Dario Fernandez-Morera
Kniha Mohammed and Charlemagne Revisited: The History of a Controversy (Mohamed a Karol Veľký - Prehodnotenie: Dejiny kontroverzie) je podnetná a dôležitá kniha, spájajúca ďalšie nedávne diela, ktoré sa ujali obhajoby a vývoja tézy belgického historika Henriho Pirenneho, týkajúcej sa vplyvu islamu na dejiny Európy.
V posmrtne vydanom diele Mahomet et Charlemagne: Byzance, Islam et Occident dans le haut Moyen Age (Mohamed a Karol Veľký: Byzancia, Islam a Západ v stredoveku, 1937) Pirenne tvrdil, že medzi civilizáciou Rímskej ríše v jej preživšej verzii (Gréckorímskej kresťanskej alebo "Byzantskej" ríši) s hlavným mestom Konštantínopol a "barbarskými", napokon pokresťančenými národmi, ktoré ovládli Latinskú alebo Západorímsku kresťanskú ríšu, existovala kontinuita (pre zjednodušenie budú ďalej v texte uvádzané názvy Západorímska ríša a Byzantská ríša - pozn. prekl.). Po zániku Západorímskej ríše zostalo Stredozemné more kresťanským jazerom, otvoreným obchodnej a kultúrnej výmene medzi novými kráľovstvami na západe a Byzantskou ríšou. Bol to islam, nie "barbarskí votrelci", kto narušil jednotu kresťanského sveta, čím prerušil obchodnú a kultúrnu výmenu medzi kresťanským Východom a kresťanským Západom a urýchlil vzostup Karolínskej "Rímskej" ríše, pričom zmenil Stredozemné more na moslimské jazero a teda aj presunul kultúrnu os kresťanského Západu zo Stredomoria na sever: "príčinou prerušenia tradície staroveku bol rýchly a neočakávaný postup islamu."
Pirenne sa stal terčom kritiky medievalistov (historikov skúmajúcich stredovek - pozn. prekl.), arabistov a odborníkov na islamské štúdie, ktorí vyhlasovali, že islam priniesol európskej civilizácii úžitok: islam "získal späť" "stratené" diela gréckych filozofov ako Aristoteles a "dal" ich Európe; poslúžil ako milostivý sprostredkovateľ, ktorý pomohol Európe znovu sa oboznámiť s gréckou kultúrou; zanechal Európe mnohé nádherné veci ako "arabské" číslice; a inak vytvoril kultúrne prvky, ktoré sme predtým považovali za "európske".
V dôsledku toho väčšina akademikov až donedávna nechala Pirenneho tézu zavretú v smetnom koši histórie. Teraz toto jej zavretie vyzerá mätúco, lebo vďaka niekoľkým faktom by Pirenneho téza mala zostať na stole.
Ako poukázal Rémi Brague v knihe Europe, La voie romaine (Európa, Rímska cesta, 1999, ktorú Scott nespomína), Cassiodorus, minister kráľa Teodoricha, založil v roku 540 nášho letopočtu kláštor, aby ochránil staroveké texty; pápež Gregor Veľký nariadil mníchom na Monte Cassino, aby urobili to isté; a "Arabi", ktorí údajne "našli" grécke texty, boli v skutočnosti grécky hovoriaci sýrski kresťania, ktorí ich preložili do sýrčiny a následne do arabčiny.
Ako tvrdil Sylvain Gouguenheim v knihe Aristote au Mont Saint-Michel: Les racines grecques de l'Europe chrétienne (Aristoteles na Hore svätého Michaela: Grécke korene kresťanskej Európy, 2008, kniha, ktorú Scott nespomína a ktorú akademickí odborníci démonizujú), Európa nezabudla na grécke texty či kultúru. Kresťanský filozof Boethius preložil Aristotela do latinčiny v šiestom storočí. Mnísi v opátstve na Mont Saint-Michel preložili Aristotela skôr, než sa arabské preklady dostali zo Španielska do Európy. Grécke texty sa "nestratili", aby ich láskavo našiel islam, ale uchovávali a komentovali ich v Byzantskej ríši. Samozrejme, boli to grécky hovoriaci kresťania, kto preložil Aristotelove texty, najprv do sýrčiny a potom do arabčiny, jazyka, v ktorom všetci vzdelaní moslimovia čítali grécke texty - čiže to boli dvojnásobne sprostredkované preklady. Pred nástupom islamu pokračovala komunikácia medzi kresťanským Západom a kresťanským Východom. Islam zničil civilizácie, s ktorými prišiel do kontaktu, ako napríklad zoroasterskú Perziu, hinduistický Sindh, čo je preskúmané v knihe V. S. Naipaula, Among the Believers (Medzi veriacimi) a K. R. Malkaniho, The Sindh Story (Príbeh Sindhu) a Byzantskú ríšu. Mnohé vynálezy ako "arabské číslice", prisudzované Arabom a islamu, vyvinuli iné civilizácie alebo nearabi. Islam podnikal počas celého stredoveku nájazdy do európskych krajín a chytil alebo kúpil milióny kresťanov do otroctva. A - myšlienka zvlášť urážlivá pre akademikov - grécka kultúra bola pre islam cudzím svetom, lebo islam sa nedokázal vyrovnať s gréckym realistickým maľovaním a sochárstvom, rozprávaním, drámou a politickou teóriou, okrem iných vecí.
Na inom mieste som poukázal na niečo, čo je dávno známe, ale dnes sa spomína len zriedkavo: že Arabi, ktorí v siedmom storočí zaútočili na Perzskú (Iránsku) ríšu a územia Byzantskej ríše na Strednom východe a v severnej Afrike, disponovali veľmi nízkou úrovňou civilizácie v porovnaní s národmi, ktoré si napokon podrobili; že Arabmi vedení Berberi, ktorí začiatkom ôsmeho storočia dobyli veľkú časť Španielska, boli podobne barbarskí v porovnaní s kresťanskými Hispano-Vizigótmi; a že následný vývoj islamskej civilizácie v Španielsku bol výsledkom islamizácie kultúrnejších Hispano-Vizigótov, ktorí neušli pred moslimskými výbojmi, a tým, že islamské Španielsko čiastočne asimilovalo (čiastočne kvôli takým obmedzeniam na aké poukázal Gouguenheim) dedičstvo vysoko romanizovaných Hispano-Vizigótov a Grékov (prostredníctvom Byzantskej ríše). Ako je teda možné, že predstava islamu ako záchrancu Európy od údajnej temnoty stredoveku prevládla v akademickom učení a publikovaní až do takej miery, že sa dostala do filmov, "dokumentov", novín, časopisov a dokonca prejavov západných politikov? Na tomto mieste stačí povedať, že objektívny akademický výskum nebol jediným dôvodom (najlepšiu analýzu tohto zvláštneho javu ponúka Rosa María Rodríguez Magda v knihe Inexistente al-Andalus: de cómo los intelectuales reinventan el Islam, 2008; v češtine vyšla v roku 2010 pod názvom Neexistující al-Andalus: Jak intelektuálové znovu vymýšlejí islám, vydalo vydavateľstvo Luboš Marek - 3K - pozn. prekl.).
Popri kritickom preskúmaní prác niekoľkých medievalistov spočíva hlavný prínos odvážnej knihy Emmeta Scotta pravdepodobne v tom, že dôkladne analyzovala vplyvnú anti-Pirenneovskú polemiku R. Hodgesa a D. Whitehousea, Mohammed, Charlemagne and the Origins of Europe: the Pirenne Thesis in the Light of Archeology (Mohamed, Karol Veľký a pôvod Európy: Pirenneho téza vo svetle archeológie, 1982). Scott preukázal, že ich obmedzené údaje, vzťahujúce sa len na severoafrické Kartágo, talianske mesto Luni a niekoľko vykopávok v južnej Etrúrii, neospravedlňujú ich zovšeobecnenia pre zvyšok Stredomoria; a že i v prípade Kartága, Luni a južnej Etrúrie ich údaje neospravedlňujú ich závery. Scott tvrdí, že nečakaný úbytok archeologických pozostatkov, začínajúci v siedmom storočí, naznačuje, že úpadok, ktorý spozorovali Hodges a Whitehouse, bol následkom zničenia zapríčineného islamskými výbojmi v siedmom storočí.
Scott cituje nedávny archeologický výskum, ako napríklad knihu Petra Wellsa, Barbarians to Angels (Z barbarov anjeli), ktorá vyvracia predstavu, že starovekú civilizáciu zničili "barbari", a potvrdzuje, že stredná a severná Európa neboli len omnoho menej temné, než údajne boli počas takzvaného "temnoveku", ale v skutočnosti prekvitali po dobu aspoň jedného storočia po "páde" Rímskej ríše, tradične datovanom do druhej polovice piateho storočia.
Scott tvrdí, že malý počet archeologických pozostatkov medzi siedmym a desiatym storočím na Stredom východe a v severnej Afrike - vo všetkých oblastiach dobytých islamom v siedmom storočí - naznačuje kultúrny úpadok, s čím archeológovia súhlasia, ale spôsobený islamom. Scott, nadväzujúci na Pirenneho tézu, si všimol, že úpadok týchto kedysi prekvitajúcich a vysoko rozvinutých oblastí, začínajúci v siedmom storočí a spôsobený ničivým vplyvom moslimských výbojov, ovplyvnil počas týchto storočí obchod a kultúru Európy, pričom tento úpadok dosvedčuje nedostatok archeologickej produkcie v Európe od siedmeho storočia a relatívnym oživením, ktoré začalo počas druhej polovice desiateho storočia. Navyše, citujúc malý počet islamských archeologických pozostatkov po mnohých storočiach moslimskej nadvlády v "Andalúzii", ktorý kontrastuje s množstvom archeologických dát z vizigótskeho a rímskeho obdobia, Scott spochybňuje kultúrnu veľkoleposť islamského Španielska, o ktorej vyprávajú literárne zdroje.
Scott vyvodil niekoľko možných dôsledkov Pirenneho tézy a zhŕňa, čo sa mohlo Európe stať bez vplyvu islamu:
"Stredovek... by určite bol omnoho menej 'stredovekým' a omnoho rímskejším. Je pravdepodobné, že Byzancia by pokračovala v procese zvyšovania kultúrnej úrovne Západu, ktorý bol v neskorom šiestom storočí v plnom prúde. K prerušeniu kontaktu medzi Rímom a Byzanciou nemuselo dôjsť, alebo nemuselo byť také prudké a zdá sa takmer isté, že Západná Európa by zažila svoju "renesanciu", teda opätovný rozkvet starovekej civilizácie, omnoho skôr, možno až o pol tisícročia skôr. Je skutočne pravdepodobné, že do konca siedmeho storočia by sa celá Západná Európa podobala na vtedajšiu Byzanciu, s rozširujúcimi sa mestami a prekvitajúcim kultúrnym a intelektuálnym životom. K vikinským nájazdom by nedošlo, alebo by aspoň neboli také ničivé aké boli. Určite by neboli žiadne križiacke výpravy, keďže by neexistoval islam, proti ktorému by boli zahájené. A vďaka absencii vplyvu Vikingov a islamu by sa v Európe takmer určite vyvinula mierumilovnejšia kultúra."
Scott uvádza zaujímavý myšlienkový experiment o možných následkoch islamského podrobenia Európy:
"Samotný Gibbon sa zamýšľal nad pravdepodobným výsledkom islamského podrobenia Francúzska, keď poznamenal, že keby k takej udalosti došlo, neodvratne by padla celá Západná Európa a dekan Oxfordu by potom pravdepodobne vykladal pravdy Koránu obrezanému zhromaždeniu. Pred takýmito 'pohromami', podotkol Gibbon, zachránilo kresťanstvo víťazstvo Karola Martela pri Tours v roku 732. Ale islamské dobytie Európy by malo omnoho vážnejšie následky. Na základe toho, čo islam napáchal na iných miestach, je pravdepodobné, že kontinent by vstúpil do temnoveku... a tieto územia by boli domovom zbedačeného a veľmi utláčaného kresťanského obyvateľstva. V Ríme by pápež riadil biedny a upadajúci Vatikán, ktorého hlavné pamätníky ako pôvodný pamätník svätého Petra založený Konštantínom, by sa premenili na mešity. V takej Európe by bolo zabudnuté celé dedičstvo starovekej civilizácie. O Cézarovi a jeho výbojoch, o Grécku s jeho bojovníkmi a filozofmi by súčasný svet nevedel nič. Vytratili by sa aj samotné názvy. Žiadne dieťa by nevedelo o Tróji ani Mykénach, o Maratóne ani Termopylách. Aj história Egypta a všetkých veľkých civilizácií Blízkeho východu by bola pochovaná v unášajúcich pieskoch týchto krajín, navždy stratená a zabudnutá."
Táto kniha prirodzene obsahuje zdanlivo nevyhnutnú historickú kritiku kresťanstva a aj v súčasnosti zdanlivo rovnako povinnú zmienku o "španielskej inkvizícii":
"Nemožno sa čudovať, že niektoré z týchto území (dobytých a ovládaných islamom), najmä južné Taliansko, Sicília, Španielsko, Korzika, časti Grécka a Albánska si časom vyvinuli vlastnú násilnú a neľútostnú kultúru a že to bolo predovšetkým v Španielsku, kde si inkvizícia našla svoj duchovný domov. Nemožno sa čudovať ani tomu, že práve z tejto krajiny v pätnástom a šestnástom storočí vyrazili svätí bojovníci, aby podrobili národy Nového sveta pre Krista... Kresťanstvo a kresťanskú cirkev (nemožno) úplne zbaviť viny za to, čo sa stalo v desaťročiach a storočiach nasledujúcich po prvej križiackej výprave... Učenie plné predsudkov, ktoré obmedzilo pravdu a spásu len na kresťanské spoločenstvo, nemohlo podnietiť nič iné než intolerantný a iracionálny postoj voči ľuďom ostatných vierovyznaní."
Také vyjadrenia sú, samozrejme, problematické. Rusko a Nemecko zažili za vlády ateistického marxizmu a pohanského národného socializmu v dvadsiatom storočí takú úroveň vládneho násilia, že to predstihlo i násilie, ktoré sme videli v Španielsku a ostatných zmienených krajinách. V protiklade k tomu, čo učia mnohí akademici, inkvizícia v Španielsku nepopravovala a nemučila ľudí (mučenie bolo vtedy každopádne obvyklým súdnym postupom v celej Európe) vo väčšej miere než jej dobové občianske súdy v ostatných krajinách (viď knihu Henryho Kamena, The Spanish Inquisition: A Historical Revision (Španielska inkvizícia: Historická revízia, 1997)). Mnohé z prípadov "upálenia" spáchaných inkvizíciou boli prípadmi upálenia figuríny a upálenie bolo formou popravy používanou v ostatných civilizovaných krajinách až do roku 1693.
Španielski konkvistádori sa nikdy nenazývali "svätými bojovníkmi": povrchné a v súčasnosti obľúbené analógie medzi španielskymi konkvistádormi a islamskými džihádistami a medzi španielskym dobytím Amerík a džihádom ignorujú rozdiely medzi kresťanstvom, islamom, križiackymi výpravami, džihádom a dobytím Ameriky - rozdielmi preskúmanými v dôležitej knihe Roberta de Matteia, Guerra santa, guerra giusta: Islam e Christianesimo in guerra (Svätá vojna, spravodlivá vojna: Islam a kresťanstvo vo vojne, 2002). Čo je ešte relevantnejšie: bolo to kresťanstvo, ktoré ťahalo za Európu horúce gaštany z ohňa, keď inšpirovalo činy takých mužov ako Karol Martel (Tours, 10. októbra 732), Alfonz VIII., Sancho VII. "Silný" a Pedro II. (Navas de Tolosa, 16. júla 1212), Ján Hunyadi a Ján Kapistránsky (Belehrad, 22. júla 1456), Don Juan de Austria a Miguel de Cervantes (Lepanto, 7. októbra 1571) a Ján Sobieski (Viedeň, 11. a 12. septembra 1683). Mohla by Európa bez tohto dávno zmiznutého silného kresťanstva vzdorovať duchovnej a vojenskej sile islamu?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára