Tarek Heggy
Študoval som arabské myslenie posledné štyri desaťročia
z rôznych perspektív. V prvom rade, sám som produktom tohto arabsky
hovoriaceho regiónu a mohol som tento jav študovať z perspektívy
„človeka z vnútra“, rovnako ako z môjho hľadiska výskumníka, ktorý vydal
dvadsať kníh v arabčine a angličtine (vrátane piatich venovaných
výlučne arabskému mysleniu a arabskej kultúre).
Mal som tiež príležitosť prísť do kontaktu s arabským
myslením a kultúrou z iného uhla počas rokov, kedy som pracoval ako predseda
a výkonný riaditeľ nadnárodnej ropnej spoločnosti v arabskom regióne,
kde som pracoval v tesnej blízkosti s konečným produktom arabskej
kultúry, takpovediac – arabsky hovoriacim robotníkom v pracovnom
prostredí. Štvrtou a poslednou perspektívou, skadiaľ som prišiel do
kontaktu s arabskou kultúrou a arabským myslením bolo, keď ma
vyzvali, aby som prednášal postgraduálnym študentom na niekoľkých univerzitách v rôznych
arabských krajinách na témy súvisiace s vedou a technikami moderného manažmentu.
Náhľad do súčasného arabského myslenia nadobudnutý zo všetkých
týchto perspektív, dodatočne k môjmu pohlcujúcemu záujmu a úzkemu sledovaniu
tohto javu za posledné štyri desaťročia, ma viedol ku záverom načrtnutým v mojej
najnovšej knihe, Spútaná arabská kultúra, vydanej v Cambridge University Press. V knihe
opisujem arabské myslenie ako väzňa držaného v troch väzniciach alebo spútaného
tromi reťazami. Prvou reťazou je spiatočnícky, dogmatický výklad náboženstva, ktorý
si úplne protirečí s realitami doby, s vedou a civilizáciou. Druhou je
kultúra, čo je nie len totálne odtrhnutá od vedy a pokroku kvôli arabskej
histórii a geopolitike Arabského polostrova, ale čo je dôležitejšie,
vytvorila vzdelávacie inštitúcie a programy, čo nepodporujú hodnoty
pokroku a ľudstva, ale skôr aktívne propagujú xenofóbne odmietnutie týchto
hodnôt. Treťou reťazou brániacou arabskému mysleniu prijať ducha doby je filozofická
dilema, ktorá mu neumožňuje správne pochopiť pokrok a modernosť a vedie
ho k tomu, aby takéto predstavy odmietlo ako inváziu svojej kultúrnej osobitosti
a civilizačného dedičstva.
Prvou reťazou zaťažujúcou arabské myslenie a brániacou tomuto
mysleniu pridať sa ku pochodu ľudského pokroku, ktorý sa podľa nemeckého
filozofa Immanuela Kanta pohybuje smerom k dosiahnutiu transcendentného
idealizmu, je spiatočnícke, stredoveké, beduínske chápanie náboženstva. Množstvo
súčasných moslimov nikdy nepoznalo iný výklad náboženstva než výklad
propagovaný nepriateľmi rozumu a slobodného myslenia, od Ibn Hanbala v desiatom
storočí cez zakladateľa Wahhábovsko-Saudského spojenectva na Arabskom
polostrove v roku 1744 (Mohamed ibn Abdul Wahhab, duchovný otec
wahhábizmu, ktorého posolstvo sa po jeho smrti spojilo s myšlienkami Abul Ala
Al-Maudúdího) po myšlienky egyptského Moslimského bratstva.
V nedávnejšej histórii sa islamský štát založený pred tri
štvrte storočím (kráľovstvo Saudská Arábia) ujal úlohy nielen slúžiť ako stelesnenie
tejto odnože islamu, ale aj exportovať jeho chápanie a šíriť jeho posolstvo
do každého kúta sveta. V tejto verzii islamu niet miesta pre ostatných
(kresťanov, Židov, budhistov či iných); neexistuje v ňom rovnosť medzi
mužmi a ženami, ani mierumilovné spolunažívanie s ostatnými, ľudskej mysli
nedovoľuje skúmať nové obzory a neposkytuje jej priestor pre tvorivosť či vynachádzavé
myslenie.
Táto krutá a nekompromisná odnož islamu je tak pevne zakorenená
v histórii, že neumožňuje správny výklad slova džihád vo význame použitia sily
len v sebaobrane, proti vonkajšej agresii, ale naďalej používa výklad
prijatý beduínskymi kmeňmi v stredoveku, čiže nanútenie svojho náboženského
presvedčenia celému ľudstvu silou zbraní (tu je autor dosť vedľa, pre výklad džihádu
pozri napr. tu
a tu
– pozn. prekl.).
Pred deviatimi storočiami bol svet islamu miestom súboja
myšlienok medzi dvoma trendmi. Jeden trend, presadzujúci prvenstvo rozumu, začal
s Mu'tazilitmi a do nových výšok ho vyniesol Ibn Rušd, ktorý žil
v Andalúzii pred asi osemsto rokmi. Ten druhý odporoval použitiu rozumu
pri výklade svätých textov a presadzoval ortodoxiu aj s tradíciou a zavrhoval
deduktívne myslenie. Tento druhý trend mal mnohých významných stúpencov,
vrátane Ahmeda ibn Hanbala, jedného zo štyroch sunnitských imámov a Abú Hamíd
Al-Ghazzálího, slávneho islamského právnika.
Nanešťastie pre moslimov, škola uprednostňujúca bezpodmienečné
dodržiavanie tradície pred používaním kritických schopností zvíťazila. Porážku školy
rozumu symbolicky predstavovalo spálenie kníh Ibn Rušda nariadené úradmi, ktoré
povzniesli postavenie Al-Ghazzálího do impozantných výšok tým, že mu udelili titul
„Hudžat al-islam“ (autorita na islam). Povýšenie muža, ktorý neveril, že ľudská
myseľ dokáže pochopiť pravdu, ako ju nariadil boh, uviedlo do pohybu proces
pokračujúci dodnes so zničujúcimi následkami pre arabské myslenie, ktoré sa stalo
obmedzeným, spiatočníckym a neprístupným voči novým myšlienkam.
Druhou reťazou spútavajúcou arabské myslenie je kultúrna klíma
nabádajúca ku šíreniu kmeňových hodnôt, vrátane negatívnych hodnôt ako individualizmus
(namiesto tolerancie) a obmedzenosť (namiesto otvorenosti mysle). V dôsledku
toho arabská spoločnosť nedokázala prijať a asimilovať hodnoty pluralizmu,
akceptácie ostatných, viery vo všeobecnosť poznania a vedy, akceptáciu
hnutí za ľudské práva a hnutia za práva žien – nehovoriac
o inštitucionálnom odmietnutí najdôležitejšieho výdobytku ľudskej
civilizácie – demokracie.
Vzdelávacie systémy v arabských krajinách odrážajú prevládajúcu
kultúrnu klímu, ktorá stojí ako bariéra medzi arabským myslením a pochodom
ľudského pokroku. Stačí, keď sa pozrieme na aktuálny vzdelávací systém v krajine,
akou je Saudská Arábia, aby sme si uvedomili, že produkuje generácie ľudí úplne
nepripravených na to, aby si poradili s realitami doby. Vlastne stačí, keď
sa pozrieme na tvorcov mienky v tejto krajine, aby sme si uvedomili, aké
silné je organické spojenie medzi kultúrnou/vzdelávacou klímou
a obmedzeným, spätne hľadiacim étosom v niektorých arabských
krajinách.
Napokon, náboženské, vzdelávacie, kultúrne a mediálne
inštitúcie v arabsky hovoriacich krajinách vytvorili myslenie, čo považuje
výzvu ku pokroku a modernosti za výzvu ku prijatiu kultúrnej invázie
a strate kultúrnej osobitosti.
Problém arabsky hovoriacich krajín, rovnako ako niektorých
nearabských krajín, nevyriešia vojenské zrážky, bezpečnostné opatrenia či
ekonomické odmeny, poprípade tresty. Žiadne z týchto opatrení sa nevenuje hlavnému
problému, ktorý sa týka kultúry a poznania.
Preto je najefektívnejším spôsobom, ako si s týmto problémom
poradiť, prijatie vyrovnaného prístupu, založeného na dôkladnom pochopení pôvodu
charakteristických vlastností, ktoré vykazuje súčasné arabské myslenie.
Prevzaté z http://www.jamaliya.com/ShowPage.php?id=5483
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára