Politika, teológia a náboženstvo v džihádistickom násilí

 

Jonathan Cole

Bez ohľadu na globálne šírenie džihádistického násilia za posledné desaťročia, mnohí vzdelaní západniari tento jav stále považujú za dôsledok extrémistickej dezinterpretácie džihádu, ktorá nemá nič do činenia s údajným skutočným významom tohto pojmu (t.j. vnútorným duchovným bojom), či dokonca so skutočným duchom a učením islamu. Ale hoci drvivá väčšina moslimov na svete aktívne nepodporuje globálne džihádistické hnutie, neznamená to, že islam niekto ukradol či prekrútil. Uvádzané ciele džihádistov a aj ich modus operandi vychádzajú z autoritatívnych islamských textov, tradícií a histórie, alebo ich odrážajú. Ale aby sme to pochopili, je nutné lepšie si ujasniť pojmy týkajúce sa vzájomného vzťahu medzi tromi západnými kategóriami v srdci kontroverzie: politika, teológia a náboženstvo.

Politika

Globálne džihádistické hnutie je politické v dvoch významných a nesporných ohľadoch. Jednak sa snaží riadiť a viesť štáty tak, ako to robil ISIS v časti Sýrie a Iraku, hoci len krátko. Džihádisti disponujú niečím, čo považujú za jedinečné a efektívne islamské umenie riadenia a spravovania štátov. Druhá vec je, že džihádisti sa snažia získať politickú moc prostredníctvom násilných revolúcií, najmä povstaní, no s podporou terorizmu a ostatných taktík.

Džihádistické násilie, či už namierené proti moslimským režimom alebo vládam a obyvateľstvu na Západe, je preto politické, keďže sa snaží dosadiť islam k moci v teritoriálnych štátoch a teda zaviesť jeho politickú agendu. Džihádisti sa v konečnom dôsledku snažia prekresliť či odstrániť hranice medzi týmito štátmi, podľa medzinárodného práva v súčasnosti zvrchovanými, a nastoliť globálny kalifát.

V súlade s islamským fundamentálnym pohľadom na svet džihádisti kategoricky odmietajú funkčnú odluku súkromnej – duchovnej a verejnej – politickej sféry v živote jednotlivca i spoločnosti, a to kvôli svojmu chápaniu dvoch základných charakteristík islamu: islam je „úplný“ (kamíl), čo znamená dokonalý a dostatočný, aj „komplexný“ (šamíl), zahrňujúci všetky aspekty ľudského života. Ako to vyjadril zakladateľ islamistickej skupiny Hizb at-Tahrír, Tákí ad-Dín an-Nabhání, islam je „úplný a komplexný režim pre celý ľudský život, ktorý sú moslimovia povinní kompletne zaviesť a uskutočňovať.“ (1)

Kde je teda v tejto úplnej a komplexnej predstave islamu, ktorá neuznáva rozdiel či odluku medzi politikou a náboženstvom – medzi svetským a posvätným – miesto pre „politiku“ v džihádistickom uvažovaní? V arabčine existuje slovo pre politiku – sijása – zodpovedajúce kategórii používanej na Západe. Ale sijása nie je pojem z Koránu, čo by mohlo vysvetliť, prečo nie je ústredným pojmom v džihádistickej literatúre. V džihádistickom myslení sa, na druhej strane, nachádza niekoľko dôležitých pojmov z Koránu, ktoré by sa dali opísať ako politické v západnom slova zmysle. Patrí medzi ne chalífa (kalif), šaría a menej známy pojem hukm, ktorý znamená „súd“ alebo „vláda“. Koránové pasáže obsahujúce jeden alebo viac týchto pojmov sa často objavujú v džihádistických spisoch a spolu tvoria teologický základ džihádistickej politickej teórie. Významom slova hukm, odvodeného od slova hakama (súdiť), je vláda vo všetkých svojich politických rozmeroch. Sloveso hakama, napríklad, sa objavuje v troch úzko súvisiacich koránových pasážach v piatej súre (al-Má'ida, Prestretý stôl), ktoré sú často citované v džihádistickej literatúre, najmä v diskusiách snažiacich sa dokázať neveriaci charakter vlád v dnešných väčšinovo moslimských štátoch.

Fráza sa prvý krát objavuje v poslednej časti verša 44: „Tí však, ktorí nesúdia podľa toho, čo zoslal Boh, sú neveriaci.“ (2) Pasáž sa v trochu inom znení opakuje vo veršoch 45 a 47. (3) Podľa výkladu džihádistov tieto verše naznačujú, že každý panovník, ktorý nevládne presne podľa šaríe (tak, ako ju definujú oni), je neveriaci, a preto mu treba vzdorovať, hoci aj násilne, v súlade s ich obsiahlym názorom na odpadlíctvo a tresty zaň.

Slovo chalífa, čiže kalif, pochádza zo slovesa chalafa, čo znamená nasledovať alebo nastúpiť. Kalif doslova znamená následník a v kontexte islamu konkrétne označuje následníka proroka Mohameda, prvého politického vládcu islamu. Vyhlásenie domnelého kalifátu príslušníkmi Islamského štátu (ISIS) v roku 2014 nám živo ilustruje, ako džihádisti využívajú koránový pojem kalif na podporu svojich politických cieľov. Vyhlásenie malo názov „Čo prisľúbil boh“ (4) a začína veršom 55 zo súry an-Núr (Svetlo), ktorý hovorí:

„Boh prisľúbil tým z vás, ktorí uverili a zbožné skutky konali, že z nich učiní nástupcov na zemi, tak ako už učinil nástupcami tých, ktorí boli pred nimi. A prisľúbil im, že upevní pre ne náboženstvo ich, ktoré sa mu zapáčilo im dať, a že nahradí následne obavy ich istotou. 'Uctievajte Mňa a nepridružujte ku Mne nič! A tí, ktorí ešte po tomto budú neveriaci, sú veru nehanebníci!'“

Sloveso preložené ako „učiní nástupcov“ (v iných prekladoch „vládcov“) je slovo is'tachlafa, odvodené od koreňa chalafa, takže má konotácie kalifa. (5) Na základe tohto a súvisiacich koránových pasáží sa vo vyhlásení ISIS tvrdí, že boh prisľúbil islamu nadvládu nad svetom a zvrchovanosť nad zemou, ale že splnenie tohto sľubu je podmienený tým, aby bol boh uctievaný tým najprísnejším monoteizmom. Preto je vydláždenie cesty k naplneniu božieho politického prísľubu jedným z hlavných poslaní globálneho džihádistického hnutia.

Toto preskúmanie džihádistického výkladu ilustruje, že hoci džihádisti formálne neuznávajú rozdiel medzi politikou a náboženstvom ako na Západe, napriek tomu majú niečo ako politickú teóriu. Boh vládne nad zemou ako panovník prostredníctvom svojho zjaveného zákona v podobe šaríe a politickou úlohou ľudí je zaistiť, aby sa jeho zvrchovaná vláda uskutočnila tak, že všetky ľudské spoločenské vzťahy budú podliehať a budú usporiadané podľa toho zjaveného zákona. Zjavný rozpor medzi nerozlučnosťou náboženstva a politiky sa dá vyriešiť, keď si pripomenieme, že islam je úplný a komplexný životný štýl. Pre džihádistov je islam nidham (režim) a manhadž (program), ktorý treba kompletne zaviesť v súkromnej i verejnej sfére. V tomto zmysle sú džihádistická politická teória a politický manifest z nej vyplývajúci (v západnom slova zmysle) len rozmermi žijúceho islamu.

Bojovanie v džiháde, založenie islamských štátov a verejné presadzovanie šaríe súvisia s osobnými morálnymi povinnosťami, akou je vykonávanie salátu – piatich denných modlitieb. Všetky tvoria časť jedného režimu a programu. Veľavravné je, že džihádisti často opisujú džihád ako ibáda (uctievanie), čo je jasným náznakom toho, ako je džihád integrovaný do ucelenej predstavy a praxe islamu ako životného štýlu.

Globálne džihádistické hnutie a jeho násilie sú skutočne politickým hnutím. Otázkou však je, či nám politika stačí na to, aby sme úplne a komplexne pochopili toto hnutie a jeho násilie. To nás privádza ku teológii.

Teológia

Teológia v západnom slova zmysle nie je kategóriou v džihádistickom uvažovaní či, pravdepodobne, v islamskom uvažovaní. Jeden arabský  výraz, ilm al-lahút, zodpovedá nášmu slovu „teológia“, ale je to narážka len na kresťanskú teológiu.

Islam má, na druhej strane, vlastnú pôvodnú tradíciu učenia s jedinečnou slovnou zásobou vymedzenou zastrešujúcim pojmom ulúm islámijja (islamské vedy). Tie pokrývajú rôzne disciplíny, niektoré s náprotivkami v ostatných náboženstvách, ako tafsír (výklad) – existujúci tiež v judaizme a kresťanstve. Iné sú špecifické pre islam, ako veda o hadísoch, štúdium prorokovho životopisu a asbáb an-nuzúl, čo je veda o určovaní poradia a okolností, za ktorých bola zjavená každá pasáž Koránu, keďže jednotlivé súry nie sú zoradené chronologicky.

Napriek tomu môžeme príhodne uplatniť západnú (alebo kresťanskú) predstavu o teológii na analýzu globálneho džihádistického hnutia rovnako ako pri politike. To nám načrtáva určitú odlišnú charakteristiku, ktorá sa nedá vystihnúť politikou a ktorou sa globálne džihádistické hnutie odlišuje od sekulárnych politických hnutí, s ktorými je často (mylne) porovnávané.

Tradičná kresťanská definícia teológie „označuje učenie o bohu a jeho vzťahu ku svetu od stvorenia po koniec, najmä preto, že je vysvetlené organizovane a premyslene.“ (6) V tomto zmysle môžeme vyvodiť záver, že džihádisti majú teológiu utvárajúcu ich svetonázor a politickú činnosť.

Zavedenie kategórie „teológia“ nám tiež umožňuje identifikovať čosi jedinečné na džihádistických politických pojmoch ako kalif, šaría a hukm. Sú to teologické pojmy v dvojakom zmysle, súvisiace s učením a bohu a jeho vzťahu ku svetu a ich zdrojom je text považovaný za doslovné slovo božie, ktoré vyjadruje jeho vôľu voči ľudstvu.

Niektoré základné pojmy džihádistického uvažovania a aktivít možno teda popísať dvomi rôznymi západnými kategóriami: politika a teológia. Inak povedané, na adekvátny opis, nie to ešte vysvetlenie, kľúčových aspektov džihádistického uvažovania sú nutné dve kategórie západných pojmov, ktoré spolu vytvárajú „politickú teológiu“. Ústredné džihádistické pojmy ako kalifát, šaría a hukm si môžeme najlepšie predstaviť ako teopolitické pojmy súvisiace so vzťahom boha voči svetu, aj so spravovaním štátov.

Pochopenie globálneho džihádistického terorizmu ilustruje nutnosť spojiť politiku a teológiu. Morálne zdôvodnenie zabíjania občanov Západu je v podstate teologické a zakladá sa na výklade božích príkazov v Koráne a bojachtivom správaní Mohameda a jeho následníkov. Ale výber cieľov teroristov sa často zakladá na politických úvahách. Ciele sú len zriedka, ak vôbec niekedy, vyberané podľa zjavenia, ale skôr pre svoju strategickú, symbolickú a politickú hodnotu pre širšiu džihádistickú politickú agendu: získanie moci a zavedenie „pravej“ islamskej vlády.

Prečo potom vzbudzuje takú kontroverziu, keď niekto hovorí o teológii v súvislosti s globálnym džihádistickým hnutím a jeho násilím? Jedným vysvetlením je povaha súčasných sociálnych vied, v ktorých je cítiť zreteľné a niekedy neskrývané rozpaky pri kategórii teológia. Dá sa to prisúdiť tomu, čomu Jason Blum výstižne hovorí „metodologický a ontologický naturalizmus“ väčšiny výskumníkov v oblasti sociológie, myšlienka, že „javy si treba vysvetľovať výlučne prostredníctvom prirodzených (svetských, nie náboženských) kategórií a príčin.“ (7)

Metodologický a ontologický naturalizmus považuje teológiu za irelevantnú, lebo neexistuje nič také ako „vzťah boha voči svetu“. Teologické pojmy a frázy, spolu s náboženskou praxou a skúsenosťou, si máme vysvetľovať len prirodzenými javmi a príčinami, ktoré sú však nevyhnutne vedľajšie, keď ľudia uvádzajú teologickú motiváciu a ciele. Politika, na rozdiel od teológie, sa považuje za skutočnú, opodstatnenú a čo je najdôležitejšie, prirodzenú a preto legitímnu kategóriu na vysvetlenie globálneho džihádistického hnutia.

Sociológovia však cítia napätie, lebo džihádistická literatúra je plná teologických výrazov. Výskumníci preto musia niečo urobiť s uvedenou teológiou džihádistov. V akademickej literatúre a verejnej diskusii sú bežné dve stratégie. Jednou je minimalizácia významu džihádistickej teológie a jej následné ignorovanie. Druhou je chápanie džihádistickej teológie ako obyčajnej politiky pod iným názvom.

Thomas Hegghammer, popredný expert na globálne džihádistické hnutie, ponúka živú ilustráciu stratégie „minimalizuj a ignoruj“. Hoci priznáva, že hnutie „má teologické aj politické rozmery a možno ho analyzovať z oboch strán,“ zastáva názor, že by sme sa mali sústrediť len na politiku, lebo hoci nám teológia môže pomôcť pochopiť „intelektuálny pôvod konkrétnych textov“, nedokáže vysvetliť „politické preferencie“ džihádistov. (8) Džihádisti teda majú teológiu, ale takú, ktorá príliš neobjasňuje ich násilnú, revolučnú politickú agendu.

Francúzsky politológ Olivier Roy, ktorý často píše o islamizme a islamistickom terorizme, tvrdí, že džihádistické násilie má pôvod v tom, čomu hovorí „islamizácia radikalizmu“ a nie „radikalizácia islamu“. Tvrdí, že „búriaca sa mládež“ jednoducho „našla v islame paradigmu svojej úplnej revolty.“ (9) Inými slovami, džihádistov treba v skutočnosti považovať za politických revolucionárov, ktorí náhodou vyjadrujú svoje sklony prostredníctvom islamu, možno preto, že im to príde vhod, t.j. že sa narodili do moslimskej rodiny a spoločnosti.

Dôkazy však nútia Roya stále používať výraz „náboženstvo“, čo oslabuje jeho tézu, že teológia je iba doplnok. Priznáva, že zahraniční džihádisti z Francúzska a Belgicka sú v prevažnej miere „znovuzrodení“ moslimovia, ktorí „potom, ako žili výrazne svetský život... začali nečakane opäť praktizovať svoje náboženstvo.“ Ďalej usudzuje, že sú to „úprimní veriaci“. Ale potom sa zdá, že ho mätie skutočnosť, že „džihádisti majú málo náboženských vedomostí.“ (10) Roy považuje tento nedostatok náboženských vedomostí za dôkaz, že teológia je vedľajšia pre revolučný impulz ženúci rebelujúcich mladých ľudí k násiliu. Je to jasný príklad stratégie politiky pod iným názvom.

Ďalší zdroj kontroverzie súvisí so západnými moslimskými akademikmi, pre ktorých sú otázky o džihádistickej teológii nevyhnutne normatívne. Pre moslimských akademikov je toho v stávke oveľa viac než len presný opis džihádistickej teológie. Dá sa celkom pochopiť, že títo akademici chcú spochybňovať normatívne teologické tvrdenia džihádistov a ponúknuť alternatívny výklad tých istých zdrojov a tradícií.

Príčinou napätej situácie je však skutočnosť, že globálne džihádistické hnutie nekladie normatívne teologické otázky nemoslimským akademikom či väčšinovému obyvateľstvu Západu. No niektorí moslimskí akademici považujú tvrdenia nemoslimských akademikov, ktorými opisujú presvedčenia súčasných džihádistov, za normatívne tvrdenia o islame ako takom a následne takýmto opisom oponujú. Namietajú voči tomu, že nemoslimskí akademici prijímajú jazyk džihádistov, lebo veria, že tým nespravodlivo legitimujú džihádistov.

Niektorí akademici dovádzajú toto oponovanie do extrému. Moslimská akademička Asma Afsaruddin, napríklad, tvrdí, že „tí, ktorí opisujú činy týchto militantných skupín ako džihád, sú súčasťou problému.“ Dokonca provokatívne naznačila, že sú to „islamofóbovia“, kto sa „zameriava na predstavu džihádu ako ozbrojeného boja.“ (11) Tento odpor voči tomu, aby sa čo i len hovorilo o džihádistickej teológii, tlačí mnohých nemoslimských akademikov do pohodlnejších a nekontroverzných vôd politických vysvetlení, čo sú zhodou okolností práve také vysvetlenia, aké ponúkajú moslimskí akademici typu Afsaruddin.

Ale ako slávne poznamenal Sun-c', „Ak poznáš seba, ale nepoznáš nepriateľa, raz vyhráš, inokedy prehráš.“ (12) Prerušenie úprimného a empirického štúdia džihádistického uvažovania je absolútne kontraproduktívne, je to recept na hrubé neporozumenie nepriateľa, s ktorým sa Západ – či už oprávnene alebo nie – ocitol vo vojne. Moslimskí akademici ako Afsaruddin musia uznať, že to nie je „islamofóbia“, čo podnietilo verejnú diskusiu o džiháde: môže za to samotné globálne džihádistické hnutie. Keby neexistovali žiadni samozvaní džihádisti, vedúci samozvaní džihád proti mnohým väčšinovo moslimským krajinám a ich západným spojencom, o otázke džihádu by sa diskutovalo pravdepodobne tak málo ako pred 11. septembrom 2001. Moslimskí akademici ako Afsaruddin by tiež mali byť citlivejší voči skutočnosti, že hoci ich obmedzené čítanie a používanie slova džihád je chvályhodné, nie je vysvetlením toho, čomu džihádisti veria a čo sa tvorcovia politiky, akademici a všeobecná verejnosť snaží pochopiť.

Náboženstvo

Náboženstvo je kategória západných pojmov, ktorú možno v džihádistickom uvažovaní pozorovať najľahšie. Výraz dín (náboženstvo) sa v džihádistickej literatúre objavuje často a zohráva v ňom ústrednú úlohu. Navyše, džihád, ako ho chápu džihádisti, sa považuje za fundamentálny prvok dín al-islam (islamského náboženstva). Dalo by sa povedať, že v džihádistickom pojmovom uvažovaní sa teopolitické pojmy ako kalif, šaría a hukm dajú správne pochopiť ako náboženské alebo, ešte presnejšie, ako islamské, pričom spadajú do kategórie dín.

Ale v západnom kontexte vytvára kategória „náboženstvo“ skutočný zmätok, lebo sa nehodí na analýzu globálneho džihádistického hnutia a jeho násilia. Podstatou problému je, že náboženstvo sa v západnom kontexte bežne považuje za množný a všeobecný jav v zmysle, že existuje viacero náboženstiev so spoločnou podstatou. Západný pohľad je evidentný v tom, že západné univerzity sa venujú porovnávacej religionistike ako výskumnej metodológii a cieľu náboženských štúdií a tiež v súvisiacej snahe identifikovať a definovať domnelú podstatu náboženstva presahujúcu kultúry.

Americký akademik Kenneth Rose, napríklad, definuje náboženstvo ako „ľudskú túžbu vytvoriť si vzťah s nehmotným rozmerom blaženosti a nesmrteľnosti.“ (13) Francúzsko-americký katolícky intelektuál René Girard definuje náboženstvo ako „akýkoľvek jav súvisiaci s pamätaním si, pripomínaním si a zachovávaním jednoty, ktorá pramení z vraždy náhradnej obete.“ (14) Toto sú klasické esencialistické definície náboženstva. Problémom je, že džihádisti veria len v jedno náboženstvo: islam. Keď používajú výraz „náboženstvo“ (dín), nemá žiadne množné či všeobecné konotácie, takže akademické definície náboženstva nie sú takmer vôbec nápomocné ako analytické rámce pre pochopenie globálneho džihádistického hnutia.

Je pravda, že Roseho a Girardova definícia náboženstva by sa dali použiť v širšom zmysle na globálne džihádistické hnutie. Ale túžba po blaženosti a nesmrteľnosti a pripomínanie si náhradnej obete nám pravdepodobne nepomôžu pochopiť džihádistické myslenie a agendu. Akékoľvek užitočné skúmanie náboženského rozmeru globálneho džihádistického hnutia sa musí začať islamom, nie tým, čo by toto hnutie mohlo mať spoločné s budhizmom.

Samozrejme, je legitímne skúmať, či by mohla existovať prirodzená súvislosť medzi náboženstvom a násilím. Ale to je iná otázka než otázka úlohy islamského náboženstva (dín al-islam) v džihádistickom uvažovaní a konaní a spojenie týchto otázok nám to uvažovanie a konanie nepomôže pochopiť. Kresťanské križiacke výpravy v 11. a 13. storočí alebo prepojenie nemeckej cirkvi s Treťou ríšou nevysvetľujú uvažovanie, motivácie a ciele džihádistov v 21. storočí. Napriek tomu sa takéto otázky neustále vtierajú do diskusie o globálnom džihádistickom hnutí.

Záver

Falošná dichotómia náboženstvo verzus politika dlho ochromovala analýzu a diskusiu o konflikte Západu so súčasnými džihádistami. Namiesto pridŕžania sa tejto povrchnej a zastaranej paradigmy by sa západní akademici, novinári a tvorcovia politiky mali zbaviť svojho dlhodobého popierania úlohy islamskej teológie v súčasnom džihádizme. Keď uznáme, že Západ čelí mocnej „islamskej politickej teológii“ v podobe globálneho džihádistického hnutia, bude to prvý krok ku pochopeniu pravej povahy jednej z jeho najtrvalejších bezpečnostných výziev.

Poznámky

(1) Taqi ad-Din an-Nabhani, Nidham al-Hukm fi-l-Islam, expanded and revised by Abd al-Qadim Zallum (Hizb at-Tahrir Publications, Online, 2002), pp. 13-14.

(2) Korán 5:44.

(3) „Neveriaci“ je vo verši 45 nahradené slovom „nespravodliví“ (zálimún) a vo verši 47„nehanebníci“ (fásikún).

(4) Abu Muhammad al-Adnani, „This Is What God Has Promised,“ 29. júna 2014.

(5) Pozri, napríklad, Korán 2:30, citovaný tiež vo vyhlásení ISIS: „Čo prisľúbil boh“.

(6) .F. Wright, "Theology," in Martin Davie et al., eds., The New Dictionary of Theology: Historical and Systematic, 2nd ed. (Downers Grover, Ill.: IVP Academic, 2016), p. 903.

(7) Jason Blum, "Pragmatism and Naturalism in Religious Studies," Method and Theory in the Study of Religion, 2 (2011), p. 84.

(8) Thomas Hegghammer, "Jihadi-Salafis or Revolutionaries? On Religion and Politics in the Study of Militant Islamism," in Roel Meijer, ed., Global Salafism: Islam's New Religious Movement (London: Hurst and Company, 2009), p. 264.

(9) Olivier Roy, „Who Are the New Jihadis,“ The Guardian (London), June 5, 2017.

(10) Tamže.

(11) Asma Afsaruddin, „Islamist Militants Carry out Terror, not Jihad,“ Religion News Service, June 9, 2017.

(12) Sun-c', Umenie vojny, 3:18.

(13) Kenneth Rose, Pluralism: The Future of Religion (New York: Bloomsbury, 2013), p. 12.

(14) René Girard, Violence and the Sacred (London: Continuum, 2005), p. 333.

Prevzaté z https://www.meforum.org/articles/2018/politics,-theology-and-religion-in-jihadist-vi-(1)