Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) odpustil všetkým, ktorí ho znevažovali, a ani raz sa nepomstil."
Pravda:
Mohamed odpúšťal, ale jeho milosť bola nápadne obmedzená na ľudí, ktorí prijali islam (často pod nátlakom). Dnešní apologéti majú tendenciu "zabúdať" na to, keď skúšajú uviesť argumenty na podporu názoru, že ich prorok bol osobnosťou podobnou Kristovi. Zanedbateľné podrobnosti sú selektívne vybraté z Mohamedovho skoršieho života a vytrhnuté z kontextu, zatiaľ čo početnejšie a jednoznačnejšie udalosti, ktoré prezentujú dosť odlišný obraz, sú príhodne vynechávané.
Zvážte tento malý skvost od Ibrahima Hoopera z CAIR (Rady pre americko-islamské vzťahy - pozn. prekl.):
"Dokonca i keď bol prorok v postavení sily, tak si zvolil cestu dobrosrdečnosti a uzmierenia. Keď sa vrátil do Mekky po rokoch exilu a osobných útokov, nepomstil sa tamojším ľuďom, ale ponúkol im všeobecnú amnestiu."
Hooperova definícia "všeobecnej amnestie" je úžasne selektívna. Mohamedov životopisec uvádza aspoň desiatich Mekkčanov, ktorých prorok islamu prikázal zabiť za osobné urážky alebo odpadlíctvo (opustenie islamu). Ak skutočnosť, že celé mesto nevyvraždil po dobytí muž, proti ktorému nechcelo bojovať, je dôkazom odpustenia, potom by sme mali povedať, že latka je položená dosť nízko.
V skutočnosti sme na inom mieste poukázali na aspoň päť dobrých dôvodov, prečo veriť, že Mohamed nebol odpúšťajúcim človekom.
1.Skutočnosť, že prepadával mekkské karavány, ktoré na neho neútočili, kedy doslova zabíjal nevinných vodičov za to, že ich mesto ho predtým odmietlo.
2.Brutálna poprava 800 Židov v Kurajze, ktorí nikoho nezabili, ale patrili ku kmeňu, vodca ktorého bol v čase konfliktu nútený ku zmene lojality.
3.Zabitie Ukby za to, že sa mu v Mekke posmievala.
5.Nariadené popravy ľudí, ktorí ho urazili v Mekke.
Bola to Mohamedova neochota odpustiť Mekkčanom za to, že ho neuznali, čo ho viedlo k tomu, aby na nich zaútočil pri každej príležitosti, hoci oni ho v Medine neobťažovali (kým k tomu neboli vyprovokovaní). Aj keď mal mnoho príležitostí hodiť za hlavu všetky konflikty a ísť ďalej, odmietol to. Namiesto toho prorok islamu podnecoval svojich stúpencov veršami "od Alláha", ktoré od nich vyžadovali, aby "vyhnali" Mekkčanov z ich mesta - čisto z pomsty, osobnej nadradenosti a preto, že si to mohol dovoliť.
Tým, ktorí boli v Mekke ušetrení po tom, ako ju dobyla armáda o sile 10 000 moslimov, bolo dovolené žiť, lebo buď nemali nič do činenia s predchádzajúcim prenasledovaním Mohameda, alebo preto, že prijali islam. Vernosť oboch skupín potreboval prorok islamu na to, aby rozšíril svoju politickú moc na okolité kmene prostredníctvom vojenskej expanzie. V priebehu niekoľkých mesiacov Mohamed už nepotreboval ich služby a prikázal vysťahovanie všetkých tých, ktorí odmietli konvertovať. Ktokoľvek, kto odmietol prijať jeho náboženstvo, bol vyhnaný z mesta nasilu (viď 9. Súru Koránu).
Zaujímavé je, že jedným zo susedných miest, ktoré Mohamed oportunisticky napadol po dobytí Mekky, bol Taíf. Je to trochu ironické, lebo na Mohamedov prechádzajúci spor s obyvateľmi toho mesta súčasní apologéti v skutočnosti poukazujú ako príklad jeho odpúšťajúceho charakteru! Tu máme opäť verziu Ibrahima Hoopera:
V inej tradícii sa prorokovi naskytla príležitosť, aby boh potrestal ľudí z mesta neďaleko Mekky, ktorí odmietli posla islamu a zaútočili na neho kameňmi. Prorok si opäť zvolil, že na túto urážku nezareaguje rovnako.
Treba spomenúť, že správy o Mohamedovom "kameňovaní", ani o Alláhovej "ponuke" Mohamedovi, nie sú v najranejších a najdôveryhodnejších správach o tejto epizóde zaznamenané. Namiesto toho ukazujú, že Mohamed bol z mesta Taíf vyhnaný slovnými urážkami potom, ako sa bez pozvania ukázal a urážal miestne náboženstvo. (Ibn Ishák/Hišám 279-281)
Hooper má určite pravdu v tom, že Mohamed nereagoval rovnako, keďže by to znamenalo urážať obyvateľov a odmietnuť ich náboženstvo (ako to urobili oni jemu). Namiesto toho sa prorok islamu o desať rokov neskôr vrátil s armádou a mesto obľahol, pozabíjal obrancov a zotročil ich ženy a deti. Dokonca z katapultov úplne náhodne strieľal na mesto kamene.
Jeho životopisci neuvádzajú nijaký presvedčivý dôvod na čokoľvek z tohto okrem toho, že ho predtým odmietli (pokiaľ sa neráta to, že moslimský pešiak túžil zajať dievča z Taífu a oplodniť ho - Ibn Ishák/Hišám 874).
Skutočnosť, že Mohamed sa vrátil s armádou, vzbudzuje vážne pochybnosti ohľadom neskoršej tradície, ktorú cituje Hooper. Ak Mohamed odmietol príležitosť privolať na mesto Alláhov hnev, tak prečo sa vrátil s armádou, len čo toho bol schopný? Jediná vec, ktorá sa medzičasom zmenila, bola jeho mocenská pozícia.
Aj keby sme neskoršiu (a pochybnejšiu) tradíciu Alláhovej ponuky brali za bernú mincu, tá sa opiera len o Mohamedovo slovo. Tak ako je tomu s ostatnou komunikáciou s Alláhom, nenašiel sa nikto, kto by bol svedkom toho rozhovoru. Dá sa skutočne veriť tomu, že Mohamed mal naozaj moc privolať na mesto boží trest? Prečo potom bolo neskoršie obliehanie nevyhnutné - najmä, keď si vyžiadalo životy moslimov? (Ibn Ishák/Hišám 876)
Podľa životopiscov šiel Mohamed do Taífu pôvodne s nádejou na vytvorenie nového vojenského spojenectva proti kmeňu Kurajšovcov v Mekke. Čo je zaujímavé, Mohamed nechal neskôr zavraždiť ľudí za to, že sa údajne pokúšali urobiť to isté jemu. Z týchto dôvodov apologéti často trvajú na tom, že to bolo nevyhnutné kvôli sebaobrane. Ale to nedáva zmysel, ak Mohamed naozaj mal Alláhov hnev k dispozícii na zapískanie. Moslimovia nemôžu mať oboje.
Ďalším príkladom, ktorý dokazuje malý počet historiek, vykresľujúcich Mohameda ako odpúšťajúceho človeka - a zúfalú túžbu súčasných apologétov vyvážiť to - je opakovanie tohto legendárneho príbehu (opäť citujeme Ibrahima Hoopera z CAIR):
Jedna dievčina vyhadzovala každý deň odpad prorokovi do cesty. Jedného dňa to neurobila. Prorok sa šiel opýtať na jej zdravie, lebo si myslel, že možno ochorela. Táto dievčina napokon konvertovala na islam. Takže takto reagujte na ľudí, ktorí na vás útočia, odpustením a dobrosrdečnosťou.
Tento príbeh je legendárny, pretože je legendou, čo je dôvod, prečo apologéti necitujú jeho zdroj. V skutočnosti bola táto fiktívna epizóda vymyslená takmer trinásť storočí po Mohamedovej smrti. A to nie je všetko. Vytvoril ju Abdul Baha, popredný člen bahájskej viery, ako prostriedok obrany proti islamskej intolerancii. (Nefungovalo to. Stúpenci tej viery sú v moslimských krajinách dodnes kruto prenasledovaní.)
Skutočný príbeh o tom, čo sa stalo žene, ktorá Mohameda urážala, sa nachádza v hadísoch:
Židovka urážala proroka (nech je s ním pokoj) a znevažovala ho. Muž ju škrtil, kým nezomrela. Apoštol Alláhov (nech je s ním pokoj) vyhlásil, že jej krv nie je splatná žiadnym odškodnením. (Abú Dawud 4349)
Samotný fakt, že apologéti ako Hooper z CAIR nahrádzajú historické fakty pochybnou historkou, polopravdami a vyloženými klamstvami, aby presvedčili nás ostatných o tom, že ich prorok bol odpúšťajúcim človekom, je dôkazom, že ním nebol. Keď už mal Mohamed moc, nediskutoval s ľuďmi; vyžadoval prísnu poslušnosť, čo potvrdzujú mnohé epizódy násilnej odplaty a trestu.
Po zabití mnohých ľudí, ktorí ho urazili, sa Mohamedovo vlastné spoločenstvo tak bálo, že jeho príslušníci zabili dokonca i členov vlastnej rodiny, ktorí boli voči nemu kritickí, aby sa vyhli jeho pomste. Jeden muž dokonca zabil vlastnú manželku v prítomnosti ich malého dieťaťa:
Slepec mal otrokyňu-matku (svoju manželku, matku jeho piatich detí), ktorá nadávala na proroka (pokoj s ním) a znevažovala ho. Zakázal jej to, ale ona neprestala. Pokarhal ju, ale ona sa svojho zvyku nevzdala. Jednej noci začala ohovárať proroka (pokoj s ním) a nadávať mu. Tak vzal dýku, položil jej ju na brucho, zatlačil na ňu a zabil ju. Dieťa, ktoré prišlo medzi jej nohy, sa zašpinilo krvou, ktorú tam mala. (Abú Dawud 39:4348)
Mohamedovi o tejto príšernej vražde povedali v nasledujúci deň a schválil ju. Tá žena sa mohla starať o slepcov, ale osobne ho urazila, a preto si zaslúžila zomrieť. Taká je lekcia z "odpúšťania", ktorú prorok islamu zanechal svojim ľuďom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára