Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) zakázal výbojné útoky vo všetkých podobách. Povolil iba boj v sebaobrane."
Pravda:
Mýtus, že vojna je v islame oprávnená len pod podmienkou sebaobrany, je vyvrátený správou o bitke pri Badr, v ktorej Mohamed vyslal svojich mužov, aby prepadli karavány, a potom zámerne vyprovokoval boj s mekkskou armádou vyslanou na ich obranu. Argumenty hovoriace o agresívnej vojne sú tiež podporené osudom troch židovských kmeňov z Mediny, ktorých sa zbavil, lebo odmietli Mohamedove tvrdenia, že je prorokom (a preto, lebo moslimovia chceli ich majetok).
Zvážte tiež osud Banú Mustalik, arabského kmeňa:
"Prorok nečakane zaútočil na Banú Mustalik bez varovania, kým boli nepozorní a ich dobytok sa napájal na miestach s vodou. Ich bojujúci muži boli zabití a ich ženy a deti zajaté." (Sahíh Bucharí 46:717)
Hoci z hadísov a Síry pochádza mnoho dôveryhodných správ, ktoré spomínajú pasúci sa dobytok kmeňa Mustalik, ani jeden nespomína, že by Mohamed vyvinul akúkoľvek snahu o mier. V tomto prípade Mohamedovi muži znásilnili ženy (s jeho súhlasom) potom, ako zavraždili mužov (Sahíh Muslim 3371). Čo má znásilnenie zajatkyne do činenia so sebaobranou?
Mohamed v mnohých situáciách bojoval za účelom pomsty, akým bol útok na Lihjan, kedy ľudia zjavne neboli pripravení na vojnu a zachránili sa len útekom do kopcov (Ibn Ishák/Hišám 718). Mohamed tiež zaútočil na ľudí z Taífu, len čo mal príležitosť pomstiť sa za to, že ho odmietli (Ibn Ishák/Hišám 280 a 872).
Mýtus, že Mohamed bojoval len v sebaobrane, vyvracia tiež spáva o jeho prvom útoku na kresťanov. Nemal žiaden závažný dôvod, aby vyslal armádu do Muty (v dnešnom Jordánsku, kedysi súčasť Sýrie). Keby to bola vec sebaobrany, potom by nepriateľ určite nasledoval porazenú armádu späť do Arábie, ale to sa nestalo (Ibn Ishák/Hišám 791).
Ku koncu svojho života prorok islamu zameral vojenské kampane len na účel šírenia islamskej vlády. Vedel, že niektoré mestá budú vzdorovať a iné nie. Svojim ľuďom nechal pokyny, ako jednať v obidvoch prípadoch:
Posol Alláhov (nech je s ním pokoj) povedal: Ak prídete k obci (ktorá sa vzdala bez oficiálnej vojny) a zostanete tam, máte na ňom (získanom majetku) podiel (ktorý bude v podobe odmeny). Ak obec neposlúchne Alláha a jeho posla (a bojuje proti moslimom), jedna pätina koristi získanej od nich je pre Alláha a jeho apoštola a zvyšok je pre vás. (Sahíh Muslim 4346)
Ako vidíme, tí, ktorí nie sú vo vojne s moslimami, majú byť aj tak podrobení a ich majetok zhabaný. Jediný rozlišujúci faktor je rozsah nároku moslimov po víťazstve.
Vojenské kampane na rozšírenie islamskej vlády zahrňujú nájazd na Tabúk, ktorý bol druhým vpádom na kresťanské územie Sýrie (územie, ktoré je dnes súčasťou Saudskej Arábie - pozn. prekl.), kedy Mohamed donútil miestne obyvateľstvo zaplatiť mu poplatok potom, ako prepadol z úkrytu a zabil miestnych civilistov, aby presadil svoju moc (Ibn Ishák/Hišám 903). Ďalším príkladom by mohol byť rozkaz "konvertuj alebo zomri", vydaný arabskému kmeňu, Banú al-Harít:
Potom apoštol vyslal Chalída ibn Valída... k Banú al-Hárit a prikázal mu pozvať ich k islamu tri dni predtým, ako na nich zaútočí. Ak by to prijali, mal to od nich prijať; a ak by to odmietli, mal s nimi bojovať. Tak sa Chalíd vypravil a prišiel ku nim, vyslal jazdcov na všetky smery, vyzývajúc ľudí k islamu slovami, "Ak prijmete islam, budete v bezpečí." Tak ľudia prijali islam, keď boli vyzvaní. (Ibn Ishák/Hišám 959)
Je zrejmé, že sebaobrana nebola faktorom v žiadnom z týchto prípadov (hoci niektorí moslimovia majú sklony skrášliť ten záznam vymyslenými podrobnosťami, ktoré sa v ňom nenachádzajú). Ako tomu bolo pri dobytí Mekky v roku 630, títo raní moslimovia mali jasnú vojenskú prevahu a cieľ ich agresie nebol v postavení, aby sa bránil.
V skutočnosti, prvá časť deviatej súry, najbojachtivejšej kapitoly Koránu, bola odhalená krátko potom, ako moslimovia nastolili vojenskú nadvládu v Mekke. Zvážte jeden z násilnejších veršov:
A až posvätné mesiace uplynú, tak zabite modloslužobníkov, kdekoľvek ich nájdete a vezmite ich do zajatia a obliehajte ich a číhajte na nich na každom mieste. Ak by potom pokánie učinili a konali modlitbu a dávali zakát, tak ich pustite. (9:5)
Slová "a až posvätné mesiace uplynú" vylučujú možnosť, že sa jednalo o vec sebaobrany. Moslimom už dostali božské právo bojovať počas posvätných mesiacov a je jednoducho nepravdepodobné, že by na nich zaútočili v priebehu štvormesačného obdobia bez toho, aby sa bránili. To, že na nich neútočili, je v súlade s historickým kontextom, kedy obdobie púte hadždž bolo tradičným obdobím mieru a tolerancie v celej Arábii. Hoci na nich pohania neútočili, Mohamed prikázal svojim mužom naháňať a zabiť neveriacich po púti hadždž. Pohanom, ktorí súhlasili s konverziou na islam (t.j. že budú praktizovať piliere islamu, zakát a salát), bolo po ich konverzii dovolené žiť. Verš 9:29 ponúka osobitné pravidlo pre Židov a kresťanov, ktoré im dovoľuje ponechať si svoje náboženstvo dovtedy, dokedy budú platiť ochranné peniaze moslimom a uznajú podriadenosť svojej viery. Keby vzdorovali, boli by zabití.
Jeden z najlepšie zdokumentovaných príkladov moslimskej agresie počas života Mohameda je útok na mierumilovné spoločenstvo Chajbar. Ten nasledoval po zmluve z Hudajbíji medzi moslimami a Mekkčanmi, ktorá vyzývala na obdobie mieru medzi obidvoma tábormi. Zmluva bola pre moslimov kontroverzná nielen preto, že si protirečila s Alláhovým skorším príkazom "vyhnať" Mekkčanov násilnou silou (2:191), ale tiež preto, že Mohamed súhlasil, že v dokumente nebude uznaný za proroka (Sahíh Muslim 4401).
Mohamed rozhodol, že by bolo prezieravé zaútočiť na Židov v Chajbare, aby opäť získal rešpekt svojich ľudí a utíšil ich reptanie vojenským víťazstvom a (najmä) ukradnutým majetkom, čo nasledovalo potom. Toto uvádza dnešných moslimských apologétov do rozpakov, pretože sa snažia ospravedlniť obliehanie výmyslami, že nečinné farmárske spoločenstvo, nachádzajúce sa asi 161 kilometrov od Mediny, predstavovalo nejakú nevyhnutnú hrozbu.
Nanešťastie pre súčasných apologétov, nielen, že neexistujú žiadne podporné dôkazy, že Chajbarčania zaútočili na moslimov, ale existujú aspoň tri historické zmienky, ktoré rozhodne protirečia akejkoľvek predstave sebaobrany na strane Mohameda. Prvou je opis počiatočného útoku od Ibn Isháka/Hišáma:
Stretli sme robotníkov Chajbaru vychádzajúcich ráno so svojimi rýľmi a košíkmi. Keď videli apoštola a armádu, kričali, "Mohamed so svojou armádou," spanikárili a ušli... Apoštol sa zmocnil majetku kúsok po kúsku... (Ibn Ishák/Hišám 757)
Ľudia z Chajbaru neútočili na Mohameda. Farmárčili na svojej pôde lopatami a košíkmi, pričom ani nevedeli, že majú byť vo vojne:
Keď apoštol prepadával ľudí, čakal do rána. Ak počul zvolanie k modlitbe, držal sa stranou; ak ho nepočul, zaútočil. Prišli sme do Chajbaru v noci a apoštol tam strávil noc; a keď prišlo ráno, nepočul zvolanie k modlitbe, tak nasadol na koňa a my sme nasadli s ním. (Ibn Ishák/Hišám 757)
Mohamed zaútočil až potom, ako počkal, či ľudia z Chajbaru budú ráno zvolávať k modlitbe. Toto by nebolo vôbec dôležité, keby s ním už boli vo vojne.
Azda najlepším dôkazom, že Mohamed nekonal v sebaobrane, je skutočnosť, že jeho vlastní ľudia nechápali, prečo pochodujú do vojny. Jeho zať, ktorý bol zodpovedný za vojenskú výpravu, sa musel opýtať na zdôvodnenie:
Alláhov posol privolal Aliho (a povedal): "Postupuj ďalej a neobzeraj sa, kým ti Alláh neudelí víťazstvo," a Ali prešiel kúsok a potom sa zastavil, nerozhliadol sa a potom hlasným hlasom povedal: "Alláhov posol, kvôli čomu by som mal bojovať s ľuďmi?" Na to on (prorok) povedal: "Bojuj s nimi, kým nedosvedčia skutočnosť, že niet boha okrem Alláha a Mohamed je jeho poslom..." (Sahíh Muslim 5917)
Otázka, ktorú Ali položil, by bola zbytočná, keby na moslimov útočili Chajbarčania alebo keby odpoveď na otázku bola zrejmá. Mohamedova odpoveď, taká aká je, zdôrazňuje oficiálne udávaný účel kampane, ktorým bolo prinútiť Židov uznať nadradenosť islamu.
Mohamedovi muži ľahko dobyli Chajbar a rozdelili si korisť. Prorok islamu mučil pokladníka spoločenstva, aby od neho získal informácie, a potom ho zabil (Ibn Ishák/Hišám 764). Mohamed si následne vzal vdovu po tomto mužovi, Safíju, za manželku, potom, ako si vymenil dve iné zajaté ženy s jedným zo svojich zástupcov (Ibn Ishák/Hišám 758). Preživší Židia mohli zostať na svojom pozemku za predpokladu, že dajú svojim moslimským pánom polovicu svojej úrody. Nakoniec boli úplne za svoju vieru:
"Alláhov posol povedal, 'Dve díny (náboženstvá) nebudú existovať spolu na Arabskom polostrove' a preto vyhodil Židov z Chajbaru." (Málik 45:18)
Vláda agresie v islame je teda úmerná moci, ktorú moslimovia majú, a nie prenasledovaniu, ktorému sú vystavení. Zriedkavé verše o mieri v Koráne boli "zjavené" v Mekke, kde existoval skutočný útlak (v niektorých prípadoch). Verše o násilí, ktoré boli zjavené neskôr, zodpovedajú moslimskej vojenskej moci, dokonca i keď akékoľvek prenasledovanie moslimov z väčšej časti prestalo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára