Mýtus:
"Náš prorok (pokoj s ním) vždy zakazoval zlé zaobchádzanie so ženami."
Pravda:
Mohamed nariadil vo svojej dobe vraždu niekoľkých žien. Napríklad, po dobytí Mekky v roku 630 požadoval zabitie dvoch otrokýň spolu s ich pánom, a to len preto, že sa Mohamedovi posmievali v piesni (Ibn Ishák/Hišám 819, Abú Dawud 2683 a 2684, Sunan an-Nasa'i 4067).
Brutálna smrť Umm Kirfy taktiež vyvracia tento mýtus, rovnako ako zabitie žien v boji (Sahíh Bucharí 52:257), kedy Mohamedovi muži zaútočili na mesto či kmeň - hoci uprednostňoval zajatie žien na sexuálne otroctvo než ich zabitie.
Jedna správa nehovorí len o zabití bezbrannej ženy, ale tiež vyvracia všeobecnejší mylný názor, že islam je proti útočeniu na ostatných z iných dôvodov než sebaobrana:
Šli sme s apoštolom na nájazd na Dhátu'l-Riká z Nachlu a muž zabil manželku jedného z polyteistov. Keď sa apoštol vracal, jej manžel, ktorý bol preč, sa vrátil a dozvedel sa o jej smrti. Prisahal, že nebude odpočívať, kým sa nepomstí... (Ibn Ishák/Hišám 665)
Mohamed nariadil zabitie Židovky za to, že sa doslova pomiatla počas toho, ako boli mužskí členovia jej rodiny stínaní (Ibn Ishák/Hišám 691). Prorok tiež nariadil zabiť niekoľko žien za cudzoložstvo. Jeden príklad:
Ráno šiel za ňou a priznala sa. A Alláhov apoštol (nech je s ním pokoj) nad ňou vyniesol rozsudok a bola ukameňovaná na smrť. (Sahíh Muslim 4209)
Existujú aj iné príklady, ale príbehom z Mohamedovho životopisu, ktorý azda najlepšie vyvracia hlúpu myšlienku, že nikdy neschvaľoval ubližovanie ženám, je úkladná vražda Asmy bint Marwan, poetky a matky piatich detí. Za zločin "prejavu nespokojnosti", keď moslim zavraždil staršieho muža (Ibn Ishák/Hišám 995), "apoštol" nariadil jej popravu uprostred noci.
Brutálne zavraždenie tejto ženy úkladným vrahom - ktorý musel odsunúť sajúce dojča predtým, ako jej do hrude vrazil nôž - je dobre zaznamenané, rovnako ako Mohamedova škodoradosť, keď počul, že jeho rozkaz bol úspešne vykonaný.
Moslimovia, ktorí navonok ten príbeh nepopierajú (ako to niektorí zvyknú robiť), zvyčajne tvrdia, že Asma predstavovala pre Mohameda hrozbu, keďže naliehala na spoločenstvo v Medine, aby skoncovalo s moslimskou vládou teroru skôr, než bude neskoro. Zdá sa, že takíto horliví veriaci sa nikdy nevypytujú, prečo by muž, ktorý tvrdil, že je Alláhovým hovorcom, považoval za nevyhnutné reagovať na nesúhlas ženy násilím namiesto logických argumentov, najmä ak nič zlé neurobila.
Je tiež zaujímavé si všimnúť, že aj keď Mohamed zakázal zabíjanie nebojujúcich ľudí počas vojny, nepodnikol nič proti najbrutálnejším zneužívateľom zo svojich radov. Okrem správy o Umm Kirfe (o ktorej sa píše vyššie) je tu osud neznámej ženy, "ktorú Chálid ibn Valíd zabil" pred ostatnými moslimami (Ibn Ishák/Hišám 856). Hoci neschvaľoval vraždenie žien, Mohamed nepodnikol nijaké trestné opatrenia proti Chálidovi, ktorý zostal vo vedení a naďalej viedol vojenské výboje na kresťanských a perzských územiach. (Toto ani nebolo po prvý krát, kedy Chálid ibn Valíd zabil nevinných ľudí, vrátanie žien - pre farbistejšiu udalosť viď Ibn Ishák/Hišám 834-838)
Nakoniec, stojí za zmienku, že ušetrenie životov zajatých žien (a detí) nemalo ani tak do činenia so súcitom ako so skutočnosťou, že sa považovali za majetok.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára