodpovednosť
Židov za vytvorenie lepšieho sveta s bohom. V Novom zákone táto tradícia
pokračovala. Aj ženy nízkeho postavenia – cudzinky, prostitútky a neustále
krvácajúca, teda rituálne nečistá žena – mohli diskutovať s Ježišom ako
rovné a mohli také diskusie aj vyhrať, v snahe vytvoriť spolu lepší svet
s bohom (napr. Ján 2:3-11; Matúš 15:21-28; Matúš 9:20-22).
Aj dedičstvo židovsko-kresťanských posvätných textov si
vyžaduje výklad. Bibliu napísali v priebehu dvetisíc rokov štyridsiati
rôzni autori v troch rôznych jazykoch. Obsahuje zhruba osemsto tisíc slov.
Folklorista Alan Dundes z univerzity v Berkeley dokázal, že každá veľká
pasáž z Biblie, od príbehu o stvorení až po ukrižovanie Ježiša,
vrátane hlavných modlitieb ako Modlitba pána a Šma Jisrael, sa objavuje
aspoň v dvoch verziách. Vzájomne si protirečiaci obsah Biblie núti jej
nasledovníkov, aby sa stretli a diskutovali o ňom; Biblia teda vytvára
komunitu a podnecuje diskusiu. Korán napísal jeden muž v jednom
jazyku a obsahuje zhruba osemdesiat tisíc slov. Moslimovia tvrdia, že Korán
je Koránom len vtedy, keď je v arabčine, nie keď je preložený do
akéhokoľvek iného jazyka. Moslimovia sa hrdia tým, že majú posvätnú knihu,
ktorá je na rozdiel od Biblie jednoznačne a nespochybniteľne pravdivá
a nepreložiteľná do žiadneho iného jazyka.
Ako poukázal marocký básnik Tahar ben Džallún (3), Alláh v Koráne
odsúdil básnictvo a všetko, čo z neho vyplýva: nejednoznačnosť a kladenie otázok
(26:224). Islam rozdelil svet na nezmieriteľné časti, na čiernu a bielu.
Samotný islam je dar al-islam, čiže dom podriadenosti. Za jeho hranicami sa
nachádza územie neveriacich, dar al-harb, dom vojny, kde je dovolené páchať
zverstvá v mene šírenia islamu. Dňa 31. augusta 2001, dvanásť dní pred útokmi
z 11. septembra, kuvajtské noviny Al-Watan použili Korán a Mohamedove skutky na
to, aby obhájili vraždenie nemoslimských žien a detí počas džihádu.
Rozdelenie sveta na čiernu a bielu nezmieriteľnú časť
zasahuje aj do súkromného života zbožného moslima. Mullovia citujú koránové
verše (napr. 49:15) a tvrdia, že aj zapochybovanie čo i len na chvíľu
môže moslima odsúdiť naveky do pekla. Tí, ktorí prestúpia z islamu na iné
náboženstvo, si podľa šaríe, čiže islamského práva, zaslúžia trest smrti.
V islame neexistuje odluka cirkvi a štátu. Moslimovia sú povinní
bojovať, kým štát nedobyjú a nezískajú pre islam.
Odborníci tvrdia, že nenávisť si vyžaduje, aby „ostatní“,
teda „oni“, boli definovaní úplne inak než „my“. Prinajmenšom od čias Simona de
Beauvoira niektorí odborníci identifikovali ženy ako prototyp „ostatných“.
Žiaden systém viery, od ateistického komunizmu po zoroastrizmus, nikdy neunikol
a ani neunikne mizogýnii a jej výplodu, homofóbii. Dôvodom je, že
pôvod mizogýnie je biologický, nie kultúrny; preto ani obľúbená hra kultúrnych
relativistov, kedy si selektívne vyberú z histórie alebo posvätnej knihy
nejakého systému viery izolované mizogýnne názory či zvyky, nič nedokazuje.
Myšlienky sa dokazujú skôr vtedy, keď niekto zhromaždí oslobodzujúce verše, príklady,
systémy, organizácie či úspechy, ktoré môže nejaká kultúra vytvoriť.
Židovsko-kresťanská, hinduistická a budhistická viera poskytujú rozsiahle a
komplexné posvätné texty a tradície, ktoré ženy, homosexuáli a ich
spojenci citovali, aby viedli dôstojné a naplňujúce životy. Starý zákon je
výnimkou medzi prastarými posvätnými textami kvôli množstvu pomenovaných, individualistických
hrdiniek z mäsa a kostí. Sára, Judita, Ester, Lea, Rachab, Tamar, Rút, Rebeka
či Debora boli stareny patriace do starého železa, prostitútky, etnické
cudzinky, vyhnankyne bez práv, škaredé ženy, pekné kráľovné, mocné sudkyne,
ktoré nielen, že sa vzpierali mužom a porážali ich, ale občas sa tiež vzpierali
aj bohu. Aj kresťanstvo bolo vymodelované podľa „sebavedomých božích dcér“, ako
dokázala akademička Anne Jensen vo svojej knihe s týmto názvom (4). Prorokyňa
Anna bola pri Ježišovom narodení; Mária Magdaléna financovala Ježišovo
úradovanie a bola prvá, kto oznámil dobrú zvesť jeho učeníkom. Aj v stredoveku
žena menom Terézia z Ávily dosiahla vznešené postavenie „učiteľ cirkvi.“
Islam má však jasno v nízkom postavení žien. Podľa
akademičky Fatny Sabbah je diskriminácia žien základom islamu. A podľa akademičky
Leily Ahmed sa približne osemdesiat percent koránových výnosov venuje
upravovaniu manželských vzťahov a správaniu žien. (5) Prečo? „...absolútne
splnomocnenie mužov vo vzťahu ku ženám... a zbavenie žien moci a tým aj úplná
premena zvykov (dobovej arabskej) spoločnosti... boli jedným z hlavných
Mohamedových cieľov... (ak s tým súhlasíte), znamená to, že súhlasíte
s islamskými duchovnými a ideológmi, že podrobenie žien je prirodzenou
a neoddeliteľnou súčasťou islamu.“ (6)
V hasídoch sú citované Mohamedove slová, že ženy sú
menej inteligentné a tiež hriešnejšie než muži, preto je ich v pekle viac
než mužov. Ženy sú nepriateľom, keďže mužom škodia. Podradné postavenie žien je
zakódované v islamskom práve a v islamskom štáte; napríklad, na
súde sa svedectvo dvoch žien rovná svedectvu jedného muža. Nižšiemu postaveniu žien
v islame neprotirečí žiadna posvätná kniha, ani história plne emancipovaných moslimiek.
Spôsob, akým sú moslimovia podnecovaní ku zmýšľaniu
o ženách, podnecuje nenávisť, ktorú možno zamerať proti ľubovoľným
„ostatným“. Islam učí, že sú to v prvom rade a predovšetkým ženy, kto
je zodpovedný za akúkoľvek nepríjemnú túžbu, akú môže muž cítiť. Moslimovia preto
nie sú navádzaní k tomu, aby sa pozreli na seba a zmenili vlastné
zmýšľanie a správanie, aby tak ovládli vlastné nepríjemné pocity; namiesto toho
sú navádzaní k tomu, aby zo svojich nepríjemných pocitov obviňovali ostatných,
teda ženy. Títo ostatní, čiže ženy, sa musia skoro až vymazať z povrchu zemského,
a to nielen zahaľujúcimi závojmi, ale aj mnohými obmedzeniami slobody, ktoré
islam na ženy uvaľuje, aby mužov ochránil pred všetkými ich nepríjemnými
pocitmi. Z toho, že za svoje nepríjemné pocity si človek nemôže sám, ale že
sú vinou nejakého zlého iného človeka, možno rovnako ľahko obviniť Západ i ženy.
Západ už dlhú dobu akceptuje, že základným ľudským pudom je
pud slobody a dôstojnosti. Aby islam fungoval tak, ako to od neho požaduje
jeho posvätná kniha, musia byť pudy slobody a dôstojnosti polovice ľudskej
rasy násilne potlačené. Ako tvrdí Sabbah, na tento účel slúži teror. Napríklad,
násilné, bolestivé a zastrašujúce odstránenie klitorisu je ústrednou udalosťou
v živote mnohých moslimských dievčat, ako to popísala Nawaal el-Sadawi vo
svojej knihe Skrytá tvár Evy z roku 1980. Ženy podozrivé z toho, že
majú vzťah s mužom, dokonca aj keď sú znásilnené, môžu zavraždiť ich
mužskí príbuzní v súlade s tradíciou známou ako „vraždy zo cti“. Byť ženou
nie je ťažké len v arabských moslimských krajinách. V moslimskom Bangladéši,
napríklad, sú bežné útoky kyselinou (jeden zdroj tvrdí, že bangladéšska polícia evidovala v roku 2001 jeden útok
takmer každý deň; presnejšie 340 kyselinových útokov – pozn. prekl.). Ak žena nepoteší
muža, môže jej do tváre vrhnúť kyselinu.
Len ťažko sa dá vyhnúť záveru, že islamské potláčanie
kladenia otázok a rozdielnych názorov, islamský dôraz na spätosť cirkvi a štátu,
čo je puto vytvorené a udržiavané násilím, islamský dôraz na česť muža získanú manželským
podrobením a závažná diskriminácia žien v islame spolu vytvorili prototyp
dnešného islamského politického systému: utláčateľský systém. V moslimskom
svete existuje len zopár alebo žiadne demokratické krajiny. Politická moc sa uplatňuje
útlakom. Tlač v mnohých moslimských krajinách sa oddáva paranoidným fantáziám
o Židoch a Američanoch; pravidelne sa v nej popiera holokaust; útoky
z 11. septembra sú prisudzované izraelským agentom alebo CIA. Zároveň, podľa
irackého disidenta a spisovateľa Kananu Makiju, je akákoľvek vlastná
kritika tabu. Pozornosť sa neúnavne venuje tomu, čo robia Američania či Židia
zle; ak neurobia nič zlé, vymyslia sa fantastické konšpiračné teórie, ktoré sa
následne šíria ako keby boli pravdivé. Napríklad, Al-Ahram, egyptský
polooficiálny denník, kedysi šíril ako pravdu falošné tvrdenia, že USA otrávili
dodávky potravín pre Afgancov. (7) Opäť, podľa Makiju sú moslimskí masoví
vrahovia ako Saddám Husajn, ktorý zabil stovky tisíc moslimov, nekritizovateľní
(pozri napríklad Makijovu knihu Krutosť a mlčanie: Vojna, tyrania,
povstanie a arabský svet z roku 1993).
Islam zdôrazňuje rovnosť a jednotu medzi svojimi
prívržencami. Samozrejme, každá takáto rovnosť či jednota je iluzórna. Napríklad,
Egypťania sa často povyšujú nad beduínov. Irán a Irak viedli dlhú vojnu. Taliban
zavraždil desiatich iránskych diplomatov. Arabi bojujúci v Afganistane
doslova pľuli na Afgancov, ktorých stretli. Pocit rovnosti a jednoty nariadený islamom
treba vymyslieť. Pri absencii vlastnej kritiky a skúmania, ktoré majú
moslimovia zakázané, sa moslimskí lídri obrátili smerom von, aby našli ventily pre
hnev a nespokojnosť svojej mládeže. V neprítomnosti slobody, normálnych
výrazov náklonnosti medzi pohlaviami a akejkoľvek možnosti politickej
zmeny, ponúkli moslimskí lídri svojej mládeži nenávisť voči Západu, voči
modernosti a voči Amerike. Iracionálna nenávisť voči iným, počnúc ženami,
cez neveriacich a Židov až po Ameriku, je nevyhnutnou súčasťou vytvorenia
a udržania moslimskej jednoty.
Ostatné veľké náboženstvá boli a stále sú zneužívané na
rázne potlačenie verejného odporu, na rozdelenie sveta na „nás“ a „ich“
a na ospravedlnenie vojny. Španielska inkvizícia, napríklad, bola hrozným utláčateľským
výrazom kresťanských veriacich. Politicky korektní myslitelia sa často pokúšajú
zaraziť akúkoľvek kritiku islamu tým, že vykrikujú „španielska inkvizícia!“ Ich
argumentom pravdepodobne je, že všetky náboženstvá sú rovnako zlé.
Medzi španielskou inkvizíciou a Al-Kájdou však existujú
dôležité rozdiely. Jedným z nich je, že žijeme v dvadsiatom prvom
storočí a španielska inkvizícia už nefunguje, zatiaľ čo Al-Kájda stále
predstavuje veľkú hrozbu. Keby sme žili v roku 1490 a keby Torquemada
v Španielsku stále upaľoval nevinných Židov na hranici, potom áno, slušní
ľudia by pravdepodobne všetku svoju pozornosť venovali reforme španielskej
cirkvi. Od čias Torquemadu prešlo už mnoho storočí a za ten čas inkvizíciu
dôkladne analyzovali a ostro odsúdili jednak katolíci, ale aj nekatolíci;
správanie sa zmenilo. Ospravedlnil sa za ňu samotný pápež a katolícko-židovské
vzťahy sa zlepšili do takej miery, že pápeža chválili židovskí vodcovia ako
Abraham H. Foxman. Katolícka cirkev nie je a nikdy nebola dokonalá; momentálne
čelí sexuálnym škandálom. Katolíci informovali o týchto škandáloch v tlači,
usilovne pracujú a robia zmeny nevyhnutné pre to, aby zneužívanie moci
duchovných bolo vecou minulosti.
Tieto snahy o vlastnú reformu naznačujú druhý dôležitý
rozdiel medzi Al-Kájdou a podobnými teroristickými hnutiami a ich
vzťahom k islamu a španielskou inkvizíciou – je ním vzťah ku
kresťanstvu. Pozoruhodnou črtou židovsko-kresťanskej tradície je spoveď. Hoci rituálna
spoveď hrala úlohu v mnohých kultúrach, najväčší význam nadobudla
v židovsko-kresťanskej tradícii. Sociológovia poukazujú na to, že rituálna,
nábožensky prikázaná spoveď viedla na Západe ku zvýšeniu kultúrnej hodnoty vlastného
skúmania, subjektivity, individuality a zmeny. (8) Podľa teoretikov spovedí vedie
spoveď k tomu, že veriaci skúmajú sami seba, priznávajú si chyby, pracujú na
vlastnom zlepšení a na tom, aby si vypestovali lineárne/teleologické
zmýšľanie – aby verili, že budúcnosť by mohla byť lepšia ako minulosť. Moslimovia
sa síce spovedajú, ale bohu. Keďže u moslimov absentuje rituálne, úprimné rozprávanie
o hriechu a vykúpení, nemá to na nich rovnaký kognitívny, sociálny
a kultúrny vplyv, aký má spoveď v západnom ponímaní.
Tento náboženský dôraz na vlastné skúmanie a popud
pracovať v užšom zmysle na zdokonalení seba samého a v širšom zmysle
na zlepšení sveta, zohrával pri pokroku Západu kľúčovú úlohu. Keď Západ zlyhal,
z jeho radov povstali jeho najostrejší kritici a najväčší
reformátori.
Pozrime sa opäť na veľmi reálne a neodpustiteľné hrôzy
španielskej inkvizície. Terorizmus v moslimských krajinách sa neobmedzuje
na protizápadné skupiny, ani nie je reakciou na izraelsko-palestínsky konflikt.
Alžírsko, Filipíny, Sudán atď. majú vlastné teroristické hnutia, ktoré existujú
bez ohľadu na Palestínčanov či Západ. Na druhej strane, hrôzy inkvizície nikdy nepostihli
celé kresťanstvo; mnohí kresťania namiesto toho na ňu zaútočili, odsúdili jej intoleranciu
a riskovali svoje životy, aby obhájili svoju kritiku vlastnej viery. Kým v Španielsku
zúrila inkvizícia, v Poľsku, prevažne katolíckej krajine, mali katolíci,
pravoslávni, protestanti, ariáni, Židia a moslimovia zaručenú náboženskú
slobodu. Židia prenasledovaní v Španielsku boli pozvaní usadiť sa
v Poľsku. Varšavská konfederácia v roku 1573 vyhlásila,
Prisaháme si navzájom,
v našom mene a mene našich potomkov, na večné časy, pod prísahou
a prísľubom našej viery, cti a svedomia, že my, ktorí sa rozchádzame
v náboženských záležitostiach, zachováme medzi sebou mier
a neprelejeme krv kvôli rozdielom vo viere, ani kvôli rôznym cirkvám, ani
sa nebudeme trestať zhabaním majetku, stratou cti, uväznením či poslaním do
vyhnanstva.
V Holandsku katolícky kňaz Erazmus Rotterdamský (1469-1536)
vytvoril humanistické diela, ktoré súčasní čitatelia chvália kvôli ich
formulácii a obhajobe ľudskej slobody a dôstojnosti. Erasmus nebol
žiadnou neuznanou anomáliou, ktorá predbehla svoju dobu a ktorú museli
objaviť neskoršie generácie osvietenejších ľudí; jeho pokroková práca bola
ohromne obľúbená už počas jeho života. Podľa odhadov tvorili Erazmove knihy
jednu desatinu až jednu pätinu všetkých kníh predaných v Oxforde, Londýne
a Paríži. (9) A behom tridsiatich rokov od začiatku španielskej
inkvizície sa na svetovej scéne objavil Martin Luther.
Zas a znova, vďaka svetonázoru vytvorenom rituálnou spoveďou
pochádzali najlepší reformátori západnej a židovsko-kresťanskej tradície
práve z týchto tradícií. Martin Luther, zakladateľ protestantstva, bol
katolícky kňaz, ktorého prvým veľkým verejným činom bolo priklincovanie ostrej
kritiky katolíckej cirkvi na dvere katolíckeho kostola. Veľký myslitelia, ktorí
neustále menili cirkev – od Koperníka cez Galilea až po Františka z Assissi
– boli sami často buď kňazi alebo mnísi, poprípade zbožní katolíci. Charles
Darwin sa učil v kresťanskej škole; univerzity v Harvarde a Yale
boli založené pod záštitou kresťanov. Karl Marx pochádzal z dlhej línie
rabínov. Sigmund Freud a Albert Einstein, ďalší dvaja muži, ktorí urobili
dieru do sveta, pochádzali z európskej židovskej komunity, ktorá vyvinula pilpul,
talmudskú metódu skúmania, ktorá pobádala študentov, aby sa na veci pozerali netradične
a aby predkladali šokujúce nové výklady, aj v súvislosti
s náboženskými textami. Stredoveký imperiálny islam vyprodukoval
významných astronómov a knižnice, ale to bolo pred mnohými storočiami. Islam
ešte len musí ukázať, že dokáže podporovať mysliteľov, ktorí dokážu prispieť súčasnému
svetu. Isté je, že madrasy, tradičné islamské školy, kde študenti len bezvýhradne
opakujú naspamäť materiál, ktorým ich kŕmia, to nedokážu.
Reformné hnutie schopné vytvoriť taký islam, ktorý dokáže bez
ťažkostí spolunažívať s modernosťou, sa ešte neobjavilo. Nie je ťažké pochopiť,
prečo: samotná posvätná kniha islamu odsudzuje pochybovanie ako niečo, čo treba
potrestať večnosťou v pekle a odpadlíkov odsudzuje na smrť. Vlastné
skúmanie, pokrok a zmena sú pre mnohých moslimov niečím odporným, ako
tvrdí Kanan Makija. Namiesto toho, aby sa pozrel na seba a polepšil sa, poprípade,
aby zlepšil svoj svet, moslim, ktorému sa páči terorizmus, smeruje všetku svoju nespokojnosť navonok, smerom na to, na čo sa islamisti zamerali ako na zdroj
všetkých nepriateľov moslimského sveta – modernosť a Západ.
Ostatné náboženstvá a hnutia sa museli zmieriť so svojimi
najodpornejšími prejavmi. Katolícka cirkev musela verejne, formálne a opakovane
konfrontovať a ospravedlniť sa za to, že pasáže zo svojich evanjelií
použila na ospravedlnenie otroctva a protižidovskej nenávisti. Kresťanský
rituál spovede pred pár rokmi využil pápež Ján Pavol II., aby odsúdil
antisemitizmus v cirkvi. Milióny kresťanov museli zomrieť a aj zomreli
na obranu práva otrokov získať slobodu a práva Židov žiť podľa svojich
pravidiel. Opäť, boli to hlasy samotných kresťanov, ktoré najjasnejšie vyjadrili
odpor voči zneužívaniu evanjelií na obhajobu nenávisti a násilia.
Hinduizmus, na rozdiel od židovsko-kresťanskej tradície,
nezdôrazňuje rozvinutý rituál spovede. Hinduizmus je však, na rozdiel od islamu,
nesmierne pružná a rozširujúca sa viera s úchvatne veľkým a prastarým
dedičstvom. Kniha Pauly Richmanovej, Mnohí Ramajánovia, ponúkla nádherný príklad,
ako dokážu hinduistické Indky ústne, bez písania, vytvoriť vlastnú, ústnu verziu
Ramajány, ktorá zvyšuje hodnotu úlohy žien. Táto kniha obsahuje kopu dôkazov
pružnosti hinduizmu. (10) Gándhí jeho pružnosť a veľkosť využiť pri svojej
snahe o reformu hinduizmu. Bol to hinduista Gándhí, kto donútil Indiu
konfrontovať svoj najväčší hriech, kastovnícky systém. Milióny hinduistov poslúchli
Gándhího výzvu a zasvätili svoje životy reforme hinduizmu.
Prechod tradičných Židov do európskeho osvietenstva uľahčili
Židia, ktorí nanovo interpretovali staroveké posvätné spisy a tradície vo
svetle nových objavov a pracovných techník. Profesor židovského
teologického seminára David Roskies vo svojej knihe Most túžby z roku 1995 vyjadril,
ako sa Židom podarilo zachovať podstatu svojej identity, zatiaľ čo sa úplne
zmodernizovali. Tento proces nazýva „tvorivou zradou“. V súčasnosti môže ortodoxný
Žid ako Joseph Lieberman slúžiť ako kandidát na viceprezidenta
v sekulárnom štáte.
Mnohí budhisti sa zmodernizovali bez väčších bolestí a problémov.
Dalajláma vo svojom prejave pri príležitosti preberania Nobelovej ceny
zdôraznil dôležitú úlohu modernej vedy v zlepšovaní sveta; tvrdil, že jeho
viera si neprotirečí s modernosťou. „Veda i učenie Budhu nám hovoria
o fundamentálnej jednote všetkých vecí,“ povedal.
V islame žiadne takéto významné reformné hnutie nevzniklo,
ani nie je na obzore. Namiesto toho sa ako prostriedok na zachovanie islamského
absolutizmu a na zmiernenie nespokojnosti moslimov s vlastným údelom používa
nenávisť voči Západu. Väčšina moslimských lídrov sa nevyslovila jednoznačne proti
teroru; skôr obviňujú americké médiá z údajného vymýšľania falošného
obrazu moslimského teroru. Americké médiá nemožno viniť. Terorizovaný svet
očakáva významné moslimské hnutie, ktoré odsúdiť džihád a predloží
moslimom skutočnú alternatívu voči násilnému modelu, ktorí moslimovia
nepretržite prijímajú od vzniku svojho náboženstva. Kým takéto skutočne
mierumilovné a tolerantné hnutie nevznikne, nešťastnou pravdou bude, že
nemoslimovia majú dobrý dôvod obávať sa násilia a absolutizmu, ktoré stále čakajú
na svoje odstránenie z islamských posvätných textov a islamskej
praxe.
Poznámky
(1) Mark Juergensmeyer
quoted in Hancock, Lee and Michelle Mittelstadt. "Rituals of terror
revealed in letter." Toronto Star. September 29, 2001: A4.
(2) Finkelstein, Israel. The Bible Unearthed: Archaeology's New Vision of
Ancient Israel and the Origin of its Sacred Texts. New York: Free Press,
2001.
(3) Makiya, Kanan, and Tahar ben Jalloun. "Islam: The politics of
monotheism." New Perspectives Quarterly, Spring94, Vol. 11 Issue 2,
p20+.
(4) Jensen, Anne. God's Self Confident Daughters: Early Christianity and the
Liberation of Women. Louisville, Ky.: Westminster John Knox Press, 1996.
(5) Ahmed, Leila. "Women and the Advent of Islam." Signs: Journal
of Women in Culture and Society. 1986 11:4, 665-691. 667.
(6) Ahmed 678-79.
(7) Friedman, Thomas L. "Foreign Affairs; Fighting bin Ladenism." The
New York Times. November 6, 2001: A21.
(8) Niekoľko narážok na spoveď:
- Baikie, James.
"Confession, Egyptian," 827-829 in Hastings, ed.
Bernstein, Susan David. "Confessing Feminist Theory: What's "I"
Got to Do with It?" Hypatia 7:2, 120-47.
- Bianchi, Ugo. "Confession of Sins," 1-7, in Eliade, ed.
Bixler, Francis. Original Essays on the Poetry of Anne Sexton. Conway:
University of Arkansas Press, 1988.
- Braswell, Mary Flowers. The Medieval Sinner: Characterization and
Confession in the Literature of the English Middle Ages. Rutherford:
Fairleigh Dickinson UP, 1983.
- Braswell, Mary Flowers. "Poet and Sinner: Literary Characterization and
the Mentality of the Late Middle Ages," Fifteenth Century Studies,
1984, 10, 39-56.
- Burns, Michael. "Confession as Sacrament," in Bixler, ed.
- Caspari, W. "Confession of Sins," 221-223 in Jackson.
- Clark-Beattie, Rosemary. "Fables of Rebellion: Anti-Catholicism and the
Structure of Villette," ELH, 53:4, 821-847.
- Easthope, Antony. "Is That It? Autobiography and Masculine Denial," Paragraph
14:2, 123-31.
- Eliade, Mircea, ed. The Encyclopedia of Religion. New York: Macmillan,
1987.
- Foster, Dennis A. Confession and Complicity in Narrative. Cambridge:
Cambridge UP, 1987.
- Hastings, James, ed. Encyclopedia of Religion and Ethics. New York:
Scribners, 1917.
- Hepworth, Mike and Bryan S. Turner. Confession: Studies in Deviance and
Religion. London: Routledge and Kegan Paul, 1982.
- Honey, Maureen. "The Confession Formula and Fantasies of
Empowerment," Women's Studies, 1984, 10:3, 303-320.
- Jackson, Samuel Macauley, ed. The New Schaff-Herzog Encyclopedia of
Religious Knowledge. New York: Funk and Wagnalls Company, 1908-1914.
- Knapp, Peggy A. "Alisoun Weaves a Text," Philological Quarterly
65:3, 387, 401.
- Nichols, Ann Eljenholm. "The Etiquette of Pre-Reformation Confession in
East Anglia." The Sixteenth Century Journal 17:2, 145-163.
- O'Dea, Michael. "The Double Narrative of the Stolen Ribbon in Rousseau's
Confessions," Nottingham French Studies, 1984, 23:2, 1-8.
- Pace, Timothy. "The Sad Fortunes of the Rev. Amos Barton: George Eliot
and Displaced Religious Confession," Style, 20:1, 75-89.
- Payer, Pierre J. "Sex and Confession in the 13th Century" pp.
126-144 in Salisbury.
- Rosenshield, Gary. "The Fate of Dostoyevsky's Underground Man: The Case
for an Open Ending," Slavic and East European Journal, 1984, 28:3,
324-339.
- Root, Jerry. "‘Space to Speke’: The Wife of Bath and the Discourse of
Confession," Chaucer Review: A Journal of Medieval Studies and Literary
Criticism 1994, 28:3, 252-74.
- Salisbury, Joyce E. Sex in the Middle Ages. New York: Garland, 1991.
- Senior, Matthew. In the Grip of Minos: Confessional Discourse in Dante,
Corneille, and Racine. Columbus: Ohio State UP, 1994
- Stokker, Kathleen. "‘The Would-Be Ghost’: Why Be He a Ghost?: Lutheran
Views of Confession and Salvation in Legends of the Black Book Minister," Arv,
1991, 47, 143-52.
- Suffrin, A.E. "Confession, Hebrew" 829-831 in Hastings, ed.
- Tambling, Jeremy. Confession: Sexuality, Sin, The Subject. Manchester:
Manchester UP, 1990.
- Tobias, Michael. "On Thinking about Oneself," The Kenyon Review,
1982, 4:1, 9-25.
- Tracy, Bruce H. "The Habit of Confession: Recovery of the Self in
Updike's ‘The Music School.’ " Studies in Short Fiction, 1984,
21:4, 339-355.
- Verheijen, Pere Luc. "The Confessions of Saint Augustine: Two Grids of
Composition and of Reading," Proceedings of the PMR Conference: Annual
Publication of the International Conference on Patristic, -Medieval, and
Renaissance Studies, October 11, 1986, 1-18.
(9) Johnson, Paul. A History of Christianity. New York: Atheneum,
1976: 271.
(10) See: Richman, Paula. Many Ramayanas: the Diversity of a Narrative
Tradition in South Asia. Berkeley: University of California Press, 1991
Prevzaté z https://www.answering-islam.org/Terrorism/islam_terror.html
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára