Paul F. Crawford
V roku 2001 predniesol bývalý americký prezident Bill
Clinton na univerzite v Georgetowne prejav, v ktorom sa venoval reakcii
Západu na teroristické útoky z 11. septembra. Prejav obsahoval krátku, no dôležitú
narážku na križiacke výpravy. Clinton poznamenal, že „keď kresťanskí vojaci dobyli
Jeruzalem (v roku 1099),... na Chrámovej hore zabili každú moslimskú ženu a dieťa.“
Citoval „dobové opisy udalosti“, podľa ktorých „vojaci kráčali na Chrámovú
horu... po kolená v krvi.“ Tento príbeh, ako dôrazne povedal pán Clinton,
si „na dnešnom Strednom východe stále rozprávajú a stále zaň platíme.“
Takýto pohľad na križiackej výpravy nie je neobvyklý. Prenikol
do učebníc i populárnej kultúry. Jedna inak celkovo spoľahlivá učebnica
o západnej civilizácii tvrdí, že „križiacke výpravy spojili tri typické stredoveké
podnety: zbožnosť, bojachtivosť a chamtivosť. Všetky tri boli podstatné.“ (1)
Film Kráľovstvo nebeské (2005) vykresľuje križiakov ako neokrôchaných náboženských
fanatikov, z ktorých najlepší boli rozpoltení medzi výčitkami svedomia za
svoje excesy a túžbou pokračovať v nich. Aj historické dodatky pre hry
na hrdinov – čerpajúce údajne z dôveryhodnejších zdrojov – obsahujú také
tvrdenia ako „vojaci Prvej križiackej výpravy sa objavili v podstate bez
varovania, vtrhli do Svätej zeme doslova s neskrývanou úlohou vraždiť neveriacich“
(2); „križiacke výpravy boli raným druhom imperializmu“ (3); a „konfrontácia
s islamom zrodila obdobie náboženského fanatizmu, ktorý splodil hroznú
inkvizíciu a náboženské vojny, ktoré počas Alžbetínskej doby pustošili Európu.“
(4) Najslávnejší populárny historik križiackych výprav, Sir Steven Runciman, zakončil
svoje tri zväzky nádhernej prózy úsudkom, že križiacke výpravy neboli „ničím
iným než dlhým aktom intolerancie v mene božom, čo je hriechom proti duchu
svätému.“ (5)
Verdikt sa zdá byť jednomyseľný. Križiacke výpravy sú, počnúc
prezidentskými prejavmi až po hranie hrdinov, vykresľované ako odsúdeniahodná násilná
epizóda, kedy sa násilnícki západniari, bez toho, aby ich niekto vyprovokoval, vydali
vraždiť a plieniť mierumilovných, kultivovaných moslimov, čím sa stali
vzorom pre neslýchaný útlak, ktorý sa v priebehu následnej histórie
zopakoval. V mnohých častiach dnešného západného sveta je tento názor až
príliš bežný a podľa všetkého samozrejmý, aby ho bolo možné čo i len spochybniť.
Ale jednomyseľnosť nie je zárukou presnosti. To, čo každý
„vie“ o križiackych výpravách, nemusí byť v skutočnosti pravda.
Z mnohých populárnych predstáv o križiackych výpravách si vyberme
štyri a pozrime sa, či obstoja pri podrobnom preskúmaní.
Mýtus číslo 1:
Križiacke výpravy predstavovali nevyprovokovaný útok západných kresťanov na
moslimský svet
Nič nemôže byť vzdialenejšie od pravdy, čo je jasné aj zo zbežného
chronologického prehľadu. V roku 632 boli Egypt, Palestína, Sýria, Malá
Ázia, severná Afrika, Španielsko, Francúzsko, Taliansko a ostrovy Sicília,
Sardínia a Korzika kresťanskými územiami. V rozmedzí hraníc Rímskej
ríše, ktorá vo východnom Stredomorí stále naplno fungovala, bolo ortodoxné
kresťanstvo oficiálnym náboženstvom prevažnej väčšiny obyvateľov. Za jej hranicami
boli ďalšie veľké kresťanské komunity – nie nevyhnutne ortodoxné a katolícke, ale
napriek tomu kresťanské. Väčšina kresťanského obyvateľstva Perzie, napríklad, boli
nestoriáni. Mnohé kresťanské komunity existovali určite aj v Arábii.
Do roku 732, o storočie neskôr, prišli kresťania
o Egypt, Palestínu, Sýriu, severnú Afriku, Španielsko, väčšinu Malej Ázie
a južné Francúzsko. Taliansko a jeho pridružené územia boli ohrozené a ostrovy
sa behom ďalšieho storočia dostali pod nadvládu moslimov. Kresťanské komunity
v Arábii boli v roku 633, poprípade krátko po ňom, celkom zničené,
keď boli Židia aj kresťania vyhostení z polostrova. (6) Tie v Perzii čelili
vážnemu nátlaku. Dve tretiny niekdajšieho rímskeho kresťanského sveta už
ovládali moslimovia.
Ako k tomu došlo? Väčšina ľudí v skutočnosti pozná
odpoveď, keď ich k tomu dotlačíte – hoci z nejakého dôvodu ju
nespájajú s križiackymi výpravami. Odpoveďou je vzostup islamu. Každý z uvedených
regiónov bol behom sto rokov násilne vytrhnutí z rúk kresťanov v priebehu
vojenských výprav, zámerne zameraných na rozširovanie moslimského územia na
úkor susedov islamu. To však nebol koniec islamského plánu na dobýjanie. Útoky
pokračovali, no z času na čas ich prerušili pokusy kresťanov vrátiť úder. Karol
Veľký zastavil okolo roku 800 postup moslimov na okraji západnej Európy, no
islamské armády potom jednoducho presmerovali svoju pozornosť a začali skákať z ostrova na ostrov, od severnej Afriky
po Taliansko a francúzske pobrežie a v roku 837 už útočili na pevninské
Taliansko. Po zvyšok deviateho a aj v desiatom storočí pokračoval zmätočný
boj o nadvládu nad južným a stredným Talianskom. Behom sto rokov, od
roku 850 do roku 950, boli benediktínski mnísi vyhnaní z prastarých kláštorov,
pápežský štát bol dobytý a pozdĺž pobrežia severného Talianska a južného
Francúzska boli založené moslimské pirátske základne, odkiaľ boli zahajované
útoky hlboko do vnútrozemia. Pápeži, ktorí sa zúfalo snažili chrániť terorizovaných
kresťanov, sa v desiatom a začiatkom jedenásteho storočia zaoberali riadením
obrany územia vo svojom okolí.
Preživšou ústrednou sekulárnou autoritou v kresťanskom
svete v tej dobe bola Východorímska, čiže Byzantská ríša. V dôsledku
straty takého veľkého územia v siedmom a ôsmom storočí, o ktoré
ich obrali moslimovia, trvalo Byzantíncom dlhú dobu, než získali silu na
odvetný útok. V polovici deviateho storočia podnikli protiútok na Egypt,
prvý krát od roku 645, kedy sa odvážili ísť tak ďaleko na juh. V 50-tych
až 70-tych rokoch desiateho storočia urobili Byzantínci veľký pokrok
v získavaní stratených území. Cisár Ján I. Cimiskes znovu dobyl veľkú časť
Sýrie a časť Palestíny, dokonca sa dostal až do Nazaretu, no jeho armády boli
preťažené a v roku 975 musel svoje výpravy ukončiť, takže samotný Jeruzalem
sa mu dobyť nepodarilo. Potom nasledovali ostré protiútoky moslimov a Byzantíncom
sa horko-ťažko podarilo udržať Aleppo a Antiochiu.
Boj pokračoval bez poľavenia do jedenásteho storočia.
V roku 1009 duševne chorý moslimský vládca zničil Svätý hrob
v Jeruzaleme a spustil veľké prenasledovanie kresťanov a Židov.
Zanedlho ho zvrhli a v roku 1038 Byzantínci vyjednali právo pokúsiť
sa hrob znovu postaviť, ale život kresťanov v oblasti komplikovali aj iné
udalosti, najmä vysídlenie arabských moslimských vládcov seldžuckými Turcami,
ktorí sa od roku 1055 začali zmocňovať Stredného východu. Územie sa týmto
destabilizovalo a k moci sa dostali noví vládcovia (Turci), ktorí nepoznali
ani spôsob života existujúci medzi väčšinou arabských moslimských vládcov
a ich kresťanskými občanmi. Púte sa stávali čoraz náročnejšími a nebezpečnejšími
a pútnici zo západu sa začali spájať a nosiť zbrane, aby sa počas svojej
cesty k najsvätejšími miestam kresťanstva v Palestíne mohli brániť:
známe ozbrojené púte sa konali v rokoch 1064-65 a 1087-91.
V západnom a strednom Stredomorí sa rovnováha moci
nakláňala smerom ku kresťanom, nie moslimom. V roku 1034 obyvatelia mesta
Pisa vyplienili moslimskú základňu v severnej Afrike, čím svoje protiútoky
napokon rozšírili za hranice Stredomoria. V rokoch 1062-63 tiež uskutočnili
protiútoky voči Sicílii. V roku 1087 veľká spojenecká talianska armáda vyplienila
Mahdiu na území dnešného Tuniska, a to počas výpravy spoločne podporenej pápežom
Viktorom III. a toskánskou grófkou. Talianski kresťania zjavne začali získavať
dominantné postavenie.
Ale zatiaľ čo kresťanská moc v západnom a strednom
Stredomorí rástla, na východe mala problémy. Vzostup moslimských Turcov presunul
ťarchu vojenskej moci proti Byzantíncom, ktorí v 70-tych rokoch jedenásteho storočia
opäť stratili značné územie. Byzantínci sa snažili odvrátiť ďalšie prieniky na
východnom okraji Malej Ázie, no v roku 1071 utrpeli v boji s Turcami
zničujúcu porážku v bitke pri Manzikerte. V dôsledku bitky stratili kresťania
moc nad takmer celou Malou Áziou, s jej poľnohospodárskymi zdrojmi a ľudskými
zdrojmi pre nábor do armády a moslimský sultán si 200 kilometrov od Konštantínopolu,
v meste Nicea, kde v roku 325 vzniklo nicejské učenie, zriadil hlavné
mesto.
Zúfalí Byzantínci sa s prosbami o pomoc obrátili na
západ a adresovali ich najmä osobe, ktorú považovali za tamojšou hlavnú autoritu:
pápežovi, ktorý, ako sme videli, už riadil kresťanský odpor voči útokom
moslimov. Začiatkom 80-tych rokov jedenásteho storočia bol pápežom Gregor VII.,
ktorý okamžite začal plánovať výpravu na pomoc Byzantíncom. Zaplietol sa do konfliktu
s nemeckými cisármi (čomu historici hovoria „boj o investitúru“) a napokon
im nedokázal poskytnúť zmysluplnú pomoc. Byzantínci však aj tak prosili naďalej
a nakoniec, v roku 1095, pápež Urban II. uskutočnil túžbu Gregora VII.
a zahájil Prvú križiacku výpravu. Či bola križiacka výprava tým, čo mal
Urban, poprípade Byzantínci na mysli, je vecou určitej kontroverzie. O súvislom
slede udalostí vedúcich ku križiackej výprave sa to však povedať nedá.
Križiacke výpravy, ktoré ani zďaleka neboli nevyprovokované,
v skutočnosti predstavujú prvý veľký protiútok západných kresťanov proti
moslimským útokom, ku ktorým dochádzalo nepretržite od vzniku islamu až do
jedenásteho storočia a ktoré pokračovali aj potom, prevažne bez poľavenia.
Tri z piatich hlavných episkopálnych stolcov kresťanstva (Jeruzalem, Antiochia
a Alexandria) boli dobyté v siedmom storočí; obidva zvyšné (Rím
a Konštantínopol) boli napadnuté niekoľko storočí pred križiackymi výpravami.
Posledný menovaný bol dobytý v roku 1453, takže do roku 1500 zostal
v rukách kresťanov len jeden (Rím). Rím bol v ohrození znovu
v šestnástom storočí. Toto nie je absencia provokácie; skôr je to smrtiaca
a trvalá hrozba, na ktorú muselo kresťanstvo odpovedať silnou obranou, ak
chcelo prežiť. Križiacke výpravy boli jednoducho jednou z možností obrany
kresťanov.
Aby sme sa na problém pozreli z nadhľadu, stačí vziať do úvahy,
koľko krát napadli kresťanské armády Mekku alebo Medinu. Odpoveďou je,
samozrejme, ani raz. (7)
Mýtus číslo 2: Západní
kresťania sa dali na križiacke výpravy preto, lebo ich chamtivosť viedla ku drancovaniu
moslimov za účelom zbohatnutia
Ani toto nie je pravda. V jednej verzii jeho prejavu na
Clermontskom koncile v roku 1095 pápež Urban II. naliehal na francúzskych
bojovníkov, aby sa vydali niečo, čo sa stalo známym ako Prvá križiacka výprava
a podotkol, že si môžu „vziať korisť z (nepriateľovho) majetku,“ (8) čo nebolo
nič iné než postreh týkajúci sa obvyklého spôsobu financovania vojny
v starovekej a stredovekej spoločnosti. A Fulcher z Chartres
začiatkom dvanásteho storočia napísal, že tí, ktorí boli na západe chudobní, sa
na východe stali bohatými vďaka svojmu úsiliu v Prvej križiackej výprave, čím
zrejme naznačoval, že ostatným sa môže stať niečo podobné. (9) Ale Fulcherovo
vyjadrenie treba čítať v kontexte, ktorým bol chronický a napokon aj
fatálny nedostatok ľudskej sily na obranu križiackych štátov. Fulcher sa celkom
nemýlil, keď poukázal na to, že človek môže vďaka účasti na križiackej výprave
zbohatnúť. Ale nebol ani celkom úprimný, lebo pre väčšinu účastníkov bola účasť
na výprave prehnane drahá.
Ako poznamenal Fred Cazel, „len zopár križiakov malo dosť peňazí
na to, aby doma vyplatili svoje dlžobné úpisy a aby sa sami vedeli slušne
zaopatriť počas križiackej výpravy.“ (10) Finančné úvahy zohrávali pri plánovaní
križiackej výpravy od samého začiatku významnú úlohu. Prví križiaci predali kvôli
financovaniu svojich výprav toľko vecí, že to spôsobilo všeobecnú infláciu. Hoci
neskorší križiaci toto zohľadnili a začali šetriť peniaze dávno predtým,
než sami vyrazili, náklady boli napriek tomu takmer premrštené. Napriek tomu, že
v jedenástom storočí peniaze ešte nezohrávali významnú úlohu v západoeurópskej
ekonomike, kvôli križiackym výpravám existoval „silný a trvalý peňažný
tok“ zo západu na východ a finančné nároky križiackych výprav spôsobili „závažné
ekonomické a peňažné zmeny v západnej Európe aj Levante.“ (11)
Jedným z hlavných dôvodov stroskotania Štvrtej
križiackej výpravy a jej odklonu na Konštantínopol bolo, že jej došli
peniaze ešte skôr, než sa poriadne začala a bola taká zadlžená voči
Benátčanom, že nedokázala rozhodnúť o vlastnom osude. Siedma križiacka výprava
Ľudovíta IX. v polovici trinásteho storočia stála viacej než šesťnásobok
ročného príjmu koruny.
Pápeži sa uchýlili k ešte zúfalejším trikom na získanie
peňazí pre križiacke výpravy, od zavedenia prvej dane z príjmu začiatkom
trinásteho storočia po sériu úprav v spôsobe, akým sa pracovalo s odpustkami, čo
napokon viedlo ku zneužívaniu, ktoré odsúdil Martin Luther. Aj v trinástom
storočí sa väčšina plánovačov križiackych výprav domnievala, že bude nemožné
pritiahnuť dostatok dobrovoľníkov na to, aby križiacka výprava bola možná
a vedenie výprav sa stalo oblasťou záujmu kráľov a pápežov, čím
stratili svoj pôvodný ľudových charakter. Keď veľmajster maltézskeho rádu
Foulques de Villaret napísal pápežovi Klementovi V. v roku 1305 križiacke
memorandum, poznamenal, že by „bolo dobrým nápadom, keby pán pápež podnikol
kroky, ktoré by mu umožnili zhromaždiť veľké bohatstvo, bez ktorého bude priechod
(križiacka výprava) nemožný.“ (12) O pár rokov neskôr Marino Sanudo
odhadol, že dobytie Egypta si vyžiada päť miliónov florénov. Hoci to tak
nepovedal a možno si to ani neuvedomoval, kvôli potrebnej sume peňazí to
bol nedosiahnuteľný cieľ. V tom čase dospeli k rovnakému záveru najzodpovednejší
predstavitelia na Západe, čo vysvetľuje, prečo bolo od štrnásteho storočia
zahajovaných čoraz menej križiackych výprav.
Skrátka: na križiackych výpravách zbohatlo len veľmi málo ľudí
a oveľa viacej bolo takých, ktorí skrachovali. Väčšina ľudí
v stredoveku si to dobre uvedomovala a nepovažovala účasť na križiackej
výprave za spôsob, ako si zlepšiť finančnú situáciu. (13)
Mýtus číslo 3: Križiaci
boli cynická banda, ktorá v skutočnosti neverila vo vlastnú náboženskú propagandu,
ale mala skôr postranné materialistické motívy
Toto je prinajmenšom od čias Voltairea veľmi rozšírený argument.
Dnešným ľuďom, ponoreným do materialistických svetonázorov, pripadá dôveryhodný
a aj presvedčivý. A v stredoveku určite existovali cynici a pokrytci
– ak si odmyslíme očividné rozdiely v technológii a materiálnej
kultúre, stredovekí ľudia boli rovnako ľudskí ako my a dopúšťali sa rovnakých
chýb.
Lenže rovnako ako prvé dva mýty je toto vyjadrenie celkovo
nepravdivé, čo sa dá ľahko dokázať. Jedna vec je, že počty mŕtvych na strane
križiakov boli zvyčajne veľmi vysoké a mnohí z nich, ak nie všetci,
pri svojom odchode neočakávali, že sa vrátia. Minimálne jeden vojenský historik
odhaduje, že podiel mŕtvych v Prvej križiackej výprave, napríklad, bol desivých
75 percent. (14) Výrok križiaka Roberta z Crésèques z trinásteho
storočia, „prišiel som spoza mora, aby som zomrel za Boha vo Svätej zemi“ (15) –
po ktorom zakrátko zomrel v boji proti zdrvujúcej presile – mohol byť nezvyčajný
pre svoju presvedčivosť a rýchle uskutočnenie, ale nebol to netypický postoj.
Ťažko si predstaviť presvedčivejší spôsob, ako dokázať vlastnú oddanosť nejakej
veci, než položiť za ňu svoj život, čo je presne to, čo urobilo obrovské množstvo
križiakov.
Ale toto tvrdenie sa ukazuje ako mylné aj preto, akým spôsobom
boli križiacke výpravy kázané. Križiaci neboli verbovaní. Účasť bola dobrovoľná
a účastníkov bolo treba presviedčať, aby tam išli. Hlavným spôsobom
presviedčania bola križiacka kázeň a človek by očakával, že tieto kázne, vysvetľujúce
križiacke výpravy, mu budú pripadať veľmi príťažlivé.
Celkovo vzaté to tak nie je. Vlastne, opak je pravdou: križiacke
kázne boli plné varovaní, že takéto výpravy prinášajú chudobu, utrpenie a často
i smrť. Tak či tak bolo známe, že toto je realita križiackych výprav. Ako podotkol
Jonathan Riley-Smith, križiacki kazatelia „museli svojich poslucháčov
presviedčať, aby sa oddali činnostiam, ktoré narušia ich životy, možno ich
ochudobnia a dokonca i zabijú či zmrzačia a spôsobia ťažkosti ich
rodinám, podporu ktorých budú... potrebovať, ak chcú dodržať svoje sľuby.“ (16)
Prečo teda kázanie fungovalo? Fungovalo, lebo križiacke
výpravy boli príťažlivé práve preto, že boli známymi a významnými útrapami
a preto, že podniknutie križiackej výpravy so správnymi motívmi sa chápalo ako
prijateľné pokánie za hriech. Vedenie križiackych výprav zďaleka nebolo
materialistickou činnosťou, vo svetských pojmoch bolo nepraktické, ale zato
hodnotné pre dušu človeka. Na tomto mieste nemáme dosť priestoru, aby sme
preskúmali doktrínu pokánia, ako sa vyvinula v neskorej antike
a v stredoveku, ale stačí povedať, že dobrovoľné prijatie ťažkostí a utrpenia
sa považovalo za užitočný spôsob očisty vlastnej duše (čo platí aj v súčasnej
katolíckej doktríne). Vedenie križiackych výprav bolo takmer najlepším príkladom
takéhoto náročného utrpenia, kvôli čomu bolo ideálnym a veľmi dôkladným
pokáním.
S pojmom pokánie súvisí pojem križiacke výpravy ako akt
nesebeckej lásky, kedy človek „položí svoj život za svojich priateľov.“ (17) Od
samého začiatku bola kresťanská láska k blížnemu propagovaná ako dôvod pre
križiacke výpravy, čo sa počas toho obdobia nezmenilo. Jonathan Riley-Smith preberal
tento aspekt križiackych výprav vo významnom článku, ktorí historici križiackych
výprav dobre poznajú, no širšia akademická obec ho primerane neocenila, o všeobecnej
verejnosti nehovoriac. „Kresťanom... posvätné násilie,“ poznamenal Riley-Smith,
Nemožno navrhnúť zo žiadneho iného dôvodu okrem lásky,... (a)
v dobe, kedy vládla teológia zásluh, bolo vysvetlením, prečo sa účasť na
križiackych výpravách považovala za záslužnú, prečo sa výpravy považovali za kajúcne
činy, ktoré by mohli priniesť odpustky a tiež, prečo sa smrť v boji
považovala za mučeníctvo... Križiacke výpravy neboli len prejavmi kresťanskej
lásky, ale v rovnakej miere aj výtvorom obnovenej spirituality uprostred
stredoveku, s jeho záujmom, aby ľudia žili vita apostolica
a vyjadrovali kresťanské ideály aktívnou dobročinnosťou, akou boli nové
nemocnice, pastoračná práca augustiniánov a premonštrátov a služba žobravých
mníchov. Dobročinnosť sv. Františka sa nám dnes môže pozdávať viac než dobročinnosť
križiakov, ale obidve majú rovnaký pôvod. (18)
Nech už je to pre dnešných ľudí akokoľvek nepochopiteľné,
dôkazy jasne naznačujú, že väčšina križiakov bola motivovaná túžbou potešiť boha,
odčiniť svoje hriechy a zasvätiť svoje životy službe svojim „blížnym“,
chápaným v kresťanskom zmysle.
Mýtus číslo 4: Križiacke
výpravy naučili moslimov nenávidieť kresťanov a útočiť nich
Časť odpovede na tento mýtus sa nachádza v mýte číslo
1. Moslimovia útočili na kresťanov viac než 450 rokov, kým pápež Urban vyhlásil
Prvú križiacku výpravu. Nepotrebovali popud, aby v tom pokračovali. Ale má
to tiež komplikovanejšiu odpoveď.
Až pomerne donedávna si moslimovia pripomínali križiacke
výpravy ako príklad toho, kedy boli dohnaní k ústupu slabým útokom západných
kresťanov. Objasňujúci opis sa nachádza v jednom liste Lawrenca
z Arábie, opisujúcom konfliktnú situáciu počas rokovaní po Prvej svetovej
vojne medzi Francúzom Stéphenom Pichonom a Fajsalom al-Hašemím (neskorším irackým
Fajsalom I.). Pichon uviedol argumenty na obhajobu francúzskeho záujmu o Sýriu,
v ktorých sa vrátil ku križiackym výpravám, čo Fajsal zavrhol s ostrou
poznámkou: „Ale, prepáčte mi, kto z nás vyhral križiacke výpravy?“ (19)
Bola to typická ukážka moslimského postoja voči križiackym
výpravám pred Prvou svetovou vojnou – čiže v čase, kedy si ich moslimovia vôbec
pripomínali, čo nebolo často. Väčšinu arabských historických spisov o križiackych
výpravách pred polovicou devätnásteho storočia napísali arabskí kresťania, nie
moslimovia a väčšina z nich bola pozitívna. (20) Až dovtedy
neexistovalo žiadne arabské slovo pre „križiacke výpravy“ a aj potom ho
vymysleli, opäť, arabskí kresťania. Moslimom sa nezdalo dôležité, aby
odlišovali križiacke výpravy od ostatných konfliktov medzi kresťanstvom a islamom.
(21)
Ani moslimovia okamžite nezareagovali na križiacke výpravy. Ako
uviedla Carole Hillenbrand, „moslimskou reakciou na križiacke výpravy bola spočiatku
apatia, kompromis a venovanie sa vnútorným problémom.“ (22) V 30-tych rokoch
12. storočia sa začala moslimská reakcia na križiacku výpravu pod vedením zúrivého
Zengího z Mósulu. Ale trvalo niekoľko desaťročí, než sa moslimský svet začal
obávať o Jeruzalem, ktorý moslimovia zvyčajne prechovávajú vo väčšej úcte
vtedy, keď nie je v ich rukách ako keď v nich je. Zakročenie proti
križiakom sa následne často realizovalo ako prostriedok na zjednotenie moslimského
sveta pod rôznymi ctižiadostivými dobyvateľmi, až do roku 1291, kedy boli kresťania
vyhnaní zo sýrskej pevniny. A – prekvapujúco pre Západniarov – nebol to
Saladin, ktorého moslimovia uctievali ako veľkého antikresťanského vodcu. To
čestné miesto sa zvyčajne ušlo krvilačnejšiemu a úspešnejšiemu Zengímu a Bajbarsovi,
poprípade spoločensky viac angažovanému Núr al-Dínovi.
Prvá moslimská história križiackych výprav sa objavila až
v roku 1899. Vtedy moslimský svet križiacke výpravy znovu objavil – ale v prekrútenej
verzii prevzatej od Západniarov. V súčasnej dobe existujú dve hlavné európske
školy myslenia o križiackych výpravách. Jedna škola, stelesňovaná ľuďmi ako
Voltaire, Gibbon a Sir Walter Scott a v dvadsiatom storočí ľuďmi
ako Sir Steven Runciman, považovala križiakov za hrubých, chamtivých, agresívnych
barbarov, ktorí zaútočili na civilizovaných, mierumilovných moslimov, aby si
prilepšili. Druhá škola, romantickejšia a stelesňovaná menej známymi postavami
ako francúzsky spisovateľ Joseph-Francois Michaud, považuje križiacke výpravy za
slávnu epizódu v dlhodobom boji, v ktorom kresťanskí rytieri zatlačili
moslimské hordy. Navyše, západní imperialisti začali považovať križiakov za
predchodcov, od ktorých prevzali ich činnosť sekularizovaným spôsobom, aký by
pôvodní križiaci neuznávali alebo nepovažovali za veľmi vhodný.
Zároveň sa v moslimskom svete začal zakoreňovať
nacionalizmus. Arabskí nacionalisti si požičali myšlienku dlhodobej európskej
výpravy proti nim od prvej spomínanej európskej školy myslenia – pričom
opomenuli fakt, že to bolo veľmi nesprávne charakterizovanie križiackych výprav
– a toto skomolené pochopenie použili na to, aby si získali podporu pre svoju
agendu. Tak to zostalo až do polovice dvadsiateho storočia, kedy, slovami
Rileyho-Smitha, „obnovený a militantný panislamizmu“ využil obmedzenejšie ciele
arabských nacionalistov na celosvetovú obrodu niečoho, čomu sa vtedy hovorilo
islamský fundamentalizmus a čomu sa dnes trochu neobratne hovorí
džihádizmus. (23) To postupne viedlo ku vzostupu Usámu bin Ládina
a al-Kájdy, čím vznikol taký bizarný názor na križiacke výpravy, ktorý bin
Ládinovi umožnil považovať všetkých Židov za križiakov a križiacke výpravy
za permanentnú a trvalú črtu reakcie Západu na islam.
Bin Ládinova predstava o dejinách je horúčkovitou fantáziou.
Jeho názor na križiacke výpravy nie je o nič presnejší než jeho predstava
o údajnej, dokonalej islamskej jednote, ktorej sa, podľa neho, islam tešil
pred zásahom zlovestného vplyvu kresťanstva. Ale iróniou je, že on a milióny
moslimov hlásiacich sa k jeho posolstvu to posolstvo získali pôvodne od
svojich údajných nepriateľov: Západu.
Takže to neboli križiacke výpravy, čo islam naučilo útočiť na
kresťanov a nenávidieť ich. Ani zďaleka. Robili to dávno pred križiackymi výpravami
a začali s tým už na počiatku islamu. Bol to skôr Západ, kto islam
naučil nenávidieť križiacke výpravy. To je ale irónia.
Späť do súčasnosti
Vráťme sa k prejavu prezidenta Clintona
v Georgetowne. Koľko jeho narážok na Prvú križiacku výpravu bolo presných?
Je pravda, že mnohí moslimovia, ktorí sa vzdali a uchýlili
pod prápory niekoľkých križiackych pánov – za čo mali byť ušetrení – boli
zmasakrovaní vojakmi utrhnutými z reťaze. Podľa všetkého sa jednalo o akt
nedisciplinovanosti a dotyční križiacki páni sa kvôli tomu veľmi nahnevali,
lebo vedeli, že im to prinesie zlú povesť. (24) Naznačovať – alebo priamo
povedať – že to bol čin, po akom túžila celá križiacka armáda, alebo že to bolo
neoddeliteľnou súčasťou križiackych výprav, je prinajlepšom zavádzajúce.
V každom prípade, dobre to vystihol John France: „Táto notoricky známa
udalosť by sa nemala zveličovať... nech už bol ten masaker akokoľvek hrozný...
príliš sa to neodlišovalo od toho, čo bolo vtedy zvykom vymerať akémukoľvek
miestu, ktoré vzdorovalo.“ (25) A keby sme na to mali miesto, mohli by sme
pridať dlhý a krvavý zoznam siahajúci do siedmeho storočia, kde by boli uvedené
podobné činy, kedy agresormi boli moslimovia a obeťami kresťania. Taký
zoznam by však pánovi Clintonovi neposlúžil na jeho účely.
Pán Clinton pravdepodobne citoval Rajmonda z Aguilers,
keď hovoril o tom, že vojaci „kráčali... po kolená v krvi.“ (26) Ale toto
tvrdenie je z fyzikálneho hľadiska nezmysel, čo by malo byť jasné. Rajmond
sa jednoducho chválil a tiež vyvolával scény zo Starého zákona
a Knihy zjavení. (27) Neuvádzal faktické svedectvo a pravdepodobne ani
nezamýšľal, aby sme jeho tvrdenie tak chápali.
Pokiaľ ide o to, či zaň „stále platíme“, je to uvedené v mýte
číslo 4. Toto je to najvážnejšie chybné vyhlásenie z celej pasáže.
Neplatíme za Prvú križiacku výpravu, ale za západné skomolenie križiackych
výprav v devätnástom storočí, ktoré sme sa naučili a ktoré od nás
prevzal nedostatočne kritický moslimský svet.
Problémy s poznámkami pána Clintona naznačujú úskalia čakajúce
na tých, ktorí sa pokúsia vysvetľovať staroveké alebo stredoveké texty bez
primeraných vedomostí o histórii a veľmi dobre ilustrujú, čo sa
stane, keď niekto vymenuje všetky zlé veci v historických záznamoch – prekrútené
či len selektívne predložené – na podporu svojej aktuálnej politickej agendy.
Takéto zneužívanie histórie je nám hrozivo povedomé, keď ide o križiacke
výpravy.
Ale nikomu neposlúži, keď prekrútime minulosť pre vlastné
účely. Alebo skôr: poslúžiť sa tým dá mnohým veciam... ale nie pravde.
Skomoleniny a skreslenia križiackych výprav nám nepomôžu pochopiť výzvu,
ktorú pre Západ predstavuje militantný a znovu ožívajúci islam a ak ju
nepochopíme, môže sa nám to stať smrteľným. Vlastne, už sa stalo. Môže trvať
veľmi dlho, kým dáme tvrdenia o križiackych výpravách na pravú mieru. Mali
sme s tým začať už dávno.
Poznámky
(1) Warren Hollister,
J. Sears McGee, and Gale Stokes, The West Transformed: A History of Western
Civilization, vol. 1 (New York: Cengage/Wadsworth, 2000), 311.
(2) R. Scott Peoples, Crusade
of Kings (Rockville, MD: Wildside, 2009), 7.
(3) Tamže.
(4) The Crusades:
Campaign Sourcebook, ed. Allen Varney (Lake Geneva, WI: TSR, 1994), 2.
(5) Sir Steven
Runciman, A History of the Crusades: Vol. III, The Kingdom of Acre and the
Later Crusades (Cambridge: Cambridge University Press, 1954), 480.
(6) Francesco
Gabrieli, The Arabs: A Compact History, trans. Salvator Attanasio (New
York: Hawthorn Books, 1963), 47.
(7) Neúspešnú výpravu Renauda
zo Châtillonu k Červenému moru v rokoch 1182–83 nemôžeme započítať, keďže
to bol zjavne geopolitický krok navrhnutý tak, aby ohrozil Saladinovo tvrdenie,
že je ochrancom celého islamu a rovnako zrejme nedúfal, že sa k niektorému
mestu dostane.
(8) “The Version of
Baldric of Dol,” in The First Crusade: The Chronicle of Fulcher of Chartres
and other source materials, 2nd ed., ed. Edward Peters (Philadelphia:
University of Pennsylvania Press, 1998), 32.
(9) Tamže, 220–21.
(10) Fred Cazel,
“Financing the Crusades,” in A History of the Crusades, ed. Kenneth
Setton, vol. 6 (Madison, WI: University of Wisconsin Press, 1989), 117.
(11) John Porteous,
“Crusade Coinage with Greek or Latin Inscriptions,” in A History of the
Crusades, 354.
(12) “Memorandum Foulquesa
z Villaret, majstra
maltézskeho rádu, ku križiackej výprave na opätovné dobytie Svätej zeme, c.
1305,” in Documents on the Later Crusades, 1274–1580, ed. and trans.
Norman Housley (New York: St. Martin’s Press, 1996), 42.
(13) Norman Housley,
“Costing the Crusade: Budgeting for Crusading Activity in the Fourteenth
Century,” in The Experience of Crusading, ed. Marcus Bull and Norman
Housley, vol. 1 (Cambridge: Cambridge University Press, 2003), 59.
(14) John France, Victory
in the East: A Military History of the First Crusade (Cambridge: Cambridge
University Press, 1994), 142. Nie všetci historici súhlasia; Jonathan
Riley-Smith si myslí, že to pravdepodobne bolo menej, hoci neuvádza,
o koľko menej. Pozri Riley-Smith, “Casualties and Knights on the First
Crusade,” Crusades 1 (2002), 17–19, kde naznačuje podiel obetí asi 34 percent,
viac než mal Wehrmacht v Druhej svetovej vojne, ktoré boli samé
o sebe veľmi vysoké, asi 30 percent. Pre porovnanie, americké straty
v Druhej svetovej vojne v troch hlavných zložkách armády mali rozsah od
asi 1,5 percenta po 3,66 percenta.
(15) The ‘Templar
of Tyre’: Part III of the ‘Deeds of the Cypriots,’ trans. Paul F. Crawford
(Burlington, VT: Ashgate, 2003), §351, 54.
(16) Jonathan
Riley-Smith, The Crusades, Christianity, and Islam (New York: Columbia
University Press, 2008), 36.
(17) Ján 15:13.
(18) Jonathan
Riley-Smith, “Crusading as an Act of Love,” History 65 (1980), 191–92.
(19) List T. E.
Lawrenca Robertovi Gravesovi, 28. júna 1927, in Robert Graves and B. H.
Liddell-Hart, T. E. Lawrence to His Biographers (Garden City, NY:
Doubleday, 1938), 52, poznámka.
(20) Riley-Smith, The
Crusades, Christianity, and Islam, 71.
(21) Jonathan
Riley-Smith, “Islam and the Crusades in History,” Crusades 2 (2003),
161.
(22) Carole Hillenbrand,
The Crusades: Islamic Perspectives, (New York: Routledge, 2000), 20.
(23) Riley-Smith, Crusading,
Christianity, and Islam, 73.
(24) Primárne zdroje
sa trochu rozchádzajú v otázke, kto bol za tieto vraždy utečencov zodpovedný; križiaci
vedeli, že sa ku nim blíži veľká egyptská armáda, ktorá ich chce napadnúť a zrejme
o deň alebo dva dni neskôr padlo vojenské rozhodnutie, že by jednoducho
nemali riskovať a nechať potenciálnych nepriateľov nažive. Ohľadom otázky zavraždenia,
pozri Benjamin Kedar, “The Jerusalem Massacre of July 1099 in the Western
Historiography of the Crusades,” Crusades 3 (2004), 15–75.
(25) France, Victory
in the East, 355–56.
(26) Raymond of
Aguilers, in August C. Krey, The First Crusade: The Accounts of Eye-witnesses
and Participants (Princeton: Princeton University Press, 1921), 262.
(27) Zjavenia 14:20.
Prevzaté z https://isi.org/intercollegiate-review/four-myths-about-the-crusades/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára