Vyšší britský moslimský politik Sajid Javid v článku denníka The Australian zo 6. júna, v reakcii na nedávne zverstvá v Londýne (útoky, ku ktorým došlo na London Bridge a v blízkom okolí 3. júna 2017 - pozn. prekl.), povedal, že riešenie na problémy musí prísť z moslimskej komunity. S tým by nesúhlasilo len zopár nemoslimov.
Pán Javid potom pokračoval: "Nesúhlasím s okamžitým výrokom, že moslimovia sú akýmkoľvek spôsobom zodpovední za teroristov. Po celom svete bojujú moslimovia na frontových líniách v boji proti extrémizmu. Bolo by absurdné povedať, že činy hŕstky ľudí akýmkoľvek spôsobom reprezentujú mierumilovné, nádherné náboženstvo, ktoré je vodiacim svetlom pre viac než miliardu ľudí."
Na tej istej strane, v pridruženom článku, Greg Sheridan poukázal na to, že len 1 z 20 britských moslimov verí, že Al-Kájda je zodpovedná za útoky z 11. septembra a že viac než 30 percent verí, že je za ne zodpovedná americká vláda. Pán Javid a Greg Sheridan by pravdepodobne súhlasili, že moslimské komunity na Západe musia urobiť viacej, aby zabránili takému druhu zverstiev, ktoré sa v súčasnosti vyskytujú každý týždeň.
Sebaspytovanie a zalamovanie rukami, ktoré sa dialo v západných médiách v uplynulých pár mesiacoch, je takmer rovnako nechutné ako samotné teroristické zverstvá. Zakaždým, keď dôjde k ďalšiemu hroznému vyčíňaniu moslimských fanatikov, politici a moslimskí vodcovia omieľajú dokola stranícku líniu, že islam je náboženstvo mieru. Toto v súčasnosti jednoducho nie je pravda. Islam je náboženstvo vo vojne so sebou samým a so svetom všeobecne. V každej spoločnosti na svete, kde koexistujú islamské a neislamské komunity, došlo počas môjho života k nejakému druhu konfliktu. Jednou zo štandardných poznámok apologétov k islamskému násiliu je, že je odrazom histórie kolonializmu alebo západného útlaku.
Ako potom vysvetlíme konflikt v južnom Thajsku, kde islamskí teroristi usilujúci sa o nezávislosť zapríčinili za posledných 20 rokov smrť viac než 6000 ľudí? Thajsko nikdy nebolo kolonizované a budhistická väčšina musí patriť k najmenej agresívnym ľuďom na planéte.
Ako vysvetlíme dejiny protikresťanských nepokojov v Indonézii v priebehu posledných 20 rokov, počas ktorých tisíce kresťanov a balijských hinduistov zažilo teror, vraždenie a masové znásilňovanie islamskými bandami? V roku 2005 islamskí teroristi v Sulawesi sťali 3 indonézske kresťanské školáčky na ceste do školy. Akým spôsobom to predstavovalo oprávnenú kritiku západného útlaku? Nedávna škaredá volebná kampaň v Jakarte, v ktorej islamskí zástancovia tvrdej línie tvrdili, že čínski indonézski kresťania by nikdy nemali mať dovolené vládnuť indonézskym moslimom, ťažko veští mierumilovnú koexistenciu, ktorú si predstavuje pán Javid.
V meste Mindanao na juhu Filipín pokračovalo po dobu posledných 30 rokov nenápadné povstanie, pretože moslimovia odmietajú akceptovať autoritu centrálnej vlády. Aj v krajinách, kde nemoslimovia predstavujú drobnú menšinu obyvateľstva, nie sú v bezpečí pred prenasledovaním islamskými extrémistami. Asia Bibi je pakistanská kresťanka, ktorá bola obvinená z rúhania a je sedem rokov vo väzení, kým bizarné argumenty proti nej si kľukatia cestu cez čosi, čo sa v tej zaostalej krajine považuje za právny systém. Jeden z právnikov, ktorý obhajoval túto nešťastnú ženu, Salman Tasír, bol sám zavraždený svojím vlastným islamským telesným strážcom, lebo jej obhajobou bol vinný z rúhania.
Veľmi by ma zaujímalo, ako dokážu ľavicoví apologéti, ktorí tvrdia, že islamské zverstvá sú následkom kolonializmu, dať do súvisu koloniálny útlak a masakre v bombajskom hoteli v roku 2008, ktoré, samozrejme, spáchali pakistanskí islamisti.
V hlavných centrách islamu na Strednom Východe spôsobuje násilie chaos a biedu v bezprecedentnom rozsahu, pretože islamskí fundamentalisti nielen, že nenávidia kresťanov a Židov, ale hašteria sa navzájom, čím sunnitské a šiitske sekty hrozia vyvolaním tretej svetovej vojny.
Musíme uznať, že islam už nie je (ak niekedy bol) "náboženstvom mieru". Je to náboženstvo, ktoré z rôznych dôvodov nie je schopné koexistovať s inými skupinami v súčasnom svete. Musíme uznať, že násilie a konflikt, ktoré sú dnes bežné, sú jednoducho pokračovaním boja, ktorý pokračuje posledných pätnásť storočí.
Pred dvadsiatimi rokmi britský spisovateľ William Dalrymple v knihe Zo Svätej hory, v ktorej hovoril o úpadku kresťanstva na Strednom Východe, povedal: "Kresťanstvo je východné náboženstvo, ktoré vyrástlo pevne zakorenené v intelektuálnom kvase Stredného Východu". Pád Konštantínopolu v piatom storočí a Alexandrie o dve storočia neskôr boli začiatkom pomalého úpadku kresťanstva na Strednom Východe. Úpadku, ktorý sa zastavil počas Osmanskej ríše, no ktorý v súčasnosti rýchlo postupuje. Z miliónov koptických kresťanov, ktorí žili v Egypte takmer dvetisíc rokov, zostalo už len pár tisíc a čoskoro sa pominú. Opýtajte sa ktoréhokoľvek z libanonských kresťanov, ktorí prišli do Austrálie po libanonskej občianskej vojne, akú budúcnosť vidí pre kresťanstvo v Libanone, a povie vám "žiadnu".
V súčasnosti sme svedkami začiatku konca prítomnosti kresťanstva na Strednom Východe výhradne preto, že islam nie je schopný mierumilovne koexistovať s alternatívnymi systémami viery.
Ako ateista verím, že svet bude lepším miestom, keď budú všetky náboženstvá hodené na smetisko dejín. Ale nesúhlasím s tým, že všetky náboženstvá sú si rovné. Kresťanstvo, judaizmus, budhizmus, hinduizmus a veľké množstvo menších náboženstiev sa do väčšej či menšej miery naučili koexistovať. Uznali, že nemajú inú možnosť. Toto je lekcia, ktorú islam ešte len musí akceptovať.
Je to tiež lekcia, ktorú my na Západe musíme pochopiť, a západní politici, nech už je ich náboženské stanovisko akékoľvek, musia uznať, že problém, ktorý nás všetkých konfrontuje, nie je hŕstka teroristov alebo náboženských extrémistov.
Problémom je náboženský systém, ktorý nedokáže akceptovať pluralizmus. Na tento problém nejestvujú politicky prijateľné riešenia, no predstierať, že neexistuje, nám nepomôže.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára