Nová kniha znovu otvára staré diskusie o zotročovaní Európanov

 

Americký akademik tvrdí, že africkí piráti zajali viac než 1 milión ľudí.

Podľa nového výskumu, severoafrickí piráti počas série nájazdov v rokoch 1530 až 1780, ktoré vyľudnili pobrežné mestá od Sicílie po Cornwall, uniesli a zotročili viac než 1 milión Európanov. Tvrdí sa v ňom, že každý rok pochytali tisíce bielych kresťanov, aby pracovali ako otroci na galejach či robotníci a konkubíny pre moslimských pánov na území dnešného Maroka, Tuniska, Alžírska a Líbye.

Odborníci už dávno vedia o chytaní otrokov v Európe. No americký historik Robert Davis spočítal, že celkový počet zajatých – hoci je malý v porovnaní s 12 miliónmi Afričanmi poslanými do Amerík v neskorších rokoch – je omnoho vyšší, než sa doposiaľ uznávalo.

Jeho nová kniha, Kresťanskí otroci, moslimskí páni: Biele otroctvo v Stredomorí, na Berberskom pobreží a v Taliansku v rokoch 1500-1800, dospela k záveru, že v poddanstve skončilo 1 až 1,25 milióna ľudí.

Netradičná metodológia profesora Davisa rozdelila historikov v otázke, či sú jeho odhady hodnoverné, no privítali každú snahu zaplniť medzeru v málo známom príbehu, ako Afričania zotročovali Európanov.

Na základe zozbierania a porovnania zdrojov informácií z Európy za uplynulé tri storočia profesor z univerzity v Ohio vytvoril obraz kontinentu vydaného na milosť pirátom z Berberského pobrežia, známym ako korzári, ktorí sa plavili v sebekách vybavených latinskou plachtou a veslových galejach.

Najviac zasiahnuté boli dediny a mestá na pobreží Talianska, Španielska, Portugalska a Francúzska, no nájazdníci tiež unášali ľudí z Británie, Írska a Islandu. Podľa jednej správy dokonca zajali 130 amerických námorníkov z lodí, na ktoré sa nalodili v Atlantiku a v Stredozemnom mori v rokoch 1785 až 1793.

Kvôli absencii podrobných písaných záznamov, ako sú colné formuláre, sa profesor Davis rozhodol odvodzovať z najlepších dostupných záznamov, ktoré naznačujú, koľko otrokov bolo na konkrétnom mieste a v konkrétnom čase, a vypočítal, koľko nových otrokov bolo potrebných, aby nahradili ktorí zomreli, ušli alebo boli oslobodení.

Aby bola populácia otrokov stabilná, každoročne musela byť nahradená asi jedna jej štvrtina, čo za obdobie 1580-1680 znamenalo asi 8500 nových otrokov ročne, čo je spolu 850 000 ľudí.

Rovnaká metodológia by naznačovala, že v predchádzajúcich a nasledujúcich storočiach bolo unesených 475 000 ľudí.

„Veľká časť z toho, čo sa napísalo, vzbudzuje dojem, že sa nejednalo o veľa otrokov a minimalizuje vplyv otroctva na Európu,“ povedal profesor Davis v stanovisku.

„Väčšina záznamov zohľadňuje len otroctvo na jednom mieste alebo len za krátke časové obdobie. Ale keď sa pozriete na vec z nadhľadu, masívny rozsah tohto otroctva a jeho silný vplyv vám budú jasné.“

Profesor Davis priznal, že jeho metodológia nie je ideálna, ale Ian Blanchard, profesor ekonomickej histórie na univerzite v Edinburghu a odborník na obchod v Afrike, povedal, že tieto čísla dávajú zmysel.

„Hovoríme o štatistikách, čo nie sú skutočné, všetky čísla sú odhady. Ale celkový počet 1 milión ma vôbec neprekvapuje. Úplne dáva zmysel.“

Príchod zlata z Amerík a vyvážanie otrokov zo západnej Afriky vytlačilo tradičné podnikanie berberskej obchodnej flotily, ktorá prevážala zlato a otrokov z juhu na sever Afriky, preto obrátili svoju pozornosť na Európu, tvrdí profesor Blanchard.

Zotročovanie

Peter Earle, autor kníh Korzári z Malty a Berberského pobrežia a Pirátske vojny, tvrdí, že profesor Davis sa mohol pomýliť pri odvodzovaní z údajov za roky 1580-1680, lebo v tom období bolo zotročovanie najintenzívnejšie: „Jeho číselné údaje znejú trocha prehnane a myslím si, že možno preháňa.“

Dr. Earle tiež varoval, že obraz môže byť skreslený kvôli tomu, že korzári chytali aj nekresťanských belochov z východnej Európy a černochov zo západnej Afriky. „Netrúfol by som si odhadnúť celkový počet.“

Podľa jedného odhadu bolo v rokoch 1622-1644 unesených 7000 Angličanov, vrátane mnohých členov posádok lodí a cestujúcich. Ale korzári tiež pristávali na nestrážených plážach, často v noci, aby uniesli nepozorných.

V roku 1631 uniesli takmer všetkých obyvateľov írskej dediny Baltimore a ďalšie nájazdy sa odohrali v Devone a Cornwalle.

Reverend Devereux Spratt zaznamenal, ako ho v apríli 1641 uniesli „Alžírčania“, keď prechádzal cez Írske more z Corku do Anglicka a v roku 1661 Samuel Pepys písal o dvoch mužoch, kapitánovi Moothamovi a pánovi Dawesovi, ktorých taktiež uniesli.

V roku 2003 sme sa dozvedeli, že jeden z najbohatších lodných vrakov, nájdený pri pobreží Devonu, bola berberská loď zo 16. storočia, plaviaca sa do Anglicka, kde mala chytať otrokov.

Hoci počet černošských Afričanov zotročených a odvezených do severnej a južnej Ameriky za štyri storočia je vyšší než odhady profesora Davisa o počte belošských Európanov unesených do Afriky v pomere 12:1, je pravdepodobné, že znášali rovnaké strašné podmienky.

„Jednou z vecí, ktorú verejnosť i mnohí akademici považujú za samozrejmú, je, že otroctvo bolo vždy svojou povahou rasové – že len černosi boli otrokmi. Lenže to nie je pravda,“ hovorí autor.

V poznámkach, čo môžu vyvolať kontroverziu, povedal, že otroctvo belochov bolo minimalizované či ignorované, lebo akademici dávali prednosť tomu, aby Európanov vykresľovali skôr ako zlých kolonialistov než obete.

Kým Afričania pracovali na cukrových a bavlnených plantážach, európski otroci pracovali v baniach, na stavbách a galejach a trpeli kvôli podvýžive, chorobám a nevhodnému zaobchádzaniu.

Vládnuci pašovia, oprávnení na osminu všetkých zajatých kresťanov, ich ubytúvali v preplnených kúpeľoch známych ako baňos a využívali ich na verejné práce, akou bola výstavba prístavov a vytínanie stromov. Dostávali bochníky čierneho chleba a vodu.

Pašove otrokyne sa považovali skôr za rukojemníčky, ktoré mohli byť prepustené za výkupné, ale mnohé pracovali ako slúžky v palácovom háreme, kým čakali na zaplatenie a slobodu, no tej sa v niektorých prípadoch nikdy nedočkali. S niektorými otrokmi kúpenými súkromnými osobami sa zaobchádzalo dobre a stali sa spoločníkmi, iní boli prepracovaní a bili ich.

„Najnešťastnejší skončili uviaznutí a zabudnutí na púšti, v nejakom ospalom meste ako Suez, alebo na galejach tureckého sultána, kde niektorí otroci veslovali celé desaťročia bez toho, aby niekedy vystúpili na pobrežie,“ hovorí profesor Davis.

Prevzaté z https://www.theguardian.com/uk/2004/mar/11/highereducation.books