Immanuel Al-Manteeqi
Myšlienku stretu civilizácií medzi Západom a islamským
svetom predložili známi akademici. Sám slávny Bernard Lewis, všeobecne uznávaný
nestor islamských štúdií, je pôvodcom myšlienky, že západná civilizácia je
v konflikte s islamskou civilizáciou (zdá sa, že ako prvý použil tú
frázu v článku zverejnenom v roku 1990 v magazíne Atlantic pod
názvom „Korene moslimskej zúrivosti.“)
Nebohý Samuel Huntington, profesor politológie na Colombia
University, priznal svoj dlh Lewisovi a neskôr túto myšlienku
spopularizoval vo svojej slávnej knihe Stret civilizácií – Boj kultúr
a premena svetového poriadku. (1) Téza o strete mala sofistikovaných
obhajcov; nemožno ju zavrhnúť ako vedľajší produkt islamofóbnej bigotnosti udržiavanej
kvôli nevedomosti – prinajmenšom nie bez diskusie.
Na nasledujúcich riadkoch budem tvrdiť, že skutočne prebieha
stret islamskej a západnej civilizácie, medzi vierohodne islamskými
princípmi (a nie len princípmi „radikálneho“ islamu) a západnými
princípmi. (2)
Posudzovanie, či islam hlavného prúdu, tak ako je prezentovaný
v prvých islamských zdrojových textoch, je alebo nie je nezlučiteľný so
západnými hodnotami, takmer vždy vyvolá vášnivé reakcie – najmä, ak ten, kto to
posudzuje, dospeje k záveru, že tieto dva hodnotové systémy sú skutočne
nezlučiteľné. Následne môžeme očakávať nálepkovanie slovami ako „islamofób“ a
„xenofób“, „fanatik“ a „rasista“; vzbudzuje to tiež silné emócie. Lenže táto
téma, životne dôležitá pre národnú bezpečnosť, si vyžaduje nezaujatú analýzu dôkazov.
Ako rád hovorí konzervatívny odborník Ben Shapiro: fakty nezaujímajú vaše
pocity.
Svoje vášne musíme dať stranou a musíme sa čo najobjektívnejšie
pozrieť na historické dôkazy – samozrejme, celý čas musíme myslieť na to, že žiadny
historický bádateľ nikdy nebude úplne objektívny.
Prastaré knihy hovoria to, čo hovoria. Žiaden dnešný odborník,
bez ohľadu na svoju agendu či túžby, sa nedokáže vrátiť v čase
a zmeniť obsah raných islamských zdrojov. Ako sa hovorí, minulosť je história.
Preto sa pozrime na minulosť, najmä na tú stredovekú, aby sme zistili, či je
šaría skutočne nezlučiteľná s liberálnymi demokratickými princípmi Západu.
Čo je šaría?
Kvôli vlne nedávnych islamských teroristických útokov sa
v súčasných médiách dosť často neformálne narába s pojmom „šaría“. Preto je
nevyhnutné ujasniť si, čo znamená. Na rozdiel od toho, čo profesorka islamského
práva Quraishi-Landes uviedla,
arabské slovo „šaría“ (شريعة) znamená islamské právo; pochádza
z trojpísmenového koreňa š-r-a (ع ش), ktorý sa prekladá ako „robiť zákony“.
Dá sa to ľahko pochopiť z rýchleho nahliadnutia do najuznávanejších súčasných
a klasických arabsko-anglických slovníkov a lexikónov. (3)
Moslimskí ulema (náboženskí učenci) po stáročia
nespochybniteľne chápali slovo šaría vo význame islamské právo. Čo presne je teda
šaría, čiže islamské právo?
Nuž, hoci sa definície líšia a nemôžeme dúfať, že budem
presný, je to v podstate logicky zdôvodnená a systematicky
zorganizovaná kodifikácia obsahu Koránu a Sunny (Mohamedovho príkladu)
moslimskými znalcami práva. Medzi zdroje Sunny patria ahadís (údajné Mohamedove
výroky), prvé tafasír (výklady Koránu) a sijar (Mohamedove životopisy). Šaría
viac či menej predstavuje konsenzus fukaha (znalcov práva) ohľadom príkazov v Koráne
a Sunne (4). Inými slovami, šaría či islamské právo je len systematickým zorganizovaním
objemného materiálu v Koráne a relatívne raných ahadís, tafasír a sijar
(jedná sa o arabské množné čísla týchto výrazov, preto budú v ďalšom
texte uvedené v tvare hadísy, tafsíry a síra – pozn. prekl.).
Po druhé, šaría sa odlišuje od mnohých iných práv, keďže uzákoňuje
komplexný životný štýl. Nemožno ju porovnávať s niečím ako katolícke kánonické
právo, ako to urobil
Juan Cole, profesor histórie na univerzite v Michigane. Katolícky kánon nemá
za cieľ upravovať všetky udalosti každodenného života; z väčšej časti sa týka
toho, čo by západniari normálne považovali za náboženskú sféru.
Šaría, na druhej strane, zahrňuje všetky aspekty života, teda
náboženskú, rovnako ako svetskú sféru. Umdat as-Salik, čiže Opora cestovateľa, autoritatívna príručka šáfiovskej právnej školy napísaná v 14.
storočí Ahmadom ibn Nakíb al-Misrím, je v tomto jednoznačná (5)
a poukazuje na to, že „zdrojom právnych výnosov pre všetky skutky tých, ktorí sú morálne zodpovední, je Alláh
(zvýraznenie pridané).“ (6)
Šaría má byť architektonickým systémom zahrňujúcim celý
životný štýl. Je to evidentné z letmého pohľadu do kánonických hadísov,
ktoré pokrývajú všetko, od úžery cez spôsob, ako sa zdraviť, čo by ste mali
povedať pred kopuláciou až po to, ktorou nohou by ste mali vkročiť na toaletu.
Ako usudzuje Šaría: Hrozba pre Ameriku,
„systém šaríe je totalitný. Zavádza sa do všetkých aspektov občianskej
spoločnosti a ľudského života, verejného aj súkromného.“ (7) Zosnulý Abu A'la
Maudúdí, vplyvný pakistanský a islamistický mysliteľ 20. storočia, súhlasí
a tvrdí, že výnosy šaríe zahrňujú
„rodinné vzťahy, spoločenské a ekonomické záležitosti,
administratívu, práva a povinnosti občanov, právny systém, zákony vojny
a mieru a medzinárodné vzťahy. Skrátka, zahŕňa všetky rôzne odvetvia
ľudského života... Šaría je úplný životný plán a všetko zahrňujúci spoločenský
poriadok, kde nič nie je nadbytočné a kde nič nechýba.“ (8)
Po tretie, šaría sa nedá prispôsobovať donekonečna. Samozrejme,
existujú obrovské rozdiely v tom, ako je zorganizovaný obsah raných
islamských zdrojových textov, preto existujú rôzne interpretácie, čo
predstavuje autentickú šaríu. Lenže hodnovernosť výkladov je prirodzene
obmedzená obsahom raných islamských zdrojov, slúžiacich ako základ šaríe. Takže
na rozdiel od toho, čo hovoria niektorí apologéti islamu, šaría nie je až taká premenlivá
a mnohotvárna, aby sa nedala kategorizovať.
Po štvrté, to, čo vyjadrujú rané islamské zdrojové texty, je islam, tak ako je tradične chápaný.
Preto slovom „islam“ myslím tie doktríny, ktoré sú vyjadrené v hore
uvedených raných islamských zdrojoch. (9) Navyše, keď niekto hovorí o tom, čo učí
islam, tým skôr hovorí o tom, čo učí
šaría (keďže je zakorenená v islame).
Šaría obsahuje mnoho doktrín a učení, ktoré sú
nezlučiteľné s váženými hodnotami západnej rovnostárskej spoločnosti.
Vytvorenie podrobného zoznamu nezlučiteľných rozdielov by bolo mimo rozsahu
tohto článku. Uvediem však niekoľko nápadných príkladov.
V systéme šaríe
neexistuje odluka mešity od štátu
Keď si radoví západniari predstavujú náboženské svätostánky,
bežne si predstavujú miesta, kde znejú kázne plné náboženskej zbožnosti –
nepredstavujú si centrá, kde sa dôrazne vyslovujú politické názory. Ale mešity
sú z historického hľadiska miesta, kde sa preberajú politické záležitosti.
Podľa šaríe je politická sféra úplne zlúčená s náboženskou sférou. Nič
nemôže existovať mimo hegemónie božieho práva, teda šaríe.
Mohamed bol prorok aj štátnik. Hoci jeho následníci, kalifovia,
po ňom nezdedili charizmu proroka, napriek tomu mali byť strážcami islamu. Len
kalifovia, napríklad, mali moc vyhlasovať útočný džihád. (10) Ako poznamenal
Bernard Lewis, v klasickej arabčine ani len neexistovalo slovo oddeľujúce
svetské od náboženského.
V kresťanstve máte solídny základ pre odluku cirkvi
a štátu v živote Ježiša Nazaretského – Ježiš nebol, na rozdiel od
učencov ako Heinrich Reimarus (1729-1814), politickou či revolučnou osobnosťou.
Politika nebola silnou stránku historického Ježiša. Vlastne je známy tým, že
ľudí vyzval, aby dávali „teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“
(11) V islame neexistuje žiadny takýto solídny základ pre odluku svetskej
sféry od náboženskej.
Ako som už spomenul, Mohamed, ktorého Korán opisuje ako
príklad prekrásny (Korán 33:21) a ktorého neskoršia islamská tradícia
vychvaľuje ako al-insán al-kamal (dokonalého človeka), bol politickým
štátnikom, rovnako ako vojenským vodcom.
Faktom je, že šaría je jednoducho nezlučiteľná
s právom, akým je klauzula Prvého dodatku americkej ústavy, ktorá tvrdí, že
„Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce nejaké náboženstvo.“ Podľa šaríe by
štát mal schvaľovať zákony zavádzajúce
nejaké náboženstvo k nevôli ostatných – islamské náboženstvo.
Podľa šaríe
neexistuje sloboda vierovyznania
Podľa šaríe, ak je niekto zimmí, čiže člen ahl al-Kitáb
(Ľudí knihy, t.j. kresťan alebo Žid), (12) môže si ponechať svoje náboženstvo
za predpokladu, že súhlasí s podrobením sa moslimom a platením džizje
(dane z hlavy), „vlastnou rukou, cítiac poníženie“ (Korán 9:29).
Takže hoci v skutočnosti islam technicky dovoľuje
zimmím ponechať si svoje náboženstvo, vyvíja na nich veľký nátlak, aby
prestúpili na islam. Významný počet kresťanov a Židov v dobe raných
arabsko-islamských výbojov skutočne konvertoval na islam, aby sa vyhli plateniu
dane z hlavy, diskriminácii a aby si užívali prepych, ktorý im priniesol
život moslima.
Čiže sloboda vierovyznania u zimmí je skutočne
obmedzená, tak ako bola aj v minulosti za vlády islamu. Prenasledovanie
zimmí za vlády islamu dobre zdokumentovala Bat Ye'or v mnohých svojich
knihách na túto tému. (13)
Kým kresťania a Židia majú určitú slobodu praktizovať
svoje náboženstvo, hoci len v obmedzenej miere, nemoslimskí ne-zimmí v islame
takúto slobodu nemajú. Proti nim treba bojovať dovtedy, kým nevyslovia šahádu
(svedectvo o jedinosti boha a proroka Mohameda).
Ich možnosti sú obmedzené: buď zomrú pod ostrím meča alebo
prestúpia na islam. Je dôležité podotknúť, že obmedzená je aj sloboda vierovyznania
moslimov. Moslimovia nesmú opustiť islam. Odpadlíctvo sa v islame
v skutočnosti považuje za ťažký prečin. V zbierke Sahíh Bucharí,
najdôveryhodnejšej zbierke sunnitských hadísov, je hadís (výrok prisúdený Mohamedovi),
v ktorom Mohamed otvorene hovorí, že každého, kto vymení svoje (islamské)
náboženstvo za iné, treba zabiť.
Všetkých päť hlavných škôl islamského myslenia, sunnitská
hanafiovská, hanbalovská, šáfiovská a málikovská škola právnej vedy a šiitska
džafaríovská škola šaríe učia, že odpadlíkov treba zabíjať – otázkou je len to,
či odpadlíčky stačí uväzniť alebo zbičovať. (14) Ahmad al-Tajjíb, súčasný veľký
imám univerzity al-Azhar, sídla sunnitskej učenosti, potvrdzuje,
že názor, podľa ktorého odpadlíkov treba zabiť už len kvôli samotnému opusteniu
islamu, je názorom veľkej väčšiny stredovekých islamských učencov. (15) Samir
Chálil Samir, človek s dvomi doktorátmi a hovoriaci arabsky ako svojím
materinským jazykom, taktiež bývalý poradca pápeža Benedikta XVI. vo veciach islamu
a Stredného východu, presne zhrnul vyššie uvedené myšlienky:
Jednotlivec má plné práva a povinnosti do tej miery, do akej patrí do islamskej
náboženskej komunity. Z tohto dôvodu, tí, ktorí opustia komunitu pri
prestupe na iné náboženstvo alebo sa stanú ateistami, sa považujú za zradcov a preto
strácajú svoje práva. (zvýraznenie pridané). (16)
Podľa šaríe si ženy
nie sú rovné s mužmi
V najstarších islamských zdrojových textoch je mnoho hanlivých
poznámok na adresu žien. Napríklad, podľa Koránu 4:34 smú muži biť svoje ženy,
ak sa obávajú ich „neposlušnosti“. Podľa verša 2:282 má svedectvo ženy
polovičnú hodnotu svedectva muža. Podľa veršov 4:11 a 4:176 smie žena zdediť
len polovicu toho, čo jej mužský príbuzný. Podľa verša 65:4 je povolený
pohlavný styk so ženami, ktoré ešte nemenštruovali (t.j. s dievčatami v predpubertálnom
veku). (17)
Podľa hadísu zo
Sahíh Bucharí, najautoritatívnejšej sunnitskej zbierky, Mohamed povedal, že
väčšina obyvateľov pekelného ohňa sú ženy, že ženy často preklínajú a sú
nevďačné svojim manželom a ako slávne povedal, trpia „nedostatkom
inteligencie a zbožnosti.“
Podľa šaríe sa muži môžu rozviesť so ženami jednoduchým
trojnásobným vyslovením vety „rozvádzam sa s tebou“ v prítomnosti
dvoch dospelých, duševne zdravých mužov, pričom ani nemusí zdôvodňovať svoje
rozhodnutie (a všetky deti zostanú v jeho starostlivosti). Pre porovnanie,
žena žiadnu takúto právomoc nemá.
Bývalý poradca pápeža Benedikta XVI. Samir Chálil Samir to okomentoval
tak, že „najabsurdnejšou vecou je, že ak manžel neskôr oľutuje svoje
rozhodnutie (rozviesť sa) a chce svoju ženu 'získať späť' (po tretí krát),
tá sa musí najprv vydať za iného muža, ktorý ju následne zapudí (Korán
2:229-30).“ (18) Podľa Koránu 4:24 je povolené mať sexuálne otrokyne, „tie, ktorých
zmocnili sa vaše pravice“ (ملكت ما ايمانكم). Pri čítaní relatívne raných
islamských zdrojov zistíme, že samotný Mohamed mal sex so zajatkyňou, Safíjou
bint Hujjaj, ktorej brata a otca Mohamed zabil, a to v tú istú
noc, kedy v Chajbare (židovskej oáze asi 160 km severne od Mediny) zabil jej
muža. (19)
At-Tabarí, jeden z našich najlepších zdrojov pre raný
islam, vyrozprával z poverenia al-Wakidího (ďalší veľmi dôležitý zdroj pre
raný islam), že keď mal Mohamed sex so Safíjou, niekto Mohameda strážil
z obavy, že by ho Safíja mohla napadnúť, čo zdôvodňoval tým, že sa práve
vydala a že Mohamed zabil jej otca, brata a manžela.
Najranejšie islamské zdroje schvaľujú zajímanie žien počas
vojny; nie je to novinka ISIS. Dr. Su'ad Saláh, bývalá dekanka Ženskej univerzity
islamských a arabských štúdií na univerzite al-Azhar, veľmi otvorene a nonšalantne
vyhlásila, že zotročovanie
žien za účelom sexuálneho otroctva (milk al-jamín) je vo vojne proti nepriateľom
moslimov z hľadiska islamu povolené. Uviedla príklad s Izraelčankami
a tvrdila, že keby Izrael padol, bolo by dovolené urobiť si
z Izraelčaniek sexuálne otrokyne za účelom ich poníženia. (20)
Podľa šaríe sú
moslimovia nadradení nemoslimom
V islame sú kresťania a Židia považovaní za druhotriednych
občanov, no proti polyteistom a ostatným nemoslimom treba bojovať dovtedy,
kým sa nepodriadia islamu. Všetky štyri školy sunnitského myslenia učia, že peňažná
kompenzácia (dija) za zabitie moslima je väčšia než peňažná kompenzácia za
nemoslima (o tretinu alebo štvrtinu).
V islamských zdrojových textoch je tiež obrovské
množstvo nevraživosti namierenej proti Židom a kresťanom, čo dodáva vierohodnosť
myšlienke fundamentálnej nerovnosti medzi moslimami a zimmí v islame.
Korán 9:29, napríklad, prikazuje moslimom bojovať proti kresťanom a Židom,
kým nezaplatia džizju (daň z hlavy) „vlastnou rukou, cítiac poníženie.“ Hneď
v ďalšom verši (9:30) sa jasne uvádza, že je to kvôli ich viere a verš
sa končí výzvou bohu, aby ich zničil (katalahum Alláh).
Podľa Koránu sú moslimovia „národ najlepší, aký kedy povstal
medzi ľuďmi“ (3:110), zatiaľ čo kresťania a Židia sú „najhoršími zo
všetkých stvorení“ (98:6). V prvom uvedenom verši sa ďalej tvrdí, že
väčšina „vlastníkov Písma“, kam patria kresťania, Židia a sabejci, sú „nehanebníci“
(فاسقون). (21) Hadísy moslimom prikazujú nezdraviť sa kresťanom a Židom
a donútiť ich ísť po užšej strane, keď sa s nimi stretnú na ceste.
V Koráne sa píše, že moslimovia si nemajú brať Židov
a kresťanov za avlija (priateľov alebo poručníkov), lebo „oni (Židia
a kresťania) sú si avlija jedni druhým“ (5:51). Píše sa v ňom tiež,
že ktokoľvek, kto sa s nimi priatelí, nedostane sa mu od Boha ničoho (3:28),
pokiaľ tak nerobí kvôli takíji (klamaniu na podporu islamu).
Navyše, kým moslimovia sa smú oženiť s kresťankami
a Židovkami, moslimky sa nesmú vydať za Židov a kresťanov, údajne preto,
lebo moslimovia si nemajú brať Židov a kresťanov za avlija a islam
musí mať vždy prevahu. (22) Sahíh Muslim, druhá najdôveryhodnejšia zbierka
údajných Mohamedových výrokov, obsahuje viacero hadísov, v ktorých Mohamed
hovorí, že Židov a kresťanov treba viniť za hriechy moslimov.
V jednom takom hadíse
Mohamed hovorí, „keď nadíde deň vzkriesenia, Alláh dá každému moslimovi Žida
alebo kresťana a povie: Toto je tvoja záchrana od pekelného ohňa.“ V ďalšom hadíse z rovnakej
zbierky uvádza Mohamed viac podrobností a tvrdí, že „v deň vzkriesenia sa
budú medzi moslimami nachádzať takí, ktorých hriechy budú ťažké ako hora
a Alláh im odpustí a na ich miesto dosadí Židov a kresťanov.“
V protikresťanskom hadíse zo Sahíh Bucharí Mohamed hovorí, že na konci dní sa vráti
Ježiš, aby vládol na zemi, a „zlomí kríž“. (23) V protižidovskom hadíse zo Sahíh Muslim, druhej
najdôveryhodnejšej zbierky, Mohamed údajne povedal, že koniec sveta nenadíde
dovtedy, kým moslimovia nebudú zabíjať Židov:
„Abú Hurajra vyrozprával, že Alláhov apoštol (pokoj s ním)
povedal: Posledná hodina nenadíde prv, než moslimovia nebudú bojovať proti
Židom a než ich moslimovia nebudú zabíjať, až sa Židia budú skrývať za skaly a
stromy a tie povedia: moslim, alebo služobník Alláha, je za mnou Žid; poď ho
zabiť; ale strom Gharkad to nepovie, lebo je stromom Židov.“
V Sahíh Muslim Mohamed údajne tvrdí, že z Arabského
polostrova vyhodí Židov a kresťanov a nenechá tam nikoho okrem
moslimov. Umar ibn al-Chattáb (c. 583-644), druhý „správne vedený kalif“,
nariadil, aby boli Židia a kresťania vyhostení z celej Arábie okrem
jej južných a východných okrajov, čím naplnil Mohamedov príkaz zo smrteľnej
postele. (24) Niet divu, že v súčasnosti nie sú v regiónoch Nadžd a Hidžáz
žiadni domáci kresťania či Židia.
Všetko toto demonštruje, že islam si neváži Židov a kresťanov
rovnako ako moslimov. Samir Chálil Samir pekne zhrnul body 2-4:
„Al-Šaría sa zakladá na troch nerovnostiach: na nerovnosti
medzi mužom a ženou, na nerovnosti medzi moslimom a nemoslimom
a na nerovnosti medzi slobodným človekom a otrokom... Čo sa týka
nerovnosti medzi moslimami a nemoslimami, islam považuje moslimov za nadradených
nemoslimom z ontologického a právneho hľadiska, aj pokiaľ ide o tých,
ktorých definuje ako zimmí (chránených ľudí), čo je narážka na Židov
a kresťanov. Z tolerancie voči Židom a kresťanom nevyplýva
rovnosť s moslimami. Polyteisti a ateisti, na druhej strane, nepožívajú
žiadnu ochranu.“ (25)
Podľa šaríe je urážka
náboženstva trestuhodným činom
Podľa našich najstarších zdrojov, zakladateľ islamu, Mohamed,
nemal príliš rád, keď ho niekto urážal (urážky Mohameda sú nepriamo urážkami islamu
a šaría ich tak aj posudzuje).
Podľa Sírat Rasúl Alláh, nášho prvého biografického zdroja o živote Mohameda od
Ibn Isháka, (26) nechal Mohamed zabiť ľudí za to, že urážali buď jeho alebo
islam. Ibn Ishák, napríklad, uvádza, že Mohamed prikázal zabiť Abdulláha b. Sa'da
za to, že „zapisoval zjavenia (Koránu), no neskôr odpadol od islamu
a vrátil sa do Mekky.“ (27)
Ibn Ishák ďalej uvádza, že po vstupe do Mekky prikázal
Mohamed zabiť dve speváčky, Fartanu a jej priateľku, lebo o ňom
spievali posmešné piesne (jednu z nich Mohamed napokon omilostil, tá druhá
však nemala toľko šťastia). (28) Ibn Ishák nám tiež hovorí, že Mohamed zabil
oslobodenú otrokyňu menom Sára z kmeňa Banú Abdul Mu'tallib, lebo ho „v
Mekke urážala.“ (29)
Moslimskí ulema (náboženskí učenci) berú rúhanie proti
islamu tak vážne, že Ibn Tajmíjja (1263-1328), učiteľ Ibn Kathira (jedného
z najprominentnejších islamských vykladačov Koránu) a miláčik islamistov po
celom svete, napísal celú knihu s názvom „Vytasený meč proti každému, kto urazí posla (الصارم المسلول على شاتم الرسول).“ (30)
Prvého marca 2016 vyšli davy Pakistancov do ulíc, aby si
uctili popraveného zločinca, ktorý v roku 2011 zavraždil guvernéra
Pandžábu; guvernér sa jeho obeťou stal preto, lebo obhajoval kresťanku, ktorá
údajne porušila pakistanské zákony o rúhaní. Syn obete, Átiš Tasír, napísal
v New York Times melancholickú úvahu
o všeobecnej podpore Pakistancov voči vrahovi. Takáto rozšírená spiatočnícka mentalita
sa nezakorení len tak v hocijakej spoločnosti – jej podhubím je obsah raných
islamských zdrojových textov a kníh islamskej právnej vedy.
Podľa šaríe je džihád
proti neveriacim povinnosťou
Korán vo verši 2:216 veľmi jasne hovorí, že moslimovia sú
povinní bojovať (porovnajte si slová kutiba 'alajkum al-kital va huva kurhun
lakum – t.j. „je vám predpísaný taktiež boj, i keď je vám nepríjemný“); stredovekí
právnici sa rozchádzali len v tom, či je to povinnosť kolektívna alebo
individuálna (fard kifája alebo fard 'ajn/fard vadžib). (31) Večná vojna proti
nemoslimským národom je s veľkou pravdepodobnosťou niečím, čo islam
prikazuje, keďže pre ňu nachádzame podporu v raných islamských zdrojových
textoch. Jeden z notoricky známych „veršov o meči“, 9:5, prikazuje všeobecnú
vojnu proti polyteistom:
„A keď uplynú posvätné mesiace, tak zabíjajte
modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete, zajímajte ich, obliehajte ich a chystajte
proti nim všemožné nástrahy! Ak sa však kajúcne obrátia, budú dodržovať
modlitbu a dávať almužnu, nechajte ich ísť cestou ich, veď Boj je veru
odpúšťajúci, milosrdný.“
Posledná časť verša naznačuje, že moslimovia by ich mali
nechať žiť si svojím životom až vtedy, keď sa stanú moslimami, začnú sa modliť
a platiť zakát (moslimskú daň na dobročinné účely). Mnohí stredovekí
islamskí učenci boli názoru, že tento verš legitimuje útočnú vojnu proti
„neveriacim“ a že ruší mierumilovné verše zjavené v skoršom období
(napr. 2:256, v ktorom sa slávne tvrdí, že v náboženstve niet donútenia).
Navyše, v sahíh hadíse Mohamed
schvaľuje všeobecnú vojnu proti nemoslimom, kým sa nepodriadia islamu – a až
potom budú ich životy a majetok ušetrené:
„Bolo mi prikázané bojovať, kým (حتى) ľudia nepovedia: 'Nikto nemá právo byť uctievaný okrem
Alláha.' A ak to povedia a budú sa modliť naše modlitby, dodržiavať náš
smer modlitby a porážať zvieratá ako my, ich krv a majetok budú pre nás
posvätné a nebudeme sa do nich miešať, jedine vtedy, keď to bude zákonné a
ich zúčtovanie je u Alláha.“ (32)
Ďalší sahíh hadís
načrtáva trojfázový proces boja proti neveriacim:
„Keď sa stretneš so svojimi nepriateľmi, ktorí sú neveriaci,
daj im na výber z troch možností. Ak niektorú z nich prijmú, prijmi
ju aj ty a neubližuj im. Vyzvi ich, aby prijali islam; ak na to zareagujú,
prijmi to od nich a nebojuj proti nim. Potom ich vyzvi, aby sa vysťahovali
zo svojich krajín do krajiny muhadžirín a povedz im, že ak to urobia, budú
mať všetky výsady a povinnosti muhadžirín. Ak sa odmietnu vysťahovať, povedz
im, že budú mať postavenie beduínskych moslimov a budú podrobení príkazom
Alláha ako ostatní moslimovia, ale nezískajú žiaden podiel z vojnovej koristi
ani faiu (fai – majetok, ktorý nemoslimovia odovzdajú moslimom bez boja – pozn.
prekl.), okrem prípadov, kedy budú bojovať s moslimami (proti neveriacim).
Ak odmietnu prijať islam, požaduj od nich džizju. Ak súhlasia s jej platením,
prijmi to od nich a daj od nich ruky preč. Ak odmietnu platiť daň, usiluj
sa o Alláhovu pomoc a bojuj proti nim.“
Muhammad ibn al-Hasan al-Šajbání (zomrel 805), jeden
z celkom prvých moslimov píšucich o džiháde, tento trojfázový proces
potvrdzuje:
„Bojujte v mene Alláh a na 'ceste Alláhovej.' Bojujte
proti tým, ktorí neveria v Alláha. Nepodvádzajte ani nezrádzajte a nemali
by ste nikoho mrzačiť, ani zabíjať deti. Kedykoľvek stretnete svojich
polyteistických nepriateľov, vyzvite ich (najprv), aby prijali islam. Ak to
urobia, prijmite to a nechajte ich... Ak odmietnu, vyzvite ich, aby platili
džizju (daň z hlavy uvalenú na zimmí); ak to urobia, prijmite to
a nechajte ich... Ak armáda (islamu) zaútočí na dar al-harb (dom vojny) a jedná
sa o územie, ktoré bolo vyzvané k islamu, odporúča sa, aby armáda
obnovila svoju výzvu, ale ak to neurobí, nič zlé sa nestane. Armáda môže
zahájiť útok v noci alebo vo dne a je dovolené vypáliť (nepriateľove)
opevnenia alebo ich zaplaviť vodou.“ (33)
Preto sa zdá, že rané islamské zdroje skutočne poskytujú značnú
podporu agresívnemu džihádu.
Z našich najranejších zdrojov skutočne môžeme usúdiť,
že samotný Mohamed sa zúčastnil alebo niekomu prenechal vedenie viac než
šesťdesiat bitiek, z ktorých niektoré boli určite útočné. (34) Podľa
raných zdrojov (moslimských i nemoslimských), keď bol Mohamed v Medine,
inicioval nájazdy proti mekkským karavánam, aby získal korisť – ktorú údajne považoval
za nevyhnutnú na vydržiavanie muhadžirínov (emigrantov), ktorí emigrovali z Mekky
do Mediny (bývalého Jathríbu). (35) Navyše, najranejšie zdroje nám hovoria, že
ku koncu svojho života sa usiloval o agresívne rozširovanie svojej ríše,
dokonca vyslal vojenské výpravy na Tabúk, pevnosť na hraniciach s Byzanciou.
(36)
Džihád určite nie je niečím, čo by si vymysleli súčasné
radikálne moslimské skupiny ako Al-Kájda či ISIS; má pôvod v siedmom
storočí, kedy vznikol islam. Jednoduchým faktom je, že rané arabsko-islamské
výboje krátko po Mohamedovej smrti boli bezdôvodnými agresívnymi činmi proti súperiacej
Byzantskej a Sásánovskej ríši. Ale moslimovia po celom svete prakticky jednohlasne
nazerajú na tieto výboje s pocitom hrdosti.
Stredovekí islamskí učenci všeobecne rozdeľovali svet na dar
al-islam (dom islamu), kde vládnu moslimovia podľa práva šaría, a dar
al-harb (dom vojny), kde vládnu nemoslimovia. Myšlienkou je pokračovať vo
výbojoch začatých v siedmom storočí dovtedy, kým všetko náboženstvo nebude
Božie (Korán 8:39). V súlade so svojimi predkami sa snažia bojovať proti dar
al-harb dovtedy, kým nezanikne a kým sa všetci ľudia sveta nezačlenia do dar
al-islam.
Je preto jasné, že hoci súčasné džihádistické skupiny občas
môžu prekrútiť isté texty pre vlastné podlé účely, konajú v rámci
výkladových parametrov nastolených v najranejších islamských zdrojoch. Nie
je náhoda, ako poznamenal
Samuel Huntington, že „islam má krvavé hranice.“ Základ pre agresívny džihád
v raných islamských zdrojoch je taký silný, že islamológ David Cook si
nedal servítku pred ústa, keď napísal:
„Žiaden moslim – pokiaľ viem – pracujúci s klasickými materiálmi
na tému džihádu a využívajúci tradičné moslimské definície džihádu, nikdy
seriózne nevyvrátil tvrdenie, že je legitímnym dedičom dedičstva džihádu.“ (37)
Z vyššie uvedených šiestich bodov by malo byť relatívne
jasné, že šaría – t.j. náboženstvo vyjadrené najranejšími islamskými zdrojmi –
nie je zlučiteľná so západnou civilizáciou.
Dochádza ku stretu západného a islamského sveta.
Správna reakcia musí byť komplexná a umiernená – taká, ktorá ani neobetuje našu
národnú bezpečnosť na oltári politickej korektnosti, ani neporuší ústavné a prirodzené
práva moslimov.
Správna reakcia Západu by mala zahrňovať: nazývanie vecí
pravými menami, t.j. islamistov islamistami; neúprosnú vojenskú výpravu proti
týmto islamistom; ráznu, intelektuálnu kritiku islamu a šaríe;
nekompromisnú obranu slobody kritizovať islam, šaríu a Mohameda; značné prerušenie
prívalu nepreverených moslimských utečencov do Európy a Spojených štátov
a napokon označenie organizácií ako Moslimské bratstvo, Ahrar aš-Šam
a Džajš al-Islam za teroristické organizácie. (38) Ako optimisticky naznačuje
Daniel Pipes vo svojom videu
„Džihád prebúdza Európu,“ ak nemoslimovia v Európe a Amerike povedia
nie šaríi a áno hodnotám, ktoré po stáročia podopierali západnú
civilizáciu, ich odpoveďou bude nie. Ak Západ vážne nadobudne vôľu poraziť
radikálny islam, tak sa mu to s najväčšou pravdepodobnosťou podarí. Kde je
vôľa, tam je aj cesta. Ale máme vôľu?
(1) Samuel Huntington, The Clash of Civilizations and the Making
of the New World Order (New York: Simon & Schuster, 2011; v češtine
vyšla pod názvom Střet civilizací – Boj kultur a proměna světového řádu, vydalo
vydavateľstvo Rybka Publishers v roku 2001 – pozn. prekl.).
(2) Hoci existuje rozdiel medzi učením radikálneho
islamu/islamizmu a islamu, ten rozdiel nie je až taký veľký, ako si bežne
predstavujeme. Ako uvidíme, mnohé doktríny, ktoré učí tradičný islam hlavného
prúdu, sú nezlučiteľné so západnými hodnotami.
(3) Hans Wehr, A Dictionary of Modern Written Arabic, ed. J.
Milton Cowan (Wiesbaden: Otto Harrasowitz, 1979), 541; Edward W. Lane,
Arabic-English Lexicon, ed. Stanley Lane Poole (Cambridge: The Islamic Texts
Society, 1984), 1534. Pozri článok
Quraishi-Landes vo Washington Post a moju
reakciu naň.
(4) Nech sa na mňa nikto nehnevá, ale definícia
fiqhu, teda právnej vedy od harvardského profesora práva a výskumníka
v oblasti islamského práva Noaha Feldmana vyzerá ako štúdia o šaríi –
a nie ako šaría v takej podobe, v akej ju praktizujú určití ľudia.
(5) V islame existuje päť hlavných škôl myslenia, štyri
sunnitské a jedna šiitska škola. Šáfiovská škola je pomenovaná po svojom
menovcovi, imámovi Aš-Šáfiim.
(6) Ahmad ibn Naqib al-Misri, Umdat As-Salik (Opora
cestovateľa), trans., ed. Nuh Ha Mim Keller (Maryland: Amani
Publications,1997), kniha A (Posvätné poznanie), časť 1.1.
(7) William G. Boykin, Harry E. Soyster, et. al., Shariah,
The Threat to America: An Exercise in Competitive Analysis, Report of Team B II
(Washington D.C. : The Center for Security Policy, 2010), 5.
(8) Abu A'la Maududi, Islamic Law, trans., ed. Khurshid
Ahmad, (Lahore: Islamic Publications Ltd), 51.
(9) Západní akademici sú odjakživa skeptickí voči tradičným
islamským zdrojom mimo Koránu, keďže sú relatívne neskoré. Žiaden z týchto
zdrojov nepochádza z obdobia približne pred rokom 750; vznikli najmenej
120 rokov po tradične uvádzanom roku Mohamedovej smrti (632). Mnohé hadísy, či
už klasifikované ako sahíh (autentické) alebo iné, pravdepodobne nikdy
nevyslovil Mohamed. Západní akademici z oblasti islamu sa vo všeobecnosti
zhodujú, že niektoré z údajných Mohamedových výrokov možno datovať maximálne
do konca 7. storočia. Pre kritické preskúmanie literatúry hadísov pozri prevratnú
štúdiu Ignáca Goldzihera, Muslim Studies, trans. S.M. Stern and C.R. Barber (Chicago:
Aldine Atherton, 1971); pozri tiež kľúčovú prácu Josepha Schachta, Origins of
Muhammadan Jurisprudence (Oxford; Clarendon: Oxford University Press, 1950). Rané
islamské zdroje sú plné prikrášlení. Niektorí poprední odborníci na raný islam,
ako Gabriel Sa'id Reynolds, hoci sú menšinou, sú toho názoru, že tradičná
kategorizácia kapitol Koránu na „mekkské“ a „medinské“ je iba dohad, keďže
samotná kategorizácia spočíva na (často) vzájomne si protirečiacich príbehoch
z neskorších islamských prameňov. Reynolds tvrdí, že raní analytici Koránu
si vymysleli príbehy, aby vysvetlili rôzne verše, najmä tie záhadné a keby
kritický historik použil ich príbehy na to, aby sa pokúsil určiť chronológiu
Koránu, bol by to opačný postup. Pozri napr. Gabriel Reynolds, „Le problème de
la chronologie du Coran,“ Arabica 58 (2011).
(10) David Cook, Understanding Jihad (Berkeley; Los Angeles:
University of California Press, 2005), 6.
(11) Z historicko-kritického pohľadu tieto slová veľmi
pravdepodobne vyslovil Ježiš Nazaretský. Aj Jesus Seminar, skupina veľmi
liberálnych akademikov, zdôrazňuje tento verš červenou farbou vo svojom
preklade evanjelií – čo znamená, že „túto položku sme jednoznačne zahrnuli do
databázy, aby sme zistili, kto bol Ježiš.“ Pozri Robert Funk, Roy Hoover, and
the Jesus Seminar, The Five Gospels: What Did Jesus Really Say? The Search for
the Authentic Words of Jesus (New York: Harper One, 1993) 36, 236.
(12) Výrazy „zimma“ (plurál slova zimmí) a „Ľudia knihy“
označujú tých istých ľudí.
(13) Pozri napríklad Bat Ye'or, The Dhimmi: Jews and
Christians under Islam, trans. David M., Paul F, and David L. (London; Toronto:
Associated University Presses, 1985).
(14) Bernard Lewis, The Crisis of Islam: Holy War and Unholy
Terror (New York: The Modern Library, 2003), 41.
(15) “برنامج “الإمام الطيب” ـــ الحلقة 11,” video na YouTube,
čas 4:50, zverejnil „Al-Azhar Al-Shareef,“ 16. júna 2016.
(16) Samir Khalil Samir, 111 Questions on Islam: Samir
Khalil Samir, S.J. on Islam and the West: A Series of Interviews Conducted by
Giorgio Paolucci and Camille Eid, ed. Wafik Nasry, trans. Wafik Nasry and
Camille Eid (San Francisco: Ignatius Press, 2008), 96.
(17) Sahíh hadísy tiež tvrdia, že Mohamed sa oženil
s Aišou, dcérou „prvého správne vedeného kalifa“ Abú Bakra, keď mala len
šesť rokov a manželstvo naplnil pohlavným stykom, keď mala len deväť rokov.
Pozri napr. Sahíh Bucharí, zv. 5, kniha 58, hadís 236.
(18) Samir Khalil Samir, 111 Questions on Islam, 111-12. Pozri
tiež Ahmad ibn Naqib al-Misri, Umdat As-Salik (Opora cestovateľa), kniha N (Rozvod),
časť 7.7.
(19) Sahíh Bucharí, zv. 1, kniha 8, hadís 367; Sahíh Bucharí, zv. 5,
kniha 59, hadís 522; At-Tabarí,
The History al-Tabari: Biographies of the Prophet’s Companions and Their
Successors, vol. 9, trans. Ismail K. Poonawala (Albany: State University of New
York Press, 1990), 134-35. At-Tabari, The History al-Tabari, vol. 39, trans.
Ella Landau-Tasseron (Albany: SUNY Press, 1998), 185. Hovorím „relatívne raných“,
lebo, presne povedané, islamské zdroje mimo Koránu sú dosť neskoré. Napríklad,
najstarší životopis Mohameda, Sírat Rasúl Alláh od Ibn Isháka, bol napísaný
najmenej 120 rokov po Mohamedovej smrti a dostal sa ku nám v upravených
verziách (napr. vo verziách od At-Tabarího a Ibn Hišáma). Mohamedov životopis
od Ibn Isháka nám poskytuje ďalšie podrobnosti o zabití Safíjinho manžela,
Kinánu ibn ar-Rabí ibn Abí al-Hukajka. Ibn Ishák uvádza, že Mohamed nechal
Kinánu mučiť tak, že mu na hrudi nechal založiť oheň, čím ho takmer zabil, no
následne prikázal Mohamedovi ibn Maslamovi, aby mu odsekol hlavu. Ibn Ishák
uvádza, že Mohamed to urobil preto, lebo Kinána mu nechcel prezradiť, kde je ukrytý
poklad židovského kmeňa Banú Nadír. Pozri ʻAbd al-Malik Ibn Hishām, Muḥammad
Ibn Isḥāq, and Alfred Guillaume, The Life of Muhammad: A Translation of Isḥāq’s
Sīrat Rasūl Allāh (Karachi; New York: Oxford University Press, 2001), 515.
(20) “برنامج فقه المرأة – د.سعاد صالح -المقصود بملك اليمين –
Fiqh Al-maraa,” video na YouTube, 3:37, zverejnila „AlHayah TV Network,“ 12. septembra
2014.
(21) Hoci koránový verš 98:6 technicky
odsudzuje len „neveriacich“ z Ľudí knihy (الذين كفروا من اهل الكتاب), je
jasné, že sú tu odsúdení tradiční Židia a kresťania, ktorí popierajú
Mohamedov status proroka.
(22) Navyše, na rozdiel od moslimských apologétov, nie je
jasné ani to, či by sa arabské slovo avlija (اولياء) malo prekladať ako
„strážcovia“ namiesto „dôverníci“. Mnoho stredovekých moslimských vykladačov
zastávalo názor, že avlija znamená alebo zahrňuje dôverníkov.
(23) Štandardná islamská tradícia vykladá verš 4:157
tak, že Ježiš nebol ukrižovaný. Preto islamisti nenávidia kríže a od najranejších čias islamu až
po súčasnosť nazývajú kresťanov „uctievateľmi kríža“ (عباد الصليب).
(24) Bernard Lewis, The Crisis of Islam, xxix.
(25) Samir Khalil Samir, 111 Questions on Islam, 91.
(26) Arthur Jeffery, “THE QUEST OF THE HISTORICAL MOHAMMED,”
The Muslim World 16, no. 4 (October 1, 1926): 328.
(27) ʻAbd al-Malik Ibn Hishām, Muḥammad Ibn Isḥāq, and
Alfred Guillaume, The Life of Muhammad: A Translation of Isḥāq’s Sīrat Rasūl
Allāh (Karachi; New York: Oxford University Press, 2001), 550-1. Smrť 'Abdulláha
b. Sa'da možno tiež prisúdiť faktu, že odpadol od islamu – zdá sa, že jeho
urážky islamu (rozhodol sa nezapisovať Korán, údajne si myslel, že Korán je
výtvor ľudskej práce) a odpadlíctvo zohrali pri jeho smrti svoju úlohu.
(28) Tamže.
(29) Tamže, 551.
(30) Tamže.
(31) Reuven Firestone, Jihad: The Origin of Holy War in
Islam (New York; Oxford: Oxford University Press, 1999), 60.
(32) Sahíh Bucharí, zv. 1, kniha 8, hadís 387.
(33) Mohammed ibn al-Hasan al-Shaybani. The Islamic Law of
Nations: Shaybani’s Siyar (Kitab al-siyar al-kabir), Trans. Majid Khadduri. (Baltimore, Johns
Hopkins University Press, 1966). Citované podľa William G. Boykin, Harry E.
Soyster, et. al., Shariah, The Threat to America, 82 (jedná sa o citácie z anglického
prekladu Šajbáního Sijáru zo strán 76 a 95 – pozn. prekl.).
(34) David Cook, Understanding Jihad, 6; Samir Khalil Samir,
Violence et non-violence dans le Coran et l’Islam (Beiruit: CEDRAC), 42.
(35) Tamže, 18.
(36) At-Tabarí, The Commentary of At-Tabari: Jami’ al-Bayan
‘an Ta’wil ay al-Qur’an, vol. 14, 2nd ed., eds., Mahmood Shakr and Ahmad Shakr
(Cairo: Maktabat Ibn Taymiyyah), 200.
(37) David Cook, Understanding Jihad, (Berkeley; Los
Angeles: University of California Press, 2005), 164.
(38) Žiadna z týchto troch skupín nie je
v Spojených štátoch označená za teroristickú organizáciu. Zdá sa, že
Obamova administratíva sa zdráhala vyhlásiť povstalecké skupiny v Sýrii,
ako Ahrar aš-Šam a Džajš al-Islam za teroristické organizácie, lebo
administratíva takéto skupiny (prinajmenšom) predtým vyzbrojovala, preto by ich
označenie za teroristické organizácie nepriamo znamenalo, že Obamova
administratíva podporovala ich teroristické aktivity.
Prevzaté z https://counterjihad.com/sharias-incompatibility-with-western-values-explained/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára