Marion Duvauchel
Úvod
V roku 1883 predniesol Ernest Renan na univerzite
v Sorbonne prednášku s názvom „Islam a veda“ (neskôr vyšla vo vydavateľstve Calmann-Lévy). Bola racionalistickým
krédom vedca oboznámeného s históriou. Jej zásluhou a záujmom bolo predovšetkým
upriamenie pozornosti na nejasnosti, ktoré mu ako semitológovi neunikli a ktoré
sú obsiahnuté v týchto slovách: „arabská veda, moslimská civilizácia,
moslimská veda.“
Tieto nejasnosti neboli nikdy rozptýlené a je nutné,
aby to niekto urobil. Ernest Renan nám s tým môže pomôcť.
Jeho postreh je jednoduchý: asi od roku 775 až približne do polovice
trinásteho storočia sa v moslimských krajinách nepochybne nachádzali veľmi
významní učenci a myslitelia. Z tejto domnienky sa zrodila myšlienka
„arabskej vedy“, „moslimskej civilizácie“ (dnes nazývanej „islam, kolíska civilizácie“),
či dokonca „moslimskej vedy“. Nejasnosti medzitým ani zďaleka nezmizli.
Popredná úloha Perzie
a východných kresťanov
Čo sa stalo od hidžri do roku 775, inými slovami, počas
vlády prvých štyroch kalifov? Samozrejme, „Umar nevypálil alexandrijskú
knižnicu“; ale princíp, že dobyl svet, je omnoho ničivejší: zaútočil na výskum
učencov a samotnú prácu mysle. Tomu, čo by sme mohli nazvať „filozofia vedy“,
nie je nič vzdialenejšie viacej než prvé storočie islamu.
Za vlády prvých štyroch kalifov neexistovali žiadne
sekulárne intelektuálne hnutia. Islam sa nachádzal „v okamihu dobytia“, ako tomu
eufemisticky hovorili orientalisti 19. storočia, čo znamená, že bol zaneprázdnený
dobýjaním, ovládaním, zasievaním skazy a drancovaním starých oblastí civilizácie.
Ale okolo roku 750 získala prevahu Perzia. Dynastia detí Abbása
zvíťazila nad deťmi Banú Umajjra. Inak povedané, Perzia si vybrala Abbásovcov
pred Umajjovcami.
Centrum islamu sa presťahovalo do oblasti riek Tigris a Eufrat.
Práve tu môžeme nájsť stopy jednej z najoslňujúcejších civilizácií,
aké kedy Východ poznal: civilizácie Sásánovských
Peržanov, ktorí porazili Arsakovských Partov
a prevzali štafetu od Achajmenovcov, ktorých vynikajúci štát zničil
Alexander Veľký. Táto Sásánovská civilizácia
zažila svoj vrchol za vlády Husrava I. Anóšarvána. Všetky tradície ho uznávajú ako veľkého kráľa. Nesnažil sa
len obnoviť a pokračovať v tradícii umenia a priemyslu, prekvitajúcich
po stáročia; skôr ku nemu pridal intelektuálnu činnosť veľkej otvorenosti.
Grécka filozofia vypudená z Konštantínopolu našla útočisko v Perzii.
Husrav nechal preložiť knihy z Indie a svojmu osobnému
lekárovi Borzujovi ich prikázal osobne preskúmať. Bidpajove bájky
predstavujú jeden zo zdrojov francúzskeho bájkara Jeana de la Fontainea.
Ale táto kniha zmizla, keď na Iránsku vysočinu prišli moslimské armády, kedy podľa
tradície rieka sčernela od atramentu kníh. Až neskôr sa túto knihu múdrosti
podarilo znova objaviť a preložiť z jazyka pahlaví (stredoiránsky jazyk)
do arabčiny pod názvom Kalíla wa Dimna, čo
urobil Ibn al-Mukaffa, perzský zindík, ktorý konvertoval na
islam.
Predovšetkým, kresťania všetkých presvedčení tvorili
najväčšiu časť obyvateľstva, lebo vtedy už bola Perzia z väčšej časti
pokresťančená. Dobre sa vyznali v gréckej vede a filozofii a medicína
bola výlučne v ich rukách. Biskupi boli logici či geometri. Husrav založil
akadémiu v Gondišapure,
prvú lekársku univerzitu, niečo ako dobové „Silicone Valley“.
Keď na Iránsku vysočinu dorazili Mohamedovi nasledovníci, všetko
tento vývoj zastavili na stovky rokov.
Ale o storočie neskôr, keď sa k moci dostali
Abbásovci, nastalo niečo ako vzkriesenie geniality Husrava Anóširvána.
Abbásovci boli ako vzkriesení Sásánovci. Na čele tejto revolúcie stáli perzskí
vojaci a perzskí vodcovia. Zakladatelia – Abul-Abbás a najmä Mansúr,
sa obklopili Peržanmi. Dôvernými poradcami princov, akoby predsedov vlády, boli
Barmakidovia, rodina zo
starovekej Perzie, čo neskôr a bez presvedčenia prestúpila na islam. Týchto
slabo veriacich kalifov zanedlho obklopili kresťania – a vďaka akémusi
výlučnému privilégiu sa stali prvými lekármi. Mesto Harrán, ktoré zostalo
pohanské a udržalo si všetku vedeckú tradíciu starých Grékov (a nepochybne
aj Indov), rovnako ako Sýrčanov, poskytlo novej škole značný prísun učencov – cudzích
novému zjavenému náboženstvu – najmä zručných astronómov.
Bagdad sa preto stal hlavným mestom tejto obrodenej Perzie. Presťahovala
sa tam všetka veľká preživšia tradícia školy v Gondišapure.
Grécko-sásánovská veda
Iste, jazyk výbojov nemožno nahradiť a náboženstvo
nemožno úplne poprieť. Ale duch tejto novej civilizácie bol v podstate zmiešaný:
Pársovia a kresťania zvíťazili. Správa (a najmä polícia) bola v rukách
kresťanov.
Ani jedného z týchto vynikajúcich kalifov by sme
nemohli nazvať moslimom a ak navonok aj praktizovali náboženstvo, ktorého boli
vodcami, ich duch bol inde. Vyhľadávali učenie Indie, starej Perzie
a Grécka. Z času na čas sa objavili nábožní vládcovia a úradujúci
kalif obetoval svojich neveriacich priateľov alebo slobodných mysliteľov. Potom
sa opäť objavil závan nezávislosti a svojich učencov a spoločníkov
v rozkoši si zavolal naspäť.
Rozprávky Tisíc a jednej
noci určili črty tejto civilizácie, zvláštnu zmes oficiálnej dôkladnosti a skrytej
nedbalosti, kde vážne umenia, ako umenie radostného života, prekvitali vďaka
ochrane nesprávne vedených vodcov fanatického náboženstva.
Sýrskych kresťanských lekárov, pokračovateľov posledných gréckych
škôl, oboznámených s filozofiou, matematikou, medicínou a astronómiou, následne
zamestnali kalifovia, aby do arabčiny preložili encyklopédiu Aristotela,
Euklida, Galéna a Ptolemaia – celý obsah gréckej vedy, ale tiež sýrskej
a nepochybne aj indickej.
O večných záhadách začalo špekulovať niekoľko ďalších
aktívnych mysliteľov, na čele s Al-Kindím. Nazývali sa
filsuf; dnes si hovoria falsafa; následne sa toto slovo dostalo do islamu, ale
s negatívnou konotáciou. Prosperoval však u nich racionalizmus: akási
filozofická spoločnosť, „Bratstvo čistoty“,
začalo vydávať filozofickú encyklopédiu; objavili sa Al-Fárábí a Avicenna; potajomky pokračoval výskum
v oblasti chémie.
Po Východe prevzalo tento výskum moslimské Španielsko; Židia
sem priniesli aktívny prvok spolupráce. Muži ako Avempace, Abubacer či Averroes povzniesli filozofické
myslenie v dvanástom storočí do nových výšok.
Táto veľká skupina, prezývaná „arabská“, sa tak nazýva len
preto, že to, čo napísala, bolo v arabčine – a opäť, aj to prešlo cez
silný sýrsky korpus, z väčšej časti zámerne zničený, aby sa vymazali stopy
akejkoľvek existencie tohto východného kresťanstva. Táto „arabská veda“ bola
predovšetkým grécko-sásánovská. A hlboký kresťanský zárodok ju oživil.
Prebudenie Európy
Veda sa mala dostať na Západ cez Byzanciu. Ale na jednej
strane, poklady, ktoré nečítali, sa Byzantínci neráčili poskytnúť a na druhej strane,
náboženské diskusie medzi latinským a byzantským svetom vyvolali hlbokú
antipatiu, posilnenú križiackou výpravou v z roku 1204. Čo Európa
nemohla získať z knižníc Konštantínopolu, kde sa nachádzali origináli, vyhľadávala
v často priemerných prekladoch do jazyka, čo sa príliš nehodil na prekladanie
z gréckeho myslenia so všetkými jeho abstrakciami a jemnosťami.
Práve prostredníctvom sýrskych a arabských prekladov
kníh o gréckej vede a filozofii získala Európa zárodok starovekej
tradície, nevyhnutný pre rozkvet jej génia. Aby sa grécka veda dostala do
Európy, musela prejsť cez Sýriu, Bagdad, Córdobu a Toledo. Chabo preloženú
grécku vedu vyhľadávali v Španielsku.
V čase, keď Averroes zomrel v Maroku, sám a opustený, bola
Európa na vzostupe. Ale svojou kultúrou bola prevažne latinská a nemala
žiadnych helenistov. Museli sme čakať ďalších tristo rokov na Lefèvre d´Etaples či Budého.
V rokoch 1130 až 1150 aktívne kolégium prekladateľov sídliacich v Tolede
pod patronátom arcibiskupa Rajmunda preložilo najdôležitejšie diela tejto „grécko-sásánovskej vedy v arabčine“
do latinčiny. Začiatkom trinásteho storočia sa Aristoteles v arabčine dostal
na univerzitu v Paríži. Už predtým vstúpil do orbis litterarum prostredníctvom
Boetia, no on nedokázal preložiť nič viac než Organon.
Asi okolo roku 1275 došlo ku dvom posunom. Jedným bolo, že moslimské
krajiny vstúpili do stavu najrýchlejšieho intelektuálneho úpadku. Tým druhým
bolo, že západná Európa odhodlane nastúpila na cestu vedeckého hľadania pravdy.
Kým sa Averroes stal slávnym v latinských školách, ostatní moslimovia
naňho už úplne zabudli.
Po roku 1200 už nezostal v islame ani jeden slávny
filozof. Od roku 1200 boli filozofia a veda v moslimských krajinách zrušené:
filozofické rukopisy boli zničené (spálili knihy Averroesa). Tolerovala sa len
astronómia, aby sa určil smer modlitby.
Potom sa hegemónmi v islame stali Turci a tí
nepreukázali absolútne žiadneho filozofického a vedeckého ducha. Až na pár
výnimiek, ako Ibn Chaldún,
už nemal islam žiadneho veľkého mysliteľa. Zlikvidoval vedu a filozofiu vo
svojom svete. Zabil tiež množstvo mužov, žien a detí; a ak ich nezabil, utláčal
ich.
Spomedzi všetkých filozofov a učencov len jeden bol
Arab: Al-Kindí. Všetci ostatní boli Peržania, Transoxánci – ľudia
z Buchari a Samarkandu (inými slovami, boli zo strednej Ázie)
a Španieli – z Córdoby a Sevilly. Používali arabčinu, lebo to
bol prevládajúci jazyk, ktorý bol ostatným nanútený. V 14. a 15. storočí boli historici
či historiografi islamu zostavovatelia a prekladatelia encyklopedistov –
neinovovali. No tento korpus sa dostal ku rodiacej sa orientálnej vede
prostredníctvom Antoinea Gallanda, v tom čase žijúceho v Konštantínopole. A predovšetkým, vďaka
zberateľskej práci Barthélemy d'Herbelot, autora Bibliothèque orientale.
Pripisovať Arábii zásluhy za vedu a filozofiu je ako prisudzovať
zásluhy za latinskú kresťanskú literatúru, scholastiku, renesanciu a vedu
šestnásteho a sedemnásteho storočia Rímu, lebo je napísaná po latinsky.
Arabská veda alebo moslimská
veda?
Táto veda nebola arabská. Ale bola moslimská? Nie, lebo toto
hnutie bolo spoločnou prácou Peržanov, kresťanov, Židov, Harráncov (obyvateľov Harránu),
ismailitov a moslimov (ktorí sa vo svojom vnútri búrili proti vlastnému
náboženstvu). Tomuto veľkému hnutiu sa od ortodoxných moslimov nedostalo ničoho
iného než kliatob: Mamúna odsúdili
teológovia (nešťastné udalosti, ktoré sužovali jeho vládu, sa považovali za trest
za jeho toleranciu doktrín cudzích voči islamu). Nebolo nič výnimočné, keď ľudí
venujúcich sa tomuto výskumu označovali za zindíkov – bili ich v uliciach,
vypaľovali im domy a úrady ich často zabíjali.
Islam vždy prenasledoval vedu a filozofiu. Následne obe
udusil.
Musíme preto rozlišovať tri obdobia. Prvé, od hidžri po 7. storočie,
je obdobím výbojov a zločinu. Ale tiež horko-ťažko skrývanej neviery. Prví
Arabi, ktorí sa k tomuto hnutiu pridali, sotva verili v prorokovo
poslanie.
Druhé, od 7. do 12. storočia, kedy bol islam oslabený
sektami a zmiernený niečím ako protestantstvo (mutazilizmus), bol menej
organizovaný a omnoho menej fanatický než v druhom období, čo ešte
len malo prísť a prácu mysle sa podarilo zachovať.
V treťom prišla absolútna vláda dogmy, bez akejkoľvek
možnej odluky duchovného a svetského.
V prvej polovici stredoveku (druhé obdobie) islam
podporoval filozofiu, lebo jej nedokázal zabrániť, keďže vtedy nebol súdržný a
bol teda slabo vybavený na teror. Tvorba politiky bola v rukách kresťanov
a zaoberala sa hlavne vymýšľaním intríg proti stúpencom Alího.
Keď islam získal davy skutočne veriacich ľudí, potlačil
všetko. Ale zároveň zničil soľ zeme a kvások, z ktorého vzniká cesto. Dobyté
krajiny zmenil na oblasti neprístupné racionálnemu kultivovaniu mysle. Pre
islam bol výskum zbytočný, pochabý a bezbožný; veda o prírode bola
urážkou boha; historická veda skúmajúca obdobie pred islamom by mohla oživiť staré
chyby – a použitie vedy na islam by mohlo obnažiť rozsah jeho skazy a moc jeho
zničenia a spustošenia.
Nikto, kto má v súčasnosti aspoň malý prehľad, si
nemôže nevšimnúť zaostalosť moslimských krajín: úpadok v riadení štátov,
intelektuálnu chudobu ľudí odvodzujúcich svoju kultúru a vzdelanie len z tohto
náboženstva a nesmierne pohŕdanie voči ostatným náboženstvám, čo následne umožňuje
všetko to prenasledovanie, vydieranie a najhoršie zločiny našich čias. A potom
je tu zaobchádzanie so ženami. Islam, presvedčený o tom, že boh udeľuje majetok
a moc komukoľvek, koho považuje za vhodného, prechováva voči vzdelaniu, vede
a všetkému, čo tvorí európskeho ducha, najhlbšie pohŕdanie.
Záver
Moslimský svet podľa všetkého vstúpil do akéhosi štvrtého obdobia.
Na jednej strane má množstvo veriacich, ktorí nikdy nespochybňovali svoju
doktrínu a väčšinou nevedia nič o Koráne, ak nie je preložený do ich
jazyka. Na druhej strane má armádu fanatikov. Armádu, nie len zopár
intelektuálov – odhodlaných bojovať s Európou, ktorá niekoľko storočí
držala osud sveta vo svojich rukách. Ale už ho nedrží.
Islam sa snaží nastoliť na zemi kráľovstvo Alláhovi, čoho
súčasťou je obrátenie všetkých ľudí a privedenie celého sveta pod svoje
vlastné právo, právo podriadenosti a útlaku.
Prestup na islam odstraňuje zo sveta všetku náboženskú
rozmanitosť. No nie len to – odstraňuje aj etnickú rozmanitosť: Berber, Sudánec,
Čerkes, Afganec, Malajzijčan, Egypťan a Núbijčan, ktorí sa stali
moslimami, už nie sú tým, kým boli. Už sú to moslimovia. Len Perzia bola
výnimkou. Francúz, Španiel, Talian, Grék, Šváb a Chorvát, ktorí sa stali
moslimami, už týmito nebudú. Budú len moslimami.
Marion Duvauchel je historička náboženstiev a má doktorát z filozofie. Hojne publikuje a učila na rôznych miestach, vrátane Francúzska, Maroka, Kataru a Kambodže.
Prevzaté z https://www.thepostil.com/arab-science-dispelling-the-ambiguity/
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára